1.

Toto odvolacie konanie má pôvod v spore medzi bývalým zamestnancom misie Eulex Kosovo ( 2 ), pánom Liamom Jenkinsonom (ďalej len „odvolateľ“), a Radou Európskej únie, Európskou komisiou, Európskou službou pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) a misiou Eulex Kosovo (ďalej len „odporkyne“) týkajúcom sa nepredĺženia platnosti poslednej zmluvy odvolateľa zo strany misie Eulex Kosovo v sérii po sebe nasledujúcich zmlúv na dobu určitú (ďalej len „ZDU“) podpísaných odvolateľom a troma misiami Európskej únie medzi rokmi 1994 a 2014. ( 3 )

2.

Svojím odvolaním odvolateľ navrhuje, aby Súdny dvor zrušil uznesenie vydané vo veci Jenkinson/Rada a i. ( 4 ), ktorým Všeobecný súd zamietol jeho žalobu, ktorej predmetom bol v prvom rade návrh, založený na článku 272 ZFEÚ, jednak na zmenu právnej kvalifikácie zmluvného vzťahu odvolateľa na pracovnú zmluvu na dobu neurčitú a uplatnenie náhrady škody za ujmu, ktorú odvolateľ utrpel z dôvodu zneužívania po sebe nasledujúcich ZDU a nezákonného rozviazania pracovného pomeru, a jednak na určenie, že ESVČ, Rada a Komisia diskriminovali odvolateľa, a v dôsledku toho návrh uložiť im povinnosť nahradiť škodu, a subsidiárne návrh založený na mimozmluvnej zodpovednosti európskych inštitúcií.

3.

V rámci prvého odvolacieho dôvodu uvedeného na podporu prvého návrhu svojho odvolania odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu viacero nesprávnych právnych posúdení, rovnako ako aj nedostatok odôvodnenia napadnutého uznesenia vzťahujúceho sa na rozsah právomoci súdov Únie rozhodovať o zmluvnej časti sporu.

4.

Týmto odvolacím dôvodom odvolateľ nastoľuje doteraz neriešenú otázku, ktorá si zaslúži pozornosť. Hoci sa Súdny dvor už vyjadril k rozsahu arbitrážnej doložky v zmysle článku 272 ZFEÚ vzťahujúcej sa na nepretržitý pracovnoprávny vzťah založený na po sebe nasledujúcich ZDU ( 5 ), prvýkrát sa od neho v tejto veci požaduje, aby sa vyjadril k pôsobnosti takejto doložky uvedenej v poslednej zmluve podpísanej zmluvnými stranami, pričom predchádzajúce zmluvy obsahovali arbitrážnu doložku v prospech súdov v Bruseli. Tieto návrhy sa v súlade s požiadavkou Súdneho dvora obmedzia na analýzu tejto konkrétnej otázky.

5.

Článok 1 jednotnej akcie 2008/124, nazvaný „Misia“, uvádza, že Európska únia zriaďuje misiu na podporu právneho štátu v Kosove, nazvanú „Eulex Kosovo“.

6.

Článok 2 jednotnej akcie, nazvaný „Vyhlásenie misie“, vo svojom prvom odseku uvádza:

„EULEX KOSOVO pomáha kosovským inštitúciám, justičným orgánom a orgánom činným v trestnom konaní pri napredovaní v udržateľnom rozvoji a zodpovednosti a pri ďalšom rozvoji a posilňovaní nezávislého multietnického systému súdnictva a multietnickej polície a colnej správy, pričom zabezpečuje, aby tieto inštitúcie boli chránené pred politickým vplyvom a aby dodržiavali medzinárodne uznávané normy a najlepšie európske postupy.“

7.

Uvedená jednotná akcia bola viac razy predĺžená. ( 6 ) Konkrétne bola predĺžená až do 14. júna 2016 rozhodnutím 2014/349/SZBV ( 7 ) uplatniteľným na skutkové okolnosti prejednávanej veci.

8.

Toto rozhodnutie doplnilo do jednotnej akcie článok 15a, ktorý uvádza:

„V miere potrebnej na vykonávanie tejto jednotnej akcie má misia EULEX KOSOVO právomoc obstarávať služby a dodávky, uzatvárať zmluvy a administratívne dojednania, zamestnávať personál, vlastniť bankové účty, nadobúdať majetok a užívať ho, plniť si záväzky…“

9.

Naposledy bola jednotná akcia 2008/124 predĺžená do 14. júna 2018 rozhodnutím (SZBP) 2016/947 ( 8 ).

10.

Okolnosti predchádzajúce sporu, ako vyplývajú z napadnutého uznesenia, možno zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

11.

Odvolateľ bol najprv zamestnaný počas obdobia od 20. augusta 1994 do 5. júna 2002 na základe po sebe nasledujúcich ZDU Monitorovacou misiou Európskej únie ( 9 ). Následne bol zamestnaný počas obdobia od 17. júna 2002 do 31. decembra 2009 na základe opakovaných ZDU Policajnou misiou Európskej únie ( 10 ). Napokon bol odvolateľ zamestnaný misiou Eulex Kosovo počas obdobia od 5. apríla 2010 do 14. novembra 2014, na základe jedenástich po sebe nasledujúcich ZDU. ( 11 )

12.

Počas plnenia pracovnej zmluvy v období od 15. júna do 14. októbra 2014 bol odvolateľ listom vedúceho misie Eulex Kosovo z 26. júna 2014 informovaný o konci jeho pôsobenia a neobnovení platnosti jeho pracovnej zmluvy po 14. novembri 2014.

13.

Posledná ZDU bola uzatvorená medzi Eulex Kosovo a odvolateľom na obdobie od 15. októbra do 14. novembra 2014 (ďalej len „posledná ZDU“) a jej platnosť nebola obnovená. Článok 21 poslednej ZDU stanovuje právomoc Súdneho dvora Európskej únie na základe článku 272 ZFEÚ pre všetky spory súvisiace so zmluvou. ( 12 )

14.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 23. októbra 2015 podal odvolateľ žalobu, ktorou Všeobecnému súdu predovšetkým navrhoval, aby na jednej strane rekvalifikoval jeho zmluvný vzťah na pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, konštatoval porušenie zmluvných záväzkov zo strany žalovaných, najmä povinnosti oznámenia výpovede v rámci rozviazania zmluvy na dobu neurčitú, aby konštatoval, že skončenie jeho pracovného pomeru bolo protiprávne a aby v dôsledku toho zaviazal žalovaných na náhradu ujmy utrpenej z dôvodu zneužívania po sebe nasledujúcich ZDU, porušenia povinnosti oznámenia výpovede a neoprávneného skončenia pracovného pomeru. Na druhej strane navrhol Všeobecnému súdu, aby určil, že Rada, Komisia a ESVČ ho v priebehu jeho zamestnania v misiách diskriminovali, pokiaľ ide o jeho odmeňovanie, právo na dôchodok a iné výhody, aby konštatoval, že mal byť zamestnaný ako dočasný zamestnanec jedného zo žalovaných, a aby ich v dôsledku toho zaviazal na náhradu škody. Subsidiárne Všeobecnému súdu navrhol, aby na základe ich mimozmluvnej zodpovednosti zaviazal žalované na náhradu škody spôsobenej porušením ich záväzkov.

15.

Napadnutým uznesením Všeobecný súd vyhlásil, že zjavne nemá právomoc rozhodovať o dvoch návrhoch uvádzaných v prvom rade a zamietol návrh uvádzaný subsidiárne ako zjavne neprípustný. Všeobecný súd v dôsledku toho zamietol žalobu v celom rozsahu a uložil odvolateľovi povinnosť nahradiť trovy konania.

16.

Odvolateľ Súdnemu dvoru navrhuje, aby zrušil napadnuté uznesenie, vyhovel žalobe a zaviazal žalované na náhradu trov konania na oboch stupňoch. Rada a Komisia navrhujú zamietnuť odvolanie a zaviazať odvolateľa na náhradu trov konania. ESVČ a Eulex Kosovo Súdnemu dvoru navrhujú, aby vyhlásil, že nemá právomoc na rozhodnutie o odvolaní, a subsidiárne aby odvolanie zamietol a zaviazal odvolateľa na náhradu trov konania. Okrem toho Rada a ESVČ navrhujú, aby pre prípad, že odvolanie sa bude považovať za dôvodné, Súdny dvor odvolanie a žalobu vo vzťahu k týmto dvom žalovaným ako neprípustné zamietol.

17.

Odvolanie bolo predmetom písomnej časti konania pred Súdnym dvorom. Účastníkom konania bola zaslaná žiadosť o zameranie sa na prvý odvolací dôvod uvedený na podporu prvého návrhu. Dňa 17. januára 2018 sa konalo pojednávanie.

18.

Prvý odvolací dôvod uvedený na podporu prvého návrhu odvolania smeruje k tomu, aby Všeobecný súd posúdil právomoc súdov Únie rozhodovať o zmluvnej časti sporu. V podstate sa delí na štyri časti.

19.

Odvolateľ Všeobecnému súdu vytýka, že opomenul odpovedať na tvrdenie uvedené v prvostupňovom konaní, podľa ktorého sa odvolateľ domnieva, že ak aj právomoc Súdneho dvora rozhodovať v zmluvných sporoch môže vyplývať len z jeho určenia zmluvnými stranami v arbitrážnej doložke zahrnutej do zmluvy, pokiaľ je táto arbitrážna doložka platná, jej platnosť, rozsah a účinky treba posúdiť podľa vnútroštátneho práva uplatniteľného na zmluvu, v danom prípade podľa belgického práva.

20.

Okrem toho sa podľa odvolateľa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že o námietkach neprípustnosti rozhodol bez analýzy spisu vo veci samej. Na základe belgickej právnej úpravy totiž musí byť pracovná zmluva podpísaná predtým, než zamestnanec začne vykonávať svoju činnosť, pričom v opačnom prípade sa zmluvné podmienky stanú právne neúčinnými, čo má za následok to, že na arbitrážnu doložku sa môže odvolávať iba odvolateľ.

21.

V každom prípade, pokiaľ ide o výklad a rozsah spornej doložky, odvolateľ uvádza, že Všeobecný súd mal z hľadiska belgického práva analyzovať skutočný úmysel zmluvných strán pri uzatváraní poslednej ZDU, pokiaľ ide o arbitrážnu doložku, pričom toto právo stanovuje, že v prípade pochybností má prednosť výklad, ktorý je výhodnejší pre slabšiu zmluvnú stranu. Keďže sa arbitrážna doložka týka dlhodobého zmluvného vzťahu, z kontextu uzatvorenia tejto doložky vyplýva, že úmyslom zmluvných strán nebolo rozdeliť súdny spor tým, že by súdom Únie udelili právomoc rozhodovať iba o poslednej ZDU. Podľa odvolateľa by výklad Všeobecného súdu okrem toho znamenal, že misiám by stačilo v každej ZDU dohodnúť odlišnú doložku o voľbe právomoci na to, aby sa vyhli tomu, aby zamestnanci v súlade s právom na spravodlivý proces, ktoré im je priznané, mohli začať súdne konanie, a teda zamestnanci by museli podať žaloby na toľko súdov, koľko podpísali ZDU. Napadnuté uznesenie je v tomto ohľade nedostatočne odôvodnené a je právne nesprávne.

22.

ESVČ, Rada, Komisia a Eulex Kosovo spochybňujú tvrdenia odvolateľa uvedené na podporu prvej časti.

23.

Odvolateľ Všeobecnému súdu vytýka, že v bode 41 napadnutého uznesenia rozhodol, že nemá právomoc, keď dospel k záveru, že belgické súdy rozhodnú, že majú právomoc rozhodnúť o spore týkajúcom sa všetkých ZDU, s výnimkou poslednej ZDU. Podľa odvolateľa nemožno vylúčiť, že belgické súdy vyložia arbitrážnu doložku poslednej ZDU tak, že sa uplatňuje na celý jeho zmluvný vzťah so odporcami. V každom prípade by belgické súdy nemohli zrušiť individuálny správny akt oznámený misiou alebo inštitúciami alebo im pripísateľný; prinajlepšom by mohli pozastaviť jeho účinky. V dôsledku toho je napadnuté uznesenie postihnuté nielen nedostatkom odôvodnenia, ale tiež nesprávnym právnym posúdením vzťahujúcim sa na belgické právo a na prekážku začatého konania.

24.

ESVČ a Komisia nesúhlasia s tvrdeniami odvolateľa na podporu tejto druhej časti.

25.

Odvolateľ Všeobecnému súdu vytýka, že v bode 39 napadnutého uznesenia dospel k nesprávnemu záveru, že keďže má právomoc len v súvislosti s poslednou ZDU, nemohol rozhodovať o účinkoch predtým uzatvorených pracovných zmlúv. Podľa odvolateľa nemôže byť rekvalifikovanie celého zmluvného vzťahu na zmluvu na dobu neurčitú v žiadnom prípade oddelené od existencie poslednej ZDU a presnejšie od ukončenia platnosti tejto zmluvy. Odvolateľ by totiž nedokázal dosiahnuť rekvalifikovanie svojho zmluvného vzťahu sčasti pred vnútroštátnymi súdmi a sčasti pred súdmi Únie. Všeobecný súd tak opomenul odpovedať na pred ním prednesené tvrdenie a dopustil sa tak v napadnutom uznesení nesprávneho právneho posúdenia.

26.

ESVČ, Rada a Komisia s tvrdeniami odvolateľa nesúhlasia.

27.

Odvolateľ tvrdí, že v každom prípade Všeobecný súd nepreskúmal jeho návrh týkajúci sa oznámenia dokumentov sociálneho zabezpečenia súvisiacich s ukončením zmluvy požadovaných belgickým právom pri ukončení doby platnosti poslednej ZDU a domnieva sa, že toto opomenutie predstavuje odopretie spravodlivosti.

28.

Rada a Komisia nesúhlasia s tvrdeniami uvedenými odvolateľom v rámci štvrtej časti.

29.

Táto analýza sa týka iba otázky právomoci súdov Únie na prejednanie zmluvnej časti sporu, ktorá vyplýva z arbitrážnej doložky na základe článku 272 ZFEÚ. V dôsledku toho táto analýza vyžaduje autonómny výklad tohto ustanovenia. Týmito návrhmi teda nie je dotknutá otázka rekvalifikovania zmluvného vzťahu predmetu sporu. Túto otázku totiž treba preskúmať na základe rozhodného práva vo veci samej. ( 13 )

30.

Treba predovšetkým pripomenúť, že pokiaľ ide o súdy s právomocou rozhodovať spory, ktorých je Únia účastníkom, článok 274 ZFEÚ stanovuje, že „s výnimkou právomoci, ktorú Súdnemu dvoru Európskej únie priznávajú zmluvy, spory, v ktorých je Únia zúčastnenou stranou, nie sú z tohto dôvodu vyňaté z právomoci súdov členských štátov“. Podľa Súdneho dvora, systém rozdelenia súdnej právomoci zavedený ZEÚ „neumožňuje stranám zvoliť buď právomoc súdu Spoločenstva alebo vnútroštátnych súdov na rozhodovanie sporov“. V súlade s týmto systémom totiž právomoc súdov Únie „vylučuje právomoc vnútroštátnych súdov“ ( 14 ).

31.

Pokiaľ ide o výlučnú právomoc súdov Únie, článok 272 ZFEÚ uvádza, že „Súdny dvor Európskej únie má právomoc rozhodovať na základe arbitrážnej doložky pripojenej k verejnoprávnej alebo súkromnoprávnej zmluve uzavretej Úniou alebo v mene Únie“ ( 15 ). Tento článok predstavuje osobitné ustanovenie umožňujúce predložiť súdom Únie spor na základe arbitrážnej doložky dohodnutej stranami pre zmluvy verejného práva alebo súkromného práva. ( 16 ) Právomoc Súdneho dvora je teda spojená s existenciou na jednej strane zmluvy uzatvorenej medzi inštitúciou, orgánom alebo úradom Únie a súkromnou osobou a na druhej strane arbitrážnej doložky uvedenej v predmetnej zmluve. ( 17 )

32.

Ak aj totiž v rámci takej doložky uzatvorenej podľa článku 272 ZFEÚ Súdny dvor môže rozhodnúť o spore podľa vnútroštátneho práva, ktorým sa riadi zmluva, ( 18 ) Súdny dvor už rozhodol, že jeho právomoc pre rozhodovanie sporu týkajúceho sa tejto zmluvy sa posudzuje len na základe ustanovení tohto článku a podmienok arbitrážnej doložky bez toho, aby tomu mohli brániť ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré by údajne predstavovali prekážku jeho právomoci. ( 19 ) Preto na určenie svojej právomoci musí Súdny dvor overiť existenciu takej doložky uvedenej v zmluve, ktorá je predmetom sporu. Z existencie takej doložky teda vyplýva vylúčenie právomoci akéhokoľvek iného súdu. ( 20 )

33.

Z výkladu článku 272 ZFEÚ v spojení s článkom 274 ZFEÚ tak vyplýva, že vo všeobecnosti spory súvisiace so zmluvami, ktorých zmluvnou stranou je Únia alebo v každom prípade v ktorých jedna zo zmluvných strán zastupuje Úniu, patria do právomoci vnútroštátneho súdu. ( 21 ) Právomoc súdu Únie však vylučuje právomoc vnútroštátnych súdov. ( 22 ) Pokiaľ sa súdy Únie domnievajú, že na návrhy v rámci žaloby sa vzťahuje arbitrážna doložka, vnútroštátne súdy už nemajú právomoc rozhodovať o žalobe. Tieto súdy teda musia odmietnuť svoju právomoc z dôvodu na jednej strane zásady prednosti práva Únie ( 23 ) a na druhej strane rešpektovania vôle zmluvných strán.

34.

Problémy však napriek tomu vznikajú vtedy, keď je iný súd rovnako určený ako príslušný, či už v tej istej zmluve (súbežné právomoci) ( 24 ) alebo, tak ako je to v prejednávanej veci, v ZDU predchádzajúcich poslednej zmluve podpísanej v rámci pracovnoprávneho vzťahu zmluvnými stranami. ( 25 )

35.

Podľa judikatúry treba právomoc Súdneho dvora založenú na arbitrážnej doložke vykladať reštriktívne, keďže je výnimkou zo všeobecného práva. Súdny dvor totiž môže rozhodovať len o návrhoch, ktoré sa odvíjajú od zmluvy uzatvorenej Úniou a ktoré obsahujú arbitrážnu doložku alebo ktoré majú priamy vzťah k povinnostiam, ktoré vyplývajú z tejto zmluvy. ( 26 )

36.

V tomto kontexte vzhľadom na to, že všetky tvrdenia odvolateľa v rámci prvého odvolacieho dôvodu sú založené buď na zneužití po sebe nasledujúcich ZDU alebo na jeho neoprávnenom prepustení, treba sa zaoberať otázkou vzťahu medzi na jednej strane návrhmi odvolateľa a na druhej strane rôznymi ZDU (vrátane poslednej ZDU) alebo povinnosťami, ktoré z nich vyplývajú.

37.

Na úvod a pre zistenie, či návrhy odvolateľa v rámci prvého odvolacieho dôvodu priamo vyplývajú z poslednej ZDU uzatvorenej zmluvnými stranami, ktorá obsahuje arbitrážnu doložku, alebo či majú tieto návrhy priamy vzťah k povinnostiam, ktoré vyplývajú z poslednej ZDU, treba objasniť otázku, či pracovnoprávny vzťah medzi odvolateľom a Eulex Kosovo založený na sérii jedenástich ZDU treba kvalifikovať ako jediný a nepretržitý pracovnoprávny vzťah, alebo či naopak posledná ZDU predstavuje základ, na ktorom je založený pracovnoprávny vzťah, ktorý je odlišný od pracovnoprávnych vzťahov na základe predošlých ZDU.

38.

Pripomínam, že odvolateľ bol zamestnaný počas takmer dvadsiatich rokov troma rôznymi misiami Únie v rámci SZBP. Pokiaľ ide konkrétne o pracovnoprávny vzťah odvolateľa s Eulex Kosovo, treba konštatovať, že činnosť, ktorú žiadateľ vykonával na účet tejto misie počas obdobia od 5. apríla 2010 do 14. novembra 2014, mala za následok vznik pracovného pomeru založeného na jedenástich po sebe nasledujúcich ZDU.

39.

Z toho vyplýva, že pracovný pomer medzi odvolateľom a Eulex Kosovo je pracovnoprávnym vzťahom zmluvnej povahy. Vzniká však otázka, či taký zmluvný vzťah predstavuje jediný a nepretržitý pracovnoprávny vzťah alebo nie.

40.

Niet pochýb o tom, že na túto otázku je potrebné odpovedať kladne. Po prvé, ako to vyplýva z okolností predchádzajúcich sporu, posledná ZDU bola uzatvorená medzi Eulex Kosovo a odvolateľom na obdobie od 15. októbra do 14. novembra 2014. V liste z 26. júna 2014 vedúci misie informoval odvolateľa o neobnovení platnosti jeho „poslednej ZDU“ po 14. novembri 2014 zo strany Eulex Kosovo. Tento list teda odkazuje na deň ukončenia platnosti poslednej ZDU, konkrétne na 14. november 2014. Skutočnosť, že bol uvedený odkaz na poslednú ZDU, totiž ukazuje, že táto ZDU bola súčasťou toho istého pracovnoprávneho vzťahu medzi odvolateľom a Eulex Kosovo. Po druhé tak ako sama misia Eulex Kosovo pripustila ako odpoveď na otázku položenú na pojednávaní o povahe pracovnoprávneho vzťahu medzi zmluvnými stranami, keďže odvolateľ začal pracovať pre Eulex Kosovo v roku 2010, pracovné miesto, na ktorom pracoval až do konca platnosti jeho poslednej ZDU, existovalo od uvedeného dátumu a odvolateľ plnil svojou povahou rovnaké úlohy, ako boli úlohy plnené v rámci predošlých ZDU.

41.

V dôsledku toho zastávam názor, že taký pracovnoprávny vzťah, v rámci ktorého odvolateľ pracoval v období od 5. apríla 2010 do 14. novembra 2014 na účet Eulex Kosovo na základe série ZDU, treba kvalifikovať ako jediný a nepretržitý pracovnoprávny vzťah medzi zmluvnými stranami.

42.

Treba najprv pripomenúť, že po sebe nasledujúce ZDU uzatvorené medzi odvolateľom a Eulex Kosovo v období od 5. apríla 2010 do 14. októbra 2014 stanovujú arbitrážnu doložku v prospech súdov v Bruseli. Posledná ZDU však v článku 21 stanovuje na základe článku 272 ZFEÚ právomoc Súdneho dvora Európskej únie. Tento článok stanovuje, že právomoc súdov Únie sa týka všetkých sporov vzťahujúcich sa na zmluvu.

43.

V tomto kontexte vzniká otázka, ktorý súd má právomoc v rámci zmluvných vzťahov založených na po sebe nasledujúcich ZDU, ktorých väčšina priznáva právomoc súdom členského štátu, zatiaľ čo posledná zmluva, z ktorej tento vzťah vychádza, obsahuje arbitrážnu doložku na základe článku 272 ZFEÚ priznávajúcu právomoc súdom Únie. ( 27 )

44.

Na zodpovedanie tejto otázky si treba vybrať medzi dvoma možnosťami. Súdmi s právomocou rozhodovať spory týkajúce sa toho istého pracovnoprávneho vzťahu by teda boli buď súdy uvedené vo väčšine ZDU, na základe ktorých je založený tento pracovnoprávny vzťah (v danom prípade bruselské súdy), alebo súdy uvedené v poslednej ZDU (v danom prípade súdy Únie). Som presvedčený o tom, že medzi týmito dvoma možnosťami je potrebné zvoliť si druhú.

45.

V tomto ohľade treba poukázať na vec, ktorá viedla k vydaniu rozsudku vo veci Porta/Komisia [rozsudok z 1. júla 1982 (109/81, EU:C:1982:253)], ktorý sa týkal pracovnoprávneho vzťahu, analogického k pracovnému pomeru, o ktorý ide v prejednávanej veci, a týkal sa série po sebe nasledujúcich zmlúv, ktoré pani Porta uzatvárala každý rok s riaditeľom Spoločného výskumného centra Ispra na poskytovanie kurzov talianskeho jazyka počas obdobia pätnástich rokov, prvých päť rokov bez písomnej zmluvy a následne na základe listov so zmluvnými podmienkami zaslanými jednou zmluvnou stranou a potvrdenými druhou zmluvnou stranou. Počas posledných štyroch rokov bol pracovnoprávny vzťah medzi účastníkmi založený na prepracovanejších zmluvách obsahujúcich arbitrážnu doložku v zmysle článku 181 EHS (teraz článok 272 ZFEÚ), podľa ktorej mal Súdny dvor „jediný právomoc rozhodovať všetky spory týkajúce sa platnosti, výkladu alebo plnenia uvedených zmlúv“.

46.

Vo svojom rozsudku Súdny dvor rozhodol, že „skutočnosť, že rovnaká [arbitrážna] doložka sa nevyskytuje v predchádzajúcich zmluvách a že, pokiaľ ide o prvé roky, dokonca neexistujú ani písomné zmluvy, nie je prekážkou pre to, aby Súdny dvor zohľadnil pri svojom posúdení vzťahov medzi účastníkmi všetky uzatvorené zmluvy“ ( 28 ). Takže napriek skutočnosti, že len posledné zmluvy obsahovali arbitrážnu doložku odkazujúcu na Súdny dvor Európskej únie, Súdny dvor pri svojom hodnotení situácie zohľadnil všetky predošlé vzťahy medzi účastníkmi.

47.

V prejednávanej veci treba pripomenúť, že nároky odvolateľa sú spojené s existenciou jediného a nepretržitého pracovnoprávneho vzťahu založeného na po sebe nasledujúcich ZDU. Je teda jasné, že tak návrh odvolateľa založený na zneužití ZDU, ako aj návrh týkajúci sa neoprávneného prepustenia sú založené na všetkých zmluvách uzatvorených v priebehu od 5. apríla 2010 až do 14. novembra 2014, čo nepochybne zahŕňa poslednú ZDU. Práve neobnovenie platnosti tejto poslednej ZDU totiž ukončilo pracovnoprávny vzťah odvolateľa s Eulex Kosovo tak, ako to vyplýva z písomnej výpovede. ( 29 ) Ukončenie pracovného pomeru medzi zmluvnými stranami nemožno v žiadnom prípade analyzovať bez odkazu na poslednú predmetnú ZDU. Preto musí práve arbitrážna doložka zahrnutá do poslednej ZDU určiť súdy s právomocou pre všetky spory týkajúce sa celého pracovnoprávneho vzťahu. Opačné stanovisko by vyvolávalo riziko, že spory súvisiace s jedným pracovnoprávnym vzťahom budú rozdelené v závislosti od počtu arbitrážnych doložiek – ktoré by určili právomoc rôznych súdov. Také stanovisko by bolo v rozpore s právom na účinné súdne preskúmanie.

48.

V dôsledku toho vzhľadom na jednotu pracovného pomeru, v rámci ktorého odvolateľ pracoval pre Eulex Kosovo medzi rokmi 2010 a 2014, by mal byť súdom s právomocou pre všetky spory týkajúce sa tohto pracovnoprávneho vzťahu založeného na po sebe nasledujúcich ZDU, vzhľadom na zásadu právnej istoty a práva na účinné súdne preskúmanie ( 30 ), súd uvedený v poslednej ZDU. Je totiž zrejmé, že práve k tejto poslednej ZDU sa viaže rozhodujúca skutočnosť – neobnovenie jej platnosti – ukončenia pracovnoprávneho vzťahu odvolateľa s Eulex Kosovo, a to nezávisle od okamihu, kedy bola písomná výpoveď zaslaná odvolateľovi.

49.

Toto odôvodnenie je potvrdené skutočnosťou, že rozhodnutie zmluvných strán začleniť arbitrážnu doložku na základe článku 272 ZFEÚ do poslednej ZDU ukazuje ich úmysel podrobiť ich pracovnoprávny vzťah právomoci Súdneho dvora. V tomto ohľade pripomínam právnu zásadu, podľa ktorej je rozhodujúca vôľa zmluvných strán prejavená naposledy. Z dodržiavania tejto zásady teda vyplýva konkrétne právomoc Súdneho dvora na rozhodovanie sporu vzťahujúceho sa na zmluvný vzťah existujúci v okamihu prvých krokov pred podaním žaloby ( 31 ). V dôsledku toho, ak sa v tomto kontexte zmluvné strany rozhodli zmeniť súd s právomocou riešiť spory spojené s ich zmluvným vzťahom, treba ich voľbu rešpektovať.

50.

Výhrady formulované odvolateľom v rámci jeho prvého odvolacieho dôvodu sa týkajú na jednej strane bodov 23 až 26 a na druhej strane bodov 39 a 41 napadnutého uznesenia.

51.

V bodoch 23 až 26 napadnutého uznesenia Všeobecný súd rozhodol, opierajúc sa o judikatúru týkajúcu sa článku 272 ZFEÚ, že má právomoc, iba pokiaľ ide o poslednú ZDU, na základe arbitrážnej doložky, ktorú obsahovala, a že teda zjavne nemá právomoc rozhodovať spory, ktoré by mohli vzniknúť z plnenia tých pracovných zmlúv odvolateľa, ktoré predchádzali poslednej ZDU a ktoré výslovne priznávali právomoc belgickým súdom.

52.

Podotýkam, že túto právnu argumentáciu nemožno prijať v rámci jedného a nepretržitého pracovnoprávneho vzťahu medzi odvolateľom a jeho zamestnávateľom založenom na sérii po sebe nasledujúcich ZDU.

53.

Tak ako uvádza odvolateľ, tento výklad Všeobecného súdu znamená, že misiám stačí uviesť v každej ZDU zamestnancov doložku o voľbe právomoci iných súdov na to, aby sa vyhli tomu, aby títo zamestnanci mohli začať súdne konanie v súlade s im priznaným právom na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

54.

V bode 39 napadnutého uznesenia Všeobecný súd preskúmal tvrdenie odvolateľa týkajúce sa rekvalifikovania celého zmluvného vzťahu na zmluvu na dobu neurčitú.

55.

V tomto ohľade Všeobecný súd uviedol, že jeho právomoc obmedzená na poslednú ZDU mu neumožňuje rozhodovať o účinkoch predtým uzatvorených pracovných zmlúv a že preto zjavne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch spojených s oznámením výpovede a oznámením dokumentov sociálneho zabezpečenia týkajúcich sa ukončenia platnosti zmluvy upravených belgickým právom pri uplynutí platnosti poslednej ZDU.

56.

V bode 41 napadnutého uznesenia Všeobecný súd odmietol svoju právomoc z toho dôvodu, že belgické súdy rozhodnú, že majú právomoc rozhodovať spor týkajúci sa všetkých ZDU s výnimkou tej poslednej.

57.

Poznamenávam, že Všeobecný súd nesprávne nevyložil právo tak, ako to vyplýva z bodu 47 vyššie, že ukončenie pracovného pomeru medzi stranami nemožno chápať bez existencie poslednej ZDU. Práve s touto poslednou zmluvou sa totiž spája rozhodujúca skutočnosť – neobnovenie platnosti poslednej zmluvy – ukončenia pracovnoprávneho vzťahu odvolateľa s Eulex Kosovo.

58.

Ako som už uviedol v bodoch 48 a 49 vyššie, keďže spor nastoľuje otázku nepretržitej povahy pracovného pomeru, a teda jednoty tohto pomeru, súdy s právomocou pre všetky spory týkajúce sa celého tohto pracovného pomeru musí určiť arbitrážna doložka uvedená v poslednej ZDU.

59.

Z toho vyplýva, že keďže odôvodnenie Všeobecného súdu nezohľadňuje nepretržitú povahu pracovnoprávneho vzťahu medzi odvolateľom a Eulex Kosovo ani dôsledok úmyslu zmluvných strán slobodne vyjadreného v arbitrážnej doložke, Všeobecný súd sa nemohol bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, opierať o úvahu, podľa ktorej je pôsobnosť arbitrážnej doložky výslovne obmedzená na spory týkajúce sa poslednej ZDU a nemá sa vzťahovať aj na predchádzajúce zmluvy.

60.

Vzhľadom na to, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o jeho právomoc na prejednanie žaloby, nie je potrebné preskúmať tvrdenia odvolateľa týkajúce sa nedostatku odôvodnenia napadnutého uznesenia a neexistencie analýzy návrhu týkajúceho sa poslednej ZDU.

61.

Prvému odvolaciemu dôvodu je preto potrebné vyhovieť.

62.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem zrušiť napadnuté uznesenie v rozsahu, v akom Všeobecný súd rozhodol, že zjavne nemá právomoc na prejednanie žaloby odvolateľa.

63.

Podľa článku 61 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu. Súdny dvor môže vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecného súdu.

64.

Domnievam sa, že stav konania nedovoľuje, aby Súdny dvor sám vydal konečný rozsudok. Preskúmanie dôvodnosti tvrdení odvolateľa by totiž viedlo Súdny dvor k rozhodovaniu o skutkových otázkach na základe skutočností, ktoré neboli posúdené Všeobecným súdom v napadnutom uznesení, ktorý rozhodol, že na prejednanie žaloby zjavne nemá právomoc. V konaní pred Súdnym dvorom navyše neboli prejednané skutkové tvrdenia týkajúce sa vecnej stránky sporu.

65.

Na základe uvedených skutočností zastávam názor, že prvému odvolaciemu dôvodu uvádzanému odvolateľom na podporu prvého návrhu treba vyhovieť a navrhujem Súdnemu dvoru, aby z tohto jediného dôvodu a bez toho, aby tým bolo dotknuté preskúmanie ostatných žalobných dôvodov, zrušil uznesenie Všeobecného súdu Európskej únie z 9. novembra 2016, Jenkinson/Rada a i. (T‑602/15, EU:T:2016:660), a vrátil vec Všeobecnému súdu, aby o veci rozhodol a aby rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.