STANOVISKO GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PEDRO CRUZ VILLALÓN

prednesené 6. decembra 2010 (1)

Vec C‑497/10 PPU

Barbara Mercredi

proti

Richardovi Chaffeovi

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division)]

„Súdna spolupráca v občianskych veciach – Súdna právomoc a výkon rozhodnutí – Manželské veci a veci rodičovských práv a povinností – Nariadenie (ES) č. 2201/2003 – Dieťa rodičov, ktorí nie sú manželia – Pojem ‚obvyklý pobyt‘ – Oprávnené premiestnenie dieťaťa do iného členského štátu – Nadobudnutie nového obvyklého pobytu – Naliehavé prejudiciálne konanie“

I –   Právny rámec

A –   Právo Únie

B –   Medzinárodné právo

C –   Vnútroštátne právo

II – Skutkové okolnosti a konanie vo veci samej

A –   Okolnosti, ktoré viedli k sporu vo veci samej

B –   Konania začaté v Anglicku

C –   Konania začaté vo Francúzsku

1.     Konanie začaté na návrh matky

2.     Návrh otca podaný na základe Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí

III – Prejudiciálne otázky a návrh na začatie naliehavého prejudiciálneho konania

IV – Úvodné poznámky

V –   O prvej otázke

A –   O určovaní „obvyklého pobytu“ dieťaťa

1.     Pojem obvyklý pobyt: usmernenia vyplývajúce z rozsudku A

2.     „Strata“ a „nadobudnutie“ obvyklého pobytu v prípade oprávneného premiestnenia

a)     Podmienky zmeny obvyklého pobytu

b)     Ukazovatele zmeny obvyklého pobytu

i)     Výkladové prvky vyplývajúce z článku 9 nariadenia č. 2201/2003

ii)   Význam vôle matky pri posudzovaní obvyklého pobytu oprávnene premiestneného dieťaťa

B –   O posudzovaní právomoci vnútroštátnych súdov v prípade zmeny obvyklého pobytu

1.     Objasnenie úlohy vnútroštátnych súdov podľa nariadenia č. 2201/2003

2.     Skúmanie možnosti postúpenia veci inému súdu

a)     Postúpenie veci súdu členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza: článok 13 nariadenia č. 2201/2003

b)     Postúpenie veci súdu, ktorý je vo vhodnejšej situácii na prejednanie veci: článok 16 nariadenia č. 2201/2003 a námietka miestnej nepríslušnosti

C –   Návrh

VI – O druhej a tretej otázke

A –   Úvodné poznámky k relevantnosti položených otázok

1.     Vymedzenie problému

2.     Posúdenie

B –   O druhej otázke

C –   O tretej otázke

1.     Pripomienky účastníkov konania vo veci samej, vlád dotknutých členských štátov a Komisie

2.     Posúdenie

a)     Objasnenie tretej otázky

b)     Rozpor medzi rozhodnutím vydaným na základe nariadenia č. 2201/2003 a rozhodnutím vydaným na základe Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí

c)     Rozpor medzi rozhodnutiami vydanými na základe nariadenia č. 2201/2003

d)     Návrh

VII – Návrh

1.        Súdny dvor má v prejednávanej veci opäť podať výklad viacerých ustanovení nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000(2), nazývaného aj ako nariadenie „Brusel IIa“, a to v rámci naliehavého prejudiciálneho konania.

2.        Vnútroštátny súd – Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) (Spojené kráľovstvo) – v prvom rade žiada, aby Súdny dvor objasnil jeden z kľúčových pojmov nariadenia č. 2201/2003, a to pojem obvyklý pobyt, ku ktorému sa Súdny dvor už vyjadril najmä v rozsudku z 2. apríla 2009, A(3).

3.        Treba však hneď poukázať na to, že úloha Súdneho dvora tým nie je uľahčená. Ako uvediem ďalej, na základe skutkových okolností konania vo veci samej, ktoré sú v mnohých aspektoch atypické, bude musieť Súdny dvor konkrétnejšie skúmať okolnosti, z ktorých možno vyvodiť záver o zmene obvyklého pobytu dieťaťa, ak ho oprávnene premiestni z jedného členského štátu do iného členského štátu osoba, ktorá má k tomuto dieťaťu výlučné rodičovské práva a povinnosti. Súdny dvor sa bude musieť jednak pokúsiť dať vnútroštátnemu súdu jasnú odpoveď na jeho otázky, poskytnúť mu usmernenia, ktoré mu umožnia rozhodnúť zložitý spor, ktorý prejednáva, v úplnom súlade so zmyslom nariadenia č. 2201/2003, medzi ktorého hlavné ciele patrí ochrana najlepšieho záujmu dieťaťa. Súdny dvor bude musieť ďalej dbať aj na takú formuláciu odpovede, aby poskytovala všetkým vnútroštátnym súdom potrebné usmernenia na rozhodnutie o svojej medzinárodnej právomoci podľa nariadenia č. 2201/2003. Nemožno vylúčiť, že Súdny dvor sa v tejto súvislosti bude musieť všeobecne vyjadriť k úlohe vnútroštátnych súdov, ktoré majú skúmať svoju právomoc podľa nariadenia č. 2201/2003 pri rozhodovaní sporov vo veciach rodičovských práv a povinností, ktoré prejednávajú.

I –    Právny rámec

A –    Právo Únie

4.        Článok 24 Charty základných práv Európskej únie(4), ktorý upravuje práva dieťaťa, stanovuje:

„1. Deti majú právo na takú ochranu a starostlivosť, ktorá je potrebná pre ich blaho. Môžu slobodne vyjadrovať svoje názory. Tieto názory sa berú do úvahy pri otázkach, ktoré sa ich týkajú, s prihliadnutím na ich vek a vyspelosť.

2. Pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa.

3. Každé dieťa má právo na pravidelné udržiavanie osobných vzťahov a priamych stykov s obidvoma svojimi rodičmi, ak to nie je v rozpore s jeho záujmom.“

5.        Odôvodnenie č. 12 nariadenia č. 2201/2003 znie:

„(12) Kritériá právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností, upravené týmto nariadením, sú tvorené tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa, najmä kritériu blízkosti. To znamená, že právomoc by mal mať v prvom rade členský štát obvyklého pobytu dieťaťa, s výnimkou určitých prípadov zmeny pobytu dieťaťa alebo v dôsledku dohody medzi nositeľmi rodičovských práv a povinností.“

6.        Odôvodnenie č. 33 nariadenia č. 2201/2003 stanovuje:

„(33) Toto nariadenie uznáva základné práva a dodržiava zásady [Charty]. Predovšetkým sa snaží zabezpečiť rešpektovanie základných práv dieťaťa, ako je ustanovené [ktoré sú ustanovené – neoficiálny preklad] v článku 24 [Charty].“

7.        Článok 2 bod 11 nariadenia č. 2201/2003 vymedzuje neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa takto:

„pojem ‚neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie‘ znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak:

a)      je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním;

a

b)      za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.“

8.        Článok 8 nariadenia č. 2201/2003 nazvaný „Všeobecná právomoc“, ktorý je prvým ustanovením oddielu 2 kapitoly II uvedeného nariadenia, ktorá obsahuje kritériá právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností, uvádza:

„1. Súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.

2. Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.“

9.        Článok 9 tohto nariadenia nazvaný „Zachovanie právomoci pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa“ stanovuje:

„1. Keď sa dieťa oprávnene presťahuje z jedného členského štátu do iného členského štátu a nadobudne tam nový obvyklý pobyt, súdy členského štátu pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa si zachovávajú, ako výnimku z článku 8, právomoc počas trojmesačného obdobia po presťahovaní vo veci zmeny rozsudku o práve styku, ktorý bol vydaný v tomto členskom štáte predtým, ako sa dieťa presťahovalo, ak nositeľ práva styku na základe rozsudku o práve styku má naďalej svoje obvyklý pobyt v členskom štáte pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa.

2. Odsek 1 sa neuplatňuje, ak sa nositeľ práva styku, ktorý je uvedený v odseku 1, podrobil právomoci súdov členského štátu nového obvyklého pobytu dieťaťa účasťou na konaní pred týmito súdmi bez toho, aby namietal ich právomoc.“

10.      Článok 10 nariadenia č. 2201/2003, ktorý upravuje právomoc v prípadoch únosu dieťaťa, stanovuje:

„V prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a

a)      každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním,

alebo

b)      dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel, alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok:

i)      do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané;

ii)      nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i) sa nepodala nová žiadosť;

iii)      konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods. 7;

iv)      súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa.“

11.      Článok 11 nariadenia č. 2201/2003 obsahuje ustanovenia, ktoré sa na základe Haagskeho dohovoru z 25. októbra 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí(5) vzťahujú na návrhy na návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané. Tento článok znie:

„1. Keď osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, podá žiadosť na príslušné orgány členského štátu o vydanie rozsudku podľa Haagskeho dohovoru 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25. októbra 1980…, aby dosiahla návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v inom členskom štáte ako členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, uplatňujú sa odseky 2 až 8.

2. Pri uplatňovaní článkov 12 a 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 sa musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to s ohľadom na jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné.

3. Súd, ktorému sa podala žiadosť o návrat dieťaťa podľa odseku 1, koná o žiadosti urýchlene najrýchlejšími postupmi, ktoré mu poskytuje vnútroštátny právny poriadok.

Bez toho, aby bola dotknutá prvá veta tohto odseku, súd vydá rozsudok najneskôr do šiestich týždňov od podania žiadosti ak tomu nebránia výnimočné okolnosti.

4. Súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.

5. Súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa, kým sa osobe, ktorá požiadala o návrat dieťaťa, nedala možnosť vyjadriť sa.

6. Ak súd vydal príkaz o nevrátení podľa článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980, musí okamžite, buď priamo alebo prostredníctvom svojho ústredného orgánu, zaslať odpis súdneho príkazu o nevrátení a súvisiace písomnosti, najmä záznam súdnych pojednávaní, súdu s právomocou alebo ústrednému orgánu členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, podľa vnútroštátneho práva. Súdu sa musia všetky uvedené písomnosti zaslať do jedného mesiaca od dátumu príkazu o nevrátení.

7. Ak súdy v členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, nezačali konanie na návrh jedného z účastníkov, súd alebo ústredný orgán, ktorému sa zašlú informácie uvedené v odseku 6, musí o tom informovať účastníkov a vyzvať ich, aby urobili svoje podania na súd v súlade s vnútroštátnym právom do troch mesiacov od dátumu oznámenia, aby súd mohol preskúmať otázku opatrovníckeho práva k dieťaťu.

Bez toho, aby boli dotknuté kritériá právomoci uvedené v tomto nariadení, súd ukončí konanie, ak v uvedenej lehote nedostal žiadne podania.

8. Bez ohľadu na rozsudok o nevrátení podľa článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 každý následný rozsudok požadujúci návrat dieťaťa vydaný súdom, ktorý má právomoc podľa tohto nariadenia, sa vykonáva podľa oddielu 4 kapitoly III na účely zabezpečenia návratu dieťaťa.“

12.      Článok 13 nariadenia č. 2201/2003 vymedzuje kritérium právomoci založené na prítomnosti dieťaťa:

„1. Ak nemožno určiť obvyklý pobyt dieťaťa a právomoc nemožno založiť podľa článku 12, právomoc majú súdy členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza.

2. Odsek 1 sa vzťahuje aj na deti utečencov a deti, ktoré sa dostali do cudziny v dôsledku nepokojov v ich domovskom štáte.“

13.      Článok 19 ods. 2 a 3 nariadenia č. 2201/2003 uvádza:

„2. Ak sa vedú konania týkajúce sa rodičovských práv a povinností k tomu istému dieťaťu a s rovnakým predmetom konania na súdoch rôznych členských štátov, súd, ktorý začal konať ako druhý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý.

3. Keď sa potvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať, súd, ktorý začal konať ako druhý, odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu.

V takom prípade účastník, ktorý podal návrh súdu, ktorý začal konať ako druhý, môže podať svoj návrh na súd, ktorý začal konať ako prvý.“

14.      Článok 24 nariadenia č. 2201/2003 vymedzuje zásadu zákazu skúmania právomoci súdu pôvodu takto:

„Právomoc súdu členského štátu pôvodu sa nesmie skúmať. Kritériá, na ktorých sa založila právomoc podľa článkov 3 až 14, sa nesmú skúmať z hľadiska rozporu s verejným poriadkom podľa článkov 22 písm. a) a 23 písm. a).“

15.      Článok 60 písm. e) nariadenia č. 2201/2003 stanovuje:

„Vo vzťahoch medzi členskými štátmi má toto nariadenie prednosť pred týmito dohovormi v rozsahu, v ktorom sa týka otázok upravených týmto nariadením:

…

e)      Haagsky dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25. októbra 1980.“

B –    Medzinárodné právo

16.      Haagsky dohovor o medzinárodných únosoch detí, ktorý nadobudol účinnosť 1. decembra 1983, podpísala a ratifikovala Francúzska republika, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, ako aj všetky ostatné členské štáty Európskej únie.

17.      Články 3 až 5 Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí stanovujú:

„Článok 3

Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak:

a)      je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a

b)      v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu.

Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

Článok 4

Dohovor sa použije na dieťa, ktoré malo obvyklý pobyt na území zmluvného štátu bezprostredne pred porušením opatrovníckeho práva alebo práva styku. Použitie dohovoru sa skončí, keď dieťa dosiahne vek 16 rokov.

Článok 5

Na účely tohto dohovoru:

a)      pojem ‚opatrovnícke právo‘ zahŕňa právo týkajúce sa osobnej starostlivosti o dieťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu;

b)      pojem ,právo styku‘ zahŕňa najmä právo vziať dieťa na obmedzený čas na iné miesto, ako je miesto jeho obvyklého pobytu.“

18.      Článok 13 Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí znie takto:

„Bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že:

a)      osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo

b)      existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.

Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.“

C –    Vnútroštátne právo

19.      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v Anglicku a Walese môžu súdy v súkromnoprávnych konaniach týkajúcich sa detí prijať na základe článku 8 zákona o ochrane detí z roku 1989 (Children Act 1989) rozhodnutia o pobyte („residence order“), rozhodnutia o práve styku („contact order“), rozhodnutia, ktorými sa zakazujú niektoré úkony („prohibited steps order“) („injonctions“), alebo rozhodnutia týkajúce sa špecifických ťažkostí („specific issue order“).

20.      Na základe článku 4 zákona o ochrane detí z roku 1989 súd môže tiež rozhodnúť, že otec bude nositeľom rodičovských práv a povinností k dieťaťu. V Anglicku a Walese totiž platí, že ak otec nie je zosobášený s matkou ich spoločného dieťaťa, nepatria mu automaticky rodičovské práva a povinnosti k dieťaťu. Musí nadobudnúť rodičovské práva a povinnosti buď tak, že bude uvedený ako otec v rodnom liste dieťaťa, alebo uzavretím dohody o týchto právach a povinnostiach s matkou, alebo na základe súdneho rozhodnutia, ktoré mu prizná rodičovské práva a povinnosti („parental responsibility order“).

21.      V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa napokon uvádza, že súdy Anglicka a Walesu uznali(6), že ak rozhodujú o návrhu na vydanie rozhodnutia vo veci opatrovníckeho práva k dieťaťu, môžu samy nadobudnúť opatrovnícke právo k tomuto dieťaťu, aj keď navrhovateľ toto právo ešte nemá.

II – Skutkové okolnosti a konanie vo veci samej

A –    Okolnosti, ktoré viedli k sporu vo veci samej

22.      Skutkové okolnosti posudzované vo veci samej možno na základe informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd a vyplývajú z podaní žalobkyne a žalovaného vo veci samej alebo boli získané počas pojednávania, zhrnúť takto.

23.      Žalobkyňa vo veci samej B. Mercredi, ktorá je francúzskou štátnou príslušníčkou, a žalovaný vo veci samej R. Chaffe, ktorý je britským štátnym príslušníkom, sú rodičmi dieťaťa narodeného mimo manželstva v Spojenom kráľovstve 11. augusta 2009, ktoré je francúzskym štátnym príslušníkom. Žili spolu niekoľko rokov až do 1. augusta 2009, keď otec opustil spoločnú domácnosť.

24.      Dňa 7. októbra 2009, čiže o dva mesiace neskôr, matka odišla s dieťaťom z Anglicka na ostrov Réunion, francúzsky zámorský departement, ktorý je jej krajinou pôvodu a v ktorom býva jej rodina, kam dorazili na druhý deň – 8. októbra 2009. Je nesporné, že otec dieťaťa o tomto odchode nebol informovaný. Taktiež je nesporné, že tento odchod bol oprávnený, keďže k tomuto dňu bola matka dieťaťa jediným nositeľom rodičovských práv a povinností k dieťaťu.

25.      Otec dieťaťa následne podal viaceré návrhy tak na anglických súdoch, kde sa domáhal priznania rodičovských práv a povinností, opatrovníckeho práva a/alebo práva styku k dieťaťu, ako aj na francúzskych súdoch na základe Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí. Matka tiež podala na francúzskych súdoch návrh, ktorým sa domáhala priznania rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ako aj opatrovníckeho práva.

B –    Konania začaté v Anglicku

26.      Dňa 9. októbra 2009, čiže dva dni po odchode matky a dieťaťa, otec dieťaťa telefonicky podal návrh u stáleho sudcu High Court of Justice (England & Wales), Family Division (Spojené kráľovstvo) (ďalej len „Duty High Court Judge“). Duty High Court Judge, ktorému bol takto podaný návrh na začatie konania, v ten istý deň vydal rozhodnutie a nariadil v ňom poskytnutie informácií o tom, kde sa dieťa nachádza („location order“), a nariadil pojednávanie na 12. októbra 2009.

27.      Dňa 12. októbra 2009 otec dieťaťa predniesol na pojednávaní pred Duty High Court Judge svoje návrhy, ktorými sa domáhal najmä priznania rodičovských práv a povinností k dieťaťu, striedavého pobytu a práva styku. V ten istý deň Duty High Court Judge vydal rozhodnutie, ktorým nariadil návrat dieťaťa na územie Anglicka a Walesu. Je nesporné, že matka dieťaťa nevedela o návrhu, ktorý podal otec, a že na tomto pojednávaní nebola prítomná ani právne zastúpená.

28.      Duty High Court Judge v tomto rozhodnutí z 12. októbra 2009 uviedol, že po prvé konanie na anglickom súde bolo začaté dňom, keď otec dieťaťa telefonicky podal návrh na začatie konania, čiže 9. októbra 2009, po druhé tak anglický súd, ako aj otec dieťaťa mali od tohto dňa opatrovnícke právo k dieťaťu, po tretie dieťa malo k tomuto dňu obvyklý pobyt stále v Anglicku a po štvrté v dôsledku toho anglické súdy majú právomoc rozhodovať vo veciach týkajúcich sa tohto dieťaťa.

29.      Je nesporné, že matke bolo 16. októbra 2009 doručené rozhodnutie z 12. októbra 2009, ktoré však nesplnila.

30.      Dňa 15. októbra 2009 otec podal návrh na základe Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí.(7)

31.      Dňa 28. októbra 2009 matka dieťaťa podala návrh na začatie konania na Tribunal de grande instance de Saint‑Denis (Francúzsko).(8)

32.      Dňa 26. januára 2010 otec dieťaťa podal v rámci konania začatého pred High Court of Justice (England & Wales), Family Division (Spojené kráľovstvo), doplňujúci návrh, ktorým sa domáhal určenia, že dieťa má obvyklý pobyt v Anglicku, že anglické súdy majú výlučnú právomoc vo vzťahu k dieťaťu, že otec dieťaťa, ako aj anglické súdy majú opatrovnícke právo k dieťaťu a že dieťa je neoprávnene zadržiavané na ostrove Réunion. Týmto návrhom sa predbežne vyhovelo rozhodnutím, ktorým bola matka navyše vyzvaná, aby predložila dôkazy. Toto rozhodnutie bolo zaslané francúzskemu ústrednému orgánu a doručené matke.

33.      Dňa 15. apríla 2010 vec preskúmal High Court of Justice (England & Wales), Family Division (Spojené kráľovstvo). V rozhodnutí vydanom v ten istý deň High Court of Justice (England & Wales), Family Division, uviedol, že konanie na anglickom súde začalo 9. októbra 2009, keď otec dieťaťa telefonicky podal návrh pred Duty High Court Judge, a že od tohto dňa má anglický súd opatrovnícke právo k dieťaťu. Tiež rozhodol, že aj otec dieťaťa má opatrovnícke právo od tohto dňa, keďže boli vydané rozhodnutia v jeho prospech. Napokon uviedol, že dieťa malo v čase, keď anglický súd a otec nadobudli uvedené opatrovnícke právo, stále obvyklý pobyt v Anglicku, a v dôsledku toho majú anglické súdy právomoc od 9. októbra 2009.

34.      Je nesporné, že matka dieťaťa sa nezúčastnila na pojednávaní, ktoré sa konalo 15. apríla 2010, ale že jej francúzsky advokát mal možnosť predložiť písomné vyjadrenie.

35.      Dňa 29. júna 2010 otec dieťaťa podal návrh na Tribunal de grande instance de Saint‑Denis, ktorým sa domáhal uznania a výkonu rozhodnutia High Court of Justice (England & Wales), Family Division.

36.      Dňa 24. júna a 12. júla 2010 High Court of Justice (England & Wales), Family Division, vydal ďalšie rozhodnutia, pričom posledným z nich uložil matke dieťaťa povinnosť dočasne umožniť styk dieťaťa s jeho otcom na ostrove Réunion od 29. júla do 12. augusta 2010.

37.      Dňa 12. júla 2010 matka dieťaťa podala odvolanie proti rozhodnutiam Duty High Court Judge z 12. októbra 2009 a High Court of Justice (England & Wales), Family Division, z 15. apríla 2010 na Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division), ktorý sa rozhodol podať Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania.

C –    Konania začaté vo Francúzsku

1.      Konanie začaté na návrh matky

38.      Dňa 28. októbra 2009 matka dieťaťa podala na Tribunal de grande instance de Saint‑Denis návrh, ktorým sa domáhala priznania výlučných rodičovských práv a povinností k dieťaťu a určenia bydliska dieťaťa na jej adrese. Otcovi dieťaťa nebol doručený návrh na začatie tohto konania, o ktorom sa dozvedel v rámci konania začatého na základe Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí.

39.      Dňa 27. januára 2010 solicitori otca dieťaťa podali návrh na Tribunal de grande instance de Saint‑Denis, ktorým sa domáhali prerušenia konania o návrhu matky v súlade s ustanoveniami článku 16 Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí a článku 19 nariadenia č. 2201/2003.

40.      Rozsudkom z 23. júna 2010 Tribunal de grande instance de Saint‑Denis priznal výlučné rodičovské práva a povinnosti k dieťaťu matke a určil pobyt dieťaťa na adrese matky. Otec dieťaťa nebol na pojednávaní, ktoré sa konalo 31. mája 2010, prítomný ani zastúpený.

2.      Návrh otca podaný na základe Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí

41.      Dňa 15. októbra 2009 otec dieťaťa podal na anglickom ústrednom orgáne návrh na návrat dieťaťa do Anglicka a Walesu podľa Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí, na základe ktorého sa 18. decembra 2009 začalo konanie na Tribunal de grande instance de Saint‑Denis.

42.      Tribunal de grande instance de Saint‑Denis uložil matke na základe Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí, aby sa dostavila na tento súd. V predvolaní bolo výslovne spomenuté rozhodnutie Duty High Court Judge z 12. októbra 2009.

43.      Návrh otca podaný na základe Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí bol zamietnutý 15. marca 2010 z dôvodu, že otec nemal opatrovnícke právo v zmysle článkov 3 a 5 Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí.

III – Prejudiciálne otázky a návrh na začatie naliehavého prejudiciálneho konania

44.      Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division), ktorý začal konať na základe odvolania matky dieťaťa, rozhodnutím z 8. októbra 2010, ktoré bolo doručené Súdnemu dvoru 18. októbra 2010, rozhodol o položení týchto troch prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru:

„1.      Aké je vhodné kritérium na určenie obvyklého pobytu dieťaťa v zmysle:

–        článku 8 nariadenia (ES) č. 2201/2003;

–        článku 10 nariadenia (ES) č. 2201/2003?

2.      Je súd ‚orgánom alebo iným subjektom‘, ktorému možno priznať opatrovnícke právo na účely ustanovení nariadenia (ES) č. 2201/2003?

3.      Možno článok 10 použiť aj po tom, ako bol súdmi dožiadaného členského štátu zamietnutý návrh na vrátenie dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru [o medzinárodných únosoch detí] pre nesplnenie podmienok stanovených v článkoch 3 a 5?

Ako sa má konkrétne vyriešiť rozpor medzi rozhodnutím dožiadaného štátu, podľa ktorého podmienky stanovené v článkoch 3 a 5 Haagskeho dohovoru [o medzinárodných únosoch detí] nie sú splnené, a rozhodnutím žiadajúceho štátu, podľa ktorého podmienky stanovené v týchto článkoch sú splnené?“

45.      Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uviedol, že žiada o prejednanie veci v naliehavom konaní, keďže cieľom návrhu je určiť súd, ktorý má podľa práva Únie právomoc vo veci rodičovských práv a povinností k dieťaťu. Tento súd ďalej uviedol, že pokiaľ nie je určený súd, ktorý má právomoc, nemožno rozhodnúť o návrhoch otca dieťaťa, ktorými sa domáha vydania rozhodnutia, ktoré mu umožní styk s dieťaťom.

46.      Rozhodnutím z 28. októbra 2010 Súdny dvor vyhovel žiadosti vnútroštátneho súdu o prejednanie tejto veci v naliehavom prejudiciálnom konaní podľa článku 104b Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

47.      Žalobkyňa a žalovaný vo veci samej, vláda Spojeného kráľovstva, nemecká vláda, írska vláda a francúzska vláda, ako aj Európska komisia predložili svoje pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 1. decembra 2010.

IV – Úvodné poznámky

48.      Skôr, než pristúpim k skúmaniu otázok vnútroštátneho súdu, považujem za potrebné uviesť dve dôležité poznámky týkajúce sa všetkých úvah, ktoré uvediem ďalej.

49.      Prvá poznámka, ktorá sa týka právneho posúdenia situácie, na základe ktorej vznikol spor vo veci samej, si zatiaľ nevyžaduje podrobnú analýzu. Treba mať na zreteli, že premiestnenie dieťaťa bolo oprávnené tak z hľadiska nariadenia č. 2201/2003, ako aj z hľadiska Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí, na čom sa zhodujú, ako budem mať možnosť zdôrazniť v rámci skúmania relevantnosti druhej a tretej otázky(9), otec(10) a matka dieťaťa, vlády, ktoré predložili pripomienky, i Komisia.

50.      Druhá poznámka, ktorá sa týka relevantného dátumu na určenie medzinárodnej právomoci podľa nariadenia č. 2201/2003, si však vyžaduje o niečo zložitejší rozbor.

51.      Článok 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 všeobecne stanovuje, že otázku, či má dieťa obvyklý pobyt v členskom štáte, treba posudzovať ku dňu začatia konania na súde tohto členského štátu. Ak má dieťa obvyklý pobyt v členskom štáte súdu, na ktorom sa začalo konanie, v deň začatia tohto konania, tento súd môže založiť svoju právomoc podľa článku 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003. Naproti tomu, ak dieťa už nemá obvyklý pobyt v členskom štáte súdu, na ktorom sa začalo konanie, v deň začatia tohto konania, tento súd nemôže založiť svoju právomoc, aspoň nie podľa článku 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003. Podľa okolností však môže prípadne založiť svoju právomoc podľa článkov 9, 10, 12 alebo 14 nariadenia č. 2201/2003, alebo aj odmietnuť vykonávať právomoc na základe článkov 13 alebo 15 uvedeného nariadenia(11).

52.      Vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) zdôraznil, že na tento účel možno považovať za relevantné dva dátumy, a to 9. október 2009, keď otec dieťaťa telefonicky podal návrh u Duty High Court Judge, a 12. október 2009, keď otec formálne predložil svoje návrhy na pojednávaní pred týmto sudcom. Vo svojom rozhodnutí z 15. apríla 2010 High Court of Justice (England & Wales), Family Division, výslovne uvádza, že 9. októbra 2009 večer sa začalo konanie na anglickom súde a že tento súd má, rovnako ako otec, opatrovnícke právo k dieťaťu.

53.      V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že hoci prináleží vnútroštátnemu súdu, aby určil, ktorý z týchto dvoch dátumov sa má považovať za relevantný, podmienky, za ktorých sa konanie na súde považuje za začaté, stanovuje samotné nariadenie č. 2201/2003.

54.      Článok 16 písm. a) nariadenia č. 2201/2003 totiž stanovuje, že konanie na súde sa považuje za začaté dňom podania písomnosti, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocennej písomnosti na súde, za predpokladu, že navrhovateľ neopomenul následne prijať kroky, ktoré musel prijať, aby zabezpečil doručenie písomnosti odporcovi.(12)

55.      Za okolností konania vo veci samej a vzhľadom na informácie poskytnuté vnútroštátnym súdom zrejme možno považovať za relevantný dátum z hľadiska ustanovení článku 16 nariadenia č. 2201/2003 iba 12. október 2009, pričom však treba uviesť, že je úlohou vnútroštátneho súdu, aby overil, či boli splnené formálne náležitosti doručenia v súlade s ustanoveniami nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1393/2007 z 13. novembra 2007 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch (doručovanie písomností) a o zrušení nariadenia Rady (ES) č. 1348/2000(13).

56.      Treba však pripomenúť skutočnosť, že Súdny dvor rozhoduje o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podaného v rámci odvolacieho konania týkajúceho sa dvoch rozhodnutí vydaných dvoma útvarmi súdu, ktoré rozhodli o svojej právomoci na základe nariadenia č. 2201/2003 – prvý z nich 12. októbra 2009, čiže krátko po odchode matky s dieťaťom, a druhý 15. apríla 2010, čiže približne šesť mesiacov po tomto odchode.

57.      V dôsledku tejto osobitosti, ktorá súvisí s tým, že prvá otázka, ktorú položil vnútroštátny súd, je veľmi všeobecná, je ťažké určiť, či má vnútroštátny súd v odvolacom konaní rozhodnúť o právomoci dvoch nižších súdov alebo o svojej vlastnej právomoci podľa nariadenia č. 2201/2003. Určenie obvyklého pobytu dieťaťa je vzhľadom na kritériá, ktoré Súdny dvor vymedzil v už citovanom rozsudku A, a na kritériá, ktoré budú vymedzené v rámci prejednávanej veci, v prvom prípade oveľa zložitejšie ako v druhom prípade.(14) Nasledujúce úvahy však vychádzajú z predpokladu, že obvyklý pobyt dieťaťa sa musí určiť ku dňu začatia konania na anglických súdoch, čiže k 12. októbru 2009, pričom uvádzam, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby rozhodol o svojom stanovisku k tejto otázke.

V –    O prvej otázke

58.      Vnútroštátny súd svojou prvou otázkou žiada Súdny dvor, aby mu poskytol vhodné „kritérium“ na určenie obvyklého pobytu dieťaťa v zmysle nariadenia č. 2201/2003.(15) Na prvý pohľad je dosť ťažké určiť, či vnútroštátny súd očakáva od Súdneho dvora všeobecnú odpoveď na abstraktnú otázku, alebo naopak požaduje odpoveď prispôsobenú okolnostiam sporu, ktorý prejednáva. Zdá sa však, že žiada konkrétnu odpoveď na problém, ktorý rieši.

59.      Vnútroštátny súd sa touto otázkou, s cieľom založiť svoju právomoc podľa nariadenia č. 2201/2003, priamo pýta Súdneho dvora na pojem obvyklý pobyt, ktorý je uvedený osobitne v článku 8 uvedeného nariadenia. Z toho by mohlo vyplývať, že právomoc vnútroštátnych súdov možno určiť výlučne na základe obvyklého pobytu. Článok 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 je však súčasťou väčšieho celku. Článok 8 ods. 2 uvedeného nariadenia výslovne uvádza, že všeobecná právomoc, ktorú stanovuje, je založená, iba ak neexistujú ostatné stanovené dôvody právomoci, a obvyklý pobyt je len jedným z viacerých kritérií, ktoré môžu subsidiárne tiež zakladať právomoc.

60.      Z tohto hľadiska treba uviesť vnútroštátnemu súdu, že prvým „kritériom“ umožňujúcim založiť jeho právomoc podľa nariadenia č. 2201/2003 je skúmanie systematického zaradenia pojmu obvyklý pobyt v štruktúre uvedeného nariadenia. Hoci je pojem obvyklý pobyt dôležitý, ponúka iba obmedzené možnosti. Treba ho chápať ako pojem, ktorý musí v prípade potreby ustúpiť iným pojmom alebo alternatívnym kategóriám.

61.      Preto zastávam názor, že na prvú otázku treba odpovedať v dvoch častiach. V prvej sa pokúsim čo najpodrobnejšie rozobrať usmernenia vyplývajúce najmä z už citovaného rozsudku A(16), pričom sa budem snažiť vždy prihliadať na konkrétne okolnosti konania vo veci samej, a to bez toho, aby som nahrádzal vnútroštátny súd, pokiaľ ide o jeho úlohu spočívajúcu v rozhodnutí sporu, ktorý prejednáva. V druhej časti, s cieľom poskytnúť užitočnú odpoveď vnútroštátnemu súdu, poukážem na všetky možnosti, ktoré poskytuje nariadenie č. 2201/2003, na účely dosiahnutia základného cieľa, ktoré toto nariadenie sleduje, spočívajúceho v zabezpečení určenia súdnej právomoci.

A –    O určovaní „obvyklého pobytu“ dieťaťa

62.      V už citovanom rozsudku A(17) Súdny dvor podal výklad pojmu obvyklý pobyt dieťaťa v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003, ktorý bol koncipovaný tak, aby umožnil vnútroštátnym súdom rozhodnúť v každom prípade o ich právomoci na základe tohto nariadenia. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že metodika stanovená Súdnym dvorom v uvedenom rozsudku nie je dostačujúca. Zdá sa, že treba poskytnúť doplňujúce usmernenia, ktoré by umožnili vnútroštátnym súdom vyriešiť situácie, v ktorých došlo k zmene obvyklého pobytu dieťaťa.

1.      Pojem obvyklý pobyt: usmernenia vyplývajúce z rozsudku A

63.      Po prvé Súdny dvor v už citovanom rozsudku A uviedol, že nariadenie č. 2201/2003 nevymedzuje pojem obvyklý pobyt a neobsahuje výslovný odkaz na právo členských štátov, ktorý by umožňoval určiť jeho zmysel a rozsah. Z tohto Súdny dvor v súlade so svojou judikatúrou vyvodil, že zmysel a rozsah tohto pojmu sa musí určiť so zreteľom na kontext relevantného ustanovenia alebo ustanovení, ako aj na cieľ sledovaný uvedeným nariadením. V tejto súvislosti Súdny dvor poukázal na cieľ vyplývajúci z odôvodnenia č. 12 nariadenia č. 2201/2003, podľa ktorého ním stanovené kritériá právomoci sú konštruované tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa, a najmä kritériu blízkosti.(18)

64.      Pojem obvyklý pobyt v zmysle nariadenia č. 2201/2003 je teda pojmom Spoločenstva, ktorý sa z tohto dôvodu musí vykladať autonómne a jednotne v celej Únii.(19) Súdny dvor v tejto súvislosti uviedol, že táto autonómnosť sa musí prejaviť v určitej nezávislosti od totožných alebo príbuzných pojmov, ktoré sa používajú v iných oblastiach práva Spoločenstva, ako sú oblasti sociálneho zabezpečenia migrujúcich pracovníkov a práva verejnej služby.(20)

65.      Po druhé Súdny dvor konštatoval, že obvyklý pobyt dieťaťa musí „byť určený na základe súhrnu osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu“(21). V tejto súvislosti uviedol, že okrem fyzickej prítomnosti dieťaťa v členskom štáte musia byť zohľadnené ďalšie faktory, z ktorých je možné vyvodiť, že táto prítomnosť vôbec nemá dočasný alebo príležitostný charakter a že pobyt dieťaťa odzrkadľuje istú mieru začlenenia do sociálneho a rodinného prostredia.(22) V rámci demonštratívneho výpočtu týchto faktorov spomenul trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte.(23) Dodal, že zámer rodičov usadiť sa s dieťaťom v inom členskom štáte, ktorý sa prejaví určitými hmatateľnými krokmi, ako sú kúpa alebo nájom bytu v hostiteľskom štáte, môže byť ukazovateľom zmeny obvyklého pobytu.(24)

66.      Z už citovaného rozsudku A teda vyplýva, že obvyklému pobytu v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 „zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia.“ Uvedený rozsudok však v skutočnosti poskytuje viac než len definíciu pojmu obvyklý pobyt. Stanovuje základné usmernenia týkajúce sa kritérií, ktoré umožňujú určiť obvyklý pobyt dieťaťa. Tieto kritériá spočívajú v posúdení a zvážení súhrnu objektívnych a subjektívnych, kvantitatívnych a kvalitatívnych a časových a vôľových ukazovateľov, ktoré môžu preukázať začlenenie dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia, pričom toto začlenenie musí dosiahnuť určitú mieru.

67.      Po tretie Súdny dvor rozhodol, že určenie obvyklého pobytu dieťaťa prislúcha vnútroštátnym súdom, ktoré majú vykonať celkové posúdenie situácie, celkové posúdenie rôznych relevantných skutočností a ukazovateľov.(25) Súdny dvor však neposkytol presnejšie usmernenia týkajúce sa povinností, ktoré v tejto súvislosti majú vnútroštátne súdy.

68.      Na základe uvedeného rozboru už citovaného rozsudku A by bolo možné dospieť k záveru, že vzhľadom na to, že stanovuje rámec, kritériá aj metódu na určenie obvyklého pobytu dieťaťa v zmysle nariadenia č. 2201/2003, tento rozsudok už obsahuje aj presnú a úplnú odpoveď na prvú otázku položenú vnútroštátnym súdom.

69.      S takýmto záverom sa však nestotožňuje vnútroštátny súd, ktorý napriek tomu, že nepochybne vedel o už citovanom rozsudku A, usúdil, že musí položiť túto otázku.(26)

70.      Vnútroštátny súd teda očividne žiada, aby Súdny dvor išiel nad rámec usmernení, ktoré už uviedol v citovanom rozsudku A, aby mu poskytol presnejšie usmernenia, ktoré mu umožnia v súlade s právom Únie zvážiť protichodné argumenty, ktoré uviedli účastníci konania vo veci samej k tejto otázke, a rozhodnúť spor, ktorý prejednáva. Otázku vnútroštátneho súdu teda treba chápať doslova ako výzvu na spresnenie kritérií umožňujúcich určiť, za akých okolností možno dospieť k záveru, že v prípade dieťaťa, ktoré so svojou matkou oprávnene opustilo územie členského štátu, kde malo obvyklý pobyt, došlo k „strate“ tohto pôvodného obvyklého pobytu a k nadobudnutiu nového obvyklého pobytu.

2.      „Strata“ a „nadobudnutie“ obvyklého pobytu v prípade oprávneného premiestnenia

a)      Podmienky zmeny obvyklého pobytu

71.      Nato, aby bolo možné uvažovať o zmene obvyklého pobytu, sa vyžaduje, aby došlo k „strate“ pôvodného obvyklého pobytu a k „nadobudnutiu“ nového obvyklého pobytu.(27) Hoci totiž tá istá osoba môže mať viacero „obyčajných“ pobytov, môže mať len jeden obvyklý pobyt. Okrem toho osoba, ktorá sa rozhodne odísť z členského štátu s cieľom definitívne sa usadiť v inom členskom štáte a zostať tam žiť, sa nenachádza v rovnakej situácii ako osoba, ktorá si najprv dočasne vytvorí obyčajný pobyt v členskom štáte, ale usadí sa tam až po určitom čase. V prvom prípade dochádza k strate pôvodného obvyklého pobytu a k nadobudnutiu nového obvyklého pobytu súčasne. V druhom prípade nadobudnutie obvyklého pobytu v novom členskom štáte pravdepodobne možno považovať za účinné až po uplynutí určitej doby.(28) Treba však určiť, aké sú ukazovatele straty a nadobudnutia obvyklého pobytu.

b)      Ukazovatele zmeny obvyklého pobytu

72.      V tejto súvislosti treba venovať osobitnú pozornosť ustanoveniam článku 9 nariadenia č. 2201/2003 a vzhľadom na okolností konania vo veci samej aj vôli matky dieťaťa.

i)      Výkladové prvky vyplývajúce z článku 9 nariadenia č. 2201/2003

73.      V prípade, ak sa dieťa oprávnene presťahuje z jedného členského štátu do iného členského štátu, v ktorom nadobudne nový obvyklý pobyt, článok 9 nariadenia č. 2201/2003 stanovuje zachovanie právomoci súdov členského štátu pôvodného obvyklého pobytu iba na dobu troch mesiacov. Nariadenie č. 2201/2003 teda pripúšťa, že dieťa môže nadobudnúť nový obvyklý pobyt za tri mesiace.(29)

74.      Na základe rôznych jazykových verzií možno dospieť k mierne odlišným alebo aj k odchylným druhom výkladu. Napríklad nemecká verzia(30) tohto ustanovenia nasvedčuje záveru, že oprávnené presťahovanie spravidla zahŕňa nadobudnutie nového obvyklého pobytu, zatiaľ čo z francúzskej verzie(31) jasne vyplýva, že uplatnenie tohto ustanovenia je podmienené tým, že dieťa sa jednak oprávnene presťahovalo a jednak nadobudlo nový obvyklý pobyt.

75.      Bez toho, aby som sa podrobne zaoberal všeobecne známou judikatúrou Súdneho dvora o výklade viacjazyčných verzií predpisov práva Únie, pripomínam, že toto ustanovenie treba vykladať s prihliadnutím na všetky jeho jazykové verzie a v závislosti tak od všeobecnej štruktúry, ako aj od účelu právnej úpravy, ktorej je súčasťou(32), a od skutočnej vôle jeho tvorcu a od cieľa, ktorý jeho tvorca sledoval(33).

76.      Napriek svojmu trochu mätúcemu názvu(34) článok 9 nariadenia č. 2201/2003 v skutočnosti stanovuje zásadu prenesenia právomoci na súdy členského štátu nového obvyklého pobytu dieťaťa v prípade jeho oprávneného presťahovania. Právomoc súdov členského štátu pôvodného pobytu zostáva zachovaná na obmedzenú dobu troch mesiacov iba preto, aby mohol nositeľ práva styku, ktorý musí akceptovať presťahovanie dieťaťa, podať návrh na súdoch, ktoré priznali toto právo styku, s cieľom upraviť ho v závislosti od nových okolností.

77.      Mechanizmus vytvorený týmto ustanovením teda stanovuje, že oprávnené presťahovanie osoby, ktorá je nositeľom rodičovských práv a povinností k dieťaťu, do iného členského štátu má spravidla za následok nadobudnutie nového obvyklého pobytu v tomto členskom štáte. Preto by v prípade, ak neexistujú osobitné okolnosti, oprávnené presťahovanie malo spravidla mať za následok prenesenie medzinárodnej právomoci zo súdov členského štátu odchodu na súdy členského štátu príchodu, ktoré sa na základe zásady blízkosti považujú za súdy, ktoré sú vo vhodnejšej situácii na prejednanie veci.(35)

78.      Keďže možno z ustanovení článku 9 nariadenia č. 2201/2003 vyvodiť, že oprávnené premiestnenie z jedného členského štátu do iného členského štátu, pokiaľ má všetky znaky usadenia sa v tomto členskom štáte na neurčitú dobu, ktoré nie je len prechodné, predstavuje dosť presvedčivý ukazovateľ nadobudnutia obvyklého pobytu v tomto členskom štáte, tento ukazovateľ by sa mal povýšiť na úroveň domnienky – aj keď len vyvrátiteľnej – nadobudnutia nového obvyklého pobytu, v dôsledku čoho by prináležalo účastníkovi konania, ktorý spochybňuje nadobudnutie tohto nového obvyklého pobytu, aby predložil dôkazy preukazujúce, že za daných okolností k nadobudnutiu nového obvyklého pobytu nedošlo.

79.      Treba však uviesť, že hoci sú tieto skutočnosti dôležité, určite nemožno prihliadať len na ne, pričom vnútroštátne súdy musia v každom prípade vychádzať zo všeobecného posúdenia situácie, ako stanovuje už citovaný rozsudok A, a zo zváženia všetkých relevantných skutočností s cieľom preukázať začlenenie dieťaťa do jeho rodinného a sociálneho prostredia.

80.      V tejto súvislosti treba uviesť, že sa nejaví byť vhodné obmedziť skúmanie prípadov zmeny obvyklého pobytu vnútroštátnymi súdmi napríklad stanovením lehoty(36) v judikatúre, po uplynutí ktorej možno považovať zmenu pobytu za účinnú(37), alebo rozhodnutím, že len čo dôjde k oprávnenému premiestneniu dieťaťa, okamžite dochádza k strate jeho pôvodného obvyklého pobytu(38). Tieto dva prístupy by boli totiž v priamom rozpore s flexibilným a pragmatickým prístupom, ktorý si zvolil Súdny dvor v už citovanom rozsudku A, pričom by nemuseli poskytovať riešenie pre všetky situácie, ktoré môžu nastať.

ii)    Význam vôle matky pri posudzovaní obvyklého pobytu oprávnene premiestneného dieťaťa

81.      Ako som už pripomenul vyššie, súd, ktorý začal konať ako prvý, má ku dňu začatia konania určiť obvyklý pobyt dieťaťa podľa metodiky stanovenej Súdnym dvorom v už citovanom rozsudku A. Hoci sa Súdny dvor v uvedenom rozsudku nevyjadril k tejto otázke, je zrejmé, že skúmanie ukazovateľov, ktoré umožnia tomuto súdu vytvoriť si názor, sa musí vykonávať v súlade s relevantnými ustanoveniami vnútroštátneho práva a zároveň v súlade s právom a všeobecnými zásadami práva Únie. Za takých okolností, ako sú okolnosti konania vo veci samej, však zohľadnenie vôle matky dieťaťa, ktorá bola ku dňu premiestnenia dieťaťa jediným nositeľom rodičovských práv a povinností k tomuto dieťaťu, predstavovalo mimoriadne dôležitý prvok.

82.      V súvislosti s konaním vo veci samej pripomínam, že matka a dieťa odišli z Anglicka 7. októbra 2009. Anglické súdy, na ktorých sa začalo konanie 12. októbra 2009 a ktoré mali ako prvé posúdiť svoju právomoc podľa nariadenia č. 2201/2003, mali teda určiť, či dieťa svojím odchodom s matkou stratilo svoj obvyklý pobyt v Anglicku a v čase začatia konania na týchto súdoch už malo nový obvyklý pobyt vo Francúzsku.

83.      Ako vyplýva z rozhodnutia z 15. apríla 2010, je zrejmé, že vôľu matky definitívne odísť so svojou dcérou z Anglicka bolo možné na jednej strane vyvodiť z niektorých objektívnych skutočností, akým je zakúpenie jednosmernej letenky, a z viacerých vyhlásení, ktoré viac‑menej jasne preukazovali tento zámer. Skutočnosť, že matka predala auto, ktoré vlastnila v Anglicku, však nebola v tejto súvislosti považovaná za dostatočne presvedčivý argument. Na druhej strane však bolo tiež možné vážne pochybovať o tejto vôli vzhľadom na to, že matka neinformovala o svojom odchode svojho zamestnávateľa ani vlastníka svojho bytu.

84.      Okrem toho, ak by vôľa matky odísť z Anglicka nevyvolávala pochybnosti, jej pevný zámer usadiť sa na ostrove Réunion spochybňovali iné skutočnosti. Z korešpondencie odoslanej krátko pred jej odchodom, a najmä z pohľadnice odoslanej z letiska v deň jej odchodu, možno okrem iného vyvodiť, že tento odchod bol skôr reakciou na stres vyvolaný hrozbami otca, že podá návrh na začatie súdneho konania na priznanie jeho rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ako premysleným rozhodnutím začať nový život na ostrove Réunion.

85.      Ako som už zdôraznil vyššie, oprávnený odchod z členského štátu a vytvorenie nového pobytu v inom členskom štáte nevyhnutne, automaticky a okamžite neznamenajú nadobudnutie nového obvyklého pobytu v druhom členskom štáte. Ako však poznamenala nemecká vláda na pojednávaní, v situácii, akou je situácia posudzovaná v konaní vo veci samej, treba určite prihliadať predovšetkým na vôľu osoby, ktorá je jediným nositeľom rodičovských práv a povinností k dieťaťu.

86.      Vôľu matky bolo potrebné v konaní vo veci samej zohľadniť tým skôr, že dieťa bolo v čase jeho premiestnenia dojčaťom.

87.      Vek dieťaťa možno zohľadniť tak v rámci skúmania straty obvyklého pobytu, ako aj v rámci skúmania nadobudnutia nového obvyklého pobytu. Keďže veľmi malé dieťa je mimoriadne závislé od svojej matky, ktorá predstavuje jeho „existenčný horizont“, je zrejmé, že vôľa matky oprávnene opustiť členský štát s cieľom usadiť sa alebo znovu sa usadiť v inom členskom štáte predstavuje rozhodujúci prvok pri posudzovaní straty obvyklého pobytu tohto dieťaťa. Okrem toho veľmi nízky vek dieťaťa znamená, že podmienky jeho začlenenia do nového rodinného a sociálneho prostredia môžu byť splnené veľmi rýchlo.

88.      Toto prednostné zohľadnenie vôle jediného nositeľa rodičovských práv a povinností však neznamená, že netreba prihliadať na iné faktory.

89.      Túto vôľu musia naopak potvrdzovať hmatateľné dôkazy, ktorými môže byť, ako zdôraznil Súdny dvor v už citovanom rozsudku A, nadobudnutie alebo prenajatie bytu v novom členskom štáte. Návrat do krajiny pôvodu alebo návrat k členom svojej rodiny sú však dôkazmi, ktoré sú rovnako relevantné pri posúdení tejto vôle. Osobitne to platí v situácii, aká je predmetom konania vo veci samej, keď otec opustil spoločné bydlisko krátko pred narodením dieťaťa. Za týchto okolností tak psychologické, ako aj ekonomické úvahy môžu tiež umožniť posúdenie významu odchodu.

90.      Ako nemecká vláda zdôraznila na pojednávaní, túto vôľu však nemožno ignorovať iba na základe tvrdenia, že dôvodom presťahovania dieťaťa je najmä snaha zachovať si výlučné opatrovnícke právo.

91.      Otec dieťaťa v tejto súvislosti v podstate uviedol, že matka odišla s dieťaťom osobitne s cieľom vyhnúť sa právomoci anglických súdov a vytvoriť umelé právne a súdne väzby v rozpore s právom dieťaťa a jeho otca na rodinný život, ktoré zaručuje článok 7 Charty a článok 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme, ako aj v rozpore s právami dieťaťa, ktoré zaručuje článok 24 Charty. Otec dieťaťa zdôrazňuje, že škodlivé účinky únosu detí sa prejavujú v skutočnom živote a nemožno ich relativizovať na základe abstraktných právnych úvah, ktoré sa napríklad týkajú otázky, či v čase premiestnenia dieťaťa rodičovské práva a povinnosti patrili iba matke, alebo obom rodičom dieťaťa. Dodáva, že nariadenie č. 2201/2003 ani Haagsky dohovor o medzinárodných únosoch detí nestanovujú rozdiely podľa osobného stavu rodičov, čiže podľa toho, či sú zosobášení alebo nie.

92.      Aj keby tieto tvrdenia zodpovedali skutočnosti, čo nemožno určiť iba na základe spisu, treba ich odmietnuť.

93.      Je potrebné mať na zreteli, že jediným cieľom určenia obvyklého pobytu dieťaťa je určiť súd, ktorý sa v súlade so zásadou blízkosti a v najlepšom záujme dieťaťa považuje za najbližší k dieťaťu. Toto skúmanie, ako som už zdôraznil, sa musí uskutočňovať z pohľadu dieťaťa a v nijakom prípade sa nesmie uskutočňovať z pohľadu jeho rodičov, a to bez ohľadu na to, či je ich nárok na dieťa oprávnený.

94.      Vnútroštátne súdy nemôžu bez toho, aby zničili samotné základy, na ktorých spočíva nariadenie č. 2201/2003, založiť svoju právomoc iba na základe úvahy, podľa ktorej by súdy iného členského štátu nemohli zabezpečiť adekvátnu ochranu legitímnych práv navrhovateľov.

95.      Na záver treba osobitne poukázať na to, že vnútroštátne súdy, ktoré majú rozhodnúť o svojej právomoci na základe článku 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003, musia v rámci určovania obvyklého pobytu dieťaťa, a najmä na účely posúdenia skutočnej zmeny obvyklého pobytu v nadväznosti na oprávnené premiestnenie, prijať všetky potrebné opatrenia s cieľom umožniť osobe, ktorá je jediným nositeľom rodičovských práv a povinností a ktorá dieťa premiestnila, aby bola úplne vypočutá. Je nevyhnutné, aby táto osoba mohla nielen predložiť pripomienky, ale aby sa urobilo všetko preto, aby mohla uviesť dôvody svojho odchodu.

96.      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že hoci to tak bolo pred vydaním rozhodnutia z 15 apríla 2010, nebolo to tak pred vydaním rozhodnutia z 12. októbra 2009, ktoré zodpovedá začatiu konania na súde v zmysle článku 19 ods. 2 nariadenia č. 2201/2003 v spore vo veci samej.

B –    O posudzovaní právomoci vnútroštátnych súdov v prípade zmeny obvyklého pobytu

97.      Vychádzajúc zo zásady, že Súdny dvor musí vo svojom rozsudku vydanom v prejudiciálnom konaní poskytnúť užitočnú a úplnú odpoveď na otázku vnútroštátneho súdu a popritom poskytnúť všetkým súdom členských štátov, ktoré majú uplatňovať nariadenie č. 2201/2003, usmernenia, ktoré im umožnia rozhodnúť o vlastnej právomoci, je vhodné pripomenúť, že nariadenie č. 2201/2003 vytvorilo systém právomocí, ktorý je úplný a zároveň koherentný, a v rámci ktorého je obvyklý pobyt dieťaťa iba jedným, aj keď najdôležitejším, z kritérií, na základe ktorých musia vnútroštátne súdy založiť svoju právomoc. Preto sa pokúsim objasniť, aká je a musí byť úloha vnútroštátnych súdov podľa nariadenia č. 2201/2003.

1.      Objasnenie úlohy vnútroštátnych súdov podľa nariadenia č. 2201/2003

98.      Článok 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003, ktorý stanovuje všeobecnú právomoc súdu obvyklého pobytu dieťaťa, sa podľa odseku 2 tohto článku uplatňuje iba s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12 uvedeného nariadenia.

99.      Súdy členských štátov, ktoré majú rozhodnúť o svojej právomoci podľa nariadenia č. 2201/2003, teda musia pri tomto rozhodovaní dodržať postup stanovený článkom 8 ods. 2 uvedeného nariadenia. Musia najprv overiť, či nemajú právomoc na základe článkov 9, 10 a 12 nariadenia č. 2201/2003. V prípade zápornej odpovede musia určiť svoju právomoc na základe článku 8 ods. 1 uvedeného nariadenia v rámci metódy, ktorú stanovil Súdny dvor vo svojej judikatúre, a najmä v už citovanom rozsudku A, na určenie obvyklého pobytu dieťaťa, a v súlade s touto metódou.

100. Za predpokladu, že táto metóda neumožní určiť obvyklý pobyt dieťaťa, vnútroštátne súdy, na ktorých sa začalo konanie, musia rozhodnúť na základe ostatných ustanovení nariadenia č. 2201/2003 – buď na základe článku 13 tohto nariadenia, ak nemožno určiť obvyklý pobyt dieťaťa, alebo na základe článku 15 tohto nariadenia, ak považujú za vhodné odmietnuť svoju právomoc založenú na obvyklom pobyte dieťaťa.(39)

101. V tejto súvislosti treba poukázať na rôzne aspekty úlohy vnútroštátnych súdov podľa nariadenia č. 2201/2003.(40)

102. Článok 17 nariadenia č. 2201/2003 ukladá vnútroštátnym súdom povinnosť aj bez návrhu vyhlásiť, že nemajú právomoc, pokiaľ táto právomoc nie je založená na ustanoveniach uvedeného nariadenia a na základe tohto nariadenia má právomoc súd iného členského štátu.

103. Zo štruktúry nariadenia č. 2201/2003 však možno určite vyvodiť, že toto nariadenie vnútroštátnym súdom okrem povinnosti skúmať vlastnú právomoc(41), pričom im ukladá povinnosť v prípade potreby vyzvať účastníkov konania, aby v tejto súvislosti predložili pripomienky(42), ukladá povinnosť založiť z úradnej moci svoju právomoc na uvedenom nariadení. Aby zabezpečili ochranu najlepšieho záujmu dieťaťa, sú v tejto súvislosti povinné skúmať všetky dôvody právomoci, ktoré prichádzajú do úvahy, a najmä možnosť odmietnuť svoju právomoc v prospech iného súdu, ktorý je vo vhodnejšej situácii na prejednanie veci.

104. Toto konštatoval aj Súdny dvor v už citovanom rozsudku A(43), kde uviedol výnimočný príklad, keď vnútroštátny súd, ktorý nemôže určiť obvyklý pobyt dieťaťa, musí podľa článku 13 nariadenia č. 2201/2003 odmietnuť vykonávať svoju právomoc v prospech súdov členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza. Vnútroštátny súd môže rovnako odmietnuť vykonávať právomoc na základe článku 16 uvedeného nariadenia. Týmito dvoma možnosťami sa budem zaoberať postupne.

2.      Skúmanie možnosti postúpenia veci inému súdu

105. Konanie vo veci samej poskytuje výborný príklad podmienok, za ktorých by súd mohol postúpiť vec inému súdu. Vzhľadom na pochybnosti uvedené vo svojom rozhodnutí z 15. apríla 2010 High Court of Justice (England & Wales), Family Division, nepochybne mohol odmietnuť vykonávať svoju právomoc na základe článku 13 nariadenia č. 2201/2003. Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) mohol vzhľadom na vývoj situácie tiež rozhodnúť o postúpení veci francúzskym súdom, ktoré sú v súčasnosti určite vo vhodnejšej situácii na rozhodnutie sporu vo veci samej.

a)      Postúpenie veci súdu členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza: článok 13 nariadenia č. 2201/2003

106. Článok 13 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 stanovuje, že ak nemožno určiť obvyklý pobyt dieťaťa a právomoc nemožno založiť podľa článku 12 tohto nariadenia, právomoc majú súdy členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza.

107. Vnútroštátny súd si v odôvodnení návrhu na začatie prejudiciálneho konania položil otázku, či možno uvažovať o tom, že 12. októbra 2009 dieťa už nemalo obvyklý pobyt.

108. Komisia vo svojich písomných pripomienkach túto možnosť uviedla. S poukázaním na rozsudok, ktorý vydal sudca Brandon of Oakbrook(44), totiž zdôraznila, že osoba môže za jediný deň ukončiť svoj obvyklý pobyt v členskom štáte, ak z neho odíde s dôkladne uváženým zámerom nevrátiť sa do tohto štátu a namiesto toho sa rozhodne natrvalo presunúť svoj pobyt do iného členského štátu. Táto osoba však nemôže za jediný deň nadobudnúť obvyklý pobyt v druhom členskom štáte, keďže na nadobudnutie obvyklého pobytu v druhom členskom štáte sa vyžaduje pomerne dlhá doba a dôkladne uvážený zámer. Počas tejto pomerne dlhej doby táto osoba teda už nebude mať obvyklý pobyt v prvom členskom štáte, avšak nezíska ani nový obvyklý pobyt v druhom členskom štáte. Komisia z toho vyvodzuje, že je úlohou súdu, aby určil, či matka mala pevný zámer nevrátiť sa do Anglicka, pričom túto skutočnosť musí preukázať matka v súlade s ustanoveniami vnútroštátneho práva vnútroštátneho súdu.

109. Vláda Spojeného kráľovstva v mierne odlišnom kontexte tiež tvrdí, že vnútroštátny súd mohol po zohľadnení všetkých relevantných faktorov na základe osobitostí daného prípadu dospieť k záveru, že dieťa mohlo stratiť svoj obvyklý pobyt v členskom štáte okamžite po jeho odchode z tohto členského štátu. Vláda Spojeného kráľovstva v tejto súvislosti zdôrazňuje, že takáto situácia neznamená zníženie úrovne ochrany dieťaťa, keďže článok 13 nariadenia č. 2201/2003 výslovne stanovuje právomoc členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza.

110. Možno teda opäť zotrvať na stanovisku, že prináleží vnútroštátnym súdom, aby preskúmali, či sú splnené podmienky na uplatnenie článku 13 nariadenia č. 2201/2003, a či je v dôsledku toho potrebné uplatniť toto ustanovenie.

b)      Postúpenie veci súdu, ktorý je vo vhodnejšej situácii na prejednanie veci: článok 16 nariadenia č. 2201/2003 a námietka miestnej nepríslušnosti

111. Článok 15 nariadenia č. 2201/2003 stanovuje, že vo výnimočných prípadoch, ak sa súdy členského štátu, ktoré majú právomoc, domnievajú, že súd iného členského štátu, vo vzťahu ku ktorému má dieťa osobitnú väzbu, je vo vhodnejšej situácii na prejednanie veci, a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa, môžu buď prerušiť konanie vo veci a vyzvať účastníkov, aby podali svoj návrh na súd tohto iného členského štátu podľa odseku 4 tohto článku, alebo požiadať súd iného členského štátu, aby prevzal právomoc podľa odseku 5 tohto článku.

112. Článok 15 ods. 2 nariadenia č. 2201/2003 stanovuje, že túto možnosť možno využiť aj z vlastného podnetu vnútroštátneho súdu, na ktorom sa začalo konanie.

113. Možno teda zotrvať na stanovisku, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby preskúmal, či sú splnené podmienky na uplatnenie článku 15 nariadenia č. 2201/2003 v situácii posudzovanej v konaní vo veci samej, a či je v dôsledku toho potrebné uplatniť toto ustanovenie.

C –    Návrh

114. Na prvú prejudiciálnu otázku vnútroštátneho súdu treba preto odpovedať takto. Vo všeobecnosti musí vnútroštátny súd, na ktorom bol podaný návrh týkajúci sa rodičovských práv a povinností k dieťaťu, výslovne rozhodnúť o svojej právomoci na základe nariadenia č. 2201/2003 po postupnom preskúmaní rôznych skutočností, na ktorých možno založiť túto právomoc na základe uvedeného nariadenia. V rámci tohto skúmania musí v najlepšom záujme dieťaťa určiť obvyklý pobyt dieťaťa na základe posúdenia všetkých osobitných skutkových okolností danej situácie. Za takých okolností, ako sú okolnosti konania vo veci samej, ktorá sa jednak vyznačuje tým, že došlo k oprávnenému premiestneniu dieťaťa z členského štátu, v ktorom malo obvyklý pobyt, do iného členského štátu, a jednak tým, že okamžite, ale až po tomto premiestnení bolo začaté konanie na súde v členskom štáte pôvodného pobytu, uvedený súd sa konkrétnejšie musí osobitne usilovať určiť, či má toto premiestnenie z krátkodobého hľadiska skutočne za následok stratu pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa a nadobudnutie nového obvyklého pobytu v členskom štáte určenia. V tejto súvislosti musí vziať do úvahy prednostne a konkrétne vôľu osoby, ktorá je nositeľom rodičovských práv a povinností a ktorá dieťa oprávnene premiestnila, s prihliadnutím najmä na vek dieťaťa, a po umožnení tejto osobe, aby predložila svoje pripomienky a uviedla všetky dôvody tohto premiestnenia. Osobe, ktorá za týchto okolností spochybňuje nadobudnutie nového obvyklého pobytu, prináleží, aby uviedla skutočnosti, ktoré preukazujú, že toto premiestnenie nie je odôvodnené vôľou založiť nový obvyklý pobyt v členskom štáte určenia. Napokon, ak vnútroštátny súd nie je schopný určiť obvyklý pobyt dieťaťa, musí to konštatovať a v súlade so zásadou blízkosti rozhodnúť o svojej právomoci na základe ustanovení článku 13 alebo článku 15 nariadenia č. 2201/2003.

VI – O druhej a tretej otázke

A –    Úvodné poznámky k relevantnosti položených otázok

1.      Vymedzenie problému

115. Druhou zarážkou svojej prvej otázky(45), ako aj svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora na výklad článku 10 nariadenia č. 2201/2003, ktorý stanovuje kritériá právomoci v prípade únosu dieťaťa.

116. Okrem toho svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či môže súd na účely ustanovení nariadenia č. 2201/2003 predstavovať „orgán alebo iný subjekt“, pričom tieto pojmy a toto spojenie sú použité iba v článkoch 10 a 11 uvedeného nariadenia.

117. Ako Komisia zdôraznila vo svojich písomných pripomienkach, vnútroštátny súd neuvádza dôvody, pre ktoré na rozhodnutie sporu, ktorý prejednáva, potrebuje odpoveď na túto otázku. Komisia však zdôrazňuje, že táto otázka zrejme vychádza z predpokladu, že ak anglické súdy majú opatrovnícke právo od 9. októbra 2010, zadržiavanie dieťaťa mimo Anglicka je neoprávnené, a teda môže viesť k uplatneniu tak Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí, ako aj článku 11 nariadenia č. 2201/2003, ktorý osobitne upravuje návrat dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania.

118. Otec dieťaťa v tejto súvislosti okrem iného tvrdí, že hoci odchod matky s dieťaťom nebol od začiatku neoprávnený, zadržiavanie dieťaťa mimo Anglicka sa stalo neoprávneným, pretože matka nesplnila jednotlivé rozhodnutia vydané anglickými súdmi.

119. V tejto súvislosti by bolo tiež možné konštatovať, že druhá otázka položená vnútroštátnym súdom implicitne odkazuje na ustanovenia článku 11 nariadenia č. 2201/2003.

120. Z otázok vnútroštátneho súdu teda vyplýva, že vnútroštátny súd, prinajmenšom implicitne, zastáva názor, že skutkové okolnosti konania vo veci samej sú porovnateľné s únosom dieťaťa, a preto sa naň vzťahuje tak Haagsky dohovor o medzinárodných únosoch detí, ako aj články 10 a 11 nariadenia č. 2201/2003.

121. Zo samotného návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že žalobkyňa vo veci samej odišla z Anglicka na ostrov Réunion oprávnene, čo sa navyše uvádza aj v rozhodnutí High Court of Justice (England & Wales), Family Division, z 15. apríla 2010. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa totiž uvádza, že žalobkyňa vo veci samej bola jedinou nositeľkou rodičovských práv a povinností k dieťaťu, a teda jedinou osobou, ktorá mala opatrovnícke právo v zmysle článkov 3 a 5 Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí.

122. Vnútroštátny súd uvádza, že v Anglicku a Walese otec automaticky nemá rodičovské práva a povinnosti k dieťaťu narodenému mimo manželstva. Môže však nadobudnúť tieto rodičovské práva a povinnosti buď tak, že bude uvedený ako otec v rodnom liste dieťaťa, alebo uzavretím dohody o rodičovských právach a povinnostiach s matkou, alebo na základe súdneho rozhodnutia, ktoré mu prizná rodičovské práva a povinnosti („parental responsibility order“).

123. Vzhľadom na skutkový stav vo veci samej nemecká a francúzska vláda na pojednávaní takisto vyjadrili pochybnosti o relevantnosti týchto otázok položených vnútroštátnym súdom.

2.      Posúdenie

124. V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že k „neoprávnenému premiestneniu alebo zadržiavaniu dieťaťa“ v zmysle článku 2 bodu 11 nariadenia č. 2201/2003 môže dôjsť iba v prípade porušenia opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním.

125. Ako konštatoval vnútroštátny súd a ako zhodne uviedla žalobkyňa a žalovaný vo veci samej, vláda Spojeného kráľovstva a Komisia vo svojich písomných a ústnych pripomienkach a nemecká, írska a francúzska vláda vo svojich ústnych pripomienkach, odchod matky s dieťaťom bol oprávnený. Nebol v rozpore s opatrovníckym právom otca dieťaťa ani s opatrovníckym právom iného orgánu alebo iného subjektu.(46)

126. Článok 10 nariadenia č. 2201/2003, ktorý stanovuje osobitné kritérium právomoci v prípade únosu dieťaťa, sa použije iba v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa v zmysle článku 2 bodu 11 nariadenia č. 2201/2003.

127. Ako Súdny dvor rozhodol vo svojom rozsudku McB.(47), neoprávnenosť premiestnenia dieťaťa na účely uplatnenia nariadenia č. 2201/2003 závisí výlučne od existencie opatrovníckeho práva priznaného uplatniteľným vnútroštátnym právom, ktoré bolo týmto premiestnením porušené.

128. Súdny dvor v uvedenom rozsudku tiež rozhodol, že tento výklad nariadenia č. 2201/2003 nie je nezlučiteľný s právami, ktoré zaručuje Charta, a najmä jej články 7 a 24, ktoré zaručujú právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života a základné práva dieťaťa, avšak len za predpokladu, že otec dieťaťa mal právo domáhať sa priznania opatrovníckeho práva k svojmu dieťaťu pred jeho premiestnením.(48)

129. V tejto súvislosti treba dodať, že podľa článku 3 Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí môže k „neoprávnenému premiestneniu“ alebo „neoprávnenému zadržaniu“ dieťaťa dôjsť, iba ak sú splnené dve podmienky. Prvou podmienkou je, že došlo k porušeniu opatrovníckeho práva priznaného právom štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním.(49) Druhou podmienkou je, že toto právo sa skutočne vykonávalo.(50)

130. Článok 3 Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí navyše v druhom odseku stanovuje, že takéto opatrovnícke právo možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona, alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu. Inak povedané, spôsoby nadobudnutia opatrovníckeho práva v zmysle Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí zodpovedajú trom spôsobom nadobudnutia rodičovských práv a povinností stanovených právnymi predpismi Anglicka a Walesu.

131. Z toho vyplýva, že vzhľadom na informácie, ktoré poskytol Súdnemu dvoru samotný vnútroštátny súd a ktoré nie sú sporné, sa článok 10 nariadenia č. 2201/2003 zrejme nevzťahuje na situáciu posudzovanú v konaní vo veci samej.

132. Žalobkyňa a žalovaný vo veci samej, vláda Spojeného kráľovstva a Komisia vo svojich písomných a ústnych pripomienkach, ako aj nemecká, írska a francúzska vláda na pojednávaní však napriek svojim pochybnostiam v tejto súvislosti uviedli návrhy odpovedí na takto položené otázky.

133. Preto sa budem ďalej stručne zaoberať druhou a treťou otázkou, ktoré položil vnútroštátny súd iba subsidiárne.

134. Je však vhodné využiť príležitosť, ktorú ponúka prejednávaná vec, a pripomenúť vnútroštátnym súdom, že medzi ich povinnosti v rámci prejudiciálneho konania upraveného článkom 267 ZFEÚ patrí aj povinnosť uviesť dôvody, pre ktoré zastávajú názor, že odpoveď na otázku alebo otázky, ktoré položili, potrebujú na rozhodnutie sporu, ktorý prejednávajú. Táto požiadavka je obzvlášť dôležitá v naliehavých prejudiciálnych konaniach.

B –    O druhej otázke

135. Svojou druhou otázkou vnútroštátny súd vyzýva Súdny dvor, aby sa vyjadril k otázke, či súd môže predstavovať „orgán alebo iný subjekt“, ktorému môže byť zverené opatrovnícke právo na účely nariadenia č. 2201/2003.

136. Ako som už uviedol v úvodných poznámkach, táto otázka si vyžaduje výklad článkov 10 a 11 nariadenia č. 2201/2003, ktoré sú jedinými ustanoveniami uvedeného nariadenia, kde sa v súvislosti s opatrovníckym právom spomína „orgán“ alebo „iný subjekt“(51).

137. Nariadenie č. 2201/2003 nestanovuje, čo treba rozumieť pod pojmom „orgán“ v zmysle článkov 10 a 11.

138. V už citovanom rozsudku McB.(52) Súdny dvor však v tejto súvislosti uviedol, že na rozdiel od pojmu „opatrovnícke právo“, ktorý je vo vzťahu k právu členských štátov autonómnym pojmom Spoločenstva, keďže je vymedzený v článku 2 bode 9 nariadenia č. 2201/2003, určenie nositeľa opatrovníckeho práva sa vzhľadom na znenie článku 2 bodu 11 uvedeného nariadenia spravuje právom členských štátov.(53)

139. Žalobkyňa a žalovaný vo veci samej, vláda Spojeného kráľovstva, írska a francúzska vláda, ako aj Komisia všeobecne poukázali na už citovaný rozsudok McB., pričom vo svojich písomných podaniach alebo na pojednávaní zdôraznili, že podľa ich názoru nič nebráni tomu, aby bolo opatrovnícke právo priznané súdu.

140. Iba nemecká vláda na pojednávaní uviedla, že súdu, na ktorom bol podaný návrh týkajúci sa opatrovníckeho práva k dieťaťu podľa článku 1 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 2201/2003, nemožno priznať postavenie orgánu v zmysle článkov 10 a 11 uvedeného nariadenia, pretože by sa tým narušilo jednotné uplatňovanie uvedeného nariadenia. Táto vláda však dodáva, že nariadenie č. 2201/2003 nevylučuje možnosť priznať takéto právo súdu.

141. Ako rozhodol Súdny dvor v už citovanom rozsudku McB., vo všeobecnosti teda nie je sporné, že podmienky priznania opatrovníckeho práva a rodičovských práv a povinností sa spravujú právom členských štátov. Otázka, či sa pojem „orgán“ uvedený v článkoch 10 a 11 nariadenia č. 2201/2003 v tejto súvislosti tiež má spravovať právom členských štátov, však môže byť vzhľadom na námietku nemeckej vlády sporná.

142. V tejto súvislosti možno poznamenať, že článok 2 bod 9 nariadenia č. 2201/2003 vymedzuje „opatrovnícke právo“ ako „práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa“. Článok 2 bod 7 tohto nariadenia stanovuje, že takto vymedzené opatrovnícke právo je jedným z atribútov rodičovských práv a povinností, ktoré sú vymedzené ako „všetky práva a povinnosti týkajúce sa osoby alebo majetku dieťaťa, ktoré nadobudla fyzická osoba alebo právnická osoba rozsudkom, zo zákona alebo na základe dohody, ktorá má právne účinky.“

143. Na základe porovnania článku 2 bodu 7 nariadenia č. 2201/2003, ktorý vymedzuje rodičovské práva a povinnosti bez odkazu na právne poriadky členských štátov, a článku 2 bodu 11 uvedeného nariadenia, ktorý vymedzuje neoprávnené premiestnenie a zadržiavanie, by bolo možné dospieť k výkladu, podľa ktorého Súdnemu dvoru prináleží určiť obsah pojmu „orgán“ v zmysle týchto dvoch ustanovení.

144. Je však dosť ťažko predstaviteľné, že Súdny dvor by skutočne mohol podať autonómny a jednotný výklad tohto pojmu s prihliadnutím na kontext ustanovení a na cieľ, ktorý sleduje daná právna úprava(54), a v snahe vyložiť ho tak, aby plne zodpovedal cieľu, ktorý sleduje táto právna úprava, a zároveň v ostatnom odkázal na právo členských štátov(55).

145. Vláda Spojeného kráľovstva a írska vláda však na pojednávaní poukázali na význam možnosti priznať súdu postavenie orgánu, ktorý je nositeľom opatrovníckeho práva, tak z hľadiska uplatňovania nariadenia č. 2201/2003, ako aj Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí. V niektorých členských štátoch, ako napríklad v Írsku a v Anglicku a Walese, rodičovské práva a povinnosti a opatrovnícke právo automaticky nepatria biologickému otcovi, ktorý ich môže nadobudnúť iba na základe súhlasu matky, alebo na základe rozhodnutia príslušného súdu. Za týchto okolností je nevyhnutné, aby súd, ktorý rozhoduje o návrhu biologického otca na priznanie rodičovských práv a povinností, mal opatrovnícke právo. Ak by takéto právo nemal, súd, ktorý rozhoduje o návrhu otca, by nemohol zabrániť tomu, aby matka pred vydaním rozhodnutia, ktorým súd prípadne prizná rodičovské práva a povinnosti otcovi, odišla po začatí konania z daného štátu s cieľom vyhnúť sa právomoci tohto súdu.

146. Komisia na pojednávaní v tejto súvislosti v reakcii na argument nemeckej vlády uviedla, že k priznaniu opatrovníckeho práva súdom v týchto členských štátoch dochádza na základe ich právnych predpisov, a teda zo zákona, a nie iba z dôvodu začatia konania na týchto súdoch.

147. Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú otázku vnútroštátneho súdu tak, že článok 2 body 7, 9 a 11, ako aj články 10 a 11 nariadenia č. 2201/2003 sa majú vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu môže predstavovať „orgán alebo iný subjekt“ v zmysle týchto ustanovení, ktorému možno priznať opatrovnícke právo na účely ustanovení uvedeného nariadenia, pokiaľ mu toto opatrovnícke právo priamo priznávajú právne predpisy daného členského štátu.

C –    O tretej otázke

148. Tretia otázka vnútroštátneho súdu sa týka výkladu článku 10 a článku 19 ods. 2 nariadenia č. 2201/2003 a konkrétnejšie pravidiel, ktoré sa vzťahujú na prípad koexistencie odporujúcich si rozhodnutí vydaných súdmi dvoch členských štátov, ak jedno rozhodnutie bolo vydané na základe nariadenia č. 2201/2003 a druhé na základe Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí.

1.      Pripomienky účastníkov konania vo veci samej, vlád dotknutých členských štátov a Komisie

149. Matka dieťaťa v prvom rade tvrdí, že vzhľadom na to, že premiestnenie dieťaťa bolo oprávnené, článok 10 nariadenia č. 2201/2003 sa neuplatní. Uvádza však, že na prvý odsek tretej otázky vnútroštátneho súdu treba odpovedať v tom zmysle, že článok 10 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 sa neuplatňuje po tom, čo súdy dožiadaného členského štátu zamietli návrh na návrat dieťaťa na základe Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí. Nenavrhuje však priamu odpoveď na druhý odsek tretej otázky vnútroštátneho súdu. Poznamenáva totiž iba to, že správne uplatňovaný systém nariadenia č. 2201/2003 musí umožniť, aby sa predišlo akémukoľvek konfliktu, a v tejto súvislosti poukazuje na to, že je nevyhnutné, aby súdy členských štátov využívali európsku justičnú sieť, aby sa jednotne uplatňovali pravidlá litispendencie a aby sa striktne dodržiavali pravidlá týkajúce sa začatia konania stanovené článkom 16 nariadenia č. 2201/2003. V každom prípade, ak otázku právomoci nemožno vyriešiť, prináleží vnútroštátnym súdom, aby použili článok 15 nariadenia č. 2201/2003 s cieľom zabezpečiť ochranu najlepšieho záujmu detí v súlade s Chartou a s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

150. Otec dieťaťa tvrdí, že vzhľadom na to, že anglické súdy začali konať o návrhu vo veci rodičovských práv a povinností ako prvé, francúzsky súd, na ktorý matka podala rovnaký návrh 28. októbra 2009, mal v súlade s článkom 19 nariadenia č. 2201/2003 prerušiť konanie, kým sa nepotvrdí právomoc anglických súdov. Rozhodnutie francúzskeho súdu z 15. marca 2010 o návrhu na návrat dieťaťa na základe Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí neumožňuje založiť právomoc francúzskeho súdu.

151. Vláda Spojeného kráľovstva pripomína, že podľa článku 60 písm. e) nariadenia č. 2201/2003 má toto nariadenie síce prednosť pred Haagskym dohovorom o medzinárodných únosoch detí, ale podľa článku 62 nariadenia č. 2201/2003 tento dohovor zostáva v platnosti vo vzťahu k veciam, na ktoré sa toto nariadenie nevzťahuje. Poukazujúc na to, že nariadenie č. 2201/2003 iba obmedzene upravuje uplatňovanie Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí v prípade podania návrhu na základe tohto dohovoru, vláda Spojeného kráľovstva tvrdí, že súd členského štátu, ktorý začal konať ako prvý vo veci týkajúcej sa rodičovských práv a povinností, pri posudzovaní svojej právomoci na základe uvedeného nariadenia nie je viazaný rozhodnutím súdu iného členského štátu, ktorý rozhodol o návrhu podľa tohto dohovoru.

152. Nemecká vláda, ktorá na pojednávaní zdôraznila, že tretia otázka vnútroštátneho súdu nie je relevantná pre vyriešenie sporu vo veci samej, keďže premiestnenie dieťaťa bolo oprávnené, napriek tomu uviedla svoje stanovisko. V tejto súvislosti zdôraznila, že hoci článok 17 nariadenia č. 2201/2003 ukladá súdom členských štátov povinnosť skúmať svoju právomoc na základe uvedeného nariadenia, ako aj na základe Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí, nijaké ustanovenie neurčuje, ktorý súd rozhoduje v poslednom stupni. Vzhľadom na to, že oba tieto nástroje sú založené na rovnakých podmienkach, a vzhľadom na to, že členské štáty sú povinné ich dodržiavať a dbať na jednotnosť svojich rozhodnutí, ich prepojenie musí pritom umožniť, aby sa predišlo akémukoľvek konfliktu. Vzhľadom na rozdielnosť procesných predpisov a právnej úpravy dokazovania sa však môže stať, že súd členského štátu založí svoju právomoc na článku 10 nariadenia č. 2201/2003, hoci súd iného členského štátu už zamietol návrh na návrat podľa Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí.

153. Francúzska vláda v prvom rade zdôrazňuje, že vzhľadom na to, že článok 10 nariadenia č. 2201/2003 sa nevzťahuje na prejednávanú vec, prvý odsek tretej otázky vnútroštátneho súdu nie je relevantný. V súvislosti s druhým odsekom tretej otázky vnútroštátneho súdu francúzska vláda uviedla, že súd, ktorý koná na základe Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí, nemôže vyriešiť prípadný konflikt konaní medzi dvoma súdmi, na ktorých sa začalo konanie na základe nariadenia č. 2201/2003. Takýto konflikt konaní však upravuje článok 19 ods. 2 nariadenia č. 2201/2003.

154. Komisia sa snaží odpovedať na tretiu otázku poukázaním na ustanovenia článkov 8, 10 a 11 nariadenia č. 2201/2003. Po prvé anglický súd môže založiť svoju právomoc na článku 8 uvedeného nariadenia, ak je splnená podmienka týkajúca sa obvyklého pobytu. Rozhodnutie vydané na základe tohto ustanovenia, či už je dočasné alebo konečné, je teda vykonateľné v súlade s ustanoveniami kapitoly III uvedeného nariadenia. Začatie konania na súde má za následok uplatnenie ustanovení článku 19 ods. 2 nariadenia č. 2201/2003, takže súd iného členského štátu, na ktorom bol podaný návrh s rovnakým predmetom a rovnakým dôvodom, musí konanie prerušiť.

155. Po druhé Komisia poukazuje na to, že anglické súdy nemôžu založiť svoju právomoc na článku 10 nariadenia č. 2201/2003, a uvádza, že začatie konania na súde na základe tohto ustanovenia má rovnako za následok uplatnenie ustanovení týkajúcich sa prekážky začatej veci, pokiaľ nejde o konanie, ktorého predmetom je iba návrh na nariadenie predbežného opatrenia podľa článku 20 nariadenia č. 2201/2003.

156. Po tretie Komisia zastáva názor, že z článku 11 nariadenia č. 2201/2003 vyplýva povinnosť rozlišovať právomoc dožiadaného štátu určiť, či treba nariadiť návrat dieťaťa, a právomoc členského štátu pôvodu zrušiť takéto rozhodnutie. Dožiadaný štát má právomoc na základe Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí a nie na základe článku 11 nariadenia č. 2201/2003, keďže súd, na ktorom sa začalo konanie, v uvedenom štáte musí mať právomoc vyriešiť predbežnú otázku, či dieťa bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v zmysle článku 3 uvedeného dohovoru. Ak by tento súd rozhodol, že nejde o taký prípad, toto rozhodnutie nemôže byť záväzné pre súd štátu pôvodu, na ktorom sa neskôr začalo konanie na základe článku 11 ods. 8 nariadenia č. 2201/2003.

157. Komisia z toho vyvodzuje záver, že rozhodnutia vydané súdmi dožiadaného štátu sa obmedzujú na uplatňovanie Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí a nemôžu mať nijaký vplyv na všeobecné dôvody právomoci stanovené nariadením č. 2201/2003.

2.      Posúdenie

158. Je zrejmé, že odpovede na tretiu otázku sú dosť odlišné. Ako Komisia uviedla vo svojich podaniach, takto sformulovaná otázka vnútroštátneho súdu v skutočnosti celkom nezodpovedá zneniu položenej zdvojenej otázky. Táto skutočnosť si preto vyžaduje objasnenie.

a)      Objasnenie tretej otázky

159. Vnútroštátny súd sa po prvé pýta, či sa článok 10 nariadenia č. 2201/2003 uplatňuje aj po tom, ako súdy dožiadaného členského štátu zamietli návrh na návrat dieťaťa na základe Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí pre nesplnenie podmienok uplatňovania článkov 3 a 5 tohto dohovoru.

160. Vnútroštátny súd sa po druhé pýta, či francúzsky súd, ktorý 15. marca 2010 zamietol návrh otca na návrat dieťaťa na základe Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí, pretože otec nemal opatrovnícke právo k dieťaťu v zmysle článkov 3 a 5 tohto dohovoru, mohol na základe tejto skutočnosti založiť svoju právomoc na prejednanie sporu týkajúceho sa rodičovských práv a povinností k dieťaťu, alebo či naopak mal priznať High Court of Justice (England & Wales), Family Division, postavenie súdu, ktorý začal konať ako prvý, podľa článku 19 ods. 2 nariadenia č. 2201/2003.

161. Obidve otázky sa teda v podstate týkajú uplatňovania pravidiel litispendencie stanovených nariadením č. 2201/2003 v dvoch odlišných situáciách. V prvej situácii súčasne existujú dve odporujúce si rozhodnutia súdov rôznych členských štátov, pričom jedno bolo vydané na základe nariadenia č. 2201/2003 a druhé bolo vydané na základe Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí. V druhej situácii súčasne existujú dve odporujúce si rozhodnutia súdov rôznych členských štátov, ktoré však boli vydané na základe nariadenia č. 2201/2003.

b)      Rozpor medzi rozhodnutím vydaným na základe nariadenia č. 2201/2003 a rozhodnutím vydaným na základe Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí

162. V tomto prípade ide o situáciu(56), v ktorej súčasne existujú na jednej strane rozhodnutia anglických súdov, ktoré založili svoju právomoc na prejednanie sporu vo veci rodičovských práv a povinností na základe nariadenia č. 2201/2003, ktorý patrí do pôsobnosti článkov 10 a 11 nariadenia č. 2201/2003, a na druhej strane francúzske rozhodnutie, ktorým bol návrh otca podaný v rámci tohto sporu na základe Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí zamietnutý ako nedôvodný.

163. Podľa môjho názoru článok 11 ods. 8 nariadenia č. 2201/2003 obsahuje odpoveď na túto otázku. Toto ustanovenie totiž upravuje možnosť súdu členského štátu, ktorý má právomoc na základe nariadenia č. 2201/2003, vydať rozhodnutie o nariadení návratu dieťaťa po vydaní rozhodnutia o nevrátení na základe článku 13 Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí.

c)      Rozpor medzi rozhodnutiami vydanými na základe nariadenia č. 2201/2003

164. V tomto prípade ide o situáciu, v ktorej súčasne existujú na jednej strane rozhodnutia anglických súdov z 12. októbra 2009 a z 15. apríla 2010 a na druhej strane rozhodnutie francúzskeho súdu z 23. júna 2010, ktoré rozhodli o svojej právomoci podľa nariadenia č. 2201/2003 na prejednanie toho istého sporu vo veci rodičovských práv a povinností, aj keď na odlišnom základe.

165. Cieľom ustanovení nariadenia č. 2201/2003 týkajúcich sa litispendencie, konkrétne ustanovení článku 19 ods. 2 tohto nariadenia, je upraviť práve takýto druh situácie. Francúzsky súd bol povinný prerušiť konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc anglického súdu, ktorý začal konať ako prvý.(57)

166. Treba dodať, že skutočnosť, že rozhodnutie francúzskeho súdu je založené na skoršom rozhodnutí toho istého súdu, ktorým bol návrh otca podaný na základe Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí zamietnutý ako nedôvodný, nič nemení na tomto konštatovaní, keďže prvé rozhodnutie bolo vydané na základe nariadenia č. 2201/2003.

d)      Návrh

167. Preto treba na tretiu otázku vnútroštátneho súdu odpovedať tak, že po prvé nariadenie č. 2201/2003 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni možnosti súdu členského štátu, ktorý má právomoc podľa článku 10 uvedeného nariadenia, prijať akékoľvek opatrenie na zabezpečenie návratu dieťaťa po vydaní rozhodnutia o nevrátení na základe Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí a po druhé, že článok 19 ods. 2 nariadenia č. 2201/2003 sa má vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu, na ktorom bol podaný návrh vo veci rodičovských práv a povinností, musí v prípade, ak začal konať neskôr ako súd iného členského štátu, na ktorom bol podaný návrh s rovnakým predmetom a rovnakým dôvodom, prerušiť konanie, kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý. Skutočnosť, že právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, je založená na článku 10 nariadenia č. 2201/2003 a že právomoc súdu, ktorý začal konať ako druhý, je založená na skôr vydanom rozhodnutí o nevrátení podľa Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí z dôvodu nesplnenia podmienok článkov 3 a 5 uvedeného dohovoru, je v tejto súvislosti irelevantná, keďže uvedený súd, ktorý začal konať ako druhý, má právomoc podľa uvedeného nariadenia.

VII – Návrh

168. Vzhľadom na tieto poznámky a s poukázaním na výhrady týkajúce sa relevantnosti druhej a tretej otázky navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky, ktoré položil Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division), odpovedal takto:

1.      Vo všeobecnosti musí vnútroštátny súd, na ktorom bol podaný návrh týkajúci sa rodičovských práv a povinností k dieťaťu, výslovne rozhodnúť o svojej právomoci na základe nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, po postupnom preskúmaní rôznych skutočností, na ktorých možno založiť túto právomoc na základe uvedeného nariadenia.

         V rámci tohto skúmania musí v najlepšom záujme dieťaťa určiť obvyklý pobyt dieťaťa na základe posúdenia všetkých osobitných skutkových okolností danej situácie.

         Za takých okolností, ako sú okolnosti konania vo veci samej, ktorá sa jednak vyznačuje tým, že došlo k oprávnenému premiestneniu dieťaťa z členského štátu, v ktorom malo obvyklý pobyt, do iného členského štátu, a jednak tým, že okamžite, ale až po tomto premiestnení bolo začaté konanie na súde v členskom štáte pôvodného pobytu, uvedený súd sa konkrétnejšie musí osobitne snažiť určiť, či má toto premiestnenie z krátkodobého hľadiska skutočne za následok stratu pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa a nadobudnutie nového obvyklého pobytu v členskom štáte určenia.

         V tejto súvislosti musí vziať do úvahy prednostne a konkrétne vôľu osoby, ktorá je nositeľom rodičovských práv a povinností a ktorá dieťa oprávnene premiestnila, s prihliadnutím najmä na vek dieťaťa, po umožnení tejto osobe, aby predložila svoje pripomienky a uviedla všetky dôvody tohto premiestnenia.

         Osobe, ktorá za týchto okolností spochybňuje nadobudnutie nového obvyklého pobytu, prináleží, aby uviedla skutočnosti, ktoré preukazujú, že toto premiestnenie nie je odôvodnené vôľou založiť nový obvyklý pobyt v členskom štáte určenia.

         Napokon, ak vnútroštátny súd nie je schopný určiť obvyklý pobyt dieťaťa, musí to konštatovať a v súlade so zásadou blízkosti rozhodnúť o svojej právomoci na základe ustanovení článku 13 alebo článku 15 nariadenia č. 2201/2003.

2.      Článok 2 body 7, 9 a 11, ako aj články 10 a 11 nariadenia č. 2201/2003 sa majú vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu môže predstavovať „orgán alebo iný subjekt“ v zmysle týchto ustanovení, ktorému možno priznať opatrovnícke právo na účely ustanovení uvedeného nariadenia, pokiaľ mu toto opatrovnícke právo priamo priznávajú právne predpisy daného členského štátu.

3.      Nariadenie č. 2201/2003 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni možnosti súdu členského štátu, ktorý má právomoc podľa článku 10 uvedeného nariadenia, prijať akékoľvek opatrenie na zabezpečenie návratu dieťaťa po vydaní rozhodnutia o nevrátení na základe Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25. októbra 1980.

         Článok 19 ods. 2 nariadenia č. 2201/2003 sa má vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu, na ktorom bol podaný návrh vo veci rodičovských práv a povinností, musí v prípade, ak začal konať neskôr ako súd iného členského štátu, na ktorom bol podaný návrh s rovnakým predmetom a rovnakým dôvodom, prerušiť konanie, kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý. Skutočnosť, že právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, je založená na článku 10 nariadenia č. 2201/2003 a že právomoc súdu, ktorý začal konať ako druhý, je založená na skôr vydanom rozhodnutí o nevrátení podľa Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25. októbra 1980 z dôvodu nesplnenia podmienok článkov 3 a 5 uvedeného dohovoru, je v tejto súvislosti irelevantná, keďže uvedený súd, ktorý začal konať ako druhý, má právomoc podľa uvedeného nariadenia.

---

1 – Jazyk prednesu: francúzština.

---

2 – Ú. v. EÚ L 338, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 243.

---

3 – C‑523/07, Zb. s. I‑2805.

---

4 – Ďalej len „Charta“.

---

5 – UNTS, 1983, zv. 1343, č. 22514, s. 89, ďalej len „Haagsky dohovor o medzinárodných únosoch detí“.

---

6 – Re H (Abduction: Rights of custody) [2000] 1 FLR 374.

---

7 – Pozri bod 41 tohto stanoviska.

---

8 – Pozri bod 38 tohto stanoviska.

---

9 – Pozri bod 115 a nasl. tohto stanoviska.

---

10 – K argumentácii otca dieťaťa však pozri bod 91 tohto stanoviska.

---

11 – K takto vytvorenému systému právomocí pozri bod 104 a nasl. tohto stanoviska.

---

12 – Tým, že takto stanovuje presné a jednotné vecné kritérium, rovnako ako ho stanovoval článok 11 ods. 4 nariadenia Rady (ES) č. 1347/2000 z 29. mája 2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností k spoločným deťom manželov (Ú. v. ES L 160, s. 19; Mim. vyd. 19/01, s. 209), sa článok 16 nariadenia č. 2201/2003 odlišuje od výkladu článku 21 Bruselského dohovoru o právomoci a uznávaní rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach z roku 1968 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES 1972, L 299, s. 32) Súdnym dvorom, podľa ktorého sa otázka, ktorým okamihom sa má konanie na súde členského štátu považovať za začaté, posudzovala podľa práva platného v mieste súdneho konania (lex fori). Pozri rozsudok zo 7. júna 1984, Zelger, 129/83, Zb. s. 2397, bod 16. K tomuto aspektu otázky pozri najmä REY, J.: L’office du juge – la saisine. In: FULCHIRON, H., NOURISSAT, C. (ed.): Le nouveau droit communautaire du divorce et de la responsabilité parentale. Paris: Dalloz, 2005, s. 181.

---

13 – Ú. v. EÚ L 324, s. 79. Odôvodnenie č. 15 nariadenia č. 2201/2003 totiž stanovuje, že citované nariadenie sa vzťahuje na doručovanie písomností v konaniach podľa tohto nariadenia.

---

14 – Hoci vnútroštátny súd, ktorý má rozhodnúť o svojej právomoci, musí, ako už bolo uvedené, rozhodnúť podľa stavu ku dňu začatia konania na tomto súde, posúdenie kritérií obvyklého pobytu nevylučuje zohľadnenie skutočností, ktoré nastali po začatí tohto konania a pred dátumom jeho konečného rozhodnutia. Pozri v tomto smere RICHEZ-PONS, A.: La résidence en droit international privé (conflits de juridictions et conflits de lois). záverečná práca, Lyon, 2004.

---

15 – Otázka vnútroštátneho súdu je v skutočnosti presnejšia, keďže uvádza články 8 a 10 nariadenia č. 2201/2003. Ako však pripomeniem v nasledujúcich úvahách, pojem obvyklý pobyt je a musí byť rovnaký bez ohľadu na to, aké ustanovenie nariadenia č. 2201/2003 sa posudzuje. Okrem toho, ako uvediem ďalej, existujú presvedčivé dôvody na spochybnenie relevantnosti otázky týkajúcej sa článku 10 nariadenia č. 2201/2003. Napokon, hoci takto položená otázka skutočne vyžaduje niekoľko spresnení samotného pojmu obvyklý pobyt v zmysle nariadenia č. 2201/2003, v konaní vo veci samej vyvstáva problém, ktorý svojím rozsahom presahuje vymedzenie tohto pojmu.

---

16 – Tiež poukazujem na to, že generálna advokátka Kokott v návrhoch, ktoré predniesla vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok A, venovala značnú pozornosť výkladu pojmu obvyklý pobyt (body 13 až 52), pričom skúmala najmä genézu nariadenia č. 2201/2003, totožné alebo príbuzné pojmy používané v medzinárodných dohovoroch (body 22 až 31) alebo v iných oblastiach práva Spoločenstva (body 32 až 37) a snažila sa vymedziť základné zásady, na ktoré treba prihliadať pri určovaní obvyklého pobytu dieťaťa (body 41 až 52). Za týchto okolností nepovažujem za potrebné opakovať analýzu, s ktorou sa úplne stotožňujem.

---

17 – Bod 31.

---

18 – Rozsudok A, už citovaný, body 31, 34 a 35.

---

19 – Tamže, bod 34.

---

20 – Tamže, bod 36.

---

21 – Tamže, bod 37.

---

22 – Tamže, bod 38.

---

23 – Tamže, bod 39.

---

24 – Tamže, bod 40.

---

25 – Rozsudok A, už citovaný, bod 42.

---

26 – Z podaní v konaní na vnútroštátnom súde totiž vyplýva, že High Court of Justice (England & Wales), Family Division, v čase, keď vydal rozhodnutie z 15. apríla 2010, vedel o existencii už citovaného rozsudku A a že v rámci určovania obvyklého pobytu dieťaťa zohľadnil význam tohto rozsudku pre anglické právo.

---

27 – Podľa terminológie, ktorú uvádza LAGARDE, P.: Rapport explicatif concernant la convention de La Haye du 19 octobre 1996 concernant la compétence, la loi applicable, la reconnaissance, l’exécution et la coopération en matière de responsabilité parentale et de mesures de protection des enfants (UNTS, 2004, zv. 2204, č. 39130). In: Actes et documents de la XVIIIème Session de la Conférence de La Haye, 1996, zv. II, Protection des enfants, č. 41. Táto terminológia je do veľkej miery akceptovaná tak v doktríne, ako aj v judikatúre. Pozri najmä RICHEZ‑PONS, A.: c. d., s. 206.

---

28 – Pozri RICHEZ‑PONS, A.: c. d., s. 206 a nasl.

---

29 – Praktická príručka k uplatňovaniu nariadenia č. 2201/2003 v tejto súvislosti stanovuje, že článok 9 uvedeného nariadenia sa použije, iba ak dieťa počas tejto doby troch mesiacov nadobudlo obvyklý pobyt v členskom štáte, do ktorého prišlo.

---

30 – V nemeckej verzii článok 9 ods. 1 prvá veta nariadenia č. 2201/2003 znie: „Beim rechtmäßigen Umzug eines Kindes von einem Mitgliedstaat in einen anderen, durch den es dort einen neuen gewöhnlichen Aufenthalt erlangt.“ Rovnako je formulovaná aj talianska verzia: „In caso di lecito trasferimento della residenza di un minore da uno Stato membro ad un altro che diventa la sua residenza abituale“.

---

31 – To sa vzťahuje aj na španielsku verziu „Cuando un menor cambie legalmente de residencia de un Estado miembro a otro y adquiera una nueva residencia habitual en este último“, dánsku verziu „Når et barn lovligt flytter fra én medlemsstat til en anden og får nyt sædvanligt opholdssted dér“, anglickú verziu „Where a child moves lawfully from one Member State to another and acquires a new habitual residence there“, holandskú verziu „Wanneer een kind legaal van een lidstaat naar een andere lidstaat verhuist en aldaar een nieuwe gewone verblijfplaats verkrijgt“, portugalskú verziu „Quando uma criança se desloca legalmente de um Estado‑Membro para outro e passa a ter a sua residência habitual neste último“, fínsku verziu „Kun lapsi muuttaa laillisesti jäsenvaltiosta toiseen ja saa siellä uuden asuinpaikan“ a švédsku verziu „När ett barn lagligen flyttar från en medlemsstat till en annan och förvärvar nytt hemvist där skall“.

---

32 – Pozri najmä rozsudky z 27. októbra 1977, Bouchereau, 30/77, Zb. s. 1999, bod 14, a z 29. apríla 2010, M a i., C‑340/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 44.

---

33 – Pozri najmä rozsudky z 12. novembra 1969, Stauder, 29/69, Zb. s. 419, bod 3; z 22. októbra 2009, Zurita García a Choque Cabrera, C‑261/08 a C‑348/08, Zb. s. I‑10143, bod 54, a z 3. júna 2010, Internetportal und Marketing, C‑569/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 35.

---

34 – V tomto zmysle napríklad GALLANT, E.: Compétence reconnaissance et exécution (Matières matrimoniale et de responsabilité parentale). In: Répertoire de droit communautaire. Dalloz, august 2007, č. 167.

---

35 – Okrem toho článok 10 nariadenia č. 2201/2003 v prípade neoprávneného premiestnenia dieťaťa stanovuje zachovanie právomoci súdov členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením, len kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a okrem iného pod podmienkou, že dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok a zžilo sa s novým prostredím.

---

36 – Táto lehota by mohla byť napríklad šesťmesačná. K diskusii o tomto časovom aspekte pojmu obvyklý pobyt pozri najmä ESPINOSA CALABUIG, R.: Custodia y visita de menores en el espacio judicial europeo. Marial Pons, 2007, s. 128 a nasl. Poukazujem na to, že komisia poverená vypracovaním návrhu uvedeného Haagskeho dohovoru z 19. októbra 1996 „odmietla kvantifikovať časové obdobie, ktoré je potrebné na nadobudnutie nového obvyklého pobytu,“ práve preto, lebo ide o skutkovú otázku, ktorú treba posúdiť podľa daného prípadu. Pozri LAGARDE, P.: c. d., č. 41.

---

37 – Alebo pred uplynutím ktorej nemožno uznať, že zmena pobytu predstavuje zmenu obvyklého pobytu.

---

38 – Toto riešenie odporúča okrem iného Praktická príručka k uplatňovaniu nariadenia č. 2201/2003 (s. 13). Samotná prítomnosť dieťaťa v členskom štáte určenia by tak bola stotožnená s nadobudnutím nového obvyklého pobytu, čo by bolo v rozpore s prístupom, ktorý Súdny dvor zaujal v už citovanom rozsudku A, podľa ktorého samotná fyzická prítomnosť dieťaťa v členskom štáte nepostačuje na preukázanie obvyklého pobytu tohto dieťaťa v tomto štáte.

---

39 – V krajnom prípade môžu tiež založiť svoju právomoc na článku 14 nariadenia č. 2201/2003, ktorý stanovuje, že ak žiadny súd členského štátu nemá právomoc buď podľa článku 8, alebo podľa článku 13 tohto nariadenia, právomoc v každom členskom štáte sa určí podľa práva tohto štátu.

---

40 – K tomuto aspektu otázky pozri napríklad NIBOYET, M.‑L.: L’office du juge – la vérification et l’exercice de la compétence. In: FULCHIRON, H., NOURISSAT, C. (ed.): c. d., s. 191.

---

41 – Rozsudok z 15. júla 2010, Purrucker, C‑256/09, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 73.

---

42 – Pozri bod 101 tohto stanoviska.

---

43 – Bod 43.

---

44 – Vec J [1990] 2 AC 562, s. 578.

---

45 – K tomuto aspektu otázky pozri poznámku pod čiarou 13.

---

46 – K tomuto aspektu otázky pozri ďalej návrh odpovede na druhú otázku vnútroštátneho súdu.

---

47 – Rozsudok z 5. októbra 2010, C‑400/10 PPU, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 44.

---

48 – Rozsudok McB., už citovaný, body 49 až 64.

---

49 – Ak by konanie na súde, na ktorom bol telefonicky podaný návrh 9. októbra 2009, bolo začaté v deň predchádzajúci odchodu matky s dieťaťom, k tomuto premiestneniu by došlo v rozpore s opatrovníckym právom, ktoré súdu, na ktorom bolo začaté konanie, priznáva členský štát pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa, ak by toto premiestnenie tento súd vopred neschválil. Toto premiestnenie by teda bolo neoprávnené a zakladalo by právomoc súdu, na ktorom bolo začaté konanie, na základe článku 10 nariadenia č. 2201/2003.

---

50 – Pozri v tejto súvislosti PEREZ VERA, E.: Rapport explicatif sur la convention de La Haye sur l’enlèvement international d’enfants. In: Actes et documents de la Quatorzième session (1980), zv. III, Enlèvement d’enfants, č. 64 a nasl.

---

51 – Haagsky dohovor o medzinárodných únosoch detí, z ktorého nariadenie č. 2201/2003 v tomto smere vychádza, tiež upravuje opatrovnícke právo orgánov a subjektov. Pozri PEREZ VERA, E.: c. d., bod 80.

---

52 – Bod 43.

---

53 – Vnútroštátny súd rozhodol o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania 8. októbra 2010, čiže veľmi krátko po 5. októbri 2010, keď bol vydaný už citovaný rozsudok McB., a teda nemal vedomosť o tomto rozsudku.

---

54 – Pozri najmä rozsudok A, už citovaný, bod 34.

---

55 – Pozri zriedkavejšie rozsudky z 23. novembra 2006, Komisia/Taliansko, C‑486/04, Zb. s. I‑11025, bod 44; z 5. júla 2007, Komisia/Taliansko, C‑255/05, Zb. s. I‑5767, bod 60, a zo 6. novembra 2008, Komisia/Nemecko, C‑247/06, bod 30.

---

56 – Táto situácia zodpovedá prvému odseku tretej otázky uvedenej v návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

---

57 – S výhradou poznámok, ktoré som uviedol vyššie v bode 55 a nasl. tohto stanoviska.