1

Svojím odvolaním sa pani Irit Azoulayová, pán Andrew Boreham, pani Mirja Bouchardová a pán Darren Neville domáhajú zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 28. apríla 2017, Azoulay a i./Parlament (T‑580/16, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2017:291), ktorým tento súd zamietol ich žalobu na zrušenie individuálnych rozhodnutí Európskeho parlamentu z 24. apríla 2015, ktorými sa im zamieta priznanie príspevku na vzdelanie na rok 2014/2015, a ak je to potrebné, na zrušenie individuálnych rozhodnutí Parlamentu zo 17. a z 19. novembra 2015, ktorými sa sčasti zamietajú ich sťažnosti z 20. júla 2015.

2

Článok 67 ods. 1 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie v jeho znení uplatniteľnom v spore (ďalej len „služobný poriadok“) stanovuje:

„Rodinné prídavky zahŕňajú:

…

3

Článok 3 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku stanovuje:

„V súlade s podmienkami stanovenými vo všeobecných vykonávacích predpisoch zamestnanec dostáva príspevok na vzdelanie zodpovedajúci skutočne vzniknutým nákladom do maximálnej výšky 260,95 [eura] mesačne na každé nezaopatrené dieťa…, ktoré má aspoň päť rokov a pravidelne a celodenne navštevuje základnú alebo strednú školu, ktorá účtuje poplatky, alebo zariadenie vyššieho vzdelávania. …

…“

4

V súlade s článkom 110 služobného poriadku prijal Parlament 18. mája 2004 všeobecné vykonávacie ustanovenia týkajúce sa priznania príspevku na vzdelanie stanoveného v článku 3 prílohy VII služobného poriadku (ďalej len „VVU“). Článok 3 VVU stanovuje:

„Príspevok na vzdelanie B zahŕňa do maximálnej výšky stanovenej v odseku 1 prvom a treťom pododseku článku 3 prílohy VII služobného poriadku:

s výnimkou akýchkoľvek ostatných nákladov, a najmä:

5

Okolnosti predchádzajúce sporu sú opísané v napadnutom rozsudku takto:

6

Žalobcovia navrhovali, aby Všeobecný súd zrušil napadnuté rozhodnutia, a ak je to potrebné, zrušil rozhodnutia zo 17. a z 19. novembra 2015, „avšak s výnimkou, pokiaľ ide o rozhodnutie generálneho tajomníka Parlamentu, ktorým im dobrovoľne a výnimočne udelil príspevok na vzdelanie na školský rok 2014/2015“, uložil Parlamentu povinnosť zaplatiť príspevok na vzdelanie na rok 2015/2016 navýšený o úroky vypočítané odo dňa splatnosti týchto súm, a uložil Parlamentu povinnosť nahradiť trovy konania.

7

Na podporu svojej žaloby uviedli žalobcovia tri žalobné dôvody, pričom prvý sa zakladal na porušení článku 3 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku a na zjavne nesprávnom posúdení, druhý na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery a tretí na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a riadnej správy vecí verejných. Všeobecný súd zamietol každý z týchto dôvodov a následne aj návrhy na zrušenie rozhodnutí z 24. apríla 2015. Vzhľadom na toto zamietnutie rozhodol, že už nie je potrebné rozhodnúť o návrhoch na uloženie povinnosti Parlamentu zaplatiť žalobcom príspevok na vzdelanie na rok 2015/2016.

8

Odvolatelia navrhujú, aby Súdny dvor:

9

Parlament navrhuje, aby Súdny dvor:

10

Odvolatelia svojím prvým odvolacím dôvodom spochybňujú body 31 až 36 a 38 napadnutého rozsudku. Tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade pojmu „náklady na vzdelanie“ s prihliadnutím na obežník č. 4516 z 29. augusta 2013 Federácie Valónsko – Brusel s názvom „Bezplatná povinná školská dochádzka“, ktorý je informačným obežníkom určeným pre vnútroštátne orgány.

11

Podľa odvolateľov je pojem služobného poriadku „náklady na vzdelanie“ autonómnym pojmom, ktorý treba vykladať s prihliadnutím na ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou, a jeho kontext. Účelom príspevkov je dôsledne zohľadniť rodinnú situáciu úradníka, a najmä vyplatiť mu „doplnok“ k odmene súvisiaci s nákladmi, ktoré musí skutočne znášať, a to bez ohľadu na systém, v ktorom jeho dieťa študuje. V prejednávanej veci boli náklady uhradené žalobcami určené na financovanie vzdelania ich detí a boli riadne odôvodnené.

12

Ako uviedol Všeobecný súd v bode 32 napadnutého rozsudku, odvolatelia nespochybňovali, že nezaplatenie dotknutých nákladov nemôže viesť k vylúčeniu ich detí z povinného belgického školského zariadenia. No deti, ktorých rodičia nezaplatia náklady osobitného vzdelávacieho programu, by mohli byť z tohto programu vylúčené. Museli by potom navštevovať národné vzdelávacie programy, hoci materinský jazyk detí odvolateľov, ich kultúrne dedičstvo, sa líši od jazyka a kultúrneho dedičstva belgickej populácie.

13

Odvolatelia ďalej tvrdia, že Všeobecný súd skreslil skutkové okolnosti, keď v bodoch 31 a 36 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že fakturácia nákladov na vzdelanie neziskovým združením, ktoré znášajú rodičia žiaka, nie je v súlade s vnútroštátnym právom, hoci tieto združenia nefakturujú poskytovanie služieb, ktoré má škola poskytovať bezplatne, ale skôr poskytovanie vzdelávania, ktoré ide nad rámec belgického povinného programu. Inými slovami slúžia tieto osobitné príspevky výlučne na financovanie vzdelávaní, ktoré nie sú dotované Federáciou Valónsko – Brusel a ktoré predstavujú osobitosť zvolenej školy a jej vzdelávacieho plánu.

14

Odvolatelia napokon spochybňujú bod 40 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd rozhodol, že „príspevky zaplatené dotknutým neziskovým organizáciám, ktoré nemožno kvalifikovať ako náklady na vzdelanie, predstavujú náklady vznikajúce v dôsledku požiadaviek a činností súvisiacich s plnením vzdelávacieho programu, ako je účasť detí na nedotovanom osobitnom učebnom pláne a školskej dochádzke dotknutých škôl, a treba ich chápať ako ‚ďalšie náklady súvisiace s plnením vzdelávacieho programu dotknutého školského zariadenia‘ v zmysle článku 3 druhého odseku VVU, na ktoré sa podľa toho istého ustanovenia nevzťahuje príspevok na vzdelanie B“.

15

Parlament popiera tvrdenia odvolateľov.

16

Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 19 a 20 napadnutého rozsudku pripomenul, že príspevok na vzdelanie upravený v článku 3 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku je určený na krytie „nákladov na vzdelanie“, ktoré vynaložil úradník na každé nezaopatrené dieťa, ktoré pravidelne a celodenne navštevuje „základnú alebo strednú školu, ktorá účtuje poplatky“.

17

Odvolatelia nespochybňujú, že pojem „náklady na vzdelanie“ je autonómnym pojmom práva Únie. Na účely výkladu tohto pojmu treba zohľadniť najmä jeho znenie a ciele sledované právnou úpravou.

18

Znenie článku 3 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku jasne uvádza, že vynaložené náklady musia umožniť návštevu školy, ktorá účtuje poplatky. Ako uviedla generálna advokátka v bode 2 svojich návrhov, cieľom prijatia tohto ustanovenia bolo prispôsobenie príspevku na vzdelanie skutočným výdavkom vynaloženým úradníkmi.

19

Článok 3 ods. 1 VVU, vykladaný v zmysle článku 3 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku, stanovuje, že príspevok na vzdelanie zahŕňa poplatok za zápis a za navštevovanie platených školských zariadení a náklady na dopravu s výnimkou akýchkoľvek ostatných nákladov.

20

Pokiaľ ide o autonómnu povahu pojmu „náklady na vzdelanie“, závisí kvalifikácia tohto pojmu od samotnej povahy a základných náležitostí výdavku, ktorý má byť nahradený (rozsudok z 8. septembra 2011, Bovagnet/Komisia, F‑89/10, EU:F:2011:129, bod 22).

21

Všeobecný súd sa preto nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď preskúmal povahu a základné náležitosti poplatkov, ktorých sa domáhajú odvolatelia, na účely určenia, či ich možno kvalifikovať ako „poplatok za zápis a za navštevovanie“ platených „školských zariadení“.

22

Všeobecný súd sa tiež nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vychádzal z obežníka č. 4516, ktorý obsahuje informácie týkajúce sa právnej úpravy uplatniteľnej vo Francúzskom spoločenstve v Belgicku, pokiaľ ide o bezplatnosť povinného vzdelávania.

23

V tejto súvislosti odvolatelia nespochybnili, že medzinárodná škola Le Verseau a škola Athénée Ganenou nepožadujú poplatok za zápis či navštevovanie týchto škôl. Taká skutočnosť stačí na vylúčenie toho, že tieto školy sú platené školské zariadenia v zmysle článku 3 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku, ako je spresnené v článku 3 VVU. Všeobecný súd sa preto nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 36 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že príspevky požadované tretími organizáciami, ako sú neziskové združenia, z dôvodu účasti detí na nedotovanom osobitnom učebnom pláne a školskej dochádzke uvedených škôl, nie sú poplatkami za zápis a navštevovanie týchto škôl, a nemožno ich preto kvalifikovať ako „náklady na vzdelanie“ v zmysle článku 3 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku, ako je spresnené v článku 3 VVU.

24

S prihliadnutím na tieto skutočnosti Všeobecný súd správne v bode 40 napadnutého rozsudku rozhodol, že príspevky zaplatené dotknutým neziskovým organizáciám nemožno kvalifikovať ako „náklady na vzdelanie“. Predstavujú totiž náklady vznikajúce v dôsledku požiadaviek a činností súvisiacich s nedotovaným osobitným učebným plánom a školskou dochádzkou dotknutých škôl a treba ich chápať ako „ďalšie náklady súvisiace s plnením vzdelávacieho programu navštevovaného školského zariadenia“ v zmysle článku 3 druhého odseku VVU, na ktoré sa podľa toho istého ustanovenia nevzťahuje príspevok na vzdelanie B.

25

Prvý odvolací dôvod je preto nedôvodný.

26

Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolatelia spochybňujú body 45 a 46 napadnutého rozsudku, ktorými Všeobecný súd v prvom rade pripomenul, že porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery nemožno konštatovať v prípade, ak sú presné, bezpodmienečné a súhlasné záruky inštitúcie v rozpore s ustanoveniami služobného poriadku a v druhom rade pre úplnosť uviedol, že z dokumentácie v spise vôbec nevyplýva, a najmä z formulára pripraveného administratívou Parlamentu pre školy, že by táto administratíva poskytla odvolateľom presné, bezpodmienečné a súhlasné záruky.

27

Odvolatelia tvrdia, že obsahová nepresnosť ovplyvňuje zistenia vykonané v napadnutom rozsudku, pretože v prejednávanej veci nešlo o to zistiť, či dotknutý formulár môže preukázať existenciu poplatku za zápis, ale o overenie, či prax Parlamentu, ktorá je ustálená už niekoľko rokov a ktorú iné inštitúcie Únie nespochybnili, nebola skôr presnou, bezpodmienečnou a súhlasnou zárukou zo strany administratívy.

28

Parlament spochybňuje existenciu obsahovej nepresnosti.

29

Treba uviesť, že odvolatelia spochybňujú dôvod napadnutého rozsudku uvedený pre úplnosť, pričom nespochybňujú judikatúru, podľa ktorej prísľuby administratívy inštitúcie úradníkovi, ktoré nezohľadňujú ustanovenia služobného poriadku, nemôžu vytvárať legitímnu dôveru u toho, komu sú určené (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. novembra 1983, Thyssen/Komisia, 188/82, EU:C:1983:329, bod 11, a zo 6. februára 1986, Vlachou/Dvor audítorov, 162/84, EU:C:1986:56, bod 6).

30

Z toho vyplýva, že ak by aj bol druhý odvolací dôvod dôvodný, nemohol by viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku. Tento odvolací dôvod je teda neúčinný a musí byť zamietnutý.

31

Svojím tretím odvolacím dôvodom odvolatelia spochybňujú body 47 a 48 napadnutého rozsudkom, ktorými Všeobecný súd vyhlásil za neprípustnú ich argumentáciu, podľa ktorej je zmena praxe administratívy v rozpore so zásadou právnej istoty z dôvodu, že nebola uvedená v rámci sťažnosti, a nie je teda v súlade s pravidlom zhody predchádzajúcej administratívnej sťažnosti so žalobou. Odvolatelia tvrdia, že ich tvrdenie bolo odpoveďou na odôvodnenie, ktoré Parlament prvýkrát uviedol v reakcii na ich sťažnosť.

32

Podľa názoru Parlamentu bol dôvod vznesený odvolateľmi v sťažnosti, ktorým namietali zmenu praxe administratívy, založený na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery. Rozhodnutia zo 17. a z 19. novembra 2015, v ktorých bola podaná odpoveď na tento dôvod, sa zakladajú na ustálenej judikatúre, podľa ktorej samotná okolnosť, že príspevok na vzdelávanie sa vyplácal počas niekoľkých rokov, nemôže postačovať na to, aby sa zamestnanci dovolávali tejto zásady. Ustanovenia, ktoré upravujú priznanie takéhoto príspevku na vzdelanie, totiž výslovne stanovujú, že tento príspevok podlieha každoročnému hodnoteniu a môže byť z roka na rok zmenený alebo dokonca zrušený. V dôsledku toho nie je poukázanie na každoročné hodnotenie príspevku na vzdelanie novým dôvodom, ale argumentom v odpovedi na tvrdenia odvolateľov, ktorí v tomto smere disponovali informáciami, takže odvolací dôvod založený na porušení právnej istoty mohli uplatniť vo svojej sťažnosti.

33

Ako uviedla generálna advokátka v bode 60 svojich návrhov, treba v tejto súvislosti konštatovať, že tvrdenie Parlamentu, že príspevok na vzdelanie podlieha každoročnému hodnoteniu, podporil jeho argument, že odvolateľom neposkytol presné a bezpodmienečné záruky, pokiaľ ide o poskytnutie príspevku na vzdelanie.

34

Toto tvrdenie tak bolo odpoveďou na dôvod založený na porušení legitímnej dôvery, ktorý odvolatelia uplatnili vo svojej sťažnosti, a nie je odôvodnením rozhodnutí zo 17. a z 19. novembra 2015, ktoré sa objavilo až v štádiu odpovede na sťažnosti.

35

Tretí odvolací dôvod preto nie je dôvodný.

36

Odvolatelia svojím štvrtým odvolacím dôvodom spochybňujú bod 56 napadnutého rozsudku. Domnievajú sa, že Všeobecný súd porušil povinnosť odôvodnenia tým, že vyhlásil za neúčinnú prvú časť ich tretieho žalobného dôvodu, ktorou poukázali na skutočnosť, že rodičom, úradníkom iných inštitúcií, boli nahradené náklady na vzdelanie na deti zapísané v tých istých školách ako ich deti, ale aj tým, že nerozhodol o porušení článku 22 Charty základných práv Európskej únie, hoci toto porušenie pred Všeobecným súdom uplatnili. Tvrdia, že podľa článku 1a služobného poriadku majú úradníci pri uplatňovaní služobného poriadku právo na rovnosť zaobchádzania, čo vyžaduje, aby sa služobný poriadok vo všeobecnosti vykladal autonómne a jednotne v celej Únii. Parlament však v rozhodnutiach zo 17. a z 19. novembra 2015 uviedol, že okolnosť, že rodičom pracujúcim v Európskej komisii sa naďalej nahrádzajú náklady na vzdelanie ich detí zapísaných v medzinárodnej škole Le Verseau a škole Athénée Ganenou, nie je otázkou rozdielneho zaobchádzania, ale skôr skutočnosti, že „každá inštitúcia disponuje právomocou samostatnej organizácie, ktorá jej umožňuje autonómne využívať priestor pre výklad ustanovení služobného poriadku“.

37

Odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nepreskúmal, či pri výklade legislatívneho ustanovenia služobný poriadok umožňuje odôvodnenie poskytnuté Parlamentom o jeho diskrečnej právomoci a či je v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania.

38

Parlament spochybňuje dôvodnosť štvrtého odvolacieho dôvodu.

39

Treba konštatovať, že odvolatelia spochybňujú záver Všeobecného súdu uvedený v bode 56 napadnutého rozsudku, ale nespochybňujú judikatúru, na ktorej Všeobecný súd založil svoj záver, uvedený v bode 55 napadnutého rozsudku takto:

„Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že úradník alebo dočasný zamestnanec nemôže uplatňovať protiprávnosť s cieľom dosiahnutia výhody. Dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania musí totiž byť v súlade s dodržiavaním zásady zákonnosti, podľa ktorej sa nikto nemôže dovolávať vo svoj prospech nezákonnosti, ku ktorej došlo v prospech iného (rozsudky zo 4. júla 1985, Williams/Dvor audítorov, 134/84, EU:C:1985:297, bod 14; z 2. júna 1994, de Compte/Parlament, C‑326/91 P, EU:C:1994:218, body 51 a 52, a z 1. júla 2010, Časta/Komisia, F‑40/09, EU:F:2010:74, bod 88).“

40

Citácia tejto judikatúry však bola dostatočná na odôvodnenú odpoveď na žalobný dôvod založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania.

41

Takisto odôvodňovala aj rozhodnutia zo 17. a z 19. novembra 2015, keďže sa táto inštitúcia domnievala, že zaplatenie príspevku na vzdelanie žiadaného žalobcami porušuje článok 3 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku, čo je postoj, ktorý napokon potvrdil tento rozsudok.

42

Pokiaľ ide o článok 22 Charty základných práv Európskej únie, treba konštatovať, že žalobcovia vo svojej žalobe o neplatnosť tento článok len spomínajú, ale nepredložili žiadny dôvod založený na porušení tohto ustanovenia, na ktorý by bol Všeobecný súd povinný odpovedať.

43

Štvrtý odvolací dôvod preto nie je dôvodný.

44

Z dôvodu, že všetky odvolacie dôvody boli zamietnuté ako nedôvodné, treba odvolanie zamietnuť.

45

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Článok 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľný na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 stanovuje, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

46

Keďže Parlament navrhol uložiť odvolateľom povinnosť nahradiť trovy konania a títo nemali úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto: