1

Žalobkyňa, spoločnosť 3M Belgium, je výhradnou zástupkyňou spoločnosti 3M pre všetky dovozy prímesi spomaľujúcej horenie 3MTM Flame Retardant Additive FR‑2025 v zmysle článku 8 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1907/2006 z 18. decembra 2006 o registrácii, hodnotení, autorizácii a obmedzovaní chemických látok (REACH) a o zriadení Európskej chemickej agentúry, o zmene a doplnení smernice 1999/45/ES a o zrušení nariadenia Rady (EHS) č. 793/93 a nariadenia Komisie (ES) č. 1488/94, smernice Rady 76/769/EHS a smerníc Komisie 91/155/EHS, 93/67/EHS, 93/105/ES a 2000/21/ES (Ú. v. EÚ L 396, 2006, s. 1). Táto prímes, vyrábaná právnymi subjektmi skupiny 3M, ktoré nemajú sídlo v Európskej únii, je zmesou zloženou na 95 až 99 % hmotnosti z látky 1,1,2,2,3,3,4,4,4‑nonafluorobután‑1‑sulfonát draselný. Táto látka je jednou zo solí kyseliny perfluórbutánsulfónovej (ďalej len „PFBS“).

2

Dňa 5. augusta 2019 príslušný nórsky orgán predložil dokumentáciu vypracovanú v súlade s prílohou XV nariadenia č. 1907/2006, v ktorej je navrhnutá identifikácia PFBS a jej solí ako látky vzbudzujúcej veľmi veľké obavy podľa článku 57 písm. f) nariadenia č. 1907/2006.

3

Dňa 3. septembra 2019 Európska chemická agentúra (ECHA) podľa článku 59 ods. 4 nariadenia č. 1907/2006 vyzvala zainteresované strany, aby predložili pripomienky k dokumentácii vypracovanej v súlade s prílohou XV uvedeného nariadenia najneskôr do 18. októbra 2019. Žalobkyňa predložila pripomienky 18. októbra 2019.

4

ECHA po doručení pripomienok k identifikácii PFBS a jej solí v rámci verejnej konzultácie zorganizovanej podľa článku 59 ods. 4 nariadenia č. 1907/2006 postúpila dokumentáciu výboru členských štátov (ďalej len „MSC“) podľa článku 59 ods. 7 tohto nariadenia.

5

MSC na svojom zasadnutí, ktoré sa konalo 11. decembra 2019, dospel k jednomyseľnej dohode o identifikácii PFBS a jej solí ako látky spĺňajúcej kritériá stanovené v článku 57 písm. f) nariadenia č. 1907/2006, teda látky, pri ktorej existujú vedecké dôkazy, že pravdepodobne má závažné účinky na zdravie ľudí alebo životné prostredie, ktoré vzbudzujú rovnakú úroveň obáv ako látky vymenované v článku 57 písm. a) až e) nariadenia č. 1907/2006.

6

ECHA prijala 16. januára 2020 rozhodnutie ECHA/01/2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým boli PFBS a jej soli identifikované ako látka vzbudzujúca veľmi veľké obavy a boli zapísané do zoznamu látok navrhovaných na zahrnutie do prílohy XIV nariadenia č. 1907/2006, tak ako je uvedené v článku 59 ods. 1 uvedeného nariadenia (ďalej len „zoznam navrhovaných látok“).

7

Napadnuté rozhodnutie obsahuje túto poznámku k identifikácii PFBS a jej solí ako látky vzbudzujúcej veľmi veľké obavy:

„Kombinované vnútorné vlastnosti, ktoré odôvodňujú zahrnutie ako látky, pri ktorej existujú vedecké dôkazy, že má pravdepodobne závažné účinky na zdravie ľudí alebo životné prostredie, ktoré vzbudzujú rovnakú úroveň obáv, sú tieto: veľmi vysoká stálosť, vysoká mobilita vo vode a v pôde, vysoký potenciál diaľkového šírenia a náročnosť sanácie a čistenia vôd, ako aj nízka bioakumulácia u ľudí. Pozorované pravdepodobné závažné účinky na zdravie ľudí a životné prostredie sú tieto: hormonálne poruchy štítnej žľazy a toxicita pre reprodukciu pozorované u hlodavcov, účinky na pečeň, obličky a hematologický systém u potkanov, hormonálne poruchy a účinky na reprodukciu u druhu Oryzias melastigma a účinky na prejav hormonálnych receptorov u žubrienok. Tieto vlastnosti, zohľadňované v súhrne, vedú k veľmi vysokému potenciálu nezvratných účinkov.“

8

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 27. marca 2020 žalobkyňa podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie. Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

9

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 15. júla 2020 vzniesla ECHA námietku neprípustnosti podľa článku 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. ECHA navrhuje, aby Všeobecný súd:

10

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 23. júla 2020 Európska rada chemického priemyslu (CEFIC) podala návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov žalobkyne.

11

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 1. septembra 2020 žalobkyňa predložila svoje pripomienky k námietke neprípustnosti a navrhla, aby Všeobecný súd:

12

Dňa 21. októbra 2020 Všeobecný súd (ôsma komora) na návrh sudcu spravodajcu a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 rokovacieho poriadku položil ECHA písomnú otázku, pričom ju vyzval, aby na ňu odpovedala písomne.

13

Dňa 29. októbra 2020 ECHA predložila svoju odpoveď na otázku Všeobecného súdu.

14

Všeobecný súd 3. novembra 2020 stanovil žalobkyni lehotu na predloženie pripomienok k tejto odpovedi.

15

Žalobkyňa predložila 12. novembra 2020 svoje pripomienky k tejto odpovedi.

16

Podľa článku 130 ods. 1 a 7 rokovacieho poriadku ak žalovaná strana o to požiada, Všeobecný súd môže rozhodnúť o neprípustnosti bez prejednania veci samej.

17

Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci ECHA požiadala, aby sa rozhodlo o neprípustnosti, Všeobecný súd, ktorý sa domnieva, že vec je dostatočne objasnená na základe dokumentov zo spisu, rozhodol o žalobe bez ďalšieho konania a napriek žiadosti žalobkyne v tomto zmysle bez začatia ústnej časti konania o námietke neprípustnosti.

18

ECHA na podporu námietky neprípustnosti tvrdí, že žaloba bola podaná oneskorene. Domnieva sa, že dvojmesačná lehota na podanie žaloby počítaná od zverejnenia aktu, upravená v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ, a predĺžená o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť podľa článku 60 rokovacieho poriadku sa má počítať od dátumu zverejnenia napadnutého rozhodnutia, teda v tomto prípade od 16. januára 2020. V dôsledku toho táto lehota uplynula 26. marca 2020 a žaloba podaná 27. marca 2020 je neprípustná z dôvodu oneskoreného podania.

19

Žalobkyňa naproti tomu tvrdí, že jej žaloba je prípustná.

20

ECHA tvrdí, že 16. januára 2020 uverejnila na svojej internetovej stránke aktualizáciu zoznamu navrhovaných látok zahŕňajúceho PFBS a kópiu napadnutého rozhodnutia v súlade s povinnosťou, ktorá jej vyplýva z článku 59 ods. 10 nariadenia č. 1907/2006. Na podporu tohto tvrdenia odkazuje na svoju internetovú stránku, na ktorej je tento dátum uvedený ako dátum zahrnutia tejto látky do zoznamu navrhovaných látok. ECHA okrem toho odkazuje na svoju tlačovú správu z toho istého dňa, v ktorej sa uvádza, že aktualizovala zoznam navrhovaných látok, aby do neho zahrnula okrem iného PFBS a jej soli, a že rozhodnutie zahrnúť túto látku bolo prijaté s účasťou MSC.

21

ECHA vo svojej odpovedi na otázku Všeobecného súdu navyše predložila dodatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že tlačová správa bola 16. januára 2020 odoslaná e‑mailom 13940 adresátom (z toho 13890 úspešne), článok rovnako zo 16. januára 2020 o zahrnutí okrem iného PFBS a jej solí do zoznamu navrhovaných látok, ktorý bol uverejnený na internetovej stránke ChemicalWatch, ako aj metadáta zálohované v aplikácii „Dissemination Platform“, ktorú ECHA používa na uverejňovanie informácií na svojej internetovej stránke. Tieto metadáta sa podľa ECHA vzťahujú na zápis týkajúci sa PFBS a jej solí a preukazujú uverejnenie 16. januára 2020 a iba jedno neskoršie uverejnenie, ku ktorému došlo 26. júna 2020 a ktoré podľa ECHA vyplývalo z aktualizácie z technických dôvodov.

22

Žalobkyňa tvrdí, že ECHA na podporu svojho tvrdenia, že k uverejneniu napadnutého rozhodnutia na jej internetovej stránke došlo 16. januára 2020, iba odkázala jednak na túto stránku, na ktorej je tento dátum uvedený ako dátum zahrnutia danej látky do zoznamu navrhovaných látok, a jednak na tlačovú správu rovnako zo 16. januára 2020 týkajúcu sa aktualizácie zoznamu navrhovaných látok, ktorá však neobsahovala napadnuté rozhodnutie.

23

Podľa žalobkyne dátum skutočného uverejnenia na internetovej stránke ECHA nemožno overiť, hoci zoznam navrhovaných látok na internetovej stránke ECHA obsahuje kópiu napadnutého rozhodnutia zo 16. januára 2020 a uvádza, že k zahrnutiu PFBS do tohto zoznamu došlo v ten istý deň. Neexistujú také pravidlá alebo mechanizmy zaručujúce autenticitu, integritu a nemennosť rozhodnutí uverejnených na internetovej stránke ECHA, ako sú pravidlá upravené pre elektronické uverejňovanie úradného vestníka v nariadení Rady (EÚ) č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie (Ú. v. EÚ L 69, 2013, s. 1). Žalobkyňa tvrdí, že šírenie tlačovej správy alebo aktualizácia zoznamu navrhovaných látok sa nemôžu rovnať riadnemu uverejneniu v úradnom vestníku. Podľa názoru žalobkyne tak návrh ECHA, aby Všeobecný súd zamietol žalobu ako neprípustnú, neobsahuje dokumenty na podporu tohto návrhu, čo je v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 130 ods. 3 rokovacieho poriadku.

24

Navyše podľa žalobkyne dátum prijatia rozhodnutia o identifikácii látky ako látky vzbudzujúcej veľmi veľké obavy nezodpovedá vždy dátumu, ku ktorému je táto látka zapísaná na zoznam navrhovaných látok alebo dátumu uverejnenia tohto aktualizovaného zoznamu. Ako príklad v tejto súvislosti uvádza prípad 4‑terc‑butylfenolu identifikovaného ako látka vzbudzujúca veľmi veľké obavy, keď sa dátum prijatia daného rozhodnutia a dátum jeho uverejnenia nezhodovali.

25

Žalobkyňa sa tiež domnieva, že keďže ide o regulačný akt, malo byť napadnuté rozhodnutie uverejnené v úradnom vestníku v súlade s článkom 297 ZFEÚ. Tvrdí, že na právne akty sa nemožno odvolávať proti jednotlivcom, ak neboli náležite uverejnené v úradnom vestníku. Vzhľadom na to, že ECHA neuverejnila napadnuté rozhodnutie v úradnom vestníku, lehota na podanie žaloby proti nemu dokonca ešte ani nezačala plynúť, a teda nezačala plynúť k údajnému dátumu uverejnenia napadnutého rozhodnutia na internetovej stránke ECHA.

26

Žalobkyňa tvrdí, že v dôsledku toho dôkazy, ktoré ECHA predložila, nepreukazujú, že napadnuté rozhodnutie bolo skutočne uverejnené 16. januára 2020, keďže aktualizácia zoznamu navrhovaných látok na internetovej stránke ECHA je úkonom odlišným od šírenia napadnutého rozhodnutia na tejto stránke. Navyše metadáta nepreukazujú ani to, ktoré dokumenty boli uverejnené v rámci ktorej aktualizácie, a najmä ani to, že napadnuté rozhodnutie bolo uverejnené 16. januára 2020.

27

Všeobecný súd považuje za vhodné preskúmať v prvom rade tvrdenia žalobkyne týkajúce sa platnosti spôsobu zverejnenia a v druhom rade tvrdenia účastníkov konania týkajúce sa dátumu zverejnenia.

28

V súvislosti s tvrdením žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie malo byť uverejnené v úradnom vestníku, treba uviesť, že pojem „zverejnenie“ nachádzajúci sa v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ nemusí nevyhnutne a vo všetkých prípadoch zodpovedať pojmu „uverejnenie“ uvedenému v článku 297 ZFEÚ.

29

Na jednej strane je toto konštatovanie potvrdené tým, že na rozdiel od toho, čo platí pre článok 297 ZFEÚ, zo znenia článku 263 ZFEÚ nevyplýva, že pojem „zverejnenie“ uvedený v tomto ustanovení sa týka iba uverejnenia v úradnom vestníku (pozri analogicky rozsudok z 26. septembra 2013, PPG a SNF/ECHA, C‑625/11 P, EU:C:2013:594, bod 30). Článok 263 šiesty odsek ZFEÚ bol formulovaný tak, aby odkazoval na zverejnenie aktov vo všeobecnosti (rozsudok z 26. septembra 2013, PPG a SNF/ECHA, C‑625/11 P, EU:C:2013:594, bod 31). Všeobecný súd okrem toho vo svojom rozsudku z 10. septembra 2019, Poľsko/Komisia (T‑883/16, vec v odvolacom konaní, EU:T:2019:567, bod 37), už rozhodol, že lehota na podanie návrhu založeného na článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Európskej komisie začala v tejto veci plynúť od dátumu uverejnenia tohto rozhodnutia na jej internetovej stránke.

30

Na druhej strane hoci je pravda, že Súdny dvor pri výklade šiesteho odseku článku 263 ZFEÚ vychádzal zo znenia článku 263 v spojení s článkom 297 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia, C‑337/16 P, EU:C:2017:381, bod 36; zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia, C‑338/16 P, EU:C:2017:382, bod 36, a zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia, C‑339/16 P, EU:C:2017:384, bod 36), veci, v ktorých boli vyhlásené tieto rozsudky, sa týkali subsidiárnej povahy kritéria zverejnenia vo vzťahu ku kritériu oznámenia aktu osobe, ktorej je určený, v zmysle článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ, a nie ako v tomto prípade iba výkladu kritéria zverejnenia. V každom prípade Súdny dvor v uvedených rozsudkoch nerozhodol, že pojem „zverejnenie“ nachádzajúci sa v tomto ustanovení má nevyhnutne a vo všetkých prípadoch zodpovedať pojmu „uverejnenie“ uvedenému v článku 297 ZFEÚ.

31

Okrem toho argumentácia žalobkyne o nemožnosti overiť šírenie na internetovej stránke ECHA v porovnaní s uverejnením v úradnom vestníku zbavuje významu akúkoľvek inú formu zverejnenia, ktorá nezodpovedá požiadavkám, ktoré sa uplatňujú na uverejnenie v úradnom vestníku. Skutočnosť, že normotvorca Únie chcel prijatím nariadenia č. 216/2013 upraviť elektronické uverejňovanie úradného vestníka, však neznamená, že analogickými požiadavkami sa musí riadiť šírenie na internetovej stránke ECHA, čo napokon nevyplýva ani z článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ, ani zo žiadneho iného ustanovenia uplatniteľného práva.

32

Pokiaľ žalobkyňa vo svojich pripomienkach k odpovedi ECHA, odkazuje na judikatúru vyplývajúcu z rozsudku z 22. januára 1997, Opel Austria/Rada (T‑115/94, EU:T:1997:3, bod 124), podľa ktorej zásada právnej istoty vyžaduje, aby každý akt inštitúcií majúci právne účinky bol jasný, presný a bol oznámený dotknutej osobe tak, aby mohla s istotou rozpoznať moment, od ktorého tento akt existuje a začína mať právne účinky, stačí v každom prípade konštatovať, že jasne vyplýva jednak z bodu 4 napadnutého rozhodnutia, že toto rozhodnutie nadobúda účinnosť 16. januára 2020, a jednak zo zoznamu navrhovaných látok, že PFBS a jej soli boli zahrnuté do tohto zoznamu 16. januára 2020, pričom vzhľadom na to, že toto rozhodnutie nemá adresáta, nadobudnutie jeho účinnosti nezáviselo od jeho oznámenia adresátovi a napokon ani od jeho oznámenia žalobkyni.

33

Všeobecný súd ďalej konštatuje, že na rozdiel od článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ nariadenie č. 1907/2006 upravuje osobitný spôsob uverejnenia. Článok 59 ods. 10 nariadenia č. 1907/2006 totiž stanovuje, že ECHA uverejní a aktualizuje zoznam navrhovaných látok na svojej internetovej stránke bezodkladne po prijatí rozhodnutia o zahrnutí látky do tohto zoznamu.

34

V prejednávanej veci nie je potrebné rozhodnúť, či relevantným uverejnením, od ktorého sa začína počítanie lehoty na podanie žaloby proti aktu o identifikácii látky ako látky vzbudzujúcej veľmi veľké obavy, je aktualizácia zoznamu navrhovaných látok na internetovej stránke ECHA (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2013, PPG a SNF/ECHA, C‑626/11 P, EU:C:2013:595, bod 31 a nasl.) alebo či, ako to tvrdí žalobkyňa, napadnuté rozhodnutie, ktoré nemá konkrétneho adresáta, je aktom odlišným od aktualizácie zoznamu navrhovaných látok, pričom článok 59 ods. 10 nariadenia č. 1907/2006 upravuje, že na internetovej stránke ECHA sa uverejňuje iba toto posledné uvedené rozhodnutie, čo naznačuje, že rozhodujúci pre počítanie začiatku plynutia lehoty je dátum uverejnenia rozhodnutia výkonného riaditeľa ECHA. Rozhodnutia výkonného riaditeľa ECHA nariaďujúce aktualizáciu zoznamu navrhovaných látok sú totiž uverejňované iba v tomto zozname. Dátum uverejnenia takéhoto rozhodnutia tak zodpovedá dátumu uverejnenia aktualizovaného zoznamu navrhovaných látok.

35

Z prechádzajúcich úvah na jednej strane vyplýva, že ECHA mohla platne uverejniť napadnuté rozhodnutie na svojej internetovej stránke, a to konkrétne v zápise týkajúcom sa PFBS a jej solí, zahrnutom v zozname navrhovaných látok, a na druhej strane že na základe tohto uverejnenia mohla plynúť dvojmesačná lehota na podanie žaloby upravená v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ. Teraz treba preskúmať dôkazné prostriedky, ktoré ECHA predložila na preukázanie toho, že k uvedenému uverejneniu došlo 16. januára 2020.

36

V tejto súvislosti treba uviesť, že žalobkyňa vo svojich pripomienkach k žiadosti ECHA, aby sa rozhodlo o neprípustnosti žaloby v podstate tvrdí, že pre spôsob zverejnenia napadnutého rozhodnutia nemožno dátum jeho zverejnenia overiť.

37

Všeobecný súd uvádza, že ECHA predložila dokumenty obsahujúce metadáta získané z platformy, ktorú používa na šírenie informácií na svojej internetovej stránke. Z týchto metadát vyplýva, že ECHA šírila na svojej internetovej stránke informácie týkajúce sa PFBS a jej solí dvakrát, raz 16. januára 2020 a druhýkrát 26. júna 2020, takže napadnuté rozhodnutie mohlo byť na tejto internetovej stránke sprístupnené verejnosti v ktorýkoľvek z týchto dvoch dátumov. Žalobkyňa však nepopiera, že mohla mať toto rozhodnutie z uvedenej internetovej stránky k dispozícii pred podaním žaloby, ku ktorému došlo 27. marca 2020, a teda pred 26. júnom 2020. Z toho vyplýva, že napadnuté rozhodnutie muselo byť na internetovej stránke ECHA uverejnené k prvému z uvedených dátumov, teda 16. januára 2020.

38

Na rozdiel od toho, čo žalobkyňa uvádza vo svojich pripomienkach k odpovedi ECHA na otázku Všeobecného súdu, metadáta, ktoré ECHA predložila, sa vzťahujú na zápis týkajúci sa PFBS a jej solí, pretože z dôkazov predložených touto agentúrou vyplýva, že tieto metadáta sa týkajú identifikátora„0b0236e183da8013“ a že tento identifikátor zodpovedá PFBS a jej soliam. Napokon uvedený identifikátor sa objavuje okrem iného v rámci internetovej adresy zápisu týkajúceho sa PFBS a jej solí v zozname navrhovaných látok (https://echa.europa.eu/fr/candidate‑list‑table/‑/dislist/details/0b0236e183da8013).

39

Navyše tlačová správa o tom, že do zoznamu navrhovaných látok bola okrem iného zahrnutá dotknutá látka, jej zaslanie 13940 adresátom (z toho 13890 úspešne) a článok uverejnený na internetovej stránke ChemicalWatch ako reakcia na toto uverejnenie, všetky zo 16. januára 2020, rovnako potvrdzujú tvrdenie ECHA, že PFBS a jej soli boli zahrnuté do zoznamu navrhovaných látok aktualizovaného 16. januára 2020.

40

Čo sa týka tvrdenia žalobkyne založeného na okolnosti, že deň prijatia rozhodnutia o identifikácii látky ako látky vzbudzujúcej veľmi veľké obavy nezodpovedá vždy dňu prijatia vykonávacieho aktu, ktorý má zahrnúť túto látku do zoznamu navrhovaných látok, ani dňu uverejnenia aktualizovaného znenia tohto zoznamu, treba uviesť, že táto okolnosť nemôže ako taká vyvolať pochybnosť o dátume uverejnenia aktualizovaného znenia uvedeného zoznamu a v dôsledku toho ani o dátume uverejnenia takého rozhodnutia, akým je napadnuté rozhodnutie.

41

Prijatie rozhodnutia o identifikácii, prípadné prijatie aktu čisto vykonávajúceho rozhodnutie o identifikácii a uverejnenie aktualizovaného znenia zoznamu navrhovaných látok predstavujú totiž tri rôzne udalosti, takže skutočnosť, že dátumy, keď došlo ku každej z nich, sa nezhodujú, nemôže odôvodňovať spochybnenie reálnosti dátumu niektorej z nich. Pokiaľ ide konkrétnejšie o zahrnutie 4‑terc‑butylfenolu do zoznamu navrhovaných látok, stačí na jednej strane uviesť, že zápis týkajúci sa tejto látky na internetovej stránke ECHA obsahuje dva odlišné akty, v danom prípade rozhodnutie o identifikácii prijaté Komisiou a čisto vykonávací akt prijatý touto agentúrou, a na druhej strane, že „dátum zahrnutia“ uvedený v tomto zápise, a to 16. júl 2019, sa zhoduje s dátumom upraveným týmto vykonávacím aktom pre uverejnenie aktualizovaného znenia uvedeného zoznamu. V každom prípade treba uviesť, že pokiaľ ide o látku, o ktorú ide v tomto prípade, teda PFBS a jej soli, dátum prijatia napadnutého rozhodnutia sa zhoduje s dátumom, keď toto rozhodnutie nadobudlo účinnosť, a s „dátumom zahrnutia“ uvedeným na internetovej stránke ECHA, a to 16. januára 2020.

42

Vzhľadom na dôkazy, ktoré ECHA predložila na podporu svojho návrhu, aby sa rozhodlo o neprípustnosti žaloby, a vo svojej odpovedi na otázku Všeobecného súdu, ako aj vzhľadom na neexistenciu akejkoľvek skutočnosti, ktorá by mohla vyvolať pochybnosť o dátume uverejnenia napadnutého rozhodnutia a aktualizácie zoznamu navrhovaných látok, Všeobecný súd dospel k záveru, že z právneho hľadiska je dostatočne preukázané, že toto rozhodnutie a zápis týkajúci sa PFBS a jej solí do tohto zoznamu boli uverejnené 16. januára 2020 na internetovej stránke ECHA.

43

Napokon, pokiaľ ide o požiadavky upravené v článku 130 ods. 3 rokovacieho poriadku, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, Všeobecný súd poznamenáva, že podľa tohto ustanovenia musia byť dokumenty uvádzané na podporu návrhu na rozhodnutie o neprípustnosti žaloby priložené k tomuto návrhu a nie podané samostatne. Článok 130 ods. 3 rokovacieho poriadku však nemožno chápať tak, že vyžaduje predloženie určitých špecifických dokumentov na podporu takéhoto návrhu. Naproti tomu Všeobecnému súdu prináleží, aby preskúmal, či tvrdenia a dokumenty predložené na podporu takéhoto návrhu z právneho hľadiska dostatočne odôvodňujú neprípustnosť žaloby.

44

V každom prípade toto ustanovenie nemožno vykladať v tom zmysle, že Všeobecný súd by sa mal obmedziť na overenie toho, či bola dodržaná lehota na podanie žaloby upravená v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ iba na základe dokumentov priložených k takémuto návrhu. Takýto výklad by nebol v súlade s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej má táto lehota na podanie žaloby kogentnú povahu, keďže bola stanovená na účely zabezpečenia jasnosti a istoty právnych situácií a na účely zabránenia akéhokoľvek diskriminovania alebo svojvoľného zaobchádzania pri výkone spravodlivosti, a súdu Európskej únie prináleží ex offo preskúmať, či bola lehota dodržaná (rozsudky z 23. januára 1997, Coen, C‑246/95, EU:C:1997:33, bod 21, a z 18. septembra 1997, Mutual Aid Administration Services/Komisia, T‑121/96 a T‑151/96, EU:T:1997:132, body 38 a 39).

45

ECHA tvrdí, že článok 59 rokovacieho poriadku, ktorý upravuje odklad začiatku plynutia lehoty na podanie žaloby o štrnásť dní v prípade, keď lehota na podanie žaloby proti aktu inštitúcie začína plynúť od uverejnenia tohto aktu v úradnom vestníku, sa v tomto prípade neuplatní. Rozsudok z 26. septembra 2013, PPG a SNF/ECHA (C‑625/11 P, EU:C:2013:594), nespochybňuje toto konštatovanie, pretože tento rozsudok sa týka článku, ktorý predchádzal súčasnému článku 59 rokovacieho poriadku, a to článku 102 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu z 2. mája 1991, ktorý sa svojím názvom a svojím znením značne líši od článku, ktorý je účinný v súčasnosti. Judikatúra Všeobecného súdu po reforme rokovacieho poriadku okrem toho preukazuje, že uvedený článok 59 sa neuplatňuje na také prípady, ako je prejednávaná vec, v ktorých napadnuté akty neboli uverejnené v úradnom vestníku.

46

Žalobkyňa tvrdí, že dodatočná lehota štrnástich dní upravená v článku 59 rokovacieho poriadku sa v tomto prípade uplatňuje, a to buď preto, že napadnuté rozhodnutie malo byť uverejnené v úradnom vestníku, alebo preto, že článok 59 rokovacieho poriadku sa uplatňuje na každý akt uverejnený iba na internete.

47

Žalobkyňa tvrdí, že poznatky vyplývajúce z rozsudku z 26. septembra 2013, PPG a SNF/ECHA (C‑625/11 P, EU:C:2013:594), sú v prejednávanej veci stále použiteľné aj napriek tomu, že uvedený rozsudok sa týkal článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991, ktorý bol medzičasom nahradený. Keďže nie sú výslovne vylúčené iné formy zverejnenia, znenie súčasného článku 59 rokovacieho poriadku neobmedzuje svoju pôsobnosť iba na akty uverejnené v úradnom vestníku. Navyše ratio legis dodatočnej lehoty poskytnutej v článku 59 rokovacieho poriadku sa na rozdiel od oznámených aktov vzťahuje na všetky uverejnené akty a neodôvodňuje nerovnosť zaobchádzania medzi aktmi uverejnenými v úradnom vestníku a aktmi, ktoré sú uverejnené výlučne na internete.

48

Žalobkyňa okrem toho tvrdí, že výklad článku 59 rokovacieho poriadku v tom zmysle, že sa týka iba aktov uverejnených v úradnom vestníku, by predstavoval neodôvodnenú diskrimináciu v prípade aktov uverejnených na internete. Podľa žalobkyne by táto diskriminácia bola o to závažnejšia, že existujú situácie, v ktorých sa rozhodnutie identifikovať látku ako vzbudzujúcu veľmi veľké obavy uverejňuje v úradnom vestníku, najmä keď takéto rozhodnutie prijíma Komisia bez jednomyseľnej dohody MSC na identifikácii látok ako látok vzbudzujúcich veľmi veľké obavy. Žalobkyňa navyše tvrdí, že znenie článku 50 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora je stále podobné zneniu článku 102 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 a že jeho výklad by preto mohol byť podobný výkladu zohľadnenému v rozsudku z 26. septembra 2013, PPG a SNF/ECHA (C‑625/11 P, EU:C:2013:594). Výklad článku 59 rokovacieho poriadku, ktorý odporúča ECHA, by v dôsledku toho mal za následok neodôvodnené rozdielne zaobchádzanie medzi žalobami podanými na Súdny dvor a žalobami podanými na Všeobecný súd.

49

V tejto súvislosti článok 59 rokovacieho poriadku, nazvaný „Podanie žaloby proti aktu inštitúcie uverejnenému v Úradnom vestníku Európskej únie“, stanovuje:

„Ak začne lehota na podanie žaloby proti aktu inštitúcie plynúť odo dňa uverejnenia tohto aktu v Úradnom vestníku Európskej únie, lehota sa podľa článku 58 ods. 1 písm. a) počíta od konca 14. dňa po tomto uverejnení.“

50

Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, lehota na podanie prejednávanej žaloby sa nemala počítať od konca štrnásteho dňa po dátume uverejnenia napadnutého rozhodnutia. Článok 59 rokovacieho poriadku sa totiž podľa svojho názvu a znenia vzťahuje iba na akty uverejnené v úradnom vestníku.

51

Tvrdenie žalobkyne, že neexistuje objektívny rozdiel medzi aktmi uverejnenými v úradnom vestníku a aktmi uverejnenými iba na internete, treba odmietnuť. Po prvé medzi týmito aktmi existuje objektívny rozdiel, a to vo forme uverejnenia na jednej strane na internetovej stránke ECHA a na druhej strane v úradnom vestníku. Všeobecný súd bol oprávnený prijať osobitné pravidlá upravujúce odklad lehoty na podanie žaloby iba pre akty inštitúcií uverejnené v úradnom vestníku. Po druhé napadnuté rozhodnutie bolo uverejnené iba na internetovej stránke ECHA, takže všetci potenciálni žalobcovia mali rovnakú lehotu na podanie žaloby. Po tretie uverejnenie rozhodnutia o identifikácii látky ako látky vzbudzujúcej veľmi veľké obavy v úradnom vestníku alebo na internetovej stránke ECHA, a teda uplatnenie alebo neuplatnenie článku 59 rokovacieho poriadku, nezávisí od výberu ECHA, ale od toho, či takéto rozhodnutie prijala ECHA alebo Komisia, v závislosti od prípadov upravených v článku 59 nariadenia č. 1907/2006.

52

Je samozrejme pravda, že Súdny dvor vo svojom rozsudku z 26. septembra 2013, PPG a SNF/ECHA (C‑625/11 P, EU:C:2013:594), rozhodol, že článok 102 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991, ktorý stanovoval, že „ak lehota určená na podanie žaloby proti aktu vydanému inštitúciou začína plynúť odo dňa uverejnenia tohto aktu, lehota sa počíta podľa článku 101 ods. 1 písm. a) od konca 14. dňa po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie“, sa uplatňoval aj na uverejnenia na internete zo strany ECHA.

53

Treba však odlíšiť prejednávanú vec od veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 26. septembra 2013, PPG a SNF/ECHA (C‑625/11 P, EU:C:2013:594). Po prvé treba totiž zdôrazniť, že hoci Súdny dvor mohol v bode 31 tohto rozsudku usúdiť, že spomenutie úradného vestníka v druhej časti vety v článku 102 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 bolo možné vysvetliť iba tým, že uverejnenie v tomto vestníku prichádzalo do úvahy ako jediné možné v období prijatia tohto rokovacieho poriadku, táto úvaha nemôže platiť pre článok 59 rokovacieho poriadku, ktorý bol prijatý 4. marca 2015, teda v čase, keď prichádzalo do úvahy aj iné uverejnenie na internete než uverejnenie v úradnom vestníku, či už ide o jeho elektronické alebo tlačené vydanie.

54

Po druhé názov a znenie článku 59 rokovacieho poriadku sú jednoznačné a odkazujú výlučne na uverejnenie v úradnom vestníku. Na rozdiel od toho, čo Súdny dvor mohol usúdiť v rozsudku z 26. septembra 2013, PPG a SNF/ECHA (C‑625/11 P, EU:C:2013:594), pokiaľ ide o pochybnosti, ku ktorým mohla viesť formulácia článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991, žalobkyňa sa nemôže odvolávať na takéto pochybnosti vo vzťahu k článku 59 rokovacieho poriadku.

55

Článok 59 rokovacieho poriadku bol navyše počas procesu, ktorý viedol k reforme uvedeného poriadku, zmenený práve preto, aby sa obmedzila pôsobnosť dodatočnej lehoty štrnástich dní upravenej v článku 102 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991. Zatiaľ čo v návrhu Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu zo 14. marca 2014 sa totiž verzia článku 59, o ktorej sa pôvodne uvažovalo, nazývala „Žaloby proti uverejnenému aktu inštitúcie“ a jej znenie v tomto návrhu bolo takmer rovnaké ako znenie článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991, názov a znenie napokon prijatej verzie článku 59 rokovacieho poriadku sa zjavne odlišujú od názvu a znenia pôvodne zamýšľanej verzie.

56

Okrem toho, ako to správne tvrdí ECHA, Všeobecný súd už rozhodol, že článok 59 rokovacieho poriadku sa uplatňuje len v prípade, keď lehota na podanie žaloby proti aktu inštitúcie začne plynúť odo dňa uverejnenia tohto aktu v úradnom vestníku (pozri v tomto zmysle uznesenie z 30. apríla 2019, Rumunsko/Komisia, T‑530/18, EU:T:2019:269, bod 33). Všeobecný súd vo veci, ktorej predmetom bol návrh na zrušenie rozhodnutia uverejneného na internetovej stránke Komisie, rovnako počítal lehotu na podanie žaloby od dátumu tohto uverejnenia, a nie od konca štrnásteho dňa nasledujúceho po tomuto dátume (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2019, Poľsko/Komisia, T‑883/16, vec v odvolacom konaní, EU:T:2019:567, bod 37).

57

Napokon na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, rozdiel medzi znením článku 59 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu a znením článku 50 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora nepredstavuje neodôvodnenú diskrimináciu. V súlade s článkom 63 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sú Rokovací poriadok Všeobecného súdu a Rokovací poriadok Súdneho dvora odlišnými aktmi prijatými odlišnými súdmi, ktoré upravujú odlišné konania na odlišných súdoch a ktoré teda nie sú – a nevyhnutne nemusia byť – rovnaké.

58

Z toho vyplýva, že lehota na podanie žaloby sa mala počítať od 17. januára 2020 v súlade s článkom 58 ods. 1 písm. a) rokovacieho poriadku. Dvojmesačná lehota teda uplynula 16. marca 2020, keďže v súlade s článkom 58 ods. 1 písm. b) rokovacieho poriadku lehota vyjadrená v mesiacoch sa končí uplynutím dňa, ktorý má v poslednom mesiaci rovnaké číslo ako deň, keď nastala udalosť alebo keď bol urobený úkon určujúci počiatok plynutia lehoty. So zreteľom na desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť, ktorú treba pripočítať k procesným lehotám podľa článku 60 rokovacieho poriadku, treba uviesť, že lehota na podanie žaloby uplynula 26. marca 2020.

59

V dôsledku toho prejednávaná žaloba, ktorá bola podaná 27. marca 2020, nebola podaná v lehotách stanovených v rokovacom poriadku.

60

ECHA tvrdí, že žalobkyňa nepreukázala, že oneskorené podanie žaloby bolo odôvodnené existenciou ospravedlniteľného omylu alebo nepredvídateľnej okolnosti alebo vyššej moci.

61

ECHA predovšetkým tvrdí, že žalobkyňa sa nemôže odvolávať na existenciu ospravedlniteľného omylu, aby odôvodnila výnimku z pravidiel týkajúcich sa lehôt. V prejednávanej veci ani správanie ECHA, ani správanie Súdneho dvora nemohli viesť žalobkyňu k presvedčeniu, že môže podať prejednávanú žalobu ešte 27. marca 2020. Okrem iného rozsudok z 26. septembra 2013, PPG a SNF/ECHA (C‑625/11 P, EU:C:2013:594), nemohol vyvolať takúto nejasnosť, pretože v čase podania žaloby už bol viac ako štyri roky účinný a verejne prístupný článok 59 rokovacieho poriadku, ktorého znenie spresňuje, že tento článok sa uplatňuje iba na žaloby podané proti aktom uverejneným v úradnom vestníku.

62

Podľa žalobkyne, aj keby Všeobecný súd konštatoval, že žaloba bola podaná oneskorene, takéto omeškanie vyplýva z existencie ospravedlniteľného omylu. Tvrdí, že s prihliadnutím na rozsudok z 26. septembra 2013, PPG a SNF/ECHA (C‑625/11 P, EU:C:2013:594), sa mohla domnievať, že štrnásťdňová lehota upravená v článku 59 rokovacieho poriadku sa uplatňuje na žalobu o neplatnosť podanú proti aktu uverejnenému na internete. Okrem toho uvádza, že v dôsledku praxe ECHA existuje nejasnosť okolo dátumu uverejnenia napadnutého rozhodnutia. Podľa jej názoru takáto nejasnosť nemôže bez pádnych dôvodov na opačný postup viesť k preklúzii, a teda ju zbaviť jej práva na súdny prostriedok nápravy.

63

V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že dôsledné uplatňovanie procesných pravidiel, vrátane pravidiel týkajúcich sa lehôt na podanie žalôb, zodpovedá požiadavke právnej istoty a potrebe vyhnúť sa akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti (pozri v tomto zmysle uznesenie z 11. júna 2020, GMPO/Komisia, C‑575/19 P, neuverejnené, EU:C:2020:448, bod 38 a citovanú judikatúru).

64

V rozsahu, v akom žalobkyňa tvrdí, že sa dopustila ospravedlniteľného omylu pri posúdení lehoty na podanie žaloby, treba pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v rámci právnej úpravy Únie týkajúcej sa lehôt na podanie žalôb sa pojem ospravedlniteľný omyl má vykladať reštriktívne a vzťahuje sa iba na výnimočné okolnosti, najmä keď príslušná inštitúcia konala tak, že toto konanie samo osebe alebo v rozhodujúcej miere mohlo vyvolať akceptovateľný omyl v úsudku osoby podliehajúcej súdnej právomoci a konajúcej v dobrej viere, ktorá preukázala všetku náležitú starostlivosť vyžadovanú od bežne informovaného subjektu (pozri uznesenie z 11. júna 2020, GMPO/Komisia, C‑575/19 P, neuverejnené, EU:C:2020:448, bod 36 a citovanú judikatúru).

65

Výklad článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991, zohľadnený Súdnym dvorom v jeho rozsudku z 26. septembra 2013, PPG a SNF/ECHA (C‑625/11 P, EU:C:2013:594), však nemôže preukazovať ospravedlniteľnosť omylu žalobkyne, pokiaľ ide o článok 59 rokovacieho poriadku. Tento článok sa totiž uplatňuje od 1. júla 2015, teda od dátumu, keď nadobudol účinnosť aktuálny rokovací poriadok. Ako je však vysvetlené v bode 48 a nasl. vyššie, predovšetkým zo znenia a názvu tohto článku vyplýva, že tento článok sa vzťahuje výlučne na akty uverejnené v úradnom vestníku.

66

Vzhľadom na to, že žalobkyňa tvrdí, že v dôsledku praxe ECHA existuje nejasnosť, pokiaľ ide o dátum uverejnenia napadnutého rozhodnutia, treba uviesť, že práve uverejňovanie rozhodnutí o identifikácii látky ako látky vzbudzujúcej veľmi veľké obavy na internetovej stránke tejto agentúry predstavuje dlhodobú prax tejto agentúry. Okrem toho všetky dostupné údaje, ktoré sú prístupné na internetovej stránke ECHA, nasvedčujú tomu, že k dotknutému uverejneniu skutočne došlo 16. januára 2020, najmä „dátum zahrnutia“ uvedený v zápise týkajúcom sa PFBS a jej solí, dátum nadobudnutia účinnosti uvedený v napadnutom rozhodnutí, ako aj dátum tlačovej správy.

67

V dôsledku toho treba uviesť, že žalobkyňa nepreukázala existenciu výnimočných okolností, za ktorých najmä ECHA konala tak, že toto konanie samo osebe alebo v rozhodujúcej miere mohlo vyvolať akceptovateľný omyl v úsudku osoby podliehajúcej súdnej právomoci a konajúcej v dobrej viere, ktorá preukázala všetku náležitú starostlivosť vyžadovanú od bežne informovaného subjektu.

68

Napokon žalobkyňa ani neuvádzala, ani nepreukázala existenciu nepredvídateľnej okolnosti alebo vyššej moci, ktoré by Všeobecnému súdu umožňovali odchýliť sa od dotknutej lehoty na základe článku 45 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

69

Z uvedeného vyplýva, že treba vyhovieť námietke neprípustnosti, ktorú vzniesla ECHA, a že žaloba preto musí byť zamietnutá ako neprípustná z dôvodu oneskoreného podania.

70

V súlade s článkom 144 ods. 3 rokovacieho poriadku ak žalovaný podá námietku neprípustnosti alebo nepríslušnosti podľa článku 130 ods. 1 uvedeného poriadku, o návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania sa rozhodne až po jej zamietnutí alebo spojení na spoločné konanie o veci samej. Navyše v súlade s článkom 142 ods. 2 toho istého rokovacieho poriadku sa vedľajšie účastníctvo stane bezpredmetné, najmä ak je žaloba vyhlásená za neprípustnú.

71

Vzhľadom na to, že námietke neprípustnosti, ktorú vzniesla ECHA, bolo v prejednávanej veci vyhovené a že toto uznesenie v dôsledku toho ukončuje konanie, nie je potrebné rozhodnúť o návrhu CEFIC na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

72

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené rozhodnúť, že znáša svoje vlastné trovy konania, a uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila ECHA v súlade s návrhmi ECHA, s výnimkou trov konania spojených s návrhom na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

73

Okrem toho podľa článku 144 ods. 10 rokovacieho poriadku ak sa hlavné konanie skončí predtým, ako sa rozhodne o návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania, tento navrhovateľ a hlavní účastníci konania znášajú svoje vlastné trovy konania spojené s návrhom. V dôsledku toho CEFIC, žalobkyňa a ECHA znášajú svoje vlastné trovy konania spojené s návrhom na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

nariadil: