Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NICHOLAS EMILIOU

prednesené 22. februára 2024(1)

Vec C‑339/22

BSH Hausgeräte GmbH

proti

Electrolux AB

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Svea hovrätt (Odvolací súd pre región Svea v Štokholme, Švédsko)]

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Právomoc a uznávanie a výkon rozsudkov v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 – Výlučná právomoc – Konania týkajúce sa platnosti patentov – Článok 24 bod 4 – Pôsobnosť – Konanie o porušení – Neplatnosť údajne porušených patentov nastolená v rámci obrany – Dôsledky pre právomoc súdu, na ktorý bola podaná žaloba pre porušenie – Patent zaregistrovaný v treťom štáte – ‚Reflexný účinok‘ článku 24 bodu 4 “

I.      Úvod

1.        Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Svea hovrätt (Odvolací súd pre región Svea v Štokholme, Švédsko), sa týka výkladu nariadenia (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach(2).

2.        Vnútroštátny súd svojimi otázkami žiada po prvé o objasnenie v súvislosti s právomocou súdov členských štátov Európskej únie podľa tohto nariadenia, pokiaľ ide o prejednávanie žalôb týkajúcich sa porušenia patentov zaregistrovaných v iných členských štátoch, a to najmä v prípade, keď protistrana napadne platnosť patentov, ktoré boli údajne porušené. Ako vysvetlím v týchto návrhoch, v spojení s touto otázkou existuje značná neistota, a to predovšetkým v dôsledku nejednoznačného rozhodnutia, ktoré Súdny dvor vydal pred dlhým časom, konkrétne rozsudku GAT(3). Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť potvrdiť jeden z viacerých možných výkladov daného rozhodnutia.

3.        Po druhé sa Súdny dvor vyzýva, aby objasnil, či majú súdy členských štátov právomoc na konanie týkajúce sa platnosti patentov zaregistrovaných v tretích štátoch. Súdny dvor sa v tejto súvislosti bude musieť zaoberať citlivou a pretrvávajúcou otázkou, či sa niektoré pravidlá nariadenia Brusel Ia uplatňujú na „vonkajšie“ situácie rovnako, ako sa uplatňujú na „vnútroúnijné“ spory o právomoc, alebo majú „reflexný účinok“, ako sa vysvetlí v týchto návrhoch.

II.    Právny rámec

A.      Medzinárodné právo

4.        Dohovor o udeľovaní európskych patentov, ktorý bol podpísaný v Mníchove (Nemecko) 5. októbra 1973 a ktorý nadobudol platnosť 7. októbra 1977, v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej (ďalej len „EPD“) v článku 1 uvádza, že sa ním ustanovuje „systém zákonov na udeľovanie patentov na vynálezy spoločný pre všetky zmluvné štáty“.

5.        Článok 2 ods. 2 EPD stanovuje, že „európsky patent má v každom zmluvnom štáte, pre ktorý bol udelený, rovnaký účinok a podlieha rovnakým predpisom ako v tomto štáte udelený národný patent“.

B.      Nariadenie Brusel Ia

6.        Článok 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia stanovuje, že „ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu“.

7.        Článok 24 uvedeného nariadenia s názvom „Výlučná právomoc“ v odseku 4 stanovuje:

„Výlučnú právomoc majú tieto súdy členského štátu bez ohľadu na bydlisko účastníkov:

…

4.      v konaniach týkajúcich sa registrácie alebo platnosti patentov…, a to bez ohľadu na to, či je táto otázka predmetom žaloby alebo obrany proti žalobe, súd členského štátu, v ktorom sa žiadosť o registráciu alebo ochranu podala [alebo] v ktorom sa registrácia alebo ochrana poskytli…

Bez toho, aby bola dotknutá právomoc Európskeho patentového úradu podľa [EPD], súdy každého členského štátu majú výlučnú právomoc v konaniach týkajúcich sa registrácie alebo platnosti akéhokoľvek európskeho patentu udeleného tomuto členskému štátu [pre tento členský štát – neoficiálny preklad]“.

C.      Švédske právo

8.        Ustanovenie § 61 druhého odseku Patentlagen (1967:837) (zákon o patentoch) stanovuje, že „ak je podaná žaloba týkajúca sa porušenia patentu a osoba, proti ktorej je žaloba podaná, tvrdí, že patent je neplatný, otázku neplatnosti možno posudzovať až po podaní tomu zodpovedajúcej žaloby. Súd nariadi účastníkovi, ktorý sa dovoláva neplatnosti patentu, aby takúto žalobu v určenej lehote podal“.

III. Skutkové okolnosti, vnútroštátne konanie, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

9.        BSH Hausgeräte GmbH (ďalej len „BSH“) je majiteľkou európskeho patentu EP 1 434 512, ktorým sa chráni vynález týkajúci sa vysávačov a ktorý bol udelený pre Francúzsko, Grécko, Holandsko, Nemecko, Rakúsko, Spojené kráľovstvo, Španielsko, Švédsko, Taliansko a Turecko (a v týchto štátoch bol zodpovedajúcim spôsobom validovaný).

10.      BSH podala 3. februára 2020 proti spoločnosti Aktiebolaget Electrolux (ďalej len „Electrolux“) registrovanej vo Švédsku žalobu na Patent‑ och marknadsdomstolen (Súd pre duševné vlastníctvo a obchodnoprávne veci, Švédsko). Táto žaloba je založená na údajnom porušení patentu EP 1 434 512 zo strany spoločnosti Electrolux v rôznych štátoch, pre ktoré bol udelený. BSH sa v tomto kontexte domáha okrem iného súdneho príkazu, ktorým sa spoločnosti Electrolux zakáže ďalej používať patentovaný vynález vo všetkých týchto štátoch, a náhrady škody spôsobenej týmto nezákonným používaním.

11.      Electrolux vo svojom vyjadrení žalovanej tvrdila, že Patent‑ och marknadsdomstolen (Súd pre duševné vlastníctvo a obchodnoprávne veci) by mal danú žalobu zamietnuť v rozsahu, v akom sa týka britskej, francúzskej, gréckej, holandskej, nemeckej, rakúskej, španielskej, talianskej a tureckej časti patentu EP 1 434 512 (ďalej len „zahraničné patenty“). Electrolux sa v tejto súvislosti odvolávala okrem iného na neplatnosť zahraničných patentov.

12.      Electrolux navyše tvrdila, že švédske súdy vzhľadom na túto obranu nemajú právomoc konať a rozhodnúť o porušení v rozsahu, v akom ide o zahraničné patenty. Konanie o porušení by sa v tejto súvislosti malo považovať za konanie „týkajúce sa platnosti patentov“ v zmysle článku 24 bodu 4 nariadenia Brusel Ia, pričom výlučnú právomoc na prejednanie veci majú podľa tohto ustanovenia súdy jednotlivých členských štátov, kde boli tieto patenty validované, a to v rozsahu, v akom ide o „ich“ patent.

13.      BSH vo svojej replike uviedla, že švédske súdy majú právomoc na konanie o porušení na základe článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, keďže Electrolux má bydlisko vo Švédsku. Článok 24 bod 4 tohto nariadenia uplatniteľný nie je, pretože žaloba podaná spoločnosťou BSH sama osebe nie je žalobou „týkajúcou sa platnosti patentov“ v zmysle daného ustanovenia. Podľa § 61 druhého odseku zákona o patentoch navyše platí, že ak sa žalovaný v takomto konaní o porušení odvoláva na neplatnosť patentu, súd, na ktorý bola podaná žaloba, mu musí nariadiť, aby podal tomu zodpovedajúcu samostatnú žalobu na príslušné súdy. Electrolux by teda v tejto veci mala podať samostatnú žalobu o neplatnosť na súdy jednotlivých štátov, pre ktoré boli zahraničné patenty udelené. Patent‑ och marknadsdomstolen (Súd pre duševné vlastníctvo a obchodnoprávne veci) by zároveň mohol vo veci porušenia rozhodnúť predbežným rozsudkom a potom konanie prerušiť až do vydania konečného rozsudku v konaní o neplatnosť. Napokon v súvislosti s tureckou časťou patentu EP 1 434 512 BSH uviedla, že článok 24 bod 4 nariadenia Brusel Ia sa na patenty vydané tretími štátmi v každom prípade neuplatňuje, takže na právomoc švédskych súdov nemôže mať žiadny vplyv.

14.      Patent‑ och marknadsdomstolen (Súd pre duševné vlastníctvo a obchodnoprávne veci) rozhodnutím z 21. decembra 2020 žalobu vo vzťahu k porušeniu zahraničných patentov zamietol. Hoci švédske súdy v čase podania žaloby mali právomoc na jej prejednanie podľa článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, v dôsledku toho, že Electrolux sa v rámci obrany odvolala na neplatnosť týchto patentov, sa stal uplatniteľným článok 24 bod 4 daného nariadenia. Podľa tohto ustanovenia majú výlučnú právomoc na posúdenie otázky platnosti súdy iných štátov a vzhľadom na to, že táto otázka má kľúčový význam pre rozhodnutie o žalobe pre porušenie, ktorú podala BSH, vnútroštátny súd vyhlásil, že v rozsahu, v akom ide o zahraničné patenty, nemá na konanie právomoc. Tento súd vyhlásil, že nemá právomoc, aj vo vzťahu k tureckému patentu, pričom zastával názor, že článok 24 bod 4 vyjadruje medzinárodne uznávanú zásadu právomoci, podľa ktorej môžu o platnosti patentu rozhodovať jedine súdy štátu, ktorý daný patent udelil.

15.      BSH následne podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Svea hovrätt (Odvolací súd pre región Svea v Štokholme), pričom tvrdila, že článok 24 bod 4 nariadenia Brusel Ia sa na žaloby pre porušenie patentov neuplatňuje. Keďže sa však Electrolux v rámci obrany odvoláva na neplatnosť, právomoc je rozdelená: švédske súdy majú právomoc rozhodnúť vo veci porušenia podľa článku 4 ods. 1, zatiaľ čo o otázke platnosti musia rozhodnúť súdy štátov registrácie podľa článku 24 bodu 4. Švédske súdy sú príslušné aj vo vzťahu k tureckému patentu, a to na základe článku 4 ods. 1 daného nariadenia. Právomoc podľa štátu bydliska žalovaného totiž predstavuje uznávanú zásadu medzinárodného práva. Electrolux tvrdila, že článok 24 bod 4 sa na konanie o porušení, v ktorom sa v rámci obrany nastolí neplatnosť, uplatňuje. Švédske súdy nemajú právomoc na konanie ako celok, pretože otázky porušenia a platnosti nemožno oddeliť.

16.      Za týchto okolností Svea hovrätt (Odvolací súd pre región Svea v Štokholme) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa článok 24 bod 4 nariadenia [Brusel Ia] vykladať tak, že pojem ‚konania týkajúce sa registrácie alebo platnosti patentov… bez ohľadu na to, či je táto otázka predmetom žaloby alebo obrany proti žalobe‘ znamená, že vnútroštátny súd, ktorý podľa článku 4 ods. 1 tohto nariadenia vyhlásil, že má právomoc prejednávať spor o porušení patentu, už nemá právomoc posudzovať otázku porušenia, ak je vznesená obrana, ktorá tvrdí, že predmetný patent je neplatný, alebo sa má toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd nie je príslušný len na prejednanie námietky neplatnosti?

2.      Má na odpoveď na prvú otázku vplyv skutočnosť, či vnútroštátne právo obsahuje ustanovenia podobné tým, ktoré sú uvedené v § 61 druhom odseku [zákona o patentoch], podľa ktorých musí žalovaný na to, aby bolo možné posúdiť námietku neplatnosti vznesenú v konaní o porušení, podať samostatnú žalobu o vyhlásenie neplatnosti?

3.      Má sa článok 24 bod 4 nariadenia Brusel [Ia] vykladať v tom zmysle, že je uplatniteľný na súd [tretieho štátu], t. j. v prejednávanej veci aj v tom zmysle, že priznáva výlučnú právomoc súdu v Turecku vo vzťahu k časti európskeho patentu, ktorá tam bola validovaná?“

17.      Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania z 24. mája 2022 bol podaný v ten istý deň. Písomné pripomienky predložili BSH, Electrolux, francúzska vláda a Európska komisia, pričom títo vedľajší účastníci konania boli zastúpení na pojednávaní, ktoré sa konalo 22. júna 2023.

IV.    Analýza

18.      Prejednávaná vec sa týka právomoci súdov členských štátov prejednávať žaloby pre porušenie európskych patentov, ku ktorému údajne došlo vo viacerých štátoch. Predtým ako budem rozoberať prejudiciálne otázky položené Súdnemu dvoru, považujem za vhodné poskytnúť čitateľovi, ktorý so spletitými detailami tejto zložitej oblasti práva nemusí byť oboznámený, stručné zhrnutie relevantných hmotnoprávnych pravidiel a pravidiel právomoci.

19.      Vo všeobecnosti možno povedať, že patenty predstavujú práva duševného vlastníctva a vydávajú ich štáty v nadväznosti na postupy registrácie vykonávané národnými patentovými úradmi v súlade s požiadavkami na udeľovanie (alebo „patentovateľnosť“) stanovenými v ich vnútroštátnom práve. Takéto patenty poskytujú svojmu majiteľovi určité výlučné práva k patentovanému vynálezu (v podstate obchodný monopol), ktorých rozsah je vymedzený v danom právnom poriadku. Keďže štát má v zásade suverénnu moc regulovať obchod iba na svojom území, takýmto spôsobom je obmedzená aj poskytnutá ochrana (táto koncepcia sa vo všeobecnosti označuje ako zásada teritoriality patentov). Na tomto systéme je nepraktické to, že osoba, ktorá chce dosiahnuť ochranu jedného vynálezu vo viacerých štátoch, musí podať patentovú prihlášku samostatne v každom z nich.

20.      EPD bol prijatý s cieľom poskytnúť (ako sa ukáže, čiastočné) riešenie tohto nepraktického aspektu. Táto zmluva, ktorá zaväzuje 39 zmluvných strán vrátane členských štátov a Turecka, zaviedla autonómny systém udeľovania tzv. európskych patentov prostredníctvom centralizovaného postupu registrácie na Európskom patentovom úrade (ďalej len „EPÚ“) so sídlom v Mníchove.(4) V tejto súvislosti stanovuje okrem iného jednotné požiadavky na patentovateľnosť. Úlohou EPÚ je preskúmať európske patentové prihlášky so zreteľom na tieto požiadavky.(5) Keď sú splnené, EPÚ udelí európsky patent (v závislosti od želania prihlasovateľa) pre jednu zmluvnú stranu, viaceré alebo všetky zmluvné strany.(6) V konaní vo veci samej BSH v rámci tohto postupu získala patent EP 1 434 512, ktorý bol udelený pre viaceré členské štáty a Turecko.

21.      Európsky patent však napriek tomu, čo zdanlivo naznačuje jeho názov, nie je jednotným titulom, ktorý by zabezpečoval jednotnú ochranu dotknutého vynálezu vo všetkých štátoch, pre ktoré bol vydaný. Európsky patent totiž v podstate predstavuje súbor národných „častí“, ktoré sú porovnateľné s patentmi vydanými dotknutými štátmi. Musia ho teda „validovať“ príslušné patentové úrady týchto štátov. Národné „časti“ európskeho patentu sú ako také navzájom právne nezávislé. Každá z nich poskytuje majiteľovi patentu rovnaké výlučné práva k patentovanému vynálezu ako „bežný“ národný patent(7) a je rovnako obmedzená na územie daného štátu. Európsky patent navyše v zásade(8) možno zrušiť iba „po častiach“, pričom zrušenie niektorej „časti“ je účinné iba na území príslušného štátu.(9)

22.      Ak je teda daný vynález chránený európskym patentom, neoprávnené používanie tohto vynálezu treťou stranou môže na jednej strane viesť k porušeniu monopolu majiteľa patentu vo viacerých štátoch (konkrétne tých, pre ktoré bol daný patent udelený). BSH v konaní vo veci samej obviňuje spoločnosť Electrolux práve z takéhoto porušenia patentu vo viacerých štátoch. Na druhej strane, keďže európsky patent nie je jednotný titul, jeho porušenie vo viacerých štátoch sa z právneho hľadiska považuje za súbor porušení národných patentov, pričom porušenie každej z jeho „častí“ sa posudzuje samostatne so zreteľom na vnútroštátne právo, ktoré sa na ňu uplatňuje.(10) Žaloba spoločnosti BSH proti spoločnosti Electrolux v podstate predstavuje súbor žalobných návrhov vo veci porušenia založených na rôznych „častiach“ patentu EP 1 434 512.

23.      Záležitosťou, ktorá sa ponecháva na zmluvné strany a ich vnútroštátne súdy, sú aj spory týkajúce sa európskych patentov vrátane žalôb pre porušenie.(11) EPD nestanovuje ani rozdelenie právomoci medzi tieto súdy v prípade cezhraničných sporov.(12) Táto otázka sa má vyriešiť so zreteľom na pravidlá medzinárodného práva súkromného, ktoré uplatňujú súdy týchto zmluvných strán.

24.      V členských štátoch Európskej únie sa právomoc v prípade cezhraničných patentových sporov medzi súkromnými osobami určuje na základe pravidiel nariadenia Brusel Ia(13), ak má žalovaný tak ako Electrolux bydlisko v takomto členskom štáte.

25.      Režim právomoci stanovený v tomto nástroji (a v jeho predchodcoch)(14) (ďalej len „bruselský režim“) funguje vo vzťahu k týmto sporom na základe nasledujúcej dichotómie.

26.      Na jednej strane sa konanie „týkajúce sa registrácie alebo platnosti patentov“ riadi osobitným pravidlom podľa článku 24 bodu 4 nariadenia Brusel Ia, v ktorom sa výlučná právomoc priznáva súdom členského štátu, ktorý dotknutý patent udelil (ďalej len „štát registrácie“). Ak ide o registráciu alebo platnosť európskeho patentu, súdy jednotlivých členských štátov, pre ktoré bol daný patent udelený, majú výlučnú právomoc vo vzťahu k svojej národnej „časti“.(15) Toto pravidlo je kogentné a strany sa od neho nemôžu odchýliť dohodou.(16) Ak navyše strany sporu predložia svoj spor „nesprávnemu“ súdu, tento súd je podľa článku 27 daného nariadenia povinný ex offo vyhlásiť, že nemá právomoc.(17)

27.      Na druhej strane sa všetky ostatné konania týkajúce sa patentov riadia všeobecnými pravidlami nariadenia. To v zásade zahŕňa aj konanie o porušení, pretože takéto konanie sa „netýka“ registrácie ani platnosti patentov, ale ich presadzovania.(18) Tieto pravidlá poskytujú stranám sporu v súvislosti s právomocou istú voľnosť.

28.      Zatiaľ čo súdy štátu registrácie majú v konaní o porušení právomoc podľa článku 7 bodu 2 nariadenia Brusel Ia(19), táto právomoc nie je výlučná, ale voliteľná. Takúto žalobu teda možno podať aj na iné súdy. Majiteľ patentu predovšetkým môže žalobu podať na súdy členských štátov, kde má žalovaný bydlisko, podľa článku 4 ods. 1 tohto nariadenia. V prípade porušenia európskeho patentu vo viacerých štátoch má na tom majiteľ patentu očividný záujem.

29.      Právomoc súdov členského štátu registrácie podľa článku 7 bodu 2 nariadenia Brusel Ia je totiž územne obmedzená. V súlade s bodom 22 vyššie môžu súdy jednotlivých štátov, pre ktoré bol udelený európsky patent, rozhodovať iba v rozsahu, v akom je dotknutá ich národná „časť“ a územie daného štátu.(20) Majiteľ patentu, ktorý by chcel dosiahnuť komplexnú nápravu, by teda musel podať samostatnú žalobu vo všetkých týchto štátoch.

30.      Právomoc súdov členského štátu, kde má žalovaný bydlisko, podľa článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia je naopak univerzálna. Môže sa teda vzťahovať na porušenie európskeho patentu, ku ktorému došlo vo všetkých štátoch, pre ktoré bol udelený.(21) Tieto súdy môžu priznať náhradu celkovej straty, ktorú majiteľ patentu utrpel, alebo vydať súdny príkaz zakazujúci ďalšie porušovanie vo všetkých týchto štátoch. Možno zhrnúť, že toto ustanovenie majiteľovi patentu umožňuje spojiť všetky žalobné návrhy vo veci porušenia a dosiahnuť komplexnú nápravu na jednom súde. BSH v prejednávanej veci využila práve túto možnosť a podala celú žalobu proti spoločnosti Electrolux na príslušný patentový súd vo Švédsku, kde má Electrolux bydlisko.

31.      V tomto kontexte má vnútroštátny súd pochybnosti, či je takéto spojenie v skutočnosti vo veci samej možné, a ak áno, v akom rozsahu. Tieto pochybnosti vyplývajú z toho, že Electrolux sa v rámci obrany proti návrhom spoločnosti BSH odvolala na neplatnosť viacerých „častí“ patentu EP 1 434 512, na ktorých sú dané návrhy založené.(22) Vzhľadom na túto obranu sa vnútroštátny súd pýta, či a v akom rozsahu sa uplatňuje článok 24 bod 4 nariadenia Brusel Ia a „vytláča“ jeho článok 4 ods. 1. Podľa článku 24 bodu 4 by tieto súdy mali výlučnú právomoc iba vo vzťahu k švédskej „časti“, zatiaľ čo iné súdy by mali výlučnú právomoc vo vzťahu k zahraničným „častiam“. Spojenie konania na jednom súde by nebolo možné a namiesto toho by bolo nevyhnutné jeho rozdrobenie.

32.      Prvá a druhá otázka vnútroštátneho súdu, ktoré je vhodné preskúmať spoločne, sa konkrétne týkajú toho, či konanie o porušení patrí do pôsobnosti článku 24 bodu 4 nariadenia Brusel Ia, ak sa v rámci obrany napadne platnosť dotknutého patentu. Ak áno, daný súd sa pýta, či ho dané ustanovenie v tomto prípade zbavuje právomoci (v rozsahu, v akom ide o zahraničné „časti“ patentu EP 1 434 512) konať a rozhodnúť o porušení vo všeobecnosti alebo len o otázke platnosti. Touto záležitosťou sa budem zaoberať v časti A týchto návrhov.

33.      Za predpokladu, že Súdny dvor odpovie na prvé dve otázky v tom zmysle, že článok 24 bod 4 je v situácii, ako je tá, o ktorú ide vo veci samej, relevantný, sa tretia otázka týka toho, či sa dané ustanovenie uplatňuje aj vo vzťahu k platnosti tureckej „časti“ patentu EP 1 434 512.  Touto otázkou sa budem zaoberať v časti B týchto návrhov.

A.      Vecná pôsobnosť článku 24 bodu 4 nariadenia Brusel Ia (prvá a druhá otázka)

34.      Ako sa uvádza vyššie, pôsobnosť článku 24 bodu 4 nariadenia Brusel Ia sa zdá jasná. Výlučná právomoc súdov štátu registrácie sa podľa tohto ustanovenia vzťahuje iba na konania „týkajúce sa platnosti patentov“, nie na konania „týkajúce sa“ iných otázok súvisiacich s patentmi vrátane porušenia.

35.      V skutočnosti sa za týmto znením skrýva nejednoznačnosť. Daná dichotómia sa niekedy v praxi rozmazáva. Zatiaľ čo totiž platnosť patentov môže byť predmetom samostatných žalôb (o zrušenie alebo výmaz), na neplatnosť patentu sa takisto možno odvolávať v rámci obrany, a to najmä proti žalobným návrhom vo veci porušenia. Údajný porušiteľ sa týmto spôsobom snaží dosiahnuť zamietnutie týchto návrhov prostredníctvom zneplatnenia titulu, na ktorom sú založené.(23) Electrolux takúto obranu uplatnila v konaní vo veci samej.

36.      Skutočnosť, že súdy štátu registrácie majú výlučnú právomoc v prípade prvej kategórie žalôb, bola vždy istá. To, či takúto právomoc majú aj v druhom scenári a v akom rozsahu, je naopak predmetom dlhotrvajúcej debaty.

37.      Súdy členských štátov tomuto problému čelia od začiatku 90. rokov 20. storočia, keď majitelia patentov začali náležite využívať možnosti spojenia svojich žalobných návrhov vo veci porušenia v súlade so všeobecnými pravidlami bruselského režimu. Pôvodné znenie sporného pravidla výlučnej právomoci stanoveného (v tom čase) v článku 16 bode 4 Bruselského dohovoru usmernenie v tejto otázke neposkytovalo. Tieto súdy prišli s tromi hlavnými prístupmi:

–        po prvé sa niektoré súdy, najmä v Nemecku, domnievali, že dotknuté pravidlo výlučnej právomoci sa v prípade, že sa v rámci obrany v konaní o porušení nastolí neplatnosť, neuplatňuje. Súdy mimo štátu registrácie mohli takúto vec prejednať podľa všeobecných pravidiel dohovoru a v tomto kontexte rozhodnúť o platnosti dotknutého patentu či dotknutých patentov,

–        po druhé iné súdy, najmä v Spojenom kráľovstve, zastávali názor, že keď sa uplatní obrana založená na neplatnosti, konanie o porušení sa stáva konaním „týkajúcim sa platnosti patentov“ a patrí teda do výlučnej právomoci súdov členského štátu alebo členských štátov registrácie,

–        po tretie sa posledná skupina súdov vrátane súdov v Holandsku domnievala, že sporné pravidlo sa v prípade, že sa v rámci obrany v konaní o porušení nastolí neplatnosť, uplatňuje, ale istým sofistikovaným spôsobom: do výlučnej právomoci súdov štátu registrácie patrí iba otázka platnosti a vo veci porušenia by mohli rozhodovať iné súdy.(24)

38.      V roku 2006 sa do debaty zapojil Súdny dvor svojím rozsudkom GAT. Treba poznamenať, že daná vec sa netýkala konania o porušení per se. Išlo v nej o žalobu, ktorou spoločnosť žiadala od nemeckých súdov určenie, že neporušila dva francúzske patenty patriace nemeckej spoločnosti („negatívne určenie“), a to okrem iného z dôvodu neplatnosti týchto patentov. Tieto súdy sa domnievali, že vo veci by mohol byť relevantný článok 16 bod 4 Bruselského dohovoru, a položili v tejto súvislosti prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru. Súdny dvor však neposkytol odpoveď prispôsobenú týmto konkrétnym skutkovým okolnostiam, ale namiesto toho vo všeobecnosti konštatoval, že pravidlo výlučnej právomoci (v tom čase) stanovené v danom ustanovení „sa vzťahuje na všetky konania, ktoré sa týkajú… platnosti patentu, či už je táto otázka nastolená v žalobe, alebo vo forme námietky“(25). Na rozdiel od tvrdenia spoločnosti BSH je táto odpoveď dostatočne všeobecná na to, aby sa vzťahovala okrem iného aj na scenár konania o porušení, v ktorom sa uplatnila obrana založená na neplatnosti. Odkaz na „námietku“ bol zjavne uvedený s týmto cieľom.(26)

39.      Normotvorca o niekoľko rokov neskôr kodifikoval rozsudok GAT v článku 24 bode 4 nariadenia Brusel Ia tak, že v znení daného ustanovenia vymedzil, že výlučná právomoc súdov štátu registrácie sa vzťahuje na konania týkajúce sa platnosti patentov „bez ohľadu na to, či je táto otázka predmetom žaloby alebo obrany proti žalobe“.

40.      Danú otázku sa však, mierne povedané, nepodarilo objasniť. Odpoveď poskytnutá v rozsudku GAT (a teraz aj v článku 24 bode 4) v súvislosti so záležitosťou, ktorou som sa zaoberal v tejto časti, v skutočnosti viac otázok vyvolala, než vyriešila. Zatiaľ čo totiž táto odpoveď uštedrila neopodstatnenú smrteľnú ranu prvému prístupu uvedenému vyššie (časť 1), Súdny dvor (a normotvorca Únie) nechal vnútroštátne súdy a strany sporu diskutovať o tom, či je správny druhý alebo tretí prístup (časť 2).

1.      Neopodstatnený rozsudok GAT

41.      Keď sa jedno konanie týka dvoch rozdielnych otázok (napríklad – ako v prejednávanej veci – porušenia a platnosti), ktoré patria do pôsobnosti vzájomne sa vylučujúcich pravidiel právomoci (v tejto veci všeobecných pravidiel v prípade porušenia a článku 24 bodu 4 nariadenia Brusel Ia v prípade platnosti patentu), Súdny dvor zvyčajne pri určovaní toho, ktorý súd alebo ktoré súdy sú príslušné na ich prejednanie a rozhodnutie, postupuje v súlade s istými pragmatickými zásadami.

42.      Po prvé sa má takéto konanie na účel určenia toho, ktoré pravidlá právomoci sa uplatňujú, kvalifikovať na základe hlavného predmetu žaloby podanej žalobcom a akékoľvek predbežné (alebo vedľajšie) otázky, ktoré inak môžu byť nastolené, najmä v rámci obrany, by sa mali nechať bokom.(27)

43.      Po druhé je súd určený na základe uplatniteľných pravidiel právomoci príslušný na celé konanie, teda nielen na prejednanie žaloby, ale aj obrany proti žalobe, aj keď sa obrana týka veci, ktorá je zvyčajne vyhradená inému sudcovi.(28) Z procesného hľadiska je totiž takáto obrana neoddeliteľnou súčasťou žaloby a v súvislosti s právomocou sa na ňu logicky vzťahuje rovnaké zaobchádzanie, aké sa uplatňuje v prípade žaloby.

44.      Keby Súdny dvor v rozsudku GAT postupoval podľa týchto zásad, prijal by prvý prístup uvedený v bode 37 vyššie. V prípade konania o porušení, v ktorom sa uplatnila obrana založená na neplatnosti, je totiž hlavným predmetom žaloby jednoducho porušenie. Otázka platnosti je naopak typickým príkladom predbežnej otázky. Keďže neplatný patent porušiť nemožno, sudca bude najprv musieť rozhodnúť o platnosti titulu, o ktorý sa žalobca opiera, aby následne mohol vyriešiť hlavnú otázku, ktorou je, či konanie žalovaného porušilo práva poskytnuté dotknutým titulom. Podľa týchto zásad sa takéto konanie vzhľadom na daný predmet a bez ohľadu na obranu malo riadiť všeobecnými pravidlami (v tom čase) stanovenými v Bruselskom dohovore. Súdy určené ako príslušné na konanie a rozhodnutie o porušení podľa týchto všeobecných pravidiel, najmä súdy členského štátu, kde má žalovaný bydlisko, navyše takisto mali mať právomoc rozhodnúť o tejto obrane.

45.      Je zjavné, že Súdny dvor v rozsudku GAT týmto spôsobom nepostupoval. Namiesto toho zastával názor, že pravidlo výlučnej právomoci vzťahujúce sa na „konania týkajúce sa platnosti patentov“ sa uplatňuje aj na konania, v ktorých sa táto otázka nastolí iba v rámci obrany. Súdny dvor tak prijal výklad, ktorý je – pokiaľ mi je známe – v bruselskom režime jedinečný. Toto riešenie sa totiž odchyľuje aj od výkladov, ktoré Súdny dvor doteraz prijal na základe iných pravidiel výlučnej právomoci, ktoré sa (v súčasnosti) stanovujú v článku 24 nariadenia Brusel Ia. V súlade s vyššie uvedenými zásadami Súdny dvor zastáva názor, že tieto iné pravidlá sa uplatňujú iba v prípade, že otázka, ktorá sa v nich uvádza, predstavuje predmet žaloby.(29)Vo viacerých (ale bohužiaľ nie vo všetkých) jazykových zneniach nariadenia tento prístup dokonca vyplýva zo samotného textu daného ustanovenia.(30) Súdny dvor navyše vo svojom rozsudku BVG, ktorý bol vydaný niekoľko rokov po rozsudku GAT, zastával názor, že pravidlo výlučnej právomoci vzťahujúce sa na konania týkajúce sa platnosti spoločností alebo rozhodnutí ich orgánov (v súčasnosti stanovené v článku 24 bode 2 daného nariadenia) sa neuplatňuje na konania, v ktorých sa takáto otázka nastolí iba v rámci obrany.(31)

46.      Ako sa uvádza vyššie, presné dôsledky výkladu prijatého v rozsudku GAT sú neisté, pričom sa nimi budem zaoberať v časti 2 nižšie. Na účely tejto veci je zrejmé, že ak sa žaloba pre porušenie podá mimo členského štátu registrácie a uplatní sa obrana založená na neplatnosti, tieto súdy v rozpore s tvrdením spoločnosti BSH nemôžu rozhodovať o platnosti dotknutých patentov ako o predbežnej otázke.

47.      Pomerne stručná argumentácia Súdneho dvora v rozsudku GAT však, nanešťastie, podľa môjho názoru presvedčivé odôvodnenie tohto riešenia neponúka.

48.      Prvý argument Súdneho dvora sa týka „postaveni[a] [tohto pravidla výlučnej právomoci] v systéme [Bruselského dohovoru]“ (t. j. jeho prednosti pred všeobecnými pravidlami právomoci) a jeho „kogentn[ej] povah[y]“.(32) Tento argument nepovažujem za presvedčivý.(33) Tieto prvky totiž podporujú skôr opačný výklad.

49.      Pravidlá výlučnej právomoci sú v bruselskom režime výnimkami. Ako také sa musia vykladať reštriktívne.(34) Majú sa totiž uplatňovať iba v „určitých presne vymedzených situáci[ách]“(35). Ako navyše Súdny dvor konštatoval v rozsudku BVG, reštriktívny výklad týchto pravidiel „sa uplatní tým skôr“, že majú prednosť pred všeobecnými pravidlami a sú kogentné.(36) Keď sa uplatňuje článok 24 bod 4, žalobcovia sú zbavení možnosti výberu súdu, ktorú by inak mali, a môže to viesť k situácii, v ktorej sa žalovaní žalujú mimo členského štátu svojho bydliska, kde by zvyčajne mali lepšiu pozíciu na svoju obranu.

50.      Výklad prijatý Súdnym dvorom v rozsudku GAT možno naopak opísať jedine ako „extenzívny“(37). Platnosť patentov sama osebe určite je „presne vymedzenou“ otázkou. Napriek tomu však môže byť nastolená v „nepresne vymedzenom“ okruhu konaní, ktoré sa týkajú iných vecí.(38)

51.      Ostatné dva dôvody, ktoré Súdny dvor uviedol v rozsudku GAT, sa týkajú všeobecného cieľa právnej istoty sledovaného bruselským režimom.(39) Súdny dvor v podstate vysvetlil, že keby sa sporné pravidlo výlučnej právomoci v prípade, že sa otázka platnosti patentov nastolí v rámci obrany v konaní o porušení (a tak ďalej), neuplatňovalo a súdy mimo štátu registrácie, na ktoré by sa takáto žaloba podala, by mohli o danej otázke rozhodovať ako o predbežnej otázke, „viedl[o] [by to] k možnosti [zvýšenia]“ počtu súdov, ktoré by o tejto otázke mohli rozhodovať. To by zasa „ovplyvni[lo] predvídateľnosť pravidiel právomoci“ a „znásobilo riziko navzájom si odporujúcich rozhodnutí“ v danej veci, čo by ohrozovalo právnu istotu.(40)

52.      Uvedené takisto nepovažujem za presvedčivé. Ak sa na vec pozriem ako na celok, tieto prvky opäť podporujú skôr opačný výklad. Treba uznať, že riešenie v rozsudku GAT z jedného uhla pohľadu bráni tomu, aby rôzne súdy zastávali protichodné názory na platnosť patentu. V tomto rozsahu prispieva k právnej istote. Z iného uhla pohľadu má však rozsudok GAT potenciál spôsobiť, že fungovanie bruselského režimu bude v prípade konania o porušení pre majiteľov patentu neisté.

53.      Zatiaľ čo tento režim za bežných okolností majiteľovi patentu umožňuje podať takúto žalobu mimo štátu registrácie, a to okrem iného na súdy členského štátu žalovaného, riešenie v rozsudku GAT vytvára neistotu, pokiaľ ide o otázku, či by tieto súdy mohli zabezpečiť nápravu porušenia alebo prinajmenšom či by tak mohli urobiť v primeranej lehote. Ak by totiž údajný porušiteľ v určitej fáze konania uplatnil obranu založenú na neplatnosti, tieto súdy by o tejto obrane nemohli jednoducho rozhodnúť a pokračovať v prejednávaní veci, ale v závislosti od toho, ako sa má chápať toto riešenie, by buď stratili právomoc a museli by konanie zastaviť, alebo by mohli byť nútené konanie prerušiť až do rozhodnutia súdov členských štátov registrácie o platnosti patentu (pozri ďalej časť 2 nižšie).

54.      Bez ohľadu na to, ktorý výklad je správny, vedie rozsudok GAT k tomu, že spojenie návrhov vo veci porušenia týkajúcich sa rôznych „častí“ európskeho patentu na týchto súdoch je neatraktívnou možnosťou. Povzbudzuje majiteľov patentov, aby namiesto toho podávali samostatné žaloby v jednotlivých štátoch registrácie týchto „častí“, pretože v takom prípade je aspoň zaručené, že súdy týchto štátov sú príslušné rozhodnúť o porušení aj o platnosti „svojej časti“ (ako sa vysvetľuje v bodoch 26, 28 a 29 vyššie). Tým zasa vzniká riziko, že jednotlivé súdy budú v tom istom spore o porušení zastávať protichodné názory.

55.      Takáto neistota a/alebo zložitosť pri presadzovaní patentov je ešte nevítanejšia vzhľadom na to, že duševné vlastníctvo je chránené ako základné právo okrem iného v článku 17 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Majitelia patentov majú podľa tohto ustanovenia v Európskej únii požívať „vysokú úroveň“ ochrany práv duševného vlastníctva. Možnosť začať vo veci porušenia účelné občianske súdne konanie a dosiahnuť nápravu je v tomto smere kľúčová. Vyžaduje si to aj základné právo na účinný prostriedok nápravy, ktoré sa zaručuje v článku 47 Charty. V tejto súvislosti pripomínam, že článok 41 ods. 2 Dohody o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva (ďalej len „Dohoda TRIPS“)(41) stanovuje, že „postupy, ktoré sa týkajú dodržiavania práv duševného vlastníctva… nebudú zbytočne zložité a nákladné a… nebudú mať za následok bezdôvodné zdržanie“. Uvedené sa podľa môjho názoru týka aj uplatňovania príslušných pravidiel medzinárodnej právomoci.

56.      Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa výkladu pravidiel výlučnej právomoci v rámci bruselského režimu(42) bolo v každom prípade jedinou otázkou, ktorú Súdny dvor v rozsudku GAT potreboval zodpovedať (ale nezaoberal sa ňou), to, či si osobitný cieľ sledovaný sporným pravidlom výlučnej právomoci „vyžaduje“, aby sa dané pravidlo uplatňovalo aj na konanie o porušení, v ktorom sa uplatnila obrana založená na neplatnosti. Podľa môjho názoru to tak nie je.

57.      Na úvod by som chcel objasniť, v čom tento cieľ spočíva. Podľa vysvetlenia, ktoré Súdny dvor v tejto súvislosti zvyčajne uvádza (a „na okraj“ ho spomína v rozsudku GAT), dotknuté pravidlo sleduje cieľ riadneho výkonu spravodlivosti. Súdny dvor zastáva názor, že súdy štátu registrácie „sú v najlepšej pozícii“ na to, aby rozhodovali v konaniach týkajúcich sa registrácie alebo platnosti patentov, v dôsledku „úzkej vecnej alebo právnej spojitosti“, ktorá existuje medzi takýmto konaním a daným štátom.(43) Podľa môjho názoru to však skutočným dôvodom existencie tohto pravidla nie je.

58.      Je pravda, ako sa vysvetľuje v bodoch 19 a 21 vyššie, že patent sa riadi právom štátu registrácie. Argument, že napríklad nemecký sudca je „v najlepšej pozícii“ na uplatňovanie nemeckého patentového práva (z dôvodu jazyka, znalosti daného práva atď.), má istú váhu.(44) Keďže je navyše patent chránený iba v štáte registrácie, medzi spormi týkajúcimi sa daného patentu a územím tohto štátu zvyčajne existuje vecná blízkosť.

59.      Tieto úvahy však vysvetľujú len to, prečo súdy štátu registrácie v takýchto sporoch konať a rozhodovať môžu. Odôvodňujú, prečo majú napríklad tieto súdy v rámci bruselského režimu právomoc v prípade konania o porušení týkajúceho sa ich územia.(45) Tieto úvahy naopak neprezrádzajú, prečo by tieto súdy v prípade konaní týkajúcich sa registrácie alebo platnosti patentov mali mať právomoc, ktorá vylučuje právomoc všetkých ostatných súdov.(46) Patentové právo štátu registrácie predovšetkým nie je také jedinečné, že by ho dokázali pochopiť iba súdy daného štátu.(47) Hoci uplatňovanie takéhoto cudzieho práva môže byť pre súdy iného členského štátu náročnejšie, sú na to plne spôsobilé. Naznačovať opak by znamenalo spochybňovať samotné základy bruselského režimu (a celé odvetvie medzinárodného práva súkromného).(48)

60.      Skutočný dôvod existencie sporného pravidla spočíva v skutočnosti, že – ako sa uvádza v Jenardovej správe – „udelenie… patentu je výkonom štátnej suverenity“ [neoficiálny preklad](49). Jediným presvedčivým dôvodom na stanovenie takéhoto pravidla výlučnej právomoci je totiž úloha, ktorú pri priznávaní takýchto práv duševného vlastníctva (tradične) zohrávajú štátne orgány, uvedená v bode 19 vyššie,(50) konkrétne skutočnosť, že vnútroštátne správne orgány majú za úlohu preskúmať patentové prihlášky, vyhovieť im, ak sú splnené príslušné požiadavky, a patenty zodpovedajúcim spôsobom zaregistrovať. Ani tento faktor si však podľa môjho názoru riešenie v rozsudku GAT „nevyžadoval“.

61.      Na jednej strane totiž konanie, ktorého predmetom je registrácia alebo platnosť patentov, už zo svojej povahy spochybňuje fungovanie správnych orgánov štátu registrácie.(51) Podstatou sporu je to, či si príslušný štátny orgán (patentový úrad) „urobil svoju prácu“ správne. Predovšetkým v prípade žaloby o zrušenie žalobca v podstate žiada súd, aby preskúmal to, či daný orgán vôbec mal patent udeliť, a ak nie, aby situáciu napravil tým, že daný patent vyhlási za neplatný. Takéto vyhlásenie má už zo svojej povahy účinky erga omnes a ako takého sa ho možno dovolávať vo vzťahu k dotknutému orgánu. Rozhodnutie vydané súdom môže dokonca tomuto orgánu nariadiť, aby náležitým spôsobom opravil svoje registre. Je zrejmé, že takéto rozhodnutia by mali vydávať iba súdy štátu registrácie. Uplatňuje sa tu rešpekt k suverenite štátov. Štáty by považovali za neprijateľné, aby konanie ich orgánov schvaľovali súdy iného štátu a aby im tieto súdy nariaďovali, ako majú viesť svoje vnútroštátne registre.(52)

62.      Na druhej strane predovšetkým v konaní o porušení sa fungovanie správnych orgánov štátu registrácie nespochybňuje, a to ani v prípade, že sa v rámci obrany nastolí neplatnosť údajne porušeného patentu. V takomto konaní súd danú záležitosť preskúma ako predbežnú otázku, ale iba na účely vyriešenia veci porušenia. Jediným dôsledkom, ktorý z toho môže vyplynúť, je to, že súd návrh vo veci porušenia zamietne. Takéto rozhodnutie sa týka súkromných záujmov strán sporu a má teda vo všeobecnosti iba účinky inter partes.(53) Nemôže zasiahnuť do suverenity štátu registrácie, pretože nemá žiadny účinok na jeho správne orgány ani sa v ňom netvrdí, že by takýto účinok malo. Platnosť patentu z právneho hľadiska nie je dotknutá. Súd iného suverénneho štátu daným správnym orgánom nič nenariaďuje.

2.      Náležitý výklad rozsudku GAT

63.      Zo všetkých uvedených dôvodov je rozsudok GAT podľa môjho názoru (a podľa väčšiny literatúry, ktorú som preštudoval)(54) nešťastným rozhodnutím. Ak by bolo riešenie, ktoré sa v ňom stanovilo, založené iba na danom rozhodnutí, navrhol by som Súdnemu dvoru, aby ho zvrátil a namiesto toho konštatoval, že pravidlá výlučnej právomoci vzťahujúce sa na konania týkajúce sa platnosti patentu sa v prípade, že sa v konaní o porušení uplatní obrana založená na neplatnosti, neuplatňujú v rozsahu, v akom by mal rozsudok vydaný súdom, na ktorý sa podala žaloba, iba účinky inter partes.(55)

64.      Ako sa však uvádza vyššie, normotvorca Únie tento rozsudok kodifikoval v článku 24 bode 4 nariadenia Brusel Ia.(56) Pri súčasnom stave práva Únie je teda Súdny dvor „spútaný“ riešením, ktoré pôvodne prijal. Na základe návrhu vnútroštátneho súdu mu zostáva len vybrať si spomedzi dvoch možných výkladov rozsudku GAT (a jeho kodifikácie), ktoré zodpovedajú druhému a tretiemu prístupu uvedenému v bode 36 vyššie.

65.      Podľa prvého výkladu, ktorý presadzuje spoločnosť Electrolux a ktorý budem opisovať ako „extenzívny“, by platilo, že ak sa v konaní o porušení v rámci obrany nastolí neplatnosť, výlučnú právomoc rozhodovať v tomto konaní podľa článku 24 bodu 4 nariadenia Brusel Ia budú mať (alebo nadobudnú) súdy členského štátu registrácie. Všetky ostatné súdy musia v súlade s článkom 27 daného nariadenia vyhlásiť, že nemajú právomoc.

66.      V súlade s druhým výkladom, za ktorý sa zasadzuje Komisia a ktorý budem opisovať ako „reštriktívny“, by platilo, že ak sa v konaní o porušení v rámci obrany nastolí neplatnosť, súdy členského štátu registrácie budú mať výlučnú právomoc podľa článku 24 bodu 4 nariadenia Brusel Ia iba na rozhodnutie o otázke platnosti. Právomoc rozhodnúť vo veci porušenia by mohli mať (alebo si ponechať) iné súdy podľa všeobecných pravidiel daného nariadenia.

67.      To, ktorý výklad má byť správny, z práva Únie pri jeho súčasnom stave jednoznačne nevyplýva. Po prvé, zatiaľ čo – ako tvrdí Electrolux – najprirodzenejší sa zdá „extenzívny“ výklad výroku rozsudku GAT a znenia článku 24 bodu 4 nariadenia Brusel Ia,(57) tieto prvky možno takisto rozumne vykladať aj „reštriktívne“. Hoci Súdny dvor v danom rozsudku konštatoval, že sporné pravidlo výlučnej právomoci „sa vzťahuje na všetky konania, ktoré sa týkajú… platnosti patentu“, neuviedol, do akej miery. Táto formulácia je jednoducho nejednoznačná. Po druhé následná judikatúra Súdneho dvora nepodporuje ani jeden z výkladov rozsudku, pretože v tejto súvislosti obsahuje protichodné indície. Na jednej strane, ako podotýka Electrolux, Súdny dvor podľa všetkého podporil „extenzívny“ výklad vo svojom rozsudku BVG(58). Na druhej strane, ako zdôrazňuje Komisia, Súdny dvor zrejme podporil „reštriktívny“ výklad v rozsudku Roche Nederland a i.(59) Napokon normotvorca v tejto súvislosti nevyjadril nijaké stanovisko v texte článku 24 bodu 4 ani v odôvodnení nariadenia.(60)

68.      V záujme vyriešenia tejto polemiky je teda potrebné zaoberať sa systémom zavedeným podľa nariadenia Brusel Ia, ako aj cieľmi sledovanými týmto nástrojom vo všeobecnosti a konkrétne jeho článkom 24 bodom 4. Vzhľadom na tieto prvky by mal Súdny dvor odmietnuť „extenzívny“ výklad rozsudku GAT (časť a) a podporiť namiesto toho „reštriktívny“ výklad (časť b). Takisto by mal vnútroštátnym súdom poskytnúť isté usmernenia k tomu, ako sa má tento výklad uviesť do praxe (časť c).

a)      Kľúčové nedostatky „extenzívneho“ výkladu

69.      „Extenzívny“ výklad rozsudku GAT je v prvom rade sotva zlučiteľný so systémom zavedeným podľa nariadenia Brusel Ia. V rámci tohto systému – ako zamýšľali jeho autori – je výlučná právomoc súdov štátu registrácie výnimkou obmedzenou na „konania týkajúce sa registrácie alebo platnosti patentov“, zatiaľ čo žalobu pre porušenie, ako aj ostatné patentové spory možno za bežných okolností predložiť iným súdom.

70.      Ak by sa však mal rozsudok GAT chápať spôsobom, aký navrhuje Electrolux, výnimka by sa – ako podotýka Komisia – v skutočnosti stala pravidlom. Keďže obrana založená na neplatnosti sa často uplatňuje v konaní o porušení, takéto konanie by nezriedka patrilo do výlučnej právomoci súdov štátu registrácie. Uplatňovanie všeobecných pravidiel právomoci a možnosti, ktoré majiteľom patentov poskytujú, by sa obmedzovali na veci, v ktorých by sa takáto obrana neuplatnila.

71.      Po druhé a v rozpore s tým, čo tvrdí Electrolux, by „extenzívny“ výklad rozsudku GAT ohrozil predvídateľnosť a istotu právomoci, ktoré sú cieľom nariadenia Brusel Ia, pretože kvalifikácia konania o porušení, a teda aj pravidlá právomoci uplatniteľné na toto konanie by záviseli od toho, či sa uplatní obrana založená na neplatnosti (v rozpore so zásadou uvedenou v bode 42 vyššie).(61)

72.      Na to, aby bola právomoc v konaní o porušení predvídateľná, by totiž majitelia patentov mali byť schopní jednoducho identifikovať súd, na ktorý môžu danú žalobu podať. V prípade „extenzívneho“ výkladu rozsudku GAT by však pre nich bolo náročné vopred určiť, či takéto konanie patrí do výlučnej právomoci štátu registrácie alebo možno žalobu podať na iné súdy, pretože nemajú žiadnu kontrolu nad obrannou stratégiou, ktorú uplatní údajný porušiteľ.(62)

73.      Ak by sa navyše majiteľ patentu rozhodol podať žalobu mimo štátu registrácie, napríklad na súdy členského štátu, kde má údajný porušiteľ bydlisko, právomoc týchto súdov by bola neistá. Mohli by ju totiž stratiť, ak by údajný porušiteľ uplatnil obranu založenú na neplatnosti. Tieto súdy by potom museli odmietnuť pokračovať v prejednávaní veci.(63) Ak sa takáto obrana podľa procesných pravidiel daného štátu nemusí uplatniť iba na začiatku konania, ale aj v následných, neskorších fázach vrátane odvolacieho konania, konanie, ktoré prebiehalo mesiace alebo dokonca roky, by sa odrazu mohlo dostať do slepej uličky. Údajný porušiteľ by si takisto mohol strategicky vybrať moment, keď takúto obranu uplatní, a v podstate konanie „torpédovať“. Ako podotýkajú BSH a Komisia, pre majiteľa patentu by to malo dramatické dôsledky. Pri súčasnom stave totiž podľa nariadenia Brusel Ia neexistuje možnosť súdov jedného členského štátu postúpiť vec súdom iného členského štátu. Súdy, na ktoré bola pôvodne podaná žaloba, by mohli iba zastaviť konanie a žalobca by musel podať novú žalobu v štáte registrácie.

74.      Situáciu ešte zhoršuje to, že pre majiteľa patentu to už nemusí byť možné. Medzičasom totiž mohli uplynúť premlčacie lehoty uplatniteľné na žaloby pre porušenie. Majiteľ patentu by bol bez vlastného zavinenia v podstate zbavený všetkých možností nápravy porušenia jeho práv duševného vlastníctva. Takýto výsledok by bol v rozpore s článkom 17 ods. 2 a článkom 47 Charty, ako aj s článkom 41 ods. 2 Dohody TRIPS.

75.      Aj keby to majiteľ patentu stále mohol urobiť, v prípade porušenia európskeho patentu vo viacerých štátoch by musel na dosiahnutie komplexnej nápravy podať žalobu pre porušenie vo všetkých dotknutých štátoch.(64) Spojenie návrhov na jednom súde by nebolo možné. Do veci, ktorá v podstate predstavuje jeden spor, by sa mohlo zapojiť viacero súdov, čím by sa zvyšovalo riziko protichodných rozhodnutí uvedené v bode 54 vyššie.

76.      Napokon v rozpore s tým, čo tvrdí Electrolux, „extenzívny“ výklad rozsudku GAT presahuje rámec toho, čo si „vyžaduje“ osobitný cieľ článku 24 bodu 4 nariadenia Brusel Ia, konkrétne – ako sa vysvetľuje v bodoch 60 a 61 vyššie – cieľ zabezpečiť, aby sa rešpektovala suverenita štátu registrácie. Aj keby sme tento cieľ chápali extenzívne, mohol by „vyžadovať“ (v prípade, že sa v konaní o porušení uplatní obrana založená na neplatnosti) iba to, aby mali súdy daného štátu výlučnú právomoc rozhodovať o otázke platnosti, nie o otázke porušenia.

b)      „Reštriktívny“ výklad rozsudku GAT je „menším zlom“

77.      „Reštriktívny“ výklad rozsudku GAT prináša výrazne lepšie výsledky vo všetkých vyššie uvedených aspektoch. Naďalej platí zásada, že konanie o porušení sa riadi všeobecnými pravidlami nariadenia Brusel Ia. Právomoc je v takom prípade pre majiteľa patentu predvídateľná a istá. Ak podá žalobu mimo štátu registrácie a údajný porušiteľ uplatní obranu založenú na neplatnosti, súdy, na ktoré bola žaloba podaná, právomoc konať a rozhodnúť o žalobe nestrácajú. Tieto súdy „jednoducho“ nemôžu rozhodovať o platnosti dotknutého patentu či dotknutých patentov, o ktorej môžu podľa pravidla stanovujúceho výnimku v článku 24 bode 4 daného nariadenia rozhodovať iba súdy(65) štátu registrácie. V prípade porušenia európskeho patentu vo viacerých štátoch navyše tento výklad umožňuje čiastočné spojenie návrhov na jednom súde. Ak by bola napadnutá platnosť patentu, v jednotlivých štátoch, pre ktoré bol tento patent udelený, by sa muselo rozhodnúť iba o nej.

78.      Ako podotýka Komisia, z tohto výkladu rozsudku GAT vyplýva, že Súdny dvor pripustil výnimku zo zásady bruselského režimu, podľa ktorej sa právomoc konať a rozhodnúť o žalobe vzťahuje aj na akúkoľvek prípadnú obranu (pozri bod 43 vyššie). Hoci je však takáto výnimka v danom režime jedinečná, nie je úplne neslýchaná. Podobné výnimky sú totiž obsiahnuté v pravidlách miestnej príslušnosti členského štátu v prípade niektorých otázok podliehajúcich výlučnej právomoci podľa vnútroštátneho práva.(66)

79.      V praxi z toho vyplýva, že keď konanie o porušení patentu zaregistrovaného v členskom štáte prebieha na súdoch iného členského štátu a uplatní sa obrana založená na neplatnosti, tieto súdy nemôžu o otázke platnosti rozhodnúť (pri súčasnom znení nariadenia Brusel Ia) ani nemôžu v tejto súvislosti položiť predbežnú otázku orgánom štátu registrácie, takže je na údajnom porušiteľovi, aby na týchto orgánoch začal konanie o neplatnosť (ak to ešte neurobil), aby tieto orgány vo veci rozhodli.(67)

80.      Electrolux opodstatnene namieta, že „rozdelenie“ otázok porušenia a platnosti do dvoch konaní v rôznych členských štátoch je diskutabilné z hľadiska výkonu spravodlivosti. Tieto otázky sú totiž úzko prepojené.(68) Ako sa vysvetľuje v bode 44 vyššie, na to, aby sa mohlo rozhodnúť o hlavnej otázke porušenia patentu, sa musí v zásade vyriešiť predbežná otázka jeho platnosti. Okrem toho, že na obe otázky sa uplatňuje právo štátu registrácie, navyše v podstate závisia od rovnakého prvku, konkrétne od výkladu patentových nárokov.(69)

81.      Napriek tomu zastávam názor, že hoci z praktického hľadiska nie je vždy ideálne, aby o otázkach platnosti a porušenia rozhodovali rôzne súdy a/alebo orgány(70), nie je to ani nemožné. Viaceré členské štáty, ako je zrejme napríklad Švédsko,(71) v skutočnosti na vnútroštátnej úrovni zaviedli „rozdvojený systém“ rozhodovania vo veciach patentov, v rámci ktorého o týchto otázkach rozhodujú rôzni sudcovia v samostatných špeciálnych konaniach.(72)

82.      Hoci sa platnosť a porušenie musia takýmto spôsobom „oddeliť“, nevyplýva z toho, ako tvrdí Electrolux, že by súd konajúci o porušení v prípade, že sa v danom konaní uplatní obrana založená na neplatnosti, mal alebo čo i len mohol systematicky túto obranu ignorovať, predpokladať, že patent je platný, a vydať konečné rozhodnutie vo veci porušenia bez ohľadu na konanie o neplatnosť, ktoré môže zároveň prebiehať v inom členskom štáte.

83.      Ako totiž uvádzajú BSH a Komisia, článok 24 bod 4 nariadenia Brusel Ia týmto spôsobom vykladať nemožno. Údajný porušiteľ by bol inak úplne zbavený jedného z najúčinnejších prostriedkov ochrany proti fiktívnym žalobným návrhom vo veci porušenia. To by predstavovalo neprijateľné obmedzenie jeho práva na obranu, ktoré je zaručené okrem iného článkom 47 Charty a ktorého zabezpečenie je cieľom bruselského režimu.(73)

84.      V niektorých prípadoch by to navyše mohlo viesť k vydaniu nezlučiteľných rozsudkov. Súdy zodpovedné za konanie o porušení by totiž na jednej strane mohli porušenie uznať, zatiaľ čo orgány štátu registrácie by na druhej strane mohli následne patent vyhlásiť za neplatný. Orgány štátu registrácie by takisto mohli platnosť patentu potvrdiť, ale uplatniť reštriktívny výklad jeho nárokov (ktorý by za bežných okolností konštatovanie porušenia vylučoval), zatiaľ čo súdy zodpovedné za konanie o porušení by mohli porušenie uznať na základe extenzívneho výkladu patentových nárokov (ktorý by sudcu rozhodujúceho o platnosti viedol k vyhláseniu patentu za neplatný).(74)

85.      Ako podrobnejšie vysvetlím v ďalšej časti, súdy zodpovedné za konanie o porušení by za istých okolností boli oprávnené uplatniť domnienku platnosti patentu a zodpovedajúcim spôsobom rozhodnúť bez ohľadu na tvrdenie o neplatnosti. Za iných okolností si však rešpektovanie práv na obranu bude vyžadovať, aby tieto súdy počkali na rozhodnutie orgánov štátu registrácie o platnosti patentu a až potom vydali konečné a zodpovedajúce rozhodnutie vo veci porušenia.(75)

86.      S cieľom zabezpečiť koordináciu konania o porušení a konania o neplatnosť teda niekedy bude potrebné prijať opatrenia v oblasti vedenia konania a/alebo procesné opatrenia. Electrolux v tejto súvislosti podotýka, že riešenie v tomto smere neuvádza nariadenie Brusel Ia ani právo Únie vo všeobecnosti. Konkrétne článok 30 ods. 1 tohto nariadenia by mohol súdom zodpovedným za konanie o porušení umožniť prerušenie tohto konania až do rozhodnutia orgánov štátu registrácie o platnosti patentu, ale iba v prípade, že orgány štátu registrácie začali konať ako prvé. Toto ustanovenie neposkytuje žiadne riešenie pre prípad následného konania o neplatnosť. Ako však tvrdia BSH a Komisia, kým normotvorca Únie neprijme ustanovenia v tomto zmysle(76), súdy, na ktoré bola podaná žaloba pre porušenie, môžu – a v niektorých prípadoch by mali – uplatňovať riešenia stanovené v procesnom práve ich štátu (lex fori).

87.      Electrolux tvrdí, že takéto uplatňovanie vnútroštátneho procesného práva predstavuje riziko z hľadiska jednotného prístupu k veciam a stranám sporu v členských štátoch, pretože rôzne súdy môžu mať k dispozícii rôzne právomoci alebo ich môžu uplatňovať rôznym spôsobom. Podľa môjho názoru je to však ďalším negatívom rozsudku GAT, ktorému sa nedá vyhnúť. Táto otázka navyše nie je ponechaná výlučne na vnútroštátne právo. Ako podrobnejšie vysvetlím v ďalšej časti, právo Únie vytvára pre vnútroštátne právo významný rámec, čím sa zabezpečuje dostatočná miera jednotnosti.

88.      Napokon sa často uvádza, že „reštriktívny“ výklad rozsudku GAT nie je ideálny ani z hľadiska účinného presadzovania patentov. V dôsledku „rozdelenia“ otázok platnosti a porušenia do dvoch konaní účastníkom konania vznikajú väčšie náklady aj nepríjemnosti. Potreba toho, aby súdy zodpovedné za konanie o porušení za istých okolností čakali na rozhodnutie orgánov štátu registrácie o platnosti, by potenciálne mohla toto konanie predĺžiť, zatiaľ čo majiteľ patentu zvyčajne potrebuje, aby bolo takéto porušenie sankcionované a zakázané čo najrýchlejšie.(77) Údajných porušiteľov to môže takisto nabádať k tomu, aby uplatňovali „torpédovú“ obranu alebo aby odkladali podanie a prejednanie žaloby o neplatnosť s cieľom paralyzovať konanie o porušení. Hoci vo všeobecnosti s týmito námietkami súhlasím (ako vyplýva z časti 1), faktom zostáva, že z dvoch možných prístupov, ktoré po prijatí rozsudku GAT prichádzajú do úvahy, je tento „menším zlom“. Problémy uvedené vyššie možno navyše zredukovať pragmatickými opatreniami, ktorými sa zaoberám nižšie.

c)      Praktické usmernenia pre vnútroštátne súdy

89.      Vedľajší účastníci konania na pojednávaní na základe výzvy Súdneho dvora riešili otázku, ako by mali súdy mimo štátu registrácie postupovať v prípade, že konajú o porušení a v rámci tohto konania sa uplatní obrana založená na neplatnosti. Hoci, ako sa uvádza vyššie, sa táto otázka zväčša riadi procesnými pravidlami uplatňovanými danými súdmi, Súdny dvor je podľa môjho názoru príslušný stanoviť v tejto súvislosti usmernenia. Pripomínam totiž, že tieto procesné pravidlá podľa ustálenej judikatúry nemôžu narúšať praktický účinok nariadenia Brusel Ia a musia sa uplatňovať náležitým spôsobom.(78) Rámec pre vnútroštátne právo v tejto súvislosti vytvárajú aj zásady stanovené v Dohode TRIPS a smernici 2004/48, ako aj právo na účinný prostriedok nápravy vo vzťahu k majiteľovi patentu a práva na obranu vo vzťahu k údajnému porušiteľovi, ktoré sú chránené článkom 47 Charty.

90.      Keď údajný porušiteľ (náležite)(79) uplatní obranu založenú na neplatnosti, riešením, ktoré často presadzujú autori odbornej literatúry a o ktorom sa často diskutuje na Súdnom dvore, by bol postup, pri ktorom by súdy konajúce o porušení – ak na to podľa príslušných procesných pravidiel majú právomoc (čo, predpokladám, zvyčajne majú)(80) – prerušili konanie až do rozhodnutia orgánov štátu registrácie o platnosti daného patentu.(81)

91.      Hoci uvedené skutočne je riešením, súhlasím so spoločnosťou BSH, že tieto súdy by nemali konanie prerušovať automaticky. Predtým ako to urobia, musia totiž vec starostlivo zvážiť, a to z dôvodu (potenciálne významného) zdržania, ktoré by takéto opatrenie nevyhnutne spôsobilo vo vzťahu k vyriešeniu veci porušenia. Konanie by sa malo prerušiť iba v prípade, že je to v súlade s článkom 3 smernice 2004/48 a článkom 41 Dohody TRIPS primerané a spravodlivé a tieto zdržania sú „dôvodné“. Týmto súdom sa teda musí priznať priestor na voľnú úvahu, v rámci ktorého vyvážia na jednej strane požiadavky efektívnosti konania a právo majiteľa patentu na účinný prostriedok nápravy a na druhej strane riadny výkon spravodlivosti a práva údajného porušiteľa na obranu.

92.      Ako uvádzajú BSH a Komisia, súdy konajúce o porušení by mali konkrétne najprv posúdiť závažnosť námietky neplatnosti. Článok 24 bod 4 nariadenia Brusel Ia im podľa môjho názoru nebráni v tom, aby zaujali predbežné stanovisko k tomu, ako orgány štátu registrácie vo veci rozhodnú.(82) V tejto súvislosti by mali tieto súdy o prerušení konania uvažovať iba v prípade, že daná námietka má skutočnú šancu na úspech. Keďže sa totiž patenty udeľujú potom, ako patentové úrady uskutočnili predchádzajúcu kontrolu požiadavky patentovateľnosti, vzťahuje sa na ne domnienka platnosti. Dôvody predložené údajným porušiteľom sa teda prima facie musia zdať dostatočne presvedčivé na to, aby túto domnienku spochybnili. Ak to tak nie je, tieto súdy môžu predpokladať, že patent je platný, a zodpovedajúcim spôsobom rozhodnúť o porušení. So zreteľom na efektívnosť konania a právo majiteľa patentu na účinný prostriedok nápravy by navyše nebolo veľmi logické, aby sa konanie o porušení zdržovalo v prípade obrany založenej na neplatnosti, ktorá je nedôvodná. V takom prípade nehrozí ani žiadne riziko nezlučiteľných rozhodnutí (alebo je minimálne zanedbateľné), pretože neexistuje žiadna (rozumná) šanca, že by orgány štátu registrácie následne vyhlásili patent za neplatný.(83) Takéto posúdenie takisto obmedzuje možnosť porušiteľov uplatňovať vykonštruovanú obranu ako zdržiavaciu taktiku.(84)

93.      Keď je obrana založená na neplatnosti závažná, súdy zodpovedné za konanie o porušení by mali toto konanie prerušiť. Za takýchto okolností by si to totiž zvyčajne vyžadovali práva na obranu.(85) Rovnako by si to vyžadoval riadny výkon spravodlivosti, pretože riziko nezlučiteľných rozhodnutí spomínané vyššie by bolo značné. Ako však uvádza Komisia, tieto súdy by s cieľom zabezpečiť efektívnosť konania a (aj v tomto prípade) zabrániť zdržovacej taktike údajného porušiteľa mali stanoviť lehotu, v ktorej má tento údajný porušiteľ začať konanie o neplatnosť v štáte registrácie (ak to ešte neurobil). Ak to údajný porušiteľ neurobí, tieto súdy by mali v konaní pokračovať, predpokladať, že patent je platný, a rozhodnúť o porušení. Ak došlo k takémuto prerušeniu konania, dané súdy by mali sledovať priebeh konania o neplatnosť a zodpovedajúcim spôsobom sa rozhodnúť, či konanie ponechajú prerušené alebo v ňom budú pokračovať.

94.      Napokon v čase, keď je konanie prerušené, súdom konajúcim o porušení nič nebráni v tom, aby nariadili predbežné opatrenia vrátane ochranných, ako je predbežné opatrenie, ktorým sa zakazuje pokračovať v konaní, ktoré potenciálne predstavuje porušenie (opäť v závislosti od závažnosti námietky neplatnosti).(86) Takúto možnosť totiž Súdny dvor výslovne zachoval v rozsudku Solvay(87), pričom by sa mala použiť, keď je to primerané z hľadiska ochrany práv majiteľa patentu.

B.      „Reflexný účinok“ článku 24 bodu 4 (tretia otázka)

95.      Z časti A týchto návrhov vyplýva, že zatiaľ čo švédske súdy majú právomoc prejednať žalobu pre porušenie podanú spoločnosťou BSH podľa článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, nemôžu rozhodovať o platnosti častí údajne porušeného európskeho patentu. Podľa článku 24 bodu 4 tohto nariadenia majú výlučnú právomoc na rozhodnutie o tejto otázke súdy jednotlivých členských štátov, v ktorých boli tieto časti validované.

96.      Keďže je však žaloba spoločnosti BSH založená aj na časti daného európskeho patentu, ktorá bola validovaná v Turecku, a Electrolux ju napáda, vnútroštátny súd sa svojou treťou otázkou pýta, či je článok 24 bod 4 tohto nariadenia „uplatniteľný na súd [tretieho štátu]“, teda či vo veci samej „priznáva výlučnú právomoc“ v súvislosti s touto otázkou tureckým súdom.

97.      Ak by sa táto otázka brala doslovne, vyžadovala by si zrejmú odpoveď. Nariadenie Brusel Ia ako právny predpis Únie zaväzuje členské štáty. Určuje právomoc ich súdov. Tento nástroj nemôže priznať žiadnu právomoc súdom tretích štátov. Európska únia v tomto smere nemá nijakú právomoc. Právomoc týchto súdov tretích štátov závisí od ich vlastných pravidiel medzinárodného práva súkromného.

98.      Aby však Súdny dvor vnútroštátnemu súdu poskytol užitočnú odpoveď, na takéto zjavné konštatovanie sa obmedziť nemôže. Ak sa tretia otázka chápe v kontexte veci samej, je zrejmé, že sa v podstate netýka pozitívneho účinku článku 24 bodu 4 nariadenia Brusel Ia spočívajúceho v priznaní právomoci, ale jeho negatívneho účinku spočívajúceho v zbavení právomoci. V skutočnosti ide o to, či dané ustanovenie zbavuje súdy členských štátov právomoci rozhodovať o platnosti patentov z tretích štátov rovnako, ako ich zbavuje právomoci vo vzťahu k patentom zaregistrovaným v iných členských štátoch.

99.      Ako podotýka francúzska vláda, ak sa daná otázka chápe týmto spôsobom, vyplýva z nej prierezový problém, ktorého význam ďaleko presahuje rámec prejednávanej veci. Môže totiž vzniknúť v súvislosti s ktorýmkoľvek predmetom, v prípade ktorého sa v článku 24 nariadenia Brusel Ia stanovuje pravidlo výlučnej právomoci. Čo ak sa napríklad na súdy členských štátov podá žaloba týkajúca sa platnosti vecných práv k nehnuteľnosti (čo je otázka, ktorej sa týka článok 24 bod 1 tohto nariadenia), ale daná nehnuteľnosť sa bude nachádzať v Číne? Rovnaký problém môže vzniknúť aj v súvislosti s dohodami o výlučnej voľbe súdu. Ak sú v takejto dohode určené súdy členského štátu, ďalšie ustanovenie daného nariadenia, konkrétne článok 25, zbavuje právomoci všetky ostatné súdy. Čo ak sa však žaloba podá na súdy členského štátu aj napriek podobnej dohode v prospech súdov tretieho štátu?

100. Odpoveď na túto otázku je naopak veľmi nejasná. V skutočnosti vyvoláva značnú debatu v rámci akademických textov aj na vnútroštátnych súdoch. Súdny dvor na ňu dosiaľ jasnú a komplexnú odpoveď neposkytol. Ako podrobne vysvetlím v ďalších častiach, zložitosť tejto otázky vyplýva zo skutočnosti, že bruselský režim v súvislosti so svojou územnou pôsobnosťou trpí niečím, čo by som nazval „koncepčný nedostatok“ (časť 1), ktorý si vyžaduje hlbšie úvahy o tom, ako najlepšie „odstrániť medzery“ tohto režimu vo vzťahu k týmto scenárom (časť 2).

1.      „Koncepčný nedostatok“ bruselského režimu

101. Vyššie uvedený „koncepčný nedostatok“ je dôsledkom paradoxu. Na jednej strane je zrejmé, že do územnej pôsobnosti nariadenia Brusel Ia patria spory, ktoré majú silnú väzbu s tretími štátmi. Podľa článku 4 ods. 1 tohto nariadenia vykladaného so zreteľom na zásadný rozsudok Owusu(88) sa totiž toto nariadenie ratione territoriae uplatňuje na každý cezhraničný spor, v ktorom má žalovaný – tak ako v tejto veci Electrolux – bydlisko v členskom štáte. Neznamená to, že ide iba o „vnútroúnijné“ spory. Vzťahuje sa to aj na spory, ktoré majú väzbu s tretími štátmi inú ako sídlo danej strany sporu, a to aj v prípade, keď je predmet sporu úzko prepojený s takýmto štátom alebo keď existuje dohoda o voľbe súdu v prospech súdov tretieho štátu.(89) Z pôsobnosti tohto nariadenia je podľa článku 6 ods. 1 v zásade vec vylúčená len vtedy, keď žalovaný nemá bydlisko v Európskej únii.

102. Na druhej strane bruselský režim v skutočnosti nebol vytvorený na účely sporov, ktoré majú väzbu s tretími štátmi. Tento režim bol koncipovaný zväčša so zreteľom na „vnútroúnijné“ spory. Jasne to preukazujú články 24 a 25 nariadenia Brusel Ia. Znenie prvého ustanovenia obmedzuje jeho pôsobnosť na spory, ktorých predmet je úzko prepojený s „členským štátom“. Druhé sa týka dohôd o voľbe súdu iba v súvislosti so „súdmi členského štátu“. So scenárom sporov, ktoré majú podobné väzby s tretími štátmi, sa pri formulovaní týchto pravidiel nerátalo. V dôsledku toho tento režim o prípadnom účinku, ktorý by tieto väzby mali mať na právomoc súdov členských štátov, vo všeobecnosti mlčí.(90)

2.      „Odstraňovanie medzier“ bruselského režimu

103. Ak je súdu členského štátu predložený spor, ktorý na jednej strane zahŕňa žalovaného z Únie, no na druhej má silnú väzbu s tretím štátom (pretože sa týka predmetu, ktorý je s daným štátom úzko prepojený, alebo sa naň vzťahuje dohoda o výlučnej voľbe súdu v prospech jeho súdov), skutočnosť, že nariadenie Brusel Ia sa touto otázkou vo všeobecnosti nezaoberá, ponecháva otvorenú otázku, ako by mal daný súd postupovať. Z literatúry a diskusie, ktorá v prejednávanej veci prebehla na Súdnom dvore, možno vyvodiť tri možné odpovede.

104. Jedným extrémom je prvá odpoveď, ktorú nepodporili žiadni vedľajší účastníci konania na Súdnom dvore a podľa ktorej by sa v tomto scenári analogicky uplatňoval článok 24 alebo 25 nariadenia Brusel Ia. Súd členského štátu by bol teda podľa príslušného ustanovenia zbavený právomoci takýto spor prejednať a musel by konanie zastaviť.

105. Opačným extrémom je druhá odpoveď, ktorú podporujú BSH, francúzska vláda (zdráhavo)(91) a Komisia a podľa ktorej by sa namiesto toho uplatňovali všeobecné pravidlá daného nariadenia. Dôsledkom by bolo okrem iného to, že súdy členského štátu, kde má žalovaný bydlisko, by mali právomoc podľa článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia. Okrem toho by boli povinné vykonávať ju a vo veci teda rozhodnúť s výnimkou určitých obmedzených okolností.

106. Tretia odpoveď, ktorú podporuje Electrolux, sa nachádza niekde uprostred. Zodpovedá teórii „reflexného účinku“ (effet réflexe), ktorú pred mnohými rokmi formuloval Droz.(92) V stručnosti možno povedať, že zatiaľ čo súd členského štátu v spore zahŕňajúcom takéto väzby s tretím štátom právomoc podľa daného nariadenia mať môže, môže odmietnuť jej výkon, ak takýto postup „odráža“ systém, ktorý je zavedený v nariadení.

107. Podľa môjho názoru treba dve extrémne odpovede zamietnuť a podporiť tú prostrednú. Ako totiž vysvetlím v častiach nižšie, vzhľadom na to, že články 24 a 25 sa za takýchto okolností uplatňovať nemôžu (časť a), namiesto nich sa uplatňujú všeobecné pravidlá nariadenia (časť b). Súd členského štátu však právomoc, ktorú odvodzuje z týchto pravidiel v takýchto situáciách, nemôže byť povinný vykonávať (časť c). Napokon objasním podmienky, za ktorých môže legitímne odmietnuť výkon právomoci (časť d).

a)      Články 24 a 25 sa uplatňovať nemôžu

108. Hoci časť literatúry uvádza opak,(93) podľa môjho názoru je zrejmé, že články 24 a 25 nariadenia Brusel Ia sa na spory, ktoré majú také väzby, aké sa v daných ustanoveniach uvádzajú, s tretími štátmi, ako také uplatňovať nemôžu.

109. Takýto výklad by bol v priamom rozpore s výslovným znením týchto dvoch článkov, ktoré – ako sa uvádza vyššie – sa obmedzujú na spory, ktorých predmet je úzko prepojený s „členským štátom“, a na dohody o voľbe súdu určujúce súdy „členského štátu“.(94) Ako navyše tvrdia BSH, francúzska vláda a Komisia, rozšírenie pôsobnosti týchto ustanovení na podobné scenáre zahŕňajúce tretie štáty na základe úvahy per analogiam by bolo nezlučiteľné so zásadou reštriktívneho výkladu výnimiek. Súdny dvor už okrem toho takýto postup odmietol. V rozsudku IRnova konštatoval, že keďže článok 24 bod 4 nariadenia Brusel Ia sa na spory týkajúce sa platnosti patentov z tretích štátov „nevzťahuje, toto ustanovenie nemožno považovať za uplatniteľné“ v takejto situácii (túto argumentáciu možno uplatniť na všetky ustanovenia článku 24).(95) Podobne v rozsudku Coreck Maritime(96) Súdny dvor v súvislosti s pravidlom rovnocenným s článkom 25 stanoveným v Bruselskom dohovore zastával názor, že „ako jasne vyplýva zo znenia článku 17“, „neuplatňuje sa na [dohody o voľbe súdu] určujúce súd v [treťom štáte]“.

110. Ako navyše podotýka francúzska vláda, systém zavedený podľa článkov 24 a 25 nariadenia Brusel Ia, v rámci ktorého sú súdy členských štátov povinné vyhlásiť, že nemajú právomoc, v prospech súdov určených týmito ustanoveniami, má zmysel iba v prípade „vnútroúnijných“ sporov. Za týchto okolností podľa tohto nariadenia platí, že ak jeden súd právomoc nemá, má ju niektorý iný. V prípade „vonkajších“ sporov to tak nie je. Ako som už uviedol, právomoc súdov tretích štátov závisí od ich vlastných pravidiel medzinárodného práva súkromného. Tieto súdy síce v prípadoch, keď je sporná otázka úzko prepojená s ich územím alebo keď boli zvolené v dohode o právomoci, zvyčajne samy seba považujú za príslušné, ale nemusí to tak byť vždy. Ak by boli súdy členských štátov v takej situácii zbavené právomoci, došlo by k odopretiu spravodlivosti. Striktná a takmer automatická povinnosť súdov členského štátu odkázať strany sporu na iné súdy podľa článkov 24 a 25 je navyše odôvodnená „vzájomnou dôverou“, ktorú tieto štáty majú jeden k druhému, pokiaľ ide o ich súdne inštitúcie.(97) Táto „dôvera“ sa na tretie štáty nevzťahuje. Nemožno predpokladať, že strany sporu by mali v takomto štáte k dispozícii spravodlivý proces. V niektorých prípadoch to dokonca možno vylúčiť.

b)      Namiesto toho sa uplatňujú všeobecné pravidlá nariadenia

111. Ako tvrdia BSH, Electrolux, francúzska vláda a Komisia, keďže články 24 a 25 nariadenia Brusel Ia sa vo vzťahu k sporom, ktoré majú také väzby, aké sa v daných ustanoveniach uvádzajú, s tretími štátmi, neuplatňujú, logickým dôsledkom v systéme zavedenom podľa tohto nariadenia je, že sa namiesto toho uplatňujú všeobecné pravidlá. Z toho vyplýva okrem iného to, že súdy členského štátu, kde má žalovaný bydlisko, majú právomoc takýto spor prejednať podľa článku 4 ods. 1 daného nariadenia.

112. Takýto systematický výklad podporujú viaceré oficiálne správy, ktoré sú pripojené k bruselským nástrojom.(98)Implicitne (no pomerne jasne) ho potvrdil predovšetkým Súdny dvor (plénum) v stanovisku 1/03 (Nový Lugánsky dohovor)(99). Na účely prejednávanej veci postačuje pripomenúť, že dané rozhodnutie sa týkalo otázky, či Európska únia má výlučnú právomoc uzavrieť Lugánsky dohovor II, čo zasa záviselo od toho, či tento dohovor bude „mať vplyv“ na bruselský režim.(100) Súdny dvor zastával názor, že bude. Vysvetlil, že budúci dohovor by vo vzťahu k sporom, ktoré zahŕňajú žalovaného s bydliskom v členskom štáte, ale sú úzko prepojené s tretím štátom, ktorý je zmluvnou stranou daného dohovoru, alebo sa na ne vzťahuje dohoda o voľbe súdu v prospech jeho súdov, priznával výlučnú právomoc tretiemu štátu,(101) zatiaľ čo podľa nariadenia by mali právomoc súdy daného členského štátu.(102)

c)      Súdy členských štátov nemôžu byť povinné vykonávať právomoc, ktorú odvodzujú zo všeobecných pravidiel nariadenia

113. Hoci treba povedať, že súdy členského štátu, kde má žalovaný bydlisko, v prípade sporov, ktoré majú takéto väzby s tretími štátmi, majú právomoc podľa článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, s názorom, ktorý podporujú BSH, francúzska vláda a Komisia a podľa ktorého sú tieto súdy povinné danú právomoc vykonávať s výnimkou úzko vymedzeného súboru okolností, nesúhlasím. Podľa môjho názoru sa takýto prístup nevyžaduje v znení daného nariadenia ani v súvisiacej judikatúre (časť 1) a zároveň nie je v súlade s cieľmi bruselského režimu (časť 2). Dôvodom na podporu takéhoto výkladu nie je skutočnosť, že medzinárodné dohody v niektorých situáciách môžu odstrániť ťažkosti, ktoré by takýto výklad spôsobil (časť 3), ani údajný zámer normotvorcu Únie (časť 4).

1)      Znenie nariadenia a súvisiaca judikatúra

114. Hlavný argument uvádzaný spoločnosťou BSH, francúzskou vládou a Komisiou sa zakladá na texte nariadenia Brusel Ia. Zo znenia článku 4 ods. 1 tohto nariadenia („Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa… žalujú na súdoch tohto členského štátu“) podľa ich názoru vyplýva, že právomoc podľa tohto ustanovenia je v zásade obligatórna. Znamená to, že ak je žaloba podaná na súdy daného štátu, vo všeobecnosti sú povinné vo veci konať a rozhodnúť. Súdny dvor navyše v rozsudku Owusu v súvislosti s rovnocenným ustanovením Bruselského dohovoru (článkom 2) zastával striktný názor, že „sa od neho [nemožno] odchýliť s výnimkou prípadov výslovne uvedených“ v rámci bruselského režimu.(103) V danej veci bol súdom Spojeného kráľovstva (ktoré bolo vtedy členským štátom) predložený spor, v ktorom mal jeden zo žalovaných bydlisko v danom štáte a ktorý sa týkal skutočnosti zakladajúcej nárok z mimozmluvnej zodpovednosti, ku ktorej došlo na Jamajke. Prvou prejudiciálnou otázkou sa tieto súdy pýtali, či môžu odmietnuť výkon právomoci v prospech jamajských súdov na základe doktríny forum non conveniens uplatňovanej v rámci common law.(104) Súdny dvor odpovedal záporne, a to z dôvodu, že bruselský režim takúto výnimku neobsahuje.(105)

115. Títo vedľajší účastníci konania zastávajú názor, že keďže nariadenie Brusel Ia výslovne nestanovuje výnimky týkajúce sa sporov, ktorých predmet je úzko prepojený s tretími štátmi alebo sa naň vzťahuje dohoda o voľbe súdu v prospech súdov tretieho štátu, vyplýva z toho, že súdy členského štátu v prípade, keď im je takýto spor predložený a ony majú právomoc podľa článku 4 ods. 1 tohto nariadenia, musia vo veci konať a rozhodnúť. Právomoc by mohli odmietnuť vykonávať iba za osobitných okolností stanovených určitými pravidlami, ktoré normotvorca Únie doplnil pri prijatí nariadenia Brusel Ia, konkrétne jeho článkami 33 a 34, teda v prípade súbežného konania na súdoch tretieho štátu, a to iba vtedy, ak v čase, keď bola podaná žaloba na súdy členského štátu, tento spor už na súde tretieho štátu prebiehal.(106)

116. Podľa môjho názoru je táto argumentácia zjednodušená.

117. Po prvé dedukcia, podľa ktorej zo samotnej absencie ustanovení venovaných sporom, ktoré majú silnú väzbu s tretími štátmi, v nariadení Brusel Ia vyplýva, že súdy členských štátov sú vo všeobecnosti povinné tieto väzby ignorovať a v týchto veciach rozhodovať, je založená na chybnej logike. Neberie totiž do úvahy skutočnosť, že – ako sa uvádza v bode 102 vyššie – tento nástroj nebol vytvorený so zreteľom na tieto spory. Táto skutočnosť vysvetľuje, prečo sa v texte táto otázka vo všeobecnosti nespomína a prečo z toho podľa môjho názoru nemožno vyvodiť žiadne pozitívne dôsledky.(107)

118. Po druhé zo samotnej skutočnosti, že články 33 a 34 nariadenia Brusel Ia teraz súdom členských štátov výslovne umožňujú odmietnuť výkon právomoci okrem iného v sporoch, v prípade ktorých na súdoch tretieho štátu prebieha súbežné konanie, takisto nemožno rozumne vyvodiť, že vo všetkých ostatných scenároch je takáto možnosť vylúčená. Opäť platí, že text daného nariadenia o tejto otázke jednoducho mlčí. Zo znenia týchto ustanovení ani zo súvisiacich odôvodnení totiž nevyplýva, že by ich účelom bolo taxatívne regulovať možnosť súdov členských štátov odmietnuť výkon právomoci v prospech súdov tretích štátov.(108)

119. Po tretie rozsudok Owusu v skutočnosti neposkytuje na doslovný výklad, aký navrhujú BSH, francúzska vláda a Komisia, žiadny podklad. Treba priznať, že Súdny dvor svoje tvrdenie, že jediné možné výnimky z kogentnej povahy (súčasného) článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia sú tie, ktoré sa tam výslovne stanovujú, formuloval bezvýhradne. Zároveň však odmietol odpovedať na druhú otázku vnútroštátneho súdu, ktorá sa týkala konkrétne toho, či sú súdy členských štátov povinné vykonávať právomoc aj v prípade, že sa im predloží spor, ktorého predmet je úzko prepojený s tretími štátmi, alebo napriek dohodám o voľbe súdu, v ktorých sa určujú súdy tretích štátov, pretože tieto situácie neboli predmetom konania vo veci samej. Je zrejmé, že keby sa dané tvrdenie malo vzťahovať aj na tieto situácie, Súdny dvor by na obe otázky odpovedal spoločne. Namiesto toho ich z tohto rozsudku špecificky vylúčil.(109)

120. Napokon najmenej dve iné rozhodnutia Súdneho dvora, o ktorých títo vedľajší účastníci konania nehovorili a ktoré boli vydané pred a po rozsudku Owusu, uvádzajú (podľa môjho názoru pomerne jasne), že súdy členských štátov v skutočnosti v sporoch s takýmito úzkymi väzbami s tretími štátmi konať a rozhodnúť nemusia, a to aj napriek neexistencii výslovných ustanovení v tomto zmysle v rámci bruselského režimu.

121. V rozsudku Coreck Maritime Súdny dvor rozhodol, že článok 17 Bruselského dohovoru na dohody o voľbe súdu, v ktorých sa určujú súdy tretích štátov, „uplatniteľný“ nie je, a okamžite spresnil, že ak je na súd členského štátu žaloba podaná aj napriek takejto dohode, tento súd „musí… posúdiť platnosť [dohody] podľa uplatniteľného práva vrátane kolíznych noriem v mieste svojho sídla“(110). Logickým dôsledkom tejto argumentácie je, že ak tento súd zistí, že daná dohoda je platná, môže jej priznať účinky a odmietnuť výkon právomoci v prospech určených súdov.

122. V rozsudku Mahamdia Súdny dvor zastával názor, že súdy členského štátu, ktoré majú právomoc v pracovnoprávnom spore podľa ochranných pravidiel (v tom čase) stanovených pre tieto otázky v nariadení Brusel I, nemôžu priznať účinky dohode o voľbe súdu, v ktorej sa určujú súdy tretieho štátu. Kľúčové však je, že tak konštatoval na základe toho, že predmetná dohoda nerešpektovala obmedzenia stanovené v rámci bruselského režimu v súvislosti s autonómiou zmluvných strán v pracovnoprávnych veciach.(111) Logickým dôsledkom je, že ak takéto obmedzenia dodržané sú (pozri ďalej bod 150 nižšie), súdy členských štátov účinky dohodám o právomoci v prospech súdov tretích štátov priznať môžu.(112)

123. Hoci sa tieto rozsudky týkali dohôd o voľbe súdu, všeobecná myšlienka, ktorá z nich vyplýva (že súdy členských štátov v istých situáciách môžu odmietnuť výkon právomoci aj bez výslovných ustanovení v tomto zmysle v rámci bruselského režimu), je podľa môjho názoru uplatniteľná aj na spory, ktorých predmet je úzko prepojený s tretími štátmi.

2)      Teleologický a konzistentný výklad nariadenia

124. Pokiaľ ide o zásady, zdá sa mi, že hoci – ako sa uvádza vyššie – by bolo nežiaduce úplne zbaviť súdy členských štátov právomoci v sporoch, ktoré majú také väzby, aké sa uvádzajú v článku 24 alebo 25 nariadenia Brusel Ia, s tretími štátmi, bolo by neodôvodniteľné uložiť týmto súdom povinnosť rozhodovať o nich.

125. Po prvé by bol takýto výklad v rozpore so samotnými dôvodmi týkajúcimi sa základných zásad, na ktorých sú založené články 24 a 25 nariadenia Brusel Ia.

126. Pripomínam, že dôvodom existencie (väčšiny) pravidiel výlučnej právomoci stanovených v článku 24 nariadenia Brusel Ia je rešpekt k určitým suverénnym právam a záujmom. Spory týkajúce sa vecných práv k nehnuteľnostiam (článok 24 bod 1 tohto nariadenia) sa dotýkajú tradičného suverénneho práva štátov kontrolovať pôdu na svojom území. Tie, ktoré sa týkajú platnosti zápisov do verejných registrov alebo patentov (jeho článok 24 body 3 a 4), spochybňujú fungovanie zúčastnených orgánov verejnej správy. Tie, v ktorých ide o výkon rozsudkov (jeho článok 24 bod 5), sa priamo týkajú práva vyhradeného jednotlivým štátom vykonávať právomoc presadzovať právo na svojom území. Štáty by zasahovanie zahraničných súdov do týchto otázok neakceptovali. Môžu o nich rozhodovať iba „ich“ súdy.(113)Treba poznamenať, že normotvorca Únie považoval túto politiku za takú dôležitú, že stanovil, že článok 24 nariadenia Brusel Ia sa uplatňuje, hneď ako sú dotknuté suverénne práva a záujmy členského štátu, bez ohľadu na bydlisko žalovaného.(114)

127. Nechápem preto logiku tvrdenia, že súdy členského štátu na jednej strane nesmú rozhodovať o platnosti titulu týkajúceho sa pozemkov nachádzajúcich sa v inom členskom štáte alebo o vhodnosti opatrení na presadzovanie prijímaných jeho orgánmi (a tak ďalej), ale na druhej strane sú presne toto vo všeobecnosti povinné robiť v prípade, že ide o tretí štát. Myšlienka, že švédske súdy vo veci samej nesmú rozhodovať napríklad o platnosti nemeckej časti predmetného európskeho patentu ani ako o predbežnej otázke, ale boli by povinné rozhodnúť o platnosti tej tureckej (ak by im bola táto vec predložená), je mätúca. Rovnaké suverénne práva a záujmy by sa v prvom prípade rešpektovali, no v druhom by sa na ne vôbec neprihliadalo.(115)

128. Takýto výklad nariadenia Brusel Ia by bol diskutabilný z hľadiska medzinárodného práva verejného. Hoci ide o spornú otázku, prevláda názor, že medzinárodné právo rozhodovaciu právomoc štátov v občianskych veciach obmedzuje.(116)Treba priznať, že ako uvádza Komisia, ak má žalovaný v občianskoprávnom spore bydlisko v členskom štáte, takáto väzba s jeho územím v rámci medzinárodného práva verejného zvyčajne tento štát oprávňuje vo veci rozhodnúť. Ak však daný spor zasahuje do práv iného štátu, jeho právomoc má prednosť. Miesto bydliska žalovaného by sotva mohlo odôvodniť zásah prvého štátu do vnútorných záležitostí druhého. Mohlo by sa to vnímať ako porušenie zásady zvrchovanej rovnosti.(117) Nariadenie Brusel Ia sa musí vykladať v súlade s týmito základnými zásadami.(118) Systém stanovený v tomto nariadení nie je izolovaný od zvyšku sveta a nemôže úplne anulovať výlučnú právomoc tretích štátov.

129. Článok 25 nariadenia Brusel Ia zasa vyjadruje politiku v prospech autonómie zmluvných strán. Normotvorca Únie považoval za žiaduce podporovať schopnosť zmluvných partnerov „zvoliť si svojho sudcu“.(119) Keďže dohody o voľbe súdu vopred riešia otázku toho, ktorý súd alebo ktoré súdy by rozhodovali v potenciálnych sporoch vyplývajúcich zo zmlúv, zvyšujú právnu istotu a predvídateľnosť sporového konania, čo zasa podporuje medzinárodný obchod (preto tento nástroj často používajú podniky). Aj v tomto prípade považoval normotvorca Únie túto politiku za takú dôležitú, že v prípade určenia súdov členského štátu v takejto dohode v zásade(120) všetkým ostatným súdom uložil povinnosť vzdať sa právomoci v prospech súdov zvolených zmluvnými stranami a stanovil, že článok 25 sa uplatňuje bez ohľadu na bydlisko žalovaného.(121)

130. Opäť teda nerozumiem logike tvrdenia, že súdy členských štátov by na jednej strane mali byť povinné vykonávať dohody o voľbe súdu v prospech súdov iného členského štátu, no na druhej strane by vo všeobecnosti mali ignorovať podobné dohody, v ktorých sa určujú súdy tretích štátov. To by narúšalo politiku realizovanú v rámci bruselského režimu. Vôľa zmluvných strán by sa v prvom prípade rešpektovala, no v druhom by sa nebrala do úvahy. Ak by súdy členských štátov museli prevziať právomoc bez ohľadu na takéto dohody, tieto nástroje by stratili svoj účel, ktorým je zabezpečenie právnej istoty. Spoločnosť so sídlom v Európskej únii a spoločnosť usadená v Spojených štátoch by napríklad nemohli dosiahnuť záväzný kompromis v prospech súdov štátu New York (Spojené štáty). Spoločnosť zo Spojených štátov by mohla slobodne porušiť svoj záväzok a podať žalobu na súdy členského štátu, kde je usadená spoločnosť z EÚ. Ak by bola vec týmto súdom predložená ako prvým, dotknutú dohodu by nemohli vykonávať.(122)

131. Takýto výklad nariadenia Brusel Ia by bol opäť diskutabilný z hľadiska všeobecných noriem, v tomto prípade konkrétne základných práv. Autonómia zmluvných strán je totiž prejavom zmluvnej slobody, ktorá je v rámci práva Únie chránená okrem iného článkom 16 Charty.(123) Táto sloboda znamená, že právny poriadok štátu v zásade vôli zmluvných strán priznáva účinky. Ak by sa „kogentná povaha“ nariadenia Brusel Ia vnímala extrémne a súdy členských štátov by mali zakázané priznať účinky dohodám o voľbe súdu v prospech súdov tretích štátov, predstavovalo by to výrazné a podľa môjho názoru neodôvodniteľné obmedzenie tejto slobody.(124) Takýto výklad preto Súdny dvor nemôže podporiť.(125)

132. Po druhé by bol tento výklad takisto v rozpore so všeobecnými cieľmi bruselského režimu. Predovšetkým sa mi zdá, že povinnosť súdov členských štátov, ktoré majú právomoc podľa pravidiel nariadenia Brusel Ia, rozhodovať o platnosti titulov týkajúcich sa nehnuteľností nachádzajúcich sa na území tretích štátov či patentov z tretích štátov (a tak ďalej) alebo o sporoch, na ktoré sa vzťahujú dohody o voľbe súdu určujúce súdy tretieho štátu, by sotva prispela k právnej istote, ktorej dosiahnutie v oblasti právomoci je cieľom tohto nariadenia.

133. Je to očividné predovšetkým vo vzťahu k dohodám o voľbe súdu. Zmluvné strany očakávajú, že v ich potenciálnom spore budú konať a rozhodovať iba súdy, ktoré si zvolili. Ak by niektoré súdy členských štátov mohli mať povinnosť rozhodnúť bez ohľadu na túto dohodu, tieto očakávania by to zmarilo.

134. Ako navyše tvrdí Electrolux, takéto riešenie by len ťažko prispelo k riadnemu výkonu spravodlivosti. Zatiaľ čo by sa totiž rozhodnutia, ktoré by v týchto sporoch vydali súdy členských štátov, v Európskej únii považovali za platné, v dotknutých tretích štátoch by pravdepodobne boli ignorované (práve preto, že zasahujú do suverénnej záležitosti alebo boli vydané v rozpore s dohodou o voľbe súdu).(126) Je zrejmé, že ak rozhodnutie o platnosti titulu týkajúceho sa nehnuteľnosti alebo patentu nemožno vykonať v štáte, kde sa nehnuteľnosť nachádza alebo kde je patent zaregistrovaný, má len malú hodnotu. Pokiaľ ide o rozhodnutie vydané v rozpore s dohodou o voľbe súdu, zatiaľ čo pre žalobcu môže byť strategicky výhodné podať žalobu v členskom štáte, kde má žalovaný bydlisko (pretože sa v tomto štáte zvyčajne nachádzajú aktíva žalovaného), keďže by sa rozsudku v treťom štáte, ktorý bol pôvodne zvolený, odopreli účinky, opätovnému podaniu rovnakej žaloby v tomto štáte druhou zmluvnou stranou by vôbec nič nebránilo. Vo všetkých týchto scenároch by navyše mohlo dôjsť k tomu, že súdy členských štátov a tretích štátov vydajú v rovnakom spore nezlučiteľné rozhodnutia.

3)      Medzinárodné dohovory neposkytujú komplexnú odpoveď

135. Francúzska vláda a Komisia podotýkajú, že pri neexistencii špeciálnych ustanovení v nariadení Brusel Ia možno riešenie vyššie uvedených námietok nájsť v medzinárodných dohovoroch, ktoré sa zaoberajú právomocou v občianskych veciach a zaväzujú Európsku úniu a jej členov. Za istých podmienok(127) majú takéto dohovory pred bruselským režimom prednosť. Ak sú uplatniteľné tieto dohovory, právomoc súdov členských štátov sa riadi ich pravidlami. V tejto súvislosti sú dvoma hlavnými nástrojmi(128) Lugánsky dohovor II a haagsky Dohovor o dohodách o voľbe súdu z 30. júna 2005(129). Prvý zahŕňa ustanovenia rovnocenné s článkami 24 a 25 nariadenia Brusel Ia. Druhý ukladá súdom zmluvných strán povinnosť vykonávať dohody o výlučnej voľbe súdu.

136. Treba priznať, že tieto medzinárodné dohovory poskytujú ideálne riešenie problémov, ktorými som sa zaoberal vyššie. Zabezpečujú, aby súdy členských štátov rešpektovali práva a záujmy zúčastnených tretích štátov, ako aj súkromných osôb ochotných zveriť svoje spory určitým súdom tretích štátov. Takisto zaručujú reciprocitu dotknutých štátov, ako aj uznanie a výkon rozhodnutí vydaných súdmi zmluvných strán vo všetkých ostatných zmluvných štátoch.

137. Takto poskytnuté riešenie je však nevyhnutne (veľmi) čiastkové. Tieto dohovory majú zo svojej povahy prednosť pred bruselským režimom iba v prípadoch, keď je tretí štát, ktorý je sporom dotknutý alebo ktorého súdy boli určené v dohode o voľbe súdu, zmluvnou stranou daného dohovoru.(130) Lugánsky dohovor II napríklad v tejto súvislosti okrem členských štátov zaväzuje len štáty Európskeho združenia voľného obchodu a Švajčiarsku konfederáciu. Neponúka žiadne riešenie v prípadoch, keď je predmetný patent zaregistrovaný v Turecku ako v prejednávanej veci. Podobne haagskym dohovorom je v súčasnosti viazaných iba niekoľko tretích štátov.(131) Tieto dohovory teda poskytujú riešenie problémov, ktorými som sa zaoberal vyššie, iba v niektorých situáciách.

138. Samozrejme, čím viac tretích štátov sa bude zúčastňovať na takýchto medzinárodných dohovoroch s Európskou úniou, obzvlášť na haagskom dohovore, tým relevantnejšie budú tieto dohovory v rámci medzinárodných sporov a tým viac budú prispievať k istote v tejto oblasti. Pragmaticky však možno povedať, že nikdy tak neurobí každý tretí štát na svete ani takmer väčšina z nich. Mnohostranné riešenia preto potrebu spoľahlivých jednostranných riešení v rámci bruselského režimu nezmierňujú (ani nikdy nebudú). Povinnosť súdov členských štátov rozhodovať v sporoch úzko prepojených s tretími štátmi k týmto riešeniam nepatrí.

4)      Údajný „jasný zámer“ normotvorcu Únie

139. BSH, francúzska vláda a Komisia napriek tomu tvrdia alebo aspoň naznačujú, že pri prijímaní nariadenia Brusel Ia bolo „jasným zámerom“ normotvorcu Únie dosiahnuť, aby boli súdy členských štátov príslušné podľa tohto nástroja v sporoch, ktoré majú silné väzby s tretími štátmi, povinné konať a rozhodnúť s výnimkou prípadov, keď sa uplatňujú články 33 a 34 tohto nariadenia. Francúzska vláda si síce uvedomuje nedostatky tohto riešenia vymenované vyššie a s výsledkom teda nie je spokojná, no tvrdí, že Súdnemu dvoru neprináleží prostredníctvom výkladu korigovať vôľu normotvorcu.

140. So všeobecnou myšlienkou tejto námietky môžem jedine súhlasiť. Napriek tomu si nemyslím, že v tomto konkrétnom prípade má nejakú váhu.

141. Po prvé rovnako ako generálny advokát Bobek v jeho návrhoch vo veci BV(132) zastávam názor, že zámer normotvorcu Únie je v zásade rozhodujúci len vtedy, keď je jasne vyjadrený v prijatom právnom predpise. Ako sa vysvetľuje okrem iného v bode 118 vyššie, v tomto prípade to neplatí. Ak by bola vôľa normotvorcu taká, ako vysvetľujú francúzska vláda a Komisia, mal dostatočnú príležitosť uviesť ju aspoň v samostatnom odôvodnení nariadenia Brusel Ia.

142. Po druhé v súvislosti s tým, čo sa udialo počas legislatívneho postupu, ktorý viedol k prijatiu tohto nariadenia, takisto súhlasím s generálnym advokátom Bobekom, že Súdny dvor by sa mal vo všeobecnosti vyhnúť tomu, aby robil „takmer archeologické vykopávky“ vo vzťahu k prípravným prácam nástroja a aby sa cítil viazaný udalosťami, myšlienkami a zámermi, ktoré týmto spôsobom (znovu) objavil, a to obzvlášť preto, že takýto postup zvyčajne neodhaľuje jednoznačný, ale komplikovaný a nejasný obraz.(133) Presne tak je to aj v tomto prípade.

143. Ako zdôrazňujú francúzska vláda a Komisia, z príslušných prípravných prác jasne vyplýva, že normotvorca Únie o probléme spojenom s uplatňovaním bruselského režimu na „vonkajšie“ situácie vedel.(134) Zatiaľ čo pôvodný návrh Komisie navyše obsahoval len nové ustanovenie o súbežných konaniach, návrhy na začlenenie pravidiel stanovujúcich priestor na voľnú úvahu, v rámci ktorého by bolo možné odmietnuť výkon právomoci v prípadoch, keď by bol predmet úzko prepojený s tretím štátom alebo by sa uplatňovala dohoda o voľbe súdu určujúca súdy tretieho štátu, boli predložené vo viacerých fázach legislatívneho postupu v Európskom parlamente(135) aj Rade, a to najmä delegáciami Francúzska a Spojeného kráľovstva.(136)Normotvorca tieto návrhy očividne zamietol, pretože v konečnom znení sa zachovali iba pravidlá týkajúce sa súbežných konaní (ktoré sa stali článkami 33 a 34 nariadenia Brusel Ia).

144. Netreba však robiť unáhlené závery. Vo verejne dostupných dokumentoch sa uvádza len stručné (ak vôbec nejaké) vysvetlenie toho, prečo normotvorca Únie tieto návrhy zamietol(137) alebo – čo je na účely prejednávanej veci najdôležitejšie – aké dôsledky by podľa jeho názoru absencia takýchto špeciálnych pravidiel v bruselskom režime mala mať na právomoc súdov členských štátov v prípade sporov, ktoré sú úzko prepojené s tretími štátmi. Predovšetkým som nenašiel nijaký náznak a už vôbec nie jednoznačné tvrdenie, že by sa normotvorca tým, že tieto pravidlá do nariadenia nezahrnul, usiloval odoprieť súdom členských štátov možnosť odmietnuť výkon právomoci. Jediným interným dokumentom Rady, ktorý sa mi podarilo nájsť a ktorý venuje návrhom vlád Francúzska a Spojeného kráľovstva podstatnú pozornosť, je v skutočnosti poznámka nemeckej delegácie, z ktorej vyplýva opak. Táto delegácia v nej vyhlasuje, že s týmito návrhmi nesúhlasí, no – čo je kľúčové – z toho dôvodu, že „nariadenie Brusel I medzinárodnú právomoc súdov v členských štátoch vo vzťahu k súdom v tretích štátoch komplexne nereguluje“, takže by sa predovšetkým malo „naďalej ponechať na vnútroštátne právo členských štátov, aby nezávisle regulovalo účinok dohody priznávajúcej právomoc súdom tretieho štátu“(138).  Toto vysvetlenie sa zhoduje s rozsudkom Coreck Maritime, ktorým som sa zaoberal v bode 121 vyššie.(139)

145. Odmietnutie normotvorcu začleniť do nariadenia Brusel Ia takéto pravidlá s výnimkou jeho článku 33 a 34 navyše podľa môjho názoru treba posudzovať v kontexte. Pripomínam, že pôvodným zámerom Komisie v jej legislatívnom návrhu bolo pristúpiť k úplnej „internacionalizácii“ bruselského režimu prostredníctvom jeho rozšírenia na žalovaných s bydliskom v tretích štátoch.(140) Normotvorca však túto myšlienku odmietol, a to okrem iného z dôvodu vplyvu, aký by takéto rozšírenie mohlo mať na vzťahy Európskej únie s jej medzinárodnými partnermi, a ťažkostí, ktorým by čelili strany sporu v spojení s uznávaním rozhodnutí vydaných súdmi členských štátov v zahraničí. V tomto kontexte sa zdá, že normotvorca nemienil v súvislosti s otázkami sporov úzko prepojených s tretími štátmi prijať komplexné riešenie. Touto záležitosťou sa chcel naopak zaoberať a minima, regulovať len súbežné konania a zvyšok (zatiaľ) ponechať na vnútroštátne právo.(141)

146. Napokon si v každom prípade nemyslím, že normotvorca Únie niekedy mal právomoc uložiť súdom členského štátu povinnosť rozhodovať o veciach, ktoré zasahujú do suverénnych práv a záujmov tretích štátov, alebo vyžadovať, aby tieto súdy vo všeobecnosti zamietali dohody o voľbe súdu ukazujúce na takýto štát. Je zrejmé, že medzinárodné právo verejné a článok 16 Charty ako normy s vyššou právnou silou obmedzujú priestor normotvorcu na voľnú úvahu pri prijímaní nástroja sekundárneho práva Únie, ako je nariadenie Brusel Ia. V bodoch 128 a 131 vyššie som vysvetlil, prečo by takéto riešenie bolo s týmito normami s vyššou právnou silou nezlučiteľné. Zatiaľ čo sa teda normotvorca legitímne mohol rozhodnúť, že pravidlá upravujúce podmienky, za ktorých môže súd členského štátu odmietnuť výkon právomoci v prospech súdov tretích štátov v týchto situáciách, do tohto nástroja začlení alebo že ich nezačlení, druhé uvedené rozhodnutie nemôže mať dôsledky, aké presadzujú francúzska vláda a Komisia.

d)      Súdy členských štátov môžu odmietnuť takéto spory prejednať, ak „odrážajú“ systém nariadenia

147. Rovnako ako Electrolux zastávam názor, že zatiaľ čo súdy členského štátu môžu mať právomoc podľa pravidiel nariadenia Brusel Ia v sporoch, ktorých predmet je úzko prepojený s tretími štátmi alebo sa naň vzťahuje dohoda o výlučnej voľbe súdu určujúca ich súdy, toto nariadenie im umožňuje prejednanie veci odmietnuť. Je to jednoducho jediná racionálna odpoveď, v prípade ktorej sa dosahuje účel daného nástroja a zabezpečuje sa jeho súlad s normami s vyššou právnou silou.

148. V prípade týchto konkrétnych sporov sa musí pripustiť implicitná výnimka z kogentnej povahy článku 4 ods. 1 tohto nariadenia. Keďže tento nástroj (zatiaľ) neobsahuje ustanovenia, ktoré by súdom členských štátov priznávali možnosť odmietnuť výkon právomoci v takýchto scenároch, znamená to, že jeho mlčanie o tejto otázke sa má vykladať v tom zmysle, že to súdom umožňuje urobiť na základe ich vnútroštátneho práva. To Súdny dvor naznačil v rozsudku Coreck Maritime.

149. Priestor na voľnú úvahu súdov členských štátov, v rámci ktorého môžu odmietnuť výkon právomoci v týchto sporoch na základe vnútroštátneho práva, však nie je neobmedzený (ako by mohlo vyplývať z tohto posledného rozsudku, ak by sa vykladal izolovane). Ako pred dlhým časom vysvetlil Droz a ako odvtedy potvrdila drvivá väčšina súdov(142) a akademikov(143) zaoberajúcich sa touto otázkou, súdy členských štátov tak môžu urobiť iba v prípade, že to „odráža“ systém zavedený v nariadení Brusel Ia. Konkrétne to môžu urobiť v situáciách, keď by súd v prípade, že by existovala podobná väzba s členským štátom, musel vyhlásiť, že nemá právomoc, podľa článku 24 alebo 25 tohto nariadenia.(144)

150. Z tejto požiadavky „reflektivity“ vyplýva po prvé to, že súd členského štátu môže odmietnuť výkon právomoci v prípade sporu, ktorý je prepojený s tretím štátom, iba vtedy, ak sporná vec patrí do vecnej pôsobnosti jedného z pravidiel výlučnej právomoci stanovených v článku 24(145) alebo ak sa vec danému súdu predloží aj napriek dohode o voľbe súdu, ktorá spĺňa požiadavky stanovené v článku 25(146) (takže v podobnom „vnútroúnijnom“ spore by sa príslušný článok uplatňoval). Po druhé v súvislosti s týmito dohodami a v nadväznosti na rozsudok Mahamdia „reflektivita“ znamená, že takýto postup by sa prijal iba v prípade, že sú dodržané obmedzenia stanovené v spojení s ich účinkami v rámci „vnútroúnijných“ sporov. Súd členského štátu nemôže takejto dohode priznať účinky, ak daný spor patrí do výlučnej právomoci súdov iného členského štátu alebo ak táto dohoda nie je v súlade s ustanoveniami nariadenia, ktorými sa ochraňujú slabšie strany (poistník, spotrebiteľ alebo zamestnanec).(147)

151. Takáto požiadavka „reflektivity“ je logická aj kľúčová. Ak totiž súd členského štátu môže odmietnuť výkon právomoci vo „vonkajšej“ situácii v prípade, keď by musel vo „vnútroúnijnej“ situácii podľa článku 24 alebo 25 nariadenia Brusel Ia urobiť to isté, konzistentnosť bruselského režimu je zabezpečená. V oboch prípadoch takisto umožňuje realizáciu politík, ktoré sa týmito ustanoveniami sledujú. Neexistoval by naopak žiadny dôvod na to, aby sa k „vonkajším“ situáciám pristupovalo priaznivejšie než k „vnútroúnijným“ sporom. Ak by právo Únie rámec právomocí vnútroštátnych súdov nevytváralo, podniky by najdôležitejšie pravidlá, ktoré členským štátom priznávajú výlučnú právomoc alebo ktoré chránia slabšie strany, mohli poľahky obísť tak, že by do svojich zmlúv jednoducho zahrnuli dohody o voľbe súdu tretieho štátu. Tieto pravidlá by teda stratili značnú časť svojej účinnosti.(148)

152. Ak sú tieto podmienky splnené, požiadavka „reflektivity“ nezachádza až tak ďaleko, že by od súdu členského štátu vyžadovala, aby vyhlásil, že nemá právomoc, spôsobom, aký vyžaduje článok 24 alebo 25 nariadenia v prípadoch, na ktoré sa uplatňujú priamo, teda automaticky. V bode 110 vyššie som vysvetlil, že to nie je možné, pretože by mohlo vzniknúť riziko odopretia spravodlivosti, čo by bolo v rozpore s článkom 47 Charty. Tomuto súdu sa teda musí priznať istý obmedzený priestor na voľnú úvahu, v rámci ktorého overí, či (i) dotknuté súdy tretieho štátu skutočne majú výlučnú právomoc podľa svojich vlastných pravidiel medzinárodného práva súkromného a (ii) či tam títo účastníci konania budú mať k dispozícii účinný prostriedok nápravy. Ak to tak nie je, súd členského štátu, na ktorý bola podaná žaloba, by výkon právomoci odmietnuť nemal, v opačnom scenári by to urobiť mal. Ak táto záležitosť nie je jednoznačná, mal by konanie prerušiť až do času, keď účastníci konania podajú žalobu na dotknutý súd tretieho štátu (a je zrejmé, že tento súd o veci rozhodne) v rámci konania, ktoré zaručuje spravodlivý proces.(149)

153. Vo veci samej z uvedených úvah vyplýva, že zatiaľ čo sa článok 24 bod 4 nariadenia Brusel Ia vo vzťahu k otázke platnosti tureckého patentu, ktorú v rámci obrany napadla spoločnosť Electrolux, neuplatňuje priamo, dané ustanovenie môže mať na právomoc švédskych súdov „reflexný účinok“. Znamená to, že tieto súdy môžu uplatniť právomoci, ktoré majú k dispozícii podľa vnútroštátneho práva, odmietnuť vo veci rozhodnúť a prerušiť konanie až do rozhodnutia tureckých súdov o platnosti daného patentu, a to za vyššie vysvetlených podmienok.

154. Na rozdiel od toho, čo naznačuje francúzska vláda, pripustenie takejto implicitnej výnimky z kogentnej povahy článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia nie je contra legem ani, inými slovami, dané nariadenie „neprepisuje“. Toto riešenie si nevyžaduje, aby sa Súdny dvor odchýlil od jeho znenia, pričom pripomínam, že toto znenie o posudzovanej otázke mlčí, takže takýto teleologický a konzistentný výklad je možný.  Normotvorcu Únie dokonca môže motivovať, aby sa otázkou zaoberal pri revízii tohto nástroja.

155. Pripustenie takéhoto (obmedzeného) priestoru pre vnútroštátne právo napriek tvrdeniam spoločnosti BSH a Komisie nevedie ani k zvráteniu rozsudku Owusu. Pripomínam, že Súdny dvor hypotézu sporov úzko prepojených s tretími štátmi aj dohôd o voľbe súdu v prospech súdov tretích štátov zo svojej analýzy špecificky vylúčil. Úplne bez problémov teda môže pripustiť výnimku zo svojho zdanlivo bezvýhradného konštatovania o kogentnej povahe (súčasného) článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, ktorá by bola prispôsobená týmto situáciám.(150)Daný rozsudok sa tým navyše zosúladí s rozsudkom Coreck Maritime. Výklad navrhovaný v týchto návrhoch v skutočnosti prináša nezanedbateľnú výhodu spočívajúcu v tom, že zosúlaďuje všetky rozhodnutia týkajúce sa posudzovanej otázky (od najstaršieho rozsudku Coreck Maritime až po najnovší rozsudok IRnova), pričom akýkoľvek iný výklad by si vyžadoval, aby sa Súdny dvor od niektorých z týchto precedensov odchýlil.

156. Títo vedľajší účastníci konania napriek tomu tvrdia, že ak by súdy členských štátov v predmetných scenároch mohli odmietnuť výkon právomoci na základe právomocí, ktoré sú pre ne vyhradené podľa vnútroštátneho práva, bolo by to v rozpore ak nie s literou, tak aspoň s logickým základom rozsudku Owusu. Takéto riešenie by totiž vytváralo rovnaké problémy ako doktrína forum non conveniens.

157. Toto prirovnanie podľa môjho názoru pri dôkladnom preskúmaní neobstojí.

158. Uplatnenie doktríny forum non conveniens, o ktorú išlo v rozsudku Owusu, by dalo súdom členských štátov rozsiahly priestor na voľnú úvahu, v rámci ktorého by mohli odmietnuť výkon právomoci v ktoromkoľvek „vonkajšom“ spore na základe vhodnosti súdu, pričom by zohľadňovali širokú škálu faktorov. Takýto flexibilný a individuálny prístup bol v úplnom rozpore s duchom bruselského režimu založeného na jednoznačných pravidlách. Mal by závažný vplyv na predvídateľnosť právomoci v rámci tohto režimu, čo by zasa oslabilo zásadu právnej istoty a právnu ochranu osôb usadených v Európskej únii (keďže žalovaný by nemohol rozumne predvídať, kde by mohol byť žalovaný, a žalobca by nemal žiadnu záruku, že súd, na ktorý žalobu podal a ktorý bol v danom režime určený, by vec skutočne prejednal). Napokon by bolo dotknuté jednotné uplatňovanie daného režimu v členských štátoch, pretože táto doktrína sa uznáva iba v niekoľkých z nich.(151)

159. V tomto prípade naopak navrhujem, aby sa pripustil úzky priestor na voľnú úvahu súdov členských štátov, v rámci ktorého by mohli odmietnuť výkon právomoci za špecifických okolností, ak a pokiaľ to „odráža“ riešenia uplatniteľné podľa článkov 24 a 25 nariadenia Brusel Ia. Dôvody, pre ktoré tak súd členského štátu môže urobiť (výlučná právomoc tretieho štátu a dohoda o voľbe súdu v prospech súdov tretieho štátu), sú teda na rozdiel od doktríny forum non conveniens obmedzené a presné. Pripustenie takéhoto priestoru na voľnú úvahu preto nevedie k takej neistote, akú by spôsobilo uplatňovanie danej doktríny. Bruselský režim pripúšťa, aby sa súdom priznal obmedzený priestor na voľnú úvahu, ak to slúži jeho cieľom.(152) To platí aj v tomto prípade.

160. Takýto priestor na voľnú úvahu nemá vplyv na predvídateľnosť právomoci. Primerane informovaný žalobca môže predvídať, že vo vzťahu k predmetom uvedeným v článku 24 bude musieť podať žalobu (a žalovaný, že môže byť žalovaný) na súdoch dotknutého tretieho štátu. Tieto strany sporu by takisto sotva mohlo prekvapiť, že žalobu treba podať na súdy, ktoré sú určené v predchádzajúcej dohode, ktorú uzavreli. Toto riešenie v skutočnosti predvídateľnosť právomoci zvyšuje, pretože prispieva k porovnateľnému prístupu k podobným „vnútroúnijným“ a „vonkajším“ sporom.

161. Takisto zvyšuje právnu istotu, pretože súdom členských štátov umožňuje najmä priznať účinky dohodám určeným na jej zaistenie. Okrem toho sa posilňuje právna ochrana osôb usadených v Európskej únii. Predchádza sa tomu, aby musel žalovaný na súdoch svojho členského štátu čeliť konaniam, ktoré by viedli k bezúčelným rozhodnutiam alebo ktoré by boli nepatrične začaté v rozpore s takouto dohodou. Takisto je zabezpečená právna ochrana žalobcu, pretože ak by sa mu nepodarilo dovolať spravodlivosti na dotknutých súdoch tretieho štátu, stále bude môcť podať žalobu na súdoch členských štátov.

162. Napokon v súvislosti s jednotným uplatňovaním pravidiel nariadenia Brusel Ia v členských štátoch podotýkam, že v niekoľkých členských štátoch, ktoré uplatňovali doktrínu forum non conveniens, sa vo všeobecnosti uznáva, že súdy by nemali konať v sporoch, ktorých predmet je úzko prepojený s tretím štátom, a že dohody o právomoci určujúce zahraničné súdy by sa v zásade mali vykonávať.(153) Možnosť odmietnuť výkon právomoci za takýchto okolností teda na základe svojho vnútroštátneho práva vo všeobecnosti majú súdy všetkých členských štátov. Zatiaľ čo presné podmienky, za ktorých tak robia, by sa v zásade mohli v jednotlivých členských štátoch líšiť, pripomínam, že právo Únie vytvára pre vnútroštátne právo pomerne významný rámec, ako sa vysvetľuje v bodoch 150 a 152 vyššie, čím sa zabezpečuje, aby súdy členských štátov takéto riešenie uplatňovali dostatočne konzistentným spôsobom.

V.      Návrh

163. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Svea hovrätt (Odvolací súd pre región Svea v Štokholme, Švédsko), takto:

1.      Článok 24 bod 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach

sa má vykladať v tom zmysle, že ak sa na súdy členského štátu podá žaloba týkajúca sa porušenia patentu zaregistrovaného v inom členskom štáte a údajný porušiteľ uplatní obranu založenú na neplatnosti, tieto súdy nemajú právomoc rozhodovať o otázke platnosti.

2.      Článok 24 bod 4 nariadenia č. 1215/2012

sa má vykladať v tom zmysle, že dané ustanovenie sa vo vzťahu k platnosti patentu zaregistrovaného v treťom štáte neuplatňuje. Súdy členských štátov príslušné podľa iného pravidla tohto nariadenia však v danej veci rozhodovať nemusia.

---

1      Jazyk prednesu: angličtina.

---

2      Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 12. decembra 2012 (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1) (ďalej len „nariadenie Brusel Ia“).

---

3      Rozsudok z 13. júla 2006 (C‑4/03, ďalej len „rozsudok GAT“, EU:C:2006:457).

---

4      Pozri článok 1, článok 2 ods. 1 a články 10 až 25 EPD. Režim stanovený v EPD nie je súčasťou práva Únie, pretože samotná Európska únia zmluvnou stranou tohto dohovoru nie je.

---

5      Pozri články 52 až 57 a 94 až 97 EPD.

---

6      Pozri články 3 a 79 EPD.

---

7      Pozri článok 2 ods. 2 a článok 64 ods. 1 EPD.

---

8      Články 99 až 105 EPD stanovujú konanie o námietkach a obmedzení patentu, v rámci ktorého môže osoba na EPÚ požadovať centralizované celoeurópske zrušenie „európskeho patentu“ v lehote deviatich mesiacov od jeho udelenia.

---

9      Pozri článok 138 EPD. Zdôrazňujem, že v nadväznosti na búrlivú sériu diskusií a návrhov bol v rámci posilnenej spolupráce medzi viacerými členskými štátmi vytvorený „európsky patent s jednotným účinkom“. Podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1257/2012 zo 17. decembra 2012, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely vytvorenia jednotnej patentovej ochrany (Ú. v. EÚ L 361, 2012, s. 1), sa „európskemu patentu“ udelenému EPÚ v rámci centralizovaného postupu podľa EPD môže za určitých podmienok pripísať „jednotný účinok“ vo vzťahu ku všetkým zúčastneným členským štátom. Takýto patent poskytuje svojmu majiteľovi jednotnú ochranu a práva vo všetkých týchto štátoch. Keďže navyše ide o jednotný titul, možno ho zrušiť iba vo vzťahu ku všetkým týmto štátom. Nový režim nadobudol účinnosť 1. júna 2023, no na účely prejednávanej veci nie je relevantný. Predmetný titul totiž nie je „európskym patentom s jednotným účinkom“.

---

10      Pozri článok 64 ods. 3 EPD a článok 8 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II) (Ú. v. EÚ L 199, 2007, s. 40).

---

11      Právomoc v sporoch týkajúcich sa „európskych patentov s jednotným účinkom“ sa naopak priznala špeciálnemu súdu, konkrétne Jednotnému patentovému súdu [pozri Dohodu o Jednotnom patentovom súde (Ú. v. EÚ C 175, 2013, s. 1)].

---

12      EPD zahŕňa Protokol o súdnej právomoci a o uznávaní rozhodnutí o nároku na udelenie európskeho patentu z 5. októbra 1973. Ako však vyplýva z názvu, tento protokol upravuje právomoc v prípade úzko vymedzenej otázky, konkrétne žalobných návrhov smerujúcich k uplatneniu „práva na udelenie európskeho patentu“ (pozri článok 60 EPD) a formulovaných v priebehu postupu udeľovania.

---

13      Tieto žaloby patria do rámca „občianskych a obchodných vecí“ v zmysle článku 1 ods. 1 (pozri rozsudok z 8. septembra 2022, IRnova, C‑399/21, ďalej len „rozsudok IRnova“, EU:C:2022:648, bod 30).

---

14      Nariadenie Brusel Ia nahradilo nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42) (ďalej len „nariadenie Brusel I“), ktoré zasa nahradilo Dohovor o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad] podpísaný v Bruseli 27. septembra 1968 (Ú. v. ES L 304, 1978, s. 36) (ďalej len „Bruselský dohovor“). Zdôrazňujem, že výklad Súdneho dvora vzťahujúci sa na tieto predchádzajúce nástroje možno uplatniť na rovnocenné ustanovenia nariadenia Brusel Ia [pozri okrem iného rozsudok IRnova (body 29 a 37)]. V týchto návrhoch budem preto medzi týmito nástrojmi rozlišovať iba v prípade potreby.

---

15      Právomoc EPÚ v rámci centralizovaného postupu zrušenia stanovená v EPD (pozri poznámku pod čiarou 8 vyššie) je vyhradená článkom 24 bodom 4 nariadenia Brusel Ia.

---

16      Pozri článok 25 ods. 4 a článok 26 ods. 1 nariadenia Brusel Ia.

---

17      Napokon uznanie rozsudku, ktorý súd vydal v rozpore s týmto pravidlom, môže byť v inom členskom štáte zamietnuté [pozri článok 45 ods. 1 písm. e) nariadenia].

---

18      Pozri rozsudok z 15. novembra 1983, Duijnstee (288/82, EU:C:1983:326, body 23 až 25); rozsudky GAT (body 15 a 16) a IRnova (body 40 a 48). Pozri tiež výkladovú správu k Bruselskému dohovoru vypracovanú P. Jenardom (Ú. v. ES C 59, 1979, s. 1, na s. 36) (ďalej len „Jenardova správa“).

---

19      Článok 7 bod 2 stanovuje, že osobu možno žalovať „vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo… ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok“. V tejto súvislosti po prvé porušenie výlučných práv, ktoré patent poskytuje majiteľovi, treťou stranou predstavuje „skutočnosť zakladajúcu nárok z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle daného ustanovenia. Po druhé „miest[o], kde došlo… ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok“, sa nachádza na území štátu registrácie porušeného patentu. Keďže sú totiž práva vyplývajúce z patentu chránené iba na území štátu, ktorý ho vydal, tieto práva možno porušiť iba na danom území (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. apríla 2012, Wintersteiger, C‑523/10, EU:C:2012:220, body 27 a 28).

---

20      Pozri analogicky rozsudok z 22. januára 2015, Hejduk (C‑441/13, EU:C:2015:28, body 36 a 37 a citovaná judikatúra).

---

21      Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jääskinen vo veci Pinckney (C‑170/12, EU:C:2013:400, bod 46).

---

22      Zrejme s výnimkou švédskej časti.

---

23      Pozri rozsudok GAT (bod 17). Žalovaný v konaní o porušení môže takisto podať vzájomný návrh založený na neplatnosti, ktorý nie je len obranou, ale samostatným žalobným návrhom. Údajný porušiteľ sa nedovoláva len zamietnutia žaloby pre porušenie, ale samostatného rozhodnutia o platnosti predmetného patentu. Ide v podstate o žalobu o neplatnosť podanú v priebehu konania o porušení. Patrí teda do prvej kategórie.

---

24      Pokiaľ ide o odkazy na judikatúru súdov rôznych členských štátov, pozri FAWCETT, J. J., TORREMANS, P.: Intellectual Property and Private International Law. Oxford Private International Law Series, 2. vyd., § 7.22 – 7.26.

---

25      Pozri rozsudok GAT (bod 31 a výrok). Alebo inými slovami, že sa uplatňuje „bez ohľadu na to, v akom procesnom rámci je [táto otázka] nastolená, či už je to v žalobe, alebo formou námietky“ (pozri bod 25 daného rozsudku).

---

26      Súdny dvor navyše scenár konania o porušení, v ktorom sa v rámci obrany nastolí neplatnosť, výslovne zohľadnil vo viacerých častiach svojej argumentácie (pozri rozsudok GAT, body 17 a 26).

---

27      Pozri okrem iného rozsudky z 8. mája 2003, Gantner Electronic (C‑111/01, EU:C:2003:257, body 25 a 26); z 12. mája 2011, Berliner Verkehrsbetriebe (C‑144/10, ďalej len „rozsudok BVG“, EU:C:2011:300, body 37 a 38), a zo 16. novembra 2016, Schmidt (C‑417/15, EU:C:2016:881, bod 25).

---

28      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. novembra 1978, Meeth (23/78, EU:C:1978:198, body 7 až 9), a z 13. júla 1995, Danværn Production (C‑341/93, EU:C:1995:239, body 13 až 16). Pozri tiež HARTLEY, T.: Civil Jurisdiction and Judgements in Europe. Oxford: Oxford University Press, 2017, § 9.39.

---

29      Pozri okrem iného rozsudky z 3. októbra 2013, Schneider (C‑386/12, EU:C:2013:633, bod 29); z 23. októbra 2014 flyLAL‑Lithuanian Airlines (C‑302/13, EU:C:2014:2319, body 40 a 41), a z 10. júla 2019, Reitbauer a i. (C‑722/17, EU:C:2019:577, bod 44). Pozri tiež Jenardovu správu, s. 34 a 39, a GOTHOT, P., HOLLEAUX, D.: La Convention de Bruxelles du 27 septembre 1968: compétence judiciaire et effets des jugements dans la CEE. Paris: Jupiter, 1985, s. 83, § 141.

---

30      Niektoré znenia, napríklad nemecké jazykové znenie, uvádzajú, že pravidlá výlučnej právomoci sa uplatňujú na konania, ktorých „predmetom“ je otázka, ktorá sa v nich uvádza. V iných zneniach sa používajú neurčitejšie pojmy.

---

31      Pozri rozsudok BVG (body 37 a 47).

---

32      Rozsudok GAT (body 24, 26 a 27).

---

33      Skutočnosť, že sporné pravidlo výlučnej právomoci je „kogentné“, nehovorí a priori nič o jeho pôsobnosti ani o tom, prečo by sa malo uplatňovať na každé konanie, v ktorom sa rieši platnosť patentov, a to aj keď sa rieši len ako predbežná otázka. Argument Súdneho dvora, že „žalobca by [inak] mohol čisto len spôsobom formulácie svojich návrhov obísť… [dané] pravidl[o] právomoci“ [rozsudok GAT, bod 27 (kurzívou zvýraznil generálny advokát)], má váhu iba vo vzťahu ku konkrétnym skutkovým okolnostiam rozsudku GAT. Nemôže vysvetliť, prečo by sa toto pravidlo malo uplatňovať aj v prípade, keď sa na neplatnosť odvoláva žalovaný, napríklad v konaní o porušení.

---

34      Pozri okrem iného rozsudok IRnova (bod 39 a citovaná judikatúra).

---

35      Pozri odôvodnenie 15 nariadenia Brusel Ia.

---

36      Pozri rozsudok BVG (bod 32).

---

37      Rozsudok z 12. júla 2012, Solvay (C‑616/10, EU:C:2012:445, bod 47).

---

38      Obranu založenú na neplatnosti možno okrem konania o porušení uplatniť aj proti žalobe pre nezaplatenie poplatku stanoveného v licenčnej zmluve atď.

---

39      Pozri odôvodnenie 15 nariadenia Brusel Ia a tiež okrem iného rozsudok z 9. decembra 2021, HRVATSKE ŠUME (C‑242/20, EU:C:2021:985, bod 30).

---

40      Rozsudok GAT (body 28 a 29).

---

41      Dohoda, ktorá predstavuje prílohu 1C k Dohode o založení Svetovej obchodnej organizácie (WTO) podpísanej v Marrákeši 15. apríla 1994 a schválenej rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994 týkajúcim sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994) (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 1; Mim. vyd. 11/021, s. 80).

---

42      Pozri okrem iného rozsudok z 5. októbra 2017, Hanssen Beleggingen (C‑341/16, EU:C:2017:738, bod 32 a citovaná judikatúra).

---

43      Pozri okrem iného rozsudok IRnova (body 36 a 40).

---

44      Pozri v tomto zmysle rozsudok GAT (bod 22).

---

45      Napriek tomu, čo Súdny dvor naznačil v bode 48 svojho rozsudku IRnova, totiž táto „úzka vecná alebo právna spojitosť“ existuje aj v prípade konania o porušení. O porušení patentu sa takisto rozhoduje so zreteľom na právo štátu registrácie. Podobne existuje aj vecná blízkosť medzi sporom a územím daného štátu (pozri body 22 a 28 vyššie). Súdny dvor z týchto dôvodov vo svojej judikatúre k článku 7 bodu 2 nariadenia Brusel Ia konštatoval, že súdy tohto štátu sú na prejednanie takejto veci takisto „v najlepšej pozícii“ (pozri okrem iného rozsudok z 19. apríla 2012, Wintersteiger, C‑523/10, EU:C:2012:220, body 27 a 28).

---

46      Pozri USUNIER, L.: Compétence judiciaire, reconnaissance et exécution des décisions en matière civile et commerciale. – Compétence. – Règles de compétence exclusives. – Article 24 du règlement (UE) n° 1215/2012. JurisClasseur Droit international, zv. 584‑160, 2015, § 3.

---

47      Práve naopak. Patentové právo členských štátov bolo harmonizované viacerými medzinárodnými zmluvami, najmä Dohodou TRIPS. Pokiaľ navyše ide o spory týkajúce sa platnosti európskych patentov, pripomínam, že požiadavky na patentovateľnosť (ktoré sú podstatou takýchto sporov) sa stanovujú v EPD. Sú teda rovnaké vo všetkých vnútroštátnych právnych poriadkoch zmluvných strán.

---

48      Aj keby riadny výkon spravodlivosti bol cieľom sledovaným článkom 24 bodom 4 nariadenia Brusel Ia, tento cieľ by v každom prípade „nevyžadoval“ riešenie uplatnené v rozsudku GAT, pretože toto riešenie môže viesť k nenáležitému výkonu spravodlivosti vo vzťahu ku konaniu o porušení (pozri body 53 a 54 vyššie).

---

49      Jenardova správa, s. 36.

---

50      Súdny dvor na to v rozsudku GAT poukázal, ale nezaoberal sa tým (bod 23).

---

51      Toto vysvetlenie síce platí v prípade „bežných“ národných patentov, ale v prípade európskych patentov je už presvedčivé menej. Pripomínam, že tieto patenty udeľuje EPÚ a zásah vnútroštátnych správnych orgánov do tohto postupu sa obmedzuje na formálnu požiadavku „validácie“ v príslušných štátoch.

---

52      Pozri okrem iného GOTHOT, P., HOLLEAUX, D.: c. d., s. 88 a 89, § 155; TREPPOZ, E.: Répertoire de droit international – Contrefaçon. Dalloz, § 5, 9, 10, 11 a 30; FAWCETT, J. J., TORREMANS, P.: c. d., s. 19; GAUDEMET‑TALLON, H., ANCEL, M.‑E.: Compétence et exécution des jugements en Europe: matières civile et commerciale: règlements 44/2001 et 1215/2012, Conventions de Bruxelles (1968) et de Lugano (1988 et 2007). Paris: LGDJ, 6. vyd., 2018, s. 162, § 120, a USUNIER, L.: c. d., § 3 a 63.

---

53      Argument Súdneho dvora v rozsudku GAT (bod 30), že konštatovanie neplatnosti obsiahnuté v rozhodnutí v rámci konania o porušení má podľa procesných pravidiel niektorých štátov deklaratórne účinky erga omnes a že výklad článku 16 bodu 4 Bruselského dohovoru sa nemôže líšiť v závislosti od účinkov takéhoto rozhodnutia podľa vnútroštátneho práva, nie je na mieste. Súdny dvor mohol namiesto toho pokojne (a legitímne) rozhodnúť, že pravidlo procesného práva, podľa ktorého majú konštatovania týkajúce sa platnosti v rozsudkoch o porušení účinky erga omnes, by sa nemalo uplatňovať z dôvodu, že takéto uplatňovanie oslabuje účinnosť článku 16 bodu 4 (pozri rozsudok z 15. mája 1990, Hagen, C‑365/88, EU:C:1990:203, body 17 a 20).

---

54      Pozri okrem iného SZYCHOWSKA, K.: Quelques observations sous les arrêts de la Cour de justice dans les affaires C‑4/03 GAT et C‑539/03 Roche. In: Revue de Droit Commercial Belge, č. 5, 2007; KUR, A.: A farewell to cross‑border injunctions? The ECJ decisions GAT v. LuK and Roche Nedertland v. Primus and Goldenberg. In: International Review of Intellectual Property and Competition Law, roč. 37, 2006, s. 844; TREPPOZ, E.: c. d., a ANCEL, M.‑E.: Brevet – L’arrêt GAT: une occasion manquée pour la défence de la propriété intellectuelle en Europe. In: Communication Commerce électronique, 2007, č. 5, étude 10.

---

55      Pozri European Max Planck Group on Conflict of Laws in Intellectual Property: Draft Principles for Conflict of Laws in Intellectual Property. 25. marca 2011, článok 2:401 ods. 2 a článok 4:202. Pozri v Spojených štátoch The American Law Institute: Intellectual Property: Principles Governing Jurisdiction, Choice of Law, and Judgements in Transnational Disputes. 2008, § 211 ods. 2, § 212 ods. 4 a § 213 ods. 2.

---

56      Dôvodom tejto kodifikácie bola zrejme zväčša zhoda okolností. Zdá sa, že krátko po vydaní rozsudku GAT bolo dané znenie doplnené do budúceho článku 22 bodu 4 Dohovoru o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, ktorý bol podpísaný 30. októbra 2007 (Ú. v. EÚ L 339, 2007, s. 3) (ďalej len „Lugánsky dohovor II“), s cieľom zabezpečiť súlad tohto ustanovenia a zodpovedajúceho pravidla právomoci stanoveného v rámci bruselského režimu v zmysle výkladu podaného v uvedenom rozsudku [pozri dôvodovú správu F. Pocara k Lugánskemu dohovoru II (Ú. v. EÚ C 319, 2009, s. 1), bod 102]. Keď potom Rada daný dohovor v mene Európskej únie schválila, zaviazala sa, že to isté urobí pri prepracúvaní nariadenia Brusel I, aby sa zaistila paralela medzi týmito dvoma nástrojmi [pozri prílohu I k rozhodnutiu Rady 2009/430/ES z 27. novembra 2008 o uzavretí Dohovoru o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 147, 2009, s. 1)].

---

57      Z týchto prvkov vyplýva, že článok 24 bod 4 nariadenia Brusel Ia sa nevzťahuje na „otázku“ platnosti patentov per se, ale na akékoľvek „konanie“, v ktorom sa táto otázka nastolí. Konanie o porušení, v ktorom sa uplatnila obrana založená na neplatnosti, by sa malo vnímať ako konanie „týkajúce sa platnosti patentov“ v zmysle daného ustanovenia, pričom zdanlivo logickým dôsledkom tejto kvalifikácie je, že dané konanie patrí do výlučnej právomoci členského štátu registrácie.

---

58      Súdny dvor, ktorý si očividne uvedomoval rozpor medzi výkladom, ktorý podal vo vzťahu k pravidlu výlučnej právomoci (v súčasnosti) stanovenému v článku 24 bode 2 nariadenia Brusel Ia, a rozsudkom GAT, sa v rozsudku BVG pokúsil tieto dva prípady odlíšiť. Na účely prejednávanej veci postačuje pripomenúť, že rozsudok GAT v tomto kontexte zhrnul v tom zmysle, že súdy členského štátu registrácie podľa neho majú „výlučn[ú] právomoc rozhodovať všetky spory, v rámci ktorých bola [platnosť patentu] spochybnená“ [rozsudok BVG, bod 46 (kurzívou zvýraznil generálny advokát)].

---

59      Rozsudok z 13. júla 2006 (C‑539/03, EU:C:2006:458). Súdny dvor v tomto rozsudku vylúčil možnosť majiteľa patentu spojiť žalobné návrhy smerujúce proti viacerým porušiteľom na súdoch podľa miesta bydliska jedného z nich podľa článku 6 bodu 1 Bruselského dohovoru (teraz článok 8 bod 1 nariadenia Brusel Ia). Súdny dvor medzi dôvodmi, ktoré v tejto súvislosti udal, uviedol, že aj keby takéto spojenie bolo možné, nemohlo by brániť „čiastočnému roztriešteniu patentových sporov“ v prípade, že by sa napadla platnosť patentov, pretože „táto otázka… patrí do výlučnej právomoci… v prospech súdov… štátu [registrácie]“ (bod 40) (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

---

60      Rovnako nevyplýva ani z prípravných prác k danému nariadeniu. Návrh na uvedenie toho, že ak sa v konaní o porušení v rámci obrany nastolí neplatnosť, súdy, na ktoré bola podaná táto žaloba, budú musieť len prerušiť konanie až do rozhodnutia súdov štátu registrácie o otázke neplatnosti, normotvorca nezamietol. Takýto návrh nebol predložený Komisiou ani v rámci legislatívneho postupu. V skutočnosti sa zdá, že normotvorca sa touto otázkou vôbec alebo takmer vôbec nezaoberal.

---

61      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. mája 2003, Gantner Electronic  (C‑111/01, EU:C:2003:257, body 24 až 32); z 15. mája 2003, Préservatrice Foncière Tiard  (C‑266/01, EU:C:2003:282), a rozsudok BVG (bod 35).

---

62      Treba uznať, že majiteľ patentu v niektorých prípadoch môže byť schopný predvídať, že údajný porušiteľ uplatní obranu založenú na neplatnosti. Electrolux v prejednávanej veci tvrdí, že BSH to jednoznačne očakávať mohla, pretože ich spor týkajúci sa platnosti a porušenia dotknutého európskeho patentu trvá už vyše desať rokov. Nemusí to však byť vždy tak. Aj keď by majiteľ patentu mohol uplatnenie takejto obrany predvídať, nemusí si ním byť istý. Rozhodovanie, kam má podať žalobu, by sa stalo hazardnou hrou založenou na pravdepodobnosti nastolenia neplatnosti.

---

63      Na rozdiel od toho, čo tvrdí Electrolux, si myslím, že takýto dôsledok by bol nezlučiteľný aj s článkom 27 nariadenia Brusel Ia. Pripomínam, že v danom ustanovení sa súdu členského štátu ukladá povinnosť zastaviť konanie, ak má konať o „návrhu, ktorý sa primárne týka“ [neoficiálny preklad] (kurzívou zvýraznil generálny advokát) okrem iného platnosti patentu zaregistrovaného v inom členskom štáte. Ak by sa konštatovalo, že konanie o porušení sa „primárne týka“ platnosti, pričom táto záležitosť bola nastolená len ako predbežná otázka, tieto slová by sa príliš rozširovali.

---

64      Argument spoločnosti Electrolux, podľa ktorého sa smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (Ú. v. EÚ L 157, 2004, s. 45; Mim. vyd. 17/002, s. 32) harmonizovali procesné pravidlá uplatňujúce sa na konanie o porušení, takže majitelia patentov požívajú rovnakú úroveň ochrany vo všetkých členských štátoch, nie je na mieste. Potreba podať viaceré žaloby namiesto jednej je totiž sama osebe problémom (aj keby každý súd, na ktorý sa žaloba podá, poskytoval primerané záruky).

---

65      Alebo všeobecnejšie orgány daného štátu. Konanie o neplatnosť možno začať aj na príslušnom patentovom úrade.

---

66      Pozri napríklad článok 49 Code de procédure civile (francúzsky Občiansky súdny poriadok).

---

67      Keďže totiž údajný porušiteľ napáda platnosť dotknutého patentu, je len logické, že bremeno začatia konania o neplatnosť znáša on. Pozitívne určovacie rozhodnutie týkajúce sa platnosti patentu navyše nie je k dispozícii vo všetkých členských štátoch <pozri správu Komisie Európskemu parlamentu, Rade a Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru o uplatňovaní [nariadenia Brusel Ia] [KOM(2009) 174 v konečnom znení], 21. apríla 2009, s. 6 a 7, ďalej len „správa Komisie z roku 2009“>.

---

68      Pozri rozsudok BVG (bod 46).

---

69      Patentové nároky určujú medze patentovaného vynálezu a ako také stanovujú, na čo sa patent vzťahuje a na čo nie. Výklad týchto nárokov je preto rozhodujúci z hľadiska určenia, či konanie údajného porušiteľa patrí do rozsahu daného patentu a či ho teda porušuje. Patentové nároky sú takisto kľúčové pri určovaní toho, či je patent platný. Jednou zo zvyčajných podmienok udelenia patentu k danému vynálezu je totiž jeho „novosť“. V záujme posúdenia tejto požiadavky sa dotknutý vynález, ako je vymedzený v rámci týchto nárokov, porovnáva s „predchádzajúcim“ stavom techniky (pozri v súvislosti s európskymi patentmi článok 54 a článok 69 ods. 1 EPD).

---

70      Tejto zložitosti sa dalo opäť vyhnúť tým, že by sa súdom mimo štátu registrácie, na ktoré sa podá žaloba pre porušenie, jednoducho umožnilo rozhodovať o platnosti patentu ako o predbežnej otázke (pozri časť 1 vyššie).

---

71      Vnútroštátny súd vysvetľuje, že podľa § 61 druhého odseku zákona o patentoch musí žalovaný v prípade, že sa v konaní o porušení uplatní obrana založená na neplatnosti, podať samostatnú žalobu o neplatnosť.

---

72      Pozri TANG, Z. S.: Validity in patent infringement proceedings – A new approach to transnational jurisdiction. In: The Queen Mary Journal of Intellectual Property, 2021, s. 47 – 68.

---

73      Pozri odôvodnenie 38 nariadenia Brusel Ia a rozsudok zo 17. novembra 2011, Hypoteční banka (C‑327/10, EU:C:2011:745, bod 48).

---

74      Majiteľovi patentu by to takisto umožnilo strategické manévrovanie. Pred sudcom rozhodujúcim o platnosti by mohol presadzovať reštriktívny výklad patentových nárokov, aby sa vyhol konštatovaniu, že patent sa prekrýva s existujúcou technikou a je teda neplatný, a pred sudcom rozhodujúcim o porušení by sa mohol zasadzovať za iný, širší výklad týchto nárokov, aby dosiahol, že konanie údajného porušiteľa bude patriť do jeho rozsahu.

---

75      Aby som sa vyjadril jasne, v súlade s tým, čo tvrdí Electrolux, „reštriktívny“ výklad rozsudku GAT ani pri takomto chápaní z hľadiska práv na obranu stále nie je ideálny. V záujme účinnej obrany proti fiktívnym žalobným návrhom vo veci porušenia žalovaný nemôže jednoducho uplatniť obranu v rámci konania o porušení, ale musí navyše začať konanie o neplatnosť v štáte či štátoch registrácie patentu alebo patentov (čo nie je len nepraktickejšie, ale aj výrazne drahšie). Práva na obranu však nepredstavujú absolútne výsady (pozri okrem iného rozsudok z 15. marca 2012, G, C‑292/10, EU:C:2012:142, bod 49). Súdny dvor v rozsudku GAT (a následne aj normotvorca Únie) očividne zastával názor, že takéto obmedzenie týchto práv je v záujme zabezpečenia dodržiavania výlučnej právomoci štátu registrácie nevyhnutné.

---

76      Pozri European Max Planck Group on Conflict of Laws in Intellectual Property: Principles for Conflict of Laws in Intellectual Property – Draft, článok 2:703 ods. 1.

---

77      Pozri HESS, B., PFEIFFER, T., SCHLOSSER, P.: Report on the Application of Regulation Brussels I in the Member States (Study JLS/C4/2005/03). Ruprecht‑Karls‑Universität Heidelberg, 2007, § 818.

---

78      Pozri okrem iného rozsudok z 15. mája 1990, Hagen (C‑365/88, EU:C:1990:203, body 17, 19 a 20).

---

79      Je zrejmé, že článok 24 bod 4 nariadenia Brusel Ia sa v rámci konania o porušení začína uplatňovať v prípade, že údajný porušiteľ uplatnil takúto obranu v súlade s podmienkami, ktoré môžu stanovovať procesné pravidlá štátu konajúceho súdu v súvislosti s načasovaním a formou. V rozsahu, v akom tieto podmienky žalovanému v praxi neznemožňujú ani nadmerne nesťažujú takéto uplatnenie obrany, sú podľa práva Únie prípustné.

---

80      Vnútroštátny súd predovšetkým vysvetľuje, že podľa švédskych procesných pravidiel môže byť konanie o porušení prerušené až do rozhodnutia o žalobe o neplatnosť.

---

81      Pozri okrem iného návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Geelhoed vo veci GAT (C‑4/03, EU:C:2004:539, bod 46); POCAR, F.: c. d., § 102, a HARTLEY, T.: c. d., § 12.34.

---

82      Pozri analogicky rozsudok z 12. júla 2012, Solvay (C‑616/10, EU:C:2012:445, body 49 a 50).

---

83      Tieto súdy by takisto mohli vydať predbežné vykonateľné rozhodnutie o porušení s výhradou protichodného rozhodnutia o platnosti.

---

84      Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Geelhoed vo veci GAT (C‑4/03, EU:C:2004:539, bod 46), a TANG, Z. S.: c. d., s. 47 – 68.

---

85      Do úvahy by sa, pravdaže, mali vziať všetky okolnosti. Konanie o neplatnosť už môže byť v takej pokročilej fáze, že prerušenie konania o porušení nie je potrebné (a tak ďalej).

---

86      Pozri článok 9 smernice 2004/48.

---

87      Rozsudok z 12. júla 2012 (C‑616/10, EU:C:2012:445, body 31 až 51).

---

88      Rozsudok z 1. marca 2005 (C‑281/02, ďalej len „rozsudok Owusu“, EU:C:2005:120, body 24 až 35).

---

89      Niektorí odborníci zastávajú opačný názor. Domnievajú sa, že hoci je bydlisko žalovaného hlavným kritériom uplatniteľnosti bruselského režimu, z článku 6 ods. 1 nariadenia Brusel Ia vyplýva, že vo vzťahu k týmto sporom je relevantná iba poloha predmetnej nehnuteľnosti (a tak ďalej) alebo súdy určené dohodou. Ak teda tieto faktory ukazujú na tretie štáty, spor do pôsobnosti nariadenia nepatrí. Bohužiaľ, v texte daného nariadenia sa to v skutočnosti neuvádza. Jeho článok 6 ods. 1 stanovuje, že zásada, podľa ktorej sa v prípade, že žalovaný nemá bydlisko v Európskej únii, uplatňujú vnútroštátne pravidlá právomoci, sa uplatní, „ak nie je inak stanovené… v článkoch 24 a 25“. Z tohto znenia jasne vyplýva, že ak v takomto scenári prvky uvedené v týchto dvoch ustanoveniach ukazujú na členský štát, spor sa predsa len riadi pravidlami tohto nariadenia. Jeho význam nemožno rozširovať v tom zmysle, že tento režim sa nevzťahuje na spory vedené proti žalovaným z Únie, ak sa týkajú nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v treťom štáte, alebo dohody o voľbe súdu, v ktorej sa určujú súdy tretieho štátu. Judikatúra Súdneho dvora tento výklad potvrdzuje (pozri okrem iného rozsudok z 19. júla 2012, Mahamdia, C‑154/11, ďalej len „rozsudok Mahamdia“, EU:C:2012:491, bod 39, a rozsudok IRnova, body 25 až 28).

---

90      Aby som bol spravodlivý, zatiaľ čo predchodcovia nariadenia Brusel Ia o tejto otázke mlčali úplne, dané nariadenie ju spomína (pozri bod 115 nižšie).

---

91      Francúzska vláda totiž zastáva názor, že dané riešenie je nežiaduce, ale stanovuje sa v znení nariadenia (pozri body 115 a 139 nižšie).

---

92      Pozri DROZ, G.: Compétence judiciaire et effets des jugements dans le Marché commun. Paris: Dalloz, 1972, § 164 – 169 a 204.

---

93      Pozri okrem iného MAYER, P., HEUZÉ, V., REMY, B.: Droit international privé. Paris: LGDJ, 12. vyd., 2019, § 360.

---

94      Článok 27 tohto nariadenia rovnako ukladá súdu členského štátu povinnosť vyhlásiť, že nemá právomoc, iba v prospech „súdov iného členského štátu“.

---

95      Rozsudok IRnova (body 34 a 35).

---

96      Rozsudok z 9. novembra 2000 (C‑387/98, ďalej len „rozsudok Coreck Maritime“, EU:C:2000:606, body 17 a 19).

---

97      Pozri rozsudok z 9. decembra 2003, Gasser (C‑116/02, EU:C:2003:657, bod 72).

---

98      Pozri správu P. Jenarda a G. Möllera o Lugánskom dohovore (Ú. v. ES C 189, 1990, s. 57), § 54, a správu M. Almeidu Cruza, M. Desantesa Reala a P. Jenarda o dohovore zo San Sebastián (Ú. v. ES C 189, 1990, s. 35), § 25.

---

99      Stanovisko zo 7. februára 2006 (ďalej len „stanovisko 1/03“, EU:C:2006:81).

---

100      Pozri rozsudok z 31. marca 1971, Komisia/Rada (22/70, EU:C:1971:32, body 17 až 22).

---

101      Pozri bod 135 nižšie.

---

102      Stanovisko 1/03 (bod 153). Skutočnosť, že článok 4 ods. 1 sa môže uplatňovať v prípadoch sporov zahŕňajúcich také väzby s tretím štátom, aké sa stanovujú v článkoch 24 a 25 nariadenia Brusel Ia, takisto vyplýva z článkov 33 a 34 daného nariadenia (pozri poznámku pod čiarou 107).

---

103      Pozri rozsudok Owusu (bod 37).

---

104      Podľa doktríny forum non conveniens známej v krajinách common law môže súd odmietnuť výkon právomoci z dôvodu, že súd v inom štáte by bol vhodnejším súdom na konanie vo veci (pozri rozsudok Owusu, bod 8). V danej veci to boli podľa názoru súdov Spojeného kráľovstva jamajské súdy.

---

105      Súdny dvor uplatnenie doktríny forum non conveniens odmietol aj z principiálnych dôvodov (pozri bod 156 nižšie).

---

106      Tieto ustanovenia sa vzťahujú na situáciu, keď sa o ktoromkoľvek žalobnom návrhu (článok 33) alebo súvisiacich návrhoch (článok 34) koná zároveň na súde členského štátu aj súde tretieho štátu. Súd členského štátu, ktorý má právomoc podľa článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, môže na základe príslušného ustanovenia odmietnuť výkon právomoci v prospech súdu tretieho štátu za istých podmienok vrátane prípadu, keď je to „potrebné v záujme riadneho výkonu spravodlivosti“. Odôvodnenie 24 daného nariadenia v tejto súvislosti naráža na spory úzko prepojené s tretími štátmi, pričom uvádza, že „pri zohľadňovaní riadneho výkonu spravodlivosti by mal súd dotknutého členského štátu“ zvážiť okrem iného otázku, „či má súd tretieho štátu výlučnú právomoc v danom prípade za okolností, za ktorých by mal výlučnú právomoc súd členského štátu“. Ak sa teda uplatňuje článok 33 alebo 34, súdy členských štátov môžu tieto väzby nepriamo vziať do úvahy a odmietnuť výkon právomoci nie z týchto dôvodov per se, ale z dôvodu prekážky začatej veci. Ako sa však uvádza vyššie, tieto ustanovenia sa uplatňujú iba v prípade, že súdu tretieho štátu bola vec predložená ako prvému, nie ako druhému.

---

107      Článok 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia o predmetnej otázke podľa môjho názoru takisto mlčí. Toto ustanovenie totiž treba vykladať v spojení s článkom 5 ods. 1 tohto nariadenia. Prvé ustanovenie uvádza, že žalovaní sa „žalujú“ na súdoch členského štátu bydliska, a druhé, že ich „možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe kritérií upravených v [tomto nariadení]“. Tieto ustanovenia sa teda zaoberajú iba rozdelením právomoci medzi členské štáty. Otázka, či, a ak áno, za akých okolností súdy podľa bydliska žalovaného môžu odmietnuť výkon právomoci v prospech súdov tretieho štátu, sa v nich nerieši.

---

108      Pozri BRIGGS, A.: Civil Jurisdiction and Judgments. Oxon: Informa Law, 2015, 6. vyd., s. 316 – 362, na s. 345, a MILLS, A.: Party Autonomy in Private International Law. Cambridge: Cambridge University Press, 2018, s. 217. Treba poznamenať, že články 33 a 34 nariadenia Brusel Ia nie sú obsiahnuté v samostatnom oddiele s názvom „Možnosť odmietnuť výkon právomoci v prospech súdov tretích štátov“. Namiesto toho sú súčasťou kapitoly II oddielu 9 tohto nariadenia s názvom „Prekážka začatej veci – súvisiace veci“. V týchto ustanoveniach sa takisto neuvádza napríklad to, že „súd členského štátu môže výkon právomoci v prospech súdov tretieho štátu odmietnuť iba v prípade, že…“. Namiesto toho uvádzajú, že „ak“ existuje prekážka začatej veci, súd členského štátu tak môže urobiť, ak sú splnené podmienky, ktoré sa v nich stanovujú. To isté platí pre odôvodnenie 24 daného nariadenia. V tomto odôvodnení sa uvádza len to, že súd členského štátu môže v prípade súbežných konaní s cieľom posúdiť, či má odmietnuť výkon právomoci, zohľadniť úzke väzby veci s predmetným tretím štátom. Neuvádza sa tam, že tieto väzby možno vziať do úvahy iba v takejto situácii.

---

109      Pozri rozsudok Owusu (body 48 až 52). Niekedy sa tvrdí, že takýto doslovný výklad podporuje stanovisko 1/03. Nie je to však pravda, pretože sa otázkou, či sú súdy členských štátov povinné vykonávať právomoc, ktorú odvodzujú z bruselského režimu, skrátka nezoberá. Podobne sa Súdny dvor v rozsudku IRnova nezaoberal otázkou, či by vzhľadom na to, že článok 24 bod 4 nie je „uplatniteľný“ na spory týkajúce sa platnosti patentov zaregistrovaných v tretích štátoch, boli súdy členského štátu, kde má žalovaný bydlisko, povinné vo veci rozhodnúť. Súdny dvor to robiť nemusel, lebo daná vec sa platnosti netýkala (pozri body 36 až 48 daného rozsudku).

---

110      Rozsudok Coreck Maritime (bod 19 a citovaná judikatúra).

---

111      Pozri rozsudok Mahamdia (body 60 až 66).

---

112      Pozri v tomto zmysle rozsudok Mahamdia (bod 65). Pozri tiež KISTLER, A. R. E.: Effect of exclusive choice‑of‑court agreements in favour of third States within the Brussels I Regulation Recast. In: Journal of Private International Law, roč. 14, č. 1, 2018, s. 79 a 81 – 83; HARTLEY, T. C.: c. d., § 13.19 – 13.21. Prijatie názoru spoločnosti BSH, francúzskej vlády a Komisie by teda znamenalo aj prijatie rozpačitej myšlienky, že Súdny dvor 1. v rozsudku Owusu implicitne zvrátil rozsudok Coreck Maritime a že 2. v rozsudku Mahamdia vychádzal z absolútne irelevantnej argumentácie.

---

113      Pozri v súvislosti s článkom 24 bodom 1 nariadenia Brusel Ia návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro vo veci ČEZ (C‑343/04, EU:C:2006:13, body 35 až 39), v súvislosti s článkom 24 bodom 4 tohto nariadenia bod 60 vyššie a v súvislosti s článkom 24 bodom 5 tohto nariadenia rozsudok z 26. marca 1992, Reichert a Kockler (C‑261/90, EU:C:1992:149, bod 26). Pozri vo všeobecnosti Jenardovu správu, s. 35 a 38; USUNIER, L.: c. d., § 3, 43 a 59; DROZ, G.: c. d, § 137 a 156; GAUDEMET‑TALLON, H., ANCEL, M.‑E.: c. d., § 104 a 118; HARTLEY, T.: c. d., s. 212, a GOTHOT, P., HOLLEAUX, D.: c. d., § 154, 155 a 158.

---

114      Pozri odôvodnenie 14, ako aj článok 6 ods. 1 a článok 24 nariadenia Brusel Ia.

---

115      Alebo presnejšie by sa mohli vziať do úvahy, ale iba v prípade súbežných konaní a nie v prípade, že vec bola súdom členských štátov predložená čo i len o deň skôr než súdom tretieho štátu (pozri bod 115 vyššie), čo by bolo nesystematické, ba až absurdné. „Špeciálny vzťah“ medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi takéto rozdielne zaobchádzanie nemôže odôvodniť. Práva týchto štátov sa v článku 24 nezohľadňujú z dôvodu ich členstva v Európskej únii, ale skrátka preto, že v rámci medzinárodného poriadku ide o suverénne subjekty.

---

116      Pozri okrem iného ROORDA, L., RYNGAERT, C.: Public International Law Constraints on the Exercise of Adjudicatory Jurisdiction in Civil Matters. In: FORLATI, S., FRANZINA, P. (eds.): Universal Civil Jurisdiction – Which Way Forward? BRILL, 2020, s. 74 – 95, a MILLS, A.: Rethinking Jurisdiction in International Law. In: The British Yearbook of International Law, 2014, roč. 84, č. 1, s. 187 – 239.

---

117      Pozri okrem iného ROORDA, L., RYNGAERT, C., c. d., s. 77, 82 a 87; MILLS, A.: Party Autonomy in Private International Law, s. 233, a USUNIER, L.: c. d., § 1, 43 a 67. BSH a Komisia napriek tomu tvrdili, že ak by súdy členského štátu napríklad vyhlásili za neplatný patent udelený v treťom štáte, do suverenity tohto štátu by to nezasiahlo, pretože toto rozhodnutie by sa tam neuznalo. Tento argument podľa môjho názoru nie je na mieste v dvoch smeroch. Po prvé by tretí štát takémuto rozhodnutiu odoprel akúkoľvek váhu práve preto, že by ho vnímal ako zásah do suverénnej záležitosti. Po druhé, keďže takéto rozhodnutie by sa v danom štáte nikdy nemohlo vykonať, tým skôr by súdy členského štátu vôbec nemali byť povinné o veci rozhodovať (pozri bod 134 nižšie).

---

118      Pozri okrem iného rozsudky zo 16. júna 1998, Racke (C‑162/96, EU:C:1998:293, bod 46), a z 26. apríla 2022, Poľsko/Parlament a Rada (C‑401/19, EU:C:2022:297, bod 70). Aj keby Súdny dvor chybne zastával názor, že takéto obmedzenia rozhodovacej právomoci v medzinárodnom práve neexistujú, ako tvrdí Electrolux, rozhodovanie súdu členského štátu o záležitostiach, ktoré zasahujú do práv tretieho štátu, by stále bolo v rozpore s medzinárodnou zdvorilosťou.

---

119      Pozri odôvodnenia 14 a 19 nariadenia Brusel Ia a tiež okrem iného rozsudok zo 7. júla 2016, Hőszig (C‑222/15, EU:C:2016:525, bod 44).

---

120      Za predpokladu, že sú splnené podmienky stanovené v článku 25 a dodržia sa obmedzenia určené pravidlami právomoci na ochranu slabšej strany (pozri bod 150 nižšie).

---

121      Pozri odôvodnenie 14, článok 6 ods. 1 a článok 25 nariadenia Brusel Ia.

---

122      Pozri bod 115 vyššie. Povzbudzovalo by to nezdravé „preteky“ v podaní žaloby na súdy, v rámci ktorých by sa obe zmluvné strany snažili konať ako prvé s cieľom buď dohodu o voľbe súdu presadiť, alebo naopak vylúčiť.

---

123      Pozri rozsudok z 12. januára 2023, TP (Audiovizuálny editor verejnoprávnej televízie) (C‑356/21, EU:C:2023:9, bod 74 a citovaná judikatúra).

---

124      Takéto obmedzenie by nespĺňalo podmienky stanovené v článku 52 ods. 1 Charty. Po prvé by nebolo „ustanovené zákonom“, pretože takýto radikálny výsledok by vyplýval z absencie špeciálnych pravidiel v nariadení Brusel Ia. Po druhé by sa sotva dalo povedať, že „skutočne… zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou“ (pozri viac v bode 161 nižšie). Po tretie, aj keby takýto cieľ existoval, nesystematickosť, ba až absurdnosť tohto obmedzenia by spôsobila, že by bolo neobhájiteľné. Pripomínam, že súdy členských štátov by mohli priznať účinky dohodám o voľbe súdu v prospech tretieho štátu v prípade súbežných konaní, ale nie v prípade, keď by bola žaloba na súdy členského štátu podaná čo i len o deň skôr než na súdy tretieho štátu (pozri bod 115 vyššie).

---

125      Pozri okrem iného rozsudok z 26. apríla 2022, Poľsko/Parlament a Rada (C‑401/19, EU:C:2022:297, bod 70 a citovaná judikatúra).

---

126      Zamietnutie uznania cudzieho rozsudku vydaného v rozpore s výlučnou právomocou požadovaného štátu je vo vnútroštátnom práve bežným opatrením. Stanovuje sa aj v rámci Únie, konkrétne v článku 45 ods. 1 písm. e) bode ii) nariadenia Brusel Ia, ako aj v medzinárodných dohovoroch, ako je Dohovor o uznávaní a výkone cudzích rozsudkov v občianskych alebo obchodných veciach (pozri článok 5 ods. 3 a článok 6 tohto dohovoru).

---

127      Pozri článok 71 ods. 1 a článok 73 ods. 1 a 3 nariadenia Brusel Ia, ako aj rozsudok zo 4. mája 2010, TNT Express Nederland (C‑533/08, EU:C:2010:243).

---

128      Pripomínam, že EPD naopak pravidlá medzinárodnej právomoci neobsahuje s jednou výnimkou, ktorá v prejednávanej veci nie je relevantná (pozri bod 23 vyššie). Ako teda zdôraznili všetci vedľajší účastníci konania, ku štátu, ako je Turecko, ktorý je zmluvnou stranou EPD, sa má na účely pravidiel nariadenia Brusel Ia pristupovať ako k akémukoľvek inému tretiemu štátu.

---

129      Dohovor schválený rozhodnutím Rady 2014/887/EÚ zo 4. decembra 2014 o schválení haagskeho Dohovoru o dohodách o voľbe súdu z 30. júna 2005 v mene Európskej únie (Ú. v. EÚ L 353, 2014, s. 5) (ďalej len „haagsky dohovor“).

---

130      Pozri články 22 a 23 Lugánskeho dohovoru II a článok 3 písm. a) haagskeho dohovoru.

---

131      Konkrétne Čierna Hora, Čína, Mexiko, Singapur, Spojené kráľovstvo a Ukrajina (pozri Haagska konferencia medzinárodného práva súkromného: Status table, 37: Convention of 30 June 2005 on Choice of Court Agreements; dostupné na adrese https://www.hcch.net/en/instruments/conventions/status‑table/?cid= 98).

---

132      C‑129/19, EU:C:2020:375, body 117 až 123.

---

133      Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci BV (C‑129/19, EU:C:2020:375, bod 123).

---

134      Tejto otázke sa so zreteľom na budúce prepracovanie bruselského režimu venovala osobitná pozornosť vo viacerých štúdiách zadaných Komisiou (pozri okrem iného HESS, B., PFEIFFER, T., SCHLOSSER, P.: c. d., § 360 – 362 a 388) a v správe Komisie z roku 2009 (s. 5). Komisia navyše túto otázku konzultovala s dotknutou stranou <pozri Európska komisia: Zelená kniha o revízii nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, 21. apríla 2009 [KOM(2009) 175 v konečnom znení], s. 4<.

---

135      Pozri Európsky parlament, Výbor pre právne veci, dok. 2010/0383(COD), 19. októbra 2011, pozmeňujúce a doplňujúce návrhy 106, 112 a 113.

---

136      Rada Európskej únie, dok. 9474/11 ADD 8, 8. júna 2011, poznámka delegácie Spojeného kráľovstva adresovaná pracovnej skupine pre občianskoprávne veci (Brusel I), s. 7 – 15; dok. 9474/11 ADD 14, 16. júna 2011, poznámka francúzskej delegácie adresovaná pracovnej skupine pre občianskoprávne veci (Brusel I), s. 8 – 18; dok. 8000/12, 22. marca 2012, poznámka delegácie Spojeného kráľovstva adresovaná pracovnej skupine pre občianskoprávne veci (Brusel I), s. 1 – 8; dok. 8205/12, 27. marca 2012, poznámka francúzskej delegácie adresovaná pracovnej skupine pre občianskoprávne veci (Brusel I), s. 1 – 7.

---

137      Niekoľkokrát sa uvádza (vtedajšie) budúce schválenie haagskeho dohovoru Európskou úniou [pozri Rada Európskej únie, dok. 9549/12, 4. mája 2012, poznámka delegácie Spojeného kráľovstva adresovaná pracovnej skupine pre občianskoprávne veci (Brusel I), s. 2], ktoré môže vysvetliť, prečo sa normotvorca rozhodol, že pravidlá týkajúce sa dohôd o voľbe súdu v prospech tretích štátov do nariadenia nezahrnie.

---

138      Rada Európskej únie, dok. 13756/11 ADD 1, 9. septembra 2011, poznámka nemeckej delegácie adresovaná pracovnej skupine pre občianskoprávne veci (Brusel I), s. 3 (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

---

139      V literatúre sa uvádza argument, podľa ktorého normotvorca Únie skutočne chcel súdom členských štátov odoprieť právo priznať účinky dohodám o voľbe súdu v prospech súdov tretích štátov, pretože by to tretie štáty motivovalo, aby pristúpili k haagskemu dohovoru (pozri BEAUMONT, P.: The revived Judgments Project in The Hague. In: Netherlands Internationaal Privaatrecht (NIPR), 2014, roč. 4, s. 532 – 539). Treba priznať, že autor bol členom pracovnej skupiny Rady, ktorá nariadenie Brusel Ia vypracovala. Takéto tvrdenie odborníka však môže sotva postačovať na určenie vôle normotvorcu Únie, obzvlášť keď je v rozpore s tvrdeniami iných delegácií. Myšlienka, že normotvorca niekedy mohol mať v úmysle obetovať autonómiu zmluvných strán podľa nariadenia, aby ho podporil na medzinárodnej úrovni, je v každom prípade mätúca.

---

140      Pozri návrh Komisie, článok 4 ods. 2.

---

141      Pozri okrem iného Európsky parlament, Výbor pre právne veci, dok. A7‑0320/2012, 15. októbra 2012, Správa o návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (prepracované znenie) [KOM(2010) 748]; Rada, dok. 9474/11 ADD 9, 10. júna 2011, poznámka belgickej delegácie adresovaná pracovnej skupine pre občianskoprávne veci, s. 3.

---

142      Pozri okrem iného v Spojenom kráľovstve High Court, Queen’s Bench Division (Commercial Court) [Vyšší súd, oddelenie Queen’s Bench (Obchodný súd)], Konkola Copper Mines plc v. Coromin [2005], 2 Lloyd’s Rep. 555; High Court, Queen’s Bench Division (Commercial Court) [Vyšší súd, oddelenie Queen’s Bench (Obchodný súd)], Ferrexpo AG v. Gilson Investments [2012], EWHC 721 (Comm); vo Francúzsku Cour de cassation (Kasačný súd), Chambre Civile 1, 2. apríla 2014, 13‑11.192, FR:CCASS:2014:C100356. Pozri ďalej NUYTS, A.: Study on Residual Jurisdiction, General Report. 2007, s. 73 – 80.

---

143      Pozri okrem iného NUYTS, A.: La théorie de l’effet réflexe. In: Le droit processuel et judiciaire européen. Bruxelles: La Charte, 2003, s. 73 – 89; MILLS, A.: Party Autonomy in Private International Law, s. 138; HARRIS, J.: Stay of proceedings and the Brussels Convention. In: ICLQ, 2005, roč. 54, s. 933 – 950; BACHMEIR, T., FREYTAG, M.: Discretional elements in the Brussels Ia Regulation. In: Journal of Private International Law, 2022, roč. 18, č. 2, s. 296 – 316; KISTLER, A. R. E.: c. d., s. 66 – 95; FAWCETT, J. J., TORREMANS, P.: c. d., § 7.218; USUNIER, L.: c. d., § 14; DE VERNEUIL SMITH, P., LASSERSON, B., RYMKIEWICZ, R.: Reflections on Owusu: The Radical Decision in Ferrexpo. In: Journal of Private International Law, 2012, roč. 8, č. 2, s. 389 – 405; DICEY, A. V., MORRIS, J. H. C., COLLINS, L. A. C.: The Conflict of Laws. Sweet & Maxwell U.K., 2012, 15. vyd., § 12.021 – 12.024. Pozri GOODWIN, J.: Reflexive effect and the Brussels I Regulation. In: Law Quarterly Review, 2013, roč. 129, s. 317 – 320; TAKAHASHI, K.: Review of the Brussels I Regulation: A Comment from the Perspectives of Non‑Member States (Third States). In: Journal of Private International Law, 2012, roč. 8, č. 1, s. 8 – 11; BRIGGS, A.: c. d., § 2.305 – 2.308; GAUDEMET‑TALLON, H., ANCEL, M.‑E.: c. d., § 106, a GOTHOT, P., HOLLEAUX, D.: c. d., § 37 a 142.

---

144      Pravdaže, ide o nedokonalý „odraz“ riešenia vyplývajúceho z článkov 24 a 25 v prípade vnútroúnijných sporov. V rámci daného riešenia je akýkoľvek súd iný než tie, ktoré sú určené, zbavený právomoci a je povinný vyhlásiť, že nemá právomoc.

---

145      Nepostačuje napríklad, že daný spor sa týka patentu z tretieho štátu. Musí sa týkať konkrétne jeho platnosti alebo registrácie, ako sa stanovuje v článku 24 bode 2 nariadenia Brusel Ia.

---

146      Samozrejme, s výnimkou dohody, ktorá sa týka určenia súdov členského štátu.

---

147      Pozri články 15, 19 a 23 a článok 25 ods. 4 nariadenia Brusel Ia.

---

148      Pozri v tomto zmysle rozsudok Mahamdia (bod 64).

---

149      Pozri KISTLER, A. R. E.: c. d., s. 89 a 90; NUYTS, A.: La théorie de l’effet réflexe, § 6; MILLS, A.: Party Autonomy in Private International Law, s. 138 a 233; GOODWIN, J.: c. d., s. 317 – 320; GAUDEMET‑TALLON, H., ANCEL, M.‑E.: c. d, § 106; BACHMEIR, T., FREYTAG, M.: c. d., s. 309, a USUNIER, L.: c. d., § 14.

---

150      Analogicky v rozsudku z 27. júna 1991, Overseas Union Insurance a i. (C‑351/89, EU:C:1991:279), Súdny dvor bezvýhradne stanovil zásadu upravujúcu uplatňovanie pravidiel prekážky začatej veci v rámci bruselského režimu („súd, ktorému bola vec predložená ako druhému, v žiadnom prípade nemá na určenie, či má právomoc súd, ktorému bola vec predložená ako prvému, lepšiu pozíciu než tento súd uvedený ako druhý“) (bod 23). Zároveň výslovne vyhradil scenár, v ktorom má súd, ktorému bola vec predložená ako druhému, výlučnú právomoc (pozri bod 20). Napokon v rozsudku z 3. apríla 2014, Weber (C‑438/12, EU:C:2014:212, bod 53 a nasl.), Súdny dvor pripustil výnimku z tejto zásady vzťahujúcu sa práve na scenár, ktorý pôvodne vyhradil.

---

151      Pozri rozsudok Owusu (body 38 až 43).

---

152      Pozri články 30, 33 a 34 nariadenia Brusel Ia. (Nepatrná) neistota vyplývajúca z takéhoto obmedzeného priestoru na voľnú úvahu je navyše jednoznačne vhodnejšia než absolútna istota a absurdnosť, ktoré by sa spájali s riešením, v rámci ktorého by sa súdom v Európskej únii uložila povinnosť v takýchto veciach rozhodovať.

---

153      Pozri NUYTS, A.: Study on residual jurisdiction, § 93 – 96 a 103.