This document is an excerpt from the EUR-Lex website
Document 52013PC0404
Proposal for a DIRECTIVE OF THE EUROPEAN PARLIAMENT AND OF THE COUNCIL on certain rules governing actions for damages under national law for infringements of the competition law provisions of the Member States and of the European Union
Návrh SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY o niektorých pravidlách upravujúcich žaloby podávané na základe vnútroštátneho práva s cieľom získať náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia predpisov členských štátov a Európskej únie na ochranu hospodárskej súťaže
Návrh SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY o niektorých pravidlách upravujúcich žaloby podávané na základe vnútroštátneho práva s cieľom získať náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia predpisov členských štátov a Európskej únie na ochranu hospodárskej súťaže
/* COM/2013/0404 final - 2013/0185 (COD) */
Návrh SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY o niektorých pravidlách upravujúcich žaloby podávané na základe vnútroštátneho práva s cieľom získať náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia predpisov členských štátov a Európskej únie na ochranu hospodárskej súťaže /* COM/2013/0404 final - 2013/0185 (COD) */
DÔVODOVÁ SPRÁVA 1. KONTEXT NÁVRHU 1.1. Všeobecný kontext Nariadenie (ES) č. 1/2003[1] vykonáva pravidlá EÚ zakazujúce
protisúťažné dojednania (vrátane kartelových dohôd) a zneužívanie
dominantného postavenia (ďalej len „pravidlá EÚ v oblasti hospodárskej súťaže“),
ktoré boli stanovené v článkoch 101 a 102 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie („zmluva“), a to prostredníctvom stanovenia podmienok,
za ktorých Komisia, vnútroštátne orgány na ochranu hospodárskej
súťaže a vnútroštátne súdy uplatňujú predmetné ustanovenia zmluvy v
individuálnych prípadoch. Toto nariadenie udeľuje Komisii a
vnútroštátnym orgánom na ochranu hospodárskej súťaže právomoci na
uplatňovanie článkov 101 a 102 zmluvy[2].
Komisia má právo uložiť podnikom, ktoré porušili predmetné ustanovenia, peňažnú
sankciu[3].
Právomoci vnútroštátnych orgánov na ochranu hospodárskej súťaže sú
stanovené v článku 5 nariadenia (ES) č. 1/2003. Uplatňovanie
pravidiel EÚ v oblasti hospodárskej súťaže zo strany Komisie a
vnútroštátnych orgánov na ochranu hospodárskej súťaže sa zvyčajne
nazýva „presadzovaním pravidiel EÚ v oblasti hospodárskej súťaže
verejnoprávnymi prostriedkami“. Popri tomto verejnoprávnom presadzovaní je to
priamy účinok článkov 101 a 102 zmluvy, ktorý spôsobuje, že tieto
články zakladajú práva a povinnosti, ktoré môžu byť presadzované na
vnútroštátnych súdoch členských štátov[4].
To sa označuje ako „presadzovanie pravidiel EÚ v oblasti hospodárskej
súťaže súkromnoprávnymi prostriedkami“. Žaloby o náhradu škody
z titulu porušenia článkov 101 a 102 zmluvy predstavujú významnú
oblasť presadzovania pravidiel EÚ v oblasti hospodárskej súťaže
súkromnoprávnymi prostriedkami. Dôsledkom priameho účinku zákazov
stanovených v článkoch 101 a 102 zmluvy je, že každá osoba si môže
uplatňovať náhradu utrpenej škody, v prípade, že existuje
príčinná súvislosť medzi touto škodou a porušením pravidiel EÚ v
oblasti hospodárskej súťaže[5]. Poškodené
osoby musia mať možnosť domáhať sa nielen náhrady skutočne
utrpenej škody (damnum emergens), ale aj náhrady zisku, o ktorý prišli (ušlý
zisk, resp. lucrum cessans), a to spolu s úrokom[6]. Náhradu škody, ktorá vznikla porušením pravidiel EÚ v oblasti
hospodárskej súťaže, nemožno dosiahnuť pomocou presadzovania
súťažného práva EÚ verejnoprávnymi prostriedkami. Priznanie náhrady škody
nepatrí do rozsahu právomoci Komisie ani vnútroštátnych orgánov na ochranu
hospodárskej súťaže, pričom patrí do pôsobnosti vnútroštátnych
súdov, ako aj vnútroštátneho hmotného a procesného práva. Dodržiavanie pravidiel EÚ v oblasti
hospodárskej súťaže sa tak zabezpečuje prostredníctvom dôrazného
presadzovania týchto pravidiel verejnoprávnymi prostriedkami zo strany Komisie
a vnútroštátnych orgánov na ochranu hospodárskej súťaže v kombinácii
s ich presadzovaním súkromnoprávnymi prostriedkami zo strany vnútroštátnych
súdov. 1.2. Dôvody a ciele návrhu Cieľom predkladaného návrhu je
zabezpečiť účinné presadzovanie pravidiel EÚ v oblasti
hospodárskej súťaže prostredníctvom: i) optimalizácie interakcie medzi
presadzovaním týchto pravidiel verejnoprávnymi prostriedkami a ich
presadzovaním súkromnoprávnymi prostriedkami, a ii) zabezpečením toho, aby osoby
postihnuté v dôsledku porušenia pravidiel EÚ v oblasti hospodárskej
súťaže mali možnosť získať úplnú náhradu nimi utrpenej škody. Optimalizácia interakcie medzi presadzovaním
týchto pravidiel verejnoprávnymi prostriedkami a ich presadzovaním
súkromnoprávnymi prostriedkami Komplexné presadzovanie pravidiel EÚ v oblasti
hospodárskej súťaže najlepšie zaručuje navzájom sa
dopĺňajúce presadzovanie týchto pravidiel verejnoprávnymi
prostriedkami a súkromnoprávnymi prostriedkami. Existujúci právny rámec
však nedostatočne upravuje interakciu medzi týmito dvoma zložkami
presadzovania uvedených pravidiel. Podniky, ktoré uvažujú
nad tým, že začnú spolupracovať s orgánom na ochranu hospodárskej
súťaže v rámci tzv. programu zhovievavosti (pričom sa podniky
priznajú k účasti na kartelovej dohode, vďaka čomu získajú
oslobodenie od pokút alebo sa im zníži výška pokuty), v čase svojej
spolupráce nemôžu vedieť, či osoby poškodené v dôsledku porušenia
predpisov na ochranu hospodárskej súťaže nebudú mať prístup
k informáciám, ktoré tieto podniky dobrovoľne poskytli príslušnému
orgánu na ochranu hospodárskej súťaže. Súdny dvor Európskej únie
(ďalej len „Súdny dvor“) vo svojom rozhodnutí vo veci Pfleiderer[7] v roku 2011 dospel k záveru, že v prípade neexistencie právnej
úpravy EÚ je predovšetkým na vnútroštátnych súdoch, aby na základe
vnútroštátneho práva na jednotlivom základe rozhodli o tom, či povolia
sprístupnenie dokumentov, a to aj dokumentov získaných v rámci programu
zhovievavosti. Vnútroštátne súdy by pri prijímaní tohto rozhodnutia mali
usilovať o rovnováhu medzi potrebou zabezpečenia účinného
presadzovania pravidiel EÚ v oblasti hospodárskej súťaže súkromnoprávnymi
prostriedkami na jednej strane a potrebou zabezpečenia účinného
výkonu práva na úplnú náhradu škody na strane druhej. To by mohlo viesť k
rozdielom medzi členskými štátmi, ako aj vo vnútri jednotlivých
členských štátov, pokiaľ ide o sprístupnenie dôkazov zo spisov
orgánov na ochranu hospodárskej súťaže. Okrem toho platí, že
akákoľvek neistota s súvislosti so sprístupnením informácií
poskytnutých v rámci programov zhovievavosti, by mohla mať vplyv na
rozhodnutie určitého podniku, či bude alebo nebude spolupracovať
s orgánmi na ochranu hospodárskej súťaže v rámci ich programov
zhovievavosti. Pri neexistencii právne záväznej úpravy na úrovni EÚ by mohla
byť vážne ohrozená (v dôsledku rizika, že sa na účely vnútroštátnych
konaní o náhradu škody sprístupnia určité dokumenty) účinnosť
programov zhovievavosti, ktoré predstavujú veľmi významný nástroj
presadzovania pravidiel EÚ v oblasti hospodárskej súťaže
verejnoprávnymi prostriedkami. Potreba upraviť problematiku interakcie
medzi presadzovaním týchto pravidiel verejnoprávnymi prostriedkami a ich
presadzovaním súkromnoprávnymi prostriedkami bola potvrdená v odpovediach
zainteresovaných strán v rámci verejných konzultácií k bielej knihe z roku 2008
o žalobách o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia antitrustových
pravidiel (ďalej len „biela kniha“)[8]
a v rámci konzultácií v roku 2011 v súvislosti s jednotným európskym prístupom
v oblasti kolektívneho uplatňovania nárokov na nápravu[9]. V uznesení zo stretnutia
riaditeľov európskych orgánov na ochranu hospodárskej súťaže v máji
2012 sa takisto zdôraznil význam ochrany materiálov získaných v rámci programov
zhovievavosti v kontexte občianskoprávnych žalôb o náhradu škody[10]. Európsky parlament opakovane
zdôrazňoval zásadný význam presadzovania pravidiel EÚ v oblasti
hospodárskej súťaže verejnoprávnymi prostriedkami a vyzval Komisiu, aby
zabezpečila, aby presadzovanie týchto pravidiel súkromnoprávnymi
prostriedkami neohrozilo účinnosť programov zhovievavosti ani
postupov na urovnanie sporov mimosúdnymi prostriedkami[11]. Z tohto dôvodu je prvým hlavným cieľom
predkladaného návrhu optimalizovať interakciu medzi presadzovaním týchto
pravidiel verejnoprávnymi prostriedkami a ich presadzovaním súkromnoprávnymi
prostriedkami, ako aj zabezpečiť, aby Komisia a vnútroštátne orgány
na ochranu hospodárskej súťaže mohli pokračovať v politike
dôrazného presadzovania súťažného práva verejnoprávnymi prostriedkami, a
zároveň aby osoby poškodené v dôsledku porušenia súťažného práva mali
skutočnú možnosť získať náhradu nimi utrpenej škody. Zabezpečiť účinný výkon
práva poškodených na úplnú náhradu nimi utrpenej škody Druhým hlavným cieľom je
zabezpečiť, aby osoby poškodené v dôsledku porušenia pravidiel
EÚ v oblasti hospodárskej súťaže mali možnosť skutočne
získať úplnú náhradu nimi utrpenej škody. Hoci právo na úplnú náhradu škody je
zaručené samotnou zmluvou a tvorí súčasť acquis communautaire,
praktické uplatňovanie tohto práva je často komplikované, resp.
takmer nemožné, a to pre pravidlá a postupy, ktorými sa výkon tohto práva
riadi. Hoci v niekoľkých členských štátoch v ostatnom čase boli
zaznamenané určité náznaky pokroku, doposiaľ sa väčšine osôb
poškodených protisúťažným konaním nepodarí získať náhradu utrpenej
škody. Komisia už vo svojej zelenej knihe z roku 2005
o žalobách o náhradu škody pre porušenie antitrustových pravidiel[12] (ďalej len „zelená
kniha“) pomenovala, čo sú hlavné prekážky, ktoré bránia väčšej
účinnosti systému žalôb o náhradu škody. V súčasnosti rovnaké
prekážky naďalej existujú vo väčšine členských štátov. Ide o
prekážky v súvislosti: i) so získavaním dôkazov, ktoré sú
nutné na preukázanie tvrdených skutočností; ii) s neexistenciou účinných
mechanizmov na kolektívne uplatňovanie nárokov na nápravu, a to najmä
pre spotrebiteľov a malé a stredné podniky; iii) s chýbajúcimi jasnými pravidlami o
obhajobe založenej na „prenesení“; iv) s chýbajúcou jednoznačne
preukaznou hodnotou rozhodnutí vnútroštátnych orgánov na ochranu hospodárskej
súťaže; v) s možnosťou podať žalobu o
náhradu škody na základe rozhodnutia orgánu na ochranu hospodárskej
súťaže o porušení, a vi) so spôsobmi kvantifikácie škody
utrpenej v dôsledku protisúťažného konania. Okrem týchto konkrétnych zásadných prekážok
brániacich účinnej kompenzácii existuje značná diverzita, pokiaľ
ide o vnútroštátne právne úpravy žalôb o náhradu škody v dôsledku
protisúťažného konania, pričom táto diverzita navyše v ostatných
rokoch vzrástla. Predmetná diverzita môže viesť k právnej nejasnosti pre
všetky zainteresované strany s účasťou na žalobách o náhradu
škody v dôsledku protisúťažného konania, čo zase môže viesť
k neúčinnému presadzovaniu pravidiel EÚ v oblasti hospodárskej
súťaže súkromnoprávnymi prostriedkami, a to najmä v cezhraničných
prípadoch. V záujme nápravy tohto stavu je druhým hlavným
účelom tohto návrhu zabezpečiť, aby všade Európskej únii mali
osoby poškodené v dôsledku porušenia týchto pravidiel prístup
k účinným mechanizmom umožňujúcim získanie úplnej náhrady nimi
utrpenej škody. To by viedlo k zabezpečeniu väčšej vyrovnanosti,
pokiaľ ide o podmienky, za ktorých pôsobia podniky na vnútornom trhu.
Ďalej platí, že ak sa zvýši pravdepodobnosť, že osoby, ktoré porušili
článok 101 alebo 102 zmluvy, budú musieť znášať náklady
vyplývajúce z tohto porušenia, bude to znamenať nielen to, že sa tieto
náklady nebudú prenášať na obete protisúťažného konania, ale aj to,
že to bude stimulovať na dôkladnejšie dodržiavanie pravidiel EÚ v oblasti
hospodárskej súťaže. Komisia v záujme dosiahnutia týchto
cieľov predložila vo svojej bielej knihe z roku 2008 viacero návrhov na
opatrenia v rámci príslušnej politiky. V rámci verejných konzultácií
o tejto bielej knihe sa zainteresované strany spomedzi organizácií
občianskej spoločnosti a rôznych inštitúcií, okrem iného napr.
Európsky parlament[13]
a Európsky hospodársky a sociálny výbor[14]
v prevažnej väčšine vyjadrili k týmto opatreniam pozitívne a zároveň
vyzvali na prijatie osobitných právnych predpisov EÚ upravujúcich žaloby o
náhradu škody pre porušenie antitrustových pravidiel[15]. 1.3. Existujúce ustanovenia v
oblasti návrhu –
Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 o vykonávaní
pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102]
zmluvy ·
V zmysle článku 2 tohto nariadenia bremeno
dokazovania porušenia článku 101 ods. 1 alebo článku 102 zmluvy znáša
strana alebo orgán, ktorý toto porušenie tvrdí. V prípade, že by sa odporca
dovolával článku 101 ods. 3 zmluvy, znáša dôkazné bremeno splnenia
podmienok uvedeného odseku. Tieto pravidlá sa vzťahujú na presadzovanie
súťažného práva verejnoprávnymi prostriedkami, ako aj na žaloby o náhradu
škody, ktorá vznikla porušením článkov 101 alebo 102 zmluvy. ·
V článku 15 ods. 1 sa stanovuje, že v rámci
postupu uplatnenia článkov 101 alebo 102 zmluvy môžu vnútroštátne súdy
požiadať Komisiu o informácie, ktoré má k dispozícii. Oznámenie Komisie o
spolupráci medzi Komisiou a súdmi členských štátov EÚ na účely
uplatnenia článkov 101 a 102 zmluvy[16]
sa zaoberá problematikou výkladu a praktického uplatňovania tohto
ustanovenia. ·
V článku 16 ods. 1 sa stanovuje, že keď
vnútroštátne súdy rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podľa
článku 101 alebo článku 102 zmluvy, ktoré sú už predmetom rozhodnutia
Komisie, nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím
prijatým Komisiou. Vnútroštátne súdy sa musia vyhnúť takým rozhodnutiam,
ktoré by boli v rozpore s rozhodnutím, o ktorom uvažuje Komisia v postupe,
ktorý iniciovala. Na tento účel môžu vnútroštátne súdy posúdiť,
či je nevyhnutné zastaviť konania, ktoré na nich prebiehajú. –
Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 obsahuje
pravidlá o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a
obchodných veciach[17].
Na základe podmienok stanovených v tomto nariadení majú členské štáty
právomoc konať o žalobách o náhradu škody pre porušenie
antitrustových pravidiel, pričom ich rozsudky v týchto veciach sa
uznávajú a sú vykonateľné v ostatných členských štátoch. –
Nariadenie Rady (ES) č. 1206/2001 upravuje
spoluprácu medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v
občianskych a obchodných veciach vrátane žalôb o náhradu škody pre
porušenie antitrustových pravidiel[18]. –
Článok 6 ods. 3 nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 obsahuje pravidlá o rozhodnom práve pri
žalobách o náhradu škody pre porušenie antitrustových pravidiel[19]. –
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 861/2007[20]
stanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, a to s
cieľom zjednodušiť a urýchliť konania v cezhraničných
veciach s takouto hodnotou a redukovať náklady na ne. –
V smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/52/ES
sa členským štátom stanovuje povinnosť umožniť mediáciu vo všetkých
občianskych a obchodných veciach, t. j. aj v prípade žalôb o náhradu škody
pre porušenie antitrustových pravidiel[21]. –
Článok 15 ods. 4 nariadenia Komisie (ES)
č. 773/2004[22]
stanovuje, že dokumenty získané na základe prístupu ku spisu Komisie sa môžu používať
iba na účely súdneho alebo správneho konania vedeného na účely
uplatnenia článkov 101 a 102 zmluvy. Oznámenie Komisie o pravidlách
prístupu k dokumentácii Komisie[23]
obsahuje podrobnejšie pravidlá prístupu k dokumentácii Komisie, ako aj použitia
tejto dokumentácie. –
Oznámenie Komisie o oslobodení od pokút a znížení
pokút v kartelových prípadoch (ďalej len „oznámenie o zhovievavosti“)[24] obsahuje pravidlá týkajúce sa
podmienok, za ktorých môžu podniky spolupracovať s Komisiou v rámci jej
programu zhovievavosti, aby tak dosiahli oslobodenie od pokút alebo ich
zníženie v kartelových prípadoch. V bode 33 tohto oznámenia sa uvádza, že
prístup k vyhláseniam podnikov sa poskytne len adresátom oznámenia
námietok, a to len pod podmienkou, že oni (ako aj ich právnici, ktorí v ich
mene prístup dostávajú), si nevyhotovia mechanickým spôsobom ani elektronicky
žiadnu rozmnoženinu informácie obsiahnutej v predmetných materiáloch, a že
informácia pochádzajúca z predmetného materiálu sa použije výhradne len na
účely uvedené v oznámení o zhovievavosti. Prístup k vyhláseniam
podnikov sa neposkytne žiadnym tretím osobám, ako sú napr. sťažovatelia.
Táto osobitná ochrana vyhlásení podnikov stráca opodstatnenie, keď
žiadateľ sprístupní obsah týchto materiálov tretím osobám. V oznámení
Komisie o vedení konania o urovnaní s cieľom prijať rozhodnutia
podľa článku 7 a článku 23 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 v
prípadoch kartelov (ďalej len „oznámenie o vedení konania
o urovnaní“)[25]
sa stanovuje rámec, ktorý umožňuje poskytnúť určité výhody za
spoluprácu s Komisiou v rámci konania začatého v súvislosti s
uplatňovaním článku 101 zmluvy (konanie Komisie o urovnaní).
V bode 39 tohto oznámenia sú uvedené pravidlá týkajúce sa sprístupnenia
podaní predložených v rámci konania o urovnaní vnútroštátnym súdom. 2. VÝSLEDKY KONZULTÁCIÍ SO
ZAINTERESOVANÝMI STRANAMI A POSÚDENÍ VPLYVU 2.1. Konzultácie so
zainteresovanými stranami Zelená kniha z roku 2005 aj biela kniha z roku
2008 podnietili širokú diskusiu zainteresovaných strán, ktoré predložili
veľké množstvo pripomienok[26].
Z verejných konzultácií vyplynulo, že všeobecný prístup Komisie
spočívajúci v umožnení žalôb o náhradu škody pre porušenie antitrustových
pravidiel má širokú podporu. Respondenti privítali, že usmerňujúcim
princípom je kompenzácia, ako aj to, že sa Komisia následne rozhodla
nezvoliť opatrenia takého typu, aké sú obvyklé napr. v USA, t. j.
kolektívne žaloby, široké sprístupňovanie dôkazov pred súdnym konaním
alebo viacnásobná náhrada škody, ktoré by primárne sledovali odrádzajúci
účinok. Panovala široká zhoda v tom, že skutočne existujú prekážky,
ktoré bránia osobám poškodeným v dôsledku protisúťažného konania, aby si
účinne uplatňovali nároky na nápravu. Pokiaľ ide o opatrenia,
ktoré boli navrhované na odstránenie týchto nedostatkov, zazneli rôzne názory. Komisia v roku 2011 uskutočnila verejné
konzultácie o problematike zbližovania európskeho prístupu ku kolektívnemu
uplatňovaniu nárokov na nápravu[27].
Komisia sa na základe poskytnutých pripomienok a stanoviska Európskeho
parlamentu[28]
rozhodla zvoliť v rámci tejto otázky horizontálny prístup, namiesto toho,
aby do predkladaného návrhu zaradila osobitné ustanovenia o kolektívnom
uplatňovaní nárokov na nápravu v súvislosti s hospodárskou
súťažou. Uplatnenie tohto horizontálneho prístupu umožňuje uplatnenie
spoločných pravidiel o kolektívnom uplatňovaní nárokov na všetky
oblasti politík, v rámci ktorých sa často vyskytuje rozptýlená škoda a kde
sa spotrebitelia a malé a stredné podniky len s ťažkosťami dokážu
domôcť náhrady škody. Komisia ako prvý krok v súvislosti
s horizontálnym prístupom ku kolektívnemu uplatňovaniu nárokov
prijala oznámenie o problematike zbližovania európskeho prístupu ku
kolektívnemu uplatňovaniu nárokov na nápravu[29] a odporúčanie o
spoločných zásadách pre mechanizmy kolektívneho uplatňovania nárokov
na prikázanie zdržania sa určitého konania a na náhradu škody
v členských štátoch v súvislosti s porušením práv vyplývajúcich z
práva Únie[30]. Komisia ďalej v roku 2011
uskutočnila aj verejné konzultácie k návrhu usmerňovacieho dokumentu
o kvantifikácii škody utrpenej v dôsledku protisúťažného konania[31]. V tomto dokumente sa
poskytuje prehľad celého radu metód používaných na kvantifikáciu škody
pri žalobách o náhradu škody, pričom sa tam uvádzajú aj silné a slabé
stránky týchto metód. Inštitúcie aj iné zainteresované osoby vo všeobecnosti
privítali myšlienku vydávania nezáväzného usmernenia pre kvantifikáciu škody
vzniknutej v dôsledku protisúťažného konania[32]. 2.2. Získavanie a využívanie
expertízy Komisia si objednala
externé štúdie v súvislosti s prípravou zelenej knihy z roku 2005[33], bielej knihy z roku 2008[34], ako aj v
súvislosti s návrhom usmerňovacieho dokumentu o kvantifikácii škody
utrpenej v dôsledku protisúťažného konania[35]. 2.3. Posúdenie vplyvu Navrhovanej smernici predchádzalo posúdenie
vplyvu, ktoré do značnej miery vychádzalo z hodnotenia vplyvu
uskutočneného v súvislosti s bielou knihou. Opätovne boli posúdené
predovšetkým opatrenia, ktoré boli v rámci posúdenia vplyvu v súvislosti s
bielou knihou vylúčené pre ich pravdepodobnú neúčinnosť, resp.
neprimerané náklady. Správa o posúdení vplyvu[36] sa zameralo na štyri možné
nadväzné opatrenia zamerané na optimalizáciu interakcie medzi
presadzovaním pravidiel EÚ v oblasti hospodárskej súťaže verejnoprávnymi
prostriedkami a ich presadzovaním súkromnoprávnymi prostriedkami, ako aj
zabezpečenie účinnejšieho právneho rámca pre žaloby o náhradu škody
utrpenej v dôsledku porušenia týchto pravidiel v rámci celej Európy. Medzi
tieto možnosti patrilo jednak neprijatie žiadnych opatrení na úrovní EÚ,
ďalej prístup založený na právne nezáväzných nástrojoch, ako aj dve
alternatívy právne záväzného riešenia na úrovni EÚ. Uprednostňovaná možnosť, z ktorej
vychádza aj tento návrh smernice, sa považuje za nákladovo najefektívnejší
spôsob, ako dosiahnuť stanovené ciele. Táto možnosť riadne
zohľadňuje najdôležitejšie pripomienky zhromaždené v rámci verejných
konzultácií realizovaných počas uplynulých osem rokov, ako aj nedávny
legislatívny a súdny vývoj v tejto sfére na úrovni EÚ aj vnútroštátnej úrovni. 3. PRÁVNE PRVKY NÁVRHU 3.1. Právny základ návrhu Voľba právneho základu pre európske
opatrenie sa musí zakladať na objektívnych faktoroch, ktoré musia byť
súdne preskúmateľné. Tieto faktory zahŕňajú predovšetkým
cieľ a obsah navrhovaného opatrenia. Predkladaný návrh je založený na
článkoch 103 a 114 zmluvy, pretože sa ním sledujú dva rovnako dôležité
ciele, ktoré sú nerozlučne späté, a to a) vykonanie zásad stanovených v
článkoch 101 a 102 zmluvy, b) zabezpečenie väčšej vyrovnanosti,
pokiaľ ide o podmienky, za ktorých pôsobia podniky na vnútornom trhu, a
uľahčenie využívania práv vyplývajúcich z vnútorného trhu pre
občanov a podniky. Pokiaľ ide o prvý cieľ, Súdny dvor
sa vyjadril, že by došlo k ohrozeniu plnej účinnosti pravidiel EÚ v
oblasti hospodárskej súťaže a predovšetkým k ohrozeniu praktického
účinku zákazov týmito pravidlami stanovených, ak by nemali všetky osoby
právo domáhať sa náhrady škôd nimi utrpených v dôsledku dojednania alebo
konania obmedzujúceho alebo narúšajúceho hospodársku súťaž. Súdny dvor
vyjadril názor, že žaloby o náhradu škody posilňujú fungovanie uvedených
pravidiel a tým významne prispievajú k zachovávaniu účinnej hospodárskej
súťaže v EÚ[37].
Tým, že navrhované opatrenie sa usiluje zlepšiť podmienky, za ktorých si
poškodené osoby môžu uplatňovať nárok na náhradu škody,
a optimalizovať interakciu medzi presadzovaním článkov 101 a 102
ZFEÚ verejnoprávnymi prostriedkami a ich presadzovaním súkromnoprávnymi
prostriedkami, toto opatrenie jednoznačne vykonáva predmetné ustanovenia
zmluvy. Z tohto dôvodu je nutné, aby právnym základom navrhovanej smernice bol
článok 103 zmluvy. Samotný tento článok by však ako právny
základ nepostačoval, pretože cieľ aj obsah navrhovanej smernice
presahujú jeho ustanovenia. Cieľ navrhovanej smernice je skutočne
širší než vykonanie článkov 101 a 102 ZFEÚ. Rozdiely, ktoré
v súčasnosti existujú medzi jednotlivými vnútroštátnymi úpravami
problematiky žalôb o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia
pravidiel EÚ v oblasti hospodárskej súťaže, a to aj pokiaľ ide
o interakciu medzi týmito žalobami a presadzovaním týchto pravidiel
verejnoprávnymi prostriedkami, viedli k výraznej nevyrovnanosti podmienok na
vnútornom trhu. Tieto značné rozdiely boli už opísané v komparatívnej
štúdii z roku 2004[38],
ako aj v bielej knihe z roku 2008 a v posúdení vplyvu, ktoré ju
sprevádzalo. Odvtedy sa spomínané rozdiely ešte zväčšili, a to v dôsledku
rozdielneho legislatívneho a súdneho vývoja, ku ktorému došlo len
v niekoľkých málo členských štátoch. Ako príklad rozdielov medzi jednotlivými
vnútroštátnymi pravidlami môžu slúžiť pravidlá upravujúce prístup k
dôkazom. S výnimkou niekoľkých členských štátov platí, že
neexistencia náležitých pravidiel upravujúcich problematiku
sprístupňovania dokumentov v rámci súdnych konaní vedie k tomu, že
osoby poškodené v dôsledku porušenia súťažného práva, ktoré sa usilujú
získať náhradu utrpenej škody, nemajú žiadny účinný prístup
k dôkazom. Ďalšími príkladmi sú vnútroštátne pravidlá o obhajobe
založenej na „prenesení“ (kde existujúce rozdiely majú významné dôsledky,
pokiaľ ide o schopnosť priamych/nepriamych zákazníkov účinne sa
domôcť náhrady škody, resp. pokiaľ ide o to, či je žalovaný
schopný zvrátiť uloženie povinnosti nahradiť spôsobenú škodu), pravidlá
týkajúce sa preukaznej hodnoty rozhodnutí vnútroštátnych orgánov na ochranu
hospodárskej súťaže v rámci následných konaní o náhradu škody, ako aj
pravidlá relevantné pre kvantifikáciu škody utrpenej v dôsledku
protisúťažného konania (napr. existencia pravidla o prezumpcii škody). Tieto výrazné rozdiely medzi jednotlivými
vnútroštátnymi právnymi úpravami vedú k tomu, že žalobcovia považujú pravidlá
platné v určitých členských štátoch za vhodnejšie na domáhanie
sa náhrady škody prostredníctvom žalôb o náhradu škody pre porušenie
antitrustových pravidiel než v iných členských štátoch. Uvedené rozdiely
vedú k nerovnosti a neistote, pokiaľ ide o podmienky, za ktorých si
poškodené osoby (občania aj podniky) môžu uplatňovať svoje právo
na náhradu škody, ktoré im vyplýva zo zmluvy, čo má vplyv
na účinnosť predmetného práva. Skutočne platí, že ak
pravidlá príslušnosti umožňujú určitému žalobcovi podať žalobu v
niektorom z pre neho „priaznivých“ členských štátov, ak má na to potrebné
zdroje a stimuly, je omnoho pravdepodobnejšie, či si svoje právo
na náhradu škody vyplývajúce z predpisov EÚ uplatní, ako keby tam takúto
možnosť nemal. Keďže poškodené osoby s menšími nárokmi a/alebo
menšími zdrojmi majú skôr sklon zvoliť si ako miesto na prejednanie ich
žalôb o náhradu škody ten členský štát, kde sú usadené (jedným z dôvodov
je, že najmä spotrebitelia a malé podniky si nemôžu dovoliť zvoliť
pre nich výhodnejšiu jurisdikciu iného členského štátu), vedie to k tomu,
že rozdiely medzi pravidlami platnými v jednotlivých členských
prinášajú riziko nerovných podmienok v rámci žalôb o náhradu škody a môžu
ovplyvniť hospodársku súťaž na trhoch, na ktorých tieto poškodené
osoby pôsobia. Rovnako platí, že tieto výrazné rozdiely vedú
k tomu, že podniky usadené a pôsobiace v rôznych členských štátoch
čelia výrazne rozdielnemu riziku súdnych konaní v prípade, že porušia
predpisy na ochranu hospodárskej súťaže. Toto nerovnaké presadzovanie
práva na náhradu škody vyplývajúceho z predpisov EÚ môže mať za
následok konkurenčnú výhodu pre podniky, ktoré síce porušili články
101 alebo 102 zmluvy, avšak ktoré nemajú sídlo ani nepôsobia v členských
štátoch, ktoré sú „priaznivé“ pre žalobcov o náhradu škody z tohto titulu.
Na druhej strane platí, že nerovnaké presadzovanie súťažného práva pôsobí
ako brzda v rámci výkonu práva na usadenie sa a práva na poskytovanie
tovaru a služieb v tých členských štátoch, kde sa právo na náhradu škody
presadzuje účinnejšie. Z tohto dôvodu môžu rozdiely v rámci
zodpovednostných režimov platných v jednotlivých členských štátoch viesť
k tomu, že nepriaznivo ovplyvnia hospodársku súťaž, čo môže
značne narušiť riadne fungovanie vnútorného trhu. V záujme zabezpečenia väčšej
vyrovnanosti, pokiaľ ide o podmienky, za ktorých pôsobia podniky na
vnútornom trhu a zlepšenie podmienok, za ktorých poškodené osoby využívajú
práva vyplývajúce z vnútorného trhu, je preto vhodné zvýšiť právnu istotu
a zmenšiť rozdiely, ktoré existujú medzi členskými štátmi v rámci ich
vnútroštátnych pravidiel upravujúcich žaloby o náhradu škody. Cieľ zblíženia vnútroštátnych pravidiel
sa neobmedzuje len na žaloby o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia
pravidiel EÚ v oblasti hospodárskej súťaže, ale aj škody v dôsledku
porušenia vnútroštátnych predpisov na ochranu hospodárskej súťaže, ak sa
tieto predpisy uplatňujú súbežne popri uvedených pravidlách EÚ
Predovšetkým v prípadoch, keď porušenie, ktoré má vplyv na obchod medzi
členskými štátmi, predstavuje takisto aj porušenie vnútroštátnych
predpisov na ochranu hospodárskej súťaže, musia žaloby o náhradu škody,
ktoré sa z dôvodu tohto porušenia podávajú, byť súlade s rovnakými
normami, ako sú stanovené pre prípad porušenia súťažného práva EÚ. Zbližovanie vnútroštátnych hmotnoprávnych a
procesnoprávnych pravidiel v záujme nenarušenej hospodárskej súťaže na
vnútornom trhu a plného vykonávania práv a slobôd, ktoré z neho vyplývajú
občanom a podnikom, nie je preto len jednoduchým doplnkom cieľa
spočívajúceho v zabezpečení účinného presadzovania pravidiel EÚ
v oblasti hospodárskej súťaže. Táto skutočnosť nevyplýva len z
cieľov, ale aj z konkrétnych ustanovení navrhovanej smernice. Obsah
navrhovanej smernice nie je možné plne subsumovať pod článok 103
zmluvy, a to z toho dôvodu, že sa ním menia platné vnútroštátne pravidlá
upravujúce problematiku práva požadovať náhradu škody utrpenej v dôsledku
porušenia vnútroštátnych predpisov na ochranu hospodárskej súťaže, a to aj
keď ide len o protisúťažné konanie, ktoré má účinok na obchod
medzi členskými štátmi a na ktoré sa preto rovnako vzťahuje
súťažné právo EÚ[39].
Z tohto dôvodu ide rozsah navrhovanej smernice, ako vyplýva nielen z
cieľov, ale aj z jej navrhovaného obsahu, nad rámec vykonania článkov
101 a 102 zmluvy, čo znamená, že právnym základom navrhovanej smernice
musí byť aj článok 114 ZFEÚ. Tieto vzájomne prepojené ciele navrhovanej
smernice, ktoré sú však jasne odlíšené, nie je možné naplniť samostatne,
prostredníctvom prijatia dvoch samostatných nástrojov. Nie je napríklad možné
rozdeliť navrhovanú smernicu do dvoch nástrojov – do nástroja založeného
na článku 103 ZFEÚ, ktorý by aproximoval vnútroštátne pravidlá týkajúce sa
žalôb o náhradu škody v dôsledku porušenia článkov 101 a 102 ZFEÚ, a
do nástroja s právnym základom v článku 114 ZFEÚ, ktorý by požadoval,
aby členské štáty v súvislosti so žalobami o náhradu škody v dôsledku
porušenia vnútroštátnych predpisov na ochranu hospodárskej súťaže
uplatňovali rovnaké hmotnoprávne a procesnoprávne pravidlá. Nie je to
možné z hmotnoprávnych aj procesných dôvodov. Z hmotnoprávneho hľadiska platí, že
neoddeliteľné prepojenie medzi uvedenými dvoma nezávislými cieľmi je
súčasne základom konkrétnych opatrení, ktorými sa tieto ciele sledujú. Tak
napríklad výnimky zo sprístupňovania a obmedzenia zodpovednosti
prispievajú k plnému vykonaniu článkov 101 a 102 takisto aj v prípade
nárokov vyplývajúcich z porušenia vnútroštátnych predpisov na ochranu
hospodárskej súťaže, keď tieto predpisy boli uplatnené súbežne s
ustanoveniami zmluvy. Napĺňanie cieľa právnej istoty a
vyrovnaných podmienok na vnútornom trhu si navyše vyžaduje, aby sa na porušenie
pravidiel EÚ v oblasti hospodárskej súťaže a aj na porušenie
vnútroštátnych predpisov na ochranu hospodárskej súťaže, keď sa tieto
pravidlá a predpisy uplatňujú súbežne, vzťahovali rovnaké pravidlá.
Z procesného hľadiska, aby nedošlo k poškodeniu inštitucionálnej
rovnováhy v rámci zákonodarstva EÚ, je jediným spôsobom dosiahnutia jednotných
pravidiel pre obe uvedené situácie prijatie jedného právneho nástroja v rámci
toho istého legislatívneho postupu. Z týchto dôvodov nie je obsah iniciatívy
rozdelený do dvoch samostatne predkladaných nástrojov, ale je predmetom jedného
návrhu smernice, ktorá má preto právny základ v článku 103 aj článku
114 zmluvy. 3.2. Zásada subsidiarity
(článok 5 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii) Navrhovaná smernica je v súlade so zásadou
subsidiarity, pretože jej ciele nie je možné uspokojivo dosiahnuť na
úrovni jednotlivých členských štátov, pričom opatrenie na úrovni EÚ
je zjavne potrebné a má evidentnú hodnotu. Právne záväzný akt na úrovni EÚ je
schopný lepšie zabezpečiť úplné vykonanie článkov 101 a 102
zmluvy prostredníctvom spoločných noriem, ktoré umožnia účinné
využívanie práva na náhradu škody v rámci celej EÚ a väčšiu
vyrovnanosť na vnútornom trhu. Podrobnejšie možno konštatovať, že
navrhovaná smernica je v súlade so zásadou subsidiarity z ďalej uvedených
dôvodov: ·
Existuje značné riziko, že v prípade
neexistencie celoeurópskej úpravy interakcie medzi presadzovaním pravidiel EÚ v
oblasti hospodárskej súťaže verejnoprávnymi prostriedkami a ich
presadzovaním súkromnoprávnymi prostriedkami, a to najmä spoločného
európskeho pravidla o dostupnosti informácií zo spisov orgánov na ochranu
hospodárskej súťaže na účely žalôb na náhradu škody, by mohlo
byť ohrozené účinné presadzovanie pravidiel v oblasti hospodárskej
súťaže verejnoprávnymi prostriedkami zo strany Komisie a vnútroštátnych
orgánov na ochranu hospodárskej súťaže. Toto možno najlepšie
ilustrovať v súvislosti s informáciami, ktoré podniky dobrovoľne
poskytli orgánom na ochranu hospodárskej súťaže v rámci ich príslušných programov
zhovievavosti. Nepredvídateľnosť vyplývajúcu z toho, že každý
jednotlivý vnútroštátny súd musí na jednotlivom základe (ad hoc) a
podľa príslušných vnútroštátnych predpisov rozhodnúť, či
poskytne prístup k informáciám získaným na základe programov zhovievavosti,
nemožno náležite riešiť prostredníctvom – potenciálne sa odlišujúcich –
vnútroštátnych právnych predpisov. Skutočne treba uviesť, že
vzhľadom na to, že si Komisia a vnútroštátne orgány na ochranu
hospodárskej súťaže môžu medzi sebou vymieňať informácie v rámci
Európskej siete pre hospodársku súťaž, potenciálni záujemcovia o využitie
určitého programu zhovievavosti budú pravdepodobne brať do úvahy
právnu úpravu, ktorá im poskytuje najnižšiu úroveň ochrany (z obavy, že
ich prípad napokon bude prípadne riešiť aj príslušný vnútroštátny orgán na
ochranu hospodárskej súťaže). Vnímanú úroveň ochrany informácií
získaných na základe programov zhovievavosti tak napokon určia právne
predpisy tohto členského štátu, ktorý poskytuje najnižšiu úroveň
ochrany, čo je na ujmu uplatniteľných pravidiel v ostatných
členských štátoch. Z tohto dôvodu je potrebné stanoviť určitú
normu, pokiaľ ide o interakciu medzi presadzovaním pravidiel EÚ v oblasti
hospodárskej súťaže verejnoprávnymi prostriedkami a ich presadzovaním
súkromnoprávnymi prostriedkami, ktorá bude pre všetky členské štáty
spoločná. To možno zabezpečiť len na úrovni EÚ. ·
Zo skúseností vyplýva, že v prípade, že neexistuje
právny predpis EÚ, členské štáty nepodniknú na vlastný podnet kroky na
vytvorenie účinného rámca na kompenzáciu osôb poškodených v dôsledku
porušenia článkov 101 a 102 zmluvy, ako to opakovane požadoval Súdny dvor.
V období od prijatia zelenej a bielej knihy Komisie prijalo právne predpisy
umožňujúce žaloby o náhradu škody pre porušenie antitrustových pravidiel
len niekoľko málo členských štátov, pričom tieto opatrenia
členských štátov sa okrem toho obmedzujú výlučne len na špecifické
otázky a netýkajú sa celého radu aspektov, ktoré sú predmetom
predkladaného návrhu. Aj napriek málopočetným krokom, ktoré podnikli niektoré
členské štáty, stále nemožno hovoriť o existencii účinnej
kompenzácie pre osoby poškodené v dôsledku porušenia antitrustových pravidiel.
Len ďalšie stimuly na európskej úrovni sú schopné vytvoriť právny
rámec, ktorý poskytuje účinné prostriedky nápravy a zaručuje právo
na účinnú súdnu ochranu v zmysle článku 47 Charty základných
práv Európskej únie. ·
V súčasnosti existuje medzi jednotlivými
členskými štátmi výrazná nerovnosť v úrovni súdnej ochrany
individuálnych práv zaručených zmluvou. To môže viesť k narušeniu
spravodlivej hospodárskej súťaže a riadneho fungovania vnútorného trhu.
Výsledkom sú zjavné disproporcie dokonca v samotnom obsahu nároku na náhradu
škody, ktorý zaručuje právo EÚ. Presnejšie povedané, uplatnenie nároku podľa
právnych predpisov určitého členského štátu môže viesť k náhrade
škody utrpenej žalobcom v plnej výške, pričom uplatnenie nároku v
dôsledku identického protisúťažného konania v inom členskom štáte
môže viesť k značne nižšej náhrade škody, resp. k žiadnej
náhrade škody. Tieto rozdiely medzi členskými štátmi sa môžu
zväčšovať, ak, ako je tomu v súčasnosti, podmienky pre
uplatňovanie nárokov na náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia
predpisov na ochranu hospodárskej súťaže zlepšujú len niektoré
členské štáty. Potreba prijatia opatrenia na úrovni EÚ vyplývaj aj
z cezhraničného rozmeru článkov 101 a 102 zmluvy, ako aj v
dôsledku ich inherentnej súvislosti s fungovaním vnútorného trhu. 3.3. Zásada proporcionality
(článok 5 ods. 4 Zmluvy o Európskej únii) Pokiaľ ide o proporcionalitu, navrhovaná
smernica nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na účinné
dosiahnutie jej cieľov, menovite zabezpečenie účinnej ochrany
presadzovania pravidiel EÚ v oblasti hospodárskej súťaže verejnoprávnymi
prostriedkami v rámci celej EÚ, ako aj prístupu osobám poškodeným v dôsledku
porušenia predpisov na ochranu hospodárskej súťaže k skutočne
účinnému spôsobu získania úplnej náhrady utrpenej škody, a to
pri zabezpečení ochrany oprávnených záujmov žalovaných a tretích
osôb. Tieto ciele sa navrhovanou smernicou
zároveň dosahujú pri najnižších možných nákladoch. Náklady, ktoré
z opatrenia potenciálne vyplynú občanom a podnikom, sú primerané
stanoveným cieľom. Prvý krok v tomto smere bol podniknutý už v bielej
knihe, v rámci ktorej boli vylúčené radikálnejšie opatrenia (napríklad
viacnásobná náhrada škody, žaloby, pri ktorých je možnosť následne sa
z nich vylúčiť – tzv. žaloby typu „opt-out“, ako aj široké
sprístupňovanie dôkazov). Tieto snahy o dosiahnutie rovnováhy sa v rámci
verejných konzultácií stretli so širokou odozvou. Predmetnú rovnováhu
posilňujú aj „právne poistky“ zapracované do návrhu smernice, a to
prostredníctvom zníženia potenciálnych nákladov (najmä trov konania), bez toho,
aby tým bolo ohrozené právo na náhradu škody. V rámci predkladaného návrhu sa
okrem toho upustilo od určitých opatrení navrhovaných v bielej knihe (ako
napr. kolektívne uplatňovanie nárokov a pravidlá upravujúce požiadavku
preukázania zavinenia). Zvolenie si formy smernice pre navrhovaný nástroj je
napokon v súlade so zásadou čo najobmedzenejšieho regulačného
zásahu pri naplnení sledovaných cieľov. 3.4. Forma smernice –
najvhodnejšia forma právne záväzného nástroja Ciele predkladaného návrhu možno najlepšie
dosahovať prostredníctvom smernice. Smernica je najvhodnejšia forma právneho
nástroja, ktorá umožňuje účinné uplatnenie opatrení
a bezproblémové prenesenie jej obsahu do právnych poriadkov členských
štátov. –
Smernica ukladá členským štátom povinnosť
dosiahnuť stanovené ciele a vykonať predmetné opatrenia v rámci
vnútroštátnych hmotnoprávnych a procesnoprávnych systémov. Tento prístup dáva
členským štátom pri vykonaní opatrení väčšiu voľnosť ako v
prípade nariadenia, a to v tom zmysle, že členské štáty majú možnosť
zvoliť si tie nástroje, ktoré sú podľa nich najvhodnejšie na vykonanie
opatrení navrhnutých v smernici. Členským štátom sa tak umožňuje
zabezpečiť súdržnosť medzi týmito pravidlami a ich existujúcimi
hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi rámcami. –
Forma smernica sa napokon vyznačuje
pružnosťou, čo umožňuje zavedenie spoločných pravidiel v
tých oblastiach vnútroštátnych poriadkov, ktoré majú zásadný význam pre
fungovanie vnútorného trhu a účinnosť žalôb o náhradu škody,
pričom zabezpečuje dostatočné záruky v rámci celej EÚ a
členským štátom ponecháva priestor na prijatie dodatočných opatrení,
ak sa rozhodnú pre ich prijatie. –
Forma smernice napokon nevyžaduje zbytočné
právne úpravy, ak vnútroštátne ustanovenia členských štátov sú už v súlade
s navrhovanými opatreniami. 4. Podrobné ozrejmenie návrhu 4.1. Predmet
úpravy, rozsah pôsobnosti a vymedzenie pojmov (kapitola I, články 1 až 4) Cieľom navrhovanej smernice je zlepšenie
podmienok, za ktorých možno získať náhradu a) škody utrpenej v dôsledku
porušenia pravidiel EÚ v oblasti hospodárskej súťaže, ako aj b) škody
v dôsledku porušenia vnútroštátnych predpisov na ochranu hospodárskej
súťaže, ak tieto predpisy uplatňuje vnútroštátny orgán na ochranu
hospodárskej súťaže alebo vnútroštátny súd v rovnakej veci súbežne popri
uvedených pravidlách EÚ. Toto súbežné uplatňovanie má svoj základ v
spôsobe, akým nariadenie (ES) č. 1/2003 upravuje vzťah medzi
článkami 101 a 102 zmluvy a vnútroštátnymi predpismi na ochranu
hospodárskej súťaže. V nariadení (ES) č. 1/2003 sa stanovuje, že
ak vnútroštátne orgány na ochranu hospodárskej súťaže alebo súdy
uplatňujú na určité dojednania v zmysle článku 101 zmluvy,
ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, vnútroštátne
predpisy na ochranu hospodárskej súťaže, musia takisto uplatniť aj
článok 101. Podobne platí, že ak uplatňujú vnútroštátne predpisy na
akékoľvek zneužitie postavenia, ktoré je zakázané článkom 102, musia
uplatniť aj článok 102[40].
V prípadoch, keď sa uplatňuje nárok na kompenzáciu z dôvodu
porušenia pravidiel EÚ v oblasti hospodárskej súťaže aj vnútroštátnych
predpisov na ochranu hospodárskej súťaže, je vhodné, aby sa na tieto
žaloby o náhradu škody uplatňovali rovnaké hmotnoprávne aj
procesnoprávne ustanovenia. Ak by sa uplatňovali rôzne pravidlá o
občianskoprávnej zodpovednosti na jedno a to isté konkrétne
protisúťažné konanie, znamenalo by to nielen, že predmetná vec by bola pre
súdy nerealizovateľná, ale súčasne by to prinieslo právnu neistotu
pre všetky zúčastnené strany a mohlo by to viesť
k protichodným výsledkom v závislosti od toho, či príslušný
vnútroštátny súd posúdi vec ako porušenie spomínaných pravidiel EÚ, resp. ako
porušenie vnútroštátnych predpisov na ochranu hospodárskej súťaže,
čo by narušilo účinné uplatnenie týchto pravidiel. Navrhovaná
smernica preto hovorí o žalobách o náhradu škody v dôsledku „porušenia vnútroštátnych
predpisov na ochranu hospodárskej súťaže alebo takýchto predpisov EÚ“,
resp. používa spoločné označenie „porušenie predpisov na ochranu
hospodárskej súťaže“, pričom pojem „vnútroštátne predpisy na ochranu
hospodárskej súťaže“ je úzko vymedzený a zahŕňa len
prípady, keď sa tieto predpisy uplatňujú súbežne s pravidlami EÚ v
oblasti hospodárskej súťaže. V navrhovanej smernici sa stanovujú pravidlá,
ktorých cieľom je zabezpečiť, i) aby všetky fyzické a právnické
osoby, ktoré utrpeli škodu v dôsledku porušenia predpisov na ochranu
hospodárskej súťaže, požívali rovnocennú úroveň ochrany v rámci celej
Únie a mohli účinne presadzovať svoje právo vyplývajúce z predpisov
EÚ, ktoré ich oprávňuje na úplnú náhradu základe žalôb o náhradu škody
prejednávaných na vnútroštátnych súdoch, a ii) optimalizovať
interakciu medzi takýmito žalobami o náhradu škody a presadzovaním pravidiel na
ochranu hospodárskej súťaže verejnoprávnymi prostriedkami. V článku 2 sa odkazuje na acquis
communautaire, ktoré upravuje na úrovni EÚ stanovené právo na úplnú náhradu
utrpenej škody. Navrhovaná smernica preto vychádza z kompenzačného
prístupu. Jej cieľom je umožniť, aby osoby, ktoré utrpeli škodu v
dôsledku porušenia predpisov na ochranu hospodárskej súťaže, získali
náhradu tejto škody od podniku či podnikov, ktoré tieto predpisy porušili. V článku 2 sa odkazuje na acquis
communautaire, ktoré upravuje problematiku aktívnej legitimácie a vymedzuje
škodu, ktorá sa má kompenzovať. Pojem skutočnej škody obsiahnutý v
tomto ustanovení je prevzatý z judikatúry Súdneho dvora a nevylučuje
žiadny typ škody (materiálnej či nemateriálnej ujmy), ktorú možno
spôsobiť porušením predpisov na ochranu hospodárskej súťaže. V článku 3 sa odkazuje na zásady
účinnosti a rovnocennosti, ktoré musia byť dodržané v rámci
vnútroštátnych pravidiel a postupov súvisiacich so žalobami o náhradu
škody. 4.2. Sprístupňovanie dôkazov
(kapitola II, články 5 až 8) Konštatovanie porušenia pravidiel na ochranu
hospodárskej súťaže, kvantifikácia škody pri porušení antitrustových
pravidiel a stanovenie príčinnej súvislosti medzi porušením pravidiel a
vzniknutou škodou si obvykle vyžadujú komplexný skutkový a ekonomický rozbor.
Mnoho dôkazov, ktoré sú potrebné pre žalobcu, aby mohol preukázať svoje
tvrdenia, má v dispozícii žalovaný alebo tretie osoby, pričom
žalobcovia o týchto dôkazoch často nemajú dostatočnú vedomosť,
resp. k nim nemajú dostatočný prístup („informačná asymetria“).
Panuje rozšírený názor, že ťažkosti, ktoré má žalobca v súvislosti so
získaním všetkých potrebných dôkazov, predstavujú v mnohých členských
štátoch jednu z hlavných prekážok, ktoré sťažujú žaloby o náhradu
škody v prípadoch porušenia predpisov na ochranu hospodárskej súťaže.
V rozsahu, v akom znáša dôkazné bremeno podnik, ktorý (údajne) porušuje
uvedené predpisy[41],
môže takisto potrebovať prístup k dôkazom, ktorými disponuje žalobca
a/alebo tretia osoba. Možnosť požiadať súd, aby nariadil
sprístupnenie určitých informácií, tak majú obe strany v konaní. Režim sprístupňovania, ktorý sa navrhuje
v predkladanej smernici, vychádza z prístupu uplatneného v rámci smernice
2004/48/ES o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva[42]. Jeho cieľom je, aby vo
všetkých členských štátoch existovala minimálna úroveň účinného
prístupu k dôkazom, ktoré potrebujú žalobcovia, resp. žalovaní, aby preukázali
svoj nárok na náhradu škody pri porušení antitrustových pravidiel, resp.
aby preukázali tvrdenia na svoju obhajobu. V navrhovanej smernici nie sú
stanovované žiadne príliš široké alebo nákladné povinnosti sprístupňovania,
ktoré by mohli neprimerane zaťažovať strany v konaní
a s ktorými by mohlo byť spojené riziko zneužitia. Komisia
venovala osobitnú pozornosť tomu, aby zabezpečila
zlučiteľnosť navrhovanej smernice s rôznymi právnymi poriadkami
členských štátov. Na tento účel návrh vychádza z tradície existujúcej
vo veľkej väčšine členských štátov a zakladá sa na ústrednej
úlohe, ktorú má súd konajúci o žalobe o náhradu škody. Sprístupnenie dôkazov,
ktoré má v dispozícií druhá strana v konaní alebo tretia osoba, môže
nariadiť len súd, pričom podlieha prísnej a aktívnej súdnej kontrole,
pokiaľ ide o nutnosť tohto sprístupnenia, jeho rozsah a
primeranosť. Vnútroštátne súdy by mali mať k
dispozícii účinné opatrenia na ochranu obchodného tajomstva alebo iných
informácií dôverného charakteru, ktoré boli sprístupnené počas konania.
Ďalej by malo platiť, že sprístupnenie by sa nemalo povoliť, ak
by bolo v rozpore s určitými právami a povinnosťami, ako je
napr. povinnosť zachovávania služobného tajomstva. Takisto je potrebné,
aby súdy mohli ukladať dostatočne odrádzajúce sankcie, aby zabránili
ničeniu relevantných dôkazov alebo odmietnutiu splnenia príkazu
sprístupniť určité informácie. Aby sprístupňovanie dôkazov neohrozilo
presadzovanie pravidiel na ochranu hospodárskej súťaže verejnoprávnymi
prostriedkami zo strany orgánov na ochranu hospodárskej súťaže,
v navrhovanej smernici sa stanovujú pre celú EÚ spoločné obmedzenia
sprístupňovania dôkazov obsiahnutých v spisoch orgánov na ochranu
hospodárskej súťaže. a) Po prvé, v smernici sa stanovuje
absolútna ochrana pre dva druhy dokumentov, ktoré sa považujú za zásadné z
hľadiska účinného využívania nástrojov verejnoprávneho presadzovania.
Týmito dokumentmi sú vyhlásenia podnikov v rámci programov zhovievavosti a
návrhy na urovnanie. Sprístupnenie týchto dokumentov by mohlo závažným spôsobom
ohroziť účinnosť programov zhovievavosti a konaní
o urovnaní. V navrhovanej smernici sa stanovuje, že vnútroštátny súd
nemôže nikdy nariadiť sprístupnenie takýchto dokumentov v prípade žalôb o
náhradu škody. b) Po druhé, v smernici sa navrhuje
dočasná ochrana pre dokumenty, ktoré strany pripravili osobitne na
účely konania vedeného orgánmi na verejnoprávne presadzovanie predpisov na
ochranu hospodárskej súťaže (napr. odpovede strán na žiadosti orgánov
na ochranu hospodárskej súťaže o poskytnutie informácií), alebo ktoré
tieto orgány vypracovali v rámci takýchto konaní (napr. oznámenie námietok).
Tieto dokumenty sa môžu sprístupniť na účely žalôb o náhradu škody
pre porušenie antitrustových pravidiel len po tom, ako sa skončilo konanie
na orgáne na ochranu hospodárskej súťaže. c) Okrem toho, že by uvedené ochranné
poistky mali obmedzovať právomoc súdu nariaďovať sprístupnenie
určitých informácií, mali by rovnocenne fungovať aj v prípade,
že určité chránené dokumenty boli získané v rámci verejnoprávneho
presadzovania (napr. pri výkone práva niektorej zo strán na obhajobu). Preto ak
niektorá zo strán konania o žalobe o náhradu škody získala takéto dokumenty
na základe prístupu do spisov orgánu na ochranu hospodárskej súťaže,
tieto dokumenty nie sú [pokiaľ ide o dokumenty kategórie uvedenej v písm.
a)] prípustné ako dôkaz v rámci žalôb o náhradu škody, resp. sú ako dôkaz
prípustné až po skončení konania na orgáne na ochranu hospodárskej súťaže
[pokiaľ ide o dokumenty kategórie uvedenej v písm. b)]. d) Dokumenty, ktoré nepatria do ani
jednej z uvedených kategórií, sa môžu na základe súdneho príkazu
sprístupniť kedykoľvek. V takýchto prípadoch by sa však vnútroštátne
súdy mali vystríhať toho, aby nariaďovali sprístupňovanie
dôkazov odkazom na informácie, ktoré boli poskytnuté orgánu na ochranu
hospodárskej súťaže na účely jeho konania[43]. V čase, keď ešte
prebieha prešetrovanie, by takéto sprístupnenie mohlo zasiahnuť do
presadzovania pravidiel na ochranu hospodárskej súťaže verejnoprávnymi
prostriedkami, pretože by sa odhalilo, aké informácie sa nachádzajú v spise
orgánu na ochranu hospodárskej súťaže, čo by mohlo byť zneužité
na rozloženie jeho prešetrovacej stratégie. Relevantný je sám o sebe však aj
výber už existujúcich dokumentov, ktoré podniky predložia orgánu na ochranu
hospodárskej súťaže na účely jeho konania, pretože podniky sú
vyzývané, aby v rámci svojho kooperatívneho postoja predložili dôkazy
relevantné z hľadiska sledovaného cieľa. Ochotu podnikov
poskytnúť úplné alebo vybrané dôkazy v rámci spolupráce s orgánmi na
ochranu hospodárskej súťaže môžu skomplikovať žiadosti
o sprístupnenie, v ktorých sa kategória požadovaných dokumentov nepomenúva
prostredníctvom uvedenia ich druhu, povahy alebo predmetu, ale tak, že sa
odkazuje na ich prítomnosť v spise tohto orgánu (napr. žiadosť o
sprístupnenie všetkých dokumentov v spise tohto orgánu, resp. všetkých
dokumentov, ktoré poskytla určitá strana tomuto orgánu). Z tohto dôvodu by
súdy mali takéto všeobecné žiadosti o sprístupnenie dokumentov
považovať za neprimerané a nespĺňajúce požiadavku, v zmysle
ktorej musia žiadosti obsahovať pokiaľ možno čo najpresnejšie a
najužšie uvedenie kategórie dôkazov, ktorých sprístupnenie sa požaduje. e) Napokon, aby sa zabránilo „obchodovaniu“
s dokumentmi získanými prostredníctvom prístupu do spisov orgánu na ochranu
hospodárskej súťaže, malo by sa stanoviť, že jedine osoba, ktorá
získala prístup do spisu (resp. jej právny nástupca v súvislosti s právami
týkajúcimi sa predmetného nároku) by mala mať možnosť použiť
tieto dokumenty ako dôkazy na účely žaloby o náhradu škody. Na účely dosiahnutia súdržnosti v rámci
pravidiel sprístupňovania a využívania určitých dokumentov
pochádzajúcich zo spisov orgánov na ochranu hospodárskej súťaže je takisto
potrebné zmeniť existujúce pravidlá upravujúce konania Komisie stanovené v
nariadení Komisie (ES) č. 773/2004[44],
a to pokiaľ ide o prístup do spisov Komisie a využívanie stadiaľ
pochádzajúcich dokumentov, ako aj odôvodnení uverejnených Komisiou[45]. Komisia má v úmysle
predložiť tieto zmeny hneď ako Európsky parlament a Rada prijmú túto
navrhovanú smernicu. 4.3. Účinky vnútroštátnych
rozhodnutí, premlčacie lehoty a spoločná a nerozdielna
zodpovednosť (kapitola III, články 9 až 11) 4.3.1. Dôkazný účinok vnútroštátnych
rozhodnutí Podľa článku 16 ods. 1 nariadenia
(ES) č. 1/2003 majú rozhodnutia Komisie týkajúce sa konaní podľa
článku 101 alebo 102 zmluvy dôkazný účinok v následných žalobách o
náhradu škody, keďže vnútroštátne súdy nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré
sú v rozpore s rozhodnutiami prijatými Komisiou[46]. Je vhodné, aby konečné
rozhodnutia o porušení predpisov na ochranu hospodárskej súťaže, ktoré
vynesú vnútroštátne orgány pre hospodársku súťaž (alebo vnútroštátny súd,
ktorý rozhodnutie preskúmava), mali podobný účinok. V prípade, že
rozhodnutie o porušení týchto predpisov už bolo prijaté a stalo sa
konečným, by možnosť pre podnik, ktorý sa porušenia dopustil,
opätovne viesť spor o tých istých otázkach v rámci následných konaní
o žalobách o náhradu škody, viedla k neefektívnosti, právnej neistote a
zbytočným nákladom pre všetky zúčastnené strany aj súd. Zavedenie navrhovaného dôkazného účinku
pre konečné rozhodnutia vnútroštátnych orgánov na ochranu hospodárskej
súťaže o porušení predmetných predpisov by neznamenalo, že by sa oslabila
súdna ochrana príslušných podnikov – tieto rozhodnutia by totiž stále
podliehali súdnemu preskúmaniu. Podniky navyše v rámci celej EÚ požívajú
porovnateľnú úroveň ochrany svojich práv na obhajobu v zmysle článku
48 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie. Napokon treba uviesť, že
práva a povinnosti vnútroštátnych súdov podľa článku 267
zmluvy nie sú týmto pravidlom dotknuté. 4.3.2. Premlčacie lehoty Aby osoby poškodené v dôsledku porušenia
predpisov na ochranu hospodárskej súťaže mali primeranú možnosť
podať žalobu o náhradu škody, a zároveň aby sa
zabezpečila primeraná právna istota pre všetky zúčastnené strany,
Komisia navrhuje, aby vnútroštátne pravidlá v súvislosti s premlčacími
lehotami v prípade žalôb o náhradu škody: –
poskytovali poškodeným osobám dostatok času
(najmenej päť rokov) na podanie žaloby po tom, ako sa tieto osoby
dozvedeli o porušení, škode utrpenej v dôsledku tohto porušenia
a totožnosti osoby, ktorá sa dopustila porušenia, –
bránili začatiu plynutia premlčacej
lehoty pred dňom ukončenia pretrvávajúceho alebo opakovaného
porušenia, a –
v prípade, že orgán na ochranu hospodárskej
súťaže začne konanie vo veci údajného porušenia, pozastaví sa
plynutie premlčacej lehoty na podanie žaloby o náhradu škody v súvislosti
s týmto porušením po dobu najmenej jedného roka od skončenia príslušného
konania konečným rozhodnutím alebo iným spôsobom. 4.3.3. Spoločná a nerozdielna
zodpovednosť V prípade, že
predpisy na ochranu hospodárskej súťaže spoločne porušilo viacero
podnikov – čo sa zvyčajne pri karteloch stáva – je vhodné, aby tieto
podniky niesli spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť za celú škodu
spôsobenú v dôsledku predmetného porušenia. Aj keď smernica vychádza z
tohto všeobecného pravidla, obsahuje určité jeho úpravy, pokiaľ ide o
zodpovednostný režim v prípade osôb oslobodených od pokút. Cieľom týchto
úprav je, aby programy zhovievavosti Komisie a vnútroštátnych orgánov na
ochranu hospodárskej súťaže nestratili na príťažlivosti, keďže
ide o významné nástroje na odhaľovanie kartelov, čo má zásadný význam
z hľadiska účinného presadzovania pravidiel na ochranu hospodárskej
súťaže verejnoprávnymi prostriedkami. Skutočne
platí, že v prípade osôb využívajúcich určitý program zhovievavosti je
menej pravdepodobné, že sa odvolajú voči rozhodnutiu o porušení predpisov
na ochranu hospodárskej súťaže, v dôsledku čoho sa pre nich toto
rozhodnutie stáva konečným skôr ako pre ostatných účastníkov
rovnakého kartelu. To z osôb využívajúcich určitý program zhovievavosti
môže urobiť prvotný cieľ žalôb o náhradu škody. V záujme obmedzenia
znevýhodňujúcich dôsledkov pre tieto osoby a bez toho, aby sa neprimerane
obmedzila možnosť poškodených osôb získať úplnú náhradu nimi utrpenej
škody, sa v smernici navrhuje, aby sa zodpovednosť osôb oslobodených od
pokút, ako aj ich príspevok, čo musia poskytnúť ostatným
spoluporušovateľom v rámci spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti,
obmedzil len na škodu, ktorú tieto osoby spôsobili svojim vlastným priamym
alebo nepriamym zákazníkom, resp. v prípade nákupného kartelu svojim priamym a
nepriamym poskytovateľom. V prípade, že kartel spôsobil škodu iným osobám
než zákazníkom či poskytovateľom podnikov, ktorí sa porušenia
dopustili, by osoba oslobodená od pokút niesla zodpovednosť len za na
ňu pripadajúci podiel na škode spôsobenej kartelom. Spôsob určenia
tohto podielu (napr. obrat, trhový podiel, úloha v rámci kartelu atď.) je
ponechaný na úvahe členských štátov, pokiaľ dodržia zásadu
účinnosti a rovnocennosti. Ochrana osôb oslobodených od pokút však nemôže zasahovať do práva
osôb, ktoré boli poškodené v dôsledku porušenia ich práva stanoveného na úrovni
EÚ, na úplnú náhradu nimi utrpenej škody. Navrhované obmedzenie zodpovednosti
osôb oslobodených od pokút z tohto dôvodu nemôže byť absolútne: takéto
osoby zostanú plne zodpovedné ako dlžníci poslednej inštancie v prípade, že
poškodené osoby nebudú schopné získať úplnú náhradu od ostatných
porušovateľov. Aby sa zaručilo, že bude naplnený zamýšľaný
účinok tejto výnimky, členské štáty musia zabezpečiť, aby
si poškodené osoby stále mohli uplatniť nárok voči osobám oslobodeným
od pokút, keď získajú vedomosť o tom, že nemôžu získať úplnú
náhradu od ostatných účastníkov kartelu. 4.4. Prenesenie zvýšenia ceny na
iné subjekty (kapitola IV, články 12 až 15) Osoby, ktoré v
dôsledku porušenia predpisov na ochranu hospodárskej súťaže utrpeli škodu,
majú právo na jej náhradu, a to bez ohľadu na to, či sú priamymi
alebo nepriamymi zákazníkmi. Poškodené osoby majú právo na náhradu
skutočnej škody (škody v dôsledku zvýšenia ceny) a na náhradu ušlého
zisku. Ak však poškodená osoba znížila svoju skutočnú škodu
prostredníctvom jej čiastočného alebo úplného prenesenia na svojich
vlastných zákazníkov, takto prenesená ujma už nepredstavuje škodu, za utrpenie
ktorej má táto osoba dostať kompenzáciu. V prípade prenesenia však
zvýšenie ceny priamym zákazníkom pravdepodobne vedie k zníženiu objemu predaja.
Tento ušlý zisk, rovnako ako skutočná škoda, ktorá nebola prenesená (v
prípade čiastočného prenesenia), je aj naďalej relevantnou škodou
utrpenou v dôsledku protisúťažného konania, náhradu ktorej môže poškodená
osoba stále požadovať. V prípade, že
utrpená škoda vznikla v dôsledku porušenia, ktoré súvisí s dodávkami
porušujúceho podniku, k prenášaniu môže dôjsť aj po vzostupnej línii dodávateľského
reťazca. Bolo by tomu tak napríklad v prípade, keď v dôsledku
nákupného kartelu dodávatelia podnikov, ktoré sa zúčastnia na karteloch,
si účtujú nižšie ceny, a následne požadujú nižšie ceny aj od svojich
vlastných dodávateľov. Aby sa zabezpečilo, že kompenzáciu si
budú môcť uplatňovať len priami a nepriami zákazníci, ktorí
skutočne utrpeli škodu v dôsledku zvýšenia ceny, v navrhovanej smernici sa
výslovne uznáva možnosť, že podnik zúčastnený na porušení môže použiť
obhajobu založenú „na prenesení“. Ak sa však
zvýšenie ceny prenesie na fyzické alebo právnické osoby na ďalšom stupni
dodávateľského reťazca, ktoré z právnych dôvodov nemôžu náhradu škody
požadovať, uvedenú obhajobu nie je možné použiť. Pre nepriamych
zákazníkov môže byť právne nemožné požadovať náhradu škody z dôvodu
vnútroštátnych pravidiel upravujúcich problematiku príčinnej súvislosti
(vrátane pravidiel o predvídateľnosti a vzdialenosti). Pripustenie
obhajoby založenej na „prenesení“ v prípadoch, keď je právne nemožné, aby
strana, na ktorú bolo zvýšenie ceny údajne prenesené, požadovala náhradu škody,
by bolo neodôvodnené, pretože by to znamenalo, že porušujúci podnik by bol
nemiestne zbavený zodpovednosti za spôsobenú škodu. Dôkazné bremeno v
súvislosti s údajným prenesením vždy znáša podnik, ktorý sa porušenia dopustil.
V prípade žaloby o náhradu škody podaných nepriamym zákazníkom to znamená
vyvrátiteľnú právnu domnienku, v zmysle ktorej, a to za určitých
podmienok, platí, že došlo k preneseniu zvýšenia ceny na tohto nepriameho zákazníka.
Pokiaľ ide o kvantifikáciu preneseného zvýšenia ceny, vnútroštátny súd by
mal mať právomoc v rámci ním prejednávaného sporu odhadom stanoviť,
aká časť zo zvýšenia ceny bola prenesená na stupeň nepriamych
zákazníkov. V prípade, že poškodené osoby z rôznych stupňov
dodávateľského reťazca podávajú osobitné žaloby o náhradu škody,
ktoré sa týkajú rovnakého protisúťažného konania, vnútroštátne súdy by
mali riadne zohľadniť (ako im to dovoľujú príslušné vnútroštátne
predpisy a pravidlá EÚ) súbežne prebiehajúce alebo už skončené konania o
týchto žalobách (resp. rozsudky v týchto konaniach), aby nedošlo
k nedostatočnej alebo privysokej náhrade škody spôsobenej týmto
konaním a aby bola zabezpečená súdržnosť rozhodnutí v týchto navzájom
súvisiacich konaniach. Konania prebiehajúce vo viacerých členských štátoch
možno považovať za súvisiace v zmysle článku 30 nariadenia (EÚ)
č. 1215/2012[47],
čo znamená, že predmetné veci sú navzájom tak úzko spojené, že je vhodné
prejednať a rozhodnúť ich spoločne, a tak sa vyhnúť riziku
nezlučiteľných rozsudkov vydaných v samostatných konaniach. V
dôsledku toho môže každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý,
prerušiť konanie alebo sa vyhlásiť za nepríslušný, ak je
na prejednanie predmetných vecí príslušný súd, ktorý začal konať
ako prvý a ak právny poriadok jeho štátu pripúšťa spojenie všetkých týchto
vecí. Cieľom
nariadenia (EÚ) č. 1215/2012 aj navrhovanej smernice je preto podpora
súdržnosti rozsudkov vynesených v súvisiacich veciach. V záujme dosiahnutia
tohto výsledku má navrhovaná smernica ešte širší rozsah pôsobnosti ako
nariadenie (EÚ) č. 1215/2012, pretože sa vzťahuje aj na situáciu,
keď boli poškodenými osobami z rôznych stupňov dodávateľského
reťazca podané následné žaloby o náhradu škody, ktoré sa týkajú rovnakého
protisúťažného konania. Tieto žaloby môžu byť podané na tom istom
súde, na rôznych súdoch v tom istom členskom štáte, alebo na rôznych
súdoch v rôznych členských štátoch. Navrhovanou smernicou sa podporuje
súdržnosť navzájom súvisiacich konaní a rozsudkov. 4.5. Kvantifikácia škody (kapitola
V, článok 16) Preukazovanie
škody utrpenej v dôsledku protisúťažného konania a jej kvantifikácia sú
vo všeobecnosti obzvlášť náročné z pohľadu skutkového
zisťovania, ako aj veľmi nákladné, pretože si môžu vyžadovať
uplatnenie komplexných ekonomických modelov. S cieľom napomôcť osoby
poškodené v dôsledku kartelov pri kvantifikácii škody spôsobenej
v dôsledku porušenia predpisov na ochranu hospodárskej súťaže sa v
tejto navrhovanej smernici stanovuje vyvrátiteľná právna domnienka existencie
škody utrpenej v dôsledku kartelovej dohody. Vychádzajúc z toho, že 9 z 10
kartelov skutočne vedie k protiprávnemu zvýšeniu ceny[48], táto domnienka redukuje
ťažkosti aj náklady poškodených osôb v súvislosti s preukazovaním
toho, že v dôsledku kartelu boli účtované vyššie ceny, než by boli
hypoteticky účtované, keby kartel neexistoval. Podnik, ktorý sa
porušenia dopustil, môže túto právnu domnienku vyvrátiť a použiť
dôkazy, ktorými disponuje, aby preukázal, že kartel nespôsobil škodu. Dôkazné
bremeno tak nesie strana, ktorá už disponuje potrebnými dôkazmi, aby toto
bremeno bola schopná uniesť. Odpadajú tak aj náklady na sprístupnenie,
ktoré by s najväčšou pravdepodobnosťou museli znášať poškodené
osoby, aby preukázali existenciu škody. Popri uvedenej právnej
domnienke sa kvantifikácia škody utrpenej v dôsledku protisúťažného
konania riadi vnútroštátnymi pravidlami a postupmi. Tieto pravidlá a postupy
však musia byť v súlade so zásadami účinnosti a rovnocennosti. V
súlade s nimi nesmie byť dôkazné bremeno a požadovaný stupeň
preukázania taký, aby prakticky znemožnili alebo neprimerane skomplikovali
uplatňovanie práva poškodených osôb na náhradu škody. Pokiaľ ide
o kvantifikáciu škody utrpenej v dôsledku protisúťažného konania, platí,
že ak je nutné porovnať skutočný stav so stavom per definitionem
hypotetickým, znamená to, že sudcovia musia mať právomoc odhadnúť
výšku škody. To zvyšuje pravdepodobnosť, že poškodené osoby skutočne
dostanú náhradu vo výške primeranej škode, ktorú utrpeli. Komisia v záujme
uľahčenia kvantifikácie škody zo strany vnútroštátnych súdov
stanovuje nezáväzné usmernenie k tejto problematike v rámci svojho oznámenia o
kvantifikácii náhrady škody pri žalobách o náhradu škody vzniknutej v dôsledku
porušenia článkov 101 alebo 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie[49]. Príloha tohto oznámenia
obsahuje praktickú príručku o kvantifikácii náhrady škody pri
žalobách o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia súťažného práva
EÚ. V tejto praktickej príručke sa ozrejmujú silné a slabé stránky rôznych
metód a techník, ktoré sú k dispozícii na kvantifikáciu tejto škody. Takisto sa
v nej uvádza a rozoberá celý rad praktických príkladov, ktoré ilustrujú
typické účinky zvyčajne spojené s porušením pravidiel EÚ v
oblasti hospodárskej súťaže, ako aj možné uplatnenie predmetných metód a
techník v praxi. 4.6. Konsenzuálne riešenie sporov
(kapitola VI, články 17 až18) Jedným z hlavných cieľov navrhovanej
smernice je umožniť, aby osoby poškodené v dôsledku porušenia
predpisov na ochranu hospodárskej súťaže získali úplnú náhradu utrpenej
škody. Tento cieľ možno dosiahnuť prostredníctvom žaloby o náhradu
škody na súde, resp. prostredníctvom konsenzuálneho mimosúdneho urovnania medzi
stranami. Smernica sa s cieľom motivovať strany na konsenzuálne
urovnanie ich sporu usiluje optimalizovať rovnováhu medzi mimosúdnymi
urovnaniami a žalobami o náhradu škody. Z tohto dôvodu obsahuje tieto ustanovenia: i) pozastavenie plynutia
premlčacích lehôt stanovených pre podanie žalôb o náhradu škody, kým sú
porušujúci podnik a poškodená osoba zapojení do konsenzuálneho riešenia svojho
sporu; ii) pozastavenie prebiehajúceho
konania po dobu konsenzuálneho riešenia sporu; iii) zníženie nároku poškodenej strany,
ktorá je zúčastnená na urovnaní, o podiel na škode pripadajúci na
porušovateľa, ktorý sa zúčastňuje na urovnaní. Pokiaľ ide
o zostávajúcu časť nároku, porušovateľ, ktorý sa
zúčastňuje na urovnaní, by mal byť zodpovedný za uhradenie
škody, iba ak ostatní porušovatelia nezúčastnení na urovnaní nie sú
schopní poskytnúť poškodenému kompenzáciu v plnej výške, a iv) pri určovaní príspevku, ktorý
má porušovateľ zúčastnený na urovnaní zaplatiť na základe
následne vydaného príkazu na poskytnutie náhrady škody, sa náležite
zohľadní náhrada škody, ktorú tento porušovateľ poskytol v rámci konsenzuálneho
riešenia. V tomto kontexte sa pod príspevkom myslí situácia, keď
porušovateľ zúčastnený na urovnaní nebol žalovaným v konaní o žalobe
o náhradu škody, ale osoby, ktoré sa spolu s ním dopustili porušenia a ktoré
podľa príkazu majú poskytnúť náhradu škody, od neho žiadajú, aby
prispel na základe pravidiel spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti. 5. VPLYV NA ROZPOČET Navrhovaná smernica nemá žiadny vplyv na
rozpočet. 6. DOPLŇUJÚCE INFORMÁCIE 6.1. Zrušenie platných právnych
predpisov Týmto návrhom sa nezrušuje žiadny
predchádzajúci právny akt. 6.2. Preskúmanie Podľa článku 21 navrhovanej smernice
Komisia podá správu o jej účinkoch Európskemu parlamentu a Rade
najneskôr do piatich rokov od skončenia lehoty na transpozíciu
do vnútroštátneho práva. Komisia po prijatí navrhovanej smernice bude
pokračovať v monitorovaní právnych rámcov upravujúcich problematiku
žalôb o náhradu škody pre porušenie antitrustových pravidiel
v členských štátoch, pričom sa v prvom rade zameria na účinné
dosiahnutie dvoch hlavných cieľov navrhovanej smernice: i) optimalizácie interakcie medzi
presadzovaním týchto pravidiel verejnoprávnymi prostriedkami a ich
presadzovaním súkromnoprávnymi prostriedkami, a ii) zabezpečením toho, aby osoby
postihnuté v dôsledku porušenia pravidiel EÚ v oblasti hospodárskej
súťaže mali možnosť získať úplnú náhradu nimi utrpenej škody. Komisia preskúma, či sa smernicou úspešne
odstránili neefektívne prvky a prekážky, ktoré bránili tomu, aby osoby
poškodené v dôsledku protisúťažného konania dostali úplnú náhradu, a
či interakcia medzi presadzovaním súťažného práva verejnoprávnymi
prostriedkami a jeho presadzovaním súkromnoprávnymi prostriedkami funguje
hladko, tak, aby bolo zabezpečené optimálne celkové presadzovanie
súťažného práva EÚ. Komisia v rámci tohto monitorovania bude
pokračovať v dialógu so všetkými príslušnými zainteresovanými
stranami. Napokon sa v čase, keď vo všetkých
členských štátoch bude navrhovaná smernica plne vykonaná a
uplatňovaná (t. j. najneskôr do piatich rokov od uplynutia lehoty na
transpozíciu do vnútroštátneho práva) uskutoční hodnotenie ex post,
pokiaľ ide o potrebu vykonania ďalších úprav. 6.3. Vysvetľujúce dokumenty V navrhovanej smernici sa stanovujú konkrétne
opatrenia na aproximáciu hmotnoprávnych a procesnoprávnych pravidiel
upravujúcich problematiku žalôb o náhradu škody utrpenej v dôsledku
porušenia predpisov členských štátov a Európskej únie na ochranu
hospodárskej súťaže. Z navrhovanej smernice vyplýva niekoľko právnych
povinností. Jej účinná transpozícia si preto vyžaduje, aby sa v rámci
príslušných vnútroštátnych právnych predpisov prijali konkrétne a cielené
zmeny. Aby Komisia mohla monitorovať správne vykonanie tejto smernice,
nebude postačovať poskytnutie znení právnych predpisov prijatých na
jej implementáciu zo strany členských štátov – bude možno nutné celkové
posúdenie právnych režimov, ktoré v rámci vnútroštátnych právnych poriadkov
vzniknú v dôsledku vykonania smernice. Členské štáty by preto mali Komisii
predložiť aj vysvetľujúce dokumenty ozrejmujúce, ktoré existujúce
alebo platné ustanovenia ich vnútroštátnych právnych poriadkov majú slúžiť
na vykonanie jednotlivých opatrení stanovených v navrhovanej smernici. 6.4. Európsky hospodársky priestor Navrhovaná smernica sa týka účinného
presadzovania článkov 101 a 102 zmluvy, a to prostredníctvom optimalizácie
interakcie medzi presadzovaním týchto článkov verejnoprávnymi
prostriedkami a ich presadzovaním súkromnoprávnymi prostriedkami, ako aj
prostredníctvom zlepšenia podmienok, za ktorých si osoby poškodené v dôsledku
porušenia predpisov na ochranu hospodárskej súťaže môžu
uplatňovať nárok na náhradu škody. Navrhovaná smernica prispieva k
riadnemu fungovaniu vnútorného trhu, pretože vytvára väčšiu
vyrovnanosť pre podniky, ktoré porušujú pravidlá na ochranu hospodárskej
súťaže, ako aj pre osoby poškodené týmto protiprávnym konaním. Keďže
navrhovaná smernica sa teda týka oblasti hospodárskej súťaže a vnútorného
trhu, ktoré patria do právneho rámca EHP, je pre EHP relevantná. 2013/0185 (COD) Návrh SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY o niektorých pravidlách upravujúcich žaloby
podávané na základe vnútroštátneho práva s cieľom získať náhradu
škody utrpenej v dôsledku porušenia predpisov členských štátov a Európskej
únie na ochranu hospodárskej súťaže (Text s významom pre EHP) EURÓPSKY PARLAMENT A RADA EURÓPSKEJ
ÚNIE, so zreteľom na Zmluvu o fungovaní
Európskej únie, a najmä na jej články 103 a 114, so zreteľom na návrh Európskej komisie[50], po postúpení návrhu legislatívneho aktu
národným parlamentom, so zreteľom na stanovisko Európskeho
hospodárskeho a sociálneho výboru[51], konajúc v súlade s riadnym legislatívnym
postupom, keďže: (1) Články 101 a 102
Zmluvy o fungovaní Európskej únie sú vecou verejného poriadku a musia sa
účinne uplatňovať v celej Únii, s cieľom zabezpečiť,
aby hospodárska súťaž na vnútornom trhu nebola narušená. (2) Tieto ustanovenia zmluvy
verejnoprávnymi prostriedkami presadzuje Komisia, pričom uplatňuje
právomoci stanovené v nariadení Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o
vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a
82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva[52] (ďalej len: „nariadenie
(ES) č. 1/2003“). Presadzovanie pravidiel na ochranu hospodárskej
súťaže verejnoprávnymi prostriedkami realizujú aj vnútroštátne orgány na ochranu
hospodárskej súťaže, ktoré môžu prijímať rozhodnutia uvedené v
článku 5 nariadenia (ES) č. 1/2003. (3) Články 101 a 102 zmluvy
majú priamy účinok v rámci vzťahov medzi jednotlivcami
a vytvárajú v prospech dotknutých jednotlivcov práva a povinnosti, ktoré
musia vnútroštátne súdy presadzovať. Vnútroštátne súdy tak majú rovnako
zásadnú úlohu pri uplatňovaní pravidiel v oblasti hospodárskej
súťaže (t. j. pri ich presadzovaní súkromnoprávnymi prostriedkami).
Keď súdy rozhodujú spory medzi súkromnými osobami, poskytujú ochranu
subjektívnym právam založeným na základe práva Únie, a to napr. priznaním
náhrady škody osobám poškodeným v dôsledku porušenia stanovených pravidiel.
Úplná účinnosť článkov 101 a 102 zmluvy, a najmä praktický
účinok zákazov stanovených v nich si vyžadujú, aby si každý – či
už jednotlivec (vrátane spotrebiteľov a podnikov), alebo orgán
verejnej moci – mohol na vnútroštátnych súdoch uplatniť nárok na
náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená porušením týchto ustanovení. Toto právo
na náhradu škody vyplývajúce z predpisov Únie sa vzťahuje rovnako na
porušenia článkov 101 a 102 zo strany verejných podnikov, ktorým
členské štáty v zmysle článku 106 zmluvy zverili osobitné alebo
výhradné práva. (4) Toto právo na náhradu škody
utrpenej v dôsledku protisúťažného konania, ktoré vyplýva z predpisov
Únie, si vyžaduje, aby všetky členské štáty mali procesnoprávne pravidlá,
ktoré zabezpečia jeho účinný výkon. Potreba existencie účinných
procesnoprávnych prostriedkov nápravy vyplýva aj z práva na účinnú súdnu
ochranu, ktoré je stanovené v článku 47 prvom odseku Charty základných
práv Európskej únie[53]
a článku 19 ods. 1 druhom pododseku Zmluvy o Európskej únii. (5) V záujme zabezpečenia
účinného presadzovania pravidiel v oblasti hospodárskej súťaže
verejnoprávnymi prostriedkami a súkromnoprávnymi prostriedkami je potrebné
upraviť metódy koordinácie týchto dvoch foriem presadzovania, napr.
mechanizmy prístupu k dokumentom, ktoré majú k dispozícii orgány na ochranu
hospodárskej súťaže. Takáto koordinácia na úrovni Únie takisto
zabezpečí, že nedôjde k divergencii uplatniteľných pravidiel, ktorá
by mohla ohroziť riadne fungovanie vnútorného trhu. (6) V zmysle článku 26 ods.
2 zmluvy vnútorný trh zahŕňa oblasť bez vnútorných hraníc, v
ktorej je zaručený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu.
Existujú značné rozdiely medzi pravidlami, ktoré v členských štátoch
upravujú žaloby o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia vnútroštátnych predpisov
na ochranu hospodárskej súťaže alebo predpisov Únie na tento účel.
Uvedené rozdiely vedú k neistote, pokiaľ ide o podmienky, za ktorých si
poškodené osoby môžu uplatňovať svoje právo na náhradu škody, ktoré
im vyplýva zo zmluvy, čo má vplyv na hmotnoprávnu účinnosť
predmetného práva. Keďže poškodené osoby si často zvolia ako miesto
na prejednanie svojej žaloby o náhradu škody členský štát, v ktorom sú
usadené, rozdiely medzi vnútroštátnymi pravidlami vedú k nevyrovnanosti
podmienok, pokiaľ ide o žaloby o náhradu škody, čo môže
ovplyvniť hospodársku súťaž na trhoch, na ktorých pôsobia tieto
poškodené osoby, ako aj porušujúce podniky. (7) Podniky usadené a pôsobiace v
rôznych členských štátoch podliehajú procesnoprávnym pravidlám, ktoré do
značnej miery ovplyvňujú rozsah, v akom môžu byť brané na
zodpovednosť za porušenie pravidiel v oblasti hospodárskej
súťaže. Toto nerovnaké presadzovanie práva na náhradu škody vyplývajúceho
z predpisov Únie môže mať za následok konkurenčnú výhodu pre niektoré
podniky, ktoré porušili článok 101 alebo 102 zmluvy, a taktiež môže
pôsobiť ako brzda v rámci výkonu práva na usadenie sa a práva na
poskytovanie tovaru a služieb v tých členských štátoch, kde sa právo na
náhradu škody presadzuje účinnejšie. Z tohto dôvodu môžu rozdiely
v rámci zodpovednostných režimov platných v jednotlivých
členských štátoch viesť k tomu, že nepriaznivo ovplyvnia
hospodársku súťaž aj riadne fungovanie vnútorného trhu. (8) Preto je vhodné
zabezpečiť väčšiu vyrovnanosť, pokiaľ ide o podmienky,
za ktorých pôsobia podniky na vnútornom trhu, a zlepšiť podmienky, za
ktorých spotrebitelia využívajú práva vyplývajúce z vnútorného trhu. Je takisto
nutné zvýšiť právnu istotu a zmenšiť rozdiely, ktoré existujú
medzi členskými štátmi v rámci ich vnútroštátnych pravidiel upravujúcich
žaloby o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia pravidiel Únie v oblasti
hospodárskej súťaže, ako aj vnútroštátnych predpisov na ochranu
hospodárskej súťaže (v prípade, že sa uplatňujú súbežne
s pravidlami Únie). Aproximácia týchto pravidiel takisto pomôže
predísť tomu, aby sa rozdiely medzi pravidlami členských štátov
upravujúcimi žaloby o náhradu škody v prípadoch porušenia predpisov na
ochranu hospodárskej súťaže zväčšovali. (9) V článku 3 ods. 1
nariadení (ES) č. 1/2003 sa stanovuje, že ak vnútroštátne orgány
členských štátov na ochranu hospodárskej súťaže alebo súdy
uplatňujú vnútroštátne predpisy na ochranu hospodárskej súťaže
na určité dohody, rozhodnutia združení podnikov alebo zosúladené postupy v
zmysle článku [101 ods. 1] zmluvy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi
členskými štátmi v zmysle tohto ustanovenia, musia na tieto dohody,
rozhodnutia alebo zosúladené postupy takisto uplatniť aj článok 101
zmluvy. Ďalej sa tam stanovuje, že ak vnútroštátne orgány členských
štátov na ochranu hospodárskej súťaže alebo súdy uplatňujú
vnútroštátne predpisy na ochranu hospodárskej súťaže na
akékoľvek zneužitie postavenia, ktoré je zakázané článkom [102]
zmluvy, musia uplatniť aj článok [102] zmluvy. V záujme riadneho
fungovania vnútorného trhu, väčšej právnej istoty a lepšej vyrovnanosti
podmienok pre podniky a spotrebiteľov je vhodné, aby rozsah pôsobnosti
tejto smernice zahŕňal aj žaloby o náhradu škody utrpenej v dôsledku
porušenia vnútroštátnych predpisov na ochranu hospodárskej súťaže,
keď sa tieto predpisy uplatňujú na základe článku 3 ods. 1
nariadenia (ES) č. 1/2003. Uplatnenie odlišujúcich sa pravidiel
o občianskoprávnej zodpovednosti na porušenia článkov 101 a 102
zmluvy a na porušenia vnútroštátnych predpisov na ochranu
hospodárskej súťaže, keď sa tieto vnútroštátne predpisy majú
uplatniť v rovnakom prípade a súbežne s predpismi Únie, by mohlo negatívne
ovplyvniť postavenie žalobcov v tom istom prípade, ako aj rozsah ich
nárokov, čo by mohlo predstavovať prekážku riadneho fungovania
vnútorného trhu. (10) V prípade, že úprava na úrovni
Únie chýba, žaloby o náhradu škody sa spravujú vnútroštátnymi pravidlami a
postupmi členských štátov. Všetky vnútroštátne pravidlá upravujúce výkon
práva na náhradu škody spôsobenej porušením článku 101 alebo 102 zmluvy
vrátane tých, ktoré sa týkajú aspektov, ktoré táto smernica neupravuje (ako
napr. problematika príčinnej súvislosti medzi porušením a škodou), musia
byť v súlade so zásadami účinnosti a rovnocennosti. To znamená,
že nesmú byť formulované alebo uplatňované spôsobom, ktorý by
nadmerne sťažoval alebo prakticky znemožňoval výkon tohto práva na
náhradu škody zaručeného zmluvou, a nesmú byť formulované alebo
uplatňované spôsobom, ktorý je nevýhodnejší v porovnaní s pravidlami
uplatniteľnými v prípade podobných žalôb pre porušenie vnútroštátnych
predpisov. (11) V smernici sa opätovne
potvrdzuje acquis communautaire upravujúce problematiku práva
vyplývajúceho z predpisov Únie na náhradu škody spôsobenej porušením
predpisov Únie v oblasti ochrany hospodárskej súťaže, a to najmä
pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu a vymedzenie škody, ako vyplýva z
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, a to bez toho, aby sa vopred
vylučoval akýkoľvek prípadný vývoj v tejto oblasti. Každý
jednotlivec, ktorý utrpel škodu v dôsledku protiprávneho konania, sa môže
domáhať náhrady skutočne utrpenej škody (damnum emergens),
náhrady zisku, o ktorý prišiel (ušlý zisk alebo lucrum cessans),
ako aj zaplatenia úroku narastajúceho od momentu vzniku škody až do zaplatenia
jej náhrady. Toto právo sa priznáva všetkým fyzickým aj právnickým osobám –
spotrebiteľom, podnikom a orgánom verejnej moci – nezávisle od existencie
priameho zmluvného vzťahu s podnikom, ktorý sa porušenia dopustil,
a bez ohľadu na to, či existuje alebo neexistuje predchádzajúce
zistenie porušenia orgánom na ochranu hospodárskej súťaže. Táto smernica
by členským štátom nemala ukladať povinnosť zaviesť
mechanizmy na kolektívne uplatňovanie nárokov na nápravu na
účely presadzovania článkov 101 a 102 zmluvy. (12) Žaloby o náhradu škody
utrpenej v dôsledku porušenia vnútroštátnych predpisov na ochranu
hospodárskej súťaže alebo predpisov Únie na tento účel si obvykle
vyžadujú komplexný skutkový a ekonomický rozbor. Dôkazy potrebné na preukázanie
nároku na náhradu škody má obvykle k dispozícii výlučne len protistrana
alebo tretie osoby, a často nie sú žalobcovi dostatočne známe
alebo prístupné. Za takýchto okolností môžu prísne právne požiadavky na
žalobcov, aby podrobne uviedli všetky tvrdené skutočnosti už na
začiatku konania o žalobe a predložili presne určené podporné dôkazy,
nevhodne brániť účinnému výkonu práva na náhradu škody, ktoré
zaručuje zmluva. (13) Dôkazy sú dôležitým prvkom pri
podávaní žalôb o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia vnútroštátnych
predpisov na ochranu hospodárskej súťaže alebo predpisov Únie na tento
účel. Keďže pre antitrustové súdne spory je príznačná
informačná asymetria, je vhodné zabezpečiť, aby poškodeným
osobám bolo poskytnuté právo na získanie prístupu k dôkazom relevantným v
súvislosti s ich nárokmi bez toho, aby museli podrobne uviesť jednotlivé
dôkazy, ktorých sprístupnenie požadujú. V záujme zabezpečenia rovného
postavenia účastníkov konania by toto právo mali požívať aj žalovaní
žalobou o náhradu škody, aby aj oni mohli požadovať sprístupnenie dôkazov,
ktoré majú poškodené osoby. Vnútroštátne súdy môžu takisto nariadiť, aby
dôkazy sprístupnili aj tretie osoby. Ak chce vnútroštátny súd nariadiť,
aby dôkazy sprístupnila Komisia, na žiadosť o informácie sa uplatní zásada
lojálnej spolupráce medzi Európskou úniou a členskými štátmi (článok
4 ods. 3 ZEÚ) a článok 15 ods. 1 nariadenia (ES) č. 1/2003. (14) Sprístupnenie relevantných
dôkazov by sa malo uskutočniť na základe rozhodnutia súdu a pod
jeho prísnou kontrolou, najmä pokiaľ ide o nutnosť a primeranosť
tohto sprístupnenia. Z požiadavky primeranosti vyplýva, že žiadosti o
sprístupnenie možno podávať, len ak poškodená osoba na základe
skutočností, ktoré sú jej primerane dostupné, preukázala, že utrpela
škodu, ktorú jej spôsobil žalovaný. V žiadosti o sprístupnenie by sa mali,
a to na základe primerane dostupných skutočností, podľa možnosti
čo najpresnejšie a najužšie špecifikovať kategórie dôkazov, ktorých
sprístupnenie sa požaduje. (15) Požiadavka primeranosti by sa
mala takisto pozorne zohľadňovať, keď by sprístupnenie
mohlo rozložiť prešetrovaciu stratégiu orgánu na ochranu hospodárskej
súťaže, a to tým, že by sa odhalilo, ktoré dokumenty sú súčasťou
spisu, resp. keď by toto sprístupnenie mohlo negatívne ovplyvniť
spoluprácu dotknutých podnikov s uvedeným orgánom. Preto by sa určité
žiadosti o sprístupnenie nemali považovať za primerané, ak by len
všeobecne odkazovali na dokumenty v spise orgánu na ochranu hospodárskej
súťaže v súvislosti s určitým prípadom, resp. by odkazovali na
dokumenty predložené určitou stranou v kontexte určitého prípadu.
Takto široko formulované žiadosti o sprístupnenie by takisto neboli ani v
súlade s povinnosťou žiadajúcej strany čo najpresnejšie a najužšie
špecifikovať kategórie dôkazov, ktorých sprístupnenie sa požaduje. (16) Ak súd požiada príslušný orgán
iného členského štátu o vykonanie dôkazov alebo požiada o vykonanie
dôkazov priamo v inom členskom štáte, uplatnia sa ustanovenia
nariadenia Rady (ES) č. 1206/2001 z 28. mája 2001 o spolupráci medzi
súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a
obchodných veciach[54]. (17) Hoci relevantné dôkazy
obsahujúce obchodné tajomstvo alebo iné dôverné informácie by mali byť v
zásadne dostupné na účely žalôb o náhradu škody, mali by sa riadnym
spôsobom chrániť. Vnútroštátne súdy mali mať k dispozícii škálu
vhodných opatrení na ochranu takýchto dôverných informácií pred ich
sprístupnením ešte v čase konania. K týmto opatreniam môže
patriť možnosť neverejného pojednávania, obmedzenie okruhu osôb
oprávnených oboznámiť sa s dôkazom a pokyny expertom
na vypracovanie zhrnutia takýchto informácií v súhrnnej podobe alebo
inej podobe nemajúcej dôverný charakter. Opatrenia na ochranu obchodného tajomstva a iných
dôverných informácií by nemali v praxi prekážať výkonu práva na
náhradu škody. (18) Účinnosť
a súdržnosť uplatňovania článkov 101 a 102 zmluvy
Komisiou a vnútroštátnymi orgánmi na ochranu hospodárskej súťaže si
vyžaduje spoločný prístup v celej Únii, pokiaľ ide
o interakciu medzi pravidlami o sprístupňovaní dôkazov a spôsobom,
akým sú tieto články presadzované zo strany uvedených orgánov.
Sprístupnenie dôkazov by nemalo neprimerane uberať na účinnosti
presadzovania predpisov na ochranu hospodárskej súťaže zo strany orgánu na
ochranu hospodárskej súťaže. Obmedzenia sprístupňovania dôkazov by
nemali brániť orgánom na ochranu hospodárskej súťaže vo
zverejňovaní ich rozhodnutí v súlade s príslušnými
uplatniteľnými pravidlami Únie alebo vnútroštátnymi pravidlami. (19) Programy zhovievavosti a konania o urovnaní sú významným nástrojom
na presadzovanie pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže
verejnoprávnymi prostriedkami, pretože prispievajú k odhaľovaniu,
efektívnemu stíhaniu a trestaniu najzávažnejších porušení predpisov na ochranu
hospodárskej súťaže. Podniky môže v tejto súvislosti odrádzať od
spolupráce, ak by v dôsledku sprístupnenia dokumentov výlučne nimi
predložených len na účely tejto spolupráce niesli občianskoprávnu
zodpovednosť za horších podmienok ako ďalšie osoby, ktoré sa spolu s
nimi dopustili porušenia, a nespolupracovali s orgánmi na ochranu hospodárskej
súťaže. Aby sa zabezpečilo, že podniky budú ochotné dobrovoľne
poskytovať v rámci programov zhovievavosti alebo konaní o urovnaní sporu
vyhlásenia určené orgánu na ochranu hospodárskej súťaže,
v ktorých priznajú svoju účasť na porušovaní vnútroštátnych
predpisov na ochranu hospodárskej súťaže alebo predpisov Únie na tento
účel, by mali byť takéto vyhlásenia vyňaté spomedzi dôkazov
podliehajúcich sprístupneniu. (20) Okrem
toho by mala výnimka zo sprístupňovania platiť v prípade
akýchkoľvek dokumentov, sprístupnenie ktorých by neprimerane zasiahlo do
prebiehajúceho prešetrovania uskutočňovaného orgánom na ochranu
hospodárskej súťaže v súvislosti s porušením vnútroštátnych predpisov
na ochranu hospodárskej súťaže alebo predpisov Únie na tento účel.
Informácie vypracované orgánom na ochranu hospodárskej súťaže v rámci jeho
konania vedeného na účely presadzovania vnútroštátnych predpisov na
ochranu hospodárskej súťaže alebo predpisov Únie na tento účel
(napr. oznámenie námietok), resp. informácie vypracované účastníkom tohto
konania (napr. odpovede strán na žiadosti orgánov na ochranu hospodárskej
súťaže o poskytnutie informácií) by preto mali podliehať
sprístupneniu na účely žalôb o náhradu škody len po tom, ako tento
orgán konštatoval porušenie vnútroštátneho súťažného práva alebo
súťažného práva Únie alebo inak skončil toto konanie. (21) Okrem dôkazov uvedených v
odôvodneniach (19) a (20) by vnútroštátne súdy mali mať právo
nariadiť v súvislosti s konaním o žalobách o náhradu škody sprístupnenie
dôkazov, ktoré existujú bez ohľadu na konanie vedené orgánom na ochranu
hospodárskej súťaže („už existujúce informácie“’). (22) Všetky fyzické a právnické
osoby, ktoré získali určitý dôkaz prostredníctvom prístupu do spisu orgánu
na ochranu hospodárskej súťaže v rámci výkonu svojho práva
na obhajobu v súvislosti s prešetrovaním tohto orgánu, môžu tento dôkaz
použiť na účely konania o žalobe o náhradu škody, ktorého
sú účastníkmi. Takéto použitie by malo byť umožnené aj fyzickým alebo
právnickým osobám, ktoré vstúpili do ich práv a povinností, a to aj
prostredníctvom nadobudnutia ich nároku. V prípade dôkazov, ktoré boli získané
právnickou osobou patriacou do skupiny podnikateľských subjektov,
ktoré tvoria na účely uplatnenia článkov 101 a 102 zmluvy jeden
podnik, sa umožňuje, aby tieto dôkazy mohli použiť aj ostatné
podnikateľské subjekty patriace do rovnakej skupiny. (23) Toto použitie uvedené v
predchádzajúcom odôvodnení však nesmie neprimerane uberať na
účinnosti presadzovania predpisov na ochranu hospodárskej súťaže
zo strany orgánu na ochranu hospodárskej súťaže. Obmedzenia
sprístupnenia uvedené v odôvodneniach (19) a (20) by sa teda mali rovnako
uplatňovať na využitie dôkazov, ktoré boli výhradne získané
prostredníctvom prístupu do spisu orgánu na ochranu hospodárskej súťaže.
Dôkazy získané od orgánu na ochranu hospodárskej súťaže
v kontexte výkonu práva na obhajobu by sa okrem toho nemali stať
predmetom obchodovania. Možnosť využiť dôkazy, ktoré boli výhradne
získané prostredníctvom prístupu do spisu orgánu na ochranu hospodárskej
súťaže, by preto mali mať len fyzické a právnické osoby, ktoré
vykonávajú svoje právo na obhajobu, a ich právni nástupcovia. Toto obmedzenie
však vnútroštátnym súdom nebráni v tom, aby nariadili sprístupnenie predmetných
dôkazov za podmienok stanovených v tejto smernici. (24) Uplatnenie nároku na náhradu
škody alebo začatie prešetrovania zo strany orgánu na ochranu
hospodárskej súťaže prináša so sebou riziko, že dotknuté podniky môžu
zničiť alebo ukryť dôkazy, ktoré by mohli byť užitočné
pre poškodené strany na účely odôvodnenia nároku na náhradu škody. Aby sa
zabránilo zničeniu relevantných dôkazov a zabezpečilo plnenie
súdnych príkazov požadujúcich sprístupnenie dôkazov, súdy by mali mať možnosť
udeliť dostatočne odrádzajúce sankcie. Pokiaľ ide
o účastníkov konania, hrozba pre nich nepriaznivého výsledku konania
o žalobe o náhradu škody môže byť osobitne účinná sankcia
a môže sa ňou predchádzať prieťahom. Sankcie by malo
byť možné uložiť aj za nesplnenie povinnosti chrániť dôverné
informácie a za zneužitie informácií získaných prostredníctvom
sprístupnenia. Podobne by malo byť možné uložiť sankcie aj v prípade,
že informácie získané prostredníctvom prístupu do spisu orgánu na ochranu
hospodárskej súťaže v rámci výkonu svojho práva na obhajobu v súvislosti s
prešetrovaním realizovaným týmto orgánom sa zneužijú v rámci konania o žalobe o
náhradu škody. (25) V článku 16 ods. 1
nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 sa stanovuje, že keď vnútroštátne súdy
rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podľa článku 101
alebo článku 102 zmluvy, ktoré sú už predmetom rozhodnutia Komisie, nemôžu
prijať rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou.
S cieľom posilniť právnu istotu, predísť nesúdržnosti pri
uplatňovaní týchto ustanovení zmluvy, zvýšiť účinnosť a
procesnú efektívnosť žalôb o náhradu škody a napomôcť fungovanie
vnútorného trhu pre podniky a spotrebiteľov by podobne nemalo byť
možné spochybniť konečné rozhodnutie o porušení článkov 101 a
102 zmluvy prijaté vnútroštátnym orgánom na ochranu hospodárskej súťaže
alebo súdom, ktorý rozhodnutie preskúmaval, v konaniach o žalobách
o náhradu škody, ktoré sa týkajú toho istého porušenia, a to bez
ohľadu na to, či sú tieto žaloby podané v členskom štáte
orgánu alebo súdu, ktorý rozhodnutie preskúmaval. To isté by sa malo
uplatňovať aj v prípade rozhodnutia, v ktorom sa konštatuje
porušenie ustanovení vnútroštátnych predpisov na ochranu hospodárskej
súťaže, keď sa vnútroštátne právne predpisy na ochranu hospodárskej
súťaže a predpisy Únie na tento účel uplatňujú v tom istom
prípade súbežne. Tento účinok rozhodnutí vnútroštátnych orgánov na ochranu
hospodárskej súťaže a súdov, ktoré rozhodnutia preskúmavajú, by sa
mal vzťahovať na výrokovú časť príslušných rozhodnutí a ich
odôvodnenia. Tým nie sú dotknuté práva a povinnosti vnútroštátnych súdov
podľa článku 267 zmluvy. (26) Vnútroštátne pravidlá
upravujúce začiatok, trvanie, pozastavenie alebo prerušenie plynutia
premlčacích lehôt by nemali neprimerane brániť podávaniu žalôb
o náhradu škody. Toto je osobitne dôležité, najmä pokiaľ ide
o žaloby, ktoré sú založené na zistení porušenia orgánom na ochranu
hospodárskej súťaže alebo súdom, ktorý rozhodnutia preskúmaval. Poškodené
osoby by na tento účel stále mali mať možnosť podať žalobu
o náhradu škody aj po skončení konania na orgáne na ochranu
hospodárskej súťaže na účely presadenia vnútroštátnych predpisov na
ochranu hospodárskej súťaže alebo predpisov Únie na tento účel. (27) V
prípade, že predpisy na ochranu hospodárskej súťaže spoločne porušilo
viacero podnikov (ako to býva pri karteloch), je vhodné ustanoviť, že
tieto podniky nesú spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť za celú škodu
spôsobenú v dôsledku predmetného porušenia. Medzi osobami, ktoré sa spolu
dopustili porušenia, by malo platiť, že majú právo na získanie príspevku,
ak zaplatili viac, ako bol na nich pripadajúci podiel. Výška tohto podielu
vyjadrujúca pomernú zodpovednosť určitého porušovateľa (a
príslušné kritéria na jej stanovenie, ako napr. obrat, trhový podiel alebo
úloha v rámci kartelu) by sa mala stanoviť vo vnútroštátnych právnych
predpisoch, pričom by mali byť zachované zásady účinnosti a
rovnocennosti. (28) Podniky, ktoré spolupracujú s
orgánmi na ochranu hospodárskej súťaže v rámci programov zhovievavosti
zohrávajú zásadnú úlohu pri odhaľovaní kartelového protisúťažného
konania a pri likvidácii takého konania, čím často zmenšujú škody,
ktoré by pokračovanie tohto protisúťažného konania mohlo priniesť.
Preto je vhodné stanoviť, že podniky oslobodené od pokút orgánu na ochranu
hospodárskej súťaže v rámci určitého programu zhovievavosti, sú
chránené pred neprimeranými nárokmi na náhradu škody, majúc na pamäti, že
rozhodnutie tohto orgánu konštatujúce porušenie sa pre osobu oslobodenú od
pokút môže stať konečným skôr ako pre ostatné podniky, ktorým od
pokút oslobodené neboli. Preto je vhodné, aby sa na osoby oslobodené pokút
nevzťahovala zásada spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti za celú
škodu a aby sa ich príspevok obmedzil len na škodu, ktorú tieto osoby
spôsobili svojim vlastným priamym alebo nepriamym zákazníkom, resp. v prípade
nákupného kartelu svojim priamym a nepriamy poskytovateľom. V rozsahu, v
akom kartel spôsobil škodu iným osobám než zákazníkom či poskytovateľom
podnikov, ktorí sa porušenia dopustili, by príspevok osoby oslobodenej od pokút
nemal presahovať jej pomernú zodpovednosť za škodu spôsobenú
kartelom. Tento podiel by sa mal stanoviť v súlade s tými istými
pravidlami, ktoré sa používajú na stanovenie príspevkov porušujúcich podnikov
[pozri odôvodnenie (27) ]. Osoby oslobodené od pokút by mali niesť plnú
zodpovednosť voči iným poškodeným osobám než svojim priamym či
nepriamym zákazníkom, len ak títo neboli schopní získať úplnú náhradu utrpenej
škody od ostatných podnikov, ktoré sa dopustili porušenia (29) Spotrebitelia a podniky,
ktoré utrpeli škodu v dôsledku porušenia vnútroštátnych predpisov na ochranu
hospodárskej súťaže alebo predpisov Únie na tento účel, majú nárok na
náhradu skutočne utrpenej škody a ušlého zisku. Skutočne utrpená
škoda môže byť výsledkom cenového rozdielu medzi tým, čo bolo
skutočne zaplatené a tým, čo by bolo zaplatené, keby
k porušeniu nedošlo. Ak však poškodená osoba znížila svoju skutočne
utrpenú škodu prostredníctvom jej čiastočného alebo úplného
prenesenia na svojich vlastných zákazníkov, takto prenesená ujma už
nepredstavuje škodu, za utrpenie ktorej má táto osoba dostať kompenzáciu.
Preto je v zásade vhodné umožniť podniku, ktorý sa porušenia dopustil, aby
sa v rámci obhajoby proti nároku na náhradu škody mohol odvolať
na prenesenie skutočne utrpenej škody. Je vhodné stanoviť, že
porušujúci podnik, v prípade, že využije obhajobu založenú na prenesení, musí
preukázať, že k preneseniu zvýšenia ceny došlo, ako aj rozsah tohto
prenesenia. (30) Keď však zvýšenie ceny
bolo prenesené na osoby, ktoré z právnych dôvodov nemôžu náhradu škody
požadovať, nie je vhodné porušujúcemu podniku umožniť použitie
obhajoby založenej na prenesení, pretože by ho to zbavilo zodpovednosti
za škodu, ktorú spôsobil. Súd konajúci o žalobe o náhradu škody by mal v
prípade, že sa používa obhajoba založená na prenesení, posúdiť, či sú
osoby, na ktoré bolo zvýšenie ceny údajne prenesené, právne a fakticky schopné
si uplatniť si nárok na náhradu škody. Hoci nepriami zákazníci majú právo
uplatniť si nárok na náhradu škody, vnútroštátne pravidlá upravujúce
príčinnú súvislosť (vrátane pravidiel o predvídateľnosti
a vzdialenosti) uplatňované v súlade so zásadami práva Únie môžu
mať za následok, že určité osoby (napr. na určitom stupni
dodávateľského reťazca, ktorý je od porušenia vzdialený) nemusia
byť v určitom konkrétnom prípade právne schopné si uplatniť
nárok na náhradu škody. Len ak súd zistí, že osoba, na ktorú bolo zvýšenie ceny
údajne prenesené, je právne schopná uplatniť si nárok na náhradu škody,
potom posúdi skutkovú podstatu obhajoby založenej na prenesení. (31) Spotrebitelia alebo podniky,
na ktoré sa skutočne utrpená škoda preniesla, utrpeli škodu, ktorá bola
spôsobená porušením vnútroštátnych predpisov na ochranu hospodárskej
súťaže alebo predpisov Únie na tento účel. Aj keď by takúto
škodu mal podnik, ktorý sa dopustil porušenia, nahradiť, pre
spotrebiteľov alebo podniky, ktoré od neho nenakupovali, môže byť
obzvlášť ťažké dokázať rozsah tejto škody. Preto je vhodné
stanoviť, že ak existencia nároku na náhradu škody alebo výška náhrady
škody, ktorá sa má priznať, závisí od toho, či a v akom rozsahu bolo
zvýšenie ceny, ktoré zaplatil priamy zákazník podniku, ktorý sa dopustil
porušenia, prenesené na nepriameho zákazníka, hľadí sa na tohto
nepriameho zákazníka, ako keby predložil dôkaz, že na neho bolo prenesené
zvýšenie ceny zaplatené priamym zákazníkom, ak je schopný predložiť
evidentný dôkaz, že sa tak stalo. Ďalej je vhodné vymedziť, za akých
podmienok sa na nepriameho zákazníka hľadí, ako keby predložil takýto
evidentný dôkaz. Pokiaľ ide o kvantifikáciu preneseného zvýšenia ceny,
vnútroštátny súd by mal mať právomoc v rámci ním prejednávaného sporu
odhadom stanoviť, aká časť zo zvýšenia ceny bola prenesená na stupeň
nepriamych zákazníkov. Podnik, ktorý sa porušenia dopustil, by mal mať
možnosť predložiť dôkazy, že k preneseniu skutočne utrpenej
škody nedošlo, resp. že nedošlo k úplnému preneseniu. (32) Porušenia predpisov na ochranu
hospodárskej súťaže sa často týkajú podmienok, za ktorých sa
predáva tovar alebo služby, resp. ich ceny, pričom v dôsledku nich
dochádza k zvýšeniu ceny alebo inej škode, ktorú utrpia zákazníci podnikov,
ktoré sa dopustili porušenia. Porušenia sa môžu týkať aj dodávok podnikom,
ktoré sa dopustili porušenia (napr. v prípade nákupných kartelov). Na tieto
porušenia by sa mali primerane uplatňovať pravidlá stanovené v tejto
smernici, a to najmä pravidlá o prenesení. (33) Žaloby o náhradu škody
môžu podávať poškodené osoby, ktoré zakúpili tovar alebo služby od
podniku, ktorý sa dopustil porušenia, ako aj zákazníci, ktorí sa nachádzajú
nižšie v dodávateľskom reťazci. V záujme súdržnosti rozsudkov,
ktoré sú výsledkom takýchto súvisiacich konaní, a aby sa tak zabránilo tomu, že
škoda utrpená v dôsledku porušenia vnútroštátnych predpisov na ochranu
hospodárskej súťaže alebo predpisov Únie na tento účel nebude v plnej
miere nahradená, resp. tomu, že porušujúci podnik bude musieť
zaplatiť náhradu škody, ktorá utrpená nebola, by vnútroštátne súdy mali
riadne zohľadniť (ako im to dovoľujú príslušné predpisy Únie
a vnútroštátne predpisy), akékoľvek súvisiace žaloby a výsledný
rozsudok, a to najmä, ak sa v ňom zistí, že prenesenie ujmy bolo dokázané.
Týmto by nemali byť dotknuté základné práva na obhajobu, na účinný
prostriedok nápravy a na spravodlivý proces tých, ktorí neboli účastníkmi
predmetných súdnych konaní. Akékoľvek takéto konania, ktoré prebiehajú na
súdoch rôznych členských štátov, je možné považovať za súvisiace v zmysle
článku 30 nariadenia (ES) č. 1215/2012. Podľa tohto ustanovenia
môžu vnútroštátne súdy, ktoré nezačali konať ako prvé, prerušiť
konanie alebo sa za určitých okolností vyhlásiť za nepríslušné. (34) Poškodená osoba, ktorá
preukázala, že utrpela v dôsledku porušenia predpisov na ochranu
hospodárskej súťaže škodu, musí na to, aby získala jej náhradu,
preukázať aj jej rozsah. Kvantifikácia škody utrpenej v dôsledku
protisúťažného konania je obzvlášť náročná z pohľadu
skutkového zisťovania, pričom si môže vyžadovať uplatnenie
komplexných ekonomických modelov. To často býva nákladné a spôsobuje
poškodeným osobám ťažkosti, pokiaľ ide o získanie potrebných údajov
na odôvodnenie ich nárokov. Z tohto dôvodu môže kvantifikácia škody
utrpenej v dôsledku protisúťažného konania predstavovať značnú
prekážku brániacu poškodeným osobám v tom, aby získali náhradu utrpenej škody. (35) S cieľom napraviť
túto informačnú asymetriu, vyriešiť niektoré ťažkosti spojené
s kvantifikáciou škody utrpenej v dôsledku protisúťažného konania a
zabezpečiť účinnosť nárokov na náhradu škody, je vhodné
pracovať s domnienkou, že kartelové protisúťažné konanie spôsobilo
škodu, a to najmä tým, že ovplyvnilo na cenu. V závislosti od skutkového
stavu určitého prípadu to znamená, že kartel viedol k určitému
nárastu ceny, resp. zabránil zníženiu cien, ku ktorému by došlo, nebyť
tohto kartelového protisúťažného konania. Porušujúci podnik by mal
mať možnosť vyvrátiť túto domnienku. Je vhodné, aby sa táto
vyvrátiteľná právna domnienka obmedzila len na kartely, a to pre ich tajnú
povahu, ktorá zvyšuje uvedenú informačnú asymetriu a poškodeným osobám
sťažuje získavanie dôkazov potrebných na preukázanie utrpenej škody. (36) Neexistencia pravidiel Únie
upravujúcich problematiku kvantifikácie škody utrpenej v dôsledku
porušenia predpisov na ochranu hospodárskej súťaže spôsobuje, že je
na vnútroštátnych právnych poriadkoch a súdoch členských štátov, aby
určili podmienky, ktoré musí poškodená osoba splniť, aby preukázala
výšku utrpenej škody, ako aj presný spôsob preukázania tejto výšky, metódy
použiteľné na kvantifikáciu škody a následky, ktoré má nesplnenie
stanovených požiadaviek v plnom rozsahu. Tieto vnútroštátne požiadavky by však
nemali byť menej priaznivé než požiadavky, ktoré platia pre podobné
vnútroštátne žaloby (zásada rovnocennosti), ani by nemali prakticky
znemožňovať alebo neprimerane sťažovať právo na náhradu
škody vyplývajúce z predpisov Únie (zásada účinnosti). V tejto súvislosti
by sa mali zohľadňovať akékoľvek informačné asymetrie
medzi účastníkmi konania, ako aj skutočnosť, že kvantifikácia
škody znamená, že je nutné posudzovať, ako by sa predmetný trh vyvíjal,
keby nedošlo k porušeniu. Takéto hodnotenie prináša porovnávanie
so situáciou, ktorá je per definitionem hypotetická, a preto nikdy
nemôže byť presné. Z tohto dôvodu je vhodné dať vnútroštátnym
súdom právomoc, aby mohli výšku škody spôsobenej v dôsledku porušenia predpisov
na ochranu hospodárskej súťaže stanoviť odhadom. (37) Poškodené osoby a podniky,
ktoré sa dopustili porušenia, by sa mali motivovať k tomu, aby sa na
náhrade škody spôsobenej v dôsledku porušenia predpisov na ochranu
hospodárskej súťaže dohodli pomocou konsenzuálnych mechanizmov riešenia
sporov, ako sú napr. mimosúdne urovnania, arbitráže a mediácie. Tam, kde je to
možné, by takéto konsenzuálne riešenia sporov mali zahŕňať
maximálny možný počet poškodených aj podnikov, ktorí sa dopustili
porušenia. Cieľom ustanovení tejto smernice, ktoré upravujú konsenzuálne
riešenie sporov, je preto uľahčenie využívania týchto mechanizmov a
zvýšenie ich účinnosti. (38) Premlčacie lehoty na
podanie žaloby o náhradu škody by mohli poškodené osoby a podniky, ktoré
sa dopustili porušenia, ukracovať o čas potrebný na to, aby dospeli
k dohode o náhrade škody, ktorá má byť vyplatená. Aby poškodení aj
podniky mali, predtým, ako sa podá žaloba na vnútroštátnom súde, skutočnú
možnosť využiť konsenzuálne riešenie sporov, malo by sa
pozastaviť plynutie premlčacej lehoty počas trvania procesu
zameraného na konsenzuálne riešenia sporov. (39) Ak sa strany po začatí
konania o žalobe o náhradu škody na vnútroštátnom súde rozhodnú, že v rovnakom
prípade začnú proces konsenzuálneho riešenia sporov, môže tento súd
pozastaviť toto začaté konanie, a to až do skončenia procesu
konsenzuálneho riešenia sporov. Vnútroštátny súd by v rámci posudzovania,
či pozastaviť konanie, mal zohľadniť záujem
uskutočniť konanie bez prieťahov. (40) S cieľom podporiť
konsenzuálne urovnávanie by podnik zúčastnený na porušení, ktorý zaplatil
náhradu škody v rámci konsenzuálneho riešenia sporov, nemal byť v horšom
postavení v porovnaní s ostatnými podnikmi spoluzúčastnenými na porušení,
ako keby tohto urovnania nebolo. K tomu by mohlo dôjsť, ak by podnik
zúčastnený na porušení, ktorý sa dohodol na konsenzuálnom urovnaní, bol aj
potom v plnom rozsahu spoločne a nerozdielne zodpovedný za škodu spôsobenú
porušením. Preto by podnik zúčastnený na porušení, ktorý sa dohodol na
konsenzuálnom urovnaní, nemal prispievať ostatným podnikom
spoluzúčastneným na predmetnom porušení, ktorý sa na urovnaní nedohodli,
keď tieto podniky platia náhradu škody poškodeným, s ktorými sa podnik už
dohodol na konsenzuálnom urovnaní. Pendantom tohto pravidla o neprispievaní je
zníženie nároku poškodenej osoby na náhradu ňou utrpenej škody o sumu
zodpovedajúcu podielu, ktorý pripadá na podnik zúčastnený na porušení,
ktorý sa dohodol na konsenzuálnom urovnaní. Tento podiel by sa mal
stanoviť v súlade s tými istými pravidlami, ktoré sa používajú na
stanovenie príspevkov porušujúcich podnikov [pozri odôvodnenie (27) ]. Bez
tohto zníženia by podniky zúčastnené na porušení, ktoré sa nedohodli na
urovnaní, boli neprimerane dotknuté urovnaním, na ktorom sa
nezúčastňujú. Podnik zúčastnený na porušení, ktorý sa dohodol na
konsenzuálnom urovnaní, bude stále povinný uhradiť náhrady škody, ak to
bude jediná možnosť ako môže poškodená osoba získať úplnú náhradu
škody. (41) V prípade, že sa od podnikov
spoluzúčastnených na porušení, ktoré sa dohodli na konsenzuálnom
urovnaní, žiada, aby prispeli na úhradu náhrady škody, ktorú sú neskôr povinné
uskutočniť podniky spoluzúčastnené na porušení, ktoré sa
nedohodli na urovnaní, vnútroštátny súd by mal zohľadniť náhradu
škody, ktorá už bola poskytnutá v rámci konsenzuálneho urovnania, pričom
by mal mať na pamäti, že nie všetky podniky spoluzúčastnené na
porušení musia byť nevyhnutne v rovnocennej miere zúčastnené na celom
porušení v jeho skutkovom, časovom a geografickom rozsahu. (42) V tejto smernici sa rešpektujú
základné práva a dodržiavajú zásady uznané v Charte základných práv Európskej
únie. (43) Keďže by pre rozdiely v
politikách uplatnených členskými štátmi a v ich právnych predpisoch v
súvislosti s právom vyplývajúcim z predpisov Únie na náhradu škody
na základe žalôb z titulu porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej
súťaže nebolo možné zabezpečiť úplné vykonanie článkov 101
a 102 zmluvy ani zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu pre
podniky a spotrebiteľov, nemôžu byť tieto ciele dosiahnuté v
dostatočnej miere členskými štátmi. Preto z dôvodov potrebnej účinnosti
a súdržnosti pri uplatňovaní článkov 101 a 102 zmluvy možno tento
cieľ lepšie dosiahnuť na úrovni Únie. Európsky parlament a Rada teda
prijímajú túto smernicu v súlade so zásadou subsidiarity podľa
článku 5 Zmluvy o Európskej únii. V súlade so zásadou proporcionality
podľa uvedeného článku táto smernica neprekračuje rámec
nevyhnutný na dosiahnutie týchto cieľov. (44) V súlade so spoločným
politickým vyhlásením členských štátov a Komisie k vysvetľujúcim
dokumentom z 28. septembra 2011[55]
sa členské štáty zaväzujú pripojiť v odôvodnených prípadoch k svojim
oznámeniam o transpozičných opatreniach jeden alebo viacero dokumentov
vysvetľujúcich vzťah medzi zložkami smernice a zodpovedajúcimi
časťami vnútroštátnych transpozičných nástrojov. Pokiaľ ide
o túto smernicu, zákonodarca považuje poskytnutie takýchto dokumentov
za opodstatnené. PRIJALI TÚTO SMERNICU: KAPITOLA I ROZSAH PÔSOBNOSTI A VYMEDZENIE POJMOV Článok 1 Rozsah pôsobnosti 1. V tejto smernici sa stanovujú
pravidlá potrebné na zabezpečenie toho, aby každá osoba, ktorá utrpela
škodu spôsobenú porušením článkov 101 alebo 102 zmluvy, mohla účinne
presadzovať svoje právo na úplnú náhradu tejto škody. V tejto smernici sa
stanovujú aj pravidlá na rozvoj nenarušenej hospodárskej súťaže
na vnútornom trhu a odstránenie prekážok brániacich jeho riadnemu
fungovaniu, a to zabezpečením rovnocennej ochrany všetkých osôb, ktoré
utrpeli takúto škodu, v rámci celej Únie. 2. V tejto smernici sa takisto
stanovujú pravidlá na účely koordinácie presadzovania predpisov na ochranu
hospodárskej súťaže zo strany orgánov na ochranu hospodárskej súťaže
a presadzovania týchto pravidiel v rámci žalôb o náhradu škody na
vnútroštátnych súdoch. Článok 2 Právo na úplnú náhradu škody 1. Každá osoba, ktorá utrpela
škodu spôsobenú porušením predpisov Únie na ochranu hospodárskej
súťaže alebo vnútroštátnych predpisov na tento účel má nárok
na úplnú náhradu tejto škody. 2. Úplnou náhradou škody sa
každá osoba, ktorá utrpela škodu, navráti čo najbližšie k stavu, v
akom by sa nachádzala, keby k porušeniu nedošlo. Náhrada škody preto
zahŕňa náhradu skutočne utrpenej škody, ušlého zisku
a platbu úroku od okamihu, keď k škode došlo, až do skutočného
zaplatenia jej náhrady. 3. Členské štáty
zabezpečia, aby si poškodené osoby mohli svoje nároky na náhradu škody
účinne uplatňovať. Článok 3 Zásada účinnosti a
rovnocennosti Členské štáty zabezpečia, aby všetky
vnútroštátne pravidlá a postupy týkajúce sa žalôb o náhradu škody boli
konštruované a uplatňované takým spôsobom, aby sa zabezpečilo, že
všetky poškodené osoby budú môcť účinne vykonávať právo
vyplývajúce z predpisov Únie na úplnú náhradu škody spôsobenej porušením
predpisov na ochranu hospodárskej súťaže. Žiadne z vnútroštátnych
pravidiel a postupov, ktoré sa týkajú žalôb o náhradu škody
spôsobenej v dôsledku porušenia článku 101 alebo 102 zmluvy, nesmú
byť pre poškodené osoby menej priaznivé ako pravidlá a postupy, ktoré
platia pre podobné vnútroštátne žaloby. Článok 4 Vymedzenie pojmov Na účely tejto smernice sa uplatňujú
tieto vymedzenia pojmov: 1. „porušenie predpisov na
ochranu hospodárskej súťaže“ je porušenie článku 101 alebo 102
zmluvy, alebo porušenie vnútroštátnych predpisov na ochranu hospodárskej
súťaže v zmysle odseku 2; 2. „vnútroštátne predpisy na
ochranu hospodárskej súťaže“ sú predpisy vnútroštátneho práva, ktoré prevažne
sledujú rovnaké ciele ako články 101 a 102 zmluvy, a ktoré sa
uplatňujú v tom istom prípade a súbežne s predpismi Únie na ochranu
hospodárskej súťaže v zmysle článku 3 ods. 1 nariadenia (ES) č.
1/2003; 3. „žaloba o náhradu škody“ je
žaloba na základe vnútroštátneho práva, prostredníctvom ktorej si poškodená
osoba uplatňuje na vnútroštátnom súde nárok na náhradu škody; tento
pojem môže zahŕňať aj žaloby, prostredníctvom ktorých
určitá osoba uplatňuje na vnútroštátnom súde nárok na náhradu škody v
menej jednej alebo viacerých poškodených osôb, ak to právny poriadok
členského štátu umožňuje; 4. „nárok na náhradu škody“ je
požadovanie náhrady škody utrpenej v dôsledku porušenia predpisov na ochranu
hospodárskej súťaže; 5. „poškodená osoba“ je osoba,
ktorá má nárok na náhradu škody; 6. „vnútroštátny orgán na
ochranu hospodárskej súťaže“ je orgán určený členským štátom v
zmysle článku 35 nariadenia (ES) č. 1/2003 za orgán zodpovedný
za uplatňovanie článkov 101 a 102 zmluvy; 7. „orgán na ochranu
hospodárskej súťaže“ je Komisia alebo vnútroštátny orgán na ochranu
hospodárskej súťaže; 8. „vnútroštátny súd“ alebo
„súd“ je akýkoľvek súdny orgán členského štátu v zmysle článku
267 zmluvy; 9. „súd, ktorý rozhodnutie
preskúmava“ je vnútroštátny súd, ktorý má právomoc preskúmavať rozhodnutia
vnútroštátneho orgánu na ochranu hospodárskej súťaže, v kontexte
čoho môže mať taktiež právomoc zisťovať porušenia
článkov 101 a 102 zmluvy; 10. „rozhodnutie o porušení
predpisov na ochranu hospodárskej súťaže“ je rozhodnutie vnútroštátneho
orgánu na ochranu hospodárskej súťaže, resp. súdu, ktorý takéto
rozhodnutie preskúmava, že bolo zistené porušenie predpisov na ochranu
hospodárskej súťaže; 11. „konečné“ rozhodnutie o
porušení predpisov na ochranu hospodárskej súťaže je rozhodnutie
vnútroštátneho orgánu na ochranu hospodárskej súťaže, resp. súdu, ktorý
takéto rozhodnutie preskúmava, ktoré už nemôže byť preskúmané; 12. „kartel“ je dohoda a/alebo
zosúladený postup dvoch alebo viacerých súťažiteľov, ktorých
cieľom je koordinovať svoje súťažné správanie na trhu a/alebo
ovplyvniť príslušné parametre hospodárskej súťaže, a to
prostredníctvom takých praktík, ako je napr. stanovovanie nákupných, resp.
predajných cien a ďalších obchodných podmienok, alebo koordinácia v tejto
oblasti, prideľovanie výrobných alebo predajných kvót, rozdeľovanie
si trhov a zákazníkov vrátane koordinácie súťažiteľov pri predkladaní
ponúk, obmedzenie dovozu alebo vývozu a/alebo protisúťažné konanie
voči ostatným súťažiteľom; 13. „program zhovievavosti“ je
program, na základe ktorého určitý účastník tajného kartelu, konajúc
nezávisle od ďalších účastníkov tohto kartelu, spolupracuje v rámci
prešetrovania uskutočňovaného orgánom na ochranu hospodárskej
súťaže, a to tak, že dobrovoľne poskytuje svoje poznatky o karteli a
svojej úlohe v rámci neho, za čo je tento účastník oslobodený od
akýchkoľvek pokút ukladaných pre účasť v karteli, resp. sa mu
takáto pokuta zníži; 14. „vyhlásenia podnikov v rámci
programov zhovievavosti“ sú písomné alebo ústne prejavy dobrovoľne poskytnuté
orgánu na ochranu hospodárskej súťaže určitým podnikom alebo v jeho
mene, v ktorých sa opisujú poznatky tohto podniku o tajnom karteli a úloha
tohto podniku v rámci kartelu, pričom tieto prejavy boli vypracované
osobitne na účely ich poskytnutia uvedenému orgánu s cieľom
získať oslobodenie od pokút alebo ich zníženie v rámci určitého
programu zhovievavosti v súvislosti s uplatnením článku 101 zmluvy
alebo zodpovedajúcich ustanovení vnútroštátneho práva; nepatria sem dokumenty
alebo informácie, ktoré existujú bez ohľadu na konanie vedené orgánom
na ochranu hospodárskej súťaže („už existujúce informácie“); 15. „návrhy na urovnanie“ sú
prejavy dobrovoľne poskytnuté orgánu na ochranu hospodárskej súťaže
určitým podnikom alebo v jeho mene, v ktorých tento podnik uznáva svoju
účasť na porušovaní článku 101 zmluvy alebo zodpovedajúceho
ustanovenia vnútroštátneho práva a svoju zodpovednosť za toto porušenie,
pričom tieto prejavy boli vypracované osobitne ako formálna žiadosť
adresovaná tomuto orgánu, aby uplatnil metódu zrýchleného konania; 16. „zvýšenie ceny“ je
akýkoľvek pozitívny rozdiel medzi cenou, ktorá bola skutočne
zaplatená a cenou, čo by bola zaplatená, keby k porušeniu
predpisov na ochranu hospodárskej súťaže nedošlo; 17. „konsenzuálne urovnanie“ je dohoda
o zaplatení náhrady škody na základe konsenzuálneho vyriešenia sporu. KAPITOLA II SPRÍSTUPŇOVANIE DÔKAZOV Článok 5 Sprístupňovanie dôkazov 1. Členské štáty
zabezpečia, aby v prípadoch, keď žalobca uviedol primerane dostupné
skutočnosti a dôkazy, ktoré vierohodne preukazujú, že je dôvod
domnievať sa, že žalobca, resp. osoby ktoré zastupuje, utrpeli škodu v
dôsledku porušenia predpisov na ochranu hospodárskej súťaže zo strany
žalovaného, mohli vnútroštátne súdy za podmienok stanovených v tejto
kapitole nariadiť žalovanému alebo tretej osobe, aby sprístupnili dôkazy,
a to bez ohľadu na to, či sú tieto dôkazy obsiahnuté v spise orgánu
na ochranu hospodárskej súťaže. Členské štáty zabezpečia, aby
súdy mohli nariadiť aj žalobcovi alebo tretej osobe, aby sprístupnili
dôkazy na žiadosť žalovaného. Týmto ustanovením nie sú dotknuté práva a
povinnosti vnútroštátnych súdov vyplývajúce z nariadenia (ES) č.
1206/2001. 2. Členské štáty
zabezpečia, aby vnútroštátne súdy nariadili sprístupnenie dôkazov
uvedených v odseku 1, ak strana žiadajúca sprístupnenie: a) preukázala, že dôkazy pod kontrolou
druhej strany alebo tretej osoby sú relevantné z hľadiska odôvodnenia
nárokov alebo obhajoby, a b) špecifikovala buď jednotlivé dôkazy
alebo kategórie dôkazov, a to do takej miery presne a úzko, ako je len možné na
základe primerane dostupných skutočností. 3. Členské štáty
zabezpečia, aby vnútroštátne súdy obmedzili sprístupnenie dôkazov len na
to, čo je primerané. Vnútroštátne súdy pri určovaní toho, či
sprístupnenie, ktoré požaduje strana, je primerané, zoberú do úvahy oprávnené
záujmy všetkých dotknutých strán a tretích osôb. Do úvahy predovšetkým
zoberú: a) pravdepodobnosť toho, či k
údajnému porušeniu predpisov na ochranu hospodárskej súťaže došlo; b) rozsah sprístupnenia, náklady naň, a
to najmä v prípade akýchkoľvek dotknutých tretích strán; c) či dôkazy, ktoré sa majú
zverejniť, obsahujú dôverné informácie, a to najmä dôverné informácie,
týkajúce sa akýchkoľvek tretích strán, ako aj mechanizmy na ochranu týchto
dôverných informácií, a d) v prípadoch, keď sa porušenie
prešetruje alebo bolo prešetrované zo strany orgánu na ochranu hospodárskej
súťaže, či žiadosť o sprístupnenie bola formulovaná osobitne so
zreteľom na povahu, predmet alebo obsah takýchto dokumentov skôr než
nekonkrétne – teda ako žiadosť o sprístupnenie dokumentov predložených
tomto orgánu alebo obsiahnutých v jeho spise. 4. Členské štáty
zabezpečia, aby vnútroštátne súdy mali účinné nástroje na najširšiu
možnú ochranu dôverných informácií pred ich zneužitím, pričom však musia
tiež zabezpečiť, aby príslušné dôkazy obsahujúce takéto informácie
boli prístupné na účely žalôb o náhradu škody. 5. Členské štáty prijmú
potrebné opatrenia, aby plne vykonali právne výhody a ďalšie práva,
ktoré umožňujú nesprístupniť dôkazy. 6. Členské štáty
zabezpečia, aby v rozsahu, v akom ich súdy majú právomoc nariadiť
sprístupnenie bez vyjadrenia sa osoby, od ktorej sa toto sprístupnenie žiada,
sa sankcie za nesplnenie tohto nariaďujúceho príkazu mohli ukladať
len v prípade, že táto osoba sa súdu vyjadrila. 7. Dôkazy zahŕňajú
všetky druhy dôkazov, ktoré sú prípustné na vnútroštátnom súde, ktorý vedie
konanie, a to najmä dokumenty a všetky ďalšie predmety obsahujúce
informácie, bez ohľadu na to, na akom nosiči sa tieto informácie nachádzajú. 8. Bez toho, aby tým bola
dotknutá povinnosť stanovená v odseku 4 a obmedzenia stanovené v
článku 6 platí, že tento článok členským štátom nebráni v tom,
aby zachovali alebo zaviedli pravidlá vedúce k širšiemu sprístupňovaniu
dôkazov. Článok 6 Obmedzenie sprístupňovania
dôkazov zo spisu orgánu na ochranu hospodárskej súťaže 1. Členské štáty
zabezpečia, aby vnútroštátne súdy mohli na účely žalôb o náhradu
škody kedykoľvek nariadiť strane alebo tretej osobe sprístupnenie
ktorejkoľvek z týchto kategórií dôkazov: a) vyhlásenia podnikov v rámci programov
zhovievavosti, a b) návrhy na urovnanie. 2. Členské štáty
zabezpečia, aby vnútroštátne súdy mohli, a to na účely žalôb o
náhradu škody a len po skončení konania na orgáne na ochranu hospodárskej
súťaže alebo prijatí rozhodnutia uvedeného v článku 5 nariadenia
(ES) č. 1/2003, resp. kapitole III nariadenia (ES) č. 1/2003,
nariadiť sprístupnenie týchto kategórií dôkazov: a) informácie, ktoré fyzická alebo právnická
osoba osobitne pripravila na účely konania orgánu na ochranu hospodárskej
súťaže; b) informácie, ktoré vypracoval orgán na
ochranu hospodárskej súťaže v rámci svojho konania. 3. Sprístupnenie dôkazu zo spisu
orgánu na ochranu hospodárskej súťaže, ktorý nepatrí do ani jednej z
kategórií uvedených v odsekoch 1 a 2 tohto článku, môže byť v rámci
konaní o žalobách o náhradu škody nariadené kedykoľvek. Článok 7 Obmedzenie použitia dôkazov, ktoré
boli získané výhradne prostredníctvom prístupu do spisu orgánu na ochranu
hospodárskej súťaže 1. Členské štáty
zabezpečia, aby dôkazy patriace do niektorej z kategórií uvedených
v článku 6 ods. 1, ktoré fyzická alebo právnická osoba získala
výhradne prostredníctvom prístupu do spisu orgánu na ochranu hospodárskej
súťaže v rámci výkonu svojich práv na obhajobu v zmysle článku
27 nariadenia (ES) č. 1/2003 alebo zodpovedajúcich ustanovení
vnútroštátneho práva, neboli prípustnými dôkazmi v rámci konaní o žalobách
o náhradu škody. 2. Členské štáty
zabezpečia, aby dôkazy patriace do niektorej z kategórií uvedených
v článku 6 ods. 2, ktoré fyzická alebo právnická osoba získala
výhradne prostredníctvom prístupu do spisu orgánu na ochranu hospodárskej
súťaže v rámci výkonu svojich práv na obhajobu v zmysle článku
27 nariadenia (ES) č. 1/2003 alebo zodpovedajúcich ustanovení
vnútroštátneho práva, neboli prípustnými dôkazmi v rámci konaní o žalobách
o náhradu škody, až dokým tento orgán neskončí svoje konanie alebo
neprijme rozhodnutie uvedené v článku 5 nariadenia (ES) č. 1/2003,
resp. kapitole III nariadenia (ES) č. 1/2003. 3. Členské štáty
zabezpečia, aby dôkazy získané fyzickou alebo právnickou osobou výhradne
prostredníctvom prístupu do spisu orgánu na ochranu hospodárskej
súťaže v rámci výkonu práv na obhajobu v zmysle článku 27
nariadenia (ES) č. 1/2003 alebo zodpovedajúcich ustanovení vnútroštátneho
práva, ktoré nie sú neprípustnými dôkazmi v zmysle odseku 1 alebo 2 tohto
článku, mohli v rámci konaní o žalobách o náhradu škody použiť
len tieto fyzické alebo právnické osoby, resp. fyzická alebo právnická osoba,
ktorá vstúpila do ich práv vrátane osoby, ktorá ich nárok nadobudla. Článok 8 Sankcie 1. Členské štáty
zabezpečia, aby vnútroštátne súdy mohli ukladať sankcie voči
stranám, tretím osobám a ich právnym zástupcom v týchto prípadoch: a) nesplnenie akéhokoľvek súdneho
príkazu na sprístupnenie, alebo odmietnutie jeho splnenia; b) zničenie relevantných dôkazov, pod
podmienkou, že v čase ničenia dôkazu: i) ničiaca strana bola
účastníkom konania vedeného orgánom na ochranu hospodárskej súťaže v
súvislosti s konaním, pre ktoré bola podaná žaloba o náhradu škody, alebo ii) ničiaca strana vedela alebo bolo
možné rozumne predpokladať, že vie, že na vnútroštátnom súde bola podaná
žaloba o náhradu škody a že ničené dôkazy sú relevantné pre
odôvodnenie nároku na náhradu škody alebo obhajoby proti takémuto nároku, alebo iii) ničiaca strana vedela, že
ničené dôkazy boli relevantné pre ňou iniciované alebo voči nej
vedené, resp. v budúcnosti začaté, konania o žalobách o náhradu
škody; c) nesplnenie súdnym príkazom uložených
povinností v záujme ochrany dôverných informácií, alebo odmietnutie splnenia
týchto povinností, alebo d) zneužívanie práv súvisiacich so
sprístupňovaním dôkazov podľa tejto kapitoly, ako aj dôkazov a
informácií podľa tejto kapitoly získaných. 2. Členské štáty zabezpečia,
aby sankcie, ktoré môžu ukladať vnútroštátne súdy, boli účinné,
primerané a odrádzajúce. Medzi sankcie, ktoré by mali mať k dispozícii
vnútroštátne súdy, pokiaľ ide o správanie účastníka konania o žalobe
o náhradu škody, by mala patriť možnosť vyvodiť nepriaznivé
závery (napríklad možnosť považovať určitú relevantnú
skutočnosť za preukázanú, možnosť zamietnuť nároky alebo
obhajobu celkom alebo sčasti, ako aj možnosť nariadiť
povinnosť úhrady trov). KAPITOLA III ÚČINOK VNÚTROŠTÁTNYCH ROZHODNUTÍ,
PREMLČACIE LEHOTY, SPOLOČNÁ A NEROZDIELNA ZODPOVEDNOSŤ Článok 9 Účinok vnútroštátnych
rozhodnutí Členské
štáty zabezpečia, aby v prípadoch, keď vnútroštátne súdy rozhodujú v
rámci konania o náhradu škody podľa článku 101 alebo 102 zmluvy alebo
vnútroštátnych predpisov na ochranu hospodárskej súťaže, o dohodách,
rozhodnutiach alebo postupoch, ktoré už sú predmetom konečného rozhodnutia
o porušení predpisov prijatého vnútroštátnym orgánom na ochranu
hospodárskej súťaže, resp. súdom, ktorý takéto rozhodnutie preskúmava,
nemohli tieto súdy prijať rozhodnutia odporujúce týmto rozhodnutiam o
porušení predpisov. Touto povinnosťou nie sú dotknuté práva a povinnosti
podľa článku 267 zmluvy. Článok 10 Premlčacie lehoty 1. Členské štáty stanovia
pravidlá uplatniteľné na premlčacie lehoty na podanie žalôb
o náhradu škody v súlade s týmto článkom. Tieto pravidlá budú
stanovovať, kedy predmetné lehoty začínajú plynúť, trvanie
týchto lehôt, ako aj okolnosti, za ktorých je možné plynutie týchto lehôt
prerušiť alebo pozastaviť. 2. Členské štáty
zabezpečia, aby premlčacia lehota nezačala plynúť skôr, než
sa poškodená strana dozvie alebo než možno rozumne očakávať, že sa
dozvedela o: i) správaní predstavujúcom porušenie; ii) tom, že predmetné správanie bolo
kvalifikované ako porušenie predpisov Únie na ochranu hospodárskej
súťaže alebo vnútroštátnych predpisov na tento účel; iii) tej skutočnosti, že v dôsledku
porušenia utrpela škodu, a iv) totožnosti porušujúcej osoby, ktorá
škodu spôsobila. 3. Členské štáty
zabezpečia, aby premlčacia lehota nezačala plynúť skôr, než
sa pretrvávajúce alebo opakované porušenie skončí. 4. Členské štáty
zabezpečia, aby premlčacia lehota na podanie žaloby o náhradu škody
bola najmenej päť rokov. 5. Členské štáty
zabezpečia, aby bolo plynutie premlčacej lehoty pozastavené, ak orgán
na ochranu hospodárskej súťaže prešetruje alebo koná v súvislosti s
určitým porušením, ktorého sa týka aj žaloba o náhradu škody. Toto
pozastavenie plynutia sa skončí najskôr jeden rok po skončení
príslušného konania konečným rozhodnutím alebo iným spôsobom. Článok 11 Spoločná a nerozdielna
zodpovednosť 1. Členské štáty
zabezpečia, aby podniky, ktoré porušili predpisy na ochranu hospodárskej
súťaže spoločným správaním, niesli spoločnú a nerozdielnu
zodpovednosť za predmetné porušenie: každý z porušujúcich podnikov je
povinný nahradiť škodu v plnom rozsahu, a poškodená osoba môže
požadovať úplnú náhradu od ktoréhokoľvek z podnikov, až dokým škoda
nebola v plnom rozsahu nahradená. 2. Členské štáty
zabezpečia, aby podnik, ktorého orgán na ochranu hospodárskej súťaže
v rámci programu zhovievavosti oslobodil od pokút, niesol zodpovednosť
voči iným poškodeným osobám, ako sú jeho priami alebo nepriami zákazníci,
resp. poskytovatelia, len ak tieto poškodené osoby preukážu, že nie sú schopné
získať úplnú náhradu škody od ostatných podnikov, ktoré sa
zúčastňovali na tom istom porušení predpisov na ochranu hospodárskej
súťaže. 3. Členské štáty
zabezpečia, aby porušujúci podnik mohol požadovať príspevok od iného
porušujúceho podniku, pričom výška tohto príspevku sa stanoví
vzhľadom na ich pomernú zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením.
Výška príspevku podniku, ktorý orgán na ochranu hospodárskej súťaže v
rámci programu zhovievavosti oslobodil od pokút, nepresiahne výšku škody, ktorú
tento podnik spôsobil svojim vlastným priamym alebo nepriamym zákazníkom, resp.
poskytovateľom. 4. Členské štáty
zabezpečia, aby v rozsahu, v akom porušenie spôsobilo škodu iným
poškodeným osobám, ako sú priami alebo nepriami zákazníci porušujúcich
podnikov, resp. ich poskytovatelia, bola výška príspevku osoby oslobodenej od
pokút určená vzhľadom na jej pomernú zodpovednosť za škodu
spôsobenú porušením. KAPITOLA IV PRENESENIE ZVÝŠENIA CENY NA INÉ SUBJEKTY Článok 12 Obhajoba založená „na prenesení“ 1. Členské štáty
zabezpečia, aby žalovaný v konaní o žalobe o náhradu škody mohol
na obhajobu proti nároku na náhradu škody použiť
skutočnosť, že žalobca preniesol celé zvýšenie ceny, ktoré vzniklo v
dôsledku porušenia, alebo jeho časť na iné osoby. Dôkazné bremeno v
súvislosti s prenesením zvýšenia ceny na iné osoby znáša žalovaný. 2. V rozsahu, v akom bolo
zvýšenie ceny prenesené na osoby na ďalšom stupni dodávateľského
reťazca, ktoré z právnych dôvodov nemôžu náhradu škody požadovať,
nemôže žalovaný použiť obhajobu uvedenú v predchádzajúcom odseku. Článok 13 Nepriami zákazníci 1. Členské štáty
zabezpečia, aby v prípade, že v konaní o žalobe o náhradu škody existencia
nároku na náhradu škody alebo výška náhrady škody, ktorá sa má priznať,
závisí od toho, či a v akom rozsahu bolo zvýšenie ceny prenesené na
žalobcu, znáša dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním existencie prenesenia
a jeho rozsahom žalobca. 2. V situácii uvedenej v odseku
1 tohto článku sa na nepriameho zákazníka hľadí, ako keby predložil
dôkaz, že na neho bolo prenesené zvýšenie ceny, ak je schopný preukázať,
že: a) žalovaný sa dopustil porušenia predpisov
na ochranu hospodárskej súťaže; b) v dôsledku porušenia došlo k zvýšeniu
ceny pre priameho zákazníka žalovaného, a c) nepriamy zákazník kúpil tovar alebo
služby, ktoré boli predmetom porušenia, resp. kúpil tovar alebo služby, ktoré
boli odvodené od tovarov a služieb, ktoré boli predmetom porušenia, resp. ktoré
ich obsahovali. Členské štáty zabezpečia, aby
vnútroštátny súd mal právomoc stanoviť odhadom, aká časť zo
zvýšenia ceny bola prenesená. Týmto odsekom nie je dotknuté právo
porušovateľa preukázať, že zvýšenie ceny nebolo prenesené na
nepriameho zákazníka, resp. že na neho nebolo prenesené úplne. Článok 14 Ušlý zisk a porušenie, ktoré sa
týka dodávok porušujúcemu podniku 1. Pravidlami stanovenými v
tejto kapitole nie je dotknuté právo poškodeného uplatňovať si nárok
na náhradu ušlého zisku. 2. Členské štáty
zabezpečia, aby sa pravidlá stanovené v tejto kapitole primerane
uplatňovali aj na porušenia predpisov na ochranu hospodárskej súťaže,
ktoré sa týkajú dodávok porušujúcemu podniku. Článok 15 Žaloby o náhradu škody podávané
žalobcami z rôznych stupňov dodávateľského reťazca 1. Členské štáty
zabezpečia, aby vnútroštátne súdy konajúce o žalobách o náhradu škody pri
posudzovaní toho, či bolo unesené dôkazné bremeno vyplývajúce z
článku 13, riadne zohľadnili: a) žaloby o náhradu škody týkajúce sa
rovnakého porušenia predpisov na ochranu hospodárskej súťaže, ktoré však
podali žalobcovia z iných stupňov dodávateľského reťazca, alebo b) rozsudky vynesené v takýchto konaniach. 2. Týmto článkom nie sú
dotknuté práva a povinnosti vnútroštátnych súdov vyplývajúce z článku 30
nariadenia (EÚ) č. 1215/2012. KAPITOLA V KVANTIFIKÁCIA ŠKODY Článok 16 Kvantifikácia škody 1. Členské štáty
zabezpečia, aby v prípade kartelového porušenia predpisov na ochranu
hospodárskej súťaže platila domnienka, že toto porušenie spôsobilo škodu.
Porušujúci podnik má právo vyvrátiť túto domnienku. 2. Členské štáty
zabezpečia, aby dôkazné bremeno ani stupeň preukázania a skutkového
zisťovania požadované na účely kvantifikácie škody neboli také, aby
prakticky znemožnili alebo neprimerane skomplikovali poškodenej osobe výkon
jeho práva na náhradu škody. Členské štáty stanovia, aby súd mal právomoc
stanoviť výšku škody odhadom. KAPITOLA VI KONSENZUÁLNE RIEŠENIE SPOROV Článok 17 Odkladný účinok konsenzuálneho
riešenia sporu 1. Členské štáty
zabezpečia, aby bolo počas procesu konsenzuálneho riešenia sporov
pozastavené plynutie premlčacej lehoty na podanie žaloby o náhradu škody.
Pozastavenie plynutia premlčacej lehoty sa vzťahuje len na tie
strany, ktoré sa zúčastňovali alebo sa zúčastňujú na
konsenzuálnom riešení sporu. 2. Členské štáty
zabezpečia, aby vnútroštátne súdy konajúce o žalobe o náhradu škody mohli
pozastaviť konanie v prípade, keď sa účastníci tohto konania
zúčastňujú na konsenzuálnom riešení sporu týkajúcom sa nároku
uplatňovaného predmetnou žalobou o náhradu škody. Článok 18 Účinky konsenzuálnych urovnaní
na následné žaloby o náhradu škody 1. Členské štáty
zabezpečia, aby sa po konsenzuálnom urovnaní nárok poškodenej osoby
zúčastnenej na urovnaní na náhradu ňou utrpenej škody znížil o sumu
zodpovedajúcu podielu na celkovej, porušením spôsobenej, škode, ktorý pripadá
na podnik spoluzúčastnený na porušení, ktorý sa dohodol na tomto
urovnaní. Podniky spoluzúčastnené na porušení, ktoré sa nedohodli
na urovnaní, nemôžu požadovať od podniku spoluzúčastneného na
porušení, ktorý sa dohodol na urovnaní, aby prispel na uspokojenie zvyšného
nároku. Len v prípade, že ostatné podniky spoluzúčastnené na
porušení, ktoré sa nedohodli na urovnaní, nie sú schopné uhradiť
náhradu škody, ktorá zodpovedá zvyšnému nároku, môže podnik zúčastnený
na porušení, ktorý sa dohodol na konsenzuálnom urovnaní, niesť zodpovednosť
za úhradu náhrady škody poškodenej osoby zúčastnenej na urovnaní. 2. Vnútroštátne súdy pri
stanovovaní príspevku všetkých podnikov spoluzúčastnených na porušení
riadne zohľadnia akékoľvek už dojednané konsenzuálne urovnanie,
na ktorom sa dohodol príslušný podnik spoluzúčastnený na porušení. KAPITOLA VII ZÁVEREČNÉ
USTANOVENIA Článok 19 Preskúmanie Komisia preskúma túto smernicu a podá správu o
preskúmaní Európskemu parlamentu a Rade najneskôr do [...] [dátum sa stanoví
ako päť rokov po dátume, ktorý je určený ako konečný termín pre
transpozíciu tejto smernice]. Článok 20 Transpozícia 1. Členské štáty uvedú do
účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na
dosiahnutie súladu s touto smernicou najneskôr do [dátum sa stanoví ako dva
roky po dátume prijatia tejto smernice]. Komisii bezodkladne oznámia znenie
týchto ustanovení. Členské štáty uvedú priamo v prijatých
ustanoveniach alebo pri ich úradnom uverejnení odkaz na túto smernicu.
Podrobnosti o odkaze upravia členské štáty. 2. Členské štáty oznámia
Komisii znenie hlavných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré
prijmú v oblasti pôsobnosti tejto smernice. Článok 21 Nadobudnutie účinnosti Táto smernica nadobúda účinnosť
dvadsiatym dňom po jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie. Článok 22 Adresáti Táto smernica
je určená členským štátom. V Štrasburgu Za Európsky parlament Za
Radu LEGISLATÍVNY FINANČNÝ VÝKAZ Tento
návrh nemá žiadny vplyv na rozpočet Európskej únie. [1] Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002
o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81
a 82 zmluvy, Ú. v. ES L 1, 4.1.2003, s. 1. S účinnosťou od
1. decembra 2009 sa články 81 a 82 Zmluvy o ES stali článkami 101 a
102 zmluvy. Ich obsah sa nezmenil. [2] Články 4 a 5 nariadenia (ES) č. 1/2003. [3] Článok 23 nariadenia (ES) č. 1/2003. [4] Článok 6 nariadenia (ES) č. 1/2003. Pozri tiež
vec 127/73, BRT a SABAM, Zb. 1974, s. 51, bod 16 a vec C-282/95 P, Guérin
Automobiles/Komisia, Zb. 1997, s. I-1503, bod 39. [5] Pozri vec C-453/99, Courage a Crehan, Zb. 2001,
s. I-6297; spojené veci C-295/04 až C-298/04, Manfredi, Zb. 2006, s.
I-6619; vec C-360/09, Pfleiderer AG/Bundeskartellamt, Zb. 2011, s. ECR
I-5161 a vec C-199/11 Európske spoločenstvo/Otis NV a. i., Zb.
2012, s. I-0000. [6] Bod 95 rozhodnutia vo veci Manfredi, uvedenej v
poznámke pod čiarou č. 5. [7] Vec C-360/09, Pfleiderer AG/Bundeskartellamt, Zb.
2011, s. ECR I-5161. [8] KOM(2008) 165 v konečnom znení; pozri tiež pracovný
dokument útvarov Komisie, ktorý je prílohou bielej knihy, SEK(2008) 404. [9] Verejné konzultácie „Zbližovanie európskeho prístupu ku
kolektívnemu uplatňovaniu nárokov na nápravu“, pozri http://ec.europa.eu/competition/consultations/2011_collective_redress/index_en.html. [10] Uznesenie zo stretnutia riaditeľov európskych orgánov
na ochranu hospodárskej súťaže 23. mája 2012 o ochrane materiálov
získaných v rámci programov zhovievavosti, pokiaľ ide o kontext
občianskoprávnych žalôb o náhradu škody, k dispozícii na http://ec.europa.eu/competition/ecn/leniency_material_protection_en.pdf. [11] Pozri uznesenie Európskeho parlamentu z 2. februára 2012 k
problematike zbližovania európskeho prístupu ku kolektívnemu uplatňovaniu
nárokov na nápravu, [2011/2089(INI)]: http://www.europarl.europa.eu/sides/getDoc.do?type=TA&language=EN&reference=P7-TA-2012-21
a uznesenie k výročnej správe Komisie o politike EÚ v oblasti
hospodárskej súťaže: [2011/2094(INI)] http://www.europarl.europa.eu/sides/getDoc.do?type=TA&language=EN&reference=P7-TA-2012-31. [12] KOM (2005) 672 v konečnom znení; pozri tiež pracovný dokument
útvarov Komisie, ktorý je prílohou zelenej knihy, SEK(2005) 1732. [13] Uznesenie Európskeho parlamentu z 26. marca 2009 v
súvislosti s bielou knihou o žalobách o náhradu škody vzniknutej v dôsledku
porušenia antitrustových pravidiel, [2008/2154(INI)]. [14] Stanovisko Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru z
26. marca 228 v súvislosti s bielou knihou o žalobách o náhradu škody
vzniknutej v dôsledku porušenia antitrustových pravidiel, Ú. v. EÚ C 40,
22.9.2009, s. 40. [15] Pozri uznesenie Európskeho parlamentu z 2. februára 2012 k
výročnej správe Komisie o politike EÚ v oblasti hospodárskej
súťaže, [2011/2094(INI)]. [16] Ú. v. EÚ C 101, 27.04.2004, s. 54. [17] Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o
právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných
veciach, Ú. v. ES L 12, 16.1.2001, s. 1. Toto nariadenie bolo nedávno nahradené
nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra
2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných
veciach, Ú. v. EÚ L 351, 20.12.2012, s. 1, väčšia časť ktorého
nadobudne účinnosť 10. januára 2015. [18] Nariadenie Rady (ES) č. 1206/2001 z 28. mája 2001 o
spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v
občianskych a obchodných veciach, Ú. v. ES L 174, 27.6.2001, s. 1. [19] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM
II), Ú. v. EÚ L 199, 31.7.2007, s. 40. [20] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s
nízkou hodnotou sporu, Ú. v. EÚ L 199, 31.7.2007, s. 1. [21] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/52/ES z 21.
mája 2008 o určitých aspektoch mediácie v občianskych a
obchodných veciach, Ú. v. EÚ L 136, 24.5.2008, s. 3. [22] Nariadenie Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla
2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov 81 a 82
Zmluvy o založení ES, Ú. v. EÚ L 123, 27.4.2004, s. 18. [23] Oznámenie Komisie o pravidlách prístupu k dokumentácii Komisie
v prípadoch podľa článkov 81 a 82 Zmluvy o ES, článkov 53, 54 a
57 Zmluvy o EHP a nariadenia Rady (ES) č. 139/2004, Ú. v. EÚ C 325,
22.12.2005, s. 7. [24] Oznámenie Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v
kartelových prípadoch, Ú. v. EÚ C 298, 8.12.2006, s. 17. [25] Ú. v. EÚ C 167, 2.7.2008, s. 1. [26] Písomné
pripomienky, ktoré boli poskytnuté Komisii v rámci verejných konzultácií, sú
dostupné na adrese: http://ec.europa.eu/competition/antitrust/actionsdamages/green_paper_comments.html
(konzultácie k zelenej knihe) a: http://ec.europa.eu/competition/antitrust/actionsdamages/green_paper_comments.html
(konzultácie k bielej knihe). [27] Pozri
poznámku pod čiarou č. 32. [28] Uznesenie Európskeho parlamentu z 2. februára 2012 k
problematike zbližovania európskeho prístupu ku kolektívnemu uplatňovaniu
nárokov na nápravu, [2011/2089(INI)]: http://www.europarl.europa.eu/sides/getDoc.do?type=TA&language=EN&reference=P7-TA-2012-21. [29] Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu
hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov s názvom „Smerom k
európskemu horizontálnemu rámcu pre kolektívne uplatňovanie nárokov
na nápravu“, COM(2013) 401 final. [30] Odporúčanie Komisie o spoločných zásadách pre
mechanizmy kolektívneho uplatňovania nárokov na prikázanie zdržania sa
určitého konania a na náhradu škody v členských štátoch v súvislosti
s porušením práv vyplývajúcich z práva Únie, C(2013) 3539 final. [31] Pripomienky
predložené v rámci verejných konzultácií k návrhu usmerňovacieho dokumentu
o kvantifikácii škody pri žalobách o náhradu škody vzniknutej v dôsledku
porušenia článkov 101 alebo 102 zmluvy sú prístupné na adrese: http://ec.europa.eu/competition/consultations/2011_actions_damages/index_en.html. [32] Pripomienky predložené v rámci tejto verejnej konzultácie
sú k dispozícii na adrese: http://ec.europa.eu/competition/consultations/2011_actions_damages/index_en.html#contributions. [33] Štúdia o podmienkach žalôb o náhradu škody utrpenej v
dôsledku porušenia pravidiel ES v oblasti hospodárskej súťaže, k
dispozícii na adrese: http://ec.europa.eu/competition/antitrust/actionsdamages/study.html
. [34] Zefektívnenie
žalôb o náhradu škody pre porušenie práva hospodárskej súťaže v EÚ: vplyv
na blahobyt a potenciálne scenáre, štúdia prístupná na stránke: http://ec.europa.eu/competition/antitrust/actionsdamages/files_white_paper/impact_study.pdf
. [35] Kvantifikácia
škody pri porušení antitrustových pravidiel – kroky smerom k nezáväznému
usmerneniu pre súdy, k dispozícii na adrese: http://ec.europa.eu/competition/antitrust/actionsdamages/quantification_study.pdf
. [36] Pracovný dokument útvarov Komisie – správa o posúdení
vplyvu v súvislosti so žalobami o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia
antitrustových pravidiel EÚ, Štrasburg, 11.6.2013, SWD (2013) 203 final. [37] Pozri poznámku pod čiarou č. 32. [38] Pozri poznámku pod čiarou č. 32. [39] Pozri časť 4.1 uvedenú ďalej. [40] Článok 3 ods. 1 nariadenia (ES) č. 1/2003. [41] Napr. pokiaľ ide o obhajobu založenú „na prenesení“,
bližšie pozri časť 4.4. [42] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29.
apríla 157 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva, Ú. v. EÚ L 157,
30.4.2004, s. 45. [43] Je zrejmé, že rovnaké obmedzenie sa uplatní aj v prípade,
že vnútroštátne súdy nariadia sprístupnenie dokumentov uvedených v písm. b) po
skončení konania na orgáne na ochranu hospodárskej súťaže. [44] Nariadenie Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla
2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov 81 a 82
Zmluvy o založení ES, Ú. v. EÚ L 123, 27.4.2004, s. 18. [45] Oznámenie Komisie o spolupráci medzi Komisiou a súdmi
členských štátov EÚ pri uplatňovaní článkov 81 a 82 Zmluvy o ES,
Ú. v. EÚ C 101, 27.4.2004, s. 54; Oznámenie Komisie o pravidlách prístupu k
dokumentácii Komisie v prípadoch podľa článkov 81 a 82 Zmluvy o ES,
článkov 53, 54 a 57 Zmluvy o EHP a nariadenia Rady (ES) č. 139/2004,
Ú. v. EÚ C 325, 22.12.2005, s. 7 a oznámenie Komisie o vedení konania o
urovnaní s cieľom prijať rozhodnutia podľa článku 7 a
článku 23 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 v prípadoch kartelov, Ú. v.
EÚ C 167, 2.7.2008, s. 1. [46] Vec C-199/11 Európske spoločenstvo/Otis NV a. i.,
Zb. 2012, s. I-0000. [47] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č.
1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone
rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, Ú. v. EÚ L 351, 20.12.2012,
s. 1. [48] Kvantifikácia škody pri porušení antitrustových pravidiel
– kroky smerom k nezáväznému usmerneniu pre súdy, k dispozícii na adrese: http://ec.europa.eu/competition/antitrust/actionsdamages/quantification_study.pdf,
s. 91. [49] Oznámenie Komisie o kvantifikácii náhrady škody pri
žalobách o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia článkov 101 alebo
102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, C(2013) 3440. [50] Ú. v. EÚ C […], […], s. […]. [51] Ú. v. EÚ C […], […], s. […]. [52] Ú. v. ES L 1, 04.01.2003, s. 1. S účinnosťou od
1. decembra 2009 sa články 81 a 82 Zmluvy o ES stali článkami 101 a
102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Oba tieto súbory ustanovení sú vo svojej
podstate identické. [53] Ú. v. EÚ C 326, 26.10.2012, s. 391. [54] Ú. v. ES L 174, 27.6.2001, s. 1. [55] Ú. v. EÚ C 369, 17.12.2011, s. 14.