1. 

Zdravotné problémy sa môžu vyskytnúť náhle aj počas dovolenky v inom členskom štáte. V takých prípadoch koordinácia sociálneho zabezpečenia Únie – vytvorená nariadením (EHS) č. 1408/71 ( 2 ) a v súčasnosti vyjadrená v nariadení (ES) č. 883/2004 ( 3 ) – umožňuje liečbu v členskom štáte pobytu s tým, že náklady na ňu hradí členský štát bydliska. Ak však liečba v zahraničí trvá obzvlášť dlho, je členský štát bydliska z tohto dôvodu oprávnený platenie tejto liečby jednostranne ukončiť? Inak povedané, môže samotný výkon práva, ktoré priznávajú tieto nariadenia, napokon viesť k strate tohto práva?

2. 

Pre pána I sa stal dovolenkový výlet s jeho partnerkou mimo jeho domova v Írsku tým, čo nemôžem nazvať inak len ako nešťastie. Z rôznych dôvodov teraz žije tam, kde ochorel – v Nemecku –, a to na účely liečby. V určitom zmysle ho možno považovať za „zdravotného utečenca“. Podľa írskeho Health Service Executive (ďalej len „HSE“) a írskej vlády však pána I nemožno po viac ako 11 rokoch strávených v Nemecku považovať za osobu s bydliskom v Írsku. HSE preto rozhodol, že v platení liečby pána I už nebude pokračovať; toto rozhodnutie je predmetom konania vo veci samej.

3.

Články 19 a 20 nariadenia č. 883/2004 v podstate nahradili článok 22 nariadenia č. 1408/71. ( 4 )

4.

Článok 19 („Pobyt mimo príslušného členského štátu“) stanovuje:

„1.   Pokiaľ nie je stanovené inak v odseku 2, poistenec a jeho rodinní príslušníci s pobytom v inom členskom štáte, ako je príslušný členský štát, majú nárok na vecné dávky, ktoré sú potrebné zo zdravotných dôvodov počas ich pobytu, pričom sa zohľadní povaha dávok a očakávaná dĺžka pobytu. Tieto dávky poskytuje v mene príslušnej inštitúcie inštitúcia miesta pobytu v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, ktoré sa uplatňujú, ako keby dané osoby boli poistené podľa daných právnych predpisov.“

5.

Článok 20 („Cestovanie na účely poberania vecných dávok – oprávnenie dostať primerané ošetrenie mimo členského štátu bydliska“) uvádza:

„1.   Pokiaľ nie je v tomto nariadení stanovené inak, poistenec cestujúci do iného členského štátu na účely poberania vecných dávok počas pobytu si vyžiada oprávnenie od príslušnej inštitúcie.

2.   Poistenec, ktorý je oprávnený príslušnou inštitúciou cestovať do iného členského štátu na účely ošetrenia primeraného podľa jeho stavu, dostane vecné dávky poskytnuté v mene príslušnej inštitúcie inštitúciou miesta pobytu v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, ktoré uplatňuje, ako keby daná osoba bola poistená podľa daných právnych predpisov. Oprávnenie sa udelí, ak dané ošetrenie je medzi dávkami určenými právnymi predpismi v členskom štáte, kde má daná osoba bydlisko a kde daná osoba nemôže dostať takéto ošetrenie v časovom limite, ktorý je lekársky odôvodnený, pričom sa zohľadní jeho súčasný zdravotný stav a možný priebeh choroby.

…“

6.

Článok 11 („Spôsob určenia bydliska“) nariadenia (ES) č. 987/2009 ( 5 ) stanovuje:

„1.   Ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje… [nariadenie č. 883/2004], tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:

2.   Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.“

7.

Pán I je írsky štátny príslušník. Pracoval tak v Írsku, ako aj v Spojenom kráľovstve. V lete roku 2002, vo veku 45 rokov, trávil dovolenku v zahraničí so svojou partnerkou pani B, ktorá je rumunskou štátnou príslušníčkou.

8.

Počas dovolenky bol pán I prijatý ako pacient, ktorý si vyžaduje naliehavú zdravotnú starostlivosť, na Universitätsklinikum Düsseldorf (ďalej len „Uni Klinik“) (Nemecko). Pánu I pôvodne diagnostikovali tetanus, ale neskôr sa zistilo, že utrpel zriedkavú obojstrannú mozgovú príhodu. Problémy pri stanovení diagnózy spojené s dôsledkami mozgovej príhody podľa všetkého spôsobili, že trpí závažnou kvadruplégiou a stratou schopnosti pohybu. Krátko po máji 2003 pánovi I našli genetickú mutáciu ovplyvňujúcu zloženie jeho krvi, pričom ide o okolnosť, ktorá si vyžaduje nepretržité sledovanie a liečbu. Navyše po začatí konania pred High Court mu diagnostikovali rakovinu, na ktorú sa tiež lieči. ( 6 )

9.

Pán I je teda od augusta 2002 vážne chorý a potrebuje nepretržitú opateru a starostlivosť špecialistov Uni Klinik. V súčasnosti je plne pripútaný na invalidný vozík s obmedzenou možnosťou používať vlastné ruky. Od svojho prepustenia z nemocnice v roku 2003 žije s pani B, ktorá sa o neho stará. Žijú v prenajatom byte v Düsseldorfe, ktorý vyhovuje potrebe používania invalidného vozíka.

10.

Pán I poberá invalidný dôchodok z Írska ( 7 ) a nízky zamestnanecký dôchodok zo Spojeného kráľovstva. Z Nemecka nepoberá žiadnu dávku ani príspevok. Pán I tvrdí, že je nútený žiť v Nemecku – v členskom štáte, s ktorým má len obmedzené väzby, – z dôvodu jeho zdravotného stavu a potreby sústavnej liečby, ale jeho želaním je vrátiť sa do Írska. Konkrétne pán I uvádza, že v Nemecku nemá bankový účet a ani tam nevlastní žiaden majetok, zatiaľ čo v Írsku bankový účet má a je v pravidelnom kontakte so svojimi dvoma deťmi, ktoré sú v Írsku (narodené v rokoch 1991 a 1994). Po nemecky nehovorí a do nemeckej spoločnosti sa začleniť nesnaží.

11.

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že odkedy pán I ochorel, pracoval len málo. V období od roku 2004 do roku 2007 s pomocou pani B prednášal pri rôznych príležitostiach na Düsseldorfskej univerzite, za čo bol platený. Na účely nemeckého systému sociálneho zabezpečenia tento príjem priznala ako zárobok pána I pani B, keďže v danom systéme je registrovaná ona. Navyše v roku 2004 súhlasila s ukončením pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti preto, aby sa mohla o pána I starať na plný úväzok. Od Nemecka dostáva dávky v nezamestnanosti. Podľa High Court nebola pani B v Nemecku priznaná dávka zodpovedajúca ošetrovnému z dôvodu, že pán I mal bydlisko v Írsku a podľa írskej schémy poistenia sa takáto dávka neposkytovala.

12.

Odkedy pán I ochorel, do zahraničia cestuje len ojedinele. V roku 2004 vycestoval do Lisabonu (Portugalsko), kde prednášal, a niekoľkokrát vycestoval do Írska, naposledy v roku 2009. Vzhľadom na jeho stav však High Court uviedol, že medzi účastníkmi konania je nesporné, že v súčasnosti by bolo takmer nemožné, aby pán I cestoval, aspoň pokiaľ by musel cestovať linkovými letmi.

13.

Náklady na starostlivosť o pána I v Nemecku boli pôvodne uhrádzané na základe formulára E 111, ktorý vydalo Írsko. ( 8 ) Na tento formulár sa vzťahuje článok 19 nariadenia č. 883/2004, podľa ktorého poistenec s pobytom v inom členskom štáte, ako je príslušný členský štát, má nárok na vecné dávky, ktoré sú potrebné zo zdravotných dôvodov počas jeho pobytu, pričom sa zohľadní povaha dávok a očakávaná dĺžka pobytu.

14.

V marci 2003 HSE zmenil postavenie pána I tým, že mu s účinnosťou od tohto dátumu vydal formulár E 112, ktorý bol odvtedy aspoň dvadsaťkrát obnovený. Tento formulár zodpovedá článku 20 nariadenia č. 883/2004, ktorý upravuje postavenie poistenca, ktorý je oprávnený príslušnou inštitúciou cestovať do iného členského štátu na účely vhodného ošetrenia pre jeho stav.

15.

Dňa 25. novembra 2011 HSE odmietol pánovi I formulár E 112 obnoviť, lebo sa domnieval, že na účely predpisov Únie v oblasti sociálneho zabezpečenia mal pán I bydlisko v Nemecku. Pán I sa obrátil na High Court so správnou žalobou o uloženie povinnosti HSE naďalej mu vydávať formulár E 112.

16.

S pochybnosťami vo veci výkladu článku 19 ods. 1 a článku 20 ods. 1 a 2 nariadenia č. 883/2004 High Court rozhodol o prerušení konania a predložení nasledujúcej otázky Súdnemu dvoru:

„Má sa vychádzať z toho, že poistenec, ktorý je občanom členského štátu (ďalej len ‚prvý členský štát‘) a ktorý je jedenásť rokov vážne chorý v dôsledku vážnej choroby, ktorá sa prejavila po prvý raz, keď mal tento poistenec bydlisko v prvom členskom štáte, ale bol na dovolenke v inom členskom štáte (ďalej len ‚druhý členský štát‘), má počas tohto obdobia ‚pobyt‘ v tomto druhom členskom štáte buď na účely článku 19 ods. 1, alebo prípadne na účely článku 20 ods. 1 a 2 nariadenia č. 883/2004, ak bol tento poistenec z dôvodu svojej vážnej choroby a dobrej dostupnosti špecializovanej zdravotnej starostlivosti v skutočnosti donútený fyzicky zostať počas tohto obdobia v tomto členskom štáte?“

17.

Rozhodnutím vnútroštátneho súdu High Court požiadal Súdny dvor o skrátené konanie podľa článku 105 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Predseda Súdneho dvora na základe návrhu sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta túto žiadosť zamietol uznesením z 18. júla 2013.

18.

Písomné pripomienky podali pán I, HSE, írska, grécka a holandská vláda a Komisia. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 29. januára 2014, predniesli pripomienky pán I, HSE, írska vláda a Komisia.

19.

Ak sa na chvíľu odhliadne od tragických udalostí tejto veci, ide nepopierateľne o zaujímavú a dôležitú otázku.

20.

Je nesporné, že pred dovolenkovým výletom do Nemecka mal pán I bydlisko v Írsku. Prejudiciálnou otázkou sa High Court v zásade pýta, či vzhľadom na okolnosti daného prípadu možno konštatovať, že pán I nemá na účely článku 1 písm. k), článkov 19 a 20 nariadenia č. 883/2004 v Nemecku už len „pobyt“.

21.

Všimol som si, že na výzvu na vyjadrenie, či je potrebné nariadiť pojednávanie, írska vláda odpovedala, že žiada, aby sa Súdny dvor zameral radšej na pojem „pobyt“, ako na pojem „bydlisko“, čo však nie je uvedené v texte prejudiciálnej otázky. V týchto návrhoch ešte objasním, že tieto pojmy sú vo svojej podstate spojené. Podľa mňa pri výklade pojmu „pobyt“ v zmysle článkov 19 a 20 nariadenia č. 883/2004 nemožno pojem „bydlisko“ obchádzať.

22.

Zo širšieho hľadiska tento prípad otvára otázku, ktorá môže byť z politického a ekonomického hľadiska chúlostivá, a síce, či môže členský štát „exportovať“ do iných členských štátov náklady liečby, ktorá sa poskytuje občanom s bydliskom na jeho území. Podľa gréckej vlády sa írske orgány nemôžu jednostranne dovolávať aplikácie článku 11 nariadenia č. 987/2009. Táto otázka sa stáva osobitne naliehavou v prípade, že náklady tejto liečby sú vyššie ako obvyklé náklady súvisiace s podobnou liečbou, ktorá sa poskytuje v členskom štáte bydliska. Na druhej strane, keďže osud pána I je tak neobvyklý, nemožno ho považovať za typický prípad.

23.

Zdá sa, že v predmetnom návrhu na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátny súd výrazmi, ktoré použil pri formulácii svojej otázky, pevne stanovil určité parametre. High Court opisuje konkrétne okolnosti tohto prípadu ako situáciu, v ktorej „bol tento poistenec z dôvodu svojej vážnej choroby a dobrej dostupnosti špecializovanej zdravotnej starostlivosti v skutočnosti donútený fyzicky zostať počas tohto obdobia v tomto členskom štáte“.

24.

Navyše vzhľadom na skutočnosť, že pán I nemôže cestovať (aspoň pokiaľ ide o linkové lety), High Court v rozhodnutí vnútroštátneho súdu uvádza, že by nebolo vhodné, aby sa pán I v tomto štádiu mohol alebo mal vrátiť do Írska na účely lekárskeho vyšetrenia pre potreby získania predchádzajúceho povolenia na liečenie v zahraničí.

25.

V každom prípade nie je úplne jasné, či je v tomto čase možné, aby pán I dostal v Írsku porovnateľnú liečbu. Pán I tvrdí, že takáto liečba nie je dostupná (alebo prinajmenšom, že HSE mu nemohol takúto liečbu ponúknuť s tým, aby sa zároveň vyhovelo jeho vedľajším požiadavkám týkajúcim sa starostlivosti, ako je potreba vhodného ubytovania). Vo svojich písomných pripomienkach HSE paradoxne uvádza, že náklady na liečbu pána I v Nemecku sú značne nižšie, ako by boli liečebné náklady v Írsku, ak by sa vrátil. ( 9 ) Jednoznačne však ide o skutkovú otázku, o ktorej prináleží rozhodnúť vnútroštátnemu súdu.

26.

V nasledujúcom rozbore sa najprv budem venovať pojmu „bydlisko“, ktorým sa Súdny dvor už niekoľkokrát zaoberal. Následne budem analyzovať pojem „pobyt“ s ohľadom na okolnosti prejednávanej veci a argumenty účastníkov konania, ktorí Súdnemu dvoru predložili pripomienky.

27.

Napokon sú potrebné nasledujúce objasnenia týkajúce sa uplatniteľnosti nariadenia č. 883/2004 rationae temporis. V čase, keď pán I náhle ochorel, sa uplatňovalo nariadenie č. 1408/71, ktoré bolo neskôr nahradené nariadením č. 883/2004. Ako však uviedla Komisia, novým nariadením k zmene hmotnoprávnej úpravy týkajúcej sa tejto veci nedošlo. ( 10 ) V každom prípade napadnuté rozhodnutie HSE, ktorým došlo k zamietnutiu nároku na náhradu budúcich nákladov liečby pána I, bolo prijaté 25. novembra 2011, a teda po nadobudnutí účinnosti nariadenia č. 883/2004. Svoje posudzovanie preto založím na neskoršom nariadení, a to v súlade so znením prejudiciálnej otázky.

28.

Podľa článku 1 písm. j) nariadenia č. 883/2004 „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

29.

Táto stručná definícia je založená na judikatúre Súdneho dvora, ktorá tento pojem ďalej vysvetľuje. V prípade režimu uplatniteľného na pracovníkov podľa nariadenia č. 1408/71 Súdny dvor konštantne rozhoduje, že bydlisko je miesto, „ktoré je obvykle centrom záujmov [pracovníka]“, a že „ak má pracovník stabilné zamestnanie v členskom štáte, predpokladá sa, že tam má bydlisko, a to aj v prípade, že svoju rodinu nechal v inom štáte“ ( 11 ). Tento predpoklad je teraz vyjadrený v článku 11 ods. 3 nariadenia č. 883/2004. Bydlisko je teda dané na roveň centru záujmov osoby.

30.

Práve z tohto dôvodu nemôže mať poistenec obvyklé bydlisko súčasne v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch. ( 12 )

31.

Pokiaľ ide o relevantné kritériá stanovenia centra záujmov osoby, Súdny dvor v rozsudku Swaddling spresnil, že „do úvahy treba zobrať najmä rodinné pomery zamestnanca; dôvody, ktoré ho viedli k pohybu; dĺžku a nepretržitosť jeho bydliska; skutočnosť (ak je to tak), že je v stabilnom zamestnaní; a jeho úmysel, ktorý vyplýva zo všetkých okolností“ ( 13 ).

32.

Tieto kritériá sú teraz vyjadrené v článku 11 nariadenia č. 987/2009, ako je to uvedené v odôvodnení 12 preambuly tohto nariadenia. ( 14 ) Ako v zásade tvrdila grécka a holandská vláda a Komisia, hoci sa uvedené ustanovenie vzťahuje na nezhody medzi príslušnými inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov, a na konanie vo veci samej ho preto nemožno priamo použiť, obsahuje užitočný zoznam, ktorým sa ustanovujú relevantné kritériá na stanovenie bydliska poistenca. Súhlasím s pánom I, holandskou vládou a Komisiou v tom, že uvedený zoznam nie je taxatívny, ( 15 ) a s pánom I a Komisiou v tom, že pre kritériá vymedzené v článku 11 ods. 1 nebolo stanovené žiadne preferenčné poradie. Je mimoriadne dôležité pamätať na to, že v rozsudku Swaddling Súdny dvor objasnil, že „dobu trvania bydliska v členskom štáte… nemožno považovať za typický prvok pojmu bydlisko“ ( 16 ).

33.

Ďalej je vhodné poznamenať, že písmená a) až d) článku 11 ods. 3 nariadenia č. 883/2004 ustanovujú určité špecifické príklady situácií, pri ktorých sa vyskytujú väzby s členským štátom, na základe ktorých je tento členský štát oprávnený uplatňovať voči poistencovi svoje právne predpisy. Najčastejšími situáciami sú zamestnanie alebo samostatná zárobková činnosť v členskom štáte. Hoci, s výnimkou osobitných pravidiel uvedených v článkoch 12 až 16 tohto nariadenia, majú tieto špecifické formy spojenia prednosť pred všeobecnejším kritériom, ktorým je bydlisko, ( 17 ) možno ich tiež považovať za špecifické vyjadrenia tohto pojmu. V tomto smere slúžia len na podčiarknutie skutočnosti, že uplatňovanie právnych predpisov z oblasti sociálneho zabezpečenia určitého členského štátu, či už prostredníctvom bydliska, alebo inak, predpokladá existenciu konkrétnej väzby s týmto členským štátom.

34.

Napokon by bolo dobré neprehliadnuť skutočnosť, že predmetom viacerých vecí týkajúcich sa pojmu „bydlisko“ na účely koordinácie sociálneho zabezpečenia je otázka, či poistenec nadobudol postavenie osoby s bydliskom, pokiaľ ide o jeho nárok na dávku od členského štátu, ktorý mu ho odmieta priznať. ( 18 ) Predmetný prípad sa však zjavne týka opačného scenára: za akých okolností môže poistenec stratiť toto svoje postavenie a s tým súvisiace dávky? ( 19 )

35.

Po snahe o zhrnutie právnej úpravy pojmu „bydlisko“ sa teraz posuniem k pojmu „pobyt“ a bližšie sa pozriem na koncept tohto pojmu vzhľadom na osobitosti predmetného prípadu.

36.

Podľa mojich vedomostí Súdny dvor doposiaľ pojem „pobyt“ v zmysle nariadenia č. 883/2004 nevysvetlil. Ponúkam preto nasledujúce pripomienky.

37.

Podľa článku 1 písm. k) nariadenia č. 883/2004 „pobyt“ znamená prechodné bydlisko.

38.

Definícia „pobytu“ podľa článku 1 písm. k) anglického jazykového znenia nariadenia č. 883/2004 odkazuje na pojem „bydlisko“, aj keď bližšie určené ako „dočasné“. V tomto zmysle ide o cyklickú definíciu, ktorá veľa nenapovie. Zároveň však v tomto zmysle podčiarkuje skutočnosť, že na rozdiel od stanoviska írskej vlády s týmito dvoma pojmami nemožno pracovať úplne oddelene.

39.

Na účely výkladu pojmu „pobyt“ boli prezentované určité názory.

40.

V záujme vyhnúť sa neprirodzenému výkladu článkov 19 a 20 nariadenia č. 883/2004 írska vláda uviedla, že slovu „dočasný“ v definícii pojmu „pobyt“ treba rozumieť v jeho obvyklom význame, a to „trvajúci počas časovo ohraničeného obdobia, nie trvalý“. Írska vláda ďalej tvrdí, že „pobyt“ nie je obvyklý alebo trvalý a že iné jazykové verzie nariadenia č. 883/2004 svedčia v prospech názoru, že pobyt zahŕňa návštevu iného členského štátu (napríklad francúzske znenie, ktoré používa slovo „séjour“). HSE tvrdí, že jedným z bežných významov spojenia „mať pobyt“ je „žiť niekde dočasne ako návštevník alebo hosť“ a že vyjadriť sa o pánovi I tak, že má v Nemecku pobyt na dočasnej báze, by bolo prekrúcaním tohto významu.

41.

K tomu by som po prvé poznamenal, že ako je uvedené v bode 37 týchto návrhov, „pobyt“ je definovaný v anglickom jazykovom znení nariadenia č. 883/2004 ako dočasné bydlisko. Vzhľadom na to, že „bydlisko“ je zase definované ako miesto, kde osoba zvyčajne býva, „dočasné bydlisko“ sa pokojne môže vykladať ako miesto, kde osoba býva dočasne. Obdobne, ak máme na pamäti, že Súdny dvor konzistentne považuje „bydlisko“ za obvyklé centrum záujmov osoby, potom by sa miesto „pobytu“ mohlo chápať ako dočasné centrum záujmov osoby.

42.

Po druhé a v rovnakej logickej línii ako argumentačná línia uvedená v bodoch 30 a 38 týchto návrhov sa domnievam, že medzi pojmami „pobyt“ a „bydlisko“ existuje štrukturálna väzba v tom, že pobyt predpokladá existenciu bydliska na inom mieste. V dôsledku toho kritériá, na základe ktorých sa stanovuje, že určité miesto je bydliskom poistenca, musia spôsobovať negatívny účinok, ktorým sa vylučuje možnosť, že by to mohlo byť miesto pobytu.

43.

Po tretie a ešte dôležitejšie, použitie slova „dočasný“ bližšie určuje pojem „pobyt“. „Dočasný“ neznamená určitý, ale skôr nestály. „Dočasný“ preto nepredpokladá dobu určitú. Súhlasím teda s Komisiou, že ani článok 19, ani článok 20 nariadenia č. 883/2004 nestanovuje žiadne konkrétne časové obmedzenie dĺžky pobytu. Inými slovami, pobyt nemusí nevyhnutne znamenať návštevu kratšieho trvania.

44.

Ak teda francúzske slovo „séjour“ znamená kratšiu návštevu, na účely argumentácie stačí poznamenať, že ani ostatné jazykové verzie nepotvrdzujú výklad írskej vlády a HSE. ( 20 ) Naopak, ako preukážem v nasledujúcich dvoch bodoch týchto návrhoch, argumenty írskej vlády a HSE sú v rozpore so systematickým výkladom nariadenia č. 883/2004.

45.

Ako pán I správne uviedol, podľa definície ustanovenej v článku 1 písm. va) bode i) nariadenia č. 883/2004 (v znení zmien a doplnení) – ustanovenie, ktoré sa vzťahuje na kapitolu 1 hlavy III, v ktorej sa nachádzajú články 19 a 20 tohto nariadenia – pojem „vecné dávky“ v zmysle článku 19 ods. 1 a článku 20 ods. 1 a 2 zahŕňa vecné dávky dlhodobej starostlivosti. ( 21 ) Samotná štruktúra nariadenia č. 883/2004 sa zakladá na predpoklade, že poistenec má pobyt a vecné dávky poberá v inom členskom štáte počas dlhšieho obdobia.

46.

Ďalej je potrebné poukázať na skutočnosť, že po prepracovaní nariadenia č. 1408/71, ktoré predtým v článku 22 ods. 1 písm. i) obsahovalo podmienku, podľa ktorej „dĺžka doby, počas ktorej sa dávky poskytujú, sa… spravuje právnymi predpismi príslušného štátu“, už táto podmienka nie je prevzatá ani v článku 19, ani v článku 20 nariadenia č. 883/2004. V kontexte novej definície „vecných dávok“ v zmysle článku 1 písm. va) bodu i) nariadenia č. 883/2004 zostáva otázka, či členské štáty môžu jednostranne stanoviť dĺžku obdobia, počas ktorého sa budú poskytovať vecné dávky, nezodpovedaná. ( 22 )

47.

Vzhľadom na uvedené írska vláda zotrváva na stanovisku, že na základe teleologického výkladu pojmu „pobyt“ nemožno vyvodiť záver, že pán I má v Nemecku len pobyt. Táto vláda tvrdí, že ani podľa zmlúv, ani podľa nariadenia č. 883/2004 nie je žiadna osoba oprávnená vybrať si systém sociálneho zabezpečenia, pod ktorý patrí. Podľa jej názoru uvedené nariadenie predstavuje prostriedok koordinácie, ktorého cieľom je zabezpečiť, aby sa na ktorúkoľvek osobu uplatňovala len jedna schéma. Podľa írskej vlády, ak by si pán I mohol vybrať, že bude spadať pod nemeckú schému, súčasné právo zostať pod írskym systémom by podkopalo celý zmysel tohto systému. Ak by sa preukázalo, že pán I má v súčasnosti v Nemecku „pobyt“, dalo by sa tvrdiť, že v dôsledku toho nespadá pod nemecký systém sociálneho zabezpečenia; to by bolo podľa írskej vlády nezlučiteľné s celkovým zmyslom nariadenia.

48.

Predtým, ako sa budem plne venovať stanovisku írskej vlády, pokiaľ ide o teleologický výklad pojmu „pobyt“, venujem trochu viac pozornosti jej tvrdeniu, že pán I je oprávnený vstúpiť do nemeckej schémy sociálneho zabezpečenia.

49.

Bez ohľadu na stanovisko High Court, podľa ktorého „predmetný prípad spadá do medzery medzi [článkami 19 a 20 nariadenia č. 883/2004]“, írska vláda a HSE svorne tvrdia, že krytie pána I nie je ohrozené. Podľa HSE „nemecké orgány by náklady na zdravotnú starostlivosť [o pána I] uhradili, ak by spadal pod ich systém“, a že „pokiaľ je HSE známe, príslušné nemecké orgány boli o presune [pána I] do ich systému na účely jeho zdravotnej starostlivosti upovedomené“. Vzhľadom na uvedenú poznámku írska vláda uviedla, že „[pánovi I] bude umožnené vstúpiť do nemeckého systému, ak pri žiadaní o takéto krytie bude spolupracovať“, a tiež, že „[pán I] je oprávnený vstúpiť do nemeckého systému“.

50.

Okrem skutočnosti, že nemecká vláda žiadne z týchto tvrdení nepotvrdila, írska vláda a HSE majú v určitom zmysle pravdu. Ako už bolo v týchto návrhoch uvedené, nikto nemôže mať na účely koordinácie sociálneho zabezpečenia súčasne viacero bydlísk. Ak by pán I nemal bydlisko v Írsku, potom by sa mohlo na neho na účely nariadenia č. 883/2004 hľadieť ako na osobu s bydliskom v Nemecku. V prípade, že sa tam nachádza centrum jeho záujmov, nič mu nebráni požiadať príslušné nemecké inštitúcie o vstup do schémy sociálneho zabezpečenia v Nemecku v súlade s postupom upraveným v článku 3 ods. 2 nariadenia č. 987/2009. ( 23 )

51.

To však zjavne nie je to, čo si praje pán I, a zdá sa, že írska vláda a HSE sa svojimi pripomienkami úmyselne vyhýbajú podstate veci. Od Súdneho dvora sa požaduje usmernenie, ktoré sa týka konkrétne otázky, či o osobe v postavení pána I možno povedať, že v členskom štáte, v ktorom sa poskytuje liečba, má len pobyt, a teda či nepretržitú (podľa všetkého nákladnú) liečbu, ktorú osoba ako pán I potrebuje, musí hradiť pôvodný členský štát bydliska, alebo členský štát, v ktorom sa poskytuje liečba.

52.

Ako írska vláda správne uvádza, že podľa článku 3 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 sa vyžaduje, aby poistenec spolupracoval s dotknutou príslušnou inštitúciou tak, aby mohla určiť právne predpisy uplatniteľné na túto osobu, tak sa táto povinnosť uplatňuje podľa článku 3 ods. 4 uvedeného nariadenia vo vzťahu k dotknutej osobe aj obrátene. ( 24 )

53.

Okrem toho, ak chce príslušná inštitúcia obmedziť alebo odmietnuť dávky vyplácané osobám podľa jej právnych predpisov z dôvodu, že osoba presunula svoje bydlisko do iného členského štátu, domnievam sa, že – podľa článku 3 ods. 4 in fine nariadenia č. 987/2009 v spojení s článkom 11 ods. 1 rovnakého nariadenia, a všeobecnejšie podľa článku 20 ( 25 ) a zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ – takáto povinnosť spolupráce je aktuálna aj vo vzťahu k zainteresovaným inštitúciám iných členských štátov. ( 26 ) Tieto inštitúcie musia mať možnosť vyjadriť sa k tomu, či súhlasia so zistením, že bydlisko dotknutej osoby sa zmenilo, keďže z takéhoto zistenia pre ne jasne vyplývajú finančné dôsledky. Opačným výkladom by bol znefunkčnený článok 11 ods. 1 nariadenia č. 987/2009, ktorým sa riešia názorové rozdiely inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov, týkajúce sa bydliska osoby.

54.

V tejto súvislosti si nemôžem nevšimnúť, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu okrem dvojstrannej korešpondencie medzi HSE a Komisiou neobsahuje žiadne informácie týkajúce sa dohody medzi írskymi a nemeckými orgánmi. ( 27 ) S ohľadom na uvedené si neviem predstaviť, ako by mohlo tvrdenie, že pán I nespolupracoval s dotknutými inštitúciami, zbaviť írske orgány ich zodpovedajúcej povinnosti spolupracovať s ich nemeckými kolegami. ( 28 )

55.

Z tohto dôvodu sa netreba ďalej zaoberať tvrdením írskej vlády a HSE, týkajúcim sa ochoty nemeckých orgánov prijať pána I do ich systému sociálneho zabezpečenia a znášania finančnej zodpovednosti za jeho liečbu.

56.

Pokiaľ ide o účel nariadenia č. 883/2004, na inom mieste ( 29 ) som mal príležitosť vyjadriť sa, že toto nariadenie koordinuje systémy sociálneho zabezpečenia uplatňované v členských štátoch. Snaží sa dosiahnuť cieľ definovaný v článku 48 ZFEÚ tým, že predchádza možným negatívnym účinkom, ktoré by výkon slobody pohybu pracovníkov mohol mať na nároky pracovníkov a ich rodinných príslušníkov na dávky sociálneho zabezpečenia. ( 30 ) V súlade s odôvodnením 4 uvedeným v jeho preambule ( 31 ) však nariadenie č. 883/2004 nevytvára spoločnú schému sociálneho zabezpečenia, ale umožňuje existenciu rôznych vnútroštátnych schém sociálneho zabezpečenia a jeho výlučným cieľom je zabezpečiť koordináciu týchto schém. Podľa článku 11 ods. 1 osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, „podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu“, ktoré sa určia v súlade s hlavou II. ( 32 ) Zachováva sa tak existencia rôznych systémov, v ktorých vznikajú rôzne pohľadávky vo vzťahu k rôznym inštitúciám, voči ktorým má poberateľ dávok priame nároky buď výlučne na základe vnútroštátneho práva, alebo na základe vnútroštátneho práva podľa potreby doplneného právom Únie. ( 33 )

57.

Koordinačný mechanizmus vytvorený podľa nariadenia č. 883/2004 by mal mať teda za následok, že jeden členský štát bude určený ako ten, ktorý je v konečnom dôsledku zodpovedný za nároky poistencov. Naopak, toto nariadenie má za cieľ odradiť poistencov od domáhania sa zodpovednosti voči iným členským štátom, ak im v tomto ohľade nevznikol žiadny priamy nárok. Z peňažného hľadiska preto nariadenie č. 883/2004 slúži tiež, hoci nepriamo, na stanovenie hraníc uplatňovania zásady finančnej solidarity medzi členskými štátmi.

58.

Preto sa zdá, že systém vytvorený nariadením č. 883/2004 je pokusom o vyriešenie prirodzeného napätia medzi potrebou uľahčiť priznávanie dávok poistencom, ktorí vykonali svoje právo na voľný pohyb, na jednej strane a potrebou chrániť verejné prostriedky členských štátov, ktoré nie sú za takýchto poistencov zodpovedné podľa právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia, či už na vnútroštátnej úrovni, alebo na úrovni Únie, na druhej strane.

59.

Vzhľadom na uvedené nie je úplne korektné tvrdiť, ako to robí írska vláda, že nariadenie č. 883/2004 nedáva osobe vôbec žiadne právo zvoliť si systém sociálneho zabezpečenia, pod ktorý chce patriť. V súlade so základnou doktrínou voľného pohybu osôb, ktorú sa toto nariadenie snaží podporovať, je miesto, kde má osoba obvyklé bydlisko, od počiatku vo veľkej miere výsledkom výsostne osobnej voľby. Touto voľbou môže byť napríklad žiť a pracovať v inom členskom štáte za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu, alebo takto nežiť a nepracovať.

60.

Rovnako v situáciách neplánovaného, lekársky naliehavého prípadu nemožno zmysluplne hovoriť o „voľbe“; nemožno ani porovnávať postavenie niekoho, kto bol nútený podstúpiť liečbu v inom členskom štáte, s niekým, kto tak urobil dobrovoľne. Podľa rozhodnutia vnútroštátneho súdu – ktoré je pre Súdny dvor jediným referenčným bodom, pokiaľ ide o skutkové okolnosti prípadu, – nemožno pochybovať o tom, že pán I nemá v tejto veci na výber. Vnútroštátny súd zdôraznil, že pán I je v dôsledku vážneho zdravotného stavu, ktorý sa po prvý raz prejavil, keď bol na dovolenke v Nemecku, vážne chorý už jedenásť rokov a že teraz je z dôvodu svojej vážnej choroby a dobrej dostupnosti špecializovanej zdravotnej starostlivosti v skutočnosti donútený fyzicky zostať v Nemecku.

61.

Preto nesúhlasím s írskou vládou v tom, že teleologický výklad nariadenia č. 883/2004 vedie k záveru, že osoba v takom stave, ako je pán I, zostáva v Nemecku „z vlastnej vôle“, a preto tam má obvyklé bydlisko. To, že HSE na účely jeho liečby kontinuálne vydával formulár E 112, hovorí samo za seba. ( 34 ) V každom prípade na posúdenie otázky, či si pán I môže vybrať miesto svojho bydliska, je potrebné zohľadniť jeho súčasný zdravotný stav, ktorý sa, ako je známe, za tie roky zhoršil.

62.

Hlavným argumentom v prospech názoru, že pán I nemá v Nemecku na účely článkov 19 a 20 nariadenia č. 883/2004 už len pobyt, je to, že tam býva už viac ako jedenásť rokov. Podľa holandskej vlády, ktorú v tomto bode v zásade podporuje írska vláda a HSE, dlhé obdobie strávené v inom členskom štáte má pri určovaní bydliska veľkú dôležitosť.

63.

S tým nesúhlasím. Tomuto názoru v zásade odporuje rozsudok Swaddling ( 35 ), ktorý už bol v týchto návrhoch uvedený, ako aj ďalšie podobné rozsudky ( 36 ).

64.

Som presvedčený, že samotný fakt, že poistenec zotrval v inom členskom štáte s tým, aby mu bola poskytnutá lekárska starostlivosť, a to počas obdobia, ktoré možno charakterizovať ako dlhé (alebo dokonca ako veľmi dlhé), nepostačuje na určenie – alebo neurčenie – obvyklého bydliska. Je to presne z dôvodu snahy takejto osoby o uzdravenie a túžby vrátiť sa domov, že takáto dĺžka pobytu nemá automaticky ten účinok, že by sa dočasné centrum jej záujmov zmenilo na obvyklé centrum jej záujmov. ( 37 )

65.

Tento názor potvrdzuje článok 25 A ods. 3 nariadenia č. 987/2009. ( 38 ) Z logického výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že poistenec, ktorý náhle potrebuje liečbu počas pobytu v inom členskom štáte, by nemal byť nútený liečbu prerušiť len preto, aby sa mohol vrátiť do členského štátu bydliska na účely vyhľadania podobnej liečby, ak by bol tento postup z lekárskeho hľadiska neuváženým krokom. Súdny dvor rozhodol, že ak existuje čo i len možnosť, že liečba, ktorá je vzhľadom na vývoj zdravotného stavu poistenca počas dočasného pobytu v inom členskom štáte potrebná, súvisí s chronickým stavom, a teda s trvalou alebo dlhotrvajúcou chorobou, tak to nie je dostatočným dôvodom na to, aby mu táto liečba nebola poskytnutá. ( 39 )

66.

Presne z tohto dôvodu sa mi zdá nekonzistentný taký výklad, že článok 11 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 dáva menší dôraz na úmysel poistenca ako na objektívne kritériá uvedené v článku 11 ods. 1. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že úmysel poistenca sa berie do úvahy len vtedy, keď nie je možné určiť bydlisko na základe kritérií uvedených v článku 11 ods. 1. Je pravda, že cieľom nariadenia je kodifikovať najmä judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa relevantných kritérií v otázke obvyklého bydliska. Domnievam sa však, že rozsudok Swaddling ( 40 ) nevytvoril medzi jednotlivými kritériami, ktoré sa berú do úvahy, žiadnu hierarchiu, a nemožno ho vykladať tak, že úmysel, navyše preukázaný okolnosťami, má menšiu váhu ako ostatné relevantné kritériá. Ako uznala aj Komisia vo svojich písomných pripomienkach, určenie centra záujmov osoby musí byť založené na celkovom posúdení všetkých dostupných informácií o relevantných skutočnostiach.

67.

V každom prípade, ako som uviedol v bode 32 týchto návrhov, článok 11 nariadenia č. 987/2009 sa na predmetný prípad priamo nevzťahuje. Preto skutočnosť, že úmysel by mohol byť na základe neho klasifikovaný ako druhotné kritérium, nemá na posúdenie miesta, v ktorom sa nachádza centrum záujmov pána I, žiadny vplyv.

68.

Ďalej by som poukázal na skutočnosť, že podľa Súdneho dvora v nariadení č. 1408/71 nič nenasvedčuje tomu, že poskytovanie peňažných dávok v invalidite je možné ukončiť z dôvodu, že ich príjemca má bydlisko na území iného členského štátu, ako je ten, v ktorom sa nachádza inštitúcia zodpovedná za ich vyplácanie. ( 41 ) Nevidím dôvod, prečo by mal byť postoj iný v prípade, keď ide o poskytovanie vecných dávok vo forme lekárskeho ošetrenia, ktorých účelom je pomôcť osobe nachádzajúcej sa vo fyzickej situácii, v akej sa nachádza pán I. ( 42 ) Ak teda členský štát nemá právo prestať poskytovať takúto dávku v prípade, že dotknutá osoba má aktuálne bydlisko v zahraničí, tak o to ťažšie je predstaviť si, ako by to mohol urobiť v prípade, že otázka miesta bydliska je sporná.

69.

Vzhľadom na uvedené považujem za nemožné stanoviť zlaté pravidlo, ktoré by dalo odpoveď na otázku, presne aký dlhý čas je potrebné mať v inom členskom štáte „pobyt“, aby sa z neho stalo „bydlisko“. Mal by som však dodať, že takáto významná právna udalosť by sa nemala udiať spontánne a náhodne. Dôležité je tiež pripomenúť, ako uznal aj HSE, že „účelom práva Únie v oblasti zdravotníctva je zabezpečiť, aby neexistovali žiadne medzery a aby žiadna osoba nebola ponechaná bez financovania len preto, že je v inom členskom štáte“.

70.

Preto na účely doplnenia pripomienok v bodoch 52 a 53 týchto návrhov, ktoré sa týkajú povinností zúčastnených strán, uvádzam, že poistenca nemožno bez varovania jednoducho vylúčiť zo systému sociálneho zabezpečenia, do ktorého doposiaľ patril. To by si vyžadovalo buď pozitívny krok tejto osoby spočívajúci v presune bydliska v rámci Európskej únie (nová príslušná inštitúcia by mala byť informovaná o tomto presune v súlade s článkom 3 ods. 2 nariadenia č. 987/2009), alebo aspoň spoločnú dohodu medzi príslušnými inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov, ako to predpokladá článok 11 ods. 1 nariadenia č. 987/2009. Existencia takejto dohody by pre túto osobu znamenala, že v prípade nesúhlasu s týmto stanoviskom (ako je tomu v predmetnom prípade) by ho mohla v súlade s článkom 3 ods. 4 nariadenia č. 987/2009 napadnúť.

71.

Na záver vyjadrujem názor, že pojem „pobyt“ v zmysle nariadenia č. 883/2004 [napríklad v článku 1 písm. k) a v článkoch 19 a 20] je potrebné definovať ako dočasné centrum záujmov osoby. Nútený pobyt v členskom štáte zo zdravotných dôvodov – aj počas veľmi dlhého obdobia – sám osebe nemá za následok, že miesto liečby, ktoré bolo doposiaľ dočasným centrom záujmov osoby, sa na účely tohto nariadenia automaticky stane miestom obvyklého bydliska.

72.

Všetci účastníci konania, ktorí Súdnemu dvoru podali písomné pripomienky, sa zhodli, že v každom prípade prináleží High Court, aby na skutkové okolnosti uplatnil právny poriadok a určil, kde má pán I bydlisko, a to na základe celkového posúdenia všetkých relevantných okolností vrátane toho, či je pán I stále zo zdravotných dôvodov nútený zostať v Nemecku na ten účel, aby mu bola poskytnutá potrebná liečba. Poznamenávam, že v rozhodnutí vnútroštátneho súdu sám vnútroštátny súd vyjadril názor, že prejudiciálna otázka by mala byť zodpovedaná kladne, hoci mnohé okolnosti v prospech takéhoto názoru nesvedčia.

73.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil High Court (Írsko), takto:

Článok 1 písm. k) nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia sa má na účely článkov 19 a 20 tohto nariadenia vykladať tak, že nútený pobyt poistenca trvajúci viac ako jedenásť rokov v inom členskom štáte, ako je členský štát bydliska, z dôvodu vážnej choroby, ktorá sa prejavila po prvý raz, keď bol na dovolenke v tomto členskom štáte, a v ktorom bol z dôvodu svojho naliehavého zdravotného stavu a dostupnosti špecializovanej zdravotnej starostlivosti v skutočnosti donútený fyzicky zostať počas tohto obdobia, nebráni tomu, aby sa na túto osobu hľadelo tak, že v členskom štáte, v ktorom sa poskytuje liečba, má len pobyt. Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby určil miesto bydliska tejto osoby, a to na základe celkového posúdenia všetkých relevantných okolností vrátane toho, či je táto osoba naďalej zo zdravotných dôvodov nútená na účely potrebnej liečby zostať v členskom štáte, v ktorom sa liečba poskytuje.