1.

Jednou z hlavných výziev dnešnej internetovej doby je zosúladenie práva na súkromie a ochranu osobných údajov s právom na informácie a slobodu prejavu. Nie je preto prekvapením, že v posledných rokoch bolo Súdnemu dvoru predložených viacero vecí, v ktorých boli nastolené právne otázky týkajúce sa tejto problematiky.

2.

Len čo sa prejedná a vyrieši jedna otázka, vynoria sa nové. Tento jav je o to výraznejší, že pri prijímaní právneho rámca sa veľmi často nepočítalo s existenciou internetu. Prejednávaná vec, rovnako ako vec C‑507/17, Google (Územný dosah odstránenia odkazu), v ktorej som predniesol návrhy v ten istý deň ako v tejto veci, sú toho dobrým príkladom: akým spôsobom a v akom rozsahu sa povinnosti stanovené smernicou o ochrane údajov z roku 1995, t. j. smernicou 95/46/ES ( 2 ), vzťahujú na vyhľadávač, akým je Google, spoločnosť založená v roku 1998?

3.

Súdny dvor vo svojom zásadnom rozsudku z 13. mája 2014, Google Spain a Google ( 3 ) rozhodol, že jednotlivci majú na základe článku 12 písm. b) a článku 14 prvého odseku písm. a) smernice 95/46 „právo na zabudnutie“ ( 4 ), ktoré môže viesť k povinnosti poskytovateľa vyhľadávača odstrániť odkazy na informácie, ktoré sa ich týkajú. ( 5 ) Prejednávaná vec nadväzuje na tento rozsudok. Po vydaní tohto rozsudku sa totiž vynorilo veľké množstvo nových otázok, ktoré sa týkajú najmä spracovania tzv. „citlivých“ údajov týkajúcich sa rasového alebo etnického pôvodu, politických názorov, ako aj náboženského alebo filozofického presvedčenia.

4.

Z tohto dôvodu budem pri výklade existujúceho práva odkazovať tak na platné právne predpisy, ako aj na ich výklad uvedený v rozsudku Google Spain a Google ( 6 ).

5.

Stručne povedané, predložím Súdnemu dvoru dvojaký návrh: na jednej strane poskytovateľ vyhľadávača by mal vo všeobecnosti na požiadanie systematicky odstraňovať internetové odkazy na citlivé údaje; na druhej strane musí byť rešpektovaná sloboda prejavu. V tejto súvislosti žiadam Súdny dvor, aby vykladal svoj rozsudok Google Spain a Google ( 7 ) spôsobom náležite zohľadňujúcim slobodu prejavu.

6.

Predmetom smernice 95/46 je podľa jej článku 1 chrániť základné práva a slobody fyzických osôb, a najmä právo na súkromie v súvislosti so spracovaním osobných údajov, ako aj odstraňovať prekážky voľného pohybu týchto údajov.

7.

Článok 2 smernice 95/46 stanovuje, že „na [jej] účely:

…

…

8.

Článok 3 ods. 1 tejto smernice, nazvaný „Rozsah“, stanovuje:

„Táto smernica sa uplatňuje na spracovanie osobných údajov vcelku alebo čiastočných údajov, automatickými prostriedkami, a na spracovanie osobných údajov inými, ako automatickými prostriedkami, ktoré tvoria časť registračného systému alebo určených pre to, aby tvorili časť registračného systému.“

9.

Článok 4 uvedenej smernice, nazvaný „Uplatniteľnosť vnútroštátneho práva“, stanovuje:

„1.   Každý členský štát uplatňuje vnútroštátne ustanovenia, ktoré prijme na základe tejto smernice, na spracovanie osobných údajov tam, kde:

…“

10.

V kapitole II oddiele I smernice 95/46, nazvanom „Princípy týkajúce sa kvality údajov“, článok 6 stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, že osobné údaje musia byť:

2.   Úlohou kontrolóra [prevádzkovateľa – neoficiálny preklad] je zaistiť, aby sa vyhovelo odseku 1.“

11.

V kapitole II oddiele II smernice 95/46, nazvanom „Kritériá na uzákonenie spracovania údajov“, článok 7 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby bolo možné osobné údaje spracovať, iba ak:

…

12.

Kapitola II oddiel III smernice 95/46, nazvaný „Osobitné kategórie spracovania“, obsahuje články 8 a 9. Článok 8 tejto smernice, nazvaný „Spracovanie osobitných kategórií údajov“, stanovuje:

„1.   Členské štáty môžu zabrániť spracovaniu osobných údajov prezrádzajúcich rasový alebo etnický pôvod, politické názory, náboženské alebo filozofické presvedčenia, členstvo v odborových zväzoch a spracovaniu údajov týkajúcich sa zdravia alebo sexuálneho života.

2.   Odsek 1 sa neuplatňuje tam, kde:

…

4.   Pod podmienkou poskytnutia vhodných bezpečnostných opatrení, členské štáty môžu, z dôvodov závažného verejného záujmu, stanoviť výnimky, okrem tých, ktoré boli stanovené v odseku 2, a to štátnym zákonom, alebo rozhodnutím dozorného úradu.

5.   Spracovanie údajov týkajúcich sa trestných činov, registra trestov alebo bezpečnostných opatrení možno vykonávať iba pod kontrolou oficiálneho úradu, alebo ak sú k dispozícii vhodné špecifické bezpečnostné opatrenia podľa vnútroštátneho práva, podľa odchýlok, ktoré môže udeliť členský štát podľa vnútroštátnych zákonných ustanovení poskytujúcich vhodné špecifické bezpečnostné opatrenia. Avšak, úplný register trestov možno udržiavať iba pod kontrolou úradnej moci.

Členské štáty môžu zabezpečiť, aby údaje, ktoré sa týkajú administratívnych sankcií alebo rozhodnutí v civilných prípadoch boli tiež spracovávané pod kontrolou úradnej moci.

6.   Výnimky z odseku 1, ktoré sú uvedené v odsekoch 4 a 5, sa oznámia Komisii.

…“

13.

Článok 9 tejto smernice 95/46, nazvaný „Spracovanie osobných údajov a sloboda prejavu“, stanovuje:

„Členské štáty vykonajú opatrenia pre výnimky a odchýlky z ustanovení tejto kapitoly, kapitoly IV a kapitoly VI pre spracovanie osobných údajov, vykonávané výlučne na žurnalistické účely alebo účely umeleckého alebo literárneho vyjadrenia, iba vtedy, ak sú nevyhnutné pre uvedenie práva na súkromie do súladu s nariadeniami, ktorými sa riadi sloboda prejavu.“

14.

Článok 12 uvedenej smernice, nazvaný „Právo prístupu“, stanovuje:

„Členské štáty zaručia osobe pracujúcej s údajmi [údajovému subjektu – neoficiálny preklad] právo získať od kontrolóra [prevádzkovateľa – neoficiálny preklad]:

…

…“

15.

Článok 14 tej istej smernice, nazvaný „Právo na vznesenie námietok osoby pracujúcej s údajmi“ [„Právo údajového subjektu na vznesenie námietok“ – neoficiálny preklad], stanovuje:

„Členské štáty zaručia osobe pracujúcej s údajmi [údajovému subjektu – neoficiálny preklad]:

…“

16.

Článok 28 smernice 95/46, nazvaný „Dozorný orgán“, znie:

„1.   „Každý členský štát zabezpečí, aby jeden a alebo viac štátnych orgánov bolo zodpovedných za monitorovanie uplatňovania ustanovení v rámci jeho územia, prijatých členskými štátmi v súlade s touto smernicou.

…

3.   Každý je zabezpečený najmä [Každý dozorný orgán má najmä – neoficiálny preklad]:

…

Proti rozhodnutiam dozorného orgánu, ktoré vznesú žalobcovia [ktoré spôsobujú ujmu – neoficiálny preklad] je možné odvolať sa prostredníctvom súdov [na súde – neoficiálny preklad].

4.   Každý dozorný orgán si vypočuje nároky uplatňované [rozhodne o žiadosti predloženej – neoficiálny preklad] každou osobou alebo každou asociáciou predstavujúcou [zastupujúcou – neoficiálny preklad] túto osobu, týkajúce sa ochrany jeho [týkajúcej sa ochrany jej – neoficiálny preklad] práv a slobôd vzhľadom na spracovanie osobných údajov. Príslušná osoba je informovaná o výsledku žaloby [výsledku vybavenia jej žiadosti – neoficiálny preklad].

…

6.   Každý kontrolný [dozorný – neoficiálny preklad] orgán je kompetentný, bez ohľadu na príslušné vnútroštátne právo uplatniteľné na spracovanie, vykonávať na území svojho členského štátu právomoci jemu udelené v súlade s odsekom 3. Každý orgán môže byť požiadaný orgánom iného členského štátu aby uplatnil svoje právomoci.

Dozorné orgány navzájom spolupracujú do miery, nevyhnutnej na plnenie svojich povinností, najmä výmenou všetkých užitočných informácií.

…“

17.

Nariadenie 2016/679 sa podľa jeho článku 99 ods. 2 uplatňuje od 25. mája 2018. Článok 94 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že smernica 95/46 sa zrušuje s účinnosťou od toho istého dátumu.

18.

Článok 9 tohto nariadenia, nazvaný „Spracúvanie osobitných kategórií osobných údajov“, stanovuje:

„1.   Zakazuje sa spracúvanie osobných údajov, ktoré odhaľujú rasový alebo etnický pôvod, politické názory, náboženské alebo filozofické presvedčenie alebo členstvo v odborových organizáciách, a spracúvanie genetických údajov, biometrických údajov na individuálnu identifikáciu fyzickej osoby, údajov týkajúcich sa zdravia alebo údajov týkajúcich sa sexuálneho života alebo sexuálnej orientácie fyzickej osoby.

2.   Odsek 1 sa neuplatňuje, ak platí niektorá z týchto podmienok:

…

…

…“

19.

Článok 10 uvedeného nariadenia, nazvaný „Spracúvanie osobných údajov týkajúcich sa uznania viny za trestné činy a priestupky“, stanovuje:

„Spracúvanie osobných údajov týkajúcich sa uznania viny za trestné činy a priestupky alebo súvisiacich bezpečnostných opatrení založených na článku 6 ods. 1 sa vykonáva len pod kontrolou orgánu verejnej moci, alebo ak je spracúvanie povolené právom Únie alebo právom členského štátu poskytujúcim primerané záruky ochrany práv a slobôd dotknutých osôb. Každý komplexný register uznania viny za trestné činy sa vedie iba pod kontrolou orgánu verejnej moci.“

20.

Článok 17 tohto nariadenia, nazvaný „Právo na vymazanie (právo ‚na zabudnutie‘)“, znie:

„1.   Dotknutá osoba má tiež právo dosiahnuť u prevádzkovateľa bez zbytočného odkladu vymazanie osobných údajov, ktoré sa jej týkajú, a prevádzkovateľ je povinný bez zbytočného odkladu vymazať osobné údaje, ak je splnený niektorý z týchto dôvodov:

2.   Ak prevádzkovateľ zverejnil osobné údaje a podľa odseku 1 je povinný vymazať osobné údaje, so zreteľom na dostupnú technológiu a náklady na vykonanie opatrení podnikne primerané opatrenia vrátane technických opatrení, aby informoval prevádzkovateľov, ktorí vykonávajú spracúvanie osobných údajov, že dotknutá osoba ich žiada, aby vymazali všetky odkazy na tieto osobné údaje, ich kópiu alebo repliky.

3.   Odseky 1 a 2 sa neuplatňujú, pokiaľ je spracúvanie potrebné:

21.

Článok 18 nariadenia 2016/679, nazvaný „Právo na obmedzenie spracúvania“, stanovuje:

„1.   Dotknutá osoba má právo na to, aby prevádzkovateľ obmedzil spracúvanie, pokiaľ ide o jeden z týchto prípadov:

…

2.   Ak sa spracúvanie obmedzilo podľa odseku 1, takéto osobné údaje sa s výnimkou uchovávania spracúvajú len so súhlasom dotknutej osoby alebo na preukazovanie, uplatňovanie alebo obhajovanie právnych nárokov, alebo na ochranu práv inej fyzickej alebo právnickej osoby, alebo z dôvodov dôležitého verejného záujmu Únie alebo členského štátu.

3.   Dotknutú osobu, ktorá dosiahla obmedzenie spracúvania podľa odseku 1, prevádzkovateľ informuje pred tým, ako bude obmedzenie spracúvania zrušené.“

22.

Článok 21 ods. 1 tohto nariadenia, nazvaný „Právo namietať“, stanovuje:

„Dotknutá osoba má právo kedykoľvek namietať z dôvodov týkajúcich sa jej konkrétnej situácie proti spracúvaniu osobných údajov, ktoré sa jej týka, ktoré je vykonávané na základe článku 6 ods. 1 písm. e) alebo f) vrátane namietania proti profilovaniu založenému na uvedených ustanoveniach. Prevádzkovateľ nesmie ďalej spracúvať osobné údaje, pokiaľ nepreukáže nevyhnutné oprávnené dôvody na spracúvanie, ktoré prevažujú nad záujmami, právami a slobodami dotknutej osoby, alebo dôvody na preukazovanie, uplatňovanie alebo obhajovanie právnych nárokov.“

23.

Článok 85 uvedeného nariadenia, nazvaný „Spracúvanie a sloboda prejavu a právo na informácie“, stanovuje:

„1.   Členské štáty právnymi prepismi zosúladia právo na ochranu osobných údajov podľa tohto nariadenia s právom na slobodu prejavu a právom na informácie vrátane spracúvania na žurnalistické účely a na účely akademickej, umeleckej alebo literárnej tvorby.

2.   Pokiaľ ide o spracúvanie vykonávané na žurnalistické účely alebo na účely akademickej, umeleckej alebo literárnej tvorby, členské štáty stanovia výnimky alebo odchýlky z kapitoly II (zásady), kapitoly III (práva dotknutej osoby), kapitoly IV (prevádzkovateľ a sprostredkovateľ), kapitoly V (prenos osobných údajov do tretích krajín alebo medzinárodným organizáciám), kapitoly VI (nezávislé dozorné orgány), kapitoly VII (spolupráca a konzistentnosť) a kapitoly IX (osobitné situácie spracúvania údajov), ak sú potrebné na zosúladenie práva na ochranu osobných údajov so slobodou prejavu a právom na informácie.

3.   Každý členský štát oznámi Komisii ustanovenia svojich právnych predpisov, ktoré prijal podľa odseku 2, a bezodkladne oznámi aj všetky následné pozmeňujúce právne predpisy či zmeny, ktoré sa ich týkajú.“

24.

Smernica 95/46 bola do francúzskeho práva prebratá loi no 78‑17 du 6 janvier 1978 relative à l’informatique, aux fichiers et aux libertés (zákon č. 78‑17 zo 6. januára 1978 o informačných technológiách, informačných systémoch a slobodách).

25.

Pani G. C. a páni A. F., B. H. a E. D. požiadali spoločnosť Google LLC, aby odstránila z výsledkov vyhľadávania, ktoré sa zobrazujú pri zadaní ich mena do vyhľadávača prevádzkovaného touto spoločnosťou, rôzne odkazy vedúce na webové stránky zverejnené tretími osobami, čo však táto spoločnosť odmietla.

26.

Konkrétne pani G. C. požiadala o odstránenie odkazu na satirickú fotomontáž zverejnenú pod pseudonymom 18. februára 2011 na kanáli YouTube, na ktorej je vyobrazená po boku starostu obce, pre ktorú pracovala ako riaditeľka kancelárie starostu, a ktorá výslovne naznačuje intímny pomer medzi nimi, ako aj vplyv tohto pomeru na jej vlastnú politickú kariéru. Táto fotomontáž bola zverejnená počas kampane pre kantonálne voľby, v ktorých pani G. C. kandidovala. V čase, keď bola jej žiadosť o odstránenie odkazu zamietnutá, dotknutá osoba nebola zvolená ani sa neuchádzala o volebný mandát v miestnej samospráve a nevykonávala už ani funkciu riaditeľky kancelárie starostu obce.

27.

Pán A. F. požiadal o odstránenie odkazu na článok v denníku Libération z 9. septembra 2008, ktorý bol zverejnený aj na stránke Centre contre les manipulations mentales (Centrum proti mentálnej manipulácii, CCMM) a ktorý sa týkal samovraždy jedného z členov scientologickej cirkvi v decembri 2006. Pán A. F. sa v tomto článku spomína ako manažér scientologickej cirkvi pre styk s verejnosťou, pričom túto funkciu už prestal medzitým vykonávať. Okrem toho autor sporného článku uvádza, že kontaktoval pána A. F. na účely získania jeho verzie skutočností a spomína vyjadrenia získané pri tejto príležitosti.

28.

Pán B. H. požiadal o odstránenie odkazov na články, najmä na články uverejnené v tlači, ktoré sa týkali trestného stíhania začatého v júni 1995 vo veci financovania Republikánskej strany (PR), v rámci ktorého bolo voči nemu a viacerým podnikateľom a politikom vznesené obvinenie. Konanie, ktoré sa ho týkalo, bolo skončené uznesením o zastavení konania z 26. februára 2010. Väčšina sporných odkazov vedie na články, ktoré pochádzajú z obdobia začatia vyšetrovania a neuvádzajú teda informácie o výsledku konania.

29.

Pán E. D. požiadal o odstránenie odkazov na dva články uverejnené v denníkoch Nice Matin a le Figaro, v ktorých sa píše o pojednávaní v rámci trestného konania, na ktorom bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní sedem rokov a na doplnkový trest súdneho ochranného dohľadu v trvaní desať rokov za trestné činy sexuálneho násilia spáchaného na maloletých osobách mladších ako pätnásť rokov. Jeden z týchto článkov čiernej kroniky navyše uvádza viacero intímnych detailov týkajúcich sa pána E. D., ktoré vyšli najavo počas procesu.

30.

Po zamietnutiach zo strany Google sa žalobcovia obrátili na Commission nationale de l’informatique et des libertés (Národná komisia pre informačné technológie a slobody) (CNIL) so sťažnosťami, ktorými sa domáhali toho, aby CNIL nariadila uvedenej spoločnosti odstrániť predmetné odkazy. Listami z 24. apríla 2015, 28. augusta 2015, 21. marca 2016 a 9. mája 2016 predsedníčka CNIL informovala žalobcov o zastavení konania o ich sťažnostiach.

31.

Žalobcovia teda podali žaloby proti zamietnutiam CNIL vyzvať spoločnosť Google na požadované odstránenie odkazov. Vnútroštátny súd tieto žaloby spojil.

32.

Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko) konštatovala, že uvedené žaloby vyvolávajú viacero závažných ťažkostí týkajúcich sa výkladu smernice 95/46, a preto rozhodnutím z 24. februára 2017, ktoré bolo doručené Súdnemu dvoru 15. marca 2017, rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

33.

A. F., B. H., Google, francúzska, írska, grécka, talianska, rakúska a poľská vláda, vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Európska komisia predložili písomné pripomienky.

34.

B. H., Google, francúzska, írska, grécka, rakúska a poľská vláda, ako aj Európska komisia boli vypočutí na pojednávaní, ktoré sa konalo 11. septembra 2018.

35.

Otázky, ktoré položil vnútroštátny súd, sa týkajú výkladu ustanovení smernice 95/46 a nie ustanovení nariadenia 2016/679. Týmto nariadením, ktoré sa uplatňuje od 25. mája 2018, ( 8 ) však bola uvedená smernica zrušená s účinnosťou od tohto dátumu. ( 9 )

36.

Vzhľadom na to, že podľa francúzskeho procesného správneho práva je zákonom uplatniteľným na spor zrejme zákon platný v čase prijatia napadnutého rozhodnutia, niet pochýb, že na spor vo veci samej sa uplatňuje smernica 95/46. Súdny dvor má teda poskytnúť výklad ustanovení tejto smernice.

37.

Východiskom otázok vnútroštátneho súdu v tejto veci je zásadný rozsudok Google Spain a Google ( 10 ), v ktorom Súdny dvor predovšetkým rozhodol, pokiaľ ide o výroky relevantné pre prejednávanú vec, že:

38.

Skutkové okolnosti vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Google Spain a Google ( 15 ), sa síce týkali osobných údajov, nešlo však o „citlivé“ údaje v zmysle článku 8 smernice 95/46. To ma privádza k prvej otázke.

39.

Vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou pýta, či sa s ohľadom na osobitnú zodpovednosť, právomoci a možnosti poskytovateľa vyhľadávača zákaz uložený iným prevádzkovateľom spracovávať údaje uvedené v článku 8 ods. 1 a 5 smernice 95/46 uplatňuje aj na takéhoto poskytovateľa.

40.

Podľa článku 8 ods. 1 smernice 95/46 členské štáty zakážu spracovanie osobných údajov, ktoré odhaľujú rasový alebo etnický pôvod, politické názory, náboženské alebo filozofické presvedčenie, členstvo v odborových zväzoch, ako aj spracovanie údajov týkajúcich sa zdravia alebo sexuálneho života.

41.

Článok 8 ods. 5 tejto smernice stanovuje, že spracovanie údajov týkajúcich sa trestných činov, odsúdení v trestnom konaní alebo bezpečnostných opatrení možno vykonávať iba pod kontrolou orgánu verejnej moci, alebo ak vnútroštátne právo ustanovuje vhodné osobitné záruky, s výhradou výnimiek, ktoré členský štát môže udeliť na základe vnútroštátnych zákonných ustanovení upravujúcich vhodné osobitné záruky. Úplný register trestov však možno viesť iba pod kontrolou orgánu verejnej moci. Členské štáty môžu stanoviť, že údaje týkajúce sa správnych sankcií alebo rozhodnutí v občianskoprávnych veciach sa tiež spracovávajú pod kontrolou orgánu verejnej moci.

42.

Treba konštatovať, že článok 8 smernice 95/46 nebol predmetom veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Google Spain a Google ( 16 ). Toto jednoduché konštatovanie ma vedie k domnienke, že na rozdiel od toho, čo tvrdí spoločnosť Google, odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku nemôže vyplývať z tohto rozsudku. Skutočnosť, že táto vec sa netýkala citlivých údajov upravených v článku 8 ods. 1 smernice 95/46, neznamená, že sa toto ustanovenie nevzťahuje na vyhľadávač.

43.

Generálny advokát Jääskinen vo svojich návrhoch vo veci Google Spain a Google takto odôvodnil svoj názor (s ktorým sa Súdny dvor nestotožnil), podľa ktorého poskytovateľ služieb internetových vyhľadávačov nie je „prevádzkovateľom“ osobných údajov na webových stránkach tretích osôb: „Opačný názor by znamenal, že internetové vyhľadávače sú nezlučiteľné s právom Únie, čo je záver, ktorý považujem za absurdný. Konkrétne, ak by sa poskytovatelia služieb internetových vyhľadávačov považovali za prevádzkovateľov osobných údajov uvedených na zdrojových internetových stránkach tretích osôb a ak by niektorá z týchto stránok obsahovala „osobitné kategórie údajov“ uvedené v článku 8 smernice [95/46] (napríklad osobné údaje prezrádzajúce politické názory alebo náboženské presvedčenia alebo údaje týkajúce sa zdravia alebo sexuálneho života jednotlivcov), činnosť poskytovateľa služieb internetových vyhľadávačov by sa automaticky stala nezákonnou, ak by neboli splnené prísne podmienky stanovené v tomto článku na spracovanie takých údajov.“ ( 17 )

44.

Táto pasáž veľmi dobre poukazuje na problematiku a podstatu prejednávanej veci. Keďže smernica 95/46, ktorá bola prijatá v roku 1995 a v zásade stanovuje povinnosti členským štátom, nebola vypracovaná s ohľadom na vyhľadávače v ich aktuálnej podobe, jej ustanovenia nemožno intuitívne a doslovne uplatniť na takéto vyhľadávače. Práve z tohto dôvodu mal vnútroštátny súd vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Google Spain a Google ( 18 ), rovnaké pochybnosti ako vnútroštátny súd v prejednávanej veci, a preto sa obrátili na Súdny dvor.

45.

V dôsledku toho nemožno pri otázke uplatniteľnosti ustanovení smernice 95/46 zaujať prístup „všetko alebo nič“. Podľa môjho názoru je potrebné preskúmať každé jedno ustanovenie z hľadiska vhodnosti jeho uplatnenia na vyhľadávač.

46.

Doslovné uplatnenie článku 8 ods. 1 smernice 95/46 na vyhľadávač by viedlo k zákazu akéhokoľvek spracovávania údajov uvedených v tomto ustanovení, okrem výnimiek stanovených v článku 8 ods. 2 tejto smernice.

47.

V tejto súvislosti podotýkam, že nikto z účastníkov konania, ktorí predložili pripomienky, nenavrhuje takýto prísny výklad, a tak to je správne.

48.

Doslovné uplatnenie článku 8 ods. 1 smernice 95/46 by znamenalo, že vyhľadávač by musel povinne kontrolovať, či zoznam výsledkov zobrazených v nadväznosti na vyhľadávanie uskutočnené na základe zadania mena fyzickej osoby neobsahuje odkazy na webové stránky obsahujúce údaje uvedené v tomto ustanovení, a to ex ante a bez návrhu, to znamená aj pri neexistencii žiadosti dotknutej osoby o odstránenie odkazu.

49.

Podľa môjho názoru kontrola ex ante a bez návrhu nie je ani možná, ani žiaduca.

50.

Súdny dvor v rozsudku Google Spain a Google ( 19 ) uviedol, že „keďže teda činnosť vyhľadávača môže významne a vo vzťahu k činnosti editorov webových stránok doplňujúcim spôsobom ovplyvniť základné práva na súkromie a ochranu osobných údajov, poskytovateľ tohto vyhľadávača ako osoba, ktorá určuje ciele a prostriedky tejto činnosti, musí v rámci svojich zodpovedností, kompetencií a možností zaručiť, že táto činnosť spĺňa požiadavky smernice 95/46, aby záruky ňou stanovené mohli mať plný účinok a aby účinná a úplná ochrana dotknutých osôb, a najmä práva na rešpektovanie ich súkromia, mohla byť skutočne dosiahnutá“. ( 20 )

51.

Z tejto pasáže možno vyvodiť dva závery. Predovšetkým, ako tvrdí Komisia vo svojich pripomienkach, smernica 95/46 vychádza zo zásady, že každý prevádzkovateľ musí spĺňať všetky požiadavky stanovené touto smernicou, vrátane požiadaviek uvedených v jej článku 8.

52.

Ďalej, aj keď je táto pasáž formulovaná ako povinnosť, ktorá prislúcha poskytovateľovi vyhľadávača, ( 21 ) takýto poskytovateľ môže konať iba v rámci svojej zodpovednosti, právomocí a možností. Inými slovami, je možné, že takýto poskytovateľ nemôže zabezpečiť plný účinok ustanovení smernice 95/46 práve z dôvodu svojej obmedzenej zodpovednosti, právomocí a možností.

53.

Článok 8 smernice 95/46 treba teda vykladať s ohľadom na zodpovednosť, právomoci a možnosti poskytovateľa vyhľadávača.

54.

V tejto súvislosti je potrebné vylúčiť uplatnenie ex ante článku 8 ods. 1 smernice 95/46 na poskytovateľa vyhľadávača. Kontrola ex ante webových stránok, na ktoré odkazujú výsledky vyhľadávania, nespadá do zodpovednosti ani možností ( 22 ) vyhľadávača. Úlohou poskytovateľa vyhľadávača je, ako vyplýva z jeho názvu, vyhľadať, nájsť, zobraziť a sprístupniť informácie, a to vďaka algoritmu umožňujúcemu ich najefektívnejšie vyhľadanie. Úlohou poskytovateľa vyhľadávača naopak nie je kontrolovať, či dokonca cenzurovať. Poskytovateľ vyhľadávača koná na účely vyhľadávania a reaguje na účely odstránenia odkazu z výsledkov vyhľadávania. V každom prípade ja takto chápem rozsudok Google Spain a Google ( 23 ).

55.

Obdobne tak, ako zdôrazňuje aj Komisia, zákazy a obmedzenia stanovené v článku 8 ods. 1 smernice 95/46 sa nemôžu uplatňovať na poskytovateľa vyhľadávača tak, akoby on sám zverejňoval citlivé údaje na webových stránkach, na ktoré vedú vyhľadané odkazy. Činnosť vyhľadávača logicky nasleduje až po tom, čo boli (citlivé) údaje zverejnené na internete, a má vedľajšiu povahu.

56.

Zákazy a obmedzenia stanovené v článku 8 ods. 1 smernice 95/46 sa preto môžu uplatňovať na vyhľadávač iba z dôvodu odstránenia odkazu, a teda prostredníctvom overenia ex post na základe žiadosti dotknutej osoby o odstránenie odkazu.

57.

Navrhujem teda odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku tak, že v rámci zodpovednosti, právomocí a možností poskytovateľa vyhľadávača sa článok 8 ods. 1 a 5 smernice 95/46 v zásade uplatňuje na činnosti takéhoto poskytovateľa vyhľadávača.

58.

Spôsoby takéhoto uplatňovania sú predmetom druhej prejudiciálnej otázky.

59.

Druhá otázka, ktorá je položená pre prípad, že by Súdny dvor konštatoval uplatniteľnosť článku 8 ods. 1 a 5 smernice 95/46 na spracovanie údajov vykonávané poskytovateľom vyhľadávača, pozostáva z troch častí.

60.

Vnútroštátny súd sa v podstate snaží

61.

Týmito podotázkami sa budem zaoberať v poradí, v akom sú položené.

62.

Východiskovým bodom je, že pokiaľ neexistuje odôvodnenie v zmysle článkov 8 a 9 smernice 95/46, odmietnutie poskytovateľa vyhľadávača odstrániť odkaz z webovej stránky je v rozpore s článkom 8 ods. 1 alebo 5 tejto smernice.

63.

Spoločnosť Google, ako aj vlády Írska, Rakúska a Spojeného kráľovstva tvrdia, že ide o dôležitý, nie však rozhodujúci faktor v rámci vyváženia práv a záujmov, ktoré musí poskytovateľ vyhľadávača vykonať pri každej jednej žiadosti o odstránenie odkazu, vrátane žiadostí, ktoré sa týkajú odkazov na webové stránky spracúvajúce osobitné kategórie údajov v zmysle článku 8 ods. 1 alebo 5 smernice 95/46.

64.

Francúzska, talianska a poľská vláda, ako aj Komisia sa naopak domnievajú, že zákaz spracovania stanovený v článku 8 ods. 1 a 5 smernice 95/46 znamená, že poskytovateľ vyhľadávača, ktorému je predložená žiadosť o odstránenie odkazu, musí systematicky vyhovieť tejto žiadosti, t. j. bez povinnosti alebo možnosti overiť aj iné skutočnosti, než je neexistencia odôvodnenia.

65.

Ja s týmto stanoviskom súhlasím.

66.

Znenie článku 8 ods. 1 a 5 smernice 95/46 totiž nepripúšťa nijaké pochybnosti o tom, že ide o povinnosť zákazu spracovania citlivých údajov vymenovaných v tomto ustanovení. Nie je mi totiž jasné, ako by sa v takejto situácii mohol tento zákaz považovať iba za jednu zo skutočností, ktoré treba zohľadniť v rámci preskúmania žiadosti o odstránenie odkazu.

67.

Takýto prístup je logickým pokračovaním veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Google Spain a Google ( 24 ). Pripomínam, že táto vec sa týkala výlučne údajov, ktorých zverejnenie bolo samo osebe v súlade s právom. Súdny dvor mohol preto v prvom rade konštatovať, že poskytovateľ vyhľadávača je povinný odstrániť zo zoznamu výsledkov, ktoré sa zobrazia v nadväznosti na vyhľadávanie uskutočnené na základe zadania mena určitej osoby, odkazy na webové stránky uverejnené tretími osobami, ktoré obsahujú informácie týkajúce sa uvedenej osoby – a to aj v prípade, ak je toto zverejnenie samo osebe v súlade s právnymi predpismi ( 25 ) – a následne pristúpiť k zváženiu práv údajového subjektu oproti hospodárskemu záujmu poskytovateľa vyhľadávača, ako aj záujmu verejnosti na prístupe k predmetnej informácii. ( 26 )

68.

V tejto súvislosti si dovolím uviesť jednu vsuvku týkajúcu sa veci Google Spain a Google. Keďže sa všeobecne uznáva, že pokiaľ je informácia v súlade s právom, na osobu, ktorá ju zverejnila, sa v každom prípade vzťahuje sloboda prejavu zakotvená v článku 11 Charty, bolo by bývalo užitočné, keby Súdny dvor toto základné právo výslovne spomenul. Jasnejšie by tak vynikla skutočnosť, že treba nielen zvážiť články 7 a 8 Charty na jednej strane a právo na informácie na druhej strane, ale že je tiež potrebné vziať do úvahy slobodu prejavu. K tejto otázke sa vrátim v analýze týkajúcej sa článku 9 smernice 95/46.

69.

V rámci článku 8 smernice 95/46 naopak nevidím dôvod na takéto zváženie. Pokiaľ sa preukáže, že došlo k spracovaniu citlivých údajov, je potrebné vyhovieť žiadosti o odstránenie odkazu.

70.

Som si, samozrejme, vedomý stanoviska, ktoré „pracovná skupina pre ochranu údajov zriadená podľa článku 29“ ( 27 ) vyjadrila vo svojich „Usmerneniach k výkonu rozsudku [Google Spain a Google ( 28 )]“ z 26. novembra 2014 ( 29 ) (ďalej len „usmernenia“), podľa ktorého po prvé vo väčšine prípadov žiadostí o odstránenie odkazov je pred prijatím rozhodnutia potrebné zohľadniť viac než jedno kritérium, po druhé nijaké kritérium nie je samo osebe rozhodujúce ( 30 ) a po tretie, pokiaľ ide konkrétne o článok 8 smernice 95/46, „orgány na ochranu údajov s väčšou pravdepodobnosťou zasiahnu vtedy, keď je žiadosť o odstránenie odkazu zamietnutá“. ( 31 )

71.

V tejto súvislosti považujem skutočnosť, že pred prijatím rozhodnutia o žiadosti o odstránenie odkazu je potrebné zohľadniť viaceré kritériá, za samozrejmú. Tvrdenie, že by orgán na ochranu údajov zasiahol s väčšou pravdepodobnosťou, sa mi naopak nezdá byť dostatočne presvedčivé a jasné. Ak sa ukáže, že údaje patria medzi citlivé údaje uvedené v článku 8 ods. 1 a 5 smernice 95/46, ich spracovanie je zakázané.

72.

Domnievam sa preto, že ratio legis článku 8 ods. 1 a 5 smernice 95/46 spočíva aj v predchádzaní prípadného zobrazovania väčšieho rozsahu takýchto údajov vyhľadávačom. Keďže podľa tohto ustanovenia normotvorca považuje spracovávanie určitých údajov za protiprávne, podľa mňa z toho vyplýva, že aj samostatné spracovávanie poskytovateľom vyhľadávača je protiprávne, prinajmenšom od chvíle, keď tento poskytovateľ nevyhovel žiadosti o odstránenie odkazu.

73.

Inak povedané, článkom 8 smernice 95/46 už normotvorca Únie vyriešil otázku citlivých údajov v tom zmysle, že v prípade týchto údajov nemožno pristúpiť k zváženiu záujmov. Tento výklad je podporený skutočnosťou, že nariadenie 2016/679 nielen že zachovalo zákaz ( 32 ) spracovania citlivých údajov, ale dokonca rozšírilo kategórie týchto údajov. ( 33 )

74.

V dôsledku toho s výhradou výnimiek stanovených smernicou 95/46 zákaz uložený poskytovateľovi vyhľadávača spracovávať údaje uvedené v článku 8 ods. 1 a 5 tejto smernice ukladá povinnosť systematicky vyhovieť žiadostiam o odstránenie odkazov, ktoré sa týkajú odkazov vedúcich na webové stránky obsahujúce takéto údaje.

75.

Vnútroštátny súd žiada o objasnenia iba v súvislosti s dvomi z piatich výnimiek stanovených v článku 8 ods. 2 smernice 95/46.

76.

Podľa článku 8 ods. 2 písm. a) smernice 95/46 sa odsek 1 neuplatňuje, ak údajový subjekt poskytol svoj výslovný súhlas ( 34 ) s takýmto spracovaním, s výnimkou prípadu, ak právne predpisy členského štátu stanovujú, že zákaz uvedený v odseku 1 nemožno zrušiť súhlasom uvedeného subjektu. Článok 8 ods. 2 písm. e) smernice 95/46 stanovuje, že odsek 1 tohto článku sa neuplatňuje, ak sa spracovanie týka údajov, ktoré evidentne zverejní údajový subjekt, alebo ak je spracovanie nevyhnutné na preukázanie, uplatnenie alebo obhajobu právnych nárokov.

77.

V rozsahu, v akom navrhujem Súdnemu dvoru riešenie, podľa ktorého považujem zákazy spracovania údajov stanovené v článku 8 ods. 1 a 5 smernice 95/46 za uplatniteľné, domnievam sa, že sa v zásade uplatňujú aj výnimky stanovené v tomto článku 8 smernice 95/46, hoci niektoré z výnimiek upravených v článku 8 ods. 2 smernice 95/46 sa mi zdajú byť z hľadiska ich uplatniteľnosti na vyhľadávač skôr teoretické než praktické. ( 35 ) Poskytovateľ vyhľadávača teda môže odmietnuť vyhovieť žiadosti o odstránenie odkazu, ak sú splnené podmienky článku 8 ods. 2 tejto smernice.

78.

V súlade s článkom 9 smernice 95/46 členské štáty stanovia výnimky a odchýlky zo spracovania osobných údajov vykonávaného výlučne na žurnalistické účely alebo účely umeleckého alebo literárneho vyjadrenia, najmä z článku 8 smernice 95/46, a to v rozsahu, v akom sa ukážu byť nevyhnutné na zosúladenie práva na súkromie s právnymi predpismi upravujúcimi slobodu prejavu.

79.

Vzniká tu otázka, či poskytovateľ vyhľadávača môže odmietnuť vyhovieť žiadosti o odstránenie odkazu, ak zistí, že zobrazenie citlivých údajov uvedených na stránke, na ktorú vedie predmetný odkaz, je v súlade s právom, lebo na spracovanie vykonávané na tento účel editorom webovej stránky sa vzťahuje článok 9 smernice 95/46.

80.

Treba uviesť, že podľa rozsudku Google Spain a Google ( 36 ) sa môže stať, že žiadosť o odstránenie odkazu bude úspešná vo vzťahu k poskytovateľovi vyhľadávača, ale neúspešná vo vzťahu k editorovi webovej stránky, na ktorú vedie daný odkaz, a to z dôvodu uplatnenia článku 9 smernice 95/46. Súdny dvor sa totiž domnieval, že „spracovanie údajov editorom webovej stránky spočívajúce v uverejnení informácií týkajúcich sa fyzickej osoby môže byť prípadne uskutočnené ‚na žurnalistické účely‘ a v dôsledku toho sa naň môžu na základe článku 9 smernice 95/46 uplatniť výnimky z požiadaviek stanovených touto smernicou, pričom sa nezdá, že by šlo o takúto situáciu v prípade poskytovateľa vyhľadávača. Preto nemožno vylúčiť, že údajový subjekt bude môcť za určitých okolností uplatniť práva upravené v článku 12 písm. b) a článku 14 prvom odseku písm. a) smernice 95/46 proti uvedenému poskytovateľovi vyhľadávača, nie však proti editorovi uvedenej webovej stránky“ ( 37 ).

81.

Táto kľúčová pasáž rozsudku Google Spain a Google ( 38 ) je samotným jadrom odôvodnenia, ktorého účelom je zdôvodniť zakotvenie „práva na zabudnutie“: na účely ochrany súkromia a práva na údaje dotknutej osoby je možné „strieľať na posla správ“, (aj keď) „náprava pri zdroji“ nie je možná z dôvodu práva editora webovej stránky na slobodu prejavu.

82.

Táto pasáž veľmi zvádza k výkladu v tom zmysle, že článok 9 sa neuplatňuje na poskytovateľa vyhľadávača.

83.

Navrhujem, aby Súdny dvor odolal tomuto pokušeniu.

84.

Po prvé podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) „webové stránky vďaka svojej dostupnosti a schopnosti uchovávať a šíriť veľké množstvá údajov výraznou mierou prispievajú k zlepšovaniu prístupu verejnosti k aktuálnym informáciám a vo všeobecnosti k uľahčeniu šírenia informácií“. ( 39 ) Konkrétne vo veci, ktorej predmetom bola webová stránka, ktorá je jednou z hlavných služieb zdieľania súborov na internete na svete, ( 40 ) ESĽP súd uviedol, že „článok 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme ( 41 ) sa týka nielen obsahu informácií, ale aj spôsobov ich prenosu či získavania“. ( 42 )

85.

Právo verejnosti prijímať a šíriť informácie sprístupnené na internete chráni článok 11 Charty. ( 43 ) Týka sa to tak informácií uvedených na zdrojových webových stránkach, ako aj informácií poskytovaných internetovými vyhľadávačmi. ( 44 )

86.

Po druhé z vyššie citovanej pasáže rozsudku Google Spain a Google ( 45 ) možno vyvodiť jediný záver, a to že článok 9 smernice 95/46 ako taký sa neuplatňuje priamo na činnosť poskytovateľa vyhľadávača. Vzhľadom na to, že činnosť takéhoto poskytovateľa je vedľajšou činnosťou k hlavnej činnosti osoby zverejňujúcej informácie, je logické, že článok 9 smernice 96/45 sa v prvom rade vzťahuje na túto osobu. Skutočnosť, že údaje uvedené na predmetnej webovej stránke spadajú do oblasti žurnalistiky alebo umeleckého či literárneho vyjadrenia v zmysle článku 9 smernice 95/46, však nemôže viesť k tomu, že by sa poskytovateľ vyhľadávača, ktorý je, ako som konštatoval vyššie, viazaný povinnosťami stanovenými v článku 8 tejto smernice, nemohol dovolávať článku 9 smernice 95/46.

87.

Skutočnosť, že sa na údaje na webovej stránke vzťahuje článok 9 tejto smernice, musí predstavovať okolnosť umožňujúcu zamietnuť žiadosť o odstránenie odkazu.

88.

Článok 9 smernice 95/46 predstavuje na úrovni sekundárneho práva konkrétne vyjadrenie slobody prejavu a práva na informácie, ako aj slobody médií, ktoré sú zakotvené v článku 11 Charty. Inými slovami, v rámci potrebného zváženia práva na rešpektovanie súkromia a práva na ochranu údajov podľa článkov 7 a 8 Charty na jednej strane, oproti právu verejnosti na prístup k predmetnej informácii na druhej strane je potrebné zohľadniť skutočnosť, že táto informácia pochádza z pera novinára alebo je umeleckým alebo literárnym vyjadrením.

89.

Na záver možno konštatovať, že hoci Súdny dvor mohol v rozsudku Google Spain a Google ( 46 ) sformulovať niektoré svoje úvahy o niečo jasnejšie, nie je vylúčené, že pri preskúmaní splnenia podmienok stanovených v článku 12 písm. b) a článku 14 prvom odseku písm. a) smernice 95/46, uskutočnenom v uvedenom rozsudku, je sloboda prejavu irelevantná. Podľa môjho názoru je pri zvážení záujmu používateľov internetu, ktorí môžu mať potenciálny záujem na prístupe na internetovú stránku prostredníctvom vyhľadávania na základe zadania mena dotknutej osoby, oproti základným právam tejto osoby podľa článkov 7 a 8 Charty potrebné zvážiť aj slobodu prejavu a právo na informácie editorov a používateľov internetu, ktoré zaručuje článok 11 Charty.

90.

V tejto mojej analýze ma utvrdzujú usmernenia, podľa ktorých „orgány na ochranu údajov uznávajú, že v závislosti od kontextu môže byť preskúmanie toho, či bola informácia uverejnená na žurnalistické účely, relevantné. Skutočnosť, že informáciu uverejnil novinár – ktorého prácou je informovanie verejnosti – je faktorom, ktorý treba zohľadniť. Toto kritérium však samo osebe nestačí na zamietnutie žiadosti, keďže rozsudok Súdneho dvora jasne rozlišuje medzi právnym základom uverejnenia v médiách a právnym základom, ktorý umožňuje vyhľadávačom zoraďovať výsledky vyhľadávania na základe zadania mena osoby“. ( 47 )

91.

Napokon je potrebné uviesť, že článok 17 nariadenia 2016/679, ktorý v súčasnosti kodifikuje „právo na zabudnutie“, vo svojom odseku 3 písm. a) stanovuje výnimku z tohto práva v prípade, ak je spracovanie údajov nevyhnutné na účely výkonu práva na slobodu prejavu a práva na informácie. Táto výnimka sa vzťahuje na všetky dôvody uvedené v článku 17 ods. 1 smernice 95/46, ktoré môžu zakladať právo na zabudnutie, a teda napríklad aj na situáciu, keď boli osobné údaje spracované protiprávne (ods. 1 písm. d). Nariadenie 2016/679 teda uznáva obmedzenie práva na odstránenie odkazu z dôvodov týkajúcich sa slobody prejavu a práva na informácie, a to aj v prípade, že sa spracovanie týka citlivých údajov.

92.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú prejudiciálnu otázku tak, že podľa článku 8 ods. 1 a 5 smernice 95/46 je poskytovateľ vyhľadávača povinný systematicky vyhovieť žiadostiam o odstránenie odkazov, ktoré sa týkajú odkazov vedúcich na webové stránky obsahujúce citlivé údaje uvedené v tomto ustanovení, a to s výhradou výnimiek stanovených smernicou 95/46, akými sú výnimky stanovené v článku 8 ods. 2 písm. a) a e) tejto smernice. Skutočnosť, že sa na údaje uvedené na predmetnej webovej stránke vzťahuje článok 9 smernice 95/46, však predstavuje okolnosť umožňujúcu zamietnuť žiadosť o odstránenie odkazu. V takejto situácii poskytovateľ vyhľadávača musí vykonať zváženie práva na rešpektovanie súkromia a práva na ochranu údajov podľa článkov 7 a 8 Charty na jednej strane, oproti právu verejnosti na prístup k predmetnej informácii a právu na slobodu prejavu osoby, ktorá danú informáciu zverejnila, podľa článku 11 Charty na druhej strane.

93.

Keďže tretia prejudiciálna otázka bola položená len „pre prípad zápornej odpovede“ na prvú otázku, vzhľadom na mnou navrhovanú kladnú odpoveď nie je potrebné na ňu odpovedať.

94.

Štvrtá prejudiciálna otázka pozostáva z dvoch častí.

95.

V prvej časti tejto otázky sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či je poskytovateľ vyhľadávača povinný vyhovieť žiadosti o odstránenie odkazu v prípade, ak žiadateľ preukáže, že osobné údaje uverejnené na webovej stránke, na ktorú vedie sporný odkaz, sa stali neúplnými alebo nesprávnymi, alebo že už nie sú aktuálne.

96.

Vnútroštátny súd tak chce vedieť, či takáto povinnosť existuje, ak žiadateľ preukáže, že s ohľadom na priebeh súdneho konania informácie týkajúce sa skoršej fázy tohto konania už viac nezodpovedajú jeho aktuálnej situácii.

97.

V druhej časti štvrtej otázky, ktorá za vzťahuje najmä na konania vo veci samej týkajúce sa pánov B. H. a E. D., sa vnútroštátny súd pýta, či informácie o vznesení obvinenia z trestného činu voči jednotlivcovi alebo opisujúce súdne konanie a odsúdenie, ktoré z neho vyplynulo, predstavujú údaje o trestných činoch a odsúdeniach v trestnom konaní v zmysle článku 8 ods. 5 smernice 95/46, a najmä či sa toto ustanovenie vzťahuje na webovú stránku obsahujúcu údaje o odsúdeniach alebo súdnych konaniach, ktoré boli vedené proti fyzickej osobe.

98.

Je potrebné zaoberať sa najskôr druhou a potom prvou časťou otázky.

99.

Podľa článku 8 ods. 5 smernice 95/46 spracovanie údajov týkajúcich sa trestných činov, odsúdení v trestnom konaní alebo bezpečnostných opatrení možno vykonávať iba pod kontrolou orgánu verejnej moci, alebo ak vnútroštátne právo ustanovuje vhodné osobitné záruky, s výhradou výnimiek, ktoré členský štát môže udeliť na základe vnútroštátnych zákonných ustanovení upravujúcich vhodné osobitné záruky. Úplný register trestov však možno viesť iba pod kontrolou orgánu verejnej moci. Členské štáty môžu stanoviť, že údaje týkajúce sa správnych sankcií alebo rozhodnutí v občianskoprávnych veciach sa tiež spracovávajú pod kontrolou orgánu verejnej moci.

100.

Podľa môjho názoru informácie o súdnych konaniach uverejnené na internetových stránkach, akými sú informácie dotknuté vo veciach týkajúcich sa pánov B. H. a E. D., predstavujú údaje v zmysle článku 8 ods. 5 smernice 95/46. Dokonca aj v prípade, ak trestné konanie neviedlo k odsúdeniu, ide o údaj týkajúci sa trestného činu.

101.

Zostáva zodpovedať prvú časť štvrtej prejudiciálnej otázky, týkajúcu sa záverov, ktoré treba vyvodiť z tohto zistenia v súvislosti s článkami, a to najmä v tlači, ktoré opisujú skoršiu fázu súdneho konania a logicky už nie sú aktuálne.

102.

So zreteľom na navrhovanú odpoveď na tretiu časť druhej otázky sa domnievam, že pokiaľ ide o článok v tlači, treba zvoliť diferencovaný prístup, keďže ide o osobné údaje opisované výlučne na žurnalistické účely.

103.

V tejto súvislosti sa v pokynoch uvádza, že „členské štáty Únie môžu mať odlišné prístupy k uverejňovaniu informácií o páchateľoch trestnej činnosti a ich trestných činoch. Môžu existovať osobitné zákony, ktoré majú vplyv na dostupnosť tohto typu informácií počas určitého obdobia. Orgány na ochranu údajov sa budú takýmito prípadmi zaoberať v súlade so zásadami a prístupmi platnými v ich členskom štáte. Vo všeobecnosti je pravdepodobnejšie, že orgány na ochranu údajov rozhodnú o odstránení odkazu z výsledkov vyhľadávania, ktorý súvisí s relatívne menej závažnými trestnými činmi spáchanými pred mnohými rokmi, než že by prijali takéto rozhodnutie v prípade závažnejších trestných činov spáchaných len nedávno. Tieto otázky však vyžadujú starostlivé preskúmanie v každom jednotlivom prípade“. ( 48 )

104.

Obdobne tak sa domnievam, že je potrebné vykonať preskúmanie v každom jednotlivom prípade, v ktorom poskytovateľ vyhľadávača musí zvážiť právo na rešpektovanie súkromia a právo na ochranu údajov podľa článkov 7 a 8 Charty na jednej strane, oproti právu verejnosti na prístup k predmetnej informácii na druhej strane, pričom musí zohľadniť skutočnosť, či táto informácia spadá do oblasti žurnalistiky alebo predstavuje umelecké alebo literárne vyjadrenie.

105.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položila Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko), takto: