13.2.2017   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 46/16

—

zrušil napadnutý rozsudok,

—

ak sa Súdny dvor domnieva, že to stav konania dovoľuje, zamietol žalobu v prvom stupni ako nedôvodnú,

—

zaviazal Taliansku republiku na náhradu škody v tomto konaní a v konaní v prvom stupni,

—

uložil Litovskej republike povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania.

1.

Prvý odvolací dôvod je rozdelený do štyroch častí. V prvej časti Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade právnej povahy „Všeobecných pravidiel“ uplatniteľných na výberové konania (Ú. v. 2014, C 60A/1) z dôvodu, že podľa Komisie uvedené ustanovenia stanovujú nové a konkrétne povinnosti pre priebeh výberových konaní, t. j. povinností, ktoré neboli napadnutými oznámeniami o výberovom konaní zmenené. V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 7 ods. 1 prílohy III služobného poriadku v tom zmysle, že EPSO nemá regulačnú právomoc, ktorá by mu umožňovala stanoviť všeobecné a neurčité pravidlá týkajúce sa jazykového režimu výberových konaní, ktoré usporiadava. Podľa Komisie EPSO má takúto právomoc. V tejto súvislosti sa Komisia dovoláva aj porušenia povinnosti uviesť odôvodnenie v rozsahu, v akom si Všeobecný súd v bode 57 nepadnutého rozsudku protirečí, keď konštatuje, že EPSO má napriek tomu právomoc posudzovať potreby orgánov a subjektov Únie, vrátane ich jazykových potrieb v rámci usporadúvania rôznych výberových konaní. V tretej časti prvého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že Ustanovenia sú len akty, ktorých cieľom je oznámiť kritériá platné pre voľbu druhého jazyka vo výberových konaniach usporiadaných EPSO, vzhľadom na to, že tieto Ustanovenia naopak záväzne stanovujú kritériá odôvodňujúce túto voľbu. Vo štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu napokon Komisia tvrdí, že Všeobecný súd neprávne vyložil povahu a obsah napadnutých oznámení o výberových konaniach v tom zmysle, že pokiaľ ide o jazykový režim, oznámenia o výberových konaniach sú zdrojom nových a konkrétnych povinností, čím tak tiež porušil povinnosť uviesť odôvodnenie v súvislosti so zmietnutím námietky neprípustnosti vznesenej Komisiou; v tomto zmysle podľa Komisie predstavovali napadnuté oznámenia o výberovom konaní akty, ktorých obsah len potvrdzoval skutočnosti stanovené vo všeobecných ustanoveniach.

2.

Druhý odvolací dôvod je rozdelený do dvoch častí. V prvej časti druhého odvolacieho dôvodu Komisia uplatňuje právne posúdenie pri výklade článku 1d služobného poriadku, z ktorého vyplýva, že obmedzenie vo voľbe druhého jazyka nepredstavuje nevyhnutne diskrimináciu, ale môže byť odôvodnené všeobecným cieľom, ako je záujem služby v rámci personálnej politiky. V druhej časti tohto odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil porušenia povinnosti odôvodnenia z dôvodu, že pri hľadaní dôvodu na obmedzenie voľby druhého jazyka sa v napadnutom rozsudku obmedzuje len na skúmanie napadnutých oznámení o výberových konania, pričom mal tiež zohľadniť Všeobecné ustanovenia a ich obsah.

3.

Tretí odvolací dôvod je rozdelený do troch častí. V prvej časti sa Komisia domnieva, že Všeobecný súd nemohol dospieť k záveru bez toho, aby nesprávne vyložil článok 28f služobného poriadku, že požiadavky na jazykové schopnosti nie sú súčasťou spôsobilosti uchádzačov v zmysle článku 27 služobného poriadku. V druhej časti tohto odvolacieho dôvodu sa Komisia domnieva, že Všeobecný súd nesprávne vymedzil parametry svojho súdneho preskúmania, ktoré sa malo obmedziť na posúdenie zjavne nesprávneho posúdenia alebo svojvoľného zaobchádzania. V tretej časti tohto dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd prekročil hranice svojho posudzovania, keď vykonal meritórne posúdenie voľby neprijať, okrem troch jazykov uvedených v oznámení o výberovom konaní (angličtina, francúzština a nemčina), aj iné jazyky, a nahradil tak administratívu.

4.

Vo štvrtom odvolacom dôvode Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia pri výklade článku 2 nariadenia č. 1/58 tým, že rozhodol, že komunikácia medzi EPSO a uchádzačmi patrí do pôsobnosti toho ustanovenia, pričom vylúčil akúkoľvek možnosť obmedziť voľbu druhého jazyka. Naopak, možnosť takéhoto obmedzenia vyplýva podľa Komisie z článku 1d ods. 5 a 6 služobného poriadku, ktorý sa vzťahuje aj na uchádzačov výberového konania.