1

Žalobkyňa, pani Ingrid Alice Mayerová, je úradníčka Spolkovej krajiny Sasko (Nemecko) od 1. novembra 1992. Pani Mayerová bola vyslaná na Európsky úrad pre bezpečnosť potravín (EFSA) od 1. júla 2013 na základe zmluvy uzatvorenej v ten istý deň medzi ňou, EFSA a Spolkovou krajinou Sasko (ďalej len „zmluva“). V súlade s jej článkom 5 bola zmluva uzatvorená na dobu jedného roka, teda do 30. júna 2014. Podľa článku 4 rozhodnutia výkonného riaditeľa EFSA z 18. februára 2013, ktorým sa stanovujú predpisy týkajúce sa vyslania národných expertov a odbornej prípravy národných expertov v rámci EFSA (ďalej len „predpisy o VNE“) uplatniteľné na zmluvu, vyslanie možno obnoviť jeden alebo viackrát, pričom celková dĺžka vyslania nemôže byť v zásade dlhšia ako štyri roky.

2

Dňa 4. septembra 2013 bola žalobkyňa zvolená za zástupkyňu vyslaných národných expertov vo výbore zamestnancov EFSA (ďalej len „výbor zamestnancov“) na dobu troch rokov. V dôsledku nezrovnalostí, ku ktorým došlo medzi žalobkyňou a predsedom výboru zamestnancov, vo veci, ktorá sa mala vybaviť bez prítomnosti žalobkyne, výbor zamestnancov 16. decembra 2013 rozhodol o pozastavení výkonu činností žalobkyne v rámci výboru na šesť mesiacov s okamžitým účinkom z dôvodu, že žalobkyňa porušila svoju povinnosť zachovávať dôvernosť.

3

Dňa 18. decembra 2013 podala žalobkyňa písomnú sťažnosť proti rozhodnutiu o pozastavení činnosti výkonnému riaditeľovi EFSA a žiadala ho, aby predsedovi výboru zamestnancov uložil disciplinárnu sankciu. Listom zo 17. januára 2014 výbor zamestnancov formálne informoval žalobkyňu, že sa rozhodol pozastaviť účasť žalobkyne na svojich zasadnutiach.

4

V dňoch 8. a 31. januára 2014 žalobkyňu prijal jej nadriadený pán D., ktorý ju v druhom pohovore informoval, že EFSA nepočíta s predĺžením jej zmluvy, vzhľadom na skutočnosť, že sa zmenili operačné požiadavky oddelenia, v ktorom pracuje, a že jej odbornosť už nezodpovedá stanoveným požiadavkám. Žalobkyňa tvrdí, že pán D. počas druhého pohovoru spomenul žiadosť siete mimovládnych organizácií Pesticide Action Network Europe (PAN Europe) o prístup k dokumentom týkajúcim sa korešpondencie medzi vysoko postavenou predstaviteľkou EFSA, pani K., a International Life Sciences Institute (Medzinárodný inštitút vied o spôsobe života, ďalej len „ILSI“), súkromnou organizáciou pôsobiacou v oblasti výživy. EFSA toto tvrdenie popiera.

5

Listom zo 16. apríla 2014, ktorého predmetom bolo „skončenie zmluvy o vyslaní“, EFSA informoval žalobkyňu, že platnosť uvedenej zmluvy končí 30. júna 2014, pričom bolo uvedené, že žalobkyňa môže podať riaditeľovi EFSA sťažnosť na základe článku 23 predpisov o VNE.

6

Žalobkyňa, ktorá sa domnievala, že dôvodom jej „vyhodenia“ boli udalosti, ku ktorým došlo vo výbore zamestnancov, ako aj okolnosť, že sa z dôvodu odhalenia pána D. stala nedobrovoľným svedkom konfliktu záujmov v súvislosti so vzťahmi medzi EFSA a ILSI, podala 24. apríla 2014 riaditeľovi EFSA sťažnosť podľa článku 23 predpisov o VNE proti uvedenému listu zo 16. apríla 2014 a doplnila ju o pripomienky predložené 5. a 10. júna 2014.

7

Dňa 12. mája 2014 žalobkyňa požiadala EFSA o prístup ku korešpondencii medzi pani K. a ILSI, ale jej žiadosť EFSA 5. júna 2014 zamietol na základe článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331).

8

Dňa 8. júna 2014 žalobkyňa zaslala EFSA opakovanú žiadosť o prístup k predmetným dokumentom, doplnenú o list z 15. júna 2014.

9

Listom z 27. júna 2014 EFSA zamietol sťažnosť žalobkyne podľa článku 23 predpisov o VNE podanú proti uvedenému listu zo 16. apríla 2014 a poukázal na článok 4 ods. 1 predpisov o VNE, ktorý stanovuje, že „úvodná doba vyslania [nemôže] byť menej ako šesť mesiacov ani dlhšia ako dva roky a že [zmluvu možno] obnoviť jeden alebo viackrát, pričom celková dĺžka vyslania [nemôže] byť dlhšia ako štyri roky“. Neexistuje teda nijaké právo na obnovenie zmluvy. Okrem toho EFSA sa dovoláva svojej miery voľnej úvahy pri organizovaní svojich služieb a uvádza argumenty odôvodňujúce jeho rozhodnutie nepredĺžiť zmluvu, pričom v tejto súvislosti odmieta určité tvrdenia, ktoré žalobkyňa uviedla v rôznych listoch skôr zaslaných úradu.

10

Tým istým listom z 27. júna 2014 EFSA zamietol aj opakovanú žiadosť o prístup k uvedeným dokumentom, odvolávajúc sa na výnimku upravenú v článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001. EFSA pripomína, že pokiaľ účelom žiadosti založenej na tomto nariadení je získať prístup k dokumentom obsahujúcim osobné údaje, uplatnia sa v plnom rozsahu ustanovenia nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 z 18. decembra 2000 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov (Ú. v. ES L 8, 2001, s. 1; Mim. vyd. 13/026, s. 102). Článok 8 písm. b) nariadenia č. 45/2001 totiž vyžaduje, aby príjemca osobných údajov preukázal nevyhnutnosť prenosu údajov prostredníctvom legitímneho odôvodnenia alebo presvedčivých argumentov. Podľa EFSA žalobkyňa nespĺňa túto požiadavku. Okrem toho rozhodnutie o nepredĺžení vyslania je založené výlučne na okolnosti, že sa zmenili operačné požiadavky oddelenia, na ktoré bola žalobkyňa pridelená, a jej odbornosť už nezodpovedá vyžadovaným požiadavkám v súčasnosti, a neexistuje nijaká súvislosť tohto rozhodnutia s korešpondenciou, ku ktorej žalobkyňa žiadala prístup. EFSA na záver informoval žalobkyňu o možnosti podať na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť proti dvom rozhodnutiam obsiahnutým v liste z 27. júna 2014 podľa článku 263 ZFEÚ alebo podať sťažnosť Európskemu ombudsmanovi podľa článku 228 ZFEÚ.

11

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 30. júna 2014 žalobkyňa podala túto žalobu, v rámci ktorej navrhuje, aby Všeobecný súd:

12

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 1. júla 2014 žalobkyňa podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

13

Uznesením zo 7. júla 2014, Mayer/EFSA (T‑493/14 R, neuverejnené, EU:T:2014:617), bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý najmä z dôvodu, že žaloba o neplatnosť, na ktorej podporu bol podaný návrh na nariadenie predbežného opatrenia, neobsahuje nijaký návrh na vyhlásenie neplatnosti a že návrh smerujúci k predbežnému zverejneniu sporných dokumentov zodpovedajú návrhom v hlavnej žalobe, takže uvedené návrhy sú v rozpore s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej rozhodnutie súdu rozhodujúceho o predbežnom opatrení nemôže prejudikovať rozhodnutie vo veci samej alebo ho spraviť iluzórnym tým, že ho zbaví potrebného účinku.

14

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 5. septembra 2014 žalobkyňa predložila písomnosť s dátumom 4. september 2014, s cieľom najmä „nahradiť“ pôvodné návrhy návrhmi uvedenými v tomto podaní (ďalej len „doplňujúce podanie k žalobe“).

15

V doplňujúcom podaní k žalobe, ktorého obsah bol následne v celom rozsahu prevzatý do repliky doručenej do kancelárie Všeobecného súdu 7. januára 2015, žalobkyňa uviedla, že berie späť tretí a štvrtý bod žalobných návrhov týkajúcich sa jej sporu s výborom zamestnancov a že pôvodné návrhy sa nahrádzajú týmito nasledujúcimi návrhmi, ktorými žiada, aby Všeobecný súd:

16

Listom z 10. novembra 2014 doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 20. novembra 2014 žalobkyňa predložila na Všeobecný súd niekoľko dokumentov a doplňujúcich pripomienok.

17

V replike žalobkyňa zopakovala jednotlivé body návrhov uvedené v doplňujúcom podaní k žalobe a poznamenala, že s výnimkou tretieho a štvrtého bodu návrhov žaloby týkajúcich sa jej sporu s výborom zamestnancov, ktoré vzala späť, návrhy formulované v žalobe neboli „nahradené“, ako bolo omylom uvedené v doplňujúcom podaní k žalobe, ale majú „sa vykladať“, pričom žiada Všeobecný súd, aby rozhodol, že rozhodnutie EFSA z 27. júna 2014 je „ničotné“.

18

Po podaní dupliky žalobkyňa 13. mája 2015 predložila do kancelárie Všeobecného súdu dokument s dátumom 6. máj 2015, v ktorom sa vyjadrila k „nedávno jej doručeným písomným dokumentom“, a to k mailu zo 16. mája 2014, ktorý jej adresoval výbor zamestnancov, k mailu EFSA z 19. novembra 2014 adresovaný Ministerstvu vnútra Spolkovej krajiny Sasko, a k pôvodnej žiadosti PAN Europe o prístup ku korešpondencii medzi pani K. a ILSI, s dátumom 25. september 2013.

19

Napokon listom z 29. júna 2016 doručeným do kancelárie Všeobecného súdu v ten istý deň žalobkyňa súdu predložila niekoľko „nedávno prijatých dôkazov“.

20

EFSA najskôr predložil vyjadrenie k žalobe doručené do kancelárie Všeobecného súdu 11. septembra 2014, následne pripomienky k doplňujúcemu podaniu k žalobe doručené do kancelárie Všeobecného súdu 22. októbra 2014, potom dupliku doručenú do kancelárie Všeobecného súdu 26. februára 2015, a napokon pripomienky doručené do kancelárie Všeobecného súdu 12. júna 2015, k uvedeným pripomienkam žalobkyne zo 6. mája 2015.

21

EFSA navrhuje, aby Všeobecný súd:

22

EFSA spochybňuje doplňujúce podanie k žalobe z dôvodu, že možnosť takého podania nie je stanovená v článku 47 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu z 2. mája 1991. Subsidiárne EFSA tvrdí, že uvedené podanie obsahuje v každom prípade veľa neprípustných nových prvkov, teda nové návrhy, rozšírenie pôvodných návrhov a predloženie nových skutkových či právnych dôvodov.

23

Treba pripomenúť, že Všeobecný súd rozhodol vo svojom rozsudku z 29. februára 1996, Lopes/Súdny dvor (T‑547/93, EU:T:1996:27, bod 39), že podanie žaloby v podstatne zmenenej verzii z vecného hľadiska nie je upravené v rokovacom poriadku z 2. mája 1991 a že taký dokument preto nemôže byť založený do spisu.

24

Aj keď v prejednávanom prípade nie je sporné, že doplňujúce podanie k žalobe bolo podané pred uplynutím lehoty na podanie žaloby, teda 8. septembra 2014, pokiaľ ide o rozhodnutie EFSA z 27. júna 2014, toto uvedené podanie mení predmet sporu, pretože je v ňom prvýkrát v nových bodoch návrhov vyjadrená žiadosť o predĺženie zmluvy až do 30. júna 2017, ako aj vyjadrené žiadosti o zrušenie údajného rozhodnutia zo 16. apríla 2014 a rozhodnutia z 27. júna 2014, pričom na posledné uvedené sa nevzťahoval nijaký bod návrhov žaloby. Doplňujúce podanie k žalobe sa preto musí vyhlásiť za neprípustné.

25

Článok 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článok 44 ods. 1 písm. c) a d) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 sa totiž nemôžu vykladať tak, že by žalobkyni umožňovali, aby v prejednávanej veci predložila Všeobecnému súdu nové návrhy, ktoré by menili zjavne neprípustnú žalobu, ktorá obsahuje iba návrhy na nariadenie príkazu a návrhy na určenie, ako to vyplýva z bodov 32 až 50 nižšie, na prípustnú žalobu tým, že sa zmení predmet sporu vymedzený v návrhu na začatie konania, aj keď to bolo pred uplynutím lehoty na podanie žaloby.

26

Článok 48 ods. 2 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991, podľa ktorého je uvádzanie nových dôvodov prípustné počas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania, možno v určitých prípadoch uplatniť na zmenu žalobných návrhov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. apríla 2009, Valero Jordana/Komisia,T‑385/04, EU:T:2009:97, body 76 a 77). Tak je to v prípade, keď je napadnuté rozhodnutie v priebehu konania nahradené aktom, ktorý má rovnaký predmet, treba ho teda považovať za novú skutočnosť, ktorá umožňuje žalobcovi prispôsobiť svoje návrhy (uznesenie z 21. septembra 2011, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, T‑141/05 RENV, EU:T:2011:503, bod 34).

27

Pokiaľ však neexistujú právne a skutkové okolnosti, ktoré vyšli najavo v priebehu konania, možno zobrať do úvahy iba žalobné návrhy uvedené v návrhu na začatie konania, inak by sa totiž zmenil predmet sporu, ktorý je presne vymedzený v uvedenom návrhu, a teda dôvodnosť žaloby sa musí skúmať výhradne z hľadiska návrhov obsiahnutých v návrhu na začatie konania (pozri rozsudok z 26. októbra 2010, Nemecko/Komisia, T‑236/07, EU:T:2010:451, body 27 a 28 a citovanú judikatúru).

28

V prejednávanej veci je pritom nesporné, že žalobkyňa svoje nové návrhy nezaložila na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania, presnejšie medzi dátumom podania žaloby, teda 30. júnom 2014, a dátumom predloženia doplňujúceho podania k žalobe, teda 4. septembrom 2014.

29

Preto treba doplňujúce podanie k žalobe zamietnuť ako zjavne neprípustné.

30

EFSA tvrdí, že návrhy uvedené v návrhu na začatie konania sú zjavne neprípustné v rozsahu, v akom sa domáhajú určenia a vydanie príkazu voči EFSA Všeobecným súdom.

31

Najskôr treba konštatovať, že žalobkyňa vo svojej replike uvádza, že berie späť tretí a štvrtý bod návrhov uvedené v žalobe, ktoré sa týkajú sporu medzi ňou a výborom zamestnancov, takže treba rozhodnúť iba o prvom a druhom bode návrhov týkajúcich sa nepredĺženia zmluvy o vyslaní a o piatom a šiestom bode návrhov, ktoré sa týkajú žiadosti o prístup k dokumentom.

32

Prvým bodom návrhov, ako bol formulovaný v návrhu na začatie konania, sa žalobkyňa domáha toho, aby Všeobecný súd predĺžil jej zmluvu do 30. júna 2015. V replike žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd rozhodol, že jej zmluva sa predlžuje do 30. júna 2017 a subsidiárne že EFSA má prijať nové rozhodnutie týkajúce sa jej vyslania pri zohľadnení výkladu Všeobecného súdu.

33

EFSA tvrdí, že Všeobecný súd nemôže vydať voči nemu príkaz, vrátane príkazu, ktorý by prípadne vyplýval zo zrušenia právneho aktu, v prejednávanej veci zo zrušenia údajného rozhodnutia zo 16. apríla 2014, ktoré by znamenalo predĺženie vyslania žalobkyne.

34

Stačí pripomenúť, že žalobkyňa sa týmto svojím návrhom domáha, aby Všeobecný súd nahradil EFSA alebo vydal voči nemu príkaz, čo zjavne prekračuje jeho právomoc v rámci preskúmania zákonnosti na základe článku 263 ZFEÚ. Toto obmedzenie preskúmavania zákonnosti sa uplatňuje vo všetkých oblastiach sporov, o ktorých je Všeobecný súd príslušný rozhodovať (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. októbra 2008, Agrar‑Invest‑Tatschl/Komisia, T‑51/07, EU:T:2008:420, body 27 a 28 a citovaná judikatúra), a teda aj v oblasti vysielania národných expertov.

35

Treba preto dospieť k záveru, že žalobkyňa nemôže navrhovať, aby Všeobecný súd predĺžil jej zmluvu až do 30. júna 2015, a teda o to viac do 30. júna 2017, ako to navrhuje vo svojich návrhoch v replike, ani aby EFSA zaviazal rozhodnúť o takom predĺžení.

36

Druhým bodom svojich návrhov žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd určil, že skončenie jej zmluvy, „presnejšie rozhodnutie EFSA… zo 16. apríla 2014“ je protiprávne. V replike sa žalobkyňa po prvýkrát domáha toho, aby Všeobecný súd „zrušil“ uvedené „rozhodnutie“ a rozhodol, že rozhodnutie z 27. júna 2014„je ničotné“.

37

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že bolo opakovane rozhodnuté, ako EFSA správne uvádza, že v rámci preskúmania zákonnosti na základe článku 263 ZFEÚ návrhy, ktoré smerujú iba k tomu, aby sa určili právne alebo skutkové otázky, bez toho, aby obsahovali návrh na zrušenie, nemôžu byť samy osebe platnými návrhmi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 1996, Bernardi/Parlament, T‑146/95, EU:T:1996:105, bod 23).

38

Žalobkyňa, odkazujúc na článok 2 ZEÚ, ktorý stanovuje, že Únia je založená na hodnotách právneho štátu, tvrdí, že tam, kde existuje právo, musí existovať opravný prostriedok. Žalobkyňa tvrdí, že má právo na predĺženie svojej zmluvy na základe „zákazu svojvôle a zákazu dojednaní, ktoré sú v rozpore s verejným poriadkom v nemeckom práve“, ako aj na základe zásady rovnosti a zásady právneho štátu, ktoré zaručuje Zmluva o EÚ, ako aj judikatúra Bundesverfassungsgericht (nemecký Ústavný súd). Z tohto údajne existujúceho subjektívneho práva na predĺženie vyslania ipso iure vyplýva právo žalobkyne podať žalobu na Všeobecný súd.

39

Podľa žalobkyne Všeobecný súd musí teda z dôvodu existencie tohto jej údajného práva na predĺženie zmluvy buď vyhovieť jej „návrhu na súdne rozhodnutie“, alebo vyložiť a preformulovať druhý bod návrhov uvedených v žalobe tak, aby bol prípustný v rámci žaloby o neplatnosť, ako to upravuje článok 263 ZFEÚ.

40

EFSA sa naopak domnieva, že neexistencia opravných prostriedkov nemôže odôvodňovať zmenu v systéme konaní zakotvených Zmluvou, na rozdiel od tvrdenia žalobkyne, keď tvrdí, že musí existovať opravný prostriedok tam, kde existuje právo.

41

Treba pripomenúť, že prípadná neexistencia prostriedkov nápravy nemôže v nijakom prípade odôvodňovať zmenu systému opravných prostriedkov a konaní stanovených v Zmluve o FEÚ prostredníctvom súdneho výkladu (pozri v tomto zmysle uznesenie z 29. apríla 2002, Bactria/Komisia, T‑339/00, EU:T:2002:107, bod 54). Treba doplniť, že v prejednávanej veci žalobkyni nič nebráni v tom, aby navrhla zrušenie napadnutých rozhodnutí podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

42

Okrem toho aj keď platí, že súd Únie má vykladať dôvody žalobcu so zreteľom skôr na ich podstatu ako na ich právnu kvalifikáciu a nezávisle od akejkoľvek terminologickej otázky, je to pod podmienkou, že uvedené dôvody vyplývajú zo žaloby dostatočne jasne a presne tak, aby umožnili žalovanému pripraviť si svoju obranu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. februára 2000, ADT Projekt/Komisia,T‑145/98, EU:T:2000:54, body 66 a 67).

43

Podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých je žaloba založená, musia vyplynúť koherentným a zrozumiteľným spôsobom už z textu samotnej žaloby a žalobné návrhy musia byť formulované jednoznačne, aby sa zabránilo tomu, že Súdny dvor rozhodne nad rámec žalobných návrhov alebo opomenie rozhodnúť o niektorom žalobnom dôvode (rozsudok z 10. januára 2008, Komisia/Fínsko, C‑387/06, neuverejnený, EU:C:2008:5, bod 14).

44

Inými slovami, žalobkyňa nemôže Všeobecný súd obmedzovať v tom, aby vychádzal z domnienok týkajúcich sa skutkových aj právnych dôvodov a úvah, na ktorých by mohli byť založené tvrdenia žalobkyne. Pritom práve taká situácia je zdrojom právnej neistoty nezlučiteľnej s riadnym výkonom spravodlivosti, ktorej má článok 44 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 zabrániť tým, že vyžaduje, aby návrh na začatie konania určil predmet sporu, uviedol návrhy a obsahoval stručný opis uvádzaných dôvodov (pozri v tomto zmysle uznesenie z 19. mája 2008, TFI/Komisia, T‑144/04, EU:T:2008:155, body 56 a 57).

45

V prejednávanej veci, ako správne tvrdí EFSA, sa tvrdenia žalobkyne zdajú byť zmätočné. Žalobkyňa vyjadruje svoje stanovisko prinajmenšom nepresne, odkazujúc na článok 263 ZFEÚ a na rozhodnutie z 27. júna 2014 bez toho, aby vo svojich návrhoch formulovala aspoň nejaký návrh na zrušenie týkajúci sa údajného rozhodnutia zo 16. apríla 2014 alebo rozhodnutia z 27. júna 2014, ako to okrem iného zdôraznil predseda Všeobecného súdu v uznesení zo 7. júla 2014, Mayer/EFSA (T‑493/14 R, neuverejnené, EU:T:2014:617, bod 29), pričom predmet návrhov nie je možné meniť v štádiu repliky v prípade neexistencie právnych alebo skutkových okolností, ktoré vyšli najavo v priebehu konania.

46

Z týchto dôvodov treba body návrhov týkajúce sa nepredĺženia zmluvy zamietnuť ako neprípustné.

47

Piatym a šiestym bodom návrhov uvedených v žalobe žalobkyňa výslovne navrhuje, aby Všeobecný súd nariadil EFSA, aby jej umožnil prístup ku korešpondencii medzi pani K. a ILSI alebo subsidiárne umožnil prístup k uvedenej korešpondencii tretej osobe určenej Všeobecným súdom. Piatym, šiestym a desiatym bodom návrhov repliky sa žalobkyňa okrem iného subsidiárne domáha, aby jej bol umožnený čiastočný prístup k uvedenej korešpondencii, zrušenia rozhodnutia z 27. júna 2014 v rozsahu, v akom sa týka zamietnutia prístupu k dokumentom, a umožnenie prístupu k tejto korešpondencii Všeobecnému súdu ako tretej osoby, ktorú on určí.

48

EFSA tvrdí, že tieto body návrhov sú neprípustné, pretože Všeobecný súd nemá právomoc, aby v rámci žaloby o neplatnosť vydal príkaz voči EFSA.

49

Ako bolo uvedené v bode 34 vyššie, Všeobecný súd nemôže vydať voči inštitúciám príkaz alebo ich nahradiť v rámci preskúmavania zákonnosti, ktoré vykonáva. Návrhy domáhajúce sa prístupu k vyššie uvedeným dokumentom musia byť už z týchto dôvodov zamietnuté ako neprípustné a navyše musia byť rovnako zamietnuté aj návrhy uvedené v replike v rozsahu, v akom po prvýkrát navrhujú neplatnosť rozhodnutia z 27. júna 2014 o zamietnutí, žiadosti o prístup k uvedeným dokumentom, lebo tieto návrhy uvedené v žalobe sa už nemôžu meniť v štádiu repliky, pokiaľ neexistujú právne a skutkové okolnosti, ktoré vyšli najavo v priebehu konania.

50

So zreteľom na všetky tieto úvahy treba zamietnuť žalobu v celom rozsahu ako neprípustnú bez toho, aby bolo potrebné rozhodovať o prípustnosti pripomienok žalobkyne, najmä zo 6. mája 2015 a z 29. júna 2016, ktoré rozvíjajú a podporujú dôvody uvádzané na podporu jednotlivých bodov návrhov vyhlásených za neprípustné.

51

Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

52

Pokiaľ ide o tretí a štvrtý bod návrhov žaloby týkajúce sa výboru zamestnancov EFSA, ktoré boli vzaté späť, treba pripomenúť, že článok 136 ods. 1 rokovacieho poriadku stanovuje, že ak účastník konania vezme späť svoj návrh, uloží sa mu povinnosť nahradiť trovy konania, pokiaľ to navrhol druhý účastník konania vo svojom vyjadrení k späťvzatiu návrhu. Podľa odseku 2 toho istého článku na návrh účastníka konania, ktorý vzal späť svoj návrh, znáša trovy konania druhý účastník konania, ak sa to zdá byť oprávnené vzhľadom na jeho správanie.

53

Žalobkyňa sa domnieva, že EFSA má znášať trovy konania týkajúce sa bodov návrhov, ktoré vzala späť z dôvodu „odsúdeniahodného správania EFSA“ voči nej.

54

Všeobecný súd sa však domnieva, že tretí a štvrtý bod návrhu na začatie konania boli v každom prípade zjavne neprípustné, pretože neobsahovali nijaký návrh na zrušenie, ale pozostávali z návrhov na udelenie príkazu a určovacích návrhov, preto nemožno dospieť k záveru, že správanie EFSA odôvodňuje, aby podľa článku 136 ods. 2 rokovacieho poriadku znášal trovy konania týkajúce sa týchto bodov návrhov.

55

Žalobkyňa okrem toho navrhuje, aby Všeobecný súd uplatnil priamo alebo na základe analógie článok 88 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991, podľa ktorého v sporoch medzi Úniou a jej zamestnancami trovy konania vynaložené inštitúciami znášajú tieto inštitúcie. Žalobkyňa tvrdí, že toto ustanovenie platí, aj pokiaľ ide o vyslaných národných expertov.

56

V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že podľa judikatúry vyslaní národní experti v inštitúciách alebo v orgáne Únie nie sú „zamestnancami“ v zmysle článku 270 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle uznesenie z 9. októbra 2006, Gualtieri/Komisia, F‑53/06, EU:F:2006:100, body 21 a 22) a že bolo rozhodnuté, že osobitný režim článku 88 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 nie je na nich uplatniteľný (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2008, Gualtieri/Komisia, T‑284/06, neuverejnený, EU:T:2008:335, bod 47).

57

EFSA navrhol uložiť žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania a žalobkyňa nemala vo veci úspech, preto ju treba zaviazať na náhradu trov konania, vrátane trov konania, ktoré vznikli účastníkom konania v rámci konania o nariadení predbežného opatrenia.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)

rozhodol a vyhlásil:

Skutkové okolnosti

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

O prípustnosti doplňujúceho podania k žalobe

O prípustnosti žaloby

O prípustnosti návrhov týkajúcich sa nepredĺženia zmluvy

– O prípustnosti prvého bodu žalobných návrhov

– O prípustnosti druhého bodu žalobných návrhov

O prípustnosti návrhov týkajúcich sa prístupu k dokumentom

O trovách