20.7.2015   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 236/29

1.

Ide v prípade zákonom stanovenej možnosti občianskoprávneho súdu rozhodnúť v právnej veci, ktorá sa týka sporu medzi rodičmi o vycestovanie ich dieťaťa do zahraničia a vydania dokladu totožnosti a v ktorej rozhodné hmotné právo stanovuje spoločný výkon týchto rodičovských práv a povinností k dieťaťu, o konanie, ktoré sa týka „nadobúdania, výkonu, prenesenia, obmedzenia alebo odňatia rodičovských práv a povinností“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. b) v spojení s článkom 2 ods. 7 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 (1) z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, na ktoré sa uplatní článok 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003?

2.

Existujú dôvody pre založenie medzinárodnej súdnej právomoci v občianskoprávnych sporoch týkajúcich sa rodičovských práv a povinností v prípade, ak sa rozhodnutím nahrádza právny skutkový stav, ktorý je relevantný pre správne konanie týkajúce sa dieťaťa a rozhodné právo stanovuje, že toto konanie sa má uskutočniť v konkrétnom členskom štáte Európskej únie?

3.

Má sa vychádzať z predpokladu, že došlo k dohode o voľbe právomoci podľa článku 12 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 2201/2003, ak zástupca odporcu v konaní o kasačnom opravnom prostriedku nenamietal právomoc súdu, nebol však splnomocnený, ale z dôvodu ťažkostí s doručovaním písomností odporcovi v konaní o kasačnom opravnom prostriedku, ho ustanovil súd, aby sa tak odporca mohol osobne alebo prostredníctvom povereného zástupcu zúčastniť v spore?