1.

Táto vec vychádza z konania v oblasti štátnej pomoci, ktoré sa začalo na podnet Komisie proti Španielskemu kráľovstvu, ktoré opakovane poskytlo výhody španielskemu výrobcovi celulózových vláken Sociedad nacional de Industrias y Aplicaciones de Celulosa Española SA (ďalej len „Sniace“). Komisia napokon v dvoch rozhodnutiach stanovila, že žiadne z týchto opatrení by sa nemalo považovať za štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

2.

Na základe žaloby podanej rakúskym výrobcom celulózových vláken Lenzing AG proti obom týmto rozhodnutiam Komisie z 28. októbra 1998 ( 2 ) a z 20. septembra 2000 ( 3 ) Súd prvého stupňa rozsudkom z 21. októbra 2004 vo veci T-36/99 ( 4 ) tieto rozhodnutia čiastočne zrušil.

3.

Španielske kráľovstvo sa obrátilo na Súdny dvor s odvolaním proti rozsudku prvého stupňa. Konanie vyvoláva v podstate dve otázky.

4.

V prvom rade, pokiaľ ide o prípustnosť, je potrebné objasniť, či sa Lenzingu ako konkurenta rozhodnutia Komisie osobne týkajú v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES. Je potrebné zistiť, či bolo postavenie tohto podniku na trhu podstatne ovplyvnené sporným opatrením pomoci.

5.

V druhom rade je v tejto veci potrebné zistiť, či sa môže podnik považovať za zvýhodnený v prípade, ak sa verejné inštitúcie, ktoré s ním uzavreli dohody o splácaní dlžných súm a o splátkových kalendároch, ktoré potom dotknutý podnik nedodržal, rozhodnú nepristúpiť k nijakému vymáhaniu. Na ten účel je potrebné spresniť kritérium súkromného veriteľa. V tejto súvislosti Komisia namieta rozsah preskúmania, ktorý vykonal Súd prvého stupňa vo veci jej výkladu a uplatňovania tohto kritéria.

6.

V rozsudku Súdu prvého stupňa, napadnutého týmto odvolaním, je skutkový stav, ktorý je základom konania opísaný takto ( 5 ):

7.

Na základe sťažnosti Lenzingu pristúpila Komisia v zmysle článku 88 ods. 2 ES k preskúmaniu tohto a ostatných opatrení prijatých v prospech spoločnosti Sniace, aby zistila, či ide o zakázanú pomoc v zmysle článku 87 ES. V rozhodnutí z 28. októbra 1998 Komisia rozhodla, že dohody, ktoré uzavreli TGSS a Fogasa so Sniace, predstavujú pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom, keďže tam upravená zákonom stanovená sadzba úrokov bola nižšia ako úroková sadzba na trhu, a preto nariadila jej vrátenie.

8.

Následne bol vyhlásený rozsudok Tubacex ( 6 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že uplatňovanie zákonnej úrokovej sadzby sa v zásade nemôže považovať za štátnu pomoc. Po tomto rozsudku Komisia zmenila svoje predchádzajúce rozhodnutie, ktoré ešte nenadobudlo právoplatnosť, keďže bolo napadnuté tak Lenzingom, ako aj Španielskom, a nahradila ho nasledujúcim rozhodnutím z 20. septembra 2000, v ktorom rozhodla, že ani dohody, ktoré uzavreli TGSS a Fogasa so Sniace nepredstavujú štátnu pomoc, a preto sumy nemusia byť vrátené.

9.

Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 11. februára 1999 podal Lenzing žalobu a navrhoval čiastočné zrušenie rozhodnutia z 28. októbra 1998. Následne rozšíril svoju žalobu o znenie rozhodnutia vyplývajúce z rozhodnutia z 20. septembra 2000.

10.

Komisia navrhla, aby Súd prvého stupňa zamietol žalobu ako neprípustnú a v každom prípade nedôvodnú. Vyhovelo sa návrhu na vstup Španielskeho kráľovstva do konania ako vedľajšieho účastníka na podporu návrhov Komisie.

11.

Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku, ktorý je teraz napadnutý, zrušil článok 1 ods. 1 rozhodnutia Komisie 1999/395/ES z 28. októbra 1998, zmeneného rozhodnutím Komisie 2001/43/ES z 20. septembra 2000. Podľa Súdu prvého stupňa totiž Komisia nemala prihliadať na to, že španielske inštitúcie sa správali ako súkromní veritelia. V obdobnej situácii by totiž súkromní veritelia netolerovali porušenie dohôd o splátkovom kalendári spoločnosťou Sniace.

12.

Odvolaním proti rozsudku Súdu prvého stupňa podaným do kancelárie Súdneho dvora 27. decembra 2004 Španielske kráľovstvo navrhuje, aby Súdny dvor:

13.

Komisia vstúpila do konania ako vedľajší účastník na podporu odvolania Španielska a navrhuje, aby Súdny dvor:

14.

Lenzing AG naopak navrhuje, aby Súdny dvor:

15.

V odvolaní proti rozsudku Súdu prvého stupňa Španielske kráľovstvo a Komisia uvádzajú dva dôvody. V prvom rade Súd prvého stupňa nesprávne rozhodol, že Lenzingu sa osobne týkajú napadnuté rozhodnutia, a preto je oprávnený podať žalobu. ( 7 ) V druhom rade Súd prvého stupňa nesprávne vyložil a uplatnil kritérium súkromného veriteľa. ( 8 )

16.

Ešte pred posúdením odvolania je potrebné stručne preskúmať, či je možné prihliadať na repliku Lenzingu z 20. júna 2005, doručenú Súdnemu dvoru 20. júla 2005. Touto replikou, opierajúcou sa o článok 117 ods. 2 rokovacieho poriadku, Lenzing reagoval na vyjadrenie Komisie k odvolaniu. Na základe citovaného ustanovenia môžu vedľajší účastníci konania bez povolenia predsedu Súdneho dvora (po prvýkrát) podať repliku k vyjadreniu k odvolaniu, ktoré obsahuje vzájomné odvolanie.

17.

V tomto prípade však nie je potrebné zistiť, či Komisia skutočne podala vzájomné odvolanie, alebo iba navrhla ďalšie tvrdenia na podporu odvolania Španielska. Predseda totiž následne v zmysle článku 117 ods. 1 rokovacieho poriadku povolil repliku Španielska a dupliky Lenzingu a Komisie. Keďže replika, ktorú podal Lenzing, bola doručená pred uplynutím lehoty stanovenej na tento účel, v každom prípade je prípustná a môže sa na ňu prihliadať. To isté platí pre dupliku Lenzingu, ktorá bola v lehote doručená Súdnemu dvoru 20. decembra 2005 a v ktorej sa v celom rozsahu odkazuje na repliku z 20. júna 2005.

18.

Prvým odvolacím dôvodom Španielsko a Komisia tvrdia, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vyhlásil, že Lenzingu sa napadnuté rozhodnutia Komisie v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES osobne týkajú.

19.

Na základe ustálenej judikatúry môžu iné osoby, ako tie, ktorým je rozhodnutie určené, tvrdiť, že sa ich rozhodnutie v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES osobne týka, iba vtedy, keď sa ich dotýka na základe ich určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené. ( 9 )

20.

V práve štátnej pomoci sa podmienky existencie osobnej dotknutosti konkurenta zjavne odlišujú podľa štádia konania, v ktorom sa žaloba podáva, ako aj podľa jej účelu.

21.

Nedávno Súdny dvor v rozsudku ARE zhrnul podmienky, po ktorých splnení môžu (potenciálni) konkurenti príjemcov pomoci podať žalobu proti rozhodnutiam Komisie, keď sama Komisia nezačala konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES a nenamietala proti opatreniam prijatým členským štátom. ( 10 ) V tejto súvislosti existujú dve možnosti: na jednej strane sa môže sledovať dosiahnutie začatia konania vo veci formálneho zisťovania, na druhej strane môže mať žaloba za cieľ napadnutie rozhodnutia Komisie o veci samej.

22.

Keď je cieľom žaloby začatie konania vo veci formálneho zisťovania, pretože v takom konaní môžu konkurenti uplatniť svoje procesné práva, stačí, že žalobcovia sú osobami, podnikmi alebo združeniami, ktorých záujmy sú prípadne dotknuté, a teda najmä konkurujúce podniky príjemcov tejto pomoci a profesijné združenia. ( 11 ) Oprávnenosť podať žalobu sa teda rozširuje relatívne rozsiahlym spôsobom na účely dodržania procesných práv potenciálnych konkurentov, ktoré sa im priznávajú v rámci konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES. ( 12 )

23.

Inak je to v prípade, keď sa žalobou proti rozhodnutiu prijatému bez konania vo veci formálneho zisťovania sleduje dosiahnutie zrušenia sporného rozhodnutia vo veci samej. V takom prípade nestačí, aby sa žalobca mohol považovať za potenciálne dotknutého podľa článku 88 ods. 2 ES. Musí naopak preukázať, že sa ho rozhodnutie osobne týka. To predpokladá, že jeho postavenie na trhu je podstatne ovplyvnené režimom štátnej pomoci, ktorý je predmetom sporného rozhodnutia. ( 13 )

24.

Toto prísnejšie kritérium platí aj po skončení konania na účely formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES. V tomto prípade sa podľa rozsudku Cofaz schválenie pomoci poskytnutej ako výsledok konania na účely formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES osobne týka žalujúceho konkurenta, pokiaľ hral aktívnu úlohu v rámci tohto konania a pokiaľ je jeho postavenie na trhu podstatne ovplyvnené opatrením pomoci, ktoré je predmetom napadnutého rozhodnutia. ( 14 ) Na základe tohto kritéria sa teda musí posúdiť osobná dotknutosť Lenzingu.

25.

V tomto prípade je nepochybné, že Lenzing bol účastníkom konania. Preto na tomto stupni nie je dôležité zistiť, či Súd prvého stupňa v iných konaniach správne právne posúdil, že osobná dotknutosť môže existovať aj bez účasti na konaní. ( 15 )

26.

Španielsko a Komisia však majú pochybnosti o tom, či opatrenia prijaté v prospech spoločnosti Sniace skutočne podstatným spôsobom ovplyvnili postavenie Lenzingu na trhu.

27.

Komisia predovšetkým zdôrazňuje, že Súd prvého stupňa v konaní o žalobe v oblasti štátnej pomoci podanej konkurentom nesprávne posúdil povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno. Povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno na preukázanie prípustnosti svojej žaloby totiž znáša sám žalobca.

28.

Podľa napadnutého rozsudku postačuje, aby konkurent presvedčivým spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré môže rozhodnutie Komisie poškodiť jeho legitímne záujmy tým, že podstatne ovplyvňuje jeho postavenie na predmetnom trhu. ( 16 )

29.

Na rozdiel od názoru Komisie sa v tom nedá vidieť iné chápanie povinnosti tvrdenia a dôkazného bremena, než je vyjadrené v rozsudku Cofaz. Je pravda, že v iných, predovšetkým vo francúzskych zneniach rozhodnutí sa namiesto jednoduchého uvádzania („indiquer“) vyžaduje preukázanie („démontrer“). ( 17 ) Z napadnutého rozsudku však nevyplýva, že by Súd prvého stupňa vyvodil z pojmu „uviesť“, ktorý sa používa v napadnutom rozsudku, ako aj v rozsudku Cofaz ( 18 ) menej prísne podmienky ako podmienky vyplývajúce z pojmu „preukázanie“. Súd prvého stupňa skôr konštatoval, že nastal podstatný zásah do postavenia Lenzingu na trhu, a to na základe opisu skutkových okolností, ktoré neboli sporné, a preto boli uznané ako pravdivé.

30.

Komisia sa tiež mýli, keď kritizuje preskúmanie, ktoré vykonal Súd prvého stupňa, a považuje ho za hypotetické. Zistenie zásahu do postavenia na trhu spôsobeného poskytnutím pomoci totiž nevyhnutne predpokladá posúdenie hypotetických okolností, keďže je potrebné porovnať skutočnú situáciu so situáciou, ktorá by nastala, keby pomoc nebola poskytnutá. ( 19 ) Konkrétne údaje o trhu týkajúce sa situácie, v akej pomoc nebola poskytnutá, ktoré Komisia vyžaduje, neexistujú.

31.

Prvý odvolací dôvod v podstate smeruje proti tvrdeniu, podľa ktorého je zásah do postavenia Lenzingu na trhu podstatný.

32.

Súd prvého stupňa konštatuje, že Lenzing presvedčivým spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré mohlo napadnuté rozhodnutie poškodiť jeho legitímne záujmy tým, že podstatne ovplyvnilo jeho postavenie na trhu. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti vychádzal z činností, ktoré Lenzing a Sniace vykonávajú na trhu viskózových vláken, ktorý je typický veľmi obmedzeným počtom výrobcov, silnou hospodárskou súťažou a prebytkom kapacít. Nie je vylúčené, že spoločnosť Sniace mohla vďaka pomoci predávať svoje výrobky za nižšie ceny ako jej konkurenti.

33.

Podľa názoru Súdu prvého stupňa nie je relevantné, že v priebehu sporného obdobia mohol mať Lenzing dobré výsledky a zlepšiť svoje postavenie na trhu. Podstatný zásah do postavenia dotknutého subjektu na trhu sa totiž nemusí nevyhnutne prejaviť poklesom rentability, znížením jeho podielu na trhu alebo zaznamenaním prevádzkových strát. Pre Súd prvého stupňa je dôležitá otázka, či by sa dotknutý subjekt nachádzal vo výhodnejšej situácii v prípade, ak by neexistovalo rozhodnutie, ktorého zrušenie navrhol. To môže zahŕňať aj prípad, keď jej vznikne ušlý zisk z dôvodu poskytnutia výhody jednému z jeho konkurentov verejným orgánmi. ( 20 )

34.

Kritika Španielska a Komisie vychádza z tohto posledného bodu. Dominantné postavenie Lenzingu na trhu viskózových vláken a jeho dobrá hospodárska situácia podľa nich vylučujú možnosť, že opatrenia prijaté v prospech spoločnosti Sniace mali podstatný vplyv na jej postavenie na trhu.

35.

Španielsko najmä zdôrazňuje, že účinky opatrení prijatých v prospech spoločnosti Sniace na postavenie Lenzingu na trhu neboli uvedené s dostatočnou presnosťou. Ušlý zisk, ktorý predpokladá Súd prvého stupňa, mal byť vyjadrený špecificky a konkrétne. V každom prípade ušlý zisk sám osebe nepostačuje na preukázanie podstatného zásahu do postavenia na trhu.

36.

Komisia sa k tejto argumentácii pripája v celom rozsahu a ďalej ju rozvíja. Prípustnosť žaloby podanej konkurentom predpokladá preukázanie vážneho osobného a konkrétneho vplyvu, z hľadiska príčinnej súvislosti priamo spôsobeného spornou štátnou pomocou.

37.

Podstata tohto dôvodu spočíva v zistení okolností, ktoré musia byť na základe rozsudku Cofaz splnené, aby bola situácia na trhu podstatne ovplyvnená („substantiellement affectée“). Španielsko a Komisia tvrdia, že konkurent musí utrpieť významné straty.

38.

Toto tvrdenie však nevyplýva ani z judikatúry, ani z právnych predpisov. Naopak, ako ďalej objasním, stačí preukázať, že bez štátnej pomoci by sa situácia konkurenta vyvíjala priaznivejšie, a to presne zistiteľným spôsobom.

39.

Požiadavka podstatného zásahu slúži na určenie tých konkurentov, ktorí sú schválenou pomocou individualizovaní tak, že môžu byť splnené podmienky prípustnosti uvedené v rozsudku Plaumann ( 21 ). Preto sú oprávnení podať žalobu tí konkurenti, ktorí sú prostredníctvom pomoci vyňatí z okruhu všetkých ostatných osôb a takto sú individualizovaní podobným spôsobom ako adresáti napadnutého rozhodnutia. Tento individualizujúci účinok umožňuje odlíšiť podstatný zásah do postavenia na trhu, ktorý na základe rozsudku Cofaz oprávňuje podať žalobu, od vplyvu, ktorý sa nemôže považovať za podstatný.

40.

V zásade každá výhoda selektívne poskytnutá určitým subjektom na trhu ovplyvňuje postavenie všetkých ostatných konkurentov na trhu, ktorí z nej nemajú prospech. To platí najmä pre štátnu pomoc, proti ktorej namietal Lenzing. Postavenie konkurentov na trhu však kladne alebo záporne ovplyvňujú aj mnohé iné faktory. Preto len okolnosť, že opatrenie mohlo mať určitý vplyv na konkurenčné vzťahy jestvujúce na relevantnom trhu, sama osebe nepostačuje na vytvorenie záveru, že toto opatrenie sa osobne týka akéhokoľvek hospodárskeho subjektu, ktorý sa nejakým spôsobom nachádza v konkurenčnom vzťahu s príjemcom tohto opatrenia. ( 22 )

41.

Účinok pomoci spôsobilý individualizovať konkurenta sa môže považovať za splnený len v prípade, keď táto pomoc zvýhodňuje príjemcu oproti konkurentovi tak, že tento faktor nadobúda osobitnú úlohu. Táto osobitná úloha musí súdu Spoločenstva umožniť odlíšiť účinky výhody pre príjemcu od všetkých ostatných okolností, ktoré ovplyvňujú postavenie žalujúceho konkurenta na trhu, a umožniť posúdenie ich osobitného dosahu na tohto konkurenta. Takto sa dá rozumieť formulácii, ktorú Súd prvého stupňa použil v uznesení Deutsche Post a DHL, podľa ktorej musí žalobca preukázať rozsah zásahu do jeho postavenia na trhu. ( 23 )

42.

Preto Komisia správne zdôrazňuje, že podstatný zásah do postavenia žalujúceho konkurenta na trhu sa nemôže zamieňať s narušením, prípadne iba s hrozbou narušenia hospodárskej súťaže podľa článku 87 ES, ktorá charakterizuje zakázanú pomoc. Zákaz pomoci sa totiž neobmedzuje iba na pomoc, ktorej účinok narušenia hospodárskej súťaže identifikuje určitých konkurentov. ( 24 )

43.

V dôsledku toho nie je možný nijaký všeobecný záver o tom, ako sa má preukázať podstatný zásah do postavenia na trhu. Bezvýznamné je najmä, či sa situácia konkurenta zmenila na lepšiu, alebo na horšiu. Tieto či už pozitívne, alebo negatívne zmeny pôsobiace na podnik ako celok totiž môžu rozhodným spôsobom vyplývať z úplne odlišných faktorov, takže štátna pomoc pre iné podniky len posilňuje negatívny vývoj, prípadne oslabuje pozitívny vývoj. Preto je podstatné iba to, či by sa bez štátnej pomoci situácia žalujúceho konkurenta zlepšila osobitne zistiteľným spôsobom.

44.

Z toho vyplýva, že je potrebné vziať do úvahy štruktúru predmetného trhu a účinok údajnej pomoci. ( 25 ) Na trhoch charakterizovaných vysokým počtom ponúkajúcich subjektov, napríklad podnikov, ktoré v Spoločenstve pôsobia v oblasti poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, ( 26 ) je dosť nepravdepodobné, že pomoc poskytnutá iným podnikom bude mať podstatný vplyv na jednotlivých konkurentov. Na postavenie jednotlivého subjektu na trhu má totiž vplyv správanie veľkého počtu iných subjektov. Preto je ťažko možné, aby výhody poskytnuté jednému z týchto subjektov mali identifikovateľné účinky na jeho konkurentov. ( 27 )

45.

Aj na trhoch s malým množstvom subjektov, ale s relatívne rozptýleným dopytom môže byť pre konkurentov ťažké preukázať, že štátna pomoc vyvolala citeľné účinky. Inak je to naopak v prípade, ak subjekt na takomto transparentnom trhu môže vďaka štátnej pomoci značne zvýšiť svoju výrobu. ( 28 )

46.

Obdobne sa javí aj situácia v prejednávanej veci. Na trhu viskózy je relatívne málo subjektov. Okrem toho v čase okolností prejednávanej veci vznikol na tomto trhu prebytok kapacít a štátna pomoc umožnila spoločnosti Sniace, subjektu na tomto trhu, prežiť. Preto aj keď pomoc nevyvolala nijaké zvýšenie kapacít, pokračovanie využívania už existujúcich kapacít, ktoré by boli inak nevyužité, vyvoláva na trhu s malým počtom ponúkajúcich subjektov a s prebytkom kapacít osobitne výrazné účinky na postavenie konkurentov na trhu. Keby totiž nastalo nevyužitie kapacít, mohli by títo konkurenti eventuálne získať zodpovedajúce podiely na trhu alebo v prípade zníženia ponuky aspoň dosiahnuť vyššie ceny.

47.

Komisia však poskytla Súdu prvého stupňa niektoré dôkazy, z ktorých sa dalo vyvodiť, že Lenzing by vôbec nebol spôsobilý využiť krízu spoločnosti Sniace. Kým Sniace podľa zistení Súdu prvého stupňa predávala svoje výrobky za nižšie ceny, ako boli ceny jej európskych konkurentov, ( 29 ) Lenzing ohlásil „svoju rastúcu nezávislosť od tlaku cien na svetovom trhu“ a potrebu dovážať s cieľom uspokojenia dopytu. ( 30 ) Sám Lenzing pripúšťa, že jeho kapacity boli v prvom polroku 1996 ( 31 ) úplne využité. Okrem toho tlak cien nevychádzal iba od spoločnosti Sniace, ale aj od ázijských konkurentov.

48.

V tejto súvislosti je predovšetkým potrebné pripomenúť, že odvolanie sa podľa článku 225 ES a 58 ods. 1 Štatútu Súdneho dvora obmedzuje iba na právne otázky. Len Súd prvého stupňa má teda právomoc zisťovať a posudzovať skutkové okolnosti, ako aj hodnotiť dôkazy. Posúdenie skutkových okolností a dôkazov teda nie je právnou otázkou, ktorá je ako taká podriadená preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolania, s výnimkou prípadu nesprávneho posúdenia týchto skutkových okolností a dôkazov. ( 32 )

49.

Preto otázka, či Lenzing dostatočne preukázal, že kríza spoločnosti Sniace by zlepšila jeho postavenie na trhu, je otázkou skutkového stavu, ktorá v zásade nepatrí do rozsahu skúmania Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania.

50.

Okrem toho sa nezdá, že by nastalo nesprávne posúdenie skutkového stavu. Okolnosti, na ktoré sa odvoláva Komisia, totiž môžu spochybniť podstatný zásah do postavenia Lenzingu na trhu nanajvýš v obmedzenom časovom období. Hoci Lenzing od začiatku nemohol získať podiely spoločnosti Sniace na trhu, keďže nemal vlastné kapacity, jeho vyšší ako priemerný rast v priebehu predchádzajúcich rokov vyvoláva predpoklad, že v strednodobom horizonte by mohol získať aspoň časť podielov spoločnosti Sniace na trhu.

51.

Pokiaľ ide o vplyv prežitia spoločnosti Sniace na vývoj cien, Súd prvého stupňa v bode 88 správne vychádza z článku odborného časopisu, ktorý k spisu pripojila Komisia, podľa ktorého má Sniace naďalej negatívny vplyv na cenu, čo prekračuje jeho slabú kapacitu vo vzťahu k postaveniu na trhu. Bez ohľadu na ďalšie vplyvy napríklad zo strany ázijských konkurentov by tento negatívny vplyv v prípade krízy Sniace nebol nastal.

52.

Preto sa mohol Súd prvého stupňa bez toho, aby nesprávne posúdil skutkový stav, domnievať, že hlavný konkurent pôsobiaci na tomto trhu, Lenzing, by mal bez štátnej pomoci poskytnutej spoločnosti Sniace väčšie zisky, a teda že z dôvodu tejto pomoci jeho zisk poklesol. Je pravda, že tento pokles nie je vyčíslený, ale to by nebolo možné, ani to nie je nevyhnutné. Na základe dostupných informácií je totiž zrejmé, že prežitie spoločnosti Sniace nadobúda oproti ďalším faktorom, ktoré majú vplyv na postavenie Lenzingu na trhu, osobitný význam.

53.

V dôsledku toho Súd prvého stupňa správne určil, že Lenzing bol rozhodnutím Komisie individualizovaný. Námietky uplatnené Španielskom a Komisiou sa teda musia považovať za nedôvodné a tento dôvod sa musí zamietnuť.

54.

Druhým odvolacím dôvodom Španielsko a Komisia namietajú uplatňovanie kritéria súkromného veriteľa Súdom prvého stupňa. V tomto prípade je toto kritérium rozhodujúce na určenie, či ide o štátnu pomoc. Medzi účastníkmi konania je sporné, či sa za štátnu pomoc môže považovať skutočnosť, že TGSS a Fogasa nenavrhli nútené vymáhanie svojich zabezpečených pohľadávok, hoci spoločnosť Sniace porušila dohody o reštrukturalizácii záväzkov týkajúcich sa nezaplateného poistného na sociálne zabezpečenie, ako aj dohôd o splátkovom kalendári týkajúcich sa miezd a náhrad vopred vyplatených spoločnosťou Fogasa. Podľa rozhodnutia Komisie z 28. októbra 1998 sa týmto spôsobom poskytla Sniace citeľná výhoda, pretože v prípade núteného vymáhania týchto pohľadávok by pravdepodobne musela ukončiť činnosť. ( 33 )

55.

V prvej časti tohto dôvodu Španielsko a Komisia tvrdia, že Súdny dvor v rozsudku Tubacex ( 34 ) už rozhodol o tom, že podobné správanie nepredstavuje štátnu pomoc. Súd prvého stupňa teda neprihliadal na tento rozsudok a dokonca sporné dohody o reštrukturalizácii záväzkov a splátkovom kalendári ako také kvalifikoval ako štátnu pomoc.

56.

Článok 87 ods. 1 ES definuje štátnu pomoc upravenú v Zmluve ako pomoc poskytovanú členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi. Pojem štátnej pomoci v zmysle tohto ustanovenia je všeobecnejší ako pojem subvencie, keďže nezahŕňa iba skutočné plnenia ako samotné subvencie, ale takisto zásahy, ktoré v rôznych formách zmierňujú náklady bežne zaťažujúce rozpočty určitého podniku. ( 35 ) Je isté, že najmä správanie verejnej inštitúcie, ktorá má právomoc, pokiaľ ide o výber poistného na sociálne zabezpečenie, a ktoré toleruje, aby sa toto poistné platilo oneskorene, poskytuje takto zvýhodnenému podniku oceniteľnú obchodnú výhodu, keďže znižuje jeho náklady vyplývajúce z normálneho uplatňovania systému sociálneho zabezpečenia. ( 36 )

57.

Na posúdenie, či takáto výhoda predstavuje pomoc v zmysle článku 87 ES je potrebné určiť, či podnik, ktorý je jej príjemcom, získava hospodársku výhodu, ktorú by za normálnych podmienok na trhu nezískal. ( 37 ) Dohody uzavreté s verejnými veriteľmi o spôsoboch splácania alebo o reštrukturalizácii záväzkov sa preto musia porovnať so správaním hypotetického súkromného veriteľa, ktorý sa voči svojmu dlžníkovi nachádza v rámci možností v rovnakej situácii ako verejný veriteľ a ktorý sa snaží získať späť dlžné čiastky. ( 38 )

58.

Potrebu takého porovnania potvrdzuje tvrdenie Španielska a Komisie, podľa ktorého sa správanie TGSS a Fogasa nemusí ako také nevyhnutne považovať za štátnu pomoc. Súd prvého stupňa však proti tomuto tvrdeniu vôbec nenamieta, keďže v bode 149 napadnutého rozsudku pristupuje práve k takémuto porovnaniu. Tvrdenia, ktoré v tejto súvislosti uvádzajú Španielsko a Komisia, preto nie sú presvedčivé.

59.

V minulosti Komisia na účely posúdenia správania verejných veriteľov zvyčajne vychádzala najmä zo skutočnosti, či úroky v prípade omeškania dlžníka zodpovedajú úrokovej sadzbe na trhu. V tomto prípade, ako aj vo veci Tubacex sa uplatnila iba zákonná úroková sadzba, ktorá bola zjavne nižšia ako úroková sadzba na trhu. Rozsah štátnej pomoci, ktorá sa má v týchto dvoch veciach vrátiť, vyplýval podľa Komisie z rozdielu úrokových sadzieb. ( 39 )

60.

V rozsudku Tubacex však Súdny dvor toto hodnotiace kritérium zamietol, keďže aj súkromný veriteľ by mohol žiadať od dlžníkov, ktorí sú v omeškaní, iba zákonnú úrokovú sadzbu. ( 40 ) Po tomto rozhodnutí Komisia 20. septembra 2000 zmenila svoje rozhodnutie z 28. októbra 1998, pričom stanovila, že dohody, ktoré boli uzavreté medzi spoločnosťou Sniace na jednej strane a TGSS a Fogasa na strane druhej, nepredstavujú štátnu pomoc.

61.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Španielsko a Komisia, Súd prvého stupňa nespochybňuje rozsudok Tubacex, ale rovnako ako Lenzing vytýka Komisii, že neriešila problém, či ústupky, ktoré poskytli Fogasa a TGSS, pokiaľ ide o nútené vymáhanie ich pohľadávok, predstavujú výhody, ktoré by sa dali považovať za štátnu pomoc. Takéto výhody vôbec nie sú predmetom rozsudku Tubacex. Preto sa táto časť odvolania musí zamietnuť.

62.

Podľa Španielska a Komisie sa Komisia správne domnievala, že TGSS a Fogasa sa v tomto prípade správali ako súkromní veritelia.

63.

Súd prvého stupňa naopak toto tvrdenie odmietol, pričom spochybnil najmä tri dôvody, o ktoré sa opierala Komisia.

64.

V bodoch 155 a 156 Súd prvého stupňa vylučuje porovnateľnosť situácie Fogasa a TGSS so situáciou súkromných veriteľov, ktorí sa pri dohode o reštrukturalizácii záväzkov vzdali 40 % svojich pohľadávok, keďže pohľadávky týchto veriteľov neboli zabezpečené. Preto neboli v porovnateľnej situácii ako Fogasa a TGSS.

65.

V druhom rade v bodoch 157 a 158 Súd prvého stupňa odmieta porovnanie so správaním iného súkromného veriteľa, ktorý má pohľadávku zabezpečenú a rovnako ako verejní veritelia nepristúpil k nútenému vymáhaniu svojich pohľadávok. Nie je totiž známe, či bola spoločnosť Sniace v omeškaní aj voči tomuto veriteľovi, alebo či porušila dohody o reštrukturalizácii záväzkov. Preto sa podľa Súdu prvého stupňa nedalo zistiť, či bol tento veriteľ v porovnateľnej situácii ako TGSS a Fogasa.

66.

Napokon Súd prvého stupňa v bodoch 159 a 160 zamieta úvahu, podľa ktorej obaja veritelia zvýšili svoje šance, že im budú splatené všetky dlžné sumy. Po prvé totiž existovali dostatočné zábezpeky a také zvýšenie nebolo potrebné a po druhé Komisia nemohla posúdiť šance spoločnosti Sniace na prežitie.

67.

Na základe uvedených okolností dospel Súd prvého stupňa k záveru, že Komisia sa pri posudzovaní kritéria súkromného veriteľa dopustila zjavného nesprávneho posúdenia.

68.

Na to Komisia odpovedá tvrdením, že Súd prvého stupňa nepoužil kritérium preskúmania, ktoré mal použiť. Súd prvého stupňa totiž nepreskúmal rozhodnutie Komisie z hľadiska zjavne nesprávneho posúdenia, ale vykonal podrobné preskúmanie.

69.

Komisia a Španielsko okrem toho tvrdia, že aj súkromní veritelia by uzavreli dohody o splátkovom kalendári a urobili by to najmä za podmienok prejednávanej veci.

70.

Podľa môjho názoru Súd prvého stupňa v bode 150 svojho rozsudku správne určil, že Komisia disponuje rozsiahlou právomocou voľnej úvahy, keď uplatňuje kritérium súkromného veriteľa. Toto preskúmanie si totiž vyžaduje komplexné ekonomické posúdenie z hľadiska hypotetického súkromného veriteľa. Ak sa berie do úvahy, že preskúmanie dodržania článku 87 ods. 1 ES si vyžaduje zo strany Komisie takéto posúdenie, tak sa preskúmanie súdom Spoločenstva ( 41 ) musí obmedziť na overenie dodržania procesných pravidiel a povinnosti odôvodnenia, ako aj vecnej presnosti skutkových okolností, ktoré sú základom prijatého rozhodnutia, neexistencie zjavne nesprávneho posúdenia tohto skutkového stavu alebo neexistencie zneužitia právomoci. ( 42 )

71.

Ako správne tvrdí Komisia, jej prognóza sa môže považovať za zjavne nesprávnu len v prípade, keď nie je odôvodnená nijakým predstaviteľným hľadiskom, a teda keby sa nijaký skutočný súkromný veriteľ, ktorý koná racionálne za podmienok ako v tomto prípade, nesprával tak, ako sa správal verejný veriteľ.

72.

Ak je naopak možné, aby sa súkromný veriteľ správal tak, ako predpokladá Komisia v záveroch svojho posúdenia, nemožno považovať jej posúdenie za zjavne nesprávne. Zistenie zjavného nesprávneho posúdenia by sa inak skončilo nahradením prognózy o správaní súkromného veriteľa, ktorú vykonala Komisia, prognózou súdov Spoločenstva.

73.

Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku presvedčivo vyjadril dôvody, na základe ktorých nemohli dôvody uvádzané Komisiou odôvodniť záver, že TGSS a Fogasa sa správali ako súkromní veritelia. ( 43 ) Na základe toho Súd prvého stupňa dospel k záveru, že Komisia sa dopustila zjavného nesprávneho posúdenia.

74.

Medzi dôvodmi, ktoré Súd prvého stupňa zamietol, však bolo aj tvrdenie, podľa ktorého sa iný, hoci zabezpečený súkromný veriteľ tiež vzdal postupu núteného vymáhania, hoci spoločnosť Sniace bola v omeškaní aj s jeho pohľadávkou. V tejto súvislosti Súd prvého stupňa v bodoch 157 a 158 napadnutého rozsudku správne zdôrazňuje, že dôvody tohto správania neboli dostatočne objasnené na to, aby preukázali, že súkromný veriteľ nachádzajúci sa v rovnakej situácii ako TGSS a Fogasa by konal rovnako. Nie je však tiež preukázané, že súkromný veriteľ by tak nekonal. Na základe dostupných informácií preto správanie tohto súkromného veriteľa poukazuje na to, že je aspoň možné, že hypotetický súkromný veriteľ by sa správal tak, ako predpokladala Komisia.

75.

Konštatovanie v bode 154 a nasl. napadnutého rozsudku o zjavne nesprávnom posúdení Komisie je preto postihnuté právnou vadou a nemôže byť potvrdené.

76.

V každom prípade však porušenie práva Spoločenstva Súdom prvého stupňa nie je takej povahy, aby viedlo k zrušeniu napadnutého rozsudku, ak je výrok tohto rozsudku dôvodný z iných právnych dôvodov. ( 44 ) Keďže Lenzing v konaní na prvom stupni napadol aj odôvodnenie rozhodnutia Komisie, je potrebné zistiť, či je tento dôvod možné prijať.

77.

Odôvodnenie aktov Spoločenstva vyžadované článkom 253 ES musí zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uvádzať názor inštitúcie, autora aktu, umožňujúci zainteresovaným osobám poznať zdôvodnenie prijatého opatrenia a Súdnemu dvoru tiež umožniť vykonávať jeho preskúmanie. ( 45 ) Odôvodnenie musí byť dotknutej osobe oznámené súčasne s rozhodnutím, ktorým sa ovplyvňuje jeho postavenie, a porušenie článku 253 ES nie je možné v konaní na Súdnom dvore napraviť. ( 46 )

78.

Povinnosť odôvodnenia je skutočne potrebné odlišovať od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá sa vzťahuje na vecnú zákonnosť sporného aktu. ( 47 ) Keďže sa však súdne preskúmanie vzhľadom na rozsiahlu právomoc voľnej úvahy Komisie obmedzuje, rešpektovanie záruk poskytnutých právnym poriadkom Spoločenstva v správnych konaniach má ešte zásadnejšiu dôležitosť. Na rozdiel od toho, čo uvádza Komisia, medzi týmito zárukami figuruje najmä povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne skúmať všetky relevantné prvky daného prípadu a primerane odôvodniť svoje rozhodnutie. ( 48 )

79.

Komisia musí preto poskytnúť logické a jednoznačné odôvodnenie toho, prečo spomedzi mnohých možných správaní súkromného veriteľa zvolila práve to, ktoré zodpovedá správaniu verejných veriteľov. Z odôvodnenia tiež musí vyplývať, v akom rozsahu Komisia podrobne preskúmala skutkové okolnosti, o ktoré sa táto voľba opiera.

80.

V tejto súvislosti je potrebné predovšetkým zdôrazniť, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vôbec neodkazuje na súkromného veriteľa, ktorý sa napriek omeškaniu spoločnosti Sniace nerozhodol pristúpiť k nútenému vymáhaniu svojich zabezpečených pohľadávok. Týmto spôsobom chýbal základný prvok potrebný na to, aby sa mohol výsledok posúdenia Komisie považovať za možný. Ale aj keby bol býval tento dôvod uvedený, nebol by mohol primerane odôvodniť rozhodnutie, keďže Komisia dovtedy nebola schopná stanoviť, či sa tento veriteľ nachádza v porovnateľnej situácii so situáciou verejných veriteľov. Ako zdôraznil Súd prvého stupňa v bode 158 napadnutého rozsudku, Komisia túto otázku neobjasnila.

81.

Na ďalšie dva dôvody uvedené v rozhodnutí Súd prvého stupňa odpovedal správne.

82.

Pokiaľ ide o porovnanie s inými súkromnými veriteľmi, ktorí sa na základe dohody medzi veriteľmi vzdali 40 % svojich pohľadávok, pričom Súd prvého stupňa toto porovnanie zamietol v bodoch 155 a 156 napadnutého rozhodnutia, sama Komisia vo svojom rozhodnutí z 20. septembra 2000 uviedla, že ich situácia nebola porovnateľná so situáciou TGSS a Fogasa, najmä pokiaľ ide o zabezpečenie príslušných pohľadávok. ( 49 )

83.

Väčší význam má úvaha, ktorú Súd prvého stupňa zamietol v bodoch 159 a 160, podľa ktorej tým, že sa TGSS a Fogasa vyhli úpadku spoločnosti Sniace, zvýšili svoje šance, že im budú splatené všetky dlžné sumy bez toho, aby utrpeli finančné straty.

84.

Súkromný veriteľ by sa totiž snažil dosiahnuť splatenie svojich pohľadávok, pokiaľ je to možné, bez strát. Ako však podčiarkuje Lenzing, Súd prvého stupňa absolútne správne zdôraznil, že odôvodnenie rozhodnutia a vyjadrenia Komisie si v tomto bode protirečia.

85.

Rozpory existujú, predovšetkým pokiaľ ide o zabezpečenie pohľadávok TGSS a Fogasa. Na jednej strane Komisia v tomto konaní zdôrazňuje, že pohľadávky TGSS a Fogasa sú zabezpečené, a čiastočne to aj uviedla v odôvodnení rozhodnutí. ( 50 ) Na druhej strane sa zdôrazňuje potreba vyhnúť sa úpadku Sniace, aby sa splatili pohľadávky bez strát. Strát sa však možno obávať len vtedy, ak záruky nie sú dostatočné.

86.

Rozpor nastáva aj vtedy, ak sa predpokladá, že pohľadávky v skutočnosti neboli dostatočne zabezpečené. Vyčkávanie veriteľov zvyšuje ich šance, že im budú splatené všetky dlžné sumy bez strát len v prípade, ak dlžník prekoná krízu a zlepší svoju situáciu. V napadnutých rozhodnutiach však Komisia vo viacerých bodoch vyjadruje pochybnosti o schopnosti prežitia spoločnosti Sniace ( 51 ) bez toho, aby vysvetlila, prečo napriek tomu hodnotí budúce vyhliadky kladne.

87.

V tejto súvislosti sa Komisia v konaní na Súde prvého stupňa obmedzuje na tvrdenie, že sa spoliehala na správu španielskej vlády, z ktorej vyplývala existencia plánov reštrukturalizácie a životaschopnosti. ( 52 ) Keby to bol jediný dôvod, ktorý viedol Komisiu k presvedčeniu, že existujú šance na prežitie spoločnosti Sniace, znamenalo by to, že nedošlo iba k vade odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, ale aj k porušeniu povinnosti starostlivo preskúmať skutkový stav. Súd prvého stupňa totiž v bode 160 napadnutého rozsudku konštatoval, že ani Španielsko, ani Komisia nemali k dispozícii potrebné informácie na to, aby mohli posúdiť, či je spoločnosť Sniace schopná prežiť. Súdny dvor v konaní o odvolaní proti rozsudku Súdu prvého stupňa už nemôže preskúmať toto skutkové zistenie ako také ( 53 ) o to viac, že účastníci konania to ani nenamietali.

88.

Kvôli úplnosti je potrebné zdôrazniť, že ani tvrdenie Španielska a Komisie, o ktorom nie je v odôvodnení rozhodnutia ani zmienka a podľa ktorého v prípade prežitia spoločnosti Sniace mohlo TGSS očakávať ďalšie poistné na sociálne zabezpečenie a Fogasa by sa vyhla novým výdavkom v prospech zamestnancov spoločnosti Sniace, nemôže byť základom správania hypotetického súkromného veriteľa.

89.

V zásade by totiž takéto dôvody, teda očakávanie budúcich obchodov alebo ušetrenie budúcich nákladov, mohli opodstatniť správanie súkromných veriteľov. V tomto prípade však ide o verejný záujem štátu, ktorého vykonávanie je zverené určitým verejným inštitúciám. Tieto záujmy vo všeobecnosti predstavujú dôvod na poskytnutie klasickej štátnej pomoci. Ako preto správne podčiarkuje Lenzing, nemôžu sa uznať ako platné dôvody na odôvodnenie výhod vyplývajúcich určitým podnikom z rozhodnutia nevymáhať nútené pohľadávky. Inak by sa dalo aj poskytnutie kapitálu zo strany verejných investorov odôvodniť dôvodom, že tak sa zaručia pracovné miesta. Súdny dvor však výslovne rozhodol v opačnom zmysle. ( 54 )

90.

Dôvody Komisie preto buď nie sú vhodné na odôvodnenie jej napadnutého rozhodnutia, alebo si protirečia, a teda navzájom kolidujú. Tento rozpor by sa mohol napraviť len v prípade, keby Komisia dostatočne podrobne zistila skutkové okolnosti, na základe ktorých by mohla stanoviť, aké úvahy by boli rozhodujúce pre hypotetického súkromného veriteľa, a keby potom v odôvodnení uviedla tieto úvahy dostatočne podrobne. Keďže však takéto posúdenia chýbajú, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má vady.

91.

Napadnutý rozsudok teda obsahuje nesprávne právne posúdenie v rozsahu, v akom Súd prvého stupňa konštatoval, že Komisia sa dopustila zjavného nesprávneho posúdenia, no napriek tomu sa z iných dôvodov musí potvrdiť vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené. Odvolanie proti rozsudku Súdu prvého stupňa je teda potrebné zamietnuť.

92.

Podľa článku 122 ods. 1 v spojení s článkami 118 a 69 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 69 ods. 4 členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania vrátane trov odvolacieho konania. ( 55 )

93.

Španielsko teda musí v každom prípade znášať svoje trovy konania. Okrem toho Lenzing navrhuje, aby nie Komisia, ale Španielsko bolo zaviazané nahradiť aj trovy odvolacieho konania. Keďže však Španielsko a Komisia nemali vo veci úspech spoločne, mali by byť zaviazané na náhradu trov konania spoločne a nerozdielne. ( 56 ) V tejto situácii si Lenzing nemôže vybrať jedného z účastníkov konania, pretože obaja budú zaviazaní na náhradu trov konania spoločne a nerozdielne.

94.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: