This document is an excerpt from the EUR-Lex website
Document 52011PC0326
Proposal for a DIRECTIVE OF THE EUROPEAN PARLIAMENT AND OF THE COUNCIL on the right of access to a lawyer in criminal proceedings and on the right to communicate upon arrest
Návrh SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY o práve na prístup k advokátovi v trestnom konaní a o práve na komunikáciu po zatknutí
Návrh SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY o práve na prístup k advokátovi v trestnom konaní a o práve na komunikáciu po zatknutí
/* KOM/2011/0326 v konečnom znení - 2011/0154 (COD) */
Návrh SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY o práve na prístup k advokátovi v trestnom konaní a o práve na komunikáciu po zatknutí /* KOM/2011/0326 v konečnom znení - 2011/0154 (COD) */
DÔVODOVÁ SPRÁVA 1. Úvod 1. Cieľom tohto návrhu
smernice Európskeho parlamentu a Rady je stanoviť spoločné minimálne
normy upravujúce právo podozrivých a obvinených osôb na prístup
k advokátovi v trestnom konaní v celej Európskej únii a na
komunikáciu po zatknutí s treťou osobou, napríklad s príbuzným,
zamestnávateľom alebo konzulárnym orgánom. Návrh predstavuje ďalší
krok v rade opatrení stanovených v uznesení Rady z 30. novembra 2009 o
pláne na posilnenie procesných práv podozrivých alebo obvinených osôb
v trestnom konaní, pripojenom k Štokholmskému programu, ktorý schválila
Európska rada v dňoch 10. a 11. decembra 2010. Plán procesných práv
obsahuje výzvu, aby Komisia postupne predkladala návrhy. Tento návrh by sa
preto mal vnímať ako súčasť komplexného balíka právnych
predpisov, ktorý má byť predložený v priebehu niekoľkých
nadchádzajúcich rokov a ktorým sa ustanoví minimálny súbor procesných práv v
trestnom konaní v Európskej únii. Otázka právnej pomoci, ktorá je v pláne
procesných práv spojená s otázkou prístupu k advokátovi, si vzhľadom
na špecifickosť a zložitosť tejto témy zasluhuje osobitný návrh. 2. Prvým krokom bola smernica
2010/64/EÚ z 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad[1]. 3. Druhým krokom bude smernica o
práve na informácie, ktorá sa v súčasnosti prerokúva na základe návrhu
Komisie[2] a
ktorou sa ustanovia minimálne pravidlá týkajúce sa práva osoby na informácie o
jej právach a obvineniach proti nej, ako aj o práve na prístup k
procesnému spisu. 4. Cieľom tohto návrhu je,
podobne ako pri oboch predchádzajúcich opatreniach, posilniť práva
podozrivých a obvinených osôb. Spoločné minimálne normy týkajúce sa týchto
práv by mali posilniť vzájomnú dôveru medzi justičnými orgánmi a tak
uľahčiť uplatňovanie zásady vzájomného uznávania. Istá miera
kompatibility medzi právnymi systémami členských štátov má
kľúčový význam pre zlepšenie justičnej spolupráce v EÚ. 5. Návrh je založený na
článku 82 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len
„ZFEÚ“). V článku sa ustanovuje, že „Európsky parlament a Rada môžu v
súlade s riadnym legislatívnym postupom prostredníctvom smerníc
ustanoviť minimálne pravidlá s cieľom uľahčiť v
potrebnom rozsahu vzájomné uznávanie rozsudkov a iných justičných
rozhodnutí, ako aj policajnú a justičnú spoluprácu v trestných veciach,
ktoré majú cezhraničný rozmer. Tieto minimálne pravidlá
zohľadňujú rozdiely medzi právnymi tradíciami a systémami
členských štátov. Týkajú
sa: a) vzájomnej prípustnosti
dôkazov medzi členskými štátmi; b) práv jednotlivcov v trestnom konaní; c) práv obetí trestných
činov; (d)[…].“ 6. V článku 47 Charty
základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) sa ustanovuje právo na
spravodlivé súdne konanie. Článkom 48 sa zaručuje právo na obhajobu a
má rovnaký zmysel a rozsah pôsobnosti ako práva zaručené v článku 6
ods. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách
(ďalej len „EDĽP“)[3]. V
článku 6 ods. 3 písm. b) EDĽP sa ustanovuje, že každý, kto je
obvinený z trestného činu, má právo „mať primeraný čas a
možnosti na prípravu svojej obhajoby“, a v článku 6 ods. 3 písm. c)
sa zakotvuje právo „obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa
vlastného výberu“. Článok 14 ods. 3 Medzinárodného paktu o
občianskych a politických právach (ďalej len „MPOPP“)[4] obsahuje veľmi podobné ustanovenia.
Právo na prístup k advokátovi a právo na komunikáciu po zatknutí poskytujú
formálne záruky proti zlému zaobchádzaniu a tak chránia pred možným porušením
článku 3 EDĽP (zákaz zlého zaobchádzania). Právo na komunikáciu po
zatknutí posilňuje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného
života podľa článku 8 EDĽP. Viedenský dohovor o konzulárnych
stykoch z roku 1963 (ďalej len „VDKS“)[5]
ustanovuje, že cudzí štátny príslušník má pri zatknutí alebo zadržaní právo
požiadať, aby bol o jeho zadržaní informovaný konzulát jeho krajiny, a má
právo na návštevy konzulárnych úradníkov. 7. Komisia vykonala posúdenie
vplyvu s cieľom zdôvodniť návrh. Správa o posúdení vplyvu je k
dispozícii na http://ec.europa.eu/governance.... 2. Kontext 8. V článku 6 ods. 3 Zmluvy
o Európskej únii (ďalej len „ZEÚ“) sa ustanovuje, že základné práva tak,
ako ich zaručuje EDĽP, a ako vyplývajú z ústavných tradícií
spoločných pre členské štáty, predstavujú všeobecné zásady práva EÚ.
V článku 6 ods. 1 ZEÚ sa ustanovuje, že Európska únia uznáva práva,
slobody a zásady uvedené v Charte základných práv Európskej únie zo 7. decembra
2000 upravenej 12. decembra 2007[6] v
Štrasburgu, ktorá má rovnakú právnu silu ako ZFEÚ a ZEÚ. Charta je
určená pre inštitúcie EÚ a členské štáty pri uplatňovaní práva
EÚ, napr. v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach v
Európskej únii. 9. Komisia predložila v roku
2004 komplexný návrh[7]
právnych predpisov upravujúcich najdôležitejšie práva obžalovaných v trestnom
konaní. Rada tento návrh neprijala. 10. Rada pre spravodlivosť
a vnútorné veci prijala 30. novembra 2009 plán na posilnenie
procesných práv osôb podozrivých alebo obvinených v trestnom konaní[8], v ktorom vyzýva na prijatie opatrení
vzťahujúcich sa na najzákladnejšie procesné práva, a to na základe
postupného prístupu, a vyzýva Komisiu, aby na tento účel predložila
návrhy. Rada uznala, že do dnešného dňa sa toho na európskej úrovni
neurobilo dosť na zabezpečenie základných práv jednotlivcov
v trestnom konaní. Výhody existencie právnych predpisov EÚ v tejto oblasti
bude možné v plnej miere pocítiť len vtedy, ak budú všetky opatrenia
transponované do právnych predpisov. Tretie a štvrté opatrenie plánu sa
vzťahuje na právo na prístup k advokátovi a právo na komunikáciu s
treťou osobou, napríklad s príbuzným, zamestnávateľom alebo
konzulárnym orgánom. 11. Štokholmský program, ktorý
prijala Európska rada na zasadnutí v dňoch 10. a 11. decembra 2009[9], opätovne potvrdil dôležitosť práv
osoby v trestnom konaní ako základnej hodnoty Európskej únie a ako zásadného
prvku vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi a dôvery verejnosti v EÚ.
Ochrana základných práv jednotlivcov odstráni aj prekážky voľného pohybu.
Štokholmský program odkazuje na plán na posilnenie procesných práv ako na
neoddeliteľnú súčasť viacročného programu a vyzýva
Komisiu, aby predložila návrhy na jeho rýchle uplatňovanie. 3. Právo na prístup k advokátovi, ako je
stanovené v charte a v Európskom dohovore o ľudských
právach 12. V článku 6 charty – Právo
na slobodu a bezpečnosť – sa ustanovuje, že: „Každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť.“ V článku 47 charty – Právo na
účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces – sa ustanovuje, že: „(…) Každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať
možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa
zastupovať (…).“ V článku 48 charty – Prezumpcia neviny a
právo na obhajobu – sa ustanovuje, že: ‘2. „Každý,
kto je obvinený, má zaručené právo na obhajobu.“ V rámci svojho rozsahu pôsobnosti charta
zaručuje a zohľadňuje zodpovedajúce práva zakotvené v
EDĽP. V článku 6 – Právo na spravodlivý súdny
proces – sa ustanovuje, že: „(3) Každý, kto je
obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: b) mať primeraný
čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby c) obhajovať sa
osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu[…]“ 13. Rozsah pôsobnosti týchto
ustanovení spresnili viaceré nedávne rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Podľa judikatúry súdu sa
článok 6 vzťahuje na predsúdne štádium trestného konania[10] a podozrivej osobe sa musí ponúknuť
pomoc advokáta hneď v prvých štádiách policajného výsluchu[11] a bezprostredne po pozbavení osobnej
slobody bez ohľadu na to, či má byť vypočúvaná[12]. Súd takisto rozhodol, že tieto záruky sa
musia vzťahovať aj na svedkov, ak sú v skutočnosti podozriví zo
spáchania trestného činu, pretože procesné postavenie osoby nie je
relevantné[13]. V
prípade Panovits[14]
ESĽP konštatoval porušenie článku 6, keď sa vyhlásenia
podozrivého urobené v neprítomnosti jeho advokáta použili na dosiahnutie jeho
odsúdenia, aj keď neboli jediným dostupným dôkazom. Súd konštatoval, že
neposkytnutie právnej pomoci počas výsluchu sťažovateľa obmedzilo
jeho práva na obhajobu v neprítomnosti naliehavých dôvodov
neovplyvňujúcich celkovo spravodlivý priebeh konania[15]. Počet sťažností týkajúcich sa
práva na prístup k advokátovi v posledných rokoch neustále narastá. Pokým
členské štáty nebudú dôsledne uplatňovať judikatúru ESĽP,
budú im pravdepodobne vznikať značné náklady vyplývajúce z úhrady
škôd, ktoré súd prizná úspešným žalobcom[16].
14. V súlade s mandátom stanoveným
v pláne na posilnenie procesných práv táto smernica ustanovuje minimálne
požiadavky na úrovni EÚ týkajúce sa práva podozrivých a obvinených osôb na
prístup k advokátovi. Podporuje tak uplatňovanie Charty základných práv a
najmä jej článkov 6, 47 a 48, vychádzajúc z článku 6 EDĽP
tak, ako ho vykladá ESĽP. 4. Právo na komunikáciu po zatknutí 15. Podozrivá alebo obvinená osoba
pozbavená osobnej slobody by mala mať právo na komunikáciu po zatknutí
aspoň s jednou ňou označenou osobou, napríklad s príbuzným
alebo zamestnávateľom. Členské štáty by mali takisto
zabezpečiť, aby zákonní zástupcovia dieťaťa podozrivého
alebo obvineného z trestného činu boli čo najskôr informovaní o vzatí
dieťaťa do väzby a o dôvodoch, pre ktoré bolo dieťa
vzaté do väzby za predpokladu, že to nie je v rozpore s najlepším záujmom
dieťaťa. Výnimky z tohto práva by mali byť možné len za
veľmi obmedzených okolností. 16. Ak zadržaná osoba nie je
štátnym príslušníkom daného štátu, vhodné je informovať konzulárne orgány
jej štátu pôvodu. Podozriví alebo obvinení cudzinci sú ľahko
identifikovateľnou zraniteľnou skupinou, ktorá niekedy potrebuje
dodatočnú ochranu, akú ponúka Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch z
roku 1963 (ďalej len „VDKS“), v ktorom sa ustanovuje, že cudzí štátny
príslušník má pri zatknutí alebo zadržaní právo požiadať, aby o jeho
zadržaní bol informovaný jeho konzulát, a má právo na návštevy
konzulárnych úradníkov. 5 Špecifické ustanovenia Článok 1 – Účel 17. Účelom smernice je
ustanoviť pravidlá upravujúce právo podozrivých a obvinených osôb
a osôb, na ktoré bol vydaný európsky zatýkací rozkaz, na prístup k
advokátovi v trestnom konaní vedenom proti nim, a pravidlá upravujúce právo
podozrivých a obvinených osôb pozbavených osobnej slobody komunikovať s
treťou osobou pri ich vzatí do väzby. Článok
2 – Rozsah pôsobnosti 18. Táto smernica sa
uplatňuje od chvíle, keď sa osoba od príslušných orgánov
členského štátu prostredníctvom úradného oznámenia alebo iným spôsobom
dozvie, že je podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu, až do
ukončenia konania (vrátane akýchkoľvek opravných prostriedkov). 19. Konania vo veci európskeho zatýkacieho
rozkazu[17] sú
výslovne zahrnuté. Smernica ustanovuje, že procesné záruky uvedené v
článkoch 47 a 48 charty a v článkoch 5 a 6 EDĽP sa
uplatňujú na postupy odovzdávania na základe európskeho zatýkacieho
rozkazu. Článok 3 – Právo na prístup k advokátovi
v trestnom konaní 20. V tomto článku sa
ustanovuje všeobecný princíp, podľa ktorého by v trestnom konaní všetky
podozrivé a obvinené osoby mali mať čo najskôr prístup
k advokátovi, a to v čase a spôsobom umožňujúcim
uplatnenie ich práv na obhajobu. Prístup k advokátovi sa musí
zaručiť najneskôr pri pozbavení osobnej slobody, a to podľa
okolností každého prípadu čo najskôr. Bez ohľadu na akékoľvek
pozbavenie osobnej slobody sa musí prístup k advokátovi umožniť pri
výsluchu. Prístup k advokátovi sa musí poskytnúť aj vtedy, keď
ide o procesný úkon alebo úkon zaisťovania dôkazov, pri ktorom podozrivá
alebo obvinená osoba musí alebo môže byť prítomná, s výnimkou
prípadu, keď dôkazy, ktoré sa majú zaistiť, môžu byť pozmenené,
odstránené alebo zničené vplyvom času uplynutého do príchodu
advokáta. Je to v súlade s judikatúrou ESĽP, podľa ktorej
sa podozrivej osobe musí ponúknuť právna pomoc „už v prvých štádiách
policajného výsluchu“ a okamžite pri pozbavení osobnej slobody, bez
ohľadu na prípadné vypočúvanie. Článok
4 – Obsah práva na prístup k advokátovi 21. V tomto článku sa
vymedzujú činnosti, na ktoré musí mať oprávnenie advokát obvinenej
alebo podozrivej osoby, aby sa zabezpečilo účinné vykonávanie jej
práva na obhajobu, a ku ktorým patria stretnutia s podozrivou alebo
obvinenou osobou, ktorých trvanie a frekvencia primerane
zaručuje účinné vykonávanie jej práva na obhajobu; účasť na
vypočúvaní a pojednávaní; s výhradou uvedenou v predchádzajúcom
texte, ak zdržanie môže mať vplyv na dostupnosť dôkazov; účasť
na všetkých vyšetrovacích úkonoch a úkonoch zaisťovania dôkazov, pri
ktorých uplatniteľné vnútroštátne právo vyžaduje alebo výslovne
umožňuje prítomnosť podozrivej alebo obvinenej osoby; a prístup k
miestu zadržiavania s cieľom overiť podmienky zadržiavania.
Ustanovenia tohto článku sú v súlade s ustálenou judikatúrou
ESĽP, v ktorej sa zdôrazňuje, že vykonávanie práva na obhajobu
musí byť účinné, a vymedzujú sa činnosti[18], ktoré sa musia povoliť advokátovi
zastupujúcemu podozrivú alebo obvinenú osobu. Článok
5 – Právo na komunikáciu po zatknutí 22. V tomto článku sa
ustanovuje právo osôb pozbavených osobnej slobody v trestnom konaní
komunikovať čo najskôr po zatknutí s jednou nimi označenou
osobou, ktorou je s najväčšou pravdepodobnosťou príbuzný alebo
zamestnávateľ, s cieľom informovať ju o zadržaní. Zákonní
zástupcovia detí pozbavených osobnej slobody by mali byť čo najskôr
upovedomení o vzatí dieťaťa do väzby a jeho dôvodoch za predpokladu,
že to nie je v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa. Ak nie je
ani napriek najväčšej snahe možné komunikovať s osobou označenou
zadržiavanou osobou (napr. ak označená osoba nedvíha telefón), zadržiavanú
osobu treba informovať o skutočnosti, že upovedomenie o vzatí do
väzby sa neuskutočnilo. Všetky dôsledky sa ponechávajú na vnútroštátne
právne právo. Výnimka z tohto práva je možná len za obmedzených okolností
uvedených v článku 8. Ustanovenia uvedeného článku sú v súlade
s výzvou Európskej komisie, aby justičný systém v Európe lepšie
zohľadňoval potreby detí[19], s
opakovaným konštatovaním Výboru na predchádzanie mučenia, že právo na
upovedomenie o vzatí do väzby je dôležitou zárukou proti zlému zaobchádzaniu,
a s ustanoveniami usmernení Výboru ministrov Rady Európy
o súdnictve zohľadňujúcom potreby detí[20]. Článok 6 – Právo komunikovať
s konzulárnymi alebo diplomatickými orgánmi 23. V tomto článku sa
potvrdzuje právo komunikovať s konzulárnymi orgánmi. Členským štátom
ukladá povinnosť zabezpečiť, aby všetci zadržaní cudzinci,
pokiaľ si to želajú, mali právo, aby o ich zadržaní boli informované
konzulárne orgány štátu, ktorého sú štátnymi príslušníkmi. Výnimka z tohto
práva je možná len za obmedzených okolností uvedených v článku 8. Článok
7 – Dôvernosť 24. Práva na obhajobu
ochraňuje povinnosť zabezpečiť, aby všetky komunikácie medzi
podozrivou alebo obvinenou osobou a jej advokátom, bez ohľadu na ich
formu, boli úplne dôverné bez možnosti výnimky. ESĽP za jeden z
kľúčových faktorov účinného zastupovania záujmov klienta jeho
advokátom označil zásadu ochrany dôvernosti informácií, ktoré si medzi
sebou vymenia. Vyslovil, že dôverná komunikácia s advokátom sa v EDĽP
ochraňuje ako dôležitá záruka práva na obhajobu[21]. Článok 8 – Výnimky 25. Vzhľadom na prvoradý
význam práv zakotvených v tejto smernici by pre členské štáty zásadne
nemali byť možné žiadne výnimky. Judikatúra ESĽP však pripúšťa
obmedzený priestor pre výnimky od článku 3, článku 4 ods. 1 až 3
a od článkov 5 a 6 v úvodných štádiách trestného konania.
ESĽP stanovil, že hoci právo osoby obvinenej z trestného činu na
účinnú obhajobu jej advokátom nie je absolútne, všetky výnimky od
vykonávania tohto práva by mali byť jasne ohraničené a časovo
prísne obmedzené[22],
a že v záujme celistvosti konania nesmú obvinenému upierať právo na
spravodlivé súdne konanie[23]. V
tomto ustanovení sa vychádza z uvedenej judikatúry, keď sa
členským štátom povoľuje odchýliť od práva na prístup k
advokátovi len za výnimočných okolností za predpokladu, že je to
nevyhnutné a že sa uplatňujú procesné záruky. Každá výnimka sa musí
zdôvodniť na základe presvedčivých dôkazov o nevyhnutnej potrebe
zamedziť ohrozeniu života alebo telesnej nedotknuteľnosti jednej
alebo viacerých osôb. Pri každej výnimke sa pritom musí rešpektovať zásada
proporcionality, ktorá znamená, že príslušný orgán si musí vždy zvoliť
takú možnosť, ktorá čo najmenej obmedzuje právo na prístup k
advokátovi, a musí uložiť čo najkratšiu dobu obmedzenia. V
súlade s judikatúrou ESĽP žiadna výnimka nesmie byť založená len na
druhu alebo závažnosti trestného činu a každé rozhodnutie o výnimke musí
príslušný orgán posudzovať od prípadu k prípadu. V žiadnom prípade
nesmie byť účinkom výnimky ohrozenie spravodlivosti konania
a vyhlásenia, ktoré osoba urobila v neprítomnosti advokáta, sa nikdy nesmú
použiť ako dôkazy proti nej. Toto ustanovenie napokon vyžaduje, aby sa
výnimky povoľovali len na základe odôvodneného rozhodnutia súdneho orgánu,
čo znamená, že takéto rozhodnutie nemôže urobiť polícia ani iné
orgány na presadzovanie práva, ktoré sa v zmysle vnútroštátneho práva a
EDĽP nepovažujú za justičné orgány. Rovnaká zásada a obmedzenia sa
vzťahujú na výnimky z práva osoby na komunikáciu po jej zatknutí. Článok
9 – Vzdanie sa práva 26. Podľa judikatúry
ESĽP je vzdanie sa práva na účely EDĽP účinné len vtedy, ak
je dobrovoľné, jednoznačne stanovené a podopreté minimálnymi
zárukami úmernými jeho závažnosti[24].
Túto judikatúru zohľadňuje článok 9, ktorý ustanovuje, že
vzdanie sa práva (táto skutočnosť a jej okolnosti sa musia
zaznamenať) musí byť dobrovoľné a jednoznačné a musí sa
urobiť na základe plného poznania jeho dôsledkov, získaného
prostredníctvom právneho poradenstva alebo iným spôsobom. Osoba musí byť
tiež schopná chápať tieto dôsledky. Článok 10 – Iné ako podozrivé a
obvinené osoby 27. V tomto článku sa
ustanovuje ochrana a právne prostriedky nápravy pre iné osoby, napr.
svedkov, ktorí sa počas výsluchu alebo pojednávania stanú podozrivými
alebo obvinenými. Vychádza sa pritom z judikatúry ESĽP, podľa ktorej
sa záruka spravodlivého súdneho konania, vrátane prístupu k advokátovi,
musí vždy vzťahovať aj na svedkov, ktorí sú v skutočnosti
podozriví zo spáchania trestného činu, keďže procesné postavenie
osoby je irelevantné[25]. Článok
11 – Právo na prístup k advokátovi v konaní o európskom zatýkacom rozkaze 28. V tomto článku sa
zohľadňuje mandát na prijímanie smerníc o minimálnych pravidlách
podľa článku 82 ods. 2 zmluvy so zreteľom na „mieru potrebnú na
uľahčenie vzájomného uznávania rozsudkov a iných justičných
rozhodnutí a policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach,
ktoré majú cezhraničný rozmer.“ Zdokonalenie systému európskeho
zatýkacieho rozkazu je ústredným princípom tretej správy Komisie o
uplatňovaní rámcového rozhodnutia Rady o európskom zatýkacom rozkaze[26]. Tento článok vychádza z článku
11 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV[27]
o európskom zatýkacom rozkaze, v ktorom sa ustanovuje, že osoba zatknutá
na účely vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu má právo na pomoc
právneho zástupcu v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi
vykonávajúceho členského štátu. Toto ustanovenie nebude mať za následok
ohrozenie vzájomného uznávania; v tomto štádiu sa advokát v členskom
štáte pôvodu nebude zaoberať skutkovou podstatou veci, pretože jeho úloha
sa obmedzí len na to, aby sa vyžiadanej osobe umožnilo vykonávať jej práva
v súlade s rámcovým rozhodnutím. S týmto cieľom bude
funkciou advokáta v členskom štáte pôvodu poskytovať pomoc
a informácie advokátovi vo vykonávajúcom členskom štáte. Vzájomná dôvera, ktorá má zásadný význam pre
vzájomné uznávanie, sa posilní tým, že o zatknutí osoby na základe európskeho
zatýkacieho rozkazu musí byť upovedomený členský štát pôvodu,
a že záujmy tejto osoby môže podporovať advokát v členskom štáte
pôvodu pomáhajúci advokátovi vo vykonávajúcom členskom štáte
s cieľom umožniť čo najúčinnejšie vykonávanie jej práv
vo vykonávajúcom členskom štáte v súlade s rámcovým rozhodnutím Rady
2002/584/SVV. Táto pomoc môže podporiť účinné vykonávanie práv osôb
podľa rámcového rozhodnutia vo vykonávajúcom členskom štáte, najmä
možnosť dovolávať sa dôvodu na nevykonanie európskeho zatýkacieho
rozkazu podľa článkov 3 a 4, napr.: pomoc advokáta v členskom
štáte pôvodu môže byť dôležitá na predloženie dôkazu
o predchádzajúcom rozsudku, ktorý by znamenal možnosť uplatniť
zásadu ne bis in idem (zákaz dvojitého trestu) podľa článku 3
ods. 2. Nespôsobia sa tým prieťahy v konaní o vykonaní európskeho
zatýkacieho rozkazu, pretože tento článok sa nedotýka lehôt stanovených v
rámcovom rozhodnutí. Práve naopak, účasť advokáta
v členskom štáte pôvodu urýchli získanie súhlasu, pretože vyžiadaná
osoba dostane úplnejšie informácie o konaní v členskom štáte pôvodu
a o dôsledkoch jej súhlasu. Článok
12 – Právna pomoc 29. V článku 47 ods. 3 charty
sa ustanovuje, že: „Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú
dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na
zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.“ V článku 6 ods. 3 EDĽP sa ustanovuje, že
každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo na bezplatnú právnu
pomoc, „pokiaľ nemá prostriedky na (jej) zaplatenie, (...) ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú“. Hoci cieľom tejto smernice nie je riešiť
otázku právnej pomoci, smernica obsahuje ustanovenie, podľa ktorého majú
členské štáty povinnosť naďalej uplatňovať svoje
vnútroštátne režimy právnej pomoci. Tieto vnútroštátne režimy právnej pomoci
musia byť v súlade s chartou a s EDĽP. Členské štáty pritom
nesmú poskytovať prístup k právnej pomoci zahŕňajúcej
prípady zaručenia prístupu k advokátovi na základe tejto smernice za
menej priaznivých podmienok, než za akých sa už poskytuje prístup k advokátovi
podľa vnútroštátnych právnych predpisov. Článok
13 – Opravné prostriedky v prípade porušenia práva na prístup k advokátovi 30. V tomto článku sa
zohľadňuje judikatúra ESĽP, podľa ktorej najvhodnejšou
formou nápravy porušenia práva na spravodlivé súdne konanie na základe
EDĽP je v čo najširšej možnej miere zabezpečiť také
postavenie podozrivej alebo obvinenej osoby, aké by mala, keby jej práva neboli
bývali porušené[28].
ESĽP rozhodol, že ani v prípade, ak by naliehavé dôvody
výnimočne odôvodňovali odopretie prístupu k advokátovi, toto
obmedzenie – bez ohľadu na jeho zdôvodnenie – nesmie neprimerane
obmedziť práva obvineného podľa článku 6 EDĽP; tieto práva
by boli v podstate nezvratne obmedzené, keby sa sebaobviňujúce
vyhlásenia podozrivého urobené počas policajného výsluchu bez prístupu
k advokátovi použili na jeho odsúdenie[29].
Týmto článkom sa v podstate zakazuje použitie dôkazu získaného
v prípade odopretia prístupu k advokátovi, okrem výnimočných
prípadov, keď použitie takéhoto dôkazu neobmedzí právo na obhajobu. Článok
14 – Doložka zákazu zníženia úrovne ochrany 31. Účelom tohto článku
je zabezpečiť, aby prijatie spoločných minimálnych noriem
v súlade s touto smernicou nemalo v niektorých členských štátoch za
následok zníženie noriem, a aby sa zachovali normy stanovené v charte a v
EDĽP. Keďže táto smernica ustanovuje minimálne pravidlá, v súlade s
článkom 82 ZFEÚ členské štáty môžu stanoviť prísnejšie normy,
než aké boli dohodnuté v tejto smernici. Článok
15 – Transpozícia 32. V tomto článku sa od
členských štátov vyžaduje, aby smernicu vykonali do xx. xx. 20xx, a aby v
rovnakej lehote odovzdali Komisii znenie ustanovení, ktorými sa
zabezpečuje transpozícia do vnútroštátnych právnych predpisov. Článok
16 – Nadobudnutie účinnosti 33. V tomto článku sa
ustanovuje, že smernica nadobudne účinnosť dvadsiatym dňom po
jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie. 6. Zásada subsidiarity 34. Cieľ tohto návrhu nemôžu
členské štáty uspokojivo dosiahnuť samy osebe, pretože v rámci
Európskej únie ešte stále existujú značné rozdiely, pokiaľ ide
o presnú metódu a časový aspekt práva na prístup k advokátovi v
trestnom konaní. Keďže cieľom tohto návrhu je podporiť vzájomnú
dôveru, len prostredníctvom opatrení Európskej únie sa zavedú spoločné
minimálne normy uplatňované v celej Európskej únii. Návrh povedie k
zblíženiu procesných pravidiel členských štátov, ktoré upravujú čas
a spôsob prístupu podozrivých a obvinených osôb a osôb, na ktoré bol
vydaný európsky zatýkací rozkaz , k advokátovi s cieľom posilniť
vzájomnú dôveru. Návrh je preto v súlade so zásadou subsidiarity. 7. Zásada proporcionality 35. Návrh je v súlade so zásadou
proporcionality, pretože neprekračuje minimum nevyhnutné na dosiahnutie
uvedeného cieľa na európskej úrovni, ani rámec nevyhnutný na tento
účel. 2011/0154 (COD) Návrh SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY o práve na prístup k advokátovi v trestnom
konaní a o práve na komunikáciu po zatknutí
EURÓPSKY PARLAMENT A RADA EURÓPSKEJ
ÚNIE, so zreteľom na Zmluvu o Európskej
únii a Zmluvu o fungovaní Európskej únie, a najmä na jej článok 82 ods. 2, so zreteľom na návrh Európskej komisie, po postúpení návrhu legislatívneho aktu
národným parlamentom, so zreteľom na stanovisko Európskeho
hospodárskeho a sociálneho výboru[30], so zreteľom na stanovisko Výboru regiónov[31], konajúc v súlade s riadnym legislatívnym
postupom, keďže: (1) Článok 47 Charty
základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), článok 6
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „EDĽP“) a článok 14 Medzinárodného paktu o
občianskych a politických právach (ďalej len „MPOPP“) zakotvujú právo
na spravodlivé súdne konanie. Článok 48 charty zaručuje rešpektovanie
práva na obhajobu. (2) Zásada vzájomného uznávania
rozsudkov a súdnych rozhodnutí je základným pilierom justičnej spolupráce
v trestných veciach v Únii. (3) Vzájomné uznávanie môže
účinne fungovať iba tam, kde existuje vzájomná dôvera, čo si
vyžaduje prijatie podrobných pravidiel na ochranu procesných práv a záruk
vyplývajúcich z charty, EDĽP a MPOPP. Spoločné minimálne pravidlá by
mali zvýšiť dôveru v systémy trestného súdnictva všetkých členských
štátov, čo by malo zasa viesť k efektívnejšej justičnej
spolupráci v atmosfére vzájomnej dôvery a k podpore kultúry základných práv v
Únii. Mali by tiež odstrániť prekážky voľného pohybu občanov.
Tieto spoločné minimálne pravidlá by sa mali uplatňovať vo
vzťahu k právu na prístup k advokátovi a právu na komunikáciu po
zatknutí. (4) Hoci členské štáty sú
stranami EDĽP a MPOPP, skúsenosti ukazujú, že táto skutočnosť
sama osebe nezabezpečuje vždy dostatočný stupeň dôvery v systémy
trestného súdnictva iných členských štátov. (5) Dňa 30. novembra 2009
Rada prijala plán na posilnenie procesných práv podozrivých a obvinených osôb v
trestnom konaní (ďalej len „plán procesných práv“)[32]. V Štokholmskom programe, ktorý bol
prijatý 11. decembra 2009[33],
Európska rada privítala tento plán procesných práv a zaradila ho do
Štokholmského programu ako jeho súčasť (bod 2.4.). V pláne procesných
práv sa uplatňuje postupný prístup a vyzýva sa v ňom na prijatie
opatrení týkajúcich sa práva na preklad a tlmočenie[34], práva na poučenie o právach a
informovanie o obvineniach[35],
práva na právne poradenstvo a právnu pomoc, práva na komunikáciu
s príbuznými, zamestnávateľmi a konzulárnymi orgánmi, a opatrení
týkajúcich sa osobitných záruk pre podozrivé alebo obvinené osoby, ktoré sú
zraniteľné. V pláne procesných práv sa zdôrazňuje, že poradie
predmetných práv má len orientačný charakter, z čoho vyplýva, že
tento plán je možné zmeniť v závislosti od priorít. Plán procesných
práv je navrhnutý tak, aby fungoval ako celok; iba po zavedení všetkých
jeho súčastí bude v plnej miere možné pocítiť jeho prínosy. (6) Táto smernica ustanovuje
minimálne pravidlá týkajúce sa práva na prístup k advokátovi a práva na
komunikáciu s treťou stranou po zatknutí v trestnom konaní,
s vylúčením správnych konaní vedúcich k uloženiu sankcií, napríklad
konaní vo veciach týkajúcich sa hospodárskej súťaže alebo v daňových
veciach, a v konaní o vykonávaní európskeho zatýkacieho rozkazu.
Posilňuje tak uplatňovanie charty a najmä jej článkov 4, 6,
47 a 48 vychádzajúc z článkov 3, 5, 6 a 8 EDĽP tak, ako ich
vykladá Európsky súd pre ľudské práva. (7) Právo na prístup k advokátovi
je zakotvené v článku 6 EDĽP a v článku 14 ods. 2 MPOPP.
Právo na komunikáciu s treťou osobou patrí medzi dôležité záruky proti
zlému zaobchádzaniu, ktoré zakazuje článok 3 EDĽP, a právo na
informovanie konzulátu svojej krajiny o zadržaní vychádza z Viedenského
dohovoru o konzulárnych stykoch z roku 1963. Táto smernica by mala
uľahčiť praktické uplatňovanie týchto práv
s cieľom zaručiť právo na spravodlivé súdne konanie. (8) Podľa ustálenej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva by podozrivá alebo obvinená
osoba mala mať prístup k právnej pomoci advokáta už v prvých
štádiách policajného výsluchu, a v každom prípade hneď od začiatku
zadržiavania, aby sa chránilo jej právo na spravodlivé súdne konanie a najmä
právo nevypovedať v svoj neprospech, a aby sa predišlo zlému
zaobchádzaniu. (9) Podobné právo na
prítomnosť advokáta by sa malo zabezpečiť vždy, keď
vnútroštátne právo výslovne umožňuje alebo vyžaduje prítomnosť
podozrivej alebo obvinenej osoby na procesnom úkone alebo na zaisťovaní
dôkazov, napr. pri prehliadke; prítomnosť advokáta môže v týchto prípadoch
reálne posilniť právo na obhajobu bez toho, aby to malo vplyv na
zachovanie dôvernosti určitých vyšetrovacích úkonov, keďže
prítomnosť osoby vylučuje dôvernosť predmetných úkonov. toto
právo by nemalo mať vplyv na potrebu zabezpečiť dôkazný
materiál, ktorý vzhľadom na svoj charakter môže byť zmenený,
odstránený alebo zničený, ak príslušný orgán musí čakať na
príchod advokáta. (10) Aby bol prístup
k advokátovi účinný, mal by znamenať, že advokát smie
vykonávať celú širokú škálu činností súvisiacich s právnym
poradenstvom, ako o tom rozhodol Európsky súd pre ľudské práva. Mala
by sem patriť aktívna účasť na každom výsluchu alebo
vypočutí, stretnutia s klientom na prediskutovanie prípadu a prípravu obhajoby,
pátranie po dôkazoch svedčiacich v prospech obvineného, podpora klienta
v núdzi a kontrola podmienok zadržiavania. (11) Čas trvania a frekvencia
stretnutí podozrivých alebo obvinených osôb s ich advokátom závisí od okolností
daného konania, a najmä od zložitosti prípadu a uplatniteľných procesných
úkonov. Nemali by preto byť predmetom všeobecného obmedzenia, pretože to
by mohlo poškodiť účinné vykonávanie práv na obhajobu. (12) Podozrivé alebo obvinené osoby
pozbavené osobnej slobody by mali mať právo na to, aby po zatknutí mohli
bezodkladne komunikovať s nimi označenou osobou, napríklad s rodinným
príslušníkom alebo zamestnávateľom, s cieľom informovať ich
o svojom zadržaní. (13) Podozrivé alebo obvinené osoby
pozbavené osobnej slobody by mali mať tiež právo na komunikáciu s
akýmikoľvek príslušnými konzulárnymi alebo diplomatickými orgánmi. Právo
na konzulárnu pomoc je zakotvené v článku 36 Viedenského dohovoru
o konzulárnych stykoch z roku 1963, podľa ktorého majú štáty právo na
spojenie s ich štátnymi príslušníkmi. Táto smernica priznáva právo
zadržanej osobe toto právo, ak si ho želá. (14) Keďže dôvernosť
komunikácie medzi podozrivou alebo obvinenou osobou a jej advokátom má
kľúčový význam pre zabezpečenie účinného výkonu práva na
obhajobu, členské štáty by mali mať povinnosť zachovávať a
chrániť dôvernosť stretnutí medzi advokátom a klientom a
akejkoľvek ďalšej formy komunikácie, ktorú umožňujú vnútroštátne
právne predpisy. Na dôvernosť by sa nemala vzťahovať žiadna
výnimka. (15) Výnimky z práva na právnu
pomoc advokáta a z práva na komunikáciu po zatknutí by sa mali povoliť len
za výnimočných okolností, v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva, ak existujú závažné dôvody súvisiace s naliehavou potrebou
odvrátiť vážne nepriaznivé dôsledky pre život alebo telesnú
nedotknuteľnosť inej osoby, a ak neexistujú žiadne iné menej
obmedzujúce spôsoby na dosiahnutie rovnakého výsledku, akým je napr. v prípade
rizika kolúzie výmena advokáta, ktorého si zvolila podozrivá alebo obvinená
osoba, alebo označenie inej tretej strany, s ktorou má táto osoba
komunikovať. (16) Každá takáto výnimka by mala
viesť k čo najkratšiemu odkladu pôvodného prístupu
k advokátovi a nemala by ovplyvniť podstatu tohto práva. Od prípadu
k prípadu by ju mal posudzovať príslušný justičný orgán, ktorý
by mal uviesť dôvody svojho rozhodnutia. (17) Výnimky by nemali
obmedziť právo na spravodlivé súdne konanie a najmä by nikdy nemali
viesť k tomu, aby sa vyhlásenia podozrivej alebo obvinenej osoby
urobené v neprítomnosti jej advokáta použili na zabezpečenie jej
odsúdenia. (18) Podozrivá alebo obvinená osoba
by mala mať možnosť vzdať sa práva na prístup k advokátovi,
pokiaľ si plne uvedomuje dôsledky vzdania sa tohto práva, najmä
vzhľadom na to, že jej rozhodnutiu predchádzalo stretnutie
s advokátom a že je dostatočne schopná pochopiť tieto
dôsledky, a za predpokladu, že práva sa vzdá slobodne a jednoznačne.
Podozrivá alebo obvinená osoba by mala mať kedykoľvek v priebehu
konania možnosť odvolať vzdanie sa práva. (19) Každá osoba, ktorú príslušný
orgán vypočúva v inom procesnom postavení než v postavení
podozrivej alebo obvinenej osoby, napr. ako svedka, by mala mať okamžite
nárok na právnu pomoc advokáta, ak orgán dospeje k názoru, že v priebehu
výsluchu sa stala podozrivou osobou, a žiadne vyhlásenie urobené skôr, ako sa
stala podozrivou alebo obvinenou osobou, by sa nemalo použiť proti nej. (20) S cieľom zlepšiť
justičnú spoluprácu v Európskej únii práva stanovené v tejto smernici by
sa mali vzťahovať primerane aj na konanie o výkone európskeho
zatýkacieho rozkazu podľa rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV
z 13. júna 2002 o európskom zatýkacom rozkaze a postupoch
odovzdávania medzi členskými štátmi[36]. (21) Osoba, na ktorú bol vydaný
európsky zatýkací rozkaz, by mala mať právo na prístup k advokátovi
vo vykonávajúcom členskom štáte, aby mohla účinne
uplatňovať svoje práva podľa rámcového rozhodnutia Rady o
európskom zatýkacom rozkaze 2002/584/SVV. (22) Tejto osobe by sa malo
umožniť mať advokáta aj v členskom štáte pôvodu, ktorý by
advokátovi vo vykonávajúcom členskom štáte pomáhal v konkrétnych veciach
počas postupu odovzdávania bez toho, aby tým boli dotknuté lehoty
ustanovené v rámcovom rozhodnutí Rady 2002/584/SVV; tento advokát by mal
advokátovi vo vykonávajúcom členskom štáte pomáhať
zabezpečiť výkon práv osoby podľa rámcového rozhodnutia Rady
2002/584/SVV vo vykonávajúcom členskom štáte, najmä pokiaľ ide o
dôvody zamietnutia podľa článkov 3 a 4; keďže európsky zatýkací
rozkaz vychádza z predpokladu uplatňovania zásady vzájomného
uznávania, nemalo by to znamenať právo na spochybnenie podstaty veci vo
vykonávajúcom členskom štáte; pretože právo na obhajobu nie je
nekompatibilné so vzájomným uznávaním; posilnením práv na spravodlivé súdne
konanie vo vykonávajúcom členskom štáte aj v členskom štáte
pôvodu sa prehĺbi vzájomná dôvera. (23) S cieľom
zabezpečiť efektivitu práva na prístup k advokátovi v členskom
štáte pôvodu by vykonávajúci súdny orgán mal urýchlene informovať
vydávajúci súdny orgán o zatknutí osoby a o jej žiadosti o prístup k
advokátovi v členskom štáte pôvodu. (24) Ak neexistuje legislatívny
nástroj o právnej pomoci na úrovni EÚ, členské štáty by mali naďalej
uplatňovať svoje vnútroštátne predpisy o právnej pomoci, ktoré by
mali byť v súlade s chartou, EDĽP a judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva. Vždy, keď nové vnútroštátne právne predpisy prijaté na
uplatňovanie tejto smernice zaručujú širšie právo na právnu pomoc
advokáta, než aké už existovalo podľa vnútroštátneho práva, súčasné
pravidlá o právnej pomoci by sa mali uplatňovať bez akéhokoľvek
rozlišovania medzi týmito dvoma situáciami. (25) Zásada efektivity práva EÚ by
mala znamenať povinnosť členských štátov ustanoviť
primerané, účinné právne prostriedky nápravy v prípade porušenia práva
priznaného jednotlivcom právom Únie. (26) Podľa ustálenej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva akékoľvek nepriaznivé
dôsledky vyplývajúce z porušenia práva na prístup k advokátovi sa musia
odstrániť tak, že sa zabezpečí také postavenie podozrivej alebo
obvinenej osoby, aké by mala, keby nebolo došlo k porušeniu. To si môže
vyžiadať obnovu konania alebo rovnocenné opatrenia, ak sa právoplatné
odsúdenie dosiahlo v rozpore s právom na prístup k advokátovi. (27) Keďže Európsky súd pre
ľudské práva stanovil, že použitie usvedčujúceho vyhlásenia
podozrivej alebo obvinenej osoby, ktoré urobila bez prístupu k advokátovi,
má za následok nezvratné poškodenie jej práva na obhajobu, členským štátom
by sa od členských štátov malo vyžadovať, aby v zásade zakázali
použitie akéhokoľvek vyhlásenia urobeného v podmienkach porušenia práva na
prístup k advokátovi ako dôkazu proti podozrivej alebo obvinenej osobe, ibaže
by použitím takéhoto dôkazu neboli dotknuté práva obhajoby. Nemalo by sa to
dotknúť použitia vyhlásení na iné účely povolené podľa
vnútroštátneho práva, ako je napr. nutnosť vykonať neodkladné
vyšetrovacie úkony alebo zabrániť spáchaniu ďalších trestných
činov, alebo závažným nepriaznivým dôsledkom pre ktorúkoľvek osobu. (28) Touto smernicou sa ustanovujú
minimálne pravidlá. Členské štáty môžu práva ustanovené v tejto smernici
rozšíriť tak, aby poskytli vyššiu úroveň ochrany aj
v situáciách, ktorými sa táto smernica výslovne nezaoberá. Úroveň
ochrany by nemala byť nikdy nižšia, ako sú normy ustanovené v EDĽP,
ako ho v judikatúre vykladá Európsky súd pre ľudské práva. (29) Táto smernica podporuje
základné práva a zásady, ktoré uznáva Charta základných práv Európskej
únie, vrátane zákazu mučenia a neľudského a ponižujúceho
zaobchádzania, práva na slobodu a bezpečnosť, rešpektovania
súkromného a rodinného života, práva na nedotknuteľnosť osoby,
práva dieťaťa, integrácie zdravotne postihnutých osôb, práva na
účinný právny prostriedok nápravy a spravodlivé súdne konanie,
prezumpcie neviny a práv na obhajobu. Táto smernica sa musí vykonávať
v súlade s týmito právami a zásadami. (30) Táto smernica podporuje práva
dieťaťa a prihliada na usmernenie Rady Európy o súdnictve
zohľadňujúcom potreby detí, najmä ustanovenia o poskytovaní
informácií a poradenstva. Smernica zabezpečuje, aby sa deti nemohli
vzdať svojich práv podľa tejto smernice, ak nie sú schopné
pochopiť dôsledky vzdania sa práv. Zákonní zástupcovia podozrivého alebo
obvineného dieťaťa by mali byť vždy čo najskôr upovedomení
o jeho vzatí do väzby a mali by byť informovaní o dôvodoch väzby,
pokiaľ to nie je v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa. (31) Členské štáty by mali
zabezpečiť, aby sa ustanovenia tejto smernice, ktoré zodpovedajú
právam zaručeným v EDĽP, vykonávali v súlade s týmito právami
a v súlade s príslušnou judikatúrou k týmto právam, vytváranou
Európskym súdom pre ľudské práva. (32) Keďže cieľ
dosiahnuť spoločné minimálne normy nemôžu členské štáty
dosiahnuť jednostranným konaním, a to ani na ústrednej, ani na
regionálnej, ani na miestnej úrovni, ale len konaním na úrovni Európskej únie,
Európsky parlament a Rada môžu prijať opatrenia v súlade so zásadou
subsidiarity uvedenou v článku 5 Zmluvy o Európskej únii. V súlade so
zásadou proporcionality stanovenou v tomto článku táto smernica neprekračuje
rozsah nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa. (33) [V súlade s článkami 1,
2, 3 a 4 Protokolu o postavení Spojeného kráľovstva a Írska
s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti,
ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní
Európskej únie, Spojené kráľovstvo a Írsko oznámili svoje želanie
zúčastniť sa na prijímaní a uplatňovaní tejto smernice] ALEBO
[Bez toho, aby bol dotknutý článok 4 Protokolu o postavení Spojeného
kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti
a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve
o fungovaní Európskej únie, Spojené kráľovstvo a Írsko sa nebudú
zúčastňovať na prijímaní tejto smernice a nebudú ňou
viazané ani nebudú podliehať jej uplatňovaniu][37]. (34) V súlade s článkami 1 a 2
Protokolu o postavení Dánska, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a k
Zmluve o fungovaní Európskej únie, sa Dánsko na prijatí tohto rozhodnutia
nezúčastňuje, a preto ním nie je viazané ani nepodlieha jeho
uplatňovaniu, PRIJALI TÚTO SMERNICU: Článok 1
Účel Touto smernicou sa ustanovujú pravidlá
týkajúce sa práv podozrivých a obvinených osôb v trestnom konaní
a osôb, na ktoré sa vzťahuje konanie podľa rámcového rozhodnutia
Rady 2002/584/SVV, na prístup k advokátovi a na komunikáciu s treťou stranou
po ich zatknutí. Článok 2
Rozsah pôsobnosti 1. Táto smernica sa
vzťahuje na akúkoľvek osobu od chvíle, keď sa od príslušných
orgánov členského štátu prostredníctvom úradného oznámenia alebo inak
dozvie, že je podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu, až do
ukončenia konania, čo znamená konečné rozhodnutie o otázke,
či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, vrátane
prípadného vynesenia rozsudku a rozhodnutia o opravnom prostriedku. 2. Táto smernica sa
uplatňuje na osoby, na ktoré sa vzťahuje konanie podľa rámcového
rozhodnutia 2002/584/SVV od momentu ich zatknutia vo vykonávajúcom štáte. Článok 3
Právo na prístup k advokátovi
v trestnom konaní 1. Členské štáty
zabezpečia, aby sa podozrivým a obvineným osobám čo najskôr umožnil prístup
k advokátovi, v každom prípade však: a) pred akýmkoľvek
vypočúvaním zo strany polície alebo iného orgánu na presadzovanie práva; b) pri vykonávaní
akéhokoľvek procesného úkonu alebo úkonu zaisťovania dôkazov, pri
ktorom sa podľa vnútroštátneho práva vyžaduje alebo poskytuje právo na
prítomnosť osoby, pokiaľ tým nie je dotknuté získavanie dôkazného
materiálu; c) od momentu pozbavenia
osobnej slobody. 2. Prístup k advokátovi sa
zaručí v čase a spôsobom umožňujúcim podozrivej alebo
obvinenej osobe účinne vykonávať jej právo na obhajobu. Článok 4
Obsah práva na prístup k
advokátovi 1. Podozrivá alebo obvinená
osoba má právo spojiť sa s advokátom, ktorý ju zastupuje. 2. Advokát má právo byť
prítomný na každom výsluchu a vypočúvaní. Má právo klásť otázky, požadovať
vysvetlenie a robiť vyhlásenia, ktoré sa zaznamenajú v súlade
s vnútroštátnym právom. 3. Advokát má právo byť
prítomný pri vykonávaní akéhokoľvek iného vyšetrovacieho úkonu alebo pri
zaisťovaní dôkazov, pri ktorom sa podľa vnútroštátneho práva vyžaduje
alebo poskytuje právo na prítomnosť osoby, pokiaľ tým nie je dotknuté
získavanie dôkazného materiálu. 4. Advokát má právo
kontrolovať podmienky zadržania podozrivej alebo obvinenej osoby a má
preto prístup na miesto zadržiavania osoby. 5. Čas trvania a frekvencia
stretnutí podozrivej alebo obvinenej osoby s jej advokátom sa nesmú
obmedziť žiadnym spôsobom, ktorý by mohol obmedziť jej práva na
obhajobu. Článok 5
Právo na komunikáciu po
zatknutí 1. Členské štáty
zabezpečia, aby osoby uvedené v článku 2, ktoré sú pozbavené osobnej
slobody a nie sú ich štátnymi príslušníkmi, mali právo čo najskôr
komunikovať najmenej s jednou nimi označenou osobou. 2. Keď je touto osobou
dieťa, členské štáty musia zabezpečiť, aby zákonný zástupca
dieťaťa alebo iná dospelá osoba, v súlade so záujmom
dieťaťa, bol čo najskôr informovaný o pozbavení osobnej
slobody a o s ním súvisiacich dôvodoch za predpokladu, že to nie je v
rozpore s najlepším záujmom dieťaťa, v takomto prípade bude
informovaná iná vhodná dospelá osoba. Článok 6
Právo na komunikáciu s
konzulárnymi alebo diplomatickými orgánmi Členské štáty zabezpečia, aby osoby
uvedené v článku 2, ktoré sú pozbavené osobnej slobody a nie sú ich
štátnymi príslušníkmi, mali právo na to, aby konzulárne alebo diplomatické orgány
štátu ich štátnej príslušnosti boli čo najskôr informované o ich zadržaní,
a právo na komunikáciu s konzulárnymi alebo diplomatickými orgánmi. Článok 7
Dôvernosť Členské štáty zabezpečia, aby bola
zaručená dôvernosť stretnutí podozrivej alebo obvinenej osoby s jej
advokátom. Zabezpečia tiež dôvernosť korešpondencie, telefonických
rozhovorov a iných foriem komunikácie medzi podozrivou alebo obvinenou osobou a
jej advokátom, ktoré umožňujú vnútroštátne právne predpisy. Článok 8
Výnimky Členské štáty sa nesmú odchýliť od
žiadneho ustanovenia tejto smernice s výnimkou výnimočných okolností,
za ktorých sa môžu odchýliť od článku 3, článku 4 ods. 1 až 3,
článku 5 a článku 6. Takáto výnimka: a) musí byť podložená závažnými dôvodmi
súvisiacimi s naliehavou potrebou zamedziť závažným nepriaznivým
dôsledkom pre život alebo telesnú nedotknuteľnosť osoby; b) nesmie byť založená výlučne na
druhu alebo závažnosti údajného trestného činu; c) nesmie presahovať rámec toho,
čo je potrebné; d) musí byť čo najviac časovo
obmedzená a v žiadnom prípade sa nesmie uplatňovať až do štádia
súdneho konania; e) nesmie ohroziť spravodlivý priebeh
konania. Výnimky môže od prípadu k prípadu
povoliť len justičný orgán náležite zdôvodneným rozhodnutím. Článok 9
Vzdanie sa práva 1. Bez toho, aby sa to dotklo
vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré ustanovujú povinnú prítomnosť
alebo pomoc advokáta, pri akomkoľvek vzdaní sa práva na prístup k
advokátovi podľa tejto smernice musia byť splnené tieto podmienky: a) predchádzalo mu poskytnutie právnej rady
podozrivej alebo obvinenej osobe o dôsledkoch vzdania sa práva, alebo táto
osoba bola inak plne oboznámená s týmito dôsledkami; b) osoba je dostatočne schopná
pochopiť tieto dôsledky, a c) práva sa vzdala dobrovoľne a
jednoznačne. 2. Vzdanie sa práva a jeho
okolnosti sa zaznamenajú v súlade s právnymi predpismi príslušného
členského štátu. 3. Členské štáty
zabezpečia, aby vzdanie sa práva bolo následne odvolateľné
v ktoromkoľvek štádiu konania. Článok 10
Iné ako podozrivé a obvinené
osoby 1. Členské štáty
zabezpečia, aby iná ako podozrivá alebo obvinená osoba, ktorú
vypočúva polícia alebo iný orgán na presadzovanie práva, mala prístup
k advokátovi, pokiaľ by sa v priebehu výsluchu, výsluchu alebo
pojednávania stala podozrivou alebo bola obvinená zo spáchania trestného
činu. 2 Členské štáty
zabezpečia, aby sa žiadne vyhlásenie, ktoré táto osoba urobila skôr, než
bola upovedomená o tom, že je podozrivou alebo obvinenou osobou, nemohlo
použiť proti nej. Článok 11
Právo na prístup k advokátovi
v konaní o európskom zatýkacom rozkaze 1. Členské štáty
zabezpečia, aby každá osoba, na ktorú sa vzťahuje konanie podľa
rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV, mala po zatknutí na základe európskeho
zatýkacieho rozkazu urýchlene právo na prístup k advokátovi vo vykonávajúcom
členskom štáte. 2. Pokiaľ ide o obsah
práva na prístup k advokátovi, táto osoba má vo vykonávajúcom členskom
štáte tieto práva: –
právo na prístup k advokátovi v takom čase
a takým spôsobom, ktoré umožnia účinné vykonávanie jej práv, –
právo stretávať sa s advokátom, ktorý ju
zastupuje, –
právo na to, aby jej advokát bol prítomný na každom
výsluchu a pojednávaní, vrátane práva klásť otázky, požadovať
vysvetlenia a robiť vyhlásenia, ktoré sa zaznamenajú v súlade s
vnútroštátnymi právnymi predpismi, –
právo na to, aby jej advokát mal prístup na miesto
zadržiavania osoby, aby mohol overiť podmienky jej zadržiavania. Čas trvania a frekvencia stretnutí osoby s
jej advokátom sa nesmie obmedziť nijakým spôsobom, ktorý by mohol
ovplyvniť vykonávanie jej práv podľa rámcového rozhodnutia Rady
2002/584/SVV. 3. 3. Členské štáty
zabezpečia, aby každá osoba, na ktorú sa vzťahuje konanie podľa
rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV, mala po zatknutí na základe európskeho
zatýkacieho rozkazu právo urýchlene požiadať o advokáta v členskom
štáte pôvodu, aby mohol pomáhať advokátovi vo vykonávajúcom členskom
štáte podľa článku 4. Osoba musí byť o tomto práve poučená. 4. Advokát tejto osoby v
členskom štáte pôvodu má právo vykonávať úkony potrebné na to, aby
advokátovi vo vykonávajúcom členskom štáte pomohol zabezpečiť
účinné vykonávanie práv osoby vo vykonávajúcom členskom štáte
podľa rámcového rozhodnutia Rady, najmä článkov 3 a 4. 5. Po zatknutí na základe
európskeho zatýkacieho rozkazu vykonávajúci súdny orgán urýchlene upovedomí
vydávajúci súdny orgán o zatknutí a o žiadosti osoby o prístup
k advokátovi aj v členskom štáte pôvodu. Článok 12
Právna pomoc 1. Táto smernica sa nedotýka
vnútroštátnych ustanovení o právnej pomoci, ktoré sa uplatňujú v súlade s
Chartou základných práv Európskej únie a s Európskym dohovorom o ľudských
právach. 2. Členské štáty nesmú
uplatňovať menej priaznivé ustanovenia o právnej pomoci ako sú tie,
ktoré v súčasnosti zabezpečujú prístup k advokátovi podľa tejto
smernice. Článok 13
Právne prostriedky nápravy 1. Členské štáty
zabezpečia, aby osoba uvedená v článku 2 mala k dispozícii
účinný právny prostriedok nápravy v prípade, keď je porušené jej
právo na prístup k advokátovi. 2. Takýto prostriedok nápravy má
za účinok, že sa obnoví také postavenie podozrivej alebo obvinenej osoby,
aké by mala, keby nebolo došlo k porušeniu. 3. Členské štáty
zabezpečia, aby vyhlásenia podozrivej alebo obvinenej osoby alebo dôkazy
získané porušením jej práva na prístup k advokátovi alebo v prípadoch,
keď v súlade s článkom 8 bola povolená výnimka z tohto práva, sa
v žiadnom štádiu konania nesmeli použiť ako dôkaz proti nej, ibaže by
použitím takéhoto dôkazu neboli dotknuté práva obhajoby. Článok 14
Doložka zákazu zníženia
úrovne ochrany Nič v tejto smernici sa nesmie
vykladať ako obmedzovanie alebo výnimka z akýchkoľvek práv a
procesných záruk, ktoré sú zaručené podľa Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, Charty základných práv
Európskej únie a iných relevantných ustanovení medzinárodného práva alebo
podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek z členských štátov,
ktorý poskytuje vyššiu úroveň ochrany. Článok 15
Transpozícia 1. Členské štáty uvedú do
účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na
dosiahnutie súladu s touto smernicou najneskôr do [24 mesiacov od uverejnenia
tejto smernice v úradnom vestníku]. 2. Komisii oznámia znenie
uvedených ustanovení a tabuľku zhody medzi týmito ustanoveniami
a touto smernicou. 3. Členské
štáty uvedú priamo v prijatých ustanoveniach alebo pri ich úradnom uverejnení
odkaz na túto smernicu, alebo tento odkaz bude ustanovenia sprevádzať
v čase ich úradného uverejnenia. Podrobnosti o odkaze upravia
členské štáty. Článok 16
Nadobudnutie účinnosti Táto smernica nadobúda účinnosť
dvadsiatym dňom nasledujúcim po jej uverejnení v Úradnom vestníku
Európskej únie. Článok 17
Adresáti Táto smernica je určená členským
štátom v súlade so zmluvami. V Bruseli Za Európsky parlament Za
Radu Predseda predseda
[1] Ú. v. EÚ L 280, 26.10.2010, s. 1. [2] KOM(2010) 392, 20.7.2010. [3] EÚ C 303, 14.12.2007, s. 30. Vysvetlivky k Charte základných práv. [4] 999 U.N.T.S. 171. MPOPP je medzinárodný dohovor o
občianskych a politických právach, ktorý bol otvorený na podpis na základe
rezolúcie Valného zhromaždenia OSN zo 16. decembra 1996. Tento dohovor
ratifikovali všetky členské štáty EÚ a preto je pre ne podľa
medzinárodného práva záväzný. [5] Organizácia spojených národov, Série zmlúv (Treaty
Series), zv. 596, s. 261. [6] Ú. v. EÚ C 303, 14.12.2007, s. 1. [7] KOM(2004) 328, 28.4.2004. [8] Ú. v. EÚ C 295, 4.12.2009, s. 1. [9] Ú. v. EÚ C 115, 4.5.2010. [10] Salduz/Turecko, rozsudok z 27. novembra 2008,
sťažnosť č. 36391/02, bod 50. [11] Tamtiež, bod 52. [12] Dayanan/Turecko, rozsudok z 13. januára 2010,
sťažnosť č. 7377/03, bod 32. [13] Brusco/Francúzsko, rozsudok zo 14. októbra 2010,
sťažnosť č. 1466/07, bod 47. [14] Panovits/ Cyprus, rozsudok z 11. decembra
2008, sťažnosť č. 4268/04, body 73 – 76. [15] Tamtiež, bod 66. [16] Pozri zhrnutie posúdenia vplyvu pripojené k tomuto návrhu,
na ktoré sa odkazuje v bode 7. [17] Rámcové rozhodnutie Rady z 13. júna 2002 o európskom
zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi
(2002/584/SVV) (Ú. v. ES L 190, 18.7.2002, s. 1). [18] Dayanan/Turecko, rozsudok z 13. januára 2010,
sťažnosť č. 7377/03, bod 32. [19] Oznámenie Komisie o programe EÚ v oblasti práv
dieťaťa – KOM(2011) 60, 15.2.2011. [20] Usmernenie Rady Európy o súdnictve zohľadňujúcom
potreby detí zo 17.10.2010. [21] Castravet/Moldavsko, rozsudok z 13. marca
2007, sťažnosť č. 23393/05, bod 49, Istratii a iní/Moldavsko,
rozsudok z 27. marca 2007, sťažnosti č. 8721/05, 8705/05,
8742/05, bod 89. [22] Salduz/Turecko, rozsudok z 27. novembra 2008,
sťažnosť č. 36391/02, bod 55. [23] Tamtiež, článok 52. [24] Salduz/Turecko, rozsudok z 27. novembra 2008,
sťažnosť č. 36391/02 bod 59, Panovits/Cyprus, rozsudok
z 11. decembra 2008, sťažnosť č. 4268/04 bod 68, Yoldaş/Turecko,
rozsudok z 23. februára 2010, sťažnosť č. 27503/04,
bod 52. [25] Brusco/Francúzsko, rozsudok zo 14. októbra 2010,
sťažnosť č. 1466/07, bod 47. [26] Správa Komisie Európskemu parlamentu a Rade
o vykonávaní rámcového rozhodnutia Rady z 13. júna 2002 o európskom
zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi od roku
2007, KOM(2011) 175 v konečnom znení z 11.4.2011. [27] Ú. v. ES L 190, 18.7.2002, s. 1. [28] Salduz/Turecko, rozsudok z 27. novembra 2008,
sťažnosť č. 36391/02, bod 72. [29] Salduz/Turecko, rozsudok z 27. novembra 2008,
sťažnosť č. 36391/02, bod 55. [30] Ú. v. EÚ C , , s.. [31] Ú. v. EÚ C , , s.. [32] Ú. v. EÚ C 295, 4.12.2009, s. 1. [33] Ú. v. EÚ C 115, 4.5.2010. [34] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ z. 20.
októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad v trestnom
konaní (Ú. v. EÚ L 280, 26.10.2010, s.1). [35] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/XXX/EÚ
o práve na informácie v trestnom konaní. [36] Ú. v. ES L 190, 18.7.2002, s. 1. [37] Konečné znenie tohto úvodného ustanovenia smernice
bude závisieť od stanoviska Spojeného kráľovstva a Írska
prijatého v súlade s ustanoveniami protokolu (č. 21).