1

Spoločnosti Grupa Azoty S.A., Azomureș SA et Lipasmata Kavalas LTD Ypokatastima Allodapis (C‑73/22 P), ako aj Advansa Manufacturing GmbH, Beaulieu International Group NV, Brilen SA, Cordenka GmbH & Co. KG, Dolan GmbH, Enka International GmbH & Co. KG, Glanzstoff Longlaville SAS, Infinited Fiber Company Oy, Kelheim Fibres GmbH, Nurel SA, PHP Fibers GmbH, Teijin Aramid BV, Thrace Nonwovens & Geosynthetics monoprosopi AVEE mi yfanton yfasmaton kai geosynthetikon proïonton S.A. a Trevira GmbH (C‑77/22 P) vo svojich odvolaniach navrhujú, pokiaľ ide o prvé uvedené spoločnosti, zrušenie uznesenia Všeobecného súdu Európskej únie z 29. novembra 2021, Grupa Azoty a i./Komisia (T‑726/20), a pokiaľ ide o druhé uvedené spoločnosti, zrušenie uznesenia Všeobecného súdu Európskej únie z 29. novembra 2021, Advansa Manufacturing a i./Komisia (T‑741/20) (ďalej spoločne „napadnuté uznesenia“), ktorými Všeobecný súd zamietol ako neprípustné ich žaloby o čiastočné zrušenie oznámenia Komisie s názvom „Usmernenia k niektorým opatreniam štátnej pomoci v súvislosti so systémom obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov po roku 2021“, uverejneného v Úradnom vestníku Európskej únie z 25. septembra 2020 (Ú. v. EÚ C 317, 2020, s. 5, ďalej len „sporné usmernenia“).

2

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/87/ES z 13. októbra 2003, o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v Únii, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 96/61/ES (Ú. v. ES L 275, 2003, s. 32; Mim. vyd. 15/007, s. 631), zmenená smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/410 zo 14. marca 2018 (Ú. v. EÚ L 76, 2018, s. 3) (ďalej len „smernica 2003/87“), vytvorila systém obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v Únii (ďalej len „ETS“).

3

Článok 10a ods. 6 smernice 2003/87 znie:

„Členské štáty by mali prijať finančné opatrenia… v prospech odvetví alebo pododvetví vystavených skutočnému riziku úniku uhlíka v dôsledku výrazných nepriamych nákladov, ktoré v skutočnosti vznikajú z premietania nákladov súvisiacich s emisiami skleníkových plynov do cien elektrickej energie, a to za predpokladu, že takéto finančné opatrenia sú v súlade s pravidlami štátnej pomoci, a najmä že nespôsobujú nenáležité narušenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu. …“

4

Článok 10b ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Odvetvia a pododvetvia, v súvislosti s ktorými súčin ich intenzity obchodu s tretími krajinami, vymedzenej ako pomer celkovej hodnoty vývozu do tretích krajín plus hodnoty dovozu z tretích krajín a celkovej veľkosti trhu Európskeho hospodárskeho priestoru (ročný obrat plus celkový dovoz z tretích krajín), a ich intenzity emisií meranej v kgCO2, vydelený ich hrubou pridanou hodnotou (v eurách) presahuje 0,2, sa považujú za vystavené riziku úniku uhlíka. …“

5

Článok 10b ods. 2 a 3 uvedenej smernice stanovuje podmienky, za ktorých sa odvetvia a pododvetvia, ktoré nepresahujú túto prahovú hodnotu, môžu tiež považovať za vystavené riziku úniku uhlíka a môžu byť zahrnuté do skupiny uvedenej v odseku 1 tohto ustanovenia.

6

V bode 7 sporných usmernení Európska komisia uvádza, že v nich „stanovuje podmienky, za ktorých sa opatrenia pomoci v súvislosti s… ETS [Únie] môžu považovať za zlučiteľné s vnútorným trhom podľa článku 107 ods. 3 písm. c) [ZFEÚ]“.

7

Bod 9 týchto usmernení znie:

„Zásady uvedené v týchto usmerneniach sa uplatňujú len na konkrétne opatrenia pomoci stanovené v článku 10a ods. 6 a článku 10b smernice [2003/87].“

8

Podľa bodov 19 až 21 uvedených usmernení:

„19. Pomoc určená na krytie nákladov na nepriame emisie sa bude považovať za zlučiteľnú s vnútorným trhom v zmysle článku 107 ods. 3 písm. c) [ZFEÚ] za predpokladu, že sú splnené nasledujúce podmienky.

20. Cieľom tohto druhu pomoci je zabrániť značnému riziku úniku uhlíka, predovšetkým v súvislosti s premietaním nákladov [kvót Európskej únie] do cien elektrickej energie, ktoré znáša príjemca, ak jeho konkurenti z tretích krajín nemusia zahrnúť podobné náklady do svojich cien elektrickej energie a príjemca nemá možnosť preniesť tieto náklady do cien výrobkov bez toho, aby stratil značný trhový podiel. Riešenie rizika úniku uhlíka, pri ktorom sa poskytuje podpora príjemcom pri znižovaní miery, v akej sú vystavení tomuto riziku, slúži environmentálnemu cieľu, pretože účelom pomoci je zabrániť zvýšeniu celkových emisií skleníkových plynov spôsobenému presunom výroby mimo Únie, pri absencii záväznej medzinárodnej dohody o znížení emisií skleníkových plynov.

21. Na obmedzenie rizika narušenia hospodárskej súťaže na vnútornom trhu sa pomoc musí obmedziť na odvetvia, ktoré sú vystavené skutočnému riziku úniku uhlíka vzhľadom na výrazné nepriame náklady, ktoré skutočne vznikli v dôsledku nákladov na emisie skleníkových plynov premietnutých do cien elektrickej energie. Na účel týchto usmernení sa skutočné riziko úniku uhlíka považuje za existujúce len v tých prípadoch, keď príjemca pôsobí v odvetví uvedenom v prílohe I.“

9

Táto príloha I pozostáva zo zoznamu štrnástich odvetví, v prípade ktorých sa predpokladá skutočné riziko úniku uhlíka v súvislosti s nákladmi na nepriame emisie

10

Bod 64 sporných usmernení stanovuje, že tieto usmernenia s účinnosťou od 1. januára 2021 nahrádzajú usmernenia k niektorým opatreniam štátnej pomoci v súvislosti so systémom obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov po roku 2012 uverejnené 5. júna 2012 (Ú. v. EÚ C 158, 2012, s. 4). V bodoch 65 a 66 sporných usmernení Komisia stanovuje, že Komisia bude uplatňovať zásady stanovené v týchto usmerneniach od 1. januára 2021 do 31. decembra 2030 na všetky notifikované opatrenia pomoci, v prípade ktorých bude vyzvaná na prijatie rozhodnutia od 1. januára 2021, a to aj vtedy, keď projekty boli oznámené pred uverejnením usmernení.

11

Odvolateľky sú podniky pôsobiace v odvetví výroby dusíka a hnojív.

12

Toto odvetvie sa nenachádza v zozname uvedenom v prílohe I k sporným usmerneniam, nazvanom „Odvetvia, v prípade ktorých sa predpokladá skutočné riziko úniku uhlíka v súvislosti s nákladmi na nepriame emisie“, hoci bolo zahrnuté do zoznamu uvedeného v prílohe II k usmerneniam uverejneným 5. júna 2012 s názvom „Odvetvia a pododvetvia, v prípade ktorých sa vopred predpokladá značné riziko úniku uhlíka v súvislosti s nákladmi na nepriame emisie“, ktorá sa uplatňovala do 31. decembra 2020.

13

Návrhmi podanými do kancelárie Všeobecného súdu 15. a 16. decembra 2020 podali odvolateľky žaloby podľa článku 263 ZFEÚ, ktorými sa domáhali zrušenia prílohy I k sporným usmerneniam.

14

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 1. a 12. marca 2021 podala Komisia námietky neprípustnosti na základe článku 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

15

Napadnutými uzneseniami Všeobecný súd vyhlásil žaloby za neprípustné z dôvodu, že odvolateľky, ktorým nie sú sporné usmernenia určené, nie sú týmito usmerneniami priamo dotknuté v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, keďže tieto usmernenia nevyvolávajú priame účinky na právne postavenie odvolateliek.

16

Na podporu tohto posúdenia Všeobecný súd v bodoch 39 až 43 napadnutých uznesení okrem iného uviedol, že hoci sa v sporných usmerneniach konštatovalo, že skutočné riziko úniku uhlíka existuje len vtedy, keď príjemca pomoci vykonáva svoju činnosť v niektorom z odvetví uvedených v prílohe I k týmto usmerneniam, nevylučuje to možnosť členských štátov oznámiť Komisii opatrenia pomoci v prospech podnikov pôsobiacich v iných odvetviach, než sú odvetvia uvedené v tejto prílohe, a ich možnosť pokúsiť sa preukázať, že napriek tomu, že nie je splnené niektoré z kritérií stanovených v uvedených usmerneniach, pomoc určená týmto podnikom je pomocou podľa článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ. Hoci Všeobecný súd uznal, že v takom prípade je veľmi pravdepodobné, že Komisia na základe nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 [ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 9) prijme rozhodnutie, ktorým sa konštatuje, že plánovaná pomoc je nezlučiteľná s vnútorným trhom, tento súd uviedol, že iba toto rozhodnutie by mohlo vyvolať priame právne účinky vo vzťahu k podnikom, ktoré by mohli byť príjemcami pomoci.

17

Všeobecný súd okrem toho v bode 38 napadnutých uznesení vysvetlil, že v prípade, že členský štát neprijme žiadne opatrenie pomoci, na ktoré sa vzťahujú sporné usmernenia, Komisia neprijme žiadne rozhodnutie podľa nariadenia 2015/1589. Ani v tomto prípade by teda tieto usmernenia nevyvolávali priame účinky na právnu situáciu odvolateliek.

18

Odvolateľky svojimi odvolaniami navrhujú, aby Súdny dvor:

19

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

20

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora zo 16. septembra 2022 boli veci C‑73/22 P a C‑77/22 P spojené na účely ústnej časti konania a rozsudku.

21

Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 21. apríla 2023 odvolateľky vo veci C‑73/22 P podali návrh na opätovné začatie ústnej časti konania.

22

Na podporu tohto návrhu odvolateľky uvádzajú, že otázka, či sa ich sporné usmernenia priamo týkajú v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, nebola v návrhoch generálneho advokáta riadne preskúmaná a pred Súdnym dvorom nebolo možné sa k nej v plnom rozsahu vyjadriť.

23

Výmena vyjadrení k tejto otázke musí podľa uvedených odvolateliek pokračovať aj na pojednávaní a musí sa týkať obsahu, povahy, cieľov a právnych účinkov napadnutého aktu, ako aj práva na účinnú súdnu ochranu. Analýza obsiahnutá v návrhoch generálneho advokáta náležite nezohľadňuje tieto skutočnosti.

24

V tejto súvislosti treba uviesť, že Súdny dvor môže v súlade s článkom 83 svojho rokovacieho poriadku kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä ak usúdi, že nemá dostatok informácií, alebo ak účastník konania uviedol po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora, alebo ak sa má vo veci rozhodnúť na základe tvrdenia, ku ktorému sa ešte účastníci konania nevyjadrili.

25

V prejednávanej veci, pokiaľ ide po prvé o pripomienky sformulované odvolateľkami k návrhom generálneho advokáta, treba pripomenúť, že Štatút Súdneho dvora Európskej únie a Rokovací poriadok Súdneho dvora nestanovujú, že by účastníci konania mohli podať pripomienky v reakcii na návrhy prednesené generálnym advokátom. Podľa článku 252 druhého odseku ZFEÚ generálny advokát konajúci nestranne a nezávisle predkladá na verejných pojednávaniach odôvodnené návrhy v prípadoch, ktoré si vyžadujú jeho účasť. Súdny dvor nie je viazaný ani týmito návrhmi, ani odôvodnením, na základe ktorého generálny advokát k týmto návrhom dospel. V dôsledku toho nesúhlas účastníka konania s návrhmi generálneho advokáta, a to bez ohľadu na otázky, ktoré v nich generálny advokát skúma, nemôže byť sám osebe dôvodom opodstatňujúcim opätovné začatie ústnej časti konania (rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, body 37 a 38, ako aj citovaná judikatúra).

26

Pokiaľ ide po druhé o výmenu vyjadrení, ku ktorej došlo medzi účastníkmi konania, Súdny dvor sa po vypočutí generálneho advokáta domnieva, že po skončení písomnej časti konania, ktorá pred ním prebehla, má k dispozícii všetky informácie potrebné na rozhodnutie, pričom vo vzťahu k tvrdeniam obsiahnutým v návrhu na opätovné začatie ústnej časti konania napokon došlo k obsiahlej výmene vyjadrení počas tejto písomnej časti konania.

27

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z práva byť vypočutý nevyplýva absolútna povinnosť nariadiť verejné pojednávanie vo všetkých konaniach. Je to tak najmä vtedy, keď sa vo veci neobjavili skutkové alebo právne otázky, ktoré by nemohli byť dostatočne vyriešené na základe spisu a písomných pripomienok účastníkov konania (rozsudok z 21. decembra 2021, Euro Box Promotion a i., C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19, EU:C:2021:1034, bod 123 a citovaná judikatúra). Článok 76 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora konkrétne stanovuje, že Súdny dvor môže rozhodnúť, že nenariadi pojednávanie, ak sa po oboznámení s vyjadreniami alebo pripomienkami predloženými v priebehu písomnej časti konania domnieva, že má na rozhodnutie dostatok informácií.

28

Vzhľadom na vyššie uvedené nie je opodstatnené vyhovieť návrhu na opätovné začatie ústnej časti konania.

29

Na podporu svojich odvolaní odvolateľky uvádzajú v prvom rade dva totožné odvolacie dôvody, z ktorých prvý je založený na nedostatočnom odôvodnení a druhý na nesprávnom právnom posúdení pri uplatnení podmienky, podľa ktorej fyzická alebo právnická osoba, ktorá podáva žalobu o neplatnosť proti aktu, ktorý jej nie je určený, musí byť týmto aktom priamo dotknutá. V subsidiárnom odvolacom dôvode, ktorý je v obidvoch veciach totožný, odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd mal spojiť preskúmanie námietok neprípustnosti vznesených Komisiou s meritórnym preskúmaním žalôb.

30

Odvolateľky v prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu tvrdia, že Všeobecný súd nepreukázal skutkové okolnosti a že neodpovedal na tvrdenia, ktoré mu boli predložené.

31

V tejto súvislosti odvolateľky zdôrazňujú, že pred Všeobecným súdom uviedli, že na rozdiel od iných usmernení nie sú sporné usmernenia iba orientačné, ale zakladajú právne povinnosti pre členské štáty. Komisia tým, že v prílohe I k sporným usmerneniam stanovila taxatívny zoznam odvetví, v prospech ktorých by sa mala poskytovať pomoc uvedená v článku 10a ods. 6 smernice 2003/87, zbavila členské štáty možnosti poskytnúť na základe tohto ustanovenia štátnu pomoc zlučiteľnú s vnútorným trhom odvetviu, ktoré v tejto prílohe nie je uvedené. Z toho vyplýva, že uvedená príloha je pre členské štáty záväzná.

32

Napriek predloženiu tejto argumentácie však Všeobecný súd nevykonal žiadne skutkové zistenie týkajúce sa obsahu, povahy alebo kontextu sporných usmernení. Toto opomenutie viedlo k nedostatočnému odôvodneniu, ktoré nie je v jednej línii okrem iného s odôvodnením rozsudku Súdneho dvora z 19. júla 2016, Kotnik a i. (C‑526/14, EU:C:2016:570), a uznesenia Všeobecného súdu z 23. novembra 2015, EREF/Komisia (T‑694/14, EU:T:2015:915). V týchto dvoch súdnych rozhodnutiach, ktoré sa týkajú oznámenia o bankovníctve a usmernení v oblasti ochrany životného prostredia, súd Únie založil svoje posúdenie na podrobnej analýze predmetných aktov.

33

V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd dostatočne neodôvodnil svoje posúdenie, ktoré je uvedené v bode 38 napadnutých uznesení a podľa ktorého aj v prípade, že členský štát neprijme žiadne opatrenie pomoci, na ktoré sa vzťahujú sporné usmernenia, nie je splnená podmienka, podľa ktorej fyzická alebo právnická osoba, ktorá podáva žalobu proti aktu, ktorý jej nie je určený, musí byť týmto aktom priamo dotknutá.

34

Poznamenávajú, že tento prípad môže nastať, keďže článok 10a ods. 6 smernice 2003/87 neukladá členským štátom povinnosť prijať opatrenia pomoci. Je tak dôležité pochopiť, z akých dôvodov sa Všeobecný súd domnieva, že v prípade neexistencie opatrení pomoci prijatých členskými štátmi nemôžu byť žalobkyne spornými usmerneniami priamo dotknuté. Posúdenie Všeobecného súdu, ktoré znamená, že sa konštatuje, že iba rozhodnutie Komisie podľa nariadenia 2015/1589 sa môže odvolateliek priamo týkať, je však nedostatočne odôvodnené.

35

Podľa Komisie treba tento prvý odvolací dôvod zamietnuť.

36

Pokiaľ ide o povinnosť odôvodnenia, ktorá prináleží Všeobecnému súdu podľa článku 36 a článku 53 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, z ustálenej judikatúry vyplýva, že z rozhodnutia Všeobecného súdu musia jasne a jednoznačne vyplývať jeho úvahy, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi prijatého rozhodnutia a Súdny dvor mohol vykonať svoje súdne preskúmanie (pozri najmä rozsudky z 13. januára 2022, Nemecko a i./Komisia, C‑177/19 P až C‑179/19 P, EU:C:2022:10, bod 37, a z 9. marca 2023, Les Mousquetaires a ITM Entreprises/Komisia, C‑682/20 P, EU:C:2023:170, bod 40).

37

V napadnutých uzneseniach Všeobecný súd najprv v časti venovanej okolnostiam predchádzajúcim sporu opísal obsah a kontext sporných usmernení, a následne v prvej časti svojho posúdenia pripomenul judikatúru týkajúcu sa podmienok, ktoré upravujú prípustnosť žalôb podaných fyzickými alebo právnickými osobami proti aktom, ktoré im nie sú určené.

38

V bode 34 týchto uznesení ďalej uviedol, že zoznam hospodárskych odvetví uvedený v prílohe I k sporným usmerneniam má za dôsledok to, že v zásade núti Komisiu k tomu, aby v rámci pôsobnosti týchto usmernení považovala za zlučiteľnú s vnútorným trhom len štátnu pomoc poskytnutú v prospech odvetví uvedených v tomto zozname.

39

Vzhľadom na tieto skutočnosti Všeobecný súd v bodoch 36 až 43 napadnutých uznesení zanalyzoval jednotlivé prípady, ktoré môžu nastať, pokiaľ ide o pomoc uvedenú v sporných usmerneniach, ktorej poskytnutie článok 10a ods. 6 smernice 2003/87 podporuje. Body 36 a 37 týchto uznesení sa týkajú prípadov, v ktorých sa členský štát rozhodne poskytnúť túto pomoc, zatiaľ čo ich bod 38 sa venuje situácii, v ktorej sa členský štát rozhodne ju neposkytnúť. Body 39 až 43 uvedených uznesení sa zaoberajú situáciou, keď členský štát zamýšľa poskytnúť takúto pomoc v prospech odvetvia, ktoré nie je uvedené v prílohe I k sporným usmerneniam, a oznámi túto pomoc Komisii, a to na základe primárneho práva Únie, konkrétne článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ.

40

V tejto analýze Všeobecný súd uviedol podrobné odôvodnenie, ktoré jednoznačne vysvetľuje zamietnutie argumentácie odvolateliek. Odvolateľky totiž tvrdili, že sporné usmernenia sú pre členské štáty záväzné, bránia im poskytovať pomoc v prospech odvetví, ktoré nie sú uvedené v prílohe I k týmto usmerneniam, a tak vyvolávajú priame účinky na právne postavenie podnikov pôsobiacich v týchto odvetviach.

41

Pokiaľ ide konkrétne o prípad, na ktorý poukazujú odvolateľky, v ktorom sa členský štát rozhodne neprijať žiadne opatrenie pomoci, na ktoré sa vzťahujú sporné usmernenia, Všeobecný súd v bode 38 týchto uznesení jasne sformuloval svoje posúdenie, podľa ktorého v takejto situácii tieto usmernenia nemôžu mať vplyv na právne postavenie odvolateliek, keďže v prípade neexistencie pomoci nebude Komisia musieť uvedené usmernenia uplatniť.

42

Všeobecný súd okrem toho v bodoch 39 až 43 napadnutých uznesení, ktorých obsah je zhrnutý v bode 16 tohto rozsudku, podrobne uviedol, že členské štáty majú stále možnosť Komisii oznámiť opatrenia pomoci v prospech hospodárskeho odvetvia, ktoré by napriek tomu, že nie je uvedené v tejto prílohe, mohlo byť z dôvodu výnimočných okolností vystavené skutočnému riziku úniku uhlíka a mohlo by byť oprávnené na poskytnutie pomoci podľa článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ.

43

Preto v rozpore s tým, čo sa tvrdí v prvej časti prvého odvolacieho dôvodu, Všeobecný súd analyzoval námietky neprípustnosti z hľadiska obsahu a kontextu sporných usmernení a v bodoch 36 až 43 napadnutých uznesení odpovedal na argumentáciu odvolateliek, a teda jasne uviedol dôvody svojho rozhodnutia. Bod 38 týchto uznesení, ktorý je osobitne napadnutý v druhej časti prvého odvolacieho dôvodu, je súčasťou odôvodnenia Všeobecného súdu a bez ťažkostí umožňuje pochopiť dôvody, na základe ktorých Všeobecný súd konštatoval, že príloha I k sporným usmerneniam nevyvoláva priame účinky na právne postavenie odvolateliek, pokiaľ sa neposkytuje žiadna pomoc uvedená v týchto usmerneniach.

44

Z uvedeného vyplýva, že ani jedna z dvoch častí prvého odvolacieho dôvodu nie je dôvodná. Tento odvolací dôvod sa preto musí zamietnuť.

45

Vo svojom druhom odvolacom dôvode odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil pochybenia, keď konštatoval, že sporné usmernenia sa ich priamo netýkajú.

46

Poznamenávajú, že na účely určenia právnych účinkov vyvolaných aktom Únie je potrebné vychádzať najmä z predmetu a obsahu tohto aktu, ako aj z kontextu, v ktorom bol tento akt prijatý. Napadnuté uznesenia sa však nezakladajú na takomto konkrétnom preskúmaní, ale na všeobecnejšom odôvodnení, v rámci ktorého došlo k viacerým pochybeniam.

47

Všeobecný súd tak vychádzal z nesprávneho predpokladu, že z hľadiska článku 263 ZFEÚ treba všetky usmernenia Komisie kvalifikovať rovnakým spôsobom. V tejto súvislosti odvolateľky poznamenávajú, že napadnuté uznesenia sú v jednej línii s rozsudkom Súdneho dvora z 19. júla 2016, Kotnik a i. (C‑526/14, EU:C:2016:570), a uznesením Všeobecného súdu z 23. novembra 2015, EREF/Komisia (T‑694/14, EU:T:2015:915), napriek tomu, že sa tieto súdne rozhodnutia týkajú aktov, ktoré, na rozdiel od sporných usmernení, ponechávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy.

48

Všeobecný súd tým, že zvolil takýto prístup, nezohľadnil skutočnosť, že sporné usmernenia sú určené členským štátom a neponechávajú im žiadnu mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o hospodárske odvetvia oprávnené na pomoc, ktorá môže byť poskytnutá na základe článku 10a ods. 6 smernice 2003/87.

49

Vzhľadom na túto neexistenciu voľnej úvahy členských štátov mal Všeobecný súd podľa názoru odvolateliek postupovať v zmysle odôvodnenia uvedeného v rozsudku z 5. mája 1998, Dreyfus/Komisia (C‑386/96 P, EU:C:1998:193), ktorého bod 44 stanovuje, že jednotlivca, ktorému akt Únie nie je určený, možno považovať za priamo dotknutého týmto aktom vtedy, ak možnosť subjektov, ktorým uvedený akt určený je, neuskutočniť úkony na základe tohto aktu, je čisto teoretická.

50

Všeobecný súd vzal nesprávne do úvahy možnosť, že členský štát oznámi Komisii opatrenia pomoci v prospech podnikov, ktoré pôsobia v iných odvetviach, ako sú tie, ktoré sú vymenované v prílohe I k sporným usmerneniam, a že sa tento štát pokúsi preukázať, že tieto opatrenia sú zlučiteľné s vnútorným trhom na základe článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ.

51

Odvolateľky v tejto súvislosti tvrdia, že hoci je pravda, že z právneho hľadiska táto možnosť existuje, táto okolnosť nemení nič na skutočnosti, že sporné usmernenia vylučujú poskytnutie pomoci stanovenej v článku 10a ods. 6 smernice 2003/87 hospodárskym subjektom pôsobiacim v odvetviach, ktoré nie sú uvedené v prílohe I k týmto usmerneniam. Toto vylúčenie nie je kompenzované možnosťou poskytnutia štátnej pomoci podľa článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ. Každý predpoklad poskytnutia takejto pomoci by bol totižto čisto špekulatívny, zatiaľ čo pomoc uvedená v článku 10a ods. 6 je formálne stanovená a podporovaná týmto ustanovením.

52

Všeobecný súd navyše vychádzal z nesprávneho predpokladu, že hospodársky subjekt môže byť priamo dotknutý len vtedy, ak Komisia prijme rozhodnutie na základe nariadenia 2015/1589. Súdny dvor už v oblasti štátnej pomoci konštatoval, že hospodársky subjekt môže byť priamo dotknutý zaujatím stanoviska Komisie bez toho, aby Komisia vo vzťahu k nemu formálne prijala rozhodnutie (rozsudok zo 17. septembra 2009, Komisia/Koninklijke FrieslandCampina, C‑519/07 P, EU:C:2009:556, body 48 až 50).

53

Z dôvodu nesprávneho posúdenia Všeobecného súdu boli odvolateľky zbavené akéhokoľvek opravného prostriedku, a to napriek tomu, že ich prípad spadá do situácie uvedenej okrem iného v bode 33 rozsudku z 25. júla 2002, Unión de Pequeños Agricultores/Rada (C‑50/00 P, EU:C:2002:462), v ktorej musí byť možné podať žalobu o neplatnosť, aby bola zabezpečená súdna ochrana.

54

V tejto súvislosti odvolateľky zdôrazňujú, že členské štáty nie sú povinné prijať opatrenia pomoci podľa článku 10a ods. 6 smernice 2003/87. Podľa ich názoru je pravdepodobné, že nebude poskytnutá žiadna pomoc uvedená v tomto ustanovení a vo vzťahu k takejto pomoci tak nebude prijaté žiadne rozhodnutie Komisie. Z finančného hľadiska je takáto situácia porovnateľná so situáciou, v ktorej Komisia vyhlasuje oznámenú pomoc za nezlučiteľnú s vnútorným trhom. V prvej situácii však odvolateľky v zmysle odôvodnenia Všeobecného súdu nemajú k dispozícii žiadny opravný prostriedok, zatiaľ čo v druhej situácii ho k dispozícii majú. Tento rozdiel je neprípustný, keďže odvolateľky sú v obidvoch prípadoch dotknuté rovnakým spôsobom.

55

Súdny dvor okrem toho uznal, že nie je legitímne od hospodárskych subjektov dotknutých aktom Únie očakávať, že sa pričinia o vydanie záporného rozhodnutia členského štátu s tým cieľom, aby mohli tento akt Únie napadnúť (rozsudok zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, Komisia/Scuola Elementare Maria Montessori a Komisia/Ferracci, C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, bod 66). Rovnako by nebolo prijateľné očakávať, že členské štáty porušia svoju povinnosť lojálnej spolupráce uvedenú v článku 4 ods. 3 ZEÚ tým, že oznámia pomoc odvetviu výroby dusíka a hnojív napriek tomu, že v prílohe I k sporným usmerneniam sa toto odvetvie neuvádza.

56

Podľa Komisie treba aj tento druhý odvolací dôvod zamietnuť.

57

Tak ako vyplýva z bodov 7 a 9 sporných usmernení, tieto usmernenia stanovujú požiadavky, ktoré musia byť splnené na to, aby sa opatrenia pomoci patriace do systému ETS, najmä tie, ktoré sú uvedené v článku 10a ods. 6 smernice 2003/87, mohli považovať za zlučiteľné s vnútorným trhom na základe článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ.

58

Prijatie takýchto usmernení patrí do rámca výkonu výlučnej právomoci Komisie na účely posúdenia zlučiteľnosti opatrení pomoci s vnútorným trhom na základe článku 107 ods. 3 ZFEÚ. Komisia má v tejto súvislosti širokú mieru voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 19. júla 2016, Kotnik a i., C‑526/14, EU:C:2016:570, body 37 až 39, ako aj z 15. decembra 2022, Veejaam a Espo, C‑470/20, EU:C:2022:981, bod 29).

59

Komisia sa tým, že prostredníctvom usmernení stanovila podmienky, za ktorých možno opatrenia pomoci považovať za zlučiteľné s vnútorným trhom, a tým, že na základe zverejnenia týchto usmernení oznámila, že bude uplatňovať pravidlá, ktoré sú v nich obsiahnuté, sama obmedzuje pri uplatnení tejto voľnej úvahy v tom zmysle, že ak členský štát oznámi plánovanú štátnu pomoc, ktorá je s týmito pravidlami v súlade, Komisia v zásade musí túto plánovanú štátnu pomoc schváliť. V zásade sa od uvedených pravidiel nemôže odchýliť bez toho, aby nebola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, akými sú rovnaké zaobchádzanie alebo ochrana legitímnej dôvery (rozsudky z 19. júla 2016, Kotnik a i., C‑526/14, EU:C:2016:570, bod 40, ako aj z 31. januára 2023, Komisia/Braesch a i., C‑284/21 P, EU:C:2023:58, bod 90).

60

Článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ stanovuje, že akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia.

61

Odvolateľky nemožno považovať za subjekty, ktorým sú sporné usmernenia určené. Preto vzhľadom na samotné znenie článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ aktívna legitimácia odvolateliek predpokladá prinajmenšom to, tak ako uviedol Všeobecný súd v bode 27 napadnutých uznesení, aby sa ich tieto usmernenia priamo týkali.

62

Podmienka, podľa ktorej musí byť žalobca priamo dotknutý napadnutým aktom, ktorá sa v rovnakom znení nachádza tak v druhej časti vety článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, ako aj v tretej časti vety tohto ustanovenia, musí mať rovnaký význam v každej z týchto častí vety (rozsudok z 12. júla 2022, Nord Stream 2/Parlament a Rada, C‑348/20 P, EU:C:2022:548, bod 73). Podľa ustálenej judikatúry si táto podmienka vyžaduje splnenie dvoch kumulatívnych kritérií, a to konkrétne, aby uvedený akt po prvé vyvolával priame účinky na právne postavenie tejto osoby, a po druhé, aby neponechával žiadny priestor na voľnú úvahu adresátom povereným jeho uplatňovaním, keďže má plne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Únie bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení (rozsudok zo 16. marca 2023, Komisia/Jiangsu Seraphim Solar System a Rada/Jiangsu Seraphim Solar System a Komisia, C‑439/20 P a C‑441/20 P, EU:C:2023:211, bod 55, ako aj citovaná judikatúra).

63

Sporné usmernenia, ktoré sa týkajú najmä opatrení pomoci, ktoré by mali členské štáty prijať podľa článku 10a ods. 6 smernice 2003/87, majú v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 59 tohto rozsudku za dôsledok to, že v prípade oznámenia plánovanej štátnej pomoci, ktorá spĺňa kritériá stanovené v týchto usmerneniach, vrátane zoznamu oprávnených odvetví uvedeného v prílohe I k týmto usmerneniam, musí Komisia v zásade túto plánovanú pomoc schváliť.

64

Keďže odvolateľky pôsobia v odvetví, ktoré do tejto prílohy nepatrí, je vylúčené, že by mohli mať prospech z takejto povinnosti Komisie.

65

Ako však Všeobecný súd v podstate uviedol v bodoch 39 až 41 napadnutých uznesení, tieto usmernenia z právneho hľadiska nemajú za následok to, že by odvolateľky zbavili možnosti byť oprávnené na poskytnutie štátnej pomoci uvedenej v článku 10a ods. 6 smernice 2003/87.

66

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že prijatie usmernení nezbavuje Komisiu jej povinnosti preskúmať osobitné výnimočné okolnosti, na ktoré sa členský štát môže v konkrétnom prípade odvolávať s cieľom domáhať sa priameho uplatnenia článku 107 ods. 3 ZFEÚ. Členské štáty si ponechávajú právomoc oznamovať Komisii plánovanú pomoc, ktorá nespĺňa podmienky stanovené v usmerneniach, a Komisia môže takúto plánovanú pomoc za výnimočných okolností schváliť (pozri najmä rozsudky z 19. júla 2016, Kotnik a i., C‑526/14, EU:C:2016:570, body 41 a 43, ako aj z 31. januára 2023, Komisia/Braesch a i., C‑284/21 P, EU:C:2023:58, body 92 a 93).

67

V rámci ETS tak členskému štátu nič nebráni v tom, aby Komisii oznámil v prospech podnikov z hospodárskeho odvetvia, ktoré nie je uvedené v prílohe I k sporným usmerneniam, plánovanú pomoc, ktorej cieľom je podľa článku 10a ods. 6 smernice 2003/87 znižovať skutočné riziko úniku uhlíka, ktorému je toto odvetvie podľa jeho názoru vystavené, a aby uviedol okolnosti spôsobilé odôvodniť schválenie tejto plánovanej pomoci podľa článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ, a to bez ohľadu na skutočnosť, že Komisia v týchto usmerneniach neurčila toto odvetvie za odvetvie vystavené takémuto riziku.

68

Z uvedeného vyplýva, že tak ako správne rozhodol Všeobecný súd, sporné usmernenia síce znižujú šance žalobkýň získať pomoc na základe článku 10a ods. 6 smernice 2003/87, ale predsa len samy osebe neurčujú ich oprávnenosť na takúto pomoc, a teda nevyvolávajú priame účinky na ich právne postavenie.

69

V rozpore s tým, čo tvrdia odvolateľky, skutočnosť, že proti sporným usmerneniam nemôžu uplatniť priamy opravný prostriedok, ich nezbavuje účinnej súdnej ochrany. Procesné právo Únie totiž umožňuje fyzickej alebo právnickej osobe namietať nezákonnosť usmernení na podporu žaloby smerujúcej proti aktu, prijatému s ohľadom na tieto usmernenia, ktorý sa dotýka tejto osoby spôsobom, ktorý spĺňa podmienky uvedené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ (pozri analogicky rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, EU:C:2005:408, body 209 až 212).

70

Okrem toho, pokiaľ ide o to, že odvolateľky poukazujú na prípad, keď členské štáty nerozhodnú o poskytnutí žiadnej pomoci uvedenej v článku 10a ods. 6 smernice 2003/87, a teda že Komisia neprijme žiadne rozhodnutie o schválení alebo odmietnutí schválenia plánovanej pomoci s ohľadom na sporné usmernenia, treba konštatovať, že v takom prípade sa odvolateľky z tohto dôvodu nemôžu nachádzať v nevýhodnej konkurenčnej situácii v porovnaní s inými podnikmi, ktorých hospodárska činnosť patrí do rovnakého odvetvia ako tá ich. Za takýchto okolností právo na účinný prostriedok nápravy zakotvené v článku 47 prvom odseku Charty základných práv Európskej únie nevyžaduje, aby mali možnosť napadnúť zákonnosť týchto usmernení.

71

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že jednotlivci musia mať možnosť účinnej súdnej ochrany práv, ktoré im vyplývajú z právneho poriadku Únie (rozsudok z 5. novembra 2019, ECB a i./Trasta Komercbanka a i., C‑663/17 P, C‑665/17 P a C‑669/17 P, EU:C:2019:923, bod 54 a citovaná judikatúra). Právom, ktoré jednotlivcom vyplýva z noriem práva Únie v oblasti štátnej pomoci, je právo nebyť vystavený narušeniu hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, Komisia/Scuola Elementare Maria Montessori a Komisia/Ferracci, C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, bod 43 a citovanú judikatúru).

72

Z vyššie uvedeného vyplýva, že odôvodnenie Všeobecného súdu neobsahuje nesprávne právne posúdenie a že druhý odvolací dôvod je nedôvodný.

73

Podľa odvolateliek mal Všeobecný súd pred rozhodnutím o prípustnosti preskúmať žaloby z meritórneho hľadiska. Pripomínajú, že podľa článku 130 ods. 7 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu tento súd spojí preskúmanie námietok alebo iných prekážok konania na spoločné konanie vo veci samej, „ak to odôvodňujú osobitné okolnosti“. V záujme riadneho výkonu spravodlivosti mal Všeobecný súd dospieť k záveru, že v prejednávanej veci existujú takéto okolnosti. Na účely posúdenia právnych účinkov sporných usmernení bolo totiž potrebné vypočuť tvrdenia vo veci samej.

74

Podľa Komisie je tento subsidiárny odvolací dôvod neúčinný a v každom prípade nedôvodný.

75

Ako už Súdny dvor rozhodol, Všeobecnému súdu prináleží, aby posúdil, či riadny výkon spravodlivosti odôvodňuje alebo neodôvodňuje bezodkladné rozhodnutie o námietke neprípustnosti alebo jej spojenie s konaním o veci samej. Spojenie s konaním o veci samej sa nevyžaduje v prípade, keď posúdenie námietky nezávisí od posúdenia žalobných dôvodov uvedených žalobcom (rozsudok z 25. októbra 2017, Rumunsko/Komisia, C‑599/15 P, EU:C:2017:801, bod 46 a citovaná judikatúra).

76

V prejednávanej veci z preskúmania druhého z dvoch odvolacích dôvodov uvádzaných v rámci hlavného návrhu na podporu odvolaní vyplýva, že Všeobecný súd mohol bez toho, aby preskúmal žaloby z meritórneho hľadiska, oprávnene dospieť k záveru, že odvolateľky nemajú aktívnu legitimáciu.

77

Tomuto subsidiárnemu odvolaciemu dôvodu preto nemožno vyhovieť.

78

Vzhľadom na to, že žiadny z odvolacích dôvodov nie je dôvodný, odvolania sa musia zamietnuť v celom rozsahu.

79

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

80

Keďže Komisia navrhla uložiť odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania a odvolateľky nemali úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť im povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii v rámci odvolaní.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: