1

Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) svojím odvolaním navrhuje zrušiť rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 24. októbra 2014, Grau Ferrer/ÚHVT – Rubio Ferrer (Bugui va) (T‑543/12, neuverejnený, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2014:911), ktorým Všeobecný súd zrušil rozhodnutie štvrtého odvolacieho senátu EUIPO z 11. októbra 2012 (spojené veci R 274/2011‑4 a R 520/2011‑4) týkajúce sa námietkového konania medzi pánom Xavierom Grauom Ferrerom na jednej strane a pánmi Juanom Cándidom Rubiom Ferrerom a Albertom Rubiom Ferrerom na druhej strane (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Nariadenie Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke spoločenstva (Ú. v. ES L 11, 1994, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 146) bolo kodifikované nariadením Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 78, 2009, s. 1).

3

Článok 15 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 s názvom „Používanie ochranných známok [Európskej únie]“ stanovuje:

„Ak počas obdobia piatich rokov po zápise majiteľ nepoužíval riadne ochrannú známku [Európskej únie] v Únii v súvislosti s tovarmi alebo službami, pre ktoré bola zapísaná, alebo ak takéto používanie bolo pozastavené nepretržite päť rokov, ochranná známka [Európskej únie] je predmetom sankcií uvedených v tomto nariadení, pokiaľ neexistujú oprávnené dôvody jej nepoužívania.

Za používanie v zmysle prvého odseku sa považuje aj:

…“

4

Článok 41 ods. 3 tohto nariadenia, ktorý upravuje podávanie námietok proti zápisu ochrannej známky Európskej únie, stanovuje:

„Námietky sa podávajú písomne a musia byť odôvodnené. … V lehote, ktorú stanoví úrad, môže namietateľ predložiť na podporu svojho prípadu skutočnosti, dôkazy a tvrdenia.“

5

Článok 76 ods. 2 uvedeného nariadenia s názvom „Preskúmanie skutočnosti ex offo“ znie:

„Úrad nemusí zobrať do úvahy skutočnosti ani dôkazy, ktoré účastníci konania nepredložili včas.“

6

Pravidlo 15 ods. 2 nariadenia Komisie (ES) č. 2868/95 z 13. decembra 1995, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 40/94 (Ú. v. ES L 303, 1995, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 189), zmeneného a doplneného nariadením Komisie (ES) č. 1041/2005 z 29. júna 2005 (Ú. v. EÚ L 172, 2005, s. 4, ďalej len „vykonávacie nariadenie“), s názvom „Oznámenie o námietkach“ stanovuje:

„Oznámenie o námietke obsahuje:

…

…“

7

Pravidlo 19 vykonávacieho nariadenia s názvom „Odôvodnenie námietok“ znie:

8

Pravidlo 20 ods. 1 tohto nariadenia s názvom „Preskúmanie námietok“ stanovuje:

„Ak až do uplynutia lehoty uvedenej v pravidle 19 ods. 1 namietajúca strana nedokázala existenciu, platnosť a rozsah ochrany svojej staršej ochrannej známky alebo staršieho práva ani svoje oprávnenie podať námietky, námietky sa zamietnu ako neopodstatnené.“

9

Podľa pravidla 50 ods. 1 tretieho pododseku uvedeného nariadenia:

„Ak je odvolanie zamerané proti rozhodnutiu oddelenia námietok, výbor [odvolací senát – neoficiálny preklad] obmedzí svoje preskúmanie odvolania na skutočnosti a dôkazy predložené v lehote, ktorú stanovilo oddelenie námietok v súlade s nariadením a týmito pravidlami, ak komisia [odvolací senát – neoficiálny preklad] nezváži, že by sa mali vziať do úvahy ďalšie [alebo doplňujúce – neoficiálny preklad] skutočnosti a dôkazy podľa článku 74 ods. 2 nariadenia [č. 40/94, ktorého znenie je rovnaké so znením článku 76 ods. 2 nariadenia č. 207/2009].“

10

Všeobecný súd zhrnul okolnosti predchádzajúce sporu takto:

…

…

11

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 18. decembra 2012 (vec T‑543/12) podal pán Grau Ferrer žalobu na zrušenie sporného rozhodnutia.

12

Na podporu svojej žaloby pán Grau Ferrer uviedol tri žalobné dôvody založené po prvé na porušení článku 75 a článku 76 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 a pravidla 50 vykonávacieho nariadenia, po druhé riadnom používaní skoršej obrazovej ochrannej známky Európskej únie č. 2087534, zapísanej pánom Grauom Ferrerom 14. júna 2002 (ďalej len „skoršia ochranná známka“), a po tretie pravdepodobnosti zámeny medzi skoršou ochrannou známkou, ako aj skoršou španielskou obrazovou ochrannou známkou na jednej strane a obrazovou ochrannou známkou Európskej únie, o ktorej zápis požiadal pán Rubio Ferrer na druhej strane.

13

Všeobecný súd žalobe o neplatnosť vyhovel a v bode 48 napadnutého rozsudku rozhodol, že odvolací senát EUIPO nevyužil svoju právomoc posúdenia a neodôvodnil svoje rozhodnutie zamietnuť zohľadnenie skoršej španielskej ochrannej známky, a v bodoch 86 a 87 napadnutého rozsudku uviedol, že dokumenty predložené odvolaciemu senátu obsahovali označenie, ktoré sa odlišovalo od skoršej ochrannej známky iba minimálne, takže z nich vyplýva riadne používanie tejto skoršej ochrannej známky.

14

Všeobecný súd rozhodol, že ostatné žalobné dôvody predložené pánom Grauom Ferrerom sú neúčinné alebo nedôvodné.

15

Všeobecný súd následne sporné rozhodnutie zrušil.

16

EUIPO svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor:

17

Žiadny z ostatných účastníkov konania nepredložil Súdnemu dvoru svoje vyjadrenie.

18

Na podporu svojho odvolania predkladá EUIPO tri odvolacie dôvody založené na porušení článku 76 ods. 2 nariadenia č. 207/2009, pravidla 50 ods. 1 tretieho pododseku vykonávacieho nariadenia a článku 15 ods. 1 druhého pododseku písm. a) nariadenia č. 207/2009.

19

Vo svojom druhom odvolacom dôvode, ktorý treba preskúmať ako prvý, EUIPO v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa v bodoch 45 až 48 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že odvolací senát disponoval právomocou posúdenia vyplývajúcou z pravidla 50 ods. 1 tretieho pododseku vykonávacieho nariadenia a článku 76 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 „nezávisle aj od prípadnej dodatočnej povahy“ oneskoreného dôkazu, a následne aj vzhľadom na „nové“ dôkazy.

20

V bode 45 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zdôraznil, že judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa právomoci posúdenia odvolacieho senátu a odôvodnenia zohľadnenia dôkazov predložených oneskorene nerozlišuje medzi novými dôkazmi a dodatočnými spôsobmi dokazovania, a v bode 46 tohto rozsudku následne zamietol tvrdenie, podľa ktorého odvolací senát nebol oprávnený zohľadniť dôkazy predložené pánom Grauom Ferrerom, keďže tieto dôkazy boli nové.

21

Všeobecný súd v bode 48 napadnutého rozsudku v podstate rozhodol, že odvolací senát disponoval právomocou posúdenia a povinnosťou odôvodniť svoje zamietnutie bez toho, aby rozlišoval medzi „novými“ a „dodatočnými“ dôkazmi.

22

EUIPO tvrdí, že táto právomoc posúdenia a táto povinnosť odôvodnenia sa netýkajú nových dôkazov. EUIPO na podporu tohto tvrdenia predkladá rozpory medzi rôznymi jazykovými zneniami rozsudkov z 3. októbra 2013, Rintisch/ÚHVT (C‑120/12 P, EU:C:2013:638); 3. októbra 2013, Rintisch/ÚHVT (C‑121/12 P, EU:C:2013:639), a z 3. októbra 2013, Rintisch/ÚHVT (C‑122/12 P, EU:C:2013:628). Podľa EUIPO sa námietka na základe článku 42 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 a pravidla 20 ods. 1 vykonávacieho nariadenia zamietne bez toho, aby bola preskúmaná z vecnej stránky, pokiaľ sa pred námietkovým oddelením dostatočne nepreukáže. Následne je nemožné opätovne umožniť podanie námietky odvolaciemu senátu.

23

Pokiaľ ide o znenie pravidla 50 ods. 1 tretieho pododseku vykonávacieho nariadenia, treba poznamenať, že jeho francúzske znenie sa odlišuje od španielskeho, nemeckého a anglického znenia v jednom podstatnom prvku. Zatiaľ čo posledné uvedené znenia stanovujú, že odvolací senát môže vziať do úvahy iba ďalšie alebo doplňujúce skutočnosti a dôkazy, francúzske znenie opisuje tieto skutočnosti a dôkazy ako „nouveaux ou supplémentaires“ (nové alebo dodatočné).

24

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa ustanovenia práva Únie majú vykladať a uplatňovať jednotne na základe verzií vypracovaných vo všetkých jazykoch Únie. V prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými zneniami textu práva Únie sa má predmetné ustanovenie vykladať v závislosti od všeobecnej systematiky a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 15. novembra 2012, Kurcums Metal, C‑558/11, EU:C:2012:721, bod 48, a z 9. apríla 2014, GSV, C‑74/13, EU:C:2014:243, bod 27).

25

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 76 ods. 2 nariadenia č. 207/2009, ktorý predstavuje právny základ pravidla 50 vykonávacieho nariadenia, stanovuje, že EUIPO nemusí zobrať do úvahy skutočnosti ani dôkazy, ktoré účastníci konania nepredložili včas.

26

Súdny dvor rozhodol, že ak sa nepredložil nijaký dôkaz o používaní dotknutej ochrannej známky v lehote, ktorú stanovil EUIPO, musí tento úrad ex offo námietku zamietnuť. Naopak, pokiaľ sa dôkazy predložia v lehote, ktorú stanovil EUIPO, predloženie dodatočných dôkazov ostáva možné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2013, New Yorker SHK Jeans/ÚHVT, C‑621/11 P, EU:C:2013:484, body 28 a 30).

27

Ako uviedol generálny advokát v bodoch 55 a 57 svojich návrhov, je potrebné použiť rovnaký výklad článku 76 ods. 2 nariadenia č. 207/2009, pokiaľ ide o dôkaz existencie, platnosti a rozsahu ochrany ochrannej známky, keďže uvedené ustanovenie obsahuje pravidlo s horizontálnou funkciou v systéme uvedeného nariadenia, pretože sa uplatňuje bez ohľadu na povahu predmetného konania. Z toho vyplýva, že pravidlo 50 vykonávacieho nariadenia sa nemôže vykladať tak, že rozširuje právomoci posúdenia odvolacích senátov na nové dôkazy.

28

Treba konštatovať, že Všeobecný súd sa v bodoch 45, 46 a 48 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že odvolací senát nevyužil právomoc posúdenia, ktorú má na účely rozhodnutia, či sa nové dôkazy majú alebo nemajú zohľadniť.

29

Treba však pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ak odôvodnenia rozsudku Všeobecného súdu vykazujú porušenie práva Únie, ale jeho výroková časť sa javí dôvodná z iných právnych dôvodov, musí byť odvolanie zamietnuté (pozri najmä rozsudky z 15. decembra 1994, Finsider/Komisia, C‑320/92 P, EU:C:1994:414, bod 37; zo 16. decembra 1999, HSV/E, C‑150/98 P, EU:C:1999:616, bod 17, a z 13. júla 2000, Salzgitter/Komisia, C‑210/98 P, EU:C:2000:397, bod 58).

30

Tak je to aj v prejednávanej veci. Všeobecný súd totiž neprijal iba dotknutý dôvod, ale odkazoval aj na skutočnosť, že odvolací senát zamietol dotknutý dôkaz bez toho, aby preskúmal, či by mohlo ísť o „doplňujúci“ dôkaz. Odvolací senát pritom tým, že toto preskúmanie nevykonal, skutočne porušil článok 76 ods. 2 nariadenia č. 207/2009, ako to Všeobecný súd konštatoval.

31

Za týchto podmienok, keďže ďalšie odvolacie dôvody, ktoré EUIPO predložil na podporu svojho odvolania, nemali takú povahu, aby mohli viesť k neplatnosti napadnutého rozsudku, treba odvolanie zamietnuť v celom rozsahu.

32

V súlade s článkom 137 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľným na základe článku 184 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku sa o trovách konania rozhodne v rozsudku, ktorým sa konanie končí. Keďže žiadny z ďalších účastníkov konania nepredložil Súdnemu dvoru vyjadrenie, treba rozhodnúť, že EUIPO má povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol a vyhlásil: