1

Listom z 5. júna 2019 doručeným Európskej rade 10. júna 2019 žalobca Lukáš Wagenknecht, člen Senátu Parlamentu Českej republiky, požiadal Európsku radu o vylúčenie predsedu vlády Českej republiky Andreja Babiša zo zasadnutia Európskej rady konaného 20. júna 2019 a z budúcich zasadnutí týkajúcich sa rokovaní o finančných výhľadoch [viacročný finančný rámec (VFR) na obdobie 2021 – 2027] (ďalej len „výzva konať“) z dôvodu údajného konfliktu záujmov tohto zástupcu Českej republiky, ktorý podľa žalobcu vyplýva z jeho osobných a rodinných záujmov v podnikoch skupiny Agrofert, ktorá pôsobí najmä v poľnohospodárskej a potravinárskej oblasti.

2

Dňa 24. júna 2019 Európska rada so spresnením, že sa nevyjadrí k meritu tvrdení žalobcu, ktorého ubezpečila, že boju proti podvodom a iným nezákonným činnostiam poškodzujúcim finančné záujmy Európskej únie prikladá ten najväčší význam, odpovedala na výzvu, aby konala, tak, že žalobcovi v podstate vysvetlila, že článok 15 ods. 2 ZEÚ, ktorý je normou primárneho práva, nemeniteľne zakotvuje zloženie Európskej rady tým, že stanovuje, že „sa skladá z hláv štátov alebo predsedov vlád členských štátov, ako aj svojho predsedu a predsedu [Európskej K]omisie“. Zloženie Európskej rady teda nemožno zmeniť, lebo toto ustanovenie nestanovuje možnosť takejto zmeny. Európska rada ďalej vysvetlila, že otázka, či má každý z členských štátov Únie zastupovať hlava štátu, alebo predseda vlády, patrí výhradne do pôsobnosti vnútroštátneho ústavného práva. Nebolo teda na voľnej úvahe Európskej rady alebo jej predsedu, aby rozhodli, kto má byť zástupcom každého členského štátu v rámci tejto inštitúcie, ani aby rozhodli, koho mali pozvať na jednotlivé zasadnutia Európskej rady, či hlavu štátu, alebo predsedu vlády. Tieto zásady takisto platia pre zasadnutia Rady Európskej únie. Za týchto podmienok Európska rada odpovedala žalobcovi na jeho výzvu, aby konala, že predsedu vlády Českej republiky nemôže vylúčiť zo spomínaných zasadnutí.

3

Dňa 2. júla 2019 sa žalobca opätovne obrátil na Európsku radu so žiadosťou, zaslanou e‑mailom generálnemu tajomníkovi tejto inštitúcie, o objasnenie odpovede, ktorá mu bola daná 24. júna 2019. Tento e‑mail zostal nezodpovedaný.

4

Dňa 21. októbra 2019 podal žalobca do kancelárie Všeobecného súdu, prostredníctvom dočasného účtu e‑Curia vytvoreného jeho právnou zástupkyňou, žalobu na základe článku 265 ZFEÚ proti nečinnosti Európskej rady, ktorej sa táto inštitúcia podľa neho dopustila tým, že v reakcii na jeho výzvu konať, protiprávne opomenula konať.

5

Samostatným podaním podaným do kancelárie Všeobecného súdu v ten istý deň za rovnakých podmienok žalobca podal návrh na skrátené konanie na základe článku 151 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

6

Keďže doklady vyžadované na potvrdenie prístupového účtu e‑Curia boli do kancelárie Všeobecného súdu doručené 4. novembra 2019, hoci podľa článku 56a ods. 4 rokovacieho poriadku sa mali predložiť v lehote desiatich dní odo dňa podania písomnosti, v prejednávanej veci žaloby bol žalobca vyzvaný, aby v tomto ohľade predložil svoje pripomienky.

7

Dňa 21. novembra 2019 žalobca predložil svoje pripomienky, v ktorých jeho právna zástupkyňa vysvetlila, že 24. októbra 2019 zaslala doklady vyžadované na otvorenie účtu e‑Curia prostredníctvom medzinárodnej služby českej pošty, ktorá mala zabezpečiť ich doručenie do Luxemburgu (Luxembursko) do dvoch až troch pracovných dní. Preprava však napokon trvala viac ako 11 dní v dôsledku omeškania, ktoré možno pripísať českej a luxemburskej pošte. Uvedená právna zástupkyňa dodala, že vynaložila náležitú starostlivosť, avšak nemohla očakávať také zmluvné porušenia zo strany týchto dvoch poskytovateľov poštových služieb a nemohla ani včas reagovať z dôvodu svojej hospitalizácie pred narodením prvého dieťaťa, ku ktorému došlo 31. októbra 2019.

8

Rozhodnutím z 11. decembra 2019 Všeobecný súd rozhodol uznať náhodu v zmysle článku 45 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, a teda nevyhlásiť žalobu za neprípustnú podľa článku 56a ods. 4 rokovacieho poriadku.

9

Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd vyhlásil, že „Európska rada opomenula konať v rozsahu, v akom v rozpore s článkom 325 ods. 1 [ZFEÚ] a článkom 61 ods. 1 nariadenia (EÚ) 2018/1046 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, neprijala žiadne záväzné opatrenie na predídenie konfliktu záujmov pána Andreja Babiša, predsedu vlády Českej republiky, alebo na vyriešenie tohto konfliktu záujmov, a v rozsahu, v akom v rozpore so zákazom konfliktu záujmov stanovenom v článku 61 ods. 1 nariadenia č. 2018/1046 nevylúčila pána Andreja Babiša, predsedu vlády Českej republiky, z účasti na rokovaniach, ktoré viedli k prijatiu viacročného finančného rámca Únie na roky 2021 – 2027“.

10

Dňa 23. januára 2020 Európska rada predložila svoje pripomienky k návrhu na prejednanie veci v skrátenom súdnom konaní.

11

Rozhodnutím z 10. februára 2020 Všeobecný súd rozhodol nevyhovieť návrhu na prejednanie veci v skrátenom súdnom konaní.

12

Európska rada 19. marca 2020 vzniesla na základe článku 130 ods. 1 rokovacieho poriadku námietku neprípustnosti, v ktorej navrhuje, aby Všeobecný súd:

13

Dňa 27. mája 2020 žalobca predložil svoje pripomienky k námietke neprípustnosti, v prípade ktorých došlo k odstráneniu vady spočívajúcej v ich neprimeranej dĺžke. V uvedených pripomienkach navrhuje, aby Všeobecný súd vyhlásil žalobu za prípustnú a dôvodnú a Európsku radu zaviazal na náhradu trov konania.

14

Žalobca samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu tiež z 27. mája 2020 požiadal na základe článku 279 ZFEÚ predsedu Všeobecného súdu o prijatie predbežného opatrenia spočívajúceho v uverejnení všeobecného vyhlásenia. Dňa 12. júna 2020 Európska rada predložila k tejto žiadosti svoje pripomienky.

15

Pokiaľ na základe článku 130 rokovacieho poriadku žalovaný samostatným podaním navrhuje, aby Všeobecný súd rozhodol o neprípustnosti alebo nepríslušnosti bez prejednania veci samej, musí tento súd rozhodnúť o návrhu čo najskôr, prípadne po začatí ústnej časti konania. Ak ďalej podľa článku 126 rokovacieho poriadku Všeobecný súd zjavne nie je príslušný rozhodnúť o žalobe alebo ak je žaloba zjavne neprípustná či zjavne bez právneho základu, na návrh sudcu spravodajcu môže kedykoľvek rozhodnúť odôvodneným uznesením bez ďalšieho konania.

16

V prejednávanej veci Všeobecný súd dospel k záveru, že na základe písomností v spise je mu situácia dostatočne jasná, a podľa týchto ustanovení rozhodol, že o žalobe rozhodne bez ďalšieho konania.

17

Európska rada v námietke neprípustnosti usúdila, že žaloba je zjavne neprípustná z niekoľkých dôvodov. Po prvé Európska rada ako inštitúcia sa v súlade s článkom 265 ZFEÚ vyjadrila v lehote dvoch mesiacov po tom, ako bola vyzvaná, aby konala. Jej odpoveď z 24. júna 2019 zaslaná žalobcovi v nadväznosti na výzvu konať teda podľa nej ukončila nečinnosť uvádzanú žalobcom.

18

Po druhé Európska rada zastáva názor, že vzhľadom na nedostatok právomoci v tomto zmysle, ktorá by jej bola priznaná podľa Zmluvy o EÚ a Zmluvy o FEÚ, nemala povinnosť prijať v reakcii na výzvu konať opatrenie na vylúčenie predsedu vlády Českej republiky z rokovaní týkajúcich sa viacročného finančného rámca (VFR) na roky 2021 – 2027.

19

Po tretie Európska rada tvrdí, že žalobca nemal v prejednávanej veci záujem na konaní ani aktívnu legitimáciu na základe článku 265 tretieho odseku ZFEÚ.

20

Žalobca sa domnieva, že prejednávaná žaloba je prípustná.

21

Európska rada totiž opomenula konať v tom zmysle, že predseda vlády Českej republiky, nachádzajúci sa v situácii údajného konfliktu záujmov, bol prítomný na zasadnutí Európskej rady 20. júna 2019, počas ktorého sa rokovalo o rozpočte Únie, ako vyplýva z bodu 4 programu rokovania tohto zasadnutia. Žalobca sa pritom v prvom rade domnieva, že Európska rada je povinná konať vo vzťahu k tejto situácii konfliktu záujmov predsedu vlády Českej republiky so zreteľom na článok 325 ods. 1 ZFEÚ a článok 61 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) 2018/1046 z 18. júla 2018 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, o zmene nariadení (EÚ) č. 1296/2013, (EÚ) č. 1301/2013, (EÚ) č. 1303/2013, (EÚ) č. 1304/2013, (EÚ) č. 1309/2013, (EÚ) č. 1316/2013, (EÚ) č. 223/2014, (EÚ) č. 283/2014 a rozhodnutia č. 541/2014/EÚ a o zrušení nariadenia (EÚ, Euratom) č. 966/2012 (Ú. v. EÚ L 193, 2018, s. 1).

22

Žalobca, ktorý sa ďalej domnieva, že je priamo a osobne dotknutý aktom, o ktorého prijatie požiadal Európsku radu s cieľom dosiahnuť ukončenie údajnej nečinnosti tejto inštitúcie, aby konala proti údajnému konfliktu záujmov predsedu vlády Českej republiky, tvrdí, že odpoveď Európskej rady na výzvu konať nebola presvedčivá v tom zmysle, že bola protirečivá a nevymedzovala stanovisko tejto inštitúcie. Okrem toho vyjadruje poľutovanie nad tým, že generálny tajomník neodpovedal na jeho žiadosť z 2. júla 2019, hoci stanovisko Európskej rady si podľa jeho názoru zasluhovalo objasnenia.

23

Žalobca napokon vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti uvádza novú skutočnosť, ktorá je podľa neho rozhodujúca pre výsledok prejednávanej žaloby, a síce, že plénum Ústavního soudu (Česká republika) 11. februára 2020 vydalo nález vo veci Pl. ÚS 4/2017 zaoberajúci sa osobitne otázkou obdobných konfliktov záujmov, akým je konflikt záujmov, na ktorý v prejednávanej veci poukazuje žalobca. Okrem toho je podľa neho ešte dôležitejšie, aby mu Všeobecný súd v prejednávanej veci priznal aktívnu legitimáciu jednak vzhľadom na jeho mandát člena národného zastúpenia – Senátu České republiky –, z ktorého vyplýva, že môže vykonávať kontrolu nad predsedom vlády svojho členského štátu, a jednak preto, lebo po podaní prejednávanej žaloby sa mu rovnako ako členom Európskeho parlamentu vyhrážali smrťou a jeho osoba sa stala terčom ohováračskej kampane.

24

Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 265 prvého odseku ZFEÚ, ak Európsky parlament, Európska rada, Rada, Komisia, Európska centrálna banka alebo orgán, alebo úrad, alebo agentúra porušia zmluvy svojou nečinnosťou, môžu členské štáty a ostatné orgány Únie podať Súdnemu dvoru Európskej únie žalobu, aby potvrdil, že došlo k takémuto porušeniu.

25

Článok 265 tretí odsek ZFEÚ ďalej stanovuje, že každá fyzická alebo právnická osoba môže podať sťažnosť Súdnemu dvoru Európskej únie za rovnakých podmienok proti niektorej inštitúcii, orgánu alebo úradu, alebo agentúre Únie z dôvodu, že jej neadresoval akt iný ako odporúčanie alebo stanovisko. Zo znenia tohto posledného ustanovenia však vyplýva, že na to, aby bola žaloba na nečinnosť podaná fyzickou alebo právnickou osoby prípustná, musí táto osoba preukázať, že je v rovnakej alebo podobnej právnej situácii ako potenciálny adresát právneho aktu, ktorý by bola dotknutá inštitúcia povinná voči nej prijať (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 1982, Bethell/Komisia, 246/81, EU:C:1982:224, body 15 a 16; uznesenia z 23. mája 1990, Asia Motor France/Komisia, C‑72/90, EU:C:1990:230, body 10 až 12, a z 23. januára 1991, Prodifarma/Komisia, T‑3/90, EU:T:1991:2, bod 35). Inými slovami, uvedená fyzická alebo právnická osoba musí preukázať, že buď by bola adresátom aktu, ktorý žalovaná inštitúcia údajne voči nej neprijala, alebo že by sa jej uvedený akt priamo a osobne týkal obdobným spôsobom, akým by sa týkal adresáta takého aktu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. novembra 1996, T. Port, C‑68/95, EU:C:1996:452, bod 59, a z 15. septembra 1998, Gestevisión Telecinco/Komisia, T‑95/96, EU:T:1998:206, bod 58).

26

Okrem toho takáto fyzická alebo právnická osoba musí preukázať záujem na konaní podľa článku 265 ZFEÚ, ktorého existencia predpokladá, že výsledok konania môže účastníkovi konania, ktorý žalobu podal, priniesť osobný prospech (rozsudky zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia, C‑362/05 P, EU:C:2007:322, bod 42; zo 17. apríla 2008, Flaherty a i./Komisia, C‑373/06 P, C‑379/06 P a C‑382/06 P, EU:C:2008:230, bod 25, a zo 4. júna 2015, Andechser Molkerei Scheitz/Komisia, C‑682/13 P, neuverejnený, EU:C:2015:356, bod 25). Na druhej strane záujem na konaní chýba v tom prípade, ak by priaznivý výsledok žaloby nemohol v žiadnom prípade poskytnúť žalobcovi zadosťučinenie (pozri rozsudok z 23. novembra 2017, Bionorica a Diapharm/Komisia, C‑596/15 P a C‑597/15 P, EU:C:2017:886, bod 85 a citovanú judikatúru).

27

V prejednávanej veci treba na jednej strane konštatovať, že akt, o ktorého prijatie žalobca požiadal Európsku radu, a síce vylúčenie predsedu vlády Českej republiky zo zasadnutí tejto inštitúcie týkajúcich sa rokovania o finančných výhľadoch, by nebol aktom adresovaným žalobcovi Európskou radou, ale rozhodnutím tejto inštitúcie, ktorého adresátom by bol uvedený predseda vlády. Hoci sa teda žalobca odvoláva na svoje postavenie člena národného zastúpenia dotknutého členského štátu, v tomto prípade Senátu České republiky, s cieľom konať vo všeobecnom záujme, nič to nemení na tom, že judikatúra citovaná v bodoch 25 a 26 vyššie od neho naopak vyžaduje, pokiaľ ide o preukázanie záujmu na konaní, aby preukázal vzniknutý a trvajúci osobný záujem na určení údajnej nečinnosti Európskej rady. Okrem toho podmienka uvedená v článku 265 treťom odseku ZFEÚ týkajúca sa aktívnej legitimácie, ktorá fyzickej alebo právnickej osobe umožňuje podať sťažnosť proti požiadanej inštitúcii z dôvodu, že jej táto inštitúcia nezaslala akt iný ako odporúčanie alebo stanovisko, ktoré by jej bolo určené alebo ktoré by sa jej priamo a osobne týkalo, zjavne nie je v prípade žalobcu splnená, lebo požadované opatrenia Európskej rady boli naopak určené tretej osobe (pozri v tomto zmysle uznesenia z 23. januára 1991, Prodifarma/Komisia, T‑3/90, EU:T:1991:2, bod 37, a z 26. novembra 1996, Kuchlenz‑Winter/Rada, T‑167/95, EU:T:1996:172, bod 20).

28

Na druhej strane podľa článku 265 druhého odseku ZFEÚ je takáto žaloba prípustná, len ak bola príslušná inštitúcia, orgán alebo úrad, alebo agentúra vyzvaná, aby konala. Z toho istého odseku však vyplýva, že návrh na začatie súdneho konania možno podať v lehote ďalších dvoch mesiacov, len ak sa táto inštitúcia, orgán alebo úrad, alebo agentúra do dvoch mesiacov po takejto výzve nevyjadrila.

29

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že toto ustanovenie sa vzťahuje na nečinnosť spočívajúcu v neprijatí aktu alebo nezaujatí stanoviska (rozsudky z 13. júla 1971, Deutscher Komponistenverband/Komisia, 8/71, EU:C:1971:82, bod 2; z 19. novembra 2013, Komisia/Rada, C‑196/12, EU:C:2013:753, bod 22, a z 23. novembra 2017, Bionorica a Diapharm/Komisia, C‑596/15 P a C‑597/15 P, EU:C:2017:886, bod 52). Podmienky prípustnosti žaloby na nečinnosť stanovené v článku 265 ZFEÚ teda v zásade nie sú splnené, ak inštitúcia, ktorá bola vyzvaná, aby konala, zaujala stanovisko k tejto výzve pred podaním žaloby (rozsudky z 1. apríla 1993, Pesqueras Echebastar/Komisia, C‑25/91, EU:C:1993:131, bod 11, a z 21. júla 2016, Nutria/Komisia, T‑832/14, neuverejnený, EU:T:2016:428, bod 45).

30

Okrem toho z judikatúry vyplýva, že článok 265 ZFEÚ sa vzťahuje na nečinnosť spočívajúcu v neprijatí aktu alebo v nezaujatí stanoviska, a nie na prijatie iného aktu než toho, ktorý si dotknuté osoby želali alebo ktorý považovali za nevyhnutný (rozsudok z 21. júla 2016, Nutria/Komisia, T‑832/14, neuverejnený, EU:T:2016:428, bod 46; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 1. apríla 1993, Pesqueras Echebastar/Komisia, C‑25/91, EU:C:1993:131, bod 12 a citovanú judikatúru).

31

Ak teda inštitúcia s príslušným vysvetlením odmietne konať v súlade s takouto výzvou, predstavuje to zaujatie stanoviska, ktorým sa ukončuje nečinnosť, a takto vyjadrené a podrobné odmietnutie potom predstavuje napadnuteľný akt podľa článku 263 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. apríla 1988, Asteris a i./Komisia, 97/86, 99/86, 193/86 a 215/86, EU:C:1988:199, body 32 a 33, a uznesenie zo 7. decembra 2017, Techniplan/Komisia, T‑853/16, neuverejnené, EU:T:2017:928, bod 20).

32

Hoci v prejednávanej veci Európska rada 24. júna 2019 žalobcovi jasne vysvetlila dôvody, pre ktoré nemôže konať požadovaným spôsobom, žalobca nemal v úmysle podať prejednávanú žalobu na základe článku 263 ZFEÚ, aby dosiahol zrušenie rozhodnutia Európskej rady nepodniknúť kroky v zmysle navrhovanom vo výzve konať, ktoré bolo obsiahnuté v tomto liste z 24. júna 2019. Pritom práve v rámci takejto žaloby o neplatnosť mohol – s výhradou preukázania aktívnej legitimácie na podanie žaloby proti takémuto rozhodnutiu – prípadne spochybniť dôvody uvedené Európskou radou na zdôvodnenie jej rozhodnutia nevylúčiť predsedu vlády Českej republiky zo sporných zasadnutí tejto inštitúcie.

33

V tejto súvislosti okolnosť, že žalobca vo svojom liste z 2. júla 2019 požiadal Európsku radu o dodatočné objasnenia týkajúce sa dosahu jej listu z 24. júna 2019 zaslaného v odpovedi na výzvu konať, ktorého obsah spochybnil, nemá vplyv na prípustnosť prejednávanej žaloby, ktorá bola preskúmaná v bodoch 28 až 32 vyššie. Hoci totiž výhrady žalobcu uvedené v jeho liste z 2. júla 2019 mohli byť prípadne uvedené v rámci žaloby o neplatnosť na základe článku 263 ZFEÚ, treba konštatovať, že žalobca v uvedenom liste jednako len znovu nevyzval Európsku radu, aby konala určitým spôsobom v zmysle článku 265 druhého odseku ZFEÚ. Uvedený list preto nemožno považovať za novú výzvu konať, vo vzťahu ku ktorej Európska rada následne opomenula konať.

34

Pokiaľ ide ďalej o otázku, či v prejednávanej veci nemala Európska rada, ako táto inštitúcia tvrdí vo svojej námietke neprípustnosti, žiadnu povinnosť v súvislosti s opatreniami požadovanými žalobcom vo výzve konať, a to z dôvodu nedostatku právomoci tejto inštitúcie prijať uvedené opatrenia, v každom prípade treba pripomenúť, že táto otázka nespadá pod niektorú z podmienok prípustnosti žaloby na nečinnosť, ale predstavuje otázku, ktorú treba meritórne preskúmať. Práve na účely rozhodnutia o dôvodnosti návrhov na určenie nečinnosti totiž Všeobecnému súdu prináleží, aby overil, či v čase výzvy konať adresovanej dotknutej inštitúcii v zmysle článku 265 druhého odseku ZFEÚ mala táto inštitúcia povinnosť konať spôsobom, ktorý navrhoval žalobca vo výzve konať (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. septembra 2011, Ryanair/Komisia, T‑442/07, neuverejnený, EU:T:2011:547, body 27 a 28).

35

V prejednávanej veci je pritom bez ohľadu na dôvodnosť tvrdení žalobcu o korupcii vyslovených proti predsedovi vlády Českej republiky a nálezu, ktorý prijal Ústavní soud, potrebné konštatovať, že ako tvrdí Európska rada, táto inštitúcia nedisponuje žiadnou mierou voľnej úvahy pri uplatňovaní článku 15 ods. 2 ZEÚ, keď pozýva hlavy štátov alebo predsedov vlád členských štátov na zasadnutia Európskej rady. Pri neexistencii spresnenia k tomuto bodu v uvedenom ustanovení sa totiž toto ustanovenie má chápať tak, že vychádza z predpokladu, že za prijatie vnútroštátnych opatrení vrátane ústavných, ktoré umožnia určiť, či majú byť členské štáty na zasadnutiach tejto inštitúcie zastúpené hlavami týchto štátov, alebo predsedami vlád, a prípadne, či určité dôvody môžu viesť k tomu, že jeden z nich nemôže zastupovať svoj členský štát v Európskej rade, sú zodpovedné členské štáty.

36

Tento záver platí tým skôr, že bez toho, aby bol prípadne dotknutý postup stanovený v článku 7 ZEÚ pre prípad neexistencie vnútroštátnych opatrení, ktoré by mohli zabrániť akémukoľvek zjavnému konfliktu záujmov pri zastupovaní členského štátu, alebo postupy stanovené v článkoch 258 a 259 ZFEÚ týkajúce sa sporných platieb uskutočnených v rámci odvetvovej politiky v mene Únie, na rozdelenie právomocí v rámci členského štátu sa vzťahuje ochrana podľa článku 4 ods. 2 ZEÚ, podľa ktorého je Únia povinná rešpektovať národnú identitu členských štátov obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch (pozri rozsudok z 18. júna 2020, Porin kaupunki, C‑328/19, EU:C:2020:483, bod 46 a citovanú judikatúru).

37

Na účely článku 15 ods. 2 ZEÚ prislúcha výlučne členským štátom, aby na základe svojich vnútroštátnych ústavných predpisov určili, či v rámci jednotlivých prác Európskej rady musia byť zastúpené svojimi hlavami štátov, alebo predsedami vlád. V dôsledku toho je zjavné, že Európska rada tým, že odmietla vyhovieť výzve konať, a bez ohľadu na to, či vzhľadom na článok 325 ods. 1 ZFEÚ a článok 61 ods. 1 nariadenia 2018/1046 je zástupca Českej republiky v tejto inštitúcii v situácii konfliktu záujmov, v žiadnom prípade neporušila v prejednávanej veci článok 265 tretí odsek ZFEÚ.

38

V zostávajúcej časti je vzhľadom na tvrdenia týkajúce sa údajného konfliktu záujmov predsedu vlády Českej republiky potrebné pripomenúť, že správnosť platieb vykonávaných Úniou v rámci finančných prostriedkov poskytnutých v jej mene a na jej účet v členských štátoch patrí do pôsobnosti právnej úpravy Únie uplatniteľnej na uvedené finančné prostriedky a podmienok stanovených v tejto úprave, akými sú aj podmienky dotknuté napríklad vo veci Česká republika/Komisia (T‑76/20), v ktorej koná Všeobecný súd.

39

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba námietke neprípustnosti, ktorú vzniesla Európska rada, vyhovieť a v dôsledku toho treba zamietnuť žalobu ako neprípustnú a v každom prípade ju treba zamietnuť ako zjavne bez akéhokoľvek právneho základu, pričom v odpovedi na argumentáciu žalobcu týkajúcu sa údajného odopretia spravodlivosti pre prípad, že by bola jeho žaloba zamietnutá ako neprípustná napriek tomu, že je členom národného parlamentu a je terčom vyhrážok smerujúcich k ohrozeniu jeho fyzickej integrity, je potrebné zdôrazniť, že cieľom článku 47 Charty základných práv Európskej únie nie je zmena systému súdneho preskúmania upraveného v zmluvách (rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 97, a uznesenie z 28. februára 2017, NF/Európska rada, T‑192/16, EU:T:2017:128, bod 74).

40

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Európska rada to v tomto zmysle navrhla, je opodstatnené zaviazať žalobcu na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

nariadil: