Vec C‑483/16

Zsolt Sziber

proti

ERSTE Bank Hungary Zrt.

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Fővárosi Törvényszék)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13/EHS – Článok 7 ods. 1 – Zmluvy o úvere vyjadrené v cudzej mene – Vnútroštátne právne predpisy stanovujúce osobitné procesné požiadavky na spochybnenie nekalej povahy – Zásada ekvivalencie – Charta základných práv Európskej únie – Článok 47 – Právo na účinnú súdnu ochranu“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 31. mája 2018

1. Ochrana spotrebiteľa – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13 – Prostriedky na ukončenie používania nekalých podmienok – Vnútroštátne právne predpisy stanovujúce osobitné procesné požiadavky na spochybnenie nekalej povahy podmienky uvedenej v zmluve o úvere vyjadrenej v cudzej mene – Prípustnosť – Podmienky – Dodržiavanie zásad ekvivalencie a efektivity

   (Charta základných práv Európskej únie, článok 47; smernica Rady 93/13, článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1)

2. Ochrana spotrebiteľa – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13 – Pôsobnosť – Situácie, ktoré nemajú cezhraničný prvok – Zahrnutie

   (Smernica Rady 93/13)

1.  Článok 7 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že v zásade nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje osobitné procesné požiadavky, o ktoré ide vo veci samej, pre žaloby podané spotrebiteľmi, ktorí uzavreli zmluvy o úvere vyjadrené v cudzej mene obsahujúce podmienku upravujúcu rozdiel medzi výmenným kurzom, ktorý sa uplatní pri poskytnutí úveru, a výmenným kurzom, ktorý sa uplatní pri jeho splatení a/alebo podmienku, ktorá stanovuje možnosť jednostranne zmeniť zmluvu, ktorá poskytovateľovi úveru umožňuje zvýšiť úroky, poplatky a náklady za predpokladu, že určenie nekalej povahy podmienok obsiahnutých v takejto zmluve umožní navrátenie právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal, ak by takéto nekalé podmienky neexistovali.

   Aj keď teda Súdny dvor už z viacerých hľadísk a vzhľadom na požiadavky článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice 93/13 vymedzil spôsob, akým má vnútroštátny súd zabezpečiť ochranu práv, ktoré spotrebiteľom vyplývajú z smernice 93/13, nič to nemení na skutočnosti, že právo Únie v zásade neharmonizuje konania uplatniteľné na skúmanie údajne nekalej povahy zmluvnej podmienky a že tieto konania teda patria do vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov, avšak pod podmienkou, že nesmú byť menej priaznivé než pravidlá, ktoré upravujú obdobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie) a že stanovujú účinnú súdnu ochranu, ako vyplýva z článku 47 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. apríla 2016, Sales Sinués a Drame Ba, C‑381/14 a C‑385/14, EU:C:2016:252, bod 32, ako aj citovanú judikatúru).

   (pozri body 35, 55, bod 1 výroku)

2.  Smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje aj na situácie, ktoré nemajú cezhraničný prvok.

   V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa ustanovenia Zmluvy o FEÚ o slobodách pohybu neuplatňujú na situácie, ktoré sa vo všetkých ohľadoch obmedzujú len na jeden členský štát (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. novembra 2016, Ullens de Schooten,C‑268/15, EU:C:2016:874, bod 47 a citovanú judikatúru).

   Ako však uviedol generálny advokát v bode 70 svojich návrhov, prejednávaná vec sa netýka ustanovení Zmluvy o týchto slobodách pohybu, ale právnych predpisov Únie, ktoré v členských štátoch harmonizujú konkrétnu oblasť práva. Pravidlá obsiahnuté v uvedenej právnej úprave sa preto použijú bez ohľadu na čisto vnútroštátnu povahu situácie, o ktorú ide vo veci samej.

   (pozri body 57 – 59, bod 2 výroku)