1

Svojím odvolaním sa spoločnosť FLSmidth & Co. A/S (ďalej len „FLSmidth“) domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie vo veci FLSmidth/Komisia (T‑65/06, EU:T:2012:103) (ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým tento súd čiastočne zamietol jej žalobu o neplatnosť rozhodnutia Komisie K(2005) 4634 v konečnom znení z 30. novembra 2005 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] (vec COMP/F/38.354 – Priemyselné vrecia) (ďalej len „sporné rozhodnutie“) alebo subsidiárne zrušenia alebo zníženia pokuty, ktorá jej bola uložená.

2

FLSmidth je materskou spoločnosťou skupiny spoločností, ktoré pôsobia v oblasti inžinierstva, banskej činnosti a stavebníctva. Jednou z týchto spoločností je FLS Plast A/S (ďalej len „FLS Plast“), ktorá je bývalou materskou spoločnosťou Trioplast Wittenheim SA (predtým Silvallac SA, ďalej len „Trioplast Wittenheim“), ktorá vo Wittenheime (Francúzsko) vyrába priemyselné vrecia, fólie a plastové vrecia.

3

V decembri 1990 FLS Plast nadobudla 60 % akcií v spoločnosti Trioplast Wittenheim. Zvyšných 40 % nadobudla FLS Plast v decembri 1991. Predávajúcim bola Cellulose du Pin, francúzska spoločnosť, ktorá bola členom skupiny vo vlastníctve Compagnie de Saint‑Gobain SA.

4

FLS Plast následne predala Trioplast Wittenheim v roku 1999 spoločnosti Trioplanex France SA, francúzskej dcérskej spoločnosti Trioplast Industrier AB (ďalej len „Trioplast Industrier“), ktorá je materskou spoločnosťou skupiny Trioplast. Tento prevod nadobudol účinnosť 1. januára 1999.

5

V novembri 2001 British Polythene Industries informovala Komisiu Európskych spoločenstiev o existencii kartelu v odvetví plastových priemyselných vriec, do ktorého bola zapojená FLS Plast.

6

Komisia po vykonaní preskúmania v roku 2002 najmä v priestoroch spoločnosti Trioplast Wittenheim zaslala v rokoch 2002 a 2003 dotknutým spoločnostiam, medzi ktorými sa nachádzala aj posledná uvedená spoločnosť, žiadosti o informácie. V liste z 19. decembra 2002, doplnenom listom zo 16. januára 2003, Trioplast Wittenheim uviedla, že chce spolupracovať na vyšetrovaní Komisie v rámci oznámenia Komisie o neuplatňovaní alebo znížení pokút vo veciach týkajúcich sa kartelov (Ú. v. ES C 207, 1996, s. 4) (ďalej len „oznámenie o zhovievavosti“).

7

Komisia 30. novembra 2005 prijala sporné rozhodnutie, kde v článku 1 ods. 1 písm. h) uviedla, že FLSmidth a FLS Plast porušili v období od 31. januára 1990 do 19. januára 1999 článok 81 ES, pretože sa podieľali na súbore dohôd a zosúladených postupov v odvetví plastových priemyselných vriec na území Belgicka, Nemecka, Španielska, Francúzska, Luxemburska a Holandska, ktoré spočívali v určovaní cien a určovaní spoločných modelov na výpočet cien, rozdelení trhov a prideľovaní predajných kvót, rozdelení odberateľov, obchodov a objednávok, zosúladenom predkladaní návrhov vo verejných súťažiach a vo výmene špecifických informácií.

8

V článku 2 prvom odseku písm. f) sporného rozhodnutia uložila Komisia spoločnosti Trioplast Wittenheim pokutu 17,85 milióna eur, pričom zohľadnila zníženie pokuty o 30 % priznané na základe oznámenia o zhovievavosti. Pokiaľ ide o túto sumu, spoločnosti FLS Plast a FLSmidth boli uznané za solidárne zodpovedné do výšky 15,30 milióna eur a Trioplast Industrier bola uznaná za zodpovednú do výšky 7,73 milióna eur.

9

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 24. februára 2006 podala FLSmidth proti spornému rozhodnutiu žalobu. Predmetom tejto žaloby bolo zrušenie tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom sa jej týka, a subsidiárne návrh na zníženie pokuty, vo vzťahu ku ktorej bola uznaná za solidárne zodpovednú.

10

Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uviedla dva žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod, predložený ako hlavný žalobný dôvod, sa zakladal na porušení článku 23 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES L1 s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 205), z dôvodu pripísania spoločnosti FLSmidth zodpovednosti za porušenie, ktorého sa dopustila Trioplast Wittenheim. Druhý žalobný dôvod bol uvedený na podporu subsidiárneho návrhu spoločnosti FLSmidth. FLSmidth sa domnievala, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď ju označila za solidárne zodpovednú za zaplatenie uloženej pokuty v sume, ktorá je príliš vysoká, neprimeraná, svojvoľná a diskriminačná.

11

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd zrušil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom bola FLSmidth uznaná za zodpovednú za porušenie trvajúce od 31. decembra 1990 do 31. decembra 1991. Všeobecný súd preto znížil sumu, za ktorú je FLSmidth solidárne zodpovedná v zmysle článku 2 písm. f) sporného rozhodnutia, na 14,45 milióna eur. V zostávajúcej časti žalobu zamietol.

12

FLSmidth navrhuje, aby Súdny dvor:

13

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

14

Na podporu svojich záverov uvádza FLSmidth šesť odvolacích dôvodov, pričom tretí až šiesty odvolací dôvod uvádza na podporu záverov formulovaných subsidiárne.

15

FLSmidth žiada Súdny dvor, aby po zrušení napadnutého rozsudku sám rozhodol o odvolacích dôvodoch uvedených proti spornému rozhodnutiu.

16

Podľa spoločnosti FLSmidth Všeobecný súd pochybil, pretože v bodoch 20 až 40 napadnutého rozsudku prijal právne kritérium, ktoré uplatnila Komisia, keď rozhodla, že táto spoločnosť nevyvrátila domnienku zodpovednosti za predmetné porušenie, ktoré vyplýva zo 100 % podielu, ktorý nepriamo vlastnila v spoločnosti Trioplast Wittenheim.

17

FLSmidth v tomto ohľade tvrdí, že domnienka zodpovednosti, ktorú uplatnil Všeobecný súd, porušuje zásadu prezumpcie neviny. Uplatnenie tejto domnienky zodpovednosti Všeobecným súdom ju totiž v podstate robí nevyvrátiteľnou. Napadnutý rozsudok je preto v rozpore s článkom 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“) a článkom 48 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). FLSmidth v každom prípade predložila dôkazné prostriedky spôsobilé vyvrátiť uvedenú domnienku.

18

Komisia vznáša námietku neprípustnosti tohto odvolacieho dôvodu s odôvodnením, že tento dôvod nebol uplatnený pred Všeobecným súdom. Okrem toho má uvedený odvolací dôvod výlučne abstraktnú povahu. FLSmidth neuvádza body napadnutého rozsudku, v ktorých sa Všeobecný súd dopustil uvedeného pochybenia. Subsidiárne Komisia tvrdí, že predmetná domnienka je v súlade s EDĽP a Chartou. Okrem toho Komisia dodáva, že mohla vychádzať z iných skutočností s cieľom preukázať rozhodujúci vplyv spoločnosti FLSmidth v spoločnosti Trioplast Wittenheim.

19

FLSmidth v replike konštatuje, že jej odvolací dôvod nie je nový, ale predstavuje rozvinutie jej argumentácie v prvostupňovom konaní. Dodáva, že v bodoch 18 až 24 odvolania presne uviedla kritizovanú časť rozsudku, ako aj argumentáciu, ktorú predkladá.

20

Komisia vo svojej duplike spochybňuje posledné uvedené tvrdenia.

21

Čo sa týka prípustnosti prvého odvolacieho dôvodu, treba predovšetkým pripomenúť, že FLSmidth vo svojej prvostupňovej žalobe netvrdila, že Komisia tým, že voči tejto spoločnosti vyvodila zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila Trioplast Wittenheim, porušila článok 48 Charty a článok 6 ods. 2 EDĽP.

22

Napriek tomu treba konštatovať, že FLSmidth v bode 81 tejto žaloby uviedla viacero iných tvrdení s cieľom preukázať, že Komisia jej nemohla pripísať túto zodpovednosť, pretože „akýkoľvek iný záver by znamenal, že domnienka zodpovednosti vyplývajúca z vlastníctva 100 % podielu v pobočke predstavuje de facto nevyvrátiteľnú domnienku“. FLSmidth teda týmto spôsobom, hoci veľmi stručne, namietala proti zákonnosti kritérií, ktoré Komisia uplatnila s cieľom pripísať tejto spoločnosti zodpovednosť za predmetné porušenie. Za týchto podmienok spresnenie, ktoré FLSmidth uviedla vo svojom odvolaní pred Súdnym dvorom, v zmysle ktorého boli tieto kritériá nezákonné najmä preto, že porušovali článok 48 Charty a článok 6 ods. 2 EDĽP, predstavuje rozvinutie jej argumentácie uvedenej pred Všeobecným súdom, ktoré je v odvolacom konaní prípustné.

23

Po druhé, pokiaľ ide o údajnú abstraktnú povahu prvého odvolacieho dôvodu a skutočnosť, že FLSmidth neoznačila body napadnutého rozsudku, ktoré boli postihnuté touto vadou, stačí konštatovať, že výhrada, ktorú FLSmidth uplatňuje voči Všeobecnému súdu, vyplýva dostatočne konkrétnym spôsobom z bodov 17 až 24 odvolania a že v jeho bode 18 táto spoločnosť výslovne kritizovala body 20 až 40 napadnutého rozsudku.

24

Prvý odvolací dôvod, ktorý uviedla FLSmidth, je preto prípustný.

25

V prvom rade, pokiaľ ide o údajnú nezákonnosť domnienky uplatňovanej v práve Únie v oblasti hospodárskej súťaže založenej na skutočnom výkone rozhodujúceho vplyvu spoločnosťou, ktorá priamo alebo nepriamo vlastní celé alebo takmer celé základné imanie inej spoločnosti, na túto poslednú uvedenú spoločnosť, treba pripomenúť, že táto domnienka vyplýva z ustálenej judikatúry (pozri najmä rozsudok Dow Chemical/Komisia, C‑179/12 P, EU:C:2013:605, bod 56 a citovanú judikatúru) a že žiadnym spôsobom nezasahuje do práv zverených článkom 48 Charty a článkom 6 ods. 2 EDĽP.

26

Na rozdiel od tvrdení odvolateľky sa teda Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 22 a nasledujúcich napadnutého rozsudku pripomenul zásady vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora týkajúce sa podmienok, za ktorých môže byť materská spoločnosť v skupine spoločností, akou je FLSmidth, solidárne zodpovedná za konanie odporujúce hospodárskej súťaži pripisované spoločnosti patriacej do tej istej skupiny, v prejednávanej veci spoločnosti Trioplast Wittenheim.

27

Všeobecný súd tiež v bode 23 napadnutého rozsudku správne konštatoval, že na základe tejto judikatúry mohla Komisia predpokladať, že FLSmidth vykonávala, aj keď len nepriamo, rozhodujúci vplyv na konanie spoločnosti Trioplast Wittenheim od 31. decembra 1991 do 19. januára 1999, čo vyplýva z vlastníctva 100 % podielu spoločnosti FLSmidth v spoločnosti FLS Plast a taktiež z vlastníctva 100 % podielu, ktorý mala posledná uvedená spoločnosť v spoločnosti Trioplast Wittenheim.

28

Ďalej, pokiaľ ide o tvrdenie, v zmysle ktorého konkrétne uplatnenie tejto domnienky, ktoré uskutočnila Komisia a potvrdil Všeobecný súd, zmenilo túto domnienku na nevyvrátiteľnú, stačí pripomenúť, že skutočnosť, že by mohlo byť ťažké predložiť dôkaz o opaku potrebný na vyvrátenie tejto domnienky, sama osebe neznamená, že by bola táto domnienka nevyvrátiteľná (pozri najmä rozsudok ENI/Komisia, C‑508/11 P, EU:C:2013:289, bod 68 a citovanú judikatúru).

29

Napokon, čo sa týka tvrdenia, v zmysle ktorého FLSmidth skutočne predložila dôkazné prostriedky spôsobilé vyvrátiť predmetnú domnienku, treba pripomenúť, že Všeobecný súd v tejto súvislosti v bode 31 napadnutého rozsudku rozhodol, že FLSmidth neuviedla žiadne konkrétne tvrdenie, na základe ktorého by bolo možné túto domnienku vyvrátiť. Konkrétne v odpovedi na tvrdenie spoločnosti FLSmidth týkajúce sa decentralizovanej organizácie predmetnej skupiny Všeobecný súd rozhodol, že takýto spôsob organizácie nevyhnutne nebráni tomu, aby materská spoločnosť ovplyvňovala obchodnú politiku svojej dcérskej spoločnosti napríklad tým, že bude informovaná o vývoji činnosti tejto dcérskej spoločnosti prostredníctvom predkladania pravidelných hlásení.

30

Okrem toho, pokiaľ ide o skutočnosť že pán T, člen správnej rady spoločnosti FLSmidth, zastával v rokoch 1994 a 1999 zodpovedné funkcie súbežne v správnych radách oboch dotknutých spoločností, Všeobecný súd v bode 32 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že táto skutočnosť preukazuje, že vedenie týchto dvoch spoločností bolo navzájom prepojené, a že Trioplast Wittenheim nemohla konať nezávisle od materskej spoločnosti. Navyše, ako zdôraznil aj Všeobecný súd, výkon právomoci člena správnej rady spoločnosti sa na základe svojej povahy spája zo zákonnou zodpovednosťou za akúkoľvek činnosť tejto spoločnosti, vrátane jej správania sa na trhu, a tvrdenie, ktoré podporuje FLSmidth, že toto postavenie má výlučne formálnu povahu, nemá zákonné opodstatnenie.

31

Za týchto podmienok preto treba konštatovať, že FLSmidth sa tvrdením, že riadne predložila dôkazné prostriedky, ktoré sú spôsobilé vyvrátiť domnienku vykonávania rozhodujúceho vplyvu v spoločnosti Trioplast Wittenheim, v skutočnosti obmedzuje na požiadavku, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie skutkových okolností a predložených dôkazných prostriedkov, pričom však nenamieta, že by Všeobecný súd tieto skutočnosti a dôkazné prostriedky skreslil. Takéto posúdenie pritom nie je právnou otázkou, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdneho dvora (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky General Motors/Komisia, C‑551/03 P, EU:C:2006:229 body 51 a 52, ako aj ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, C‑352/09 P, EU:C:2011:191, body 179 a 180). Toto tvrdenie je preto neprípustné.

32

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba prvý odvolací dôvod zamietnuť ako čiastočne nedôvodný a čiastočne neprípustný.

33

FLSmidth tvrdí, že pred Všeobecným súdom namietala nedostatočné odôvodnenie sporného rozhodnutia, pokiaľ ide o to, že vykonávala rozhodujúci vplyv v spoločnosti Trioplast Wittenheim, ako aj skutočnosť, že Komisia neodpovedala na viacero tvrdení uvedených v jej odpovedi na oznámenie o výhradách a v jej žalobe. Jej argumentácia bola bližšie spresnená na pojednávaní.

34

Konkrétnejšie, FLSmidth predovšetkým tvrdila, že bola výlučne holdingovou spoločnosťou a že nebola zapojená do každodenného fungovania svojich pobočiek, že pán T napriek tomu, že oficiálne bol členom správnej rady spoločnosti Trioplast Wittenheim, nemal vplyv na to, akým spôsobom sa táto spoločnosť správala na trhu, a nemal vedomosť o protiprávnom konaní tejto spoločnosti, že predmetná skupina uplatňovala zásadu decentralizácie vedenia, že nemala kontrolu v otázkach chodu spoločnosti, ale len dohliadala na finančné otázky, že Trioplast Wittenheim nebola povinná jej priamo predkladať účty, že táto spoločnosť nemala veľký význam, pretože nebola rentabilná a zamýšľala ju čo najskôr predať, a že Trioplast Wittenheim vykonávala svoju protiprávnu činnosť pred nadobudnutím spoločnosťou FLSmidth a po ňom, čo preukazuje, že táto spoločnosť konala na trhu nezávisle.

35

FLSmidth sa naopak domnieva, že hoci sa Komisia v odôvodneniach 734 až 739 sporného rozhodnutia zaoberala len postavením pána T. a hoci táto otázka bola predložená Všeobecnému súdu, napadnutý rozsudok, predovšetkým v bodoch 31 a 32, neobsahuje žiadne posúdenie otázky, či Komisia splnila svoju povinnosť odôvodnenia.

36

Komisia tvrdí, že tento dôvod je neprípustný. FLSmidth v prvostupňovej žalobe nenamietala proti nedostatku odôvodnenia sporného rozhodnutia. Keďže cieľom tohto odvolacieho dôvodu je v skutočnosti spochybniť posúdenie niektorých skutočností Všeobecným súdom, je neprípustný, pretože FLSmidth nenamietala existenciu skreslenia dôkazných prostriedkov Všeobecným súdom.

37

Subsidiárne sa Komisia domnieva, že z napadnutého rozsudku jasne vyplýva, že Všeobecný súd vykonal preskúmanie odôvodnenia uvedeného v spornom rozhodnutí, pričom vysvetlil dôvody, pre ktoré FLSmidth vykonávala rozhodujúci vplyv v spoločnosti Trioplast Wittenheim, a že z uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd rozhodol, že odôvodnenie sporného rozhodnutia bolo v tomto ohľade dostačujúce, aj keď to v rozsudku nie je výslovne uvedené.

38

FLSmidth vo svojej replike konštatuje, že jej odvolací dôvod predstavuje rozvinutie argumentácie uvedenej v prvostupňovom konaní, čo Komisia spochybňuje vo svojej duplike.

39

V tomto odvolacom dôvode FLSmidth Všeobecnému súdu vytýka, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pretože nepreskúmal žalobný dôvod založený na nedostatočnom odôvodnení sporného rozhodnutia. Na podporu svojho tvrdenia, v zmysle ktorého už tento odvolací dôvod uviedla pred Všeobecným súdom, FLSmidth vo svojom odvolaní odkazuje na body 93, 109, 121 a 122 prvostupňovej žaloby a tvrdí, že v týchto bodoch namietala proti nedostatku odôvodnenia tohto rozhodnutia.

40

V tomto ohľade však stačí konštatovať, že v uvedených bodoch prvostupňovej žaloby sa FLSmidth obmedzila na konštatovanie, že Komisia neuviedla dôvody, pre ktoré na jednej strane nebola pripísaná nijaká zodpovednosť niektorým iným podnikom a na druhej strane sa tejto spoločnosti pripísala zodpovednosť za obdobie od decembra 1990 do decembra 1991, a že Komisia sa tiež nezaoberala tvrdením spoločnosti FLSmidth, v zmysle ktorého o predmetnom porušení nevedela. Táto spoločnosť naopak ani v týchto a ani v iných bodoch svojej prvostupňovej žaloby netvrdila, že sporné rozhodnutie bolo z tohto dôvodu nedostatatočne odôvodnené. Naopak pripomienky, ktoré FLSmidth predložila, mali za cieľ spochybniť vecné posúdenie, ktoré uskutočnila Komisia, čo navyše výslovne vyplýva, pokiaľ ide o bod 109 tejto žaloby, z jeho samotného znenia.

41

Okrem toho, pokiaľ ide o argumentáciu, v zmysle ktorej táto spoločnosť „dodatočne spresnila“ tieto tvrdenia na pojednávaní pred Všeobecným súdom, FLSmidth netvrdí, že by uvedenie nového odvolacieho dôvodu v tomto štádiu konania bolo prípustné napriek ustanoveniu článku 48 ods. 2 prvého pododseku Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, v zmysle ktorého je uvádzanie nových dôvodov prípustné počas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Táto spoločnosť netvrdí ani to, že takéto skutočnosti uviedla na pojednávaní.

42

Z toho vyplýva, že týmto odvolacím dôvodom FLSmidth uvádza novú argumentáciu, ktorá spočíva v spochybnení primeranosti odôvodnenia jednak sporného rozhodnutia a jednak napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o pripísanie zodpovednosti spoločnosti FLSmidth za porušenie, ktorého sa dopustila Trioplast Wittenheim. Z toho vyplýva, že uvedené tvrdenie treba považovať za neprípustné, pretože v rámci odvolania je právomoc Súdneho dvora v zásade obmedzená na preskúmanie právneho posúdenia žalobných dôvodov prejednávaných pred súdmi rozhodujúcimi vo veci samej (pozri najmä rozsudok Dow Chemical/Komisia, EU:C:2013:605, bod 82 a citovanú judikatúru).

43

Za týchto podmienok treba druhý odvolací dôvod zamietnuť ako neprípustný.

44

Vo svojom treťom odvolacom dôvode, ktorý uvádza na podporu svojich subsidiárnych návrhov, FLSmidth tvrdí, že Všeobecný súd chybne nezohľadnil tvrdenia, prostredníctvom ktorých spochybnila primeranosť a zákonnosť výšky pokuty, ktorá jej bola uložená. Uplatnenie usmernenia k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenie“) Komisiou, z ktorého vyplýva zvýšenie sumy pokuty o 10 % ročne za účasť spoločnosti Trioplast Wittenheim na predmetnom karteli, totiž viedlo ku globálnemu výsledku bez toho, aby sa primeraným spôsobom zohľadnilo obdobie vlastníctva kapitálu v tejto poslednej uvedenej spoločnosti. Všeobecný súd sa v bodoch 43 až 46 napadnutého rozsudku obmedzil na zopakovanie metódy výpočtu, ktorú prijala Komisia, a nevykonal nezávislé preskúmanie.

45

V tejto súvislosti Všeobecný súd konštatoval, že uložená pokuta nebola s ohľadom na uvedené trvanie neprimeraná z dôvodu „individuálneho prístupu“, ktorý sa však neuplatnil koherentne, pokiaľ ide o východiskovú sumu. Táto suma totiž podľa spoločnosti FLSmidth nemala byť stanovená v rovnakej výške, ako suma určená pre Trioplast Wittenheim. Metóda, ktorú zvolila Komisia, má arbitrárnu povahu a nemožno ňou odôvodniť skutočnosť, že FLSmidth zodpovedá za viac ako 80 % pokuty uloženej spoločnosti Trioplast Wittenheim napriek tomu, že s touto spoločnosťou tvorila hospodársku jednotku len počas 35 % obdobia porušenia. Výsledok, ku ktorému dospela, je tiež prehnaný, neprimeraný a diskriminačný. Všeobecný súd navyše v tejto súvislosti neuviedol dostatočné odôvodnenie, pretože v bode 45 napadnutého rozsudku sa obmedzil na konštatovanie, že FLSmidth neuviedla žiadne tvrdenie spochybňujúce metódu výpočtu, ktorú uplatnila Komisia.

46

Okrem toho Všeobecný súd v bode 55 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že najmä nevedomosť o protiprávnom správaní spoločnosti Trioplast Wittenheim nemôže predstavovať poľahčujúcu okolnosť, pretože zodpovednosť je založená na skutočnosti, že FLSmidth a Trioplast Wittenheim tvorili jednu hospodársku jednotku. Takéto odôvodnenie však nezodpovedá údajne individualizovanému prístupu, ktorý zvolila Komisia.

47

Podľa spoločnosti FLSmidth navyše neprimeranosť zodpovednosti, ktorá jej bola pripísaná, bola posilnená tým, že Všeobecný súd znížil mieru zodpovednosti spoločnosti Trioplast Industrier, jedinej ďalšej materskej spoločnosti, voči ktorej bola vyvodená zodpovednosť za správanie spoločnosti Trioplast Wittenheim, pretože vo svojom rozsudku Trioplast Industrier/Komisia (T‑40/06, EU:T:2010:388) znížil uloženú pokutu vo výške 7,73 milióna eur na 2,73 milióna eur. Keďže sa však Trioplast Wittenheim nachádza v likvidácii, tento rozsudok vedie k tomu, že v skutočnosti toto zníženie znáša FLSmidth, hoci táto spoločnosť nebola účastníkom konania, ktoré predchádzalo vydaniu tohto rozsudku.

48

Podľa Komisie tvrdenie založené na porušení zásady rovnosti nie je nijako spresnené. Navyše toto tvrdenie, ktoré nebolo uvedené pred Všeobecným súdom, je neprípustné. Okrem toho sa Komisia domnieva, že argumentácia, ktorú v tejto súvislosti predkladá FLSmidth, sa týka sporného rozhodnutia a nebola prezentovaná tak, že smeruje proti napadnutému rozsudku. Je preto neprípustná.

49

Čo sa týka preskúmania sumy uloženej pokuty Všeobecným súdom, predstavuje iba „kontrolu“. Okrem toho Všeobecný súd v bode 45 napadnutého rozsudku dostatočne odôvodnil prijatie metódy, ktorú Komisia uplatnila pri výpočte tejto pokuty. Navyše neexistuje žiadna právna zásada, v zmysle ktorej musí byť konečná výška pokuty uloženej osobe, ktorej je rozhodnutie konštatujúce porušenie určené, primeraná trvaniu zodpovednosti tejto osoby za účasť na porušení.

50

Okrem toho požiadavka, aby sa zohľadnili prípadné poľahčujúce okolnosti, sa týka podniku ako celku v čase, keď došlo k porušeniu, a nie subjektov, ktoré ho tvoria.

51

Podľa Komisie navyše skutočnosť, že pokuta uložená spoločnosti Trioplast Industrier bola znížená v rámci konania, ktoré sa začalo na podnet tejto spoločnosti a v ktorom FLSmidth nebola účastníkom konania, nie je pre toto odvolanie relevantná.

52

FLSmidth vo svojej replike spresňuje, že jej tvrdenie založené na porušení zásady zákonnosti nie je nové. V prvom konaní totiž namietala zásadu „neexistencie svojvoľnej povahy“, čo zodpovedá tvrdeniu vznesenému v rámci odvolania. V každom prípade toto tvrdenie predstavuje nanajvýš rozvinutie argumentácie uvedenej pred Všeobecným súdom.

53

V prvom rade, pokiaľ ide o námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou proti tvrdeniu založenému na nezákonnosti pokuty uloženej spoločnosti FLSmidth z dôvodu, že toto tvrdenie je nové, treba konštatovať že táto spoločnosť pred Všeobecným súdom namietala proti „svojvoľnej“ povahe pokuty, ktorá jej bola uložená tak, ako vyplýva aj z bodu 99 a nasledujúcich žaloby. Z rozvinutia argumentácie uvedeného v týchto bodoch uvedenej žaloby, ako aj z argumentácie, ktorú FLSmidth uviedla na podporu tretieho odvolacieho dôvodu, však vyplýva, že tvrdenie založené na údajnom porušení zásady zákonnosti v súvislosti s pokutou, ktorá jej bola uložená, a tvrdenie založené na svojvoľnej povahe tejto pokuty, sú v podstate totožné. Toto tvrdenie preto nie je nové, a teda je prípustné v odvolacom konaní.

54

Po druhé, čo sa týka argumentácie Komisie, v zmysle ktorej tvrdenia spoločnosti FLSmidth týkajúce sa sporného rozhodnutia neboli prezentované tak, že sú namierené proti rozsudku, a preto sú neprípustné, treba zdôrazniť, že Všeobecný súd v súvislosti s výpočtom pokuty uloženej spoločnosti FLSmidth a v rozsahu, v akom je tento výpočet predmetom odvolania, potvrdil metódu, ktorú Komisia uplatnila v príslušnom kontexte. Z toho vyplýva, že hoci FLSmidth vo svojom odvolaní vždy nerozlišuje medzi tvrdeniami, ktorými sa má spochybniť sporné rozhodnutie, a tvrdeniami, ktoré sú kritikou napadnutého rozsudku, tento nedostatok jednoznačnosti nemôže viesť k neprípustnosti odvolacieho dôvodu založeného na týchto tvrdeniach, keďže tieto dôvody možno ľahko chápať tak, že sa týkajú napadnutého rozsudku. Uvedené tvrdenia teda Súdnemu dvoru umožňujú preskúmať tento rozsudok s ohľadom na odvolací dôvod založený na porušení zásady proporcionality a zákonnosti.

55

Tretí odvolací dôvod preto treba považovať za prípustný.

56

Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie založené na tom, že Všeobecný súd nevykonal „nezávislé“ preskúmanie pokuty uloženej spoločnosti FLSmidth, treba pripomenúť, že v súlade s článkom 261 ZFEÚ a článkom 31 nariadenia č. 1/2003 má Všeobecný súd neobmedzenú právomoc, pokiaľ ide o pokuty stanovené Komisiou. Všeobecný súd je preto oprávnený, aby nad rámec samotného preskúmania zákonnosti týchto pokút nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrušil, znížil alebo zvýšil uloženú pokutu alebo penále (pozri rozsudok E.ON Energie/Komisia, C‑89/11 P, EU:C:2012:738, body 123 a 124, ako aj citovanú judikatúru).

57

Čo sa však týka otázky, či Všeobecný súd v napadnutom rozsudku neuplatnil svoju neobmedzenú právomoc a nevykonal nezávislé preskúmanie uloženej pokuty, treba zdôrazniť, že Všeobecný súd na jednej strane v bode 44 napadnutého rozsudku spomenul výpočet, ktorý uskutočnila Komisia na účely stanovenia pokuty uloženej najmä spoločnostiam FLSmidth a Trioplast Industrier. V tomto ohľade predovšetkým pripomenul, že týmto spoločnostiam bola uložená rovnaká východisková suma ako pobočke, s ktorou vytvárali jednu hospodársku jednotku, konkrétne spoločnosti Trioplast Wittenheim, a že tieto sumy boli v zmysle bodu 1B tretej zarážky usmernení zvýšené o 10 % ročne v závislosti od dĺžky obdobia, počas ktorého predmetná materská spoločnosť kontrolovala svoju pobočku. Na druhej strane Všeobecný súd konštatoval, že na tomto základe sa každej osobe, ktorej bolo určené sporné rozhodnutie, uložila sankcia, ktorá jej prislúchala a ktorej výška nevyhnutne nezodpovedala výške pokuty uloženej dcérskej spoločnosti, pomerne upravenej podľa preskúmavaného obdobia.

58

Okrem toho, v bode 45 napadnutého rozsudku Všeobecný súd v tejto súvislosti dodal, že FLSmidth „neuviedla nijaké tvrdenie, na základe ktorého by bolo možné konštatovať, že metóda výpočtu, ako taká, spočívala v zásadnom pochybení alebo že bola v rozpore so zásadami vyplývajúcimi z judikatúry“, aby z vyššie uvedeného v bode 46 tohto rozsudku vyvodil záver, že tvrdenie, ktoré uviedla FLSmidth, v zmysle ktorého musí pokuta, ktorá jej bola uložená, striktne primeraným spôsobom odzrkadľovať skutočnosť, že Trioplast Wittenheim jej patrila len počas obdobia 8 rokov z celkovej doby porušenia 20 rokov, sa musí zamietnuť.

59

Hoci možno tieto úvahy jednotlivo vykladať v tom zmysle, že ide len o prebratie odôvodnenia Komisie a metódy výpočtu, ktorú uplatnila, treba konštatovať, že v bodoch 43 až 46 napadnutého rozsudku Všeobecný súd v zásade len potvrdil posúdenie Komisie týkajúce sa konkrétneho prvku výpočtu tejto pokuty, konkrétne vplyvu obdobia, počas ktorého FLSmidth kontrolovala Trioplast Wittenheim, na výšku uvedenej pokuty. Na rozdiel od toho, čo tvrdí FLSmidth, však úvahy rozvinuté v uvedených bodoch nepredstavujú jediné časti tohto rozsudku týkajúce sa preskúmania pokuty uloženej spoločnosti FLSmidth.

60

V napadnutom rozsudku totiž Všeobecný súd podrobne preskúmal mnohé ďalšie relevantné skutočnosti pre stanovenie výšky uloženej pokuty. Predovšetkým v bode 53 a nasledujúcich tohto rozsudku Všeobecný súd preskúmal aj relevantnosť prípadných poľahčujúcich okolností a v bode 69 a nasledujúcich tohto rozsudku preskúmal výšku východiskovej sumy pre výpočet tejto pokuty. Zo všetkých týchto bodov teda vyplýva, že Všeobecný súd vykonal nezávislú a úplnú analýzu pokuty uloženej spoločnosti FLSmidth, hoci v niektorých ohľadoch potvrdil posúdenie, ktoré vykonala Komisia, ako aj výsledok, ku ktorému dospela.

61

Toto tvrdenie preto treba zamietnuť rovnako ako tvrdenie založené na tom, že Všeobecný súd v tejto súvislosti dostatočne právne neodôvodnil svoje rozhodnutie, keďže body 43 až 46 napadnutého rozsudku a najmä jeho bod 45 predstavujú, na rozdiel od toho, čo tvrdí FLSmidth, len nepodstatnú časť odôvodnenia Všeobecného súdu, ktorú však treba posúdiť ako celok.

62

Po druhé, čo sa týka tvrdenia založeného na tom, že uložená pokuta je neprimeraná, treba konštatovať, že FLSmidth svojou argumentáciou nepreukázala, že by táto pokuta mala takúto povahu.

63

V tejto súvislosti treba totiž spresniť, že Všeobecný súd je samozrejme povinný dohliadať na to, aby výpočet sumy pokuty uloženej podniku za jeho účasť na porušení pravidiel hospodárskej súťaže Únie riadne zohľadňoval trvanie tohto porušenia a účasti na ňom. Trvanie porušenia však nie je jedinou, ani nevyhnutne najdôležitejšou skutočnosťou, ktorú musí Komisia a/alebo Všeobecný súd zohľadniť na účely výpočtu tejto pokuty.

64

Taktiež v prejednávanej veci neboli pokuty uložené spoločnosti FLSmidth a ostatným spoločnostiam zapojeným do predmetného kartelu vypočítané len na základe jednotlivých trvaní účasti týchto spoločností. Najmä pokiaľ ide o FLSmidth, suma uloženej pokuty nemusela byť striktne úmerná, ani v zásade „rozumne“ úmerná trvaniu účasti spoločnosti FLSmidth na predmetnom porušení, pokiaľ adekvátnym spôsobom odráža závažnosť spáchaného porušenia.

65

Čo sa týka závažnosti porušenia, treba pripomenúť že toto porušenie spočíva v účasti na súbore dohôd a zosúladených postupov týkajúcich sa šiestich členských štátov a že je založené na určovaní cien a určovaní spoločných modelov na výpočet cien, rozdelení trhov a prideľovaní predajných kvót, rozdelení odberateľov, obchodov a objednávok, zosúladenom predkladaní návrhov vo verejných súťažiach a vo výmene špecifických informácií. Okrem toho treba pripomenúť, že Komisia toto porušenie v odôvodnení 765 sporného rozhodnutia správne kvalifikovala ako „veľmi závažné“. FLSmidth túto kvalifikáciu vo svojom odvolaní nespochybnila.

66

Za týchto podmienok sa nezdá, že by Všeobecný súd stanovením sumy, za ktorej zaplatenie bola FLSmidth solidárne zodpovedná v zmysle článku 2 písm. f) sporného rozhodnutia, na 14,45 milióna eur, teda sumy zreteľne nižšej než je minimálna suma 20 miliónov eur, ktorú vo všeobecnosti zamýšľala stanoviť Komisia ako východiskovú sumu pre výpočet pokút za „veľmi závažné“ porušenia a ktorá vyplýva z bodu 1 A tretej zarážky usmernení, znížil uloženú pokutu v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci na neprimeranú sumu.

67

Keďže FLSmidth namiesto toho, aby sa odvolala na porušenie zásady proporcionality, žiada touto argumentáciou len o nové posúdenie sumy, za ktorej zaplatenie je solidárne zodpovedná, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora tomuto súdu v prípade, ak rozhoduje o právnych otázkach v rámci konania o odvolaní, neprináleží nahradiť z dôvodov spravodlivého zaobchádzania svoje posúdenie za posúdenie Všeobecného súdu, ktorý rozhodol v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci o sume pokút uložených podnikom z dôvodu, že porušili právo Únie (pozri najmä rozsudok Quinn Barlo a i./Komisia, C‑70/12 P, EU:C:2013:351, bod 57 a citovanú judikatúru).

68

Toto tvrdenie preto treba rovnako zamietnuť.

69

Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie založené na tom, že konštatovanie uvedené v bode 55 napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého skutočnosť, že FLSmidth nevedela o protiprávnom správaní spoločnosti Trioplast Wittenheim, nemôže predstavovať poľahčujúcu okolnosť, keďže základ zodpovednosti spočíva v tom, že FLSmidth a Trioplast Wittenheim tvorili jednu hospodársku jednotku, je v rozpore s individualizovaným prístupom, ktorý zvolila Komisia, toto tvrdenie nemožno prijať.

70

Aj keď je v tomto ohľade pravda, že konštatovanie uvedené v bode 44 napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého materským spoločnostiam dcérskych spoločností, ktoré sa zúčastnili na predmetnom karteli, nemožno stanoviť rovnakú východiskovú sumu, ktorá by bola najmä upravená v závislosti od poľahčujúcich alebo priťažujúcich okolností, ktoré možno pripísať každej materskej spoločnosti, sa neuplatní na FLSmidth, ktorej sa nepriznalo zníženie z dôvodu poľahčujúcich okolností, z uvedeného nevyplýva, že Všeobecný súd v každom prípade nemohol znížiť sumu, za ktorej zaplatenie bola FLSmidth uznaná za solidárne zodpovednú, z dôvodu, že táto spoločnosť nevedela o protiprávnom správaní spoločnosti Trioplast Wittenheim.

71

Keďže sa však zodpovednosť materskej spoločnosti za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže Únie, ktorého sa priamo dopustila jedna z jej pobočiek, podľa ustálenej judikatúry zakladá na skutočnosti, že tieto spoločnosti boli súčasťou jedinej hospodárskej jednotky počas trvania porušenia (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok Kendrion/Komisia, C‑50/12 P, EU:C:2013:771, body 47 a 55 a citovanú judikatúru), požiadavka, aby sa zohľadnili prípadné poľahčujúce okolnosti, sa týka podniku ako celku v čase, keď došlo k porušeniu, a nie subjektov, ktoré ho tvoria. Z toho vyplýva, že ani toto tvrdenie nie je odôvodnené, a preto ho treba zamietnuť.

72

Po štvrté, čo sa týka tvrdenia založeného na tom, že údajne neprimeraná povaha zodpovednosti pripísanej spoločnosti FLSmidth bola zosilnená skutočnosťou, že Všeobecný súd v rozsudku Trioplast Industrier/Komisia (EU:T:2010:388) znížil zodpovednosť spoločnosti Trioplast Industrier, jedinej ďalšej materskej spoločnosti, ktorá bola zodpovedná za správanie spoločnosti Trioplast Wittenheim, aj keď FLSmidth spresňuje, že táto spoločnosť je v likvidácii, čo vedie k tomu, že na FLSmidth prešla povinnosť zaplatiť túto zníženú sumu napriek tomu, že nebola účastníkom konania, ktoré viedlo k tomuto rozsudku, treba konštatovať, že táto okolnosť nemôže spôsobiť protiprávnosť napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že konkrétnym cieľom uloženia solidárnej povinnosti zaplatiť jednu pokutu viacerým spoločnostiam je zabezpečiť zaplatenie tejto pokuty aj v prípade, keď jedna z týchto spoločností nebude spôsobilá svoj záväzok splniť.

73

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba zamietnuť aj toto posledné tvrdenie, a teda aj tretí odvolací dôvod ako celok.

74

FLSmidth tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne posúdil ako protiprávne zníženie základnej sumy pokuty uloženej spoločnosti Trioplast Wittenheim o 30 % priznané spoločnosti Trioplast Industrier z dôvodu zhovievavosti, a teda že nemohol konštatovať, že priznanie príslušného zníženia FLSmidth z rovnakých dôvodov by znamenalo, že by sa tejto spoločnosti poskytol prospech z nezákonnosti v prospech spoločnosti Trioplast Industrier.

75

Všeobecný súd totiž toto zníženie priznané na základe oznámenia o zhovievavosti prijal vo svojom rozsudku Trioplast Industrier/Komisia (EU:T:2010:388). Pripísanie zodpovednosti odvolateľke, ako aj spoločnosti Trioplast Industrier bolo založené na kolektívnom prístupe vyplývajúcom zo zásady jednej hospodárskej jednotky. Uplatnenie tohto prístupu Komisiou v rámci posúdenia zhovievavosti nemôže byť v rozpore s právom Únie. Náprava porušenia zásady rovnosti zaobchádzania tým, že by sa spoločnosti FLSmidth priznalo rovnaké zníženie, ako sa priznalo spoločnosti Trioplast Industrier, by bola taktiež v súlade s týmto prístupom.

76

Podľa spoločnosti FLSmidth aj za predpokladu, že by zníženie priznané spoločnosti Trioplast Industrier bolo protiprávne, Všeobecný súd nemohol z tohto dôvodu zamietnuť nápravu diskriminácie, ktorú správne identifikoval v bode 94 napadnutého rozsudku.

77

Okrem toho prístup Komisie, ktorý spočíva v odmietnutí takéhoto zníženia o 30 % v prospech spoločnosti FLSmidth z dôvodu, že nebola materskou spoločnosťou spoločnosti Trioplast Wittenheim v období, keď táto spoločnosť spolupracovala s Komisiou alebo keď bola pokuta uložená, je nesprávny. Za predpokladu, že má FLSmidth znášať dôsledky svojich vzťahov s jedinou hospodárskou jednotkou, mala by z nich mať taktiež výhody.

78

Okrem toho FLSmidth zdôrazňuje, že v prejednávanej veci zníženie o 30 %, ktoré Všeobecný súd posúdil ako protiprávne a ktoré sa priznalo spoločnosti Trioplast Industrier po likvidácii spoločnosti Trioplast Wittenheim, priamo zvýšilo sumu, ktorú je povinná nakoniec zaplatiť. V každom prípade pokuty uložené dvom materským spoločnostiam, ktoré porušujú zásadu rovnosti zaobchádzania a ktoré mal Všeobecný súd napraviť, sú zjavne neprimerané.

79

Komisia zastáva názor, že hoci Všeobecný súd správne konštatoval, že nebolo dôvodné priznať spoločnosti FLSmidth predmetné zníženie, k tomuto stanovisku dospel z nesprávnych dôvodov. Takéto zníženie bolo priznané spoločnosti Trioplast Wittenheim a bolo správne rozšírené aj na Trioplast Industrier, ktorá bola materskou spoločnosťou spoločnosti Trioplast Wittenheim v čase, keď táto spoločnosť spolupracovala s Komisiou, keďže tento moment je ako jediný relevantný v tomto ohľade. V čase, keď sa uskutočnila táto spolupráca, však už FLSmidth podľa Komisie netvorila podnik so spoločnosťou Trioplast Wittenheim ako jej materská spoločnosť. Konštatovanie vykonané Všeobecným súdom o existencii diskriminačného zaobchádzania so spoločnosťou FLSmidth v porovnaní so zaobchádzaním týkajúcim sa spoločnosti Trioplast Industrier by teda bolo nesprávne.

80

Komisia preto Súdnemu dvoru navrhuje, aby zrušil body 92 až 97 napadnutého rozsudku a nahradil ich iným odôvodnením.

81

Čo sa týka štvrtého odvolacieho dôvodu, treba pripomenúť, že v bodoch 92 až 97 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že FLSmidth nemala nárok na zníženie základnej sumy pokuty o 30 %, tak ako bolo priznané spoločnosti Trioplast Wittenheim. Všeobecný súd po prvé v bode 93 uvedeného rozsudku rozhodol, že „ani zo sporného rozhodnutia, ani z písomností predložených Všeobecnému súdu nevyplýva, že [Trioplast Industrier] predložila informácie, ktoré by odôvodňovali zníženie o 30 % z dôvodu spolupráce“ a že „Komisia jej napriek tomu takéto zníženie poskytla“. Po druhé Všeobecný súd v bode 95 tohto rozsudku pripomenul, že „nikto sa vo svoj prospech nemôže dovolať protiprávnosti, z ktorej má prospech iná osoba“ a v nasledujúcom bode vyslovil záver, že FLSmidth „sa nemohla odvolávať na tú skutočnosť, že Komisia nesprávne rozšírila výhody vyplývajúce zo spolupráce, ktorú ponúkla spoločnosti Trioplast Wittenheim, na Trioplast Industrier s cieľom dosiahnuť prospech z tej istej protiprávnosti“.

82

Hoci teda Všeobecný súd oprávnene uznal, že FLSmidth nemohla dosiahnuť požadované zníženie sumy pokuty, odôvodnenie tohto súdu nemožno prijať.

83

Tak ako zdôraznila Komisia, jedine podniku, ktorý s týmto orgánom spolupracoval na základe oznámenia o zhovievavosti, možno priznať na základe tohto oznámenia zníženie pokuty, ktorá by sa uložila bez tejto spolupráce. Toto zníženie nemožno rozšíriť na spoločnosť, ktorá počas určitého obdobia trvania predmetného porušenia bola súčasťou jedinej hospodárskej jednotky tvorenej určitým podnikom, ale ktorá už v čase, keď tento podnik spolupracoval s Komisiou, nebola jeho súčasťou.

84

Opačný výklad, ktorý podporuje FLSmidth, by totiž vo všeobecnosti znamenal, že v prípade nástupníctva podnikov by spoločnosť, ktorá sa pôvodne podieľala na porušení ako materská spoločnosť dcérskej spoločnosti, ktorá bola do tohto porušenia priamo zapojená, a ktorá by v prípade predaja tejto dcérskej spoločnosti inému podniku mala prípadne prospech zo zníženia pokuty priznaného tomuto poslednému uvedenému podniku z dôvodu jeho spolupráce s Komisiou napriek tomu, že uvedená spoločnosť ani sama neprispela k odhaleniu predmetného porušenia, ani v čase tejto spolupráce nevykonávala vo svojej bývalej dcérskej spoločnosti rozhodujúci vplyv.

85

Z toho vyplýva, že s ohľadom na ciele sledované oznámením o zhovievavosti, ktorými je podpora odhaľovania správaní odporujúcich právu hospodárskej súťaže Únie, a s ohľadom na zabezpečenie účinného uplatnenia tohto práva, nič neodôvodňuje rozšírenie zníženia pokuty priznaného podniku na základe jeho spolupráce s Komisiou na podnik, ktorý tým, že v minulosti kontroloval odvetvie činnosti dotknutej predmetným porušením, sám neprispel k jeho odhaleniu.

86

V prejednávanej veci treba pripomenúť, že v čase keď Trioplast Wittenheim spolupracovala s Komisiou, konkrétne od decembra 2002, táto spoločnosť už netvorila podnik so spoločnosťou FLSmidth. Z toho vyplýva, že tejto poslednej uvedenej spoločnosti sa nemohlo udeliť zníženie základnej sumy pokuty o 30 %, ktoré sa priznalo podniku, ktorý tvorili Trioplast Wittenheim a jej materská spoločnosť Trioplast Industrier.

87

Za týchto podmienok otázka, či zníženie základnej sumy pokuty o 30 %, ktoré sa priznalo spoločnosti Trioplast Industrier, bolo oprávnené, nie je relevantná, pretože toto zníženie v každom prípade nebolo možné rozšíriť na FLSmidth z dôvodu rovnakého zaobchádzania, keďže táto posledná uvedená spoločnosť sa nenachádzala v situácii porovnateľnej so situáciou spoločnosti Trioplast Industrier. Z tohto istého dôvodu nemožno sumu, za ktorej zaplatenie bola FLSmidth solidárne zodpovedná, na rozdiel od toho, čo tvrdí táto spoločnosť, považovať za neprimeranú len z toho dôvodu, že nebola znížená o 30 %.

88

Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie uvedené spoločnosťou FLSmidth, podľa ktorého v prejednávanej veci zníženie základnej sumy pokuty o 30 % priznané spoločnosti Trioplast Industrier po likvidácii spoločnosti Trioplast Wittenheim priamo zvýšilo sumu, ktorú musela v konečnom dôsledku zaplatiť FLSmidth, treba zamietnuť z rovnakého dôvodu, ako je uvedený v bode 72 tohto rozsudku.

89

Z týchto dôvodov, ktorými treba nahradiť odôvodnenie uvedené v bodoch 92 až 97 napadnutého rozsudku, treba zamietnuť aj štvrtý odvolací dôvod.

90

Svojím piatym odvolacím dôvodom FLSmidth tvrdí jednak, že Všeobecný súd tým, že potvrdil sporné rozhodnutie, tejto spoločnosti neoprávnene odmietol priznať zníženie pokuty o 10 % na základe oznámenia o zhovievavosti s odôvodnením, že nespochybnila skutkové okolnosti uvedené v oznámení o výhradách, a jednak že Všeobecný súd tiež porušil zásadu rovnosti zaobchádzania, pretože takéto zníženie sa v spornom rozhodnutí poskytlo spoločnosti Bonar Technical Fabrics NV (ďalej len „Bonar“) a nie jej samotnej, hoci uvedená spoločnosť zaujala počas správneho konania rovnaký postoj.

91

Podľa spoločnosti FLSmidth napadnutý rozsudok nezodpovedá tvrdeniam, ktoré vyvodila z judikatúry, a nezaoberá sa ani významom nespochybnenia skutkových okolností, ani osobitnými okolnosťami prejednávanej veci. Všeobecný súd nerozhodol ani o otázke, či skutočnosť, že jej nebolo priznané zníženie uloženej pokuty, predstavuje porušenie zásady rovnosti zaobchádzania.

92

FLSmidth v tomto ohľade dodáva, že hoci spochybnila skutočnosť, že zo skutkových okolností uvedených v oznámení o výhradách vyplývala existencia rozhodujúceho vplyvu, nespochybnila vecnú správnosť týchto skutkových okolností. Okrem toho, pokiaľ ide o jej dvoch spolupracovníkov, pána G a pána H, ktorí sa zúčastnili na rokovaniach organizovaných predmetným kartelom, aj keď potvrdila, že nevedela o účasti spoločnosti Trioplast Wittenheim na tomto karteli, FLSmidth poznamenáva, že títo zamestnanci udržiavali vzťah s FLS Plast, a nie s ňou. Napokon, pokiaľ by Komisia tvrdila, že spochybňovala niektoré skutkové okolnosti týkajúce sa spoločnosti Trioplast Wittenheim, v tomto ohľade odkázala na odpoveď spoločnosti FLS Plast na oznámenie o výhradách a nie na svoju vlastnú odpoveď.

93

Komisia spochybňuje prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu, keďže sa ním sleduje opätovné vecné preskúmanie jej posúdenia hodnoty vyhlásení, ktoré urobila FLSmidth počas vyšetrovania, a jej analýzy, pokiaľ ide o vecnú stránku jej rozhodnutia priznať spoločnosti Bonar zníženie uloženej pokuty o 10 %, a to bez toho, aby FLSmidth výslovne namietala proti skresleniu skutkových okolností Všeobecným súdom.

94

Ako správne pripomenul aj Všeobecný súd v bode 84 napadnutého rozsudku, Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri posúdení kvality a užitočnosti spolupráce poskytnutej podnikom, predovšetkým pokiaľ ide o príspevky ostatných podnikov, a že v rámci tohto posudzovania nesmie porušovať zásadu rovnosti zaobchádzania.

95

Podľa Komisie Všeobecný súd prinajmenšom implicitne zamietol argumentáciu založenú na existencii diskriminačného zaobchádzania. Subsidiárne Komisia tvrdí, že keďže sa preukázalo, že FLSmidth neupustila od spochybnenia skutkových okolností, ani neposkytla Komisii potrebnú pomoc, aj za predpokladu, že by sa pomoc spoločnosti Bonar považovala za porovnateľnú s pomocou spoločnosti FLSmidth, toto tvrdenie by bolo neúčinné. Podnik, ktorý sa odvoláva na zásadu rovnosti zaobchádzania, sa totiž nemôže dovolávať výhody, ktorá bola protiprávne poskytnutá tretej osobe.

96

Čo sa týka spolupráce spoločnosti Bonar, táto bola dôkladnejšia a tento podnik pripustil niektoré kľúčové skutkové okolnosti, ktoré Komisii uľahčili úlohu preukázať niektoré faktické skutočnosti predmetného porušenia.

97

FLSmidth vo svojej replike zdôrazňuje, že tento odvolací dôvod je prípustný, keďže Súdny dvor je oprávnený rozhodnúť o tejto otázke bez toho, aby musel vykonať dodatočné skutkové posúdenia. Komisia vo svojej duplike spochybňuje túto argumentáciu.

98

Svojím piatym odvolacím dôvodom FLSmidth tvrdí jednak, že nespochybnila vecnú správnosť skutočností, ktoré konštatovala Komisia v oznámení o výhradách, čo Komisii uľahčilo úlohu preukázať predmetné porušenie, a jednak že Všeobecný súd mal o 10 % znížiť sumu, za ktorej zaplatenie bola uznaná solidárne zodpovednou. Napadnutý rozsudok nie je prinajmenšom v tomto ohľade dostatočne odôvodnený.

99

V tejto súvislosti treba najskôr pripomenúť, že Všeobecný súd v bode 97 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia v rámci širokej miery voľnej úvahy, ktorá jej prináleží, usúdila, že to, že FLSmidth nenamietala vecnú správnosť skutkových okolností, jej nepomohlo pri určení porušenia článku 81 ES. Všeobecný súd navyše v rovnakom bode tohto rozsudku rozhodol, že táto spoločnosť neuviedla žiadne tvrdenie, na základe ktorého by bolo možné dospieť k záveru, že jej spolupráca uľahčila Komisii jej úlohu.

100

Aby spochybnila toto vecné posúdenie v odvolacom konaní, FLSmidth mala podľa ustálenej judikatúry namietať proti skresleniu skutkových okolností alebo dôkazných prostriedkov Všeobecným súdom, čo neurobila. Aj v prípade, ak by FLSmidth vo svojich tvrdeniach implicitne namietala proti skresleniu skutkových okolností alebo dôkazných prostriedkov Všeobecným súdom, čo však zrejme nie je tento prípad, treba konštatovať, že tieto tvrdenia nie sú takej povahy, aby sa nimi preukázalo, že Všeobecný súd skreslil skutkové okolnosti alebo dôkazné prostriedky, v dôsledku čoho treba uvedené tvrdenia rovnako považovať za nedôvodné.

101

Taktiež, pokiaľ sa týmto odvolacím dôvodom sleduje, aby Súdny dvor preskúmal posúdenie skutkových okolností, ktoré vykonal Všeobecný súd, musí sa zamietnuť ako neprípustný.

102

Ďalej, čo sa týka argumentácie spoločnosti FLSmidth, v zmysle ktorej Všeobecný súd porušil zásadu rovnosti zaobchádzania, treba odkázať na úvahy uvedené v bodoch 99 až 101 tohto rozsudku. Na to, aby bolo možné porovnať správanie spoločnosti FLSmidth na jednej strane a správanie spoločnosti Bonar na strane druhej, by totiž bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkových okolností, ktoré boli predmetom konania pred Všeobecným súdom, čo však prináleží Súdnemu dvoru konajúcemu o odvolaní len v prípade skreslenia skutkových okolností alebo dôkazných prostriedkov Všeobecným súdom. Takéto skreslenie však FLSmidth ani nenamietala, ani nepreukázala. Túto argumentáciu preto treba rovnako zamietnuť ako neprípustnú.

103

Napokon, pokiaľ ide o nedostatok odôvodnenia, na ktorý sa odvoláva FLSmidth, z bodu 97 napadnutého rozsudku jasne vyplýva, že Všeobecný súd, ktorý zohľadnil širokú mieru voľnej úvahy, ktorou disponuje Komisia pri posúdení kvality a užitočnosti spolupráce poskytnutej podnikom, predovšetkým v porovnaní s príspevkami ostatných podnikov, posúdil dôkazy predložené spoločnosťou FLSmidth ako nedostatočné na to, aby sa nimi preukázalo, že nespochybnenie vecnej správnosti skutkových okolností pomohlo tomuto orgánu určiť existenciu predmetného porušenia (pozri najmä rozsudok SGL Carbon/Komisia, C‑328/05 P, EU:C:2007:277, bod 88). Hoci je toto odôvodnenie Všeobecného súdu veľmi stručné, je napriek tomu dostačujúce na to, aby spoločnosti FLSmidth umožnilo pochopiť dôvody, pre ktoré Všeobecný súd zamietol príslušné ňou uvedené tvrdenie, a Súdnemu dvoru, aby vykonal svoje súdne preskúmanie. Nemožno preto konštatovať nedostatok odôvodnenia. Toto tvrdenie je preto nedôvodné.

104

Za týchto podmienok treba zamietnuť aj piaty odvolací dôvod ako neprípustný a sčasti nedôvodný.

105

FLSmidth tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 47 Charty a článok 6 ods. 1 EDĽP, pretože nerozhodol v primeranej lehote, a že toto porušenie je potrebné napraviť zmiernením zodpovednosti, ktorá jej bola pripísaná.

106

FLSmidth pripomína, že v prejednávanej veci trvanie súdneho preskúmania Všeobecného súdu presiahlo šesť rokov, keďže žaloba o neplatnosť bola podaná 24. februára 2006 a napadnutý rozsudok bol vyhlásený 6. marca 2012. Okrem toho tejto dĺžke zodpovedajú dlhé obdobia nečinnosti Všeobecného súdu. FLSmidth bola 5. marca 2007 informovaná o tom, že písomná časť konania bola skončená, ale pojednávanie sa uskutočnilo až 22. júna 2011, teda o štyri roky neskôr. Okrem toho Všeobecný súd vyhlásil rozsudok až osem mesiacov po tomto pojednávaní.

107

FLSmidth sa domnieva, že dĺžka konania v takomto rozsahu nie je odôvodnená. Všeobecný súd bol schopný 13. septembra 2010 vyhlásiť rozsudok v takmer totožnej veci [rozsudok Trioplast Industrier/Komisia (EU:T:2010:388)]. Prípadné problémy pri prerozdeľovaní vecí na Všeobecnom súde nemôžu byť na ujmu osôb podliehajúcich súdnej právomoci. Za týchto podmienok FLSmidth konštatuje, že zníženie zodpovednosti, ktorá jej bola pripísaná, o 50 % by predstavovalo účinnú a primeranú nápravu porušenia článku 47 Charty.

108

Komisia po prvé predkladá námietku neprípustnosti tohto odvolacieho dôvodu. Primeranú nápravu vo vzťahu ku konaniu pred Všeobecným súdom, ktorého dĺžka bola neprimeraná, totiž predstavuje žaloba o náhradu škody.

109

Po druhé Komisia spochybňuje skutočnosť, že porušenie článku 47 Charty a článku 6 ods. 1 EDĽP prima facie možno preukázať výlučne s ohľadom na dĺžku konania.

110

Po tretie, vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci bola dĺžka súdneho konania podľa názoru Komisie primeraná. Takmer všetky skutočnosti uvedené na podporu sporného rozhodnutia boli počas konania spochybnené a museli byť preskúmané. Okrem toho najmenej 15 spoločností podalo proti tomuto rozhodnutiu žalobu o neplatnosť, a to v šiestich rôznych jazykoch konania. Navyše v rozsahu, v akom sa niektoré z týchto vecí týkali materských spoločností a ich pobočiek, boli prijaté určité opatrenia na zabezpečenie priebehu konania s cieľom umožniť, pokiaľ to bolo možné, spoločné preskúmanie a rozhodnutie týchto vecí.

111

Ako vyplýva z článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora a z jeho judikatúry, Súdny dvor je v rámci odvolacieho konania príslušný skúmať, či sa Všeobecný súd dopustil porušenia procesných pravidiel, ktoré sa nepriaznivo dotýkajú záujmov odvolateľa (pozri najmä rozsudok Der Grüne Punkt – Duales System Deutschland/Komisia, C‑385/07 P, EU:C:2009:456, bod 176).

112

Čo sa týka porušenia článku 47 Charty, ktoré namieta FLSmidth, treba pripomenúť, že podľa druhého odseku tohto článku má „každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom“. Ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, tento článok sa týka zásady účinnej súdnej ochrany (pozri najmä rozsudok Der Grüne Punkt – Duales System Deutschland/Komisia, EU:C:2009:456, bod 179 a citovanú judikatúru).

113

Preto je takéto právo, ktorého existencia bola potvrdená pred nadobudnutím platnosti Charty ako všeobecnej zásady práva Únie, uplatniteľné v rámci žaloby proti rozhodnutiu Komisie (pozri najmä rozsudok Der Grüne Punkt – Duales System Deutschland/Komisia, EU:C:2009:456, bod 178 a citovanú judikatúru).

114

Treba tiež pripomenúť, že podľa Európskeho súdu pre ľudské práva prekročenie primeranej lehoty na rozhodnutie ako procesnej vady, ktorá predstavuje porušenie základného práva, musí dotknutému účastníkovi konania zakladať právo na účinný opravný prostriedok, ktorý mu umožní primeranú nápravu (pozri rozsudok ESĽP z 26. októbra 2000, Kudla v. Poľsko, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2000 XI, § 156 a 157).

115

Treba však pripomenúť, že podľa judikatúry vzhľadom na potrebu zabezpečenia dodržiavania práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže Súdny dvor nemôže len z dôvodu, že nebola dodržaná požiadavka rozhodnutia veci v primeranej lehote, umožniť žalobcovi spochybniť výšku pokuty, ktorá mu bola uložená, hoci boli zamietnuté všetky dôvody smerujúce proti konštatovaniam Všeobecného súdu, pokiaľ ide o výšku tejto pokuty a správanie, ktoré sankcionuje (pozri najmä rozsudok Groupe Gascogne/Komisia, C‑58/12 P, EU:C:2013:770, bod 78 a citovanú judikatúru).

116

Súdny dvor pritom tiež rozhodol, že sankciou za porušenie povinnosti súdu Únie rozhodnúť o veciach, ktoré sú mu predložené, v primeranej lehote, ktorá mu vyplýva z článku 47 druhého odseku Charty, je žaloba o náhradu škody predložená Všeobecnému súdu, ktorá predstavuje účinný prostriedok nápravy. Z toho vyplýva, že návrh na náhradu škody spôsobenej nedodržaním primeranej lehoty na rozhodnutie Všeobecným súdom nemožno predložiť priamo Súdnemu dvoru v rámci odvolania, ale sa musí podať na samotný Všeobecný súd (pozri najmä rozsudok Groupe Gascogne/Komisia, C‑58/12 P, EU:C:2013:770, body 83 a 84).

117

Všeobecnému súdu rozhodujúcemu v inom rozhodovacom zložení, než v akom rozhodoval spor, ktorý viedol ku konaniu, ktorého dĺžka je kritizovaná, teda prináleží posúdiť tak vecnú správnosť uvedenej škody, ako aj príčinnú súvislosť medzi touto škodou a neprimeranou dĺžkou sporného súdneho konania tak, že preskúma dôkazy poskytnuté na tento účel (pozri najmä rozsudok Groupe Gascogne/Komisia, EU:C:2013:770, body 88 a 90).

118

S ohľadom na tieto skutočnosti je potrebné konštatovať, že dĺžka konania na Všeobecnom súde, ktorá presiahla šesť rokov, nemôže byť odôvodnená žiadnou z vlastných okolností veci, ktoré viedli k tomuto sporu.

119

Predovšetkým sa ukazuje, že obdobie medzi skončením písomnej časti konania vrátane predloženia dupliky Komisie vo februári 2007 a otvorením ústnej časti konania v priebehu júna 2011 trvalo približne štyri roky a štyri mesiace. Dĺžku tohto obdobia nemožno vysvetľovať okolnosťami veci, či už ide o zložitosť veci, správanie účastníkov konania alebo výskyt prekážok v konaní.

120

Pokiaľ ide o zložitosť veci, z preskúmania žaloby podanej spoločnosťou FLSmidth, ako je zhrnutá v bodoch 9 a 10 tohto rozsudku, vyplýva, že hoci uvedené dôvody vyžadovali dôkladné preskúmanie, stupeň zložitosti uvedených dôvodov nebol osobitne vysoký. Hoci je pravda, že pätnásť adresátov sporného rozhodnutia podalo na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť tohto rozhodnutia, táto okolnosť nemohla brániť tomuto súdu vyhotoviť zhrnutie spisu a pripraviť ústnu časť konania v časovom horizonte kratšom než štyri roky a štyri mesiace.

121

Pokiaľ ide o správanie účastníkov konania, nič v spise nenaznačuje, že FLSmidth prispela svojím správaním k spomaleniu prejednania veci.

122

Napokon zo spisu nevyplýva, že by konanie bolo prerušené alebo spomalené z dôvodu výskytu prekážok v konaní, ktoré by mohli odôvodniť jeho dĺžku.

123

S ohľadom na uvedené skutočnosti treba konštatovať, že konanie na Všeobecnom súde porušilo článok 47 druhý odsek Charty v rozsahu, v akom neboli splnené požiadavky vyplývajúce z dodržania primeranej lehoty na prejednanie veci, čo predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom (v tomto zmysle pozri rozsudok Bergaderm a Goupil/Komisia, C‑352/98 P, EU:C:2000:361, bod 42).

124

Z konštatovaní uvedených v bodoch 115 až 117 tohto rozsudku však vyplýva, že šiesty odvolací dôvod treba zamietnuť.

125

Z toho vyplýva, že keďže sa nevyhovelo žiadnemu z odvolacích dôvodov, ktoré uviedla FLSmidth na podporu svojho odvolania, toto odvolanie sa musí zamietnuť.

126

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania.

127

Podľa článku 138 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať FLSmidth na náhradu trov konania, a táto spoločnosť nemala v odvolacom konaní úspech, je opodstatnené rozhodnúť, že znáša okrem svojich vlastných trov konania aj trovy konania, ktoré vynaložila Komisia.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol a vyhlásil: