1. 

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 1 smernice Rady 2001/23/ES z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov ( 2 ), ako aj článku 267 tretieho odseku ZFEÚ a judikatúry Súdneho dvora súvisiacej so zodpovednosťou štátov za porušenie práva Únie.

2. 

Otázky, ktoré položili Varas Cíveis de Lisboa (Občianskoprávne senáty v Lisabone, Portugalsko), vznikli v rámci konania o žalobe o náhradu škody, ktorú podali pán J. F. Ferreira da Silva e Brito, ako aj ďalší žalobcovia proti portugalskému štátu, založenej na údajnom porušení práva Únie, ktorého sa dopustil Supremo Tribunal de Justiça.

3. 

Na základe preskúmania prvej otázky podám výklad pojmu „prevod závodu“ v zmysle článku 1 ods. 1 smernice s ohľadom na okolnosti sporu vo veci samej. Na rozdiel od riešenia, k akému dospel Supremo Tribunal de Justiça, dospejem k záveru, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že pojem prevod závodu sa vzťahuje na situáciu, v ktorej dochádza k zrušeniu podniku pôsobiaceho na trhu s charterovými letmi rozhodnutím jeho väčšinového akcionára, ktorý je tiež podnikom pôsobiacim v odvetví leteckej dopravy a ktorý v súvislosti s likvidáciou prvého uvedeného podniku:

4. 

V rámci skúmania druhej otázky následne uvediem dôvody, pre ktoré sa má článok 267 tretí odsek ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, akým je Supremo Tribunal de Justiça, bol za okolností, o aké ide vo veci samej, povinný podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania.

5. 

Napokon v rámci skúmania tretej otázky vysvetlím, prečo sa má za okolností, o aké ide vo veci samej, právo Únie, najmä judikatúra založená na rozsudku Köbler ( 3 ), vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava zodpovednosti štátu, ktorá podmieňuje nárok na náhradu škody predchádzajúcim zrušením rozhodnutia spôsobujúceho ujmu.

6.

Smernicou bola kodifikovaná smernica Rady 77/187/EHS zo 14. februára 1977 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov [neoficiálny preklad] ( 4 ), zmenená a doplnená smernicou Rady 98/50/ES z 29. júna 1998 ( 5 ).

7.

Podľa odôvodnenia 8 smernice:

„Úvahy o právnej bezpečnosti [istote – neoficiálny preklad] a transparentnosti si vyžiadali, aby bola objasnená právna koncepcia prevodu z hľadiska precedenčného práva Súdneho dvora. Toto objasnenie však nezmenilo rozsah pôsobnosti smernice 77/187…, ako ju interpretoval Súdny dvor.“

8.

Článok 1 ods. 1 písm. a) a b) smernice stanovuje:

9.

Článok 3 ods. 1 prvý pododsek smernice stanovuje:

„Práva a povinnosti prevádzateľa vyplývajúce z pracovnej zmluvy alebo z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý existoval ku dňu prevodu, sa z dôvodu tohto prevodu prevedú na nadobúdateľa.“

10.

Článok 13 zákona č. 67/2007 (Lei que aprova o Regime da Responsabilidade Civil Extracontratual do Estado e Demais Entidades Públicas) z 31. decembra 2007 ( 6 ), v znení zákona č. 31/2008 zo 17. júla 2008 ( 7 ), ktorým bol zavedený režim mimozmluvnej občianskoprávnej zodpovednosti štátu a iných verejnoprávnych subjektov ( 8 ), stanovuje:

„1.   Bez toho, aby bol dotknutý osobitný režim uplatniteľný na prípady nespravodlivého odsudzujúceho rozsudku v trestnom konaní a neopodstatneného odňatia slobody, štát zodpovedá podľa občianskeho práva za škodu vyplývajúcu zo súdnych rozhodnutí, ktoré sú zjavne protiústavné alebo protiprávne alebo neopodstatnené z dôvodu zjavne nesprávneho posúdenia príslušných skutkových okolností.

2.   Nárok na náhradu škody musí byť založený na predchádzajúcom zrušení rozhodnutia spôsobujúceho ujmu príslušným súdom.“

11.

Dňa 19. februára 1993 došlo k zrušeniu spoločnosti Air Atlantis SA (ďalej len „AIA“), založenej v roku 1985 a pôsobiacej v odvetví nepravidelnej leteckej dopravy (charterových letov). V tejto súvislosti došlo k hromadnému prepusteniu žalobcov vo veci samej.

12.

Od 1. mája 1993 spoločnosť Transportes Aéreos Portugueses (ďalej len „TAP“), ktorá bola hlavným akcionárom spoločnosti AIA, začala prevádzkovať časť letov, ktoré sa AIA zaviazala uskutočniť v období od 1. mája 1993 do 31. októbra 1993. TAP tiež vykonávala určité charterové lety, pričom na tomto trhu dovtedy nepôsobila, keďže išlo o trasy, na ktorých predtým prevádzkovala lety AIA. Na tento účel TAP využívala časť vybavenia, ktoré AIA využívala na svoje činnosti, najmä štyri lietadlá. TAP tiež platila príslušné nájomné vyplývajúce z lízingových zmlúv na tieto lietadlá a prevzala kancelárske vybavenie, ktoré AIA mala a používala vo svojich priestoroch v Lisabone (Portugalsko) a vo Fare (Portugalsko), ako aj ďalšie veci. TAP navyše zamestnala niektorých bývalých zamestnancov spoločnosti AIA.

13.

Žalobcovia vo veci samej následne podali na Tribunal de Trabalho de Lisboa (Pracovný súd v Lisabone) žalobu, ktorou napadli toto hromadné prepúšťanie, pričom sa domáhali svojho opätovného prijatia do zamestnania v spoločnosti TAP a vyplatenia miezd.

14.

Tribunal de Trabalho de Lisboa svojím rozsudkom zo 6. februára 2007 čiastočne vyhovel žalobe, ktorou žalobcovia napadli hromadné prepúšťanie, pričom uvedený súd nariadil opätovné prijatie žalobcov vo veci samej do zamestnania v príslušných kategóriách, ako aj vyplatenie náhrady škody. Tribunal de Trabalho de Lisboa v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že v posudzovanom prípade došlo k – aspoň čiastočnému – prevodu závodu, keďže identita závodu zostala zachovaná a jeho činnosti sa vykonávali naďalej, pričom TAP nahradila bývalého zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch.

15.

Proti tomuto rozsudku bolo podané odvolanie na Tribunal da Relação de Lisboa (Odvolací súd v Lisabone), ktorý svojím rozsudkom zo 16. januára 2008 zrušil prvostupňový rozsudok v rozsahu, v akom bola spoločnosti TAP uložená povinnosť opätovne prijať žalobcov vo veci samej do zamestnania a vyplatiť im náhradu škody, lebo dospel k záveru, že právo napadnúť predmetné hromadné prepúšťanie žalobou zaniklo, a konštatoval, že nedošlo k prevodu závodu alebo časti závodu medzi spoločnosťami AIA a TAP.

16.

Žalobcovia vo veci samej následne podali dovolanie na Supremo Tribunal de Justiça, ktorý svojím rozsudkom z 25. februára 2009 rozhodol, že hromadné prepúšťanie netrpí nijakou právnou vadou. Uvedený súd poznamenal – pričom si osvojil úvahy Tribunal da Relação de Lisboa –, že na to, aby išlo o prevod závodu, nepostačuje „samotné pokračovanie“ podnikateľskej činnosti, keďže je tiež potrebné, aby sa zachovala identita závodu. V prejednávanom prípade však TAP pri prevádzkovaní letov počas leta 1993 nevyužívala „subjekt“ s rovnakou identitou ako „subjekt“, ktorý predtým patril k spoločnosti AIA, ale využívala svoj vlastný prostriedok pôsobenia na predmetnom trhu, ktorým bol jej vlastný podnik. Vzhľadom na to, že tieto dva „subjekty“ nie sú totožné, podľa Supremo Tribunal de Justiça nie je možné, aby došlo k prevodu závodu.

17.

Pokiaľ ide o právo Únie, Supremo Tribunal de Justiça poukázal na to, že Súdny dvor, ktorý rozhodoval o situáciách, v ktorých podnik pokračoval v činnosti, ktorú dovtedy uskutočňoval iný podnik, rozhodol, že táto „samotná okolnosť“ neumožňuje dospieť k záveru, že došlo k prevodu hospodárskeho subjektu, keďže „subjekt nemožno obmedziť na činnosť, ktorú vykonáva“ ( 9 ).

18.

Keďže niektorí zo žalobcov vo veci samej navrhli, aby Supremo Tribunal de Justiça podal na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania, Supremo Tribunal de Justiça poznamenal, že „povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorú majú vnútroštátne súdne orgány, proti rozhodnutiam ktorých nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, existuje len vtedy, ak sa tieto súdne orgány domnievajú, že spor, ktorý prejednávajú, treba rozhodnúť na základe práva [Únie], pokiaľ navyše vznikla otázka týkajúca sa výkladu tohto práva“.

19.

Supremo Tribunal de Justiça tiež konštatoval, že „samotný Súdny dvor výslovne uznal, že ,správne uplatnenie práva [Únie] môže byť natoľko zrejmé, že nevyvoláva nijakú opodstatnenú pochybnosť o tom, ako treba odpovedať na vzniknutú otázku‘, pričom povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania je vylúčená aj v tomto prípade. So zreteľom na obsah [ustanovení práva Únie] spomenutých [žalobcami vo veci samej], na ich výklad zo strany Súdneho dvora a na okolnosti prejednávaného prípadu… nevzniká pri výklade nijaká významná pochybnosť, ktorá by si vyžadovala podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania“.

20.

Supremo Tribunal de Justiça navyše zdôraznil, že „Súdny dvor už vytvoril širokú a ustálenú judikatúru týkajúcu sa výkladu predpisov [práva Únie], ktoré sa týkajú ‚prevodu závodu‘, a to do takej miery, že… smernica… už odráža konsolidáciu pojmov, ktoré stanovuje, v dôsledku uvedenej judikatúry, pričom tieto pojmy sú v súčasnosti sformulované v judikatúre (Spoločenstva a dokonca aj vo vnútroštátnej judikatúre) tak jasne, že v prejednávanom prípade nie je potrebné obrátiť sa najprv na Súdny dvor“.

21.

Žalobcovia vo veci samej následne podali žalobu o náhradu škody založenú na mimozmluvnej občianskoprávnej zodpovednosti proti portugalskému štátu, ktorou sa domáhali, aby súd uložil portugalskému štátu povinnosť nahradiť určitú spôsobenú majetkovú škodu. Na podporu svojej žaloby tvrdia, že rozsudok Supremo Tribunal de Justiça je zjavne protiprávny, lebo v ňom bol podaný nesprávny výklad pojmu prevod závodu v zmysle smernice a tento súd porušil svoju povinnosť položiť Súdnemu dvoru relevantné prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu práva Únie.

22.

Portugalský štát tvrdí, že podľa článku 13 ods. 2 RRCEE musí byť nárok na náhradu škody založený na predchádzajúcom zrušení rozhodnutia spôsobujúceho ujmu príslušným súdom, pričom pripomína, že vzhľadom na to, že rozsudok Supremo Tribunal de Justiça nebol zrušený, nemá sa vyplatiť požadovaná náhrada škody.

23.

Vnútroštátny súd uvádza, že je potrebné určiť, či je rozsudok Supremo Tribunal de Justiça zjavne protiprávny z dôvodu, že obsahuje nesprávny výklad pojmu „prevod závodu“ z hľadiska smernice vzhľadom na skutkové okolnosti, ktoré uvedenému súdu boli známe. Okrem toho je potrebné určiť, či bol Supremo Tribunal de Justiça povinný podať návrh na začatie prejudiciálneho konania v súlade so žiadosťou, ktorá mu bola predložená.

24.

Za týchto podmienok Varas Cíveis de Lisboa rozhodli o prerušení konania a položili Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

25.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či môže ísť o „prevod závodu“ v zmysle článku 1 ods. 1 smernice v prípade, ak dochádza k zrušeniu podniku pôsobiaceho na trhu s charterovými letmi rozhodnutím jeho väčšinového akcionára, ktorý je podnikom pôsobiacim v odvetví leteckej dopravy a ktorý v súvislosti s likvidáciou prvého uvedeného podniku:

26.

Ako vyplýva z odôvodnenia 3 a článku 3 smernice, jej cieľom je zabezpečiť ochranu zamestnancov prostredníctvom zachovania ich práv v prípade prevodu podniku. ( 10 ) Na tento účel článok 3 ods. 1 prvý pododsek smernice stanovuje, že práva a povinnosti prevádzateľa vyplývajúce z pracovnej zmluvy alebo z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý existoval ku dňu prevodu, sa z dôvodu tohto prevodu prevedú na nadobúdateľa. Pokiaľ ide o článok 4 ods. 1 smernice, toto ustanovenie chráni zamestnancov pred prepúšťaním, o ktorom rozhodne prevádzateľ alebo nadobúdateľ len na základe prevodu.

27.

Podľa jej článku 1 ods. 1 písm. a) sa smernica vzťahuje na každý prevod podnikov, závodov alebo časť podniku alebo závodu na iného zamestnávateľa v dôsledku právneho prevodu alebo zlúčenia. Súdny dvor vyložil pojem právny prevod dostatočne pružne, aby zodpovedal cieľu smernice, ktorým je ochrana zamestnancov v prípade prevodu ich podniku. ( 11 ) Súdny dvor napríklad rozhodol, že smernica sa uplatňuje na všetky prípady zmeny v rámci zmluvných vzťahov fyzickej alebo právnickej osoby zodpovednej za prevádzku podniku, ktorá preberá záväzky zamestnávateľa voči zamestnancom podniku. ( 12 )

28.

Súdny dvor už konštatoval, že smernica 77/187 sa uplatňuje na prevody medzi spoločnosťami tej istej skupiny. ( 13 )

29.

Navyše spresnil podmienky, za ktorých sa smernica 77/187 uplatňuje v prípade prevodu podniku, ktorý sa nachádza v súdnej alebo dobrovoľnej likvidácii. Hoci teda Súdny dvor vo svojom rozsudku Abels ( 14 ) rozhodol, že táto smernica sa neuplatní na prevod podniku, závodu alebo časti závodu v rámci konkurzného konania, ( 15 ) vo svojom rozsudku Dethier Équipement ( 16 ) naopak rozhodol, že uvedená smernica je uplatniteľná v prípade prevodu podniku, ktorý sa nachádza v súdnej likvidácii, ak činnosť podniku pokračuje. ( 17 ) Vo svojom rozsudku Europièces ( 18 ) dospel k rovnakému záveru v prípade prevádzaného podniku, ktorý sa nachádza v dobrovoľnej likvidácii ( 19 ).

30.

Tak z pružného výkladu, ktorý treba použiť v prípade pojmu právny prevod, ako aj z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa konkrétne prípadu likvidácie prevádzaného subjektu vyplýva, že zrušenie a likvidácia spoločnosti AIA môžu predstavovať „prevod závodu“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. a) smernice.

31.

Prevod musí však spĺňať aj podmienky stanovené v článku 1 ods. 1 písm. b) smernice, teda musí sa týkať hospodárskeho subjektu v zmysle „organizovaného zoskupenia zdrojov, ktorého cieľom je vykonávať hospodársku činnosť bez ohľadu na to, či je táto činnosť hlavná, alebo doplnková“, ktorý si po prevode ponechá svoju „identitu“.

32.

Na konštatovanie, že ide o prevod podniku, je teda potrebné, aby bolo splnené rozhodujúce kritérium existencie takého prevodu, teda aby si dotknutý subjekt zachovával identitu po tom, ako ho prevezme nový zamestnávateľ. ( 20 )

33.

Pri posudzovaní otázky, či je táto podmienka splnená, je potrebné vziať do úvahy všetky skutkové okolnosti charakteristické pre danú transakciu, medzi ktoré patrí najmä druh podniku alebo závodu, o ktorý ide; otázka, či dochádza k prevodu hmotného majetku, ako sú budovy a hnuteľné veci; hodnota nehmotného majetku v čase prevodu; otázka, či dochádza k prevodu väčšiny zamestnancov na nového zamestnávateľa a či dochádza k prevodu zákazníkov, ako aj miera podobnosti činností vykonávaných pred prevodom a po ňom a dĺžka prípadného pozastavenia týchto činností. Tieto okolnosti sú však len čiastkovými aspektmi celkového posúdenia, ktoré sa musí urobiť, a preto ich nemožno posudzovať izolovane. ( 21 )

34.

Súdny dvor zdôraznil, že vnútroštátny súd musí pri posudzovaní skutkových okolností charakteristických pre danú transakciu vziať do úvahy najmä druh podniku alebo závodu, o ktorý ide. Podľa Súdneho dvora z toho vyplýva, že význam, ktorý sa má priznať jednotlivým kritériám existencie prevodu v zmysle smernice, sa nevyhnutne mení v závislosti od vykonávanej činnosti a výrobných alebo prevádzkových metód používaných v predmetnom podniku, závode alebo časti závodu. ( 22 )

35.

Jednotlivé faktory, ktoré umožňujú overiť, či si predmetný subjekt zachováva identitu po tom, ako ho prevezme nový zamestnávateľ, a teda konštatovať, či daná transakcia predstavuje „prevod“ v zmysle článku 1 ods. 1 smernice, preto majú význam, ktorý sa mení podľa druhu činnosti vykonávanej dotknutým podnikom.

36.

Rozhodujúce je, či si predmetný subjekt ponecháva svoju identitu, čo vyplýva najmä z existencie prevodu značného hmotného alebo nehmotného majetku a zo skutočnosti, že nový zamestnávateľ skutočne naďalej prevádzkuje tento subjekt alebo ho prevezme na výkon rovnakých alebo podobných činností. Tieto dve okolnosti sú pritom v prejednávanom prípade splnené.

37.

Pokiaľ ide o prevod významného hmotného alebo nehmotného majetku, Súdny dvor síce poukázal na to, že hospodársky subjekt môže v určitých odvetviach fungovať bez toho, aby mal taký majetok, takže zachovanie identity takého subjektu po jeho prevode nemôže závisieť od prevodu takéhoto majetku. ( 23 )

38.

Ako však vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, je to inak v prípade podnikov, ktoré pôsobia v odvetviach, ktoré si vyžadujú využívanie značného majetku. Tak je to napríklad v odvetví autobusovej dopravy, ktoré si vyžaduje značný materiál a zariadenia. V tomto prípade Súdny dvor konštatoval, že neexistencia prevodu hmotného majetku využívaného na prevádzkovanie predmetných autobusových liniek z pôvodného držiteľa zákazky na nového predstavuje okolnosť, ktorú treba vziať do úvahy. ( 24 ) Súdny dvor z toho vyvodil, že v odvetví, akým je odvetvie pravidelnej verejnej autobusovej dopravy, v ktorom hmotný majetok v značnej miere prispieva k vykonávaniu činnosti, neexistencia prevodu takého majetku, ktorý je nevyhnutný pre riadne fungovanie subjektu, v značnej miere z pôvodného držiteľa zákazky na nového musí viesť k záveru, že tento subjekt si neponecháva svoju identitu. ( 25 )

39.

Z tejto judikatúry vyplýva, že vo veci, o akú ide v konaní vo veci samej, ktorá sa tiež týka odvetvia dopravy, treba považovať prevod značného hmotného majetku za zásadnú okolnosť na určenie, či tu ide o „prevod závodu“ v zmysle článku 1 ods. 1 smernice.

40.

Vnútroštátny súd bude teda musieť priznať pri posudzovaní skutkových okolností predmetnej transakcie osobitný význam faktoru založenému na prevode značného hmotného majetku na spoločnosť TAP.

41.

V tejto súvislosti je nesporné, že TAP vstúpila do práv a povinností vyplývajúcich z nájomných zmlúv na štyri lietadlá, ktoré predtým pri svojej činnosti využívala AIA. Zo spisu vyplýva, že vstup do týchto práv a povinností bol odôvodnený najmä zámerom spoločnosti TAP zmierniť nepriaznivé finančné dôsledky, ktoré mohli vyplynúť z predčasného vypovedania takých zmlúv. Dôvody, pre ktoré sa TAP rozhodla vstúpiť do práv a povinností vyplývajúcich z nájomných zmlúv na štyri lietadlá, ktoré dovtedy prevádzkovala AIA, sú však irelevantné pre rozhodnutie o tom, či daná transakcia predstavuje „prevod“ v zmysle článku 1 ods. 1 smernice. Dôležité je len objektívne zistenie, že tieto zmluvy boli pri zrušení spoločnosti AIA skutočne prevedené na spoločnosť TAP, pričom TAP pokračovala v používaní predmetných lietadiel.

42.

Ako žalobcovia vo veci samej správne uvádzajú, nemožno konštatovať, že spoločnosť TAP z dôvodu, že je väčšinovým akcionárom a hlavným veriteľom spoločnosti AIA, môže slobodne nakladať s podnikom svojej skupiny a prevziať jeho majetok bez toho, aby sa na ňu vzťahovali povinnosti, ktoré vyplývajú zo smernice.

43.

Tiež je nepodstatné, že lietadlá, ktoré prevzala TAP, boli používané bez rozdielu na pravidelnú prepravu aj nepravidelnú prepravu. Rozhodujúce je, že tieto lietadlá boli používané – hoci aj čiastočne – v rámci činnosti spoločnosti TAP v oblasti nepravidelnej prepravy, ktorá predstavuje pokračovanie činnosti, ktorú predtým zabezpečovala AIA.

44.

Okrem toho okolnosť, že prevzaté lietadlá boli prenajaté, nebráni existencii prevodu závodu, keďže rozhodujúca je kontinuita používania tohto majetku nadobúdateľom.

45.

Napokon skutočnosť, že lietadlá boli vrátené po skončení platnosti lízingových zmlúv medzi rokom 1998 a rokom 2000, tiež nie je relevantná. Rozhodujúce je, že zmluvy boli skutočne prevedené a že TAP skutočne používala lietadlá počas značného obdobia.

46.

Z týchto skutočností vyplýva, že zistenie vnútroštátneho súdu, že TAP prevzala práva a povinnosti zrušenej spoločnosti vyplývajúce zo zmlúv o nájme lietadiel, predstavuje významnú indíciu o existencii prevodu závodu, keďže svedčí o tom, že TAP prevzala majetok nevyhnutný na výkon činnosti, ktorú predtým vykonávala AIA.

47.

K tomuto zisteniu treba pridať zistenie, že TAP tiež prevzala drobný hmotný majetok zrušenej spoločnosti, ako je palubné vybavenie a kancelárske vybavenie. Ide o doplňujúcu indíciu o tom, že došlo k prevodu závodu.

48.

Zo spisu navyše vyplýva, že TAP prevzala práva a povinnosti zrušenej spoločnosti vyplývajúce z platných zmlúv o charterových letoch uzavretých s cestovnými kanceláriami s cieľom vykonávať činnosti, ktoré predtým vykonávala táto spoločnosť. Z judikatúry Súdneho dvora pritom vyplýva, že prevod zákazníkov predstavuje relevantnú indíciu o tom, že došlo k prevodu podniku. ( 26 )

49.

Supremo Tribunal de Justiça sa zrejme domnieva, že skutočnosť, že TAP bola oprávnená pôsobiť na trhu charterových letov a že na ňom už „príležitostne“ pôsobila, bráni existencii „prevodu závodu“ v zmysle smernice. Stotožňujem sa však s názorom žalobcov vo veci samej, že skutočnosť, že podnik už pôsobí alebo môže pôsobiť na danom trhu, nebráni tomu, aby zabezpečoval pokračovanie podobných činností vykonávaných iným podnikom, ktorý bol medzitým zrušený, a tak rozšíril svoje vlastné činnosti.

50.

Čo sa týka konkrétne letov uskutočnených v roku 1994, ako Supremo Tribunal de Justiça konštatoval vo svojom rozsudku, ide o zmluvy, ktoré TAP priamo uzavrela s cestovnými kanceláriami na trasy, ktoré dovtedy nezabezpečovala, lebo to boli tradičné trasy spoločnosti AIA. Podľa Supremo Tribunal de Justiça „TAP vykonávala – tak ako to mohla robiť ktorákoľvek letecká spoločnosť – činnosť, ktorá nie je ničím iným ako získaním podielu na trhu uvoľneného v dôsledku zániku spoločnosti AIA“.

51.

Ako pritom žalobcovia vo veci samej správne uvádzajú, samotná skutočnosť, že TAP začala vykonávať činnosť, ktorú predtým vykonával iný podnik jej skupiny, ktorý medzitým zrušila, predstavuje dôležitú indíciu o tom, že došlo k prevodu závodu, keďže svedčí o tom, že TAP pokračovala v činnosti, ktorú predtým vykonávala AIA.

52.

Supremo Tribunal de Justiça vo svojom rozsudku na základe rozsudku Süzen ( 27 ) konštatuje, že samotné pokračovanie v činnosti vykonávanej iným podnikom nepostačuje na preukázanie existencie prevodu závodu. ( 28 ) Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že ak je také pokračovanie činnosti spojené s prevzatím značného majetku, sotva možno pochybovať o tom, že došlo k prevodu závodu.

53.

O tom, že TAP pokračovala v činnosti, ktorú predtým vykonávala AIA, svedčí aj ďalšia indícia, na ktorú poukázal vnútroštátny súd, a to skutočnosť, že TAP zamestnala zamestnancov, ktorí dovtedy pracovali v zrušenej spoločnosti, a to na výkon rovnakých úloh, aké vykonávali v rámci tejto spoločnosti.

54.

Ako Supremo Tribunal de Justiça konštatoval vo svojom rozsudku, bolo preukázané, že TAP umiestnila dvoch zamestnancov, ktorí dovtedy na základe vyslania pôsobili v obchodnom vedení spoločnosti AIA, po zrušení tejto spoločnosti do svojho obchodného vedenia na pracovné miesta v oblasti príležitostných nepravidelných letov a zmlúv o charterových letoch v letnej leteckej sezóne roka 1993.

55.

Podľa Supremo Tribunal de Justiça si TAP neponechala zamestnancov, ktorých predtým zamestnávala AIA. Títo zamestnanci mali so spoločnosťou TAP uzavretú pracovnú zmluvu. Išlo teda o zamestnancov, ktorých zamestnávala TAP, a nie AIA. Dotknutých zamestnancov vyslala TAP na výkon úloh v spoločnosti AIA a po zrušení spoločnosti AIA sa vrátili do podniku, ktorý ich zamestnával. Supremo Tribunal de Justiça vo svojom rozsudku teda vychádza z toho, že návrat zamestnancov spoločnosti TAP do ich podniku po zrušení spoločnosti AIA, do ktorej boli vyslaní, vyplýva z plnenia pracovnej zmluvy, ktorú uzavreli so svojím zamestnávateľom, teda so spoločnosťou TAP. Aj keď títo zamestnanci boli pridelení na pracovné miesta zodpovedajúce ich kategórii a počas leta 1993 vykonávali úlohy v oblasti nepravidelných letov, ktoré v tomto roku prevádzkovala TAP, činnosť týchto zamestnancov v rámci spoločnosti TAP podľa Supremo Tribunal de Justiça neumožňuje určiť existenciu samostatného hospodárskeho subjektu pôsobiaceho v oblasti nepravidelných letov.

56.

Ako však žalobcovia vo veci samej správne uvádzajú, opätovné pridelenie dvoch zamestnancov do spoločnosti TAP na funkcie, ktoré priamo súvisia s odvetvím nepravidelných letov, svedčí o tom, že TAP pokračovala v činnosti spoločnosti AIA, ktorú predtým vykonávala len príležitostne, takže ešte viac potvrdzuje existenciu prevodu závodu. Títo zamestnanci navyše podľa všetkého tvoria „organizovaný súbor“ ( 29 ), lebo boli v rámci spoločnosti TAP pridelení na podobné funkcie, aké vykonávali v spoločnosti AIA.

57.

Spomedzi doplňujúcich indícií o existencii prevodu závodu treba poukázať na stupeň podobnosti činností vykonávaných pred prevodom a po ňom. Ako uvádza Komisia, AIA bola leteckou spoločnosťou špecializovanou na nepravidelné lety. TAP, ktorej hlavným predmetom činnosti je letecká doprava, bola oprávnená prevádzkovať tak pravidelné lety, ako aj nepravidelné lety, a teda bola oprávnená pôsobiť na trhu charterových letov, na ktorom už aj pôsobila, aj keď len príležitostne. ( 30 ) Činnosti vykonávané týmito dvoma podnikmi sú teda veľmi podobné.

58.

Čo sa týka napokon kritéria súvisiaceho s prípadným pozastavením činností, bolo preukázané, že TAP začala 1. mája 1993, teda bezprostredne po zrušení spoločnosti AIA, prevádzkovať aspoň časť charterových letov, ktoré sa AIA zaviazala vykonávať na letnú sezónu roka 1993. Nedošlo teda k nijakému pozastaveniu činností značnej dĺžky. Práve naopak, v činnosti sa pokračovalo, lebo asi pätnásť dní po zrušení spoločnosti AIA prevzala TAP jej práva a povinnosti vyplývajúce zo zmlúv o predmetných letoch.

59.

Všetky tieto dôkazy podľa môjho názoru svedčia o tom, že došlo k „prevodu závodu“ v zmysle článku 1 ods. 1 smernice.

60.

Supremo Tribunal de Justiça však dospel k inému záveru, lebo použil príliš reštriktívny výklad podmienky týkajúcej sa zachovania identity prevádzaného subjektu. V jeho úvahách sa konkrétnejšie vôbec nespomína rozsudok Súdneho dvora, na základe ktorého mal dospieť k inému riešeniu, a to rozsudok Klarenberg ( 31 ), ktorý bol vyhlásený niekoľko dní pred rozsudkom Supremo Tribunal de Justiça, pričom generálny advokát Mengozzi predniesol svoje návrhy vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, 6. novembra 2008 a Súdny dvor sa s nimi stotožnil. ( 32 )

61.

Supremo Tribunal de Justiça vo svojom rozsudku pripísal osobitný význam kritériu, podľa ktorého na konštatovanie, že došlo k „prevodu“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. b) smernice, musí byť možné určiť hospodársku jednotku prevedenú na nadobúdateľa. ( 33 )

62.

V tejto súvislosti Supremo Tribunal de Justiça zdôraznil, že nebolo preukázané, že TAP vytvorila oddelenie pre nepravidelné lety, ktoré by malo úplne rovnakú štruktúru ako AIA. Vzhľadom na všetky zistené skutočnosti TAP neprevzala hospodársky subjekt, ktorého cieľom by bolo priamo a samostatne pokračovať v činnosti v oblasti charterových letov, ktorú predtým vykonávala AIA. Najmä nedošlo k prevodu viacerých samostatných zložiek, ktoré by boli následne usporiadané v rámci spoločnosti TAP tak, že by vznikol samostatný podnik alebo závod. Okrem toho nič nenasvedčuje tomu, že v spoločnosti TAP existovala jednotka, ktorá by pôsobila v oblasti charterových letov a na tento účel by bola samostatnou jednotkou.

63.

Z toho vyplýva, že podľa Supremo Tribunal de Justiça celková analýza indícií neumožňuje konštatovať, že v spoločnosti TAP existoval súbor hmotných prostriedkov a ľudských zdrojov, ktorý by predstavoval podporu pre činnosť v oblasti charterových letov a na tento účel by bol samostatný, konkrétne hospodársky subjekt, ktorý by si ponechal svoju identitu a samostatne by pokračoval v činnosti v oblasti nepravidelnej komerčnej leteckej prepravy v rámci spoločnosti TAP. Naopak Supremo Tribunal de Justiça poukazuje na to, že vybavenie spoločnosti AIA, ktoré TAP následne používala, sa zmiešalo so všetkým vybavením spoločnosti TAP a že táto spoločnosť uskutočňovala pravidelné a nepravidelné lety, pri ktorých používala bez rozdielu svojich zamestnancov a vybavenie svojej leteckej spoločnosti.

64.

Vzhľadom na túto argumentáciu treba spresniť, že v zmysle smernice môže dôjsť k prevodu so zachovaním identity prevádzaného subjektu aj vtedy, ak si tento subjekt nezachová svoju samostatnú organizačnú štruktúru. Inak povedané, na rozdiel od toho, ako rozhodol Supremo Tribunal de Justiça, podmienka týkajúca sa zachovania identity neznamená, že prevádzaný hospodársky subjekt si musí zachovať svoju nezávislosť v štruktúre nadobúdateľa.

65.

Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Klarenberg ( 34 ), žalovaná v konaní vo veci samej uviedla rovnakú argumentáciu, akú použil Supremo Tribunal de Justiça na vylúčenie existencie prevodu závodu. Táto žalovaná totiž tvrdila, že „hospodársky subjekt“ definovaný v článku 1 ods. 1 písm. b) smernice si zachováva svoju identitu len v prípade, keď je zachovaná organizačná väzba spájajúca celok tvorený osobami a/alebo vecami. Naopak prevádzaný hospodársky subjekt si svoju identitu nezachová za predpokladu, že v dôsledku prevodu stratí svoju autonómnosť z organizačného hľadiska tým, že nadobudnuté zdroje nadobúdateľ začlení do úplne novej štruktúry. ( 35 )

66.

Súdny dvor konštatoval, že nemožno prijať koncepciu identity hospodárskeho subjektu založenú len na kritériu organizačnej autonómnosti, a to najmä so zreteľom na cieľ sledovaný smernicou, ktorý spočíva v zabezpečení účinnej ochrany práv zamestnancov v situácii prevodu. Podľa Súdneho dvora by to totiž znamenalo vylúčenie uplatnenia smernice na nadobudnutú časť podniku alebo závodu len na základe skutočnosti, že nadobúdateľ sa rozhodne rozdeliť nadobudnutú časť podniku alebo závodu a včleniť ju do vlastnej štruktúry, čím zbaví dotknutých zamestnancov ochrany poskytovanej touto smernicou. ( 36 )

67.

Pokiaľ ide o kritérium týkajúce sa organizačného aspektu, Súdny dvor v minulosti rozhodol, že toto kritérium prispieva k definícii identity hospodárskeho subjektu. ( 37 ) Tiež však rozhodol, že zmena organizačnej štruktúry prevedeného subjektu nie je prekážkou uplatnenia smernice. ( 38 )

68.

Súdny dvor tiež poukázal na to, že „článok 1 ods. 1 písm. b) smernice… definuje identitu hospodárskeho subjektu ako ‚organizované zoskupenie zdrojov, ktorého cieľom je vykonávať hospodársku činnosť bez ohľadu na to, či je táto činnosť hlavná alebo doplnková‘, pričom kladie dôraz nielen na organizačný prvok prevedeného subjektu, ale aj na vykonávanie jeho hospodárskej činnosti“ ( 39 ). Súdny dvor z toho vyvodil, že podmienku týkajúcu sa zachovania identity hospodárskeho subjektu v zmysle smernice treba vykladať so zohľadnením oboch prvkov, ako ich stanovuje článok 1 ods. 1 písm. b) smernice, ktoré spoločne vytvárajú túto identitu, ako aj cieľa ochraňovať zamestnancov stanoveného touto smernicou. ( 40 )

69.

Vzhľadom na tieto úvahy a s cieľom nezbaviť smernicu časti jej praktického účinku Súdny dvor rozhodol, že podmienka týkajúca sa zachovania identity hospodárskeho subjektu sa nemá vykladať v tom zmysle, že vyžaduje zachovanie osobitnej organizácie rôznych faktorov prevedenej výroby určenej podnikateľom, ale v tom zmysle, že predpokladá zachovanie funkčnej väzby vzájomnej závislosti a dopĺňania sa medzi týmito faktormi. ( 41 )

70.

Podľa Súdneho dvora totiž zachovanie takého funkčného vzťahu medzi rôznymi prevedenými faktormi umožňuje nadobúdateľovi ich využitie, aj keď sú po prevode začlenené do novej odlišnej organizačnej štruktúry, aby mohli vykonávať takú istú alebo podobnú hospodársku činnosť. ( 42 )

71.

So zreteľom na rozsudok Klarenberg ( 43 ) je nepodstatné, že prevzatý subjekt sa stratil v organizácii spoločnosti TAP, pokiaľ bol zachovaný funkčný vzťah medzi prevzatým majetkom a prevzatými zamestnancami na jednej strane a pokračovaním v činnosti, ktorú predtým vykonávala AIA, na druhej strane.

72.

Supremo Tribunal de Justiça vo svojom rozsudku priznal osobitný význam skutočnosti, že prevzaté lietadlá a zamestnanci sa používali na pravidelné ako aj na nepravidelné lety. Táto okolnosť podľa jeho názoru nasvedčuje tomu, že nedošlo k zachovaniu samostatného hospodárskeho subjektu, ktorý by v rámci spoločnosti TAP pôsobil v oblasti nepravidelných letov.

73.

V tejto súvislosti sa domnievam, že je nepodstatné, že prevedené zložky podnikania sa používali nielen na nepravidelné lety, ale aj na pravidelné lety. Podmienka týkajúca sa zachovania identity prevzatého subjektu si nevyžaduje výlučné používanie prevedeného majetku na činnosť, v ktorej sa pokračuje. Funkčný vzťah medzi týmto majetkom a činnosťou, v ktorej sa pokračuje, zostáva zachovaný aj vtedy, ak sa tento majetok používa aj na výkon inej činnosti, a to tým skôr vtedy, ak ide o podobnú činnosť v odvetví leteckej dopravy.

74.

Ako tvrdí Komisia, z rozsudku Klarenberg ( 44 ) vyplýva, že zrušenie spoločnosti AIA a začlenenie značnej časti jej majetku do organizačnej štruktúry spoločnosti TAP, aj keď si tento majetok nezachoval „samostatnú“ identitu, nemôžu vylúčiť uplatnenie smernice. Rozhodujúce je, či si prevedené prostriedky zachovajú identitu a po prevode sa používajú na vykonávanie rovnakej alebo podobnej hospodárskej činnosti.

75.

V prejednávanom prípade pritom majetok spoločnosti AIA bol použitý najprv (letná letecká sezóna roka 1993) na výkon rovnakej činnosti, akú vykonávala AIA, teda na charterové lety, ktoré sa AIA zaviazala uskutočňovať, a následne na výkon rovnakej činnosti (charterové lety prevádzkované spoločnosťou TAP) alebo podobnej činnosti (pravidelné lety spoločnosti TAP).

76.

Ako Súdny dvor spresnil vo svojom rozsudku Klarenberg ( 45 ), znenie článku 6 ods. 1 prvého a štvrtého pododseku smernice potvrdzuje, že v duchu normotvorcu Únie je táto smernica určená na uplatnenie na každý prevod zodpovedajúci podmienkam uvedeným v jej článku 1 ods. 1, bez ohľadu na to, či si prevedený hospodársky subjekt zachová alebo nezachová svoju autonómnosť v štruktúre nadobúdateľa. ( 46 )

77.

Je pravda, že v konečnom dôsledku prináleží vnútroštátnemu súdu overiť, či sú v prejednávanom prípade splnené kritériá existencie prevodu závodu. Podľa ustálenej judikatúry je vecou vnútroštátneho súdu, aby určil v rámci celkového posúdenia všetkých skutkových okolností, ktoré charakterizujú predmetný postup, či je zachovaná identita prevedeného hospodárskeho subjektu. ( 47 )

78.

Súdny dvor by však na základe osobitného kontextu veci samej, ktorý je dôsledkom rozdielnych stanovísk vnútroštátnych súdov, mal podľa môjho názoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu presnejšiu aj priamejšiu odpoveď.

79.

Navrhujem teda odpovedať na prvú otázku tak, že článok 1 ods. 1 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že pojem prevod závodu sa vzťahuje na situáciu, v ktorej dochádza k zrušeniu podniku pôsobiaceho na trhu s charterovými letmi rozhodnutím jeho väčšinového akcionára, ktorý je podnikom pôsobiacim v odvetví leteckej dopravy a ktorý v súvislosti s likvidáciou prvého uvedeného podniku:

80.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či sa má článok 267 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, akým je Supremo Tribunal de Justiça, bol so zreteľom na skutkové okolnosti opísané v prvej otázke a vzhľadom na to, že nižšie vnútroštátne súdy, ktoré rozhodovali vo veci, vydali protichodné rozhodnutia, povinný položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa správneho výkladu pojmu „prevod závodu“ v zmysle článku 1 ods. 1 smernice.

81.

Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je konanie zavedené článkom 267 ZFEÚ nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie, ktorý potrebujú pre riešenie sporov, o ktorých majú rozhodovať. ( 48 )

82.

V rámci tejto spolupráce prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní na vydanie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. ( 49 )

83.

Povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor založená článkom 267 tretím pododsekom ZFEÚ teda patrí do oblasti spolupráce zavedenej s cieľom správneho uplatnenia a jednotného výkladu práva Únie vo všetkých členských štátoch medzi vnútroštátnymi súdmi pri výkone ich právomoci uplatňovania práva Únie a Súdnym dvorom. ( 50 )

84.

Treba pripomenúť, že cieľom povinnosti vnútroštátnych súdov, ktorých rozhodnutie nemožno napadnúť opravnými prostriedkami, položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, ktorú stanovuje článok 267 tretí odsek ZFEÚ, je predchádzanie tomu, aby sa v členskom štáte zavádzala vnútroštátna judikatúra, ktorá nie je v súlade s pravidlami práva Únie. ( 51 )

85.

Podľa Súdneho dvora sa tento cieľ dosiahne, keď majú túto predkladaciu povinnosť, s výnimkou obmedzení povolených Súdnym dvorom v jeho rozsudku Cilfit a i. ( 52 ), najvyššie súdy, ako aj všetky vnútroštátne súdy, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami. ( 53 )

86.

Pokiaľ proti rozhodnutiu vnútroštátneho súdu neexistuje nijaký opravný prostriedok, v zásade je povinný obrátiť sa na Súdny dvor v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, pokiaľ je v konaní pred ním nastolená otázka týkajúca sa výkladu Zmluvy o FEÚ. ( 54 )

87.

Zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 267 ZFEÚ vyplýva, že súdy uvedené v treťom odseku majú rovnakú mieru voľnej úvahy ako všetky ostatné vnútroštátne súdy, pokiaľ ide o otázku, či je rozhodnutie vo veci práva Únie nevyhnutné na to, aby im umožnilo vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy preto nie sú povinné predložiť otázku výkladu práva Únie nastolenú v konaní pred nimi, ak otázka nie je relevantná, t. j. v prípade, ak akákoľvek odpoveď na túto otázku nebude môcť mať nijaký vplyv na rozhodnutie sporu. ( 55 )

88.

Naproti tomu, ak zistia, že uplatnenie práva Únie je nevyhnutné na dosiahnutie vyriešenia sporu, ktorý im bol predložený, článok 267 ZFEÚ im v zásade ukladá povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor s akoukoľvek nastolenou otázkou výkladu. ( 56 )

89.

V prípade sporu, ktorý vyvoláva otázku výkladu práva Únie, je teda splnenie povinnosti vnútroštátneho súdu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, obrátiť sa na Súdny dvor zásadou a rozhodnutie neobrátiť sa na Súdny dvor výnimkou.

90.

Z rozsudku Cilfit a i. ( 57 ) vyplýva vnútroštátnym súdom, ktoré rozhodujú v poslednom stupni, sprísnená povinnosť odôvodnenia, ak sa rozhodnú nepoložiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku.

91.

Pokiaľ ide teda o rozsah povinnosti stanovenej v článku 267 treťom odseku ZFEÚ, ako ju obmedzil Súdny dvor, z dlhodobo ustálenej judikatúry nadväzujúcej na tento rozsudok vyplýva, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, má v prípade, ak v konaní pred ním vznikne otázka týkajúca sa práva Únie, povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor, pokiaľ nekonštatoval, že nastolená otázka nie je relevantná alebo že k dotyčnému ustanoveniu práva Únie už bol podaný výklad Súdneho dvora, alebo že správne uplatnenie práva Únie je tak jasné, že tu nie je priestor na žiadne rozumné pochybnosti. Existenciu takejto možnosti treba posúdiť v závislosti na charakteristikách vlastných právu Únie, osobitných ťažkostiach, ktoré predstavuje jeho výklad, a riziku rozdielov v judikatúre v rámci Európskej únie. ( 58 )

92.

Súdny dvor spresnil, že – bez rozporu s odôvodnením vyplývajúcim z rozsudku Köbler ( 59 ) – judikatúra vyplývajúca z rozsudku Cilfit a i. ( 60 ) ponecháva len vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, či je správne uplatnenie práva Únie také jasné, že niet miesta na žiadne rozumné pochybnosti, a v dôsledku toho aby rozhodol, že sa zdrží predloženia otázky Súdnemu dvoru, týkajúcej sa výkladu práva Únie, ktorá vznikla pri konaní na tomto súde. ( 61 )

93.

V rámci prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či so zreteľom na judikatúru týkajúcu sa pojmu prevod závodu a vzhľadom na existenciu rozdielnych stanovísk vnútroštátnych súdov k otázke, aký výklad sa má použiť s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu, Supremo Tribunal de Justiça bol oprávnený nemať „žiadne rozumné pochybnosti“ o nastolenej výkladovej otázke, a teda sa mohol rozhodnúť, že nepodá na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania.

94.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, musia pred vylúčením existencie akýchkoľvek rozumných pochybností postupovať mimoriadne obozretne. Musia uviesť dôvody, pre ktoré majú istotu, že správne uplatňujú právo Únie.

95.

Táto obozretnosť ich musí viesť najmä k tomu, aby presne overili, či spôsob, akým uplatňujú právo Únie, náležite zohľadňuje charakteristiky vlastné právu Únie, osobitné ťažkosti, ktoré predstavuje jeho výklad, ako aj riziko rozdielov v judikatúre v rámci Únie.

96.

Supremo Tribunal de Justiça konštatoval, že pojmy uvedené v smernici, a to najmä pojem prevod závodu, sú dostatočne jasné z hľadiska výkladu v judikatúre. Podľa jeho názoru to znamenalo, že v prejednávanom prípade netreba podať návrh na začatie prejudiciálneho konania.

97.

Tento prístup považujem za nesprávny, lebo je známe, že výklad pojmu prevod závodu sa špecifikuje individuálnym prístupom. Veci, ktoré Súdny dvor postupne prejednáva, mu umožňujú spresniť význam tohto pojmu. Ide teda o judikatúru, ktorá sa sústavne vyvíja. Supremo Tribunal de Justiça mal vzhľadom na túto osobitosť pred prijatím rozhodnutia, že sa neobráti na Súdny dvor, postupovať obozretne.

98.

Okrem tejto nadmernej dôvery v ustálenosť judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa pojmu prevod závodu treba spomenúť aj neúplné zohľadnenie tejto judikatúry, ktoré viedlo Supremo Tribunal de Justiça k tomu, že podal nesprávny výklad tohto pojmu.

99.

V situácii, o akú ide vo veci samej, keď existuje judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa pojmu, ktorého výklad sa má podať, si vnútroštátny súd, ktorý je v zásade povinný podať návrh na začatie prejudiciálneho konania a ktorý sa domnieva, že spor, ktorý prejednáva, vyvoláva otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie, môže vybrať z dvoch postupov. Buď sa obráti na Súdny dvor s cieľom získať doplňujúce spresnenia so zreteľom na spor, ktorý má rozhodnúť, alebo sa rozhodne, že si nesplní povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, ale potom musí akceptovať a uplatniť odpoveď, ktorú Súdny dvor už poskytol. Ak uvedený súd neuplatní ani jeden z týchto prístupov a použije iný výklad predmetného pojmu práva Únie, dopustí sa porušenia práva Únie, ktoré treba považovať za dostatočne závažné. ( 62 ) To vyplýva z ustálenej judikatúry, podľa ktorej je porušenie práva Únie dostatočne závažné, ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. ( 63 )

100.

Stručne povedané, ak by Supremo Tribunal de Justiça dôsledne a úplne vzal do úvahy judikatúru Súdneho dvora, vrátane najnovšej judikatúry, nemohol byť mať istotu o spôsobe, akým uplatnil právo Únie.

101.

Je potrebné, aby Súdny dvor zaujal prísne stanovisko k pripomenutiu povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorou sú viazané vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva. Ako totiž spresnil generálny advokát Léger v návrhoch, ktoré predniesol vo veci Traghetti del Mediterraneo ( 64 ) a ako potvrdzuje prejednávaná vec, „nesplnenie takejto povinnosti môže viesť k pochybeniu súdu…, či už pôjde o nesprávny výklad uplatniteľného práva [Únie] alebo nesprávne vyvodenie z toho vyplývajúcich dôsledkov pre konformný výklad vnútroštátneho práva, alebo pre posúdenie zlučiteľnosti tohto práva s právom [Únie]“ ( 65 ).

102.

Navyše zdôrazňujem, že nedodržanie povinnosti vnútroštátnych súdov, proti rozhodnutiu ktorých nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, podať návrh na začatie prejudiciálneho konania má za následok, že Súdny dvor si nemôže plniť základnú úlohu, ktorú mu priznáva článok 19 ods. 1 prvý pododsek ZEÚ, a to zabezpečovať „dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv“.

103.

Napokon zo spisu vyplýva, že v rámci prejednávanej veci portugalské súdy dospeli k rozdielnym stanoviskám, pokiaľ ide o výklad pojmu prevod závodu. Domnievam sa, že hoci samotná existencia protichodných rozhodnutí vnútroštátnych súdov nemôže stačiť na uplatnenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania stanovenej v článku 267 treťom odseku ZFEÚ, je to súvisiaca okolnosť, ktorá potvrdzuje konštatovanie, že Supremo Tribunal de Justiça mal postupovať obozretnejšie a podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania.

104.

Zo všetkých týchto skutočností vyplýva, že podľa môjho názoru sa má článok 267 tretí odsek ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, akým je Supremo Tribunal de Justiça, bol za okolností, o aké ide vo veci samej, povinný podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania.

105.

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či sa má právo Únie, najmä judikatúra založená na rozsudku Köbler ( 66 ), vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava zodpovednosti štátu, ktorá podmieňuje nárok na náhradu škody predchádzajúcim zrušením rozhodnutia spôsobujúceho ujmu.

106.

Pripomínam, že podľa článku 13 ods. 2 RRCEE „nárok na náhradu škody musí byť založený na predchádzajúcom zrušení rozhodnutia spôsobujúceho ujmu príslušným súdom“.

107.

Pri určovaní, či táto podmienka je alebo nie je v súlade s právom Únie, treba na úvod pripomenúť, že zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré je mu pripísateľné, je súčasťou systému Zmluvy. ( 67 )

108.

Pokiaľ ide o zodpovednosť štátu za porušenie práva Únie spôsobené rozhodnutím vnútroštátneho súdu, ktorý rozhodol v poslednom stupni, Súdny dvor spresnil, že vzhľadom na špecifickosť súdnej funkcie, ako aj na zákonné požiadavky právnej istoty nie je zodpovednosť štátu v takomto prípade neobmedzená. Ako Súdny dvor rozhodol, táto zodpovednosť môže vzniknúť iba vo výnimočnom prípade, keď vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni porušil zjavným spôsobom uplatniteľné právne predpisy. Na to, aby sa určilo, či táto podmienka je splnená, musí vnútroštátny sudca, ktorý rozhoduje o žalobe na náhradu škody, v tejto súvislosti zohľadniť všetky skutočnosti charakterizujúce vec, v ktorej má rozhodnúť, najmä stupeň jasnosti a presnosti porušeného pravidla, či bolo porušenie úmyselné, ospravedlniteľnú alebo neospravedlniteľnú povahu nesprávneho právneho posúdenia, prípadne stanovisko zaujaté inštitúciou Únie, ako aj to, či si predmetný súd splnil alebo nesplnil povinnosť položiť prejudiciálne otázky na základe článku 267 tretieho odseku ZFEÚ. ( 68 )

109.

Ako som už uviedol, existencia tohto zjavného porušenia uplatniteľného práva Únie sa v každom prípade predpokladá, ak je predmetné rozhodnutie v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. ( 69 )

110.

Právo na náhradu teda vznikne, ak sa splní táto podmienka týkajúca sa zjavného porušenia uplatniteľného práva Únie a akonáhle sa preukáže, že cieľom porušeného právneho pravidla bolo poskytnúť práva jednotlivcom a že existuje priama príčinná súvislosť medzi uvádzaným zjavným porušením a utrpenou ujmou na strane dotknutej osoby. Tieto tri podmienky sú totiž potrebné a dostačujúce na to, aby jednotlivcovi vzniklo právo na náhradu škody bez toho, aby sa tým vylúčilo, že zodpovednosť štátu môže vzniknúť aj za menej reštriktívnych podmienok na základe vnútroštátneho práva. ( 70 )

111.

Súdny dvor tiež spresnil, že pokiaľ sú splnené uvedené tri podmienky, štát musí, s výhradou nároku na náhradu škody, ktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). ( 71 )

112.

Procesné pravidlo stanovené v článku 13 ods. 2 RRCEE treba podľa môjho názoru preskúmať z hľadiska zásady efektivity. Je teda potrebné určiť, či také procesné pravidlo môže za okolností, o aké ide vo veci samej, viesť k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady poškodeným jednotlivcom.

113.

Rozhodujúce je určiť, či tento jednotlivec môže podať opravný prostriedok proti rozsudku Supremo Tribunal de Justiça, ktorý mu spôsobuje ujmu. Portugalská vláda v reakcii na otázku položenú v tejto súvislosti na pojednávaní najprv odpovedala na túto otázku záporne a potom špecifikovala svoju odpoveď spôsobom, ktorý nie je veľmi presvedčivý. Je úlohou vnútroštátneho súdu overiť, aká je príslušná vnútroštátna právna úprava. V prípade, ak by tento súd dospel k zisteniu, že poškodený jednotlivec nemôže podať opravný prostriedok proti rozsudku Supremo Tribunal de Justiça, ktorý mu spôsobuje ujmu, musel by konštatovať, že procesné pravidlo stanovené v článku 13 ods. 2 RRCEE odporuje zásade efektivity, keďže znemožňuje získanie náhrady týmto jednotlivcom.

114.

Domnievam sa, že z diskusií v konaní na Súdnom dvore v každom prípade vyplýva, že ak by sa našiel taký opravný prostriedok proti rozsudku Supremo Tribunal de Justiça, bol by do veľkej miery teoretický a ťažko uskutočniteľný. ( 72 ) Pokiaľ by teda procesné pravidlo stanovené v článku 13 ods. 2 RRCEE predstavovalo v tomto prípade vážnu prekážku získania náhrady poškodeným jednotlivcom, podľa môjho názoru by toto pravidlo naďalej odporovalo zásade efektivity. Také procesné pravidlo by totiž nadmerne sťažovalo získanie náhrady týmto jednotlivcom.

115.

Dospel som teda k záveru, že za okolností, o aké ide vo veci samej, sa má právo Únie, najmä judikatúra založená na rozsudku Köbler ( 73 ), vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava zodpovednosti štátu, ktorá podmieňuje nárok na náhradu škody predchádzajúcim zrušením rozhodnutia spôsobujúceho ujmu.

116.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné odpovedať na otázky, ktoré položili Varas Cíveis de Lisboa, takto: