—

IAS 8 Účtovné politiky, Zmeny v účtovných odhadoch a chybách

—

IFRS 2 Platba na základe podielov

1.

Štandard IFRS 2 sa vzťahuje na platobné transakcie na základe podielov, v rámci ktorých účtovné jednotky prijímajú alebo nadobúdajú tovar alebo služby. „Tovar“ zahŕňa zásoby, spotrebný materiál, nehnuteľnosti, stroje a zariadenia, nehmotný majetok a iný nefinančný majetok (IFRS 2, odsek 5). Takže štandard IFRS 2 sa okrem osobitných transakcií vylúčených z jeho rozsahu vzťahuje na všetky transakcie, v rámci ktorých účtovná jednotka prijíma nefinančné aktíva alebo služby ako protihodnotu za emisiu majetkových nástrojov účtovnej jednotky. Štandard IFRS 2 sa taktiež vzťahuje na transakcie, v rámci ktorých účtovnej jednotke v súvislosti s prijatým tovarom alebo službami vznikajú záväzky, ktoré vychádzajú z ceny (alebo hodnoty) podielov účtovnej jednotky alebo iných majetkových nástrojov účtovnej jednotky.

2.

V niektorých prípadoch však môže byť zložité preukázať, že sa tovar alebo služby prijali (alebo prijmú). Účtovná jednotka môže napríklad darovať podiely charitatívnej organizácii za nulovú protihodnotu. Obvykle nemožno identifikovať konkrétny tovar alebo služby prijaté ako plnenie za takúto transakciu. Podobná situácia môže vzniknúť v rámci transakcií s inými zmluvnými stranami.

3.

V štandarde IFRS 2 sa vyžaduje, aby sa hodnota transakcií, v rámci ktorých sa uskutočňujú platby na základe podielov v prospech zamestnancov, určovala podľa reálnej hodnoty platieb na základe podielov ku dňu poskytnutia (IFRS 2, odsek 11) (1). Nevyžaduje sa však, aby účtovná jednotka priamo určovala reálnu hodnotu prijatých služieb zamestnancov.

4.

Pre transakcie, v rámci ktorých sa platby na základe podielov uskutočňujú v prospech iných zmluvných strán ako zamestnanci, sa v štandarde IFRS 2 špecifikuje vyvrátiteľný predpoklad, že reálnu hodnotu prijatého tovaru alebo služieb možno hodnoverne odhadnúť. V takejto situácii sa v štandarde IFRS 2 vyžaduje, aby sa hodnota transakcie určovala podľa reálnej hodnoty tovaru alebo služieb ku dňu, v ktorom účtovná jednotka tovar prijala alebo zmluvná strana službu poskytla (IFRS 2, odsek 13). Takže sa v zásade predpokladá, že účtovná jednotka je schopná identifikovať tovar alebo služby prijaté od iných zmluvných strán ako zamestnanci. Z toho vyplýva otázka, či IFRS možno uplatniť, ak nejde o identifikovateľný tovar alebo služby. Čo nastoluje ďalšiu otázku: ak účtovná jednotka uskutočnila platbu na základe podielov a (prípadná) identifikovateľná prijatá protihodnota má nižšiu hodnotu ako reálna hodnota platby na základe podielov, znamená to, že sa tovar alebo služby prijali, aj keď nie sú konkrétne identifikované, a teda že sa uplatní štandard IFRS 2?

5.

Treba uviesť, že pojem „reálna hodnota platby na základe podielov“ sa vzťahuje na reálnu hodnotu príslušnej konkrétnej platby na základe podielov. Právne predpisy štátu môžu napríklad od účtovných jednotiek vyžadovať, aby časť svojich podielov emitovali pre štátnych príslušníkov konkrétnej krajiny, pričom ich možno previesť len na iných štátnych príslušníkov tejto krajiny. Takéto obmedzenie prevodu môže mať vplyv na reálnu hodnotu príslušných podielov, takže tieto podiely môžu mať reálnu hodnotu nižšiu ako reálna hodnota inak rovnakých podielov, s ktorými sa nespájajú takéto obmedzenia. Ak by sa teda otázka z odseku 4 nastolila v súvislosti s obmedzenými podielmi, pojem „reálna hodnota platby na základe podielov“ by sa vzťahoval na reálnu hodnotu obmedzených podielov, nie na reálnu hodnotu iných, neobmedzených podielov.

6.

Štandard IFRS 2 sa vzťahuje na transakcie, v rámci ktorých účtovná jednotka alebo akcionári účtovnej jednotky poskytli majetkové nástroje (2) alebo im vznikol záväzok previesť hotovosť alebo iné aktíva za hodnotu, ktorá vychádza z ceny (alebo hodnoty) podielov účtovnej jednotky alebo iných majetkových nástrojov účtovnej jednotky. Táto interpretácia sa vzťahuje na také transakcie, pri ktorých je identifikovateľná prijatá protihodnota (alebo protihodnota, ktorá sa má prijať) účtovnou jednotkou, vrátane (prípadnej) hotovosti a reálnej hodnoty identifikovateľnej nepeňažnej protihodnoty, nižšia ako reálna hodnota poskytnutých majetkových nástrojov alebo vzniknutých záväzkov. Táto interpretácia sa však nevzťahuje na transakcie vyňaté z rozsahu štandardu IRFS 2 v súlade s odsekmi 3 až 6 tohto štandardu.

7.

Predmetom interpretácie je otázka, či sa štandard IFRS 2 vzťahuje na transakcie, v ktorých účtovná jednotka nemôže konkrétne identifikovať niektoré alebo všetky prijaté tovary alebo služby.

8.

Štandard IFRS 2 sa vzťahuje na konkrétne transakcie, v rámci ktorých sa prijme tovar alebo služby, ako sú transakcie, v rámci ktorých účtovná jednotka prijme tovar alebo služby ako protihodnotu za majetkové nástroje účtovnej jednotky. Zahŕňa transakcie, pri ktorých účtovná jednotka nemôže konkrétne identifikovať niektoré alebo všetky prijaté tovary alebo služby.

9.

Ak nebol prijatý konkrétne identifikovateľný tovar alebo služba, môžu iné skutočnosti naznačovať, že tovar alebo služby boli (alebo budú) prijaté, pričom vtedy sa uplatní štandard IRFS 2. Najmä ak je (prípadná) identifikovateľná prijatá protihodnota nižšia ako reálna hodnota poskytnutého majetkového nástroja alebo vzniknutého záväzku, obvykle to naznačuje, že bola (bude) prijatá iná protihodnota (tzn. neidentifikovateľný tovar alebo služby).

10.

Účtovná jednotka určuje hodnotu identifikovateľného prijatého tovaru alebo služieb v súlade so štandardom IRFS 2.

11.

Účtovná jednotka určuje hodnotu neidentifikovateľného prijatého tovaru alebo služieb (alebo takých, ktoré sa majú prijať) ako rozdiel medzi reálnou hodnotou platby na základe podielov a reálnou hodnotou akéhokoľvek identifikovateľného prijatého tovaru alebo služieb (alebo takých, ktoré sa majú prijať).

12.

Účtovná jednotka určuje hodnotu neidentifikovateľného prijatého tovaru alebo služieb ku dňu poskytnutia. V prípade hotovostných transakcií sa však hodnota záväzku opätovne určuje vždy ku dňu vykazovania, pokiaľ sa záväzok úplne nevyrovná.

13.

Účtovná jednotka uplatňuje túto interpretáciu v ročnom účtovnom období, ktoré sa začína 1. mája 2006 alebo neskôr. Podporuje sa skoršie uplatňovanie. Ak účtovná jednotka uplatňuje túto interpretáciu v období, ktoré sa začalo pred 1. májom 2006, musí túto skutočnosť oznámiť.

14.

Účtovná jednotka uplatňuje túto interpretáciu retrospektívne v súlade s požiadavkami IAS 8, podľa prechodných ustanovení štandardu IRFS 2.

—

IAS 39 Finančné nástroje: Vykazovanie a oceňovanie

—

IFRS 1 Prvé uplatnenie Medzinárodných štandardov finančného výkazníctva

—

IFRS 3 Podnikové kombinácie

1.

V štandarde IAS 39 ods. 10 sa opisuje vložený derivát ako „zložka hybridného (kombinovaného) nástroja, ktorá taktiež zahŕňa nederivátovú základnú zmluvu – s takým účinkom, že niektoré hotovostné toky kombinovaných nástrojov sa menia podobným spôsobom ako samostatný derivát“.

2.

V štandarde IAS 39 ods. 11 sa vyžaduje, aby sa vložený derivát vykazoval oddelene od základnej zmluvy a účtoval sa ako derivát, výlučne len ak:

3.

S výhradou odsekov 4 a 5 sa táto interpretácia uplatňuje na všetky vložené deriváty v rozsahu štandardu IAS 39.

4.

V tejto interpretácii sa neupravujú otázky preceňovania vyplývajúce z prehodnocovania vložených derivátov.

5.

V tejto interpretácii sa neupravuje akvizícia zmlúv s vloženými derivátmi v podnikovej kombinácii ani ich možné prehodnotenie ku dňu akvizície zmluvy.

6.

V štandarde IAS 39 sa nariaďuje, aby účtovná jednotka, keď sa prvý raz stane zmluvnou stranou, zhodnotila, či sa nevyžaduje, aby sa niektorý vložený derivát uvedený v zmluve vykazoval oddelene od základnej zmluvy a účtoval ako derivát podľa tohto štandardu. Táto interpretácia sa vzťahuje na tieto otázky:

7.

Keď sa účtovná jednotka prvý raz stane zmluvnou stranou, zhodnotí, či je potrebné vykazovať vložený derivát oddelene od základnej zmluvy a účtovať ho ako derivát. Následné prehodnocovanie sa zakazuje, pokiaľ nenastane zmena v zmluvných podmienkach, ktorá výrazným spôsobom zmení hotovostné toky, ktoré by sa inak vyžadovali na základe zmluvy. V takom prípade sa prehodnotenie vyžaduje. Účtovná jednotka určí, či je zmena hotovostných tokov výrazná, tak, že posúdi rozsah zmeny očakávaných budúcich hotovostných tokov spojených s vloženým derivátom, základnej zmluvy alebo oboch, a či je táto zmena významná vo vzťahu k hotovostným tokom pôvodne očakávaným podľa zmluvy.

8.

Prvouplatňovateľ zhodnotí, či treba vložený derivát vykázať oddelene od základnej zmluvy a účtovať ho ako derivát na základe podmienok, ktoré platili ku dňu, keď sa prvouplatňovateľ prvý raz stal zmluvnou stranou, alebo ku dňu prehodnotenia potrebného podľa odseku 7, podľa toho, ktorý termín je neskorší.

9.

Účtovná jednotka uplatňuje túto interpretáciu v ročnom účtovnom období, ktoré sa začína 1. júna 2006. Podporuje sa skoršie uplatňovanie. Ak účtovná jednotka uplatňuje túto interpretáciu v období, ktoré sa začalo pred 1. júnom 2006, musí túto skutočnosť oznámiť. Táto interpretácia sa uplatňuje retrospektívne.