Vec C‑546/19

BZ

proti

Westerwaldkreis

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesverwaltungsgericht)

Rozsudok Súdneho dvora (štvrtá komora) z 3. júna 2021

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Prisťahovalecká politika – Návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín – Smernica 2008/115/ES – Článok 2 ods. 1 – Pôsobnosť – Štátny príslušník tretej krajiny – Odsúdenie v trestnom konaní v členskom štáte – Článok 3 bod 6 – Zákaz vstupu – Dôvody verejného poriadku a verejnej bezpečnosti – Zrušenie rozhodnutia o návrate – Zákonnosť zákazu vstupu“

1. Prejudiciálne otázky – Prípustnosť – Hranice – Zjavne nerelevantné otázky a hypotetické otázky položené v kontexte vylučujúcom užitočnú odpoveď

   (Článok 267 ZFEÚ)

   (pozri bod 38)

2. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín – Smernica 2008/115 – Pôsobnosť – Zákaz vstupu z dôvodov verejnej bezpečnosti a verejného poriadku – Členský štát, ktorý nevyužil možnosť neuplatňovať uvedenú smernicu vo vzťahu k štátnym príslušníkom, ktorým sa uložil návrat na základe alebo v dôsledku trestnoprávnej sankcie – Zahrnutie

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115, článok 2 ods. 1 a článok 3 bod 2)

   (pozri body 44 – 48, bod 1 výroku)

3. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín – Zákaz vstupu – Spustenie účinkov uvedeného zákazu vstupu – Dátum skutočného odchodu dotknutej osoby z územia dotknutého členského štátu

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115, článok 3 bod 3)

   (pozri bod 52)

4. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín – Rozhodnutie o návrate vydané voči takému štátnemu príslušníkovi spojené so zákazom vstupu uloženým z dôvodu odsúdenia v trestnom konaní alebo hrozby pre verejný poriadok alebo národnú bezpečnosť – Štátny príslušník, ktorý reálne neopustil územie členských štátov – Zachovanie platnosti zákazu vstupu po zrušení rozhodnutia o návrate – Neprípustnosť

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115, článok 1, článok 3 body 3 a 6 a článok 11 ods. 1)

   (pozri body 54, 56 – 61, bod 2 výroku)

Zhrnutie

BZ, štátny príslušník tretej krajiny, sa od roku 1990 zdržiava v Nemecku. Napriek tomu, že sa na neho od tohto dátumu vzťahuje povinnosť opustiť štátne územie, naďalej sa v tomto členskom štáte zdržiaval na základe sústavne predlžovaného „dočasného odkladu odsunu“ založeného na vnútroštátnom práve.

V roku 2013 bol BZ odsúdený na trest odňatia slobody za podporu terorizmu a v roku 2014 mu bol výkon zvyšku trestu podmienečne odložený.

Z dôvodu tohto odsúdenia v trestnom konaní Westerwaldkreis (okres Westerwald, Nemecko) rozhodnutím z 24. februára 2014 nariadil vyhostenie BZ a vydal zákaz vstupu a pobytu na území Nemecka po dobu šiestich rokov, ktorá bola neskôr znížená na štyri roky, počnúc dňom, v ktorom BZ skutočne opustil nemecké územie, s tým, že najneskôr uplynie 21. júla 2023. Súbežne okres Westerwald vydal voči BZ príkaz na opustenie štátneho územia pod hrozbou odsunu, ktorý však zrušil v rámci správneho konania o opravnom prostriedku.

Keďže žaloba, ktorú podal BZ proti voči nemu prijatým opatreniam, bola zamietnutá, podal proti zamietavému rozhodnutiu odvolanie na Oberverwaltungsgericht Rheinland‑Pfalz (Vyšší správny súd Porýnie‑Falcko, Nemecko).

Žiadosť BZ o azyl bola v roku 2017 príslušným nemeckým orgánom zamietnutá ako zjavne nedôvodná. Tento orgán tiež konštatoval, že BZ nemôže byť odsunutý do Sýrie, keďže v súvislosti s touto krajinou boli splnené podmienky zákazu odsunu.

Vzhľadom na to, že odvolanie na zrušenie rozhodnutia o vyhostení a určenie dĺžky trvania zákazu vstupu a pobytu bolo zamietnuté rozsudkom z 5. apríla 2018, podal BZ proti tomuto rozsudku opravný prostriedok „Revision“ na Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko). Uvedený súd na jednej strane zamietol opravný prostriedok „Revision“, ktorý podal BZ, v rozsahu, v akom sa týkal rozhodnutia o jeho vyhostení, ktoré tak nadobudlo právoplatnosť. Na druhej strane konanie o opravnom prostriedku „Revision“ pokračovalo v rozsahu, v akom sa týkalo rozhodnutia o skrátení dĺžky zákazu vstupu a pobytu priloženého k tomuto rozhodnutiu na štyri roky počítané od prípadného opustenia nemeckého územia zo strany BZ a najneskôr do 21. júla 2023.

Vnútroštátny súd sa pýta, či sa smernica o návrate ( 1 ) uplatňuje na taký zákaz vstupu, o aký ide vo veci samej, uložený štátnemu príslušníkovi tretej krajiny na účely „nesúvisiace s migráciou“. Jeho pochybnosti vyplývajú najmä z toho, že podľa „príručky Komisie o návrate“ ( 2 ) pravidlá vzťahujúce sa na zákazy vstupu spojené s návratom ( 3 ) podľa smernice o návrate „sa nedotýkajú zákazov vstupu vydaných na účely nesúvisiace s migráciou“. Zdôrazňuje však, že Spolková republika Nemecko nevyužila možnosť, ktorú členským štátom priznáva článok 2 ods. 2 písm. b) smernice o návrate, neuplatňovať uvedenú smernicu na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorým sa podľa vnútroštátneho práva uložil návrat na základe alebo v dôsledku trestnoprávnej sankcie.

Vnútroštátny súd sa prípadne pýta na zlučiteľnosť zachovania zákazu vstupu ( 4 ) vydaného členským štátom voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa nachádza na jeho území, s právom Únie a voči ktorému bolo vydané rozhodnutie o vyhostení, ktoré nadobudlo právoplatnosť, pokiaľ bolo rozhodnutie o návrate prijaté voči tomuto štátnemu príslušníkovi uvedeným členským štátom zrušené. V tejto súvislosti spresňuje, že podľa nemeckého práva rozhodnutie o vyhostení nepredstavuje „rozhodnutie o návrate“ ( 5 ) v zmysle smernice o návrate, na rozdiel od príkazu na opustenie územia pod hrozbou odsunu.

Vnútroštátny súd sa preto rozhodol požiadať Súdny dvor o objasnenie pôsobnosti smernice o návrate a kontextu, ktorý je v nej stanovený, medzi zákazom vstupu a rozhodnutím o návrate.

Posúdenie Súdnym dvorom

Súdny dvor v prvom rade rozhodol, že do pôsobnosti smernice o návrate patrí zákaz vstupu a pobytu uložený členským štátom, ktorý nevyužil možnosť stanovenú v článku 2 ods. 2 písm. b) tejto smernice, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa nachádza na jeho území a voči ktorému bolo vydané rozhodnutie o vyhostení z dôvodov verejnej bezpečnosti a verejného poriadku na základe predchádzajúceho odsúdenia v trestnom konaní.

Súdny dvor v tejto súvislosti pripomenul, že podľa jej článku 2 ods. 1 sa smernica o návrate uplatňuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu. Vzhľadom na definíciu pojmu „nelegálny pobyt“ v smernici o návrate sa každý štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa nachádza na území členského štátu bez toho, aby spĺňal podmienky vstupu alebo pobytu, už na základe tejto samotnej skutočnosti na ňom zdržiava neoprávnene a patrí teda do pôsobnosti uvedenej smernice.

Z toho vyplýva, že pôsobnosť tejto smernice je definovaná len odkazom na situáciu nelegálneho pobytu, v ktorej sa nachádza štátny príslušník tretej krajiny, nezávisle od dôvodov tejto situácie alebo opatrení, ktoré môžu byť voči tomuto štátnemu príslušníkovi prijaté. Pôsobnosť smernice o návrate však nemožno zmeniť odporúčaním Komisie, ktoré nemá záväzný účinok.

Súdny dvor v druhom rade rozhodol, že smernica o návrate bráni zachovaniu platnosti zákazu vstupu a pobytu uloženého členským štátom voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa nachádza na jeho území a voči ktorému bolo vydané právoplatné rozhodnutie o vyhostení z dôvodov verejnej bezpečnosti a verejného poriadku na základe predchádzajúceho odsúdenia v trestnom konaní, pokiaľ bolo rozhodnutie o návrate prijaté voči tomuto štátnemu príslušníkovi uvedeným členským štátom zrušené, hoci sa uvedené rozhodnutie o vyhostení stalo právoplatné.

Súdny dvor na účely tohto záveru konštatoval, že zo smernice o návrate ( 6 ) vyplýva, že zákaz vstupu má doplniť rozhodnutie o návrate, pričom dotknutej osobe zakazuje po určité obdobie po jej návrate, tak ako je tento pojem definovaný v smernici, a teda po jej odchode z územia členských štátov, opätovne vstúpiť na toto územie a následne sa na ňom zdržiavať. Zákaz vstupu vyvoláva v dôsledku toho svoje účinky až od okamihu, keď dotknutá osoba skutočne opustí územie členských štátov.

V prejednávanej veci už zákaz vstupu uložený BZ nie je sprevádzaný žiadnym rozhodnutím o návrate. V rozsahu, v akom sa na zákaz vstupu vzťahuje smernica o návrate, môže vyvolávať vlastné právne účinky až po dobrovoľnom alebo nútenom výkone rozhodnutia o návrate a nemôže byť teda ponechaný v platnosti po zrušení tohto rozhodnutia.

Z toho vyplýva, že ak členský štát rozhoduje o štátnom príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa nachádza na jeho území bez platného povolenia na pobyt, musí určiť, či treba tomuto štátnemu príslušníkovi vydať nové povolenie na pobyt. Ak to tak nie je, je povinný vydať voči uvedenému štátnemu príslušníkovi rozhodnutie o návrate, ktoré v súlade s článkom 11 ods. 1 smernice o návrate bude alebo musí byť spojené so zákazom vstupu v zmysle článku 3 bodu 6 tejto smernice.

Súdny dvor považuje za nezlučiteľné so smernicou o návrate tolerovať existenciu medzistupňa postavenia štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa nachádzajú na území členského štátu bez práva alebo povolenia na pobyt, a prípadne sa na nich vzťahuje zákaz vstupu bez toho, aby vo vzťahu k nim existovalo platné rozhodnutie o návrate. Skutočnosť, že rozhodnutie o vyhostení, akým je rozhodnutie vydané voči BZ, nadobudlo právoplatnosť, nemôže odôvodniť zachovanie platnosti zákazu vstupu a pobytu, pokiaľ vo vzťahu k BZ neexistuje žiadne rozhodnutie o návrate.

Tieto úvahy sú platné aj v prípade štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu, ktorí podobne ako BZ nemôžu byť predmetom odsunu, keďže tomu bráni zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia. Zo smernice o návrate totiž vyplýva, že táto okolnosť neodôvodňuje neprijatie rozhodnutia o návrate štátneho príslušníka tretej krajiny v takejto situácii, ale len odklad jeho odsunu v rámci výkonu uvedeného rozhodnutia.

( 1 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98, ďalej len „smernica o návrate“).

( 2 ) Odporúčanie Komisie (EÚ) 2017/2338 zo 16. novembra 2017, ktorým sa stanovuje spoločná „príručka o návrate“, ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní úloh spojených s návratom (Ú. v. EÚ L 339, 2017, s. 83).

( 3 ) To znamená zákazy vstupu súvisiace s porušením pravidiel migrácie v členských štátoch.

( 4 ) Pojem definovaný v článku 6 bode 3 smernice o návrate ako správne alebo súdne rozhodnutie alebo akt, ktorým sa na stanovené obdobie zakazuje vstup na územie členských štátov a pobyt na tomto území a ktoré je pripojené k rozhodnutiu o návrate.

( 5 ) Definované v článku 3 bode 4 smernice o návrate ako správne alebo súdne rozhodnutie, alebo akt, ktorým sa ustanovuje alebo vyhlasuje, že štátny príslušník tretej krajiny sa zdržiava na území neoprávnene a ktorým sa ukladá alebo ustanovuje povinnosť návratu.

( 6 ) Konkrétne jej článok 3 body 4 a 6 a jej článok 11 ods. 1.