1

Universität Bremen (univerzita v Brémach, Nemecko) svojím odvolaním navrhuje zrušenie uznesenia Všeobecného súdu Európskej únie zo 16. decembra 2020, Universität Bremen/REA (T‑660/19, neuverejnené, ďalej len „napadnuté uznesenie“, EU:T:2020:633), ktorým Všeobecný súd zamietol ako zjavne neprípustnú jej žalobu o neplatnosť rozhodnutia Výkonnej agentúry pre výskum (REA) Ares (2019) 4590599 zo 16. júla 2019, ktorým bol zamietnutý návrh tejto univerzity v odpovedi na výzvu na predkladanie návrhov H2020‑SC6‑Governance‑2019 (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Podľa článku 19 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uplatniteľného na Všeobecný súd podľa článku 53 prvého odseku tohto štatútu:

„Členské štáty a orgány [Európskej ú]nie zastupuje na Súdnom dvore splnomocnený zástupca vymenovaný pre každú vec osobitne; splnomocnenému zástupcovi môže pomáhať poradca alebo advokát.

Štáty, ktoré nie sú členskými štátmi, ale ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore [z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/052, s. 3)], a taktiež Dozorný úrad EZVO uvedený v tejto dohode, sú zastupované rovnakým spôsobom.

Ostatné strany zastupuje advokát.

Účastníka konania môže pred Súdnym dvorom zastupovať alebo mu pomáhať len advokát, ktorý má oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore.

Ak sa títo splnomocnení zástupcovia, poradcovia a advokáti dostavia pred Súdny dvor, majú práva a imunity potrebné na nezávislý výkon svojich funkcií za podmienok uvedených v rokovacom poriadku.

Voči týmto poradcom a advokátom, ktorí sa dostavia pred Súdny dvor, má Súdny dvor za podmienok stanovených v rokovacom poriadku právomoci, ktoré sú obvykle priznávané súdom.

Vysokoškolskí učitelia, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, ktorého právo im priznáva právo vystupovať pred súdom, majú pred Súdnym dvorom rovnaké práva, aké tento článok priznáva advokátom.“

3

Článok 51 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje:

„Účastníkov konania musí zastupovať splnomocnený zástupca alebo advokát podľa podmienok stanovených v článku 19 štatútu [Súdneho dvora Európskej únie].“

4

§ 67 Verwaltungsgerichtsordnung (Správny súdny poriadok) z 21. januára 1960 (BGBl. 1960 I, s. 17) v znení uplatniteľnom na spor, ktorý viedol k odvolaniu, stanovuje, pokiaľ ide o právo vysokoškolských učiteľov vystupovať pred súdom:

„…

(2)   Účastníci konania sa môžu nechať zastupovať advokátom alebo vysokoškolských učiteľom práva univerzity štátu alebo univerzity uznanej štátom členského štátu Európskej únie, jedného zo zmluvných štátov Dohody o Európskom hospodárskom priestore alebo Švajčiarskej konfederácie, ktorý má kvalifikáciu potrebnú na to, aby bol sudcom, formou splnomocnenia…

(3)   Súd, na ktorý bola podaná žaloba, odmietne, aby sa účastníci konania nechali zastupovať splnomocnencami, ktorí nie sú oprávnení zastupovať v zmysle ustanovení odseku 2, a to formou uznesenia, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok. Procesné úkony splnomocnenca, ktorý nie je oprávnený zastupovať v konaní pred súdom, a doručovanie písomností alebo oznámení tomuto splnomocnencovi sú platné až do takého odmietnutia. …

…“

5

Okolnosti predchádzajúce sporu sú opísané v bodoch 2 až 6 napadnutého uznesenia. Na účely tohto konania ich možno zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

6

Univerzita v Brémach bola určená ako koordinátorka výskumného konzorcia pozostávajúceho z viacerých európskych univerzít a vykonávajúceho interdisciplinárny výskum komparatívneho práva v oblasti práva a politiky v odvetví bývania v celej Únii.

7

Dňa 17. marca 2019 v nadväznosti na výzvu na predkladanie návrhov univerzita v Brémach predložila REA návrh projektu.

8

Tento návrh projektu získal celkovú známku desať z pätnástich bodov, v dôsledku čoho získal oprávnenie na financovanie Úniou a klasifikoval ho na desiate miesto zo štrnástich predložených prihlášok. Keďže však stanovený rozpočet bol obmedzený, mohli byť vybrané len návrhy projektov klasifikované na prvom až treťom mieste.

9

Sporným rozhodnutím REA teda informovala univerzitu v Brémach o zamietnutí jej návrhu.

10

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 25. septembra 2019 podala univerzita v Brémach žalobu, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti sporného rozhodnutia.

11

REA vo svojom vyjadrení k žalobe vzniesla námietku neprípustnosti tejto žaloby založenú na tom, že vysokoškolský učiteľ zastupujúci univerzitu v Brémach nie je vo vzťahu k univerzite treťou osobou, a preto nespĺňa podmienku nezávislosti stanovenú v Štatúte Súdneho dvora Európskej únie.

12

Napadnutým uznesením Všeobecný súd vyhovel tejto námietke neprípustnosti a na základe článku 126 rokovacieho poriadku zamietol žalobu ako zjavne neprípustnú.

13

V bode 16 napadnutého uznesenia Všeobecný súd pripomenul, že podľa článku 19 tretieho až piateho odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, uplatniteľného na konanie na Všeobecnom súde v súlade s jeho článkom 53, musia byť účastníci konania zastúpení advokátom a iba advokát, ktorý má oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu, môže pred Súdnym dvorom zastupovať účastníka konania.

14

V bodoch 18 a 19 tohto uznesenia Všeobecný súd uviedol, pokiaľ ide o dve kumulatívne podmienky uvedené v článku 19 štvrtom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, a to jednak mať postavenie advokáta a jednak byť oprávnený vystupovať pred súdom členského štátu, že na rozdiel od druhej z týchto kumulatívnych podmienok, prvá z nich, týkajúca sa postavenia „advokáta“ neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov na účely určenia jeho významu a rozsahu, takže v súlade s ustálenou judikatúrou pojem „advokát“ v zmysle tohto ustanovenia musí mať v Únii autonómny a jednotný výklad, vzhľadom na kontext, v ktorom sa používa, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou.

15

Všeobecný súd sa v bode 20 napadnutého uznesenia opieral najmä o rozsudky z 18. mája 1982, AM & S Europe/Komisia (155/79, EU:C:1982:157, bod 24), ako aj zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia a i. (C‑550/07 P, EU:C:2010:512, bod 42), podľa ktorých koncepciou úlohy advokáta v právnom poriadku Únie, vyplývajúca z právnych tradícií spoločných pre členské štáty, je úloha spolupracovníka spravodlivosti, ktorý má poskytnúť nezávisle a vo vyššom záujme spravodlivosti právnu pomoc, ktorú klient potrebuje, a v bode 21 tohto uznesenia, citujúc uznesenie z 29. septembra 2010, EREF/Komisia (C‑74/10 P a C‑75/10 P, neuverejnené, EU:C:2010:557, bod 53, ako aj citovaná judikatúra), spresnil, že podmienka nezávislosti advokáta implikuje neexistenciu akéhokoľvek vzťahu zamestnania medzi posledným uvedeným a jeho klientom, pričom pripomenul, že pojem „nezávislosť advokáta“ bol definovaný nielen pozitívne, teda odkazom na etické pravidlá advokáta, ale rovnako negatívne, teda neexistenciou zamestnaneckého vzťahu medzi advokátom a jeho klientom.

16

V bode 25 napadnutého uznesenia Všeobecný súd konštatoval, že v prejednávanej veci bol zástupca, ktorý podpísal žalobu v prvostupňovom konaní, okrem toho, že bol zamestnaný univerzitou v Brémach v rámci verejnoprávneho vzťahu podľa služobného poriadku, označený za koordinátora navrhovaného projektu, ako aj vedúceho tímu pracujúceho na tomto projekte a za osobu, ktorá vykonáva „úlohy“ a „podstatné funkcie“ v rámci tohto projektu, takže dotknutá osoba mala nielen úzke personálne prepojenie s predmetom sporu, ale aj priamy záujem na jeho riešení, pričom realizácia uvedeného projektu, prinajmenšom sčasti, závisela od financovania, ktoré Európska komisia univerzite v Brémach odmietla.

17

Všeobecný súd z toho v bode 26 napadnutého uznesenia vyvodil, že základné funkcie, ktoré tento zástupca vykonával v rámci právnickej osoby, v mene ktorej podal žalobu na prvom stupni, mohli ohroziť jeho postavenie ako samostatnej tretej nezávislej osoby v zmysle ustálenej judikatúry pripomenutej v bode 65 rozsudku zo 4. februára 2020, Uniwersytet Wrocławski a Poľsko/REA (C‑515/17 P a C‑561/17 P, EU:C:2020:73), a že tieto funkcie boli takej povahy, že zjavne predstavovali zásah do schopnosti uvedeného zástupcu zabezpečiť jeho úlohu obrany záujmov svojho mandanta.

18

Všeobecný súd v bodoch 28 až 34 napadnutého uznesenia dodal, že tento záver nebol vyvrátený rozsudkom zo 4. februára 2020, Uniwersytet Wrocławski a Poľsko/REA (C‑515/17 P a C‑561/17 P, EU:C:2020:73), v ktorom Súdny dvor síce objasnil rozsah pojmu „nezávislosť“, avšak bez toho, aby spochybnil svoju skoršiu judikatúru, a bez toho, aby uplatnil riešenia, ktoré uvádza v návrhoch generálny advokát Bobek v spojených veciach Uniwersytet Wrocławski a Poľsko/REA (C‑515/17 P a C‑561/17 P, EU:C:2019:774), týkajúce sa kritéria použitého na účely uplatnenia článku 19 tretieho a štvrtého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

19

Okrem toho Všeobecný súd v bode 35 napadnutého uznesenia odmietol tvrdenie uvádzané univerzitou v Brémach týkajúce sa článku 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme, pričom pripomenul, že právo na prístup k súdu nie je absolútnym právom, a teda môže zahŕňať proporcionálne obmedzenia, ktoré sledujú legitímny cieľ.

20

Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie uvádzané univerzitou v Brémach, podľa ktorého mala byť o prípadnej existencii dôvodu neprípustnosti žaloby v prvostupňovom konaní upovedomená, aby to mohla napraviť, Súd prvého stupňa v bode 40 napadnutého uznesenia uviedol, že povinnosť zastúpenia advokátom nepatrí medzi požiadavky, ktorých nedodržanie by mohlo byť odstránené po uplynutí lehoty na podanie žaloby.

21

Vo svojom odvolaní univerzita v Brémach navrhuje, aby Súdny dvor:

22

REA navrhuje, aby Súdny dvor:

23

Na úvod treba uviesť, že univerzita v Brémach je v konaní na Súdnom dvore zastúpená tou istou osobou, o ktorej Všeobecný súd v napadnutom uznesení rozhodol, že nespĺňa podmienky stanovené v článku 19 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie na to, aby zastupovala tohto účastníka konania v tejto veci pred súdom Únie.

24

Keďže však otázka prípustnosti tohto odvolania v podstate splýva s predmetom odvolania, je potrebné preskúmať odvolacie dôvody (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2012, Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej a Poľsko/Komisia, C‑422/11 P a C‑423/11 P, EU:C:2012:553, bod 20).

25

Na podporu svojho odvolania uvádza univerzita v Brémach dva odvolacie dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení článku 19 siedmeho odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a druhý na porušení článku 47 Charty základných práv a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

26

Prvým odvolacím dôvodom univerzita v Brémach vytýka Všeobecnému súdu, že nerešpektoval znenie a štruktúru článku 19 siedmeho odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, keďže vysokoškolskí učitelia, ktorým právna úprava priznáva právo vystupovať pred súdom, nie sú ako zástupcovia povinní splniť podmienku nezávislosti advokátov v zmysle tretieho a štvrtého odseku tohto článku 19.

27

V prvej časti prvého odvolacieho dôvodu univerzita v Brémach predovšetkým tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil skutočnosť, že vysokoškolskí učitelia splnomocnení podľa právnej úpravy ich členského štátu vystupovať pred súdom ako mandatár ad litem požívajú „logicky“ túto výsadu na základe článku 19 siedmeho odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

28

Univerzita v Brémach pripomína, že judikatúra súdu Únie vypracovala pojem „advokát“ na základe článku 19 tretieho a štvrtého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý v zásade vyžaduje nezávislosť tohto mandatára ad litem od účastníka konania, ktorého zastupuje. Tým, že Všeobecný súd poprel existenciu takejto nezávislosti len z dôvodu, že dotknutého mandatára nemožno považovať za „advokáta“ v zmysle článku 19 štvrtého odseku tohto štatútu, nezohľadnil privilegovaný režim vyhradený vysokoškolským učiteľom v článku 19 siedmom odseku uvedeného štatútu.

29

Z dôvodu veľmi jasného znenia tohto posledného uvedeného ustanovenia totiž vysokoškolskí učitelia disponujú ex lege rovnakými právami, aké majú advokáti. V dôsledku toho podmienku nezávislosti advokáta v zmysle článku 19 tretieho a štvrtého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie nemožno uplatniť na vysokoškolských učiteľov.

30

Univerzita v Brémach uvádza na podporu tohto záveru viacero argumentov.

31

V prvom rade otázka schopnosti vysokoškolských učiteľov vystupovať pred súdom, vrátane otázky prípadného konfliktu záujmov, je v plnom rozsahu upravená na úrovni vnútroštátneho práva, na ktoré výslovne odkazuje článok 19 siedmy odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Podľa nemeckého práva tak odmietnutie zastúpenia na súde prichádza do úvahy len vtedy, ak dotknutý zástupca nie je ani advokátom, ani vysokoškolským učiteľom, alebo ak je tento zástupca sudcom súdu, na ktorý bola podaná žaloba. Okrem toho Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd, Nemecko) rozhodol, že samotné konflikty záujmov, ktoré možno pripísať advokátom alebo vysokoškolským učiteľom, nemôžu odôvodniť uznesenie o zamietnutí, keďže etický kódex predpokladá tú najvyššiu profesijnú zodpovednosť spojenú so sankciami.

32

V druhom rade osobitné postavenie vysokoškolských učiteľov v rámci verejného práva umožňuje vylúčiť akýkoľvek druh konfliktu záujmov. Ako úradníci štátu podliehajú prísnym povinnostiam lojálnosti, a keďže právomoc zastupovania predstavuje len vedľajšiu funkciu, ktorá navyše podlieha osobitnému povoleniu nadriadeného, na rozdiel od advokátov finančne nezávisia od činnosti zastupovania pred súdom.

33

V treťom rade univerzita v Brémach tvrdí, že ako verejná univerzita je neoddeliteľnou súčasťou členského štátu, do ktorého patrí, keďže tento štát je privilegovaným účastníkom uvedeným v článku 19 prvom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

34

V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu univerzita v Brémach tvrdí, že podľa ustanovení § 67 Správneho súdneho poriadku v znení uplatniteľnom na spor, ktorý viedol k podaniu odvolania, je mandatár ad litem oprávnený vystupovať pred súdom bez akejkoľvek ďalšej podmienky, keďže a priori neexistuje žiadny všeobecne známy konflikt záujmov.

35

V tretej časti prvého odvolacieho dôvodu univerzita v Brémach tvrdí, že aj keby Súdny dvor neuznal takýto výklad, mala sa na ňu vzťahovať ochrana legitímnej dôvery z dôvodu jednoznačného znenia článku 19 siedmeho odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. V prejednávanej veci bolo pre univerzitu v Brémach úplne neočakávané, aby vysokoškolskí učitelia boli tiež povinní splniť podmienku nezávislosti advokáta v zmysle článku 19 tretieho a štvrtého odseku tohto štatútu.

36

REA v prvom rade namieta neprípustnosť tretej a štvrtej časti odvolania, ktorými univerzita v Brémach navrhuje, aby Súdny dvor urobil konštatovania, a to preto, že v rámci preskúmania žaloby o neplatnosť sa preskúmanie súdu Únie obmedzuje na zákonnosť napadnutého aktu.

37

Pokiaľ ide o prvý odvolací dôvod, REA sa domnieva, že tento odvolací dôvod je nedôvodný, keďže neexistuje žiadne privilegované postavenie vysokoškolských učiteľov, a že univerzita v Brémach nesprávne vykladá podmienky stanovené v článku 19 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie v spojení s článkami 51 a 56 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

38

Podľa REA, keďže učitelia majú rovnaké práva a povinnosti ako advokáti, judikatúra týkajúca sa pojmu zastúpenie pred súdom v zmysle článku 19 tretieho odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa na nich takisto uplatňuje, a žiadne z tvrdení, ktoré uvádza univerzita v Brémach, nemôže spochybniť takúto dedukciu.

39

Pokiaľ ide o zastupovanie neprivilegovaných účastníkov konania pred súdmi Únie, treba pripomenúť, že článok 19 tretí a štvrtý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý sa uplatňuje na konanie pred Všeobecným súdom v súlade s článkom 53 tohto štatútu, stanovuje dve odlišné a kumulatívne podmienky, a to prvú, že účastníci konania, na ktorých sa nevzťahuje prvý a druhý odsek tohto článku 19, musia byť zastúpení advokátom, a po druhé, že iba advokát, ktorý má oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o európskom hospodárskom priestore, môže zastupovať účastníka konania pred súdmi Únie alebo mu pomáhať.

40

Pokiaľ ide najprv o druhú podmienku stanovenú v článku 19 štvrtom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie týkajúcu sa oprávnenia advokáta vystupovať pred vnútroštátnym súdom, zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že zmysel a rozsah tejto podmienky treba vykladať odkazom na dotknuté vnútroštátne právo (rozsudok z 24. marca 2022, PJ a PC/EUIPO, C‑529/18 P a C‑531/18 P, EU:C:2022:218, bod 59).

41

Rovnako, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 59 svojich návrhov, zo znenia článku 19 siedmeho odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorého môžu vystupovať pred súdmi Únie učitelia vysokých škôl, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členských štátov, ktorých právne predpisy im takéto právo priznávajú, vyplýva, že zmysel a rozsah uvedenej podmienky sa musia vykladať aj s odkazom na dotknuté vnútroštátne právo.

42

V prejednávanej veci je nesporné, že zástupca univerzity v Brémach, ktorý má postavenie profesora, je podľa nemeckého práva oprávnený vystupovať pred súdom ako mandatár ad litem, takže podľa článku 19 siedmeho odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie má rovnaké práva, ako sú tie, ktoré sú priznané advokátom v súlade so štvrtým odsekom tohto článku 19, a teda môže zastupovať účastníka konania pred Súdnym dvorom alebo mu pomáhať.

43

Pokiaľ ide ďalej o prvú podmienku stanovenú v článku 19 treťom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie týkajúcu sa postavenia „advokáta“, Súdny dvor rozhodol, že vzhľadom na to, že toto ustanovenie neodkazuje na právo členských štátov, treba tento pojem vykladať autonómne a jednotne v celej Únii tak, že sa zohľadní nielen znenie uvedeného ustanovenia, ale aj kontext a cieľ tohto ustanovenia (rozsudky zo 4. februára 2020, Uniwersytet Wrocławski a Poľsko/REA, C‑515/17 P a C‑561/17 P, EU:C:2020:73, bod 57 a citovaná judikatúra, ako aj z 24. marca 2022, PJ a PC/EUIPO, C‑529/18 P a C‑531/18 P, EU:C:2022:218, bod 60).

44

Zo znenia článku 19 tretieho odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, najmä z použitia pojmu „zastupovaní“, vyplýva, že „účastník konania“ v zmysle tohto ustanovenia, bez ohľadu na jeho právne postavenie, nie je oprávnený sám konať pred súdom Únie, ale musí využiť služby tretej osoby. Podanie žaloby podpísanej samotným žalobcom teda nemôže stačiť na účely podania žaloby, a to ani v prípade, že žalobca je advokátom oprávneným vystupovať pred vnútroštátnym súdom (rozsudky zo 4. februára 2020, Uniwersytet Wrocławski a Poľsko/REA, C‑515/17 P a C‑561/17 P, EU:C:2020:73, body 58 a 59 a citovaná judikatúra, ako aj z 24. marca 2022, PJ a PC/EUIPO, C‑529/18 P a C‑531/18 P, EU:C:2022:218, bod 61).

45

Toto konštatovanie je potvrdené kontextom, do ktorého patrí toto ustanovenie, z ktorého výslovne vyplýva, že zastupovanie účastníka konania, na ktorého sa nevzťahuje prvý a druhý odsek tohto článku 19, na súde, môže byť zabezpečené iba advokátom, zatiaľ čo účastníci konania uvedení v prvom a druhom odseku môžu byť zastúpení splnomocneným zástupcom, ktorému prípadne môže pomáhať poradca alebo advokát (rozsudky zo 4. februára 2020, Uniwersytet Wrocławski a Poľsko/REA, C‑515/17 P a C‑561/17 P, EU:C:2020:73, bod 60, ako aj z 24. marca 2022, PJ a PC/EUIPO, C‑529/18 P a C‑531/18 P, EU:C:2022:218, bod 62).

46

Uvedené konštatovanie je podporené cieľom zastupovania účastníkov konania, ktorí nie sú uvedení v článku 19 prvom a druhom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, advokátom, ktorý spočíva, ako to správne pripomenul Všeobecný súd v bode 29 napadnutého uznesenia, na jednej strane v zabránení tomu, aby súkromné subjekty konali pred súdmi bez využitia sprostredkovateľa, a na druhej strane v zabezpečení toho, aby boli právnické osoby obhajované zástupcom, ktorý je dostatočne oddelený od právnickej osoby, ktorú zastupuje (rozsudky zo4. februára 2020, Uniwersytet Wrocławski a Poľsko/REA, C‑515/17 P a C‑561/17 P, EU:C:2020:73, bod 61 a citovaná judikatúra, ako aj z 24. marca 2022, PJ a PC/EUIPO, C‑529/18 P a C‑531/18 P, EU:C:2022:218, bod 63).

47

V tomto kontexte Súdny dvor zdôraznil, že cieľ úlohy zastupovania advokátom, tak ako je táto úloha uvedená v článku 19 treťom a štvrtom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorá sa vykonáva v záujme riadneho výkonu spravodlivosti, spočíva predovšetkým v čo najlepšej ochrane a obrane záujmov mandanta, s úplnou nezávislosťou, ako aj pri dodržaní zákona, pravidiel výkonu povolania a etických pravidiel (rozsudky zo 4. februára 2020, Uniwersytet Wrocławski a Poľsko/REA, C‑515/17 P a C‑561/17 P, EU:C:2020:73, bod 62, ako aj z 24. marca 2022, PJ a PC/EUIPO, C‑529/18 P a C‑531/18 P, EU:C:2022:218, bod 64).

48

Okrem toho, hoci bol pojem „nezávislosť“ advokáta pôvodne rozvinutý v kontexte dôvernosti dokumentov v oblasti práva hospodárskej súťaže, pričom judikatúra v tejto súvislosti spresnila, že advokát je pomocníkom spravodlivosti, ktorý má v najvyššom záujme spravodlivosti poskytovať svojmu klientovi právnu pomoc (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. mája 1982, AM & S Europe/Komisia, 155/79, EU:C:1982:157, bod 24, ako aj zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia a i., C‑550/07 P, EU:C:2010:512, bod 42), treba konštatovať, že definícia tohto pojmu nedávno zaznamenala vývoj v oblasti zastupovania pred súdmi Únie, pričom prevažujúcim kritériom v tejto súvislosti je ochrana a obrana záujmov klienta (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. februára 2020, Uniwersytet Wrocławski a Poľsko/REA, C‑515/17 P a C‑561/17 P, EU:C:2020:73, bod 62, ako aj z 24. marca 2022, PJ a PC/EUIPO, C‑529/18 P a C‑531/18 P, EU:C:2022:218, bod 65).

49

V tomto kontexte sa v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora podmienka nezávislosti advokáta definuje nielen negatívne, teda neexistenciou pracovnoprávneho vzťahu medzi advokátom a jeho klientom, ale aj pozitívne, teda odkazom na etické pravidlá (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. februára 2020, Uniwersytet Wrocławski a Poľsko/REA, C‑515/17 P a C‑561/17 P, EU:C:2020:73, bod 63, a z 24. marca 2022, PJ a PC/EUIPO, C‑529/18 P a C‑531/18 P, EU:C:2022:218, bod 66).

50

Všeobecný súd preto v bode 21 napadnutého uznesenia správne rozhodol, že podmienka nezávislosti advokáta v osobitnom kontexte článku 19 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie nevyhnutne predpokladá neexistenciu pracovnoprávneho vzťahu medzi advokátom a jeho klientom.

51

Okrem toho sa takýto prístup uplatňuje rovnako v situácii, keď je advokát zamestnaný subjektom spojeným s účastníkom konania, ktorého zastupuje (rozsudky zo 6. septembra 2012, Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej a Poľsko/Komisia, C‑422/11 P a C‑423/11 P, EU:C:2012:553, bod 25, a z 24. marca 2022, PJ a PC/EUIPO, C‑529/18 P a C‑531/18 P, EU:C:2022:218, bod 68).

52

Pokiaľ ide o pozitívnu definíciu pojmu „nezávislosť“, Súdny dvor výslovne zdôraznil, že tento pojem treba chápať tak, že vyžaduje neexistenciu nie akéhokoľvek spojenia medzi advokátom a jeho klientom, ale len spojenia, ktoré zjavne zasahuje do schopnosti advokáta zabezpečiť svoju úlohu obrany tak, aby čo najlepšie slúžil záujmom svojho klienta pri dodržaní zákona a profesijných a etických pravidiel (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. februára 2020, Uniwersytet Wrocławski a Poľsko/REA, C‑515/17 P a C‑561/17 P, EU:C:2020:73, body 62 až 64, ako aj z 24. marca 2022, PJ a PC/EUIPO, C‑529/18 P a C‑531/18 P, EU:C:2022:218, bod 69).

53

Ako totiž uviedol generálny advokát v bode 60 svojich návrhov, súd Únie pri uplatňovaní podmienky nezávislosti, ktorú právo Únie ukladá zástupcom neprivilegovaných účastníkov konania, vykonáva obmedzenú kontrolu, ktorá sa obmedzuje na sankcionovanie neprípustnosti žaloby, ktorá mu bola predložená, v prípadoch, v ktorých je zjavné, že dotknutý zástupca nie je schopný zabezpečiť svoju úlohu obrany tak, aby čo najlepšie slúžil záujmom svojho klienta, takže tento zástupca musí byť v záujme tohto klienta vylúčený (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. marca 2022, PJ a PC/EUIPO, C‑529/18 P a C‑531/18 P, EU:C:2022:218, bod 74).

54

Treba však určiť, či sa podmienka nezávislosti rozvinutá v judikatúre vo vzťahu k advokátom, tak ako je opísaná v bodoch 48 až 53 tohto rozsudku, vzťahuje aj na vysokoškolských učiteľov oprávnených zastupovať účastníka konania.

55

V tejto súvislosti, hoci obe povolania nie sú porovnateľné, pokiaľ ide o opis úloh, keďže advokát má zabezpečiť ochranu a obranu záujmov svojho klienta, zatiaľ čo vysokoškolský učiteľ má vykonávať výučbu a vedie výskum, úplne nezávisle vzhľadom na akademickú slobodu upravujúcu toto povolanie, je potrebné konštatovať, ako uviedol generálny advokát v bodoch 57 a 58 svojich návrhov, že keď vysokoškolský učiteľ zastupuje účastníka konania na súde Únie, nevykonáva už svoje povolanie výučby a výskumu, ale realizuje tú istú úlohu, ako je úloha prináležiaca advokátovi, teda úlohu zastupovania účastníkov konania neuvedených v článku 19 prvom a druhom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

56

Okrem toho zo znenia článku 19 siedmeho odseku štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že vysokoškolskí učitelia oprávnení podľa práva svojho členského štátu vystupovať pred súdom disponujú rovnakými právami, aké priznáva advokátom článok 19 tretí odsek tohto Štatútu.

57

Z toho vyplýva, že v súlade s cieľom vykonávanej úlohy zastupovania, ktorá spočíva predovšetkým v ochrane a čo najlepšej obrane záujmov mandanta, ako bolo pripomenuté v bodoch 47 a 48 tohto rozsudku, musia vysokoškolskí učitelia spĺňať rovnaké kritériá nezávislosti, aké sa uplatňujú na advokátov.

58

Tieto kritériá sa v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 49 a 52 tohto rozsudku definujú negatívne, absenciou pracovnoprávneho vzťahu medzi zástupcom a jeho klientom, a pozitívnym spôsobom odkazom na etické pravidlá, z ktorej vyplýva najmä neexistencia spojenia, ktoré by zjavne ohrozovalo schopnosť advokáta zabezpečiť jeho úlohu obrany tak, aby čo najlepšie chránil záujmy svojho klienta pri dodržaní zákona a profesijných pravidiel.

59

Pokiaľ ide o otázku neexistencie pracovnoprávneho vzťahu medzi zástupcom a jeho mandantom, Všeobecný súd v bode 25 napadnutého uznesenia dospel k záveru, že zástupca univerzity v Brémach bol jej zamestnancom v rámci verejnoprávneho vzťahu podľa služobného poriadku.

60

Tým, že Všeobecný súd považoval situáciu vysokoškolského učiteľa, ktorý zastupuje univerzitu, na ktorej vyučuje a vedie výskum, za situáciu právneho poradcu zastupujúceho subjekt spojený s právnickou osobou, v ktorej je zamestnaný, nesprávne uplatnil judikatúru citovanú v bodoch 51 a 52 tohto rozsudku.

61

Ako totiž uviedol generálny advokát v bodoch 50 a 74 svojich návrhov, na rozdiel od situácie podnikového právnika uvedenej v rozsudku zo 6. septembra 2012, Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej a Poľsko/Komisia (C‑422/11 P a C‑423/11 P, EU:C:2012:553, bod 25), dotknutý vysokoškolský učiteľ je spojený s univerzitou, ktorú zastupuje, verejnoprávnym vzťahom podľa služobného poriadku. Podľa podmienok a pravidiel vnútroštátneho práva mu toto postavenie priznáva nezávislosť nielen ako učiteľa a výskumníka, ale aj ako zástupcu neprivilegovaných účastníkov konania na súdoch Únie. Okrem toho, keďže zastupovanie v súdnom konaní nie je súčasťou úloh, ktoré má tento vysokoškolský učiteľ vykonávať na univerzite ako učiteľ alebo výskumník, toto zastupovanie nie je nijako spojené s jeho akademickými funkciami, a teda sa vykonáva mimo akéhokoľvek vzťahu podriadenosti s univerzitou, keď je vyzvaný túto univerzitu zastupovať.

62

Keďže Súdny dvor rozhodol, že samotná existencia zmluvného vzťahu podľa občianskeho práva medzi advokátom a univerzitou, ktorú zastupuje, nepostačuje na to, aby sa tento advokát považoval za takého, že sa nachádza v situácii zjavne poškodzujúcej jeho schopnosť brániť záujmy svojho klienta pri dodržaní podmienky nezávislosti v zmysle článku 19 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. februára 2020, Uniwersytet Wrocławski a Poľsko/REA, C‑515/17 P a C‑561/17 P, EU:C:2020:73, body 66 a 67), existencia verejnoprávneho vzťahu podľa služobného poriadku medzi učiteľom a univerzitou, ktorú zastupuje, tiež nepostačuje na konštatovanie, že tento profesor sa nachádza v situácii, ktorá mu bráni v ochrane záujmov tejto univerzity.

63

Keďže článok 19 siedmy odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie priznáva vysokoškolským učiteľom rovnaké práva ako advokátom v zmysle článku 19 tretieho odseku tohto Štatútu, predpokladá sa, že vysokoškolský učiteľ, ktorý je podľa vnútroštátneho práva oprávnený vystupovať pred súdom, spĺňa v zásade podmienku nezávislosti v zmysle článku 19 uvedeného štatútu, a to aj vtedy, ak tento učiteľ zastupuje univerzitu, na ktorej vykonáva svoju akademickú činnosť.

64

Pokiaľ ide o neexistenciu spojenia, ktorá by narušila schopnosť zástupcu zabezpečiť svoju úlohu obrany tak, aby čo najlepšie slúžil záujmom svojho klienta, Všeobecný súd v bode 25 napadnutého uznesenia odkázal na skutočnosť, že zástupca univerzity v Brémach bol koordinátorom navrhovaného projektu, ako aj vedúcim tímu pracujúceho na tomto projekte a že v rámci tohto projektu zabezpečoval „základné úlohy a funkcie“. Podľa Všeobecného súdu osobný vzťah, ktorý tento zástupca mal s predmetom sporu, teda ohrozoval jeho schopnosť poskytovať právnu pomoc, ktorú táto univerzita potrebovala.

65

Toto posúdenie Všeobecného súdu je nesprávne.

66

Hoci totiž Všeobecný súd v bode 30 napadnutého uznesenia správne pripomenul, že povinnosť nezávislosti prináležiaca advokátovi sa nechápe ako neexistencia akejkoľvek väzby s jeho klientom, ale len ako neexistencia spojenia, ktoré zjavne zasahuje do schopnosti zabezpečiť úlohu obrany, nemožno väzby opísané v bode 25 tohto uznesenia, prevzaté v bode 64 tohto rozsudku, považovať za väzby, ktoré zjavne ohrozujú schopnosť zástupcu univerzity v Brémach zabezpečiť jej zastupovanie s požadovanou nezávislosťou. Je pravda, že úlohy vykonávané dotknutým zástupcom v rámci projektu, ktorý je predmetom tohto sporu, znamenajú, že má spoločné záujmy s univerzitou v Brémach. Takéto záujmy však nemôžu postačovať, ako zdôraznil generálny advokát v bode 80 svojich návrhov, na preukázanie nespôsobilosti tohto zástupcu riadne vykonávať zastupovanie, ktorým bol poverený.

67

Keďže okrem toho nebola uvedená žiadna skutočnosť, ktorá by umožňovala dospieť k záveru, že tieto záujmy by bránili tomu, aby uvedený zástupca vykonával zastupovanie univerzity v Brémach pred súdom, Všeobecný súd prekročil hranice preskúmania, ktoré má vykonať, stanovené judikatúrou citovanou v bodoch 52 a 53 tohto rozsudku, čo nepredstavuje jednoduchý prípad uplatnenia pojmu „nezávislosť“ v zmysle článku 19 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ale zmenu orientácie, pokiaľ ide o judikatúru týkajúcu sa tohto pojmu v tom zmysle, že podmienka nezávislosti stanovená v práve Únie sa má vykladať takým spôsobom, aby sa prípady neprípustnosti obmedzili len na situácie, keď je zjavné, že dotknutý zástupca nie je schopný zabezpečiť svoju úlohu obrany tak, že bude čo najlepšie slúžiť záujmom svojho klienta, a preto musí byť vylúčený v záujme tohto klienta.

68

Všeobecný súd preto dospel k nesprávnemu záveru o neprípustnosti žaloby z dôvodu, že univerzita v Brémach nebola riadne zastúpená predmetným univerzitným profesorom.

69

V dôsledku toho treba vyhovieť prvému odvolaciemu dôvodu.

70

Preto bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné tvrdenia uvedené v rámci prvého a druhého odvolacieho dôvodu alebo v ostatných častiach odvolania, treba napadnuté uznesenie zrušiť.

71

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ak je odvolanie dôvodné, môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu buď sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje, alebo vrátiť vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie.

72

Keďže v prejednávanej veci stav konania nedovoľuje vo veci samej rozhodnúť, je potrebné vrátiť vec Všeobecnému súdu.

73

Vzhľadom na to, že vec bude vrátená Všeobecnému súdu, o trovách odvolacieho konania sa rozhodne neskôr.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: