Žaloba podaná 6. apríla 2009 — Komisia Európskych spoločenstiev/Belgické kráľovstvo

(Vec C-132/09)

2009/C 153/39

Jazyk konania: francúzština

Účastníci konania

Žalobkyňa: Komisia Európskych spoločenstiev (v zastúpení: B. Eggers a J.-P. Keppenne, splnomocnení zástupcovia)

Žalovaný: Belgické kráľovstvo

Návrhy žalobkyne

Žalobné dôvody a hlavné tvrdenia

Komisia uvádza porušenie dohody uzavretej v októbri roku 1962 medzi Najvyššou radou Európskych škôl a Belgickým kráľovstvom, ktoré súvisí s odmietnutím tohto členského štátu uhradiť náklady na školské vybavenie a pomôcky pre európske školy, ktoré majú sídlo na jeho území.

Žalobkyňa na podporu svojej žaloby najprv uvádza, že z článku 6 druhého odseku Dohovoru o štatúte Európskych škôl z 21. júna 1994 (1) vyplýva, že každý členský štát musí zaobchádzať s európskymi školami ako so školskými zariadeniami, na ktoré sa uplatňuje jeho vnútroštátne verejné právo. Európske školy musia byť preto financované belgickými verejnými orgánmi a musí im byť poskytnuté rovnaké zaobchádzanie ako štátnym verejným školám, jednak pokiaľ ide o počiatočné zariadenie európskej školy v súvislosti s jej otvorením alebo rozšírením, ako aj, pokiaľ ide o každoročné náklady na údržbu a fungovanie týchto škôl. V tejto súvislosti nemôže byť komunitarizácia vyučovania v Belgicku dôvodom na odmietnutie financovania každoročných nákladov na fungovanie európskych škôl belgickými orgánmi, pretože z ustálenej judikatúry vyplýva, že členský štát sa nemôže vyhnúť povinnostiam, ku ktorým sa zviazal tým, že splnomocní na výkon tejto právomoci vnútroštátne verejné subjekty.

Komisia v odpovedi na námietky belgických orgánov po druhé uvádza, že záver zo schôdze Najvyššej rady, ktorá sa uskutočnila v Karlsruhe v máji 1967, nijako nespochybňuje finančné povinnosti, ku ktorým sa tento členský štát zaviazal ako krajina sídla.

Po prvé, Najvyššia rada v Karlsruhe vypracovala usmernenia pre vzorový protokol o súhlase s členskými štátmi, v ktorých majú európske školy svoje sídlo a vzhľadom na hierarchiu právnych noriem, v žiadnom prípade nemala právomoc meniť dohovor o sídle z roku 1962.

V nadväznosti na to, „rozhodnutie“ z Karlsruhe nemožno vykladať ako „neskoršiu dohodu alebo neskoršiu prax strán“ v zmysle článku 31 ods. 3 písm. a) a b) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, pokiaľ ide o výklad dohody o sídle, za neexistencie neskorších ustálených aktov a vyhlásení, spochybňujúcich finančnú povinnosť stanovenú v dohode o sídle. Táto povinnosť uhradiť náklady spojené so školským vybavením a pomôckami pre európske školy je okrem toho potvrdená mnohými dokumentmi a financovaním uskutočneným v Belgicku po roku 1967.

(1)  Ú. v. ES L 212, s. 3; Mim. vyd. 16/001, s. 16.