Vec C-123/08

Dominic Wolzenburg

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Rechtbank Amsterdam)

„Policajná a súdna spolupráca v trestných veciach — Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV — Európsky zatykač a postupy odovzdávania osôb medzi členskými štátmi — Článok 4 bod 6 — Dôvod pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača — Vykonanie vo vnútroštátnom práve — Zadržaná osoba, ktorá je štátnym príslušníkom vydávajúceho členského štátu — Nevykonanie európskeho zatykača vykonávajúcim členským štátom podmienené pobytom na jeho území počas obdobia piatich rokov — Článok 12 ES“

Návrhy prednesené 24. marca 2009 — generálny advokát Y. Bot   I ‐ 9624

Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) zo 6. októbra 2009   I ‐ 9660

Abstrakt rozsudku

1. Právo Spoločenstva – Zásady – Rovnosť zaobchádzania – Diskriminácia na základe štátnej príslušnosti – Zákaz – Pôsobnosť

   (Článok 12 prvý odsek ES)

2. Európska únia – Policajná a súdna spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi – Dôvody na nepovinné nevykonanie európskeho zatykača

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 16 ods. 1 a článok 19; rámcové rozhodnutie Rady 2002/584, článok 4 bod 6)

3. Európska únia – Policajná a súdna spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi – Dôvody na nepovinné nevykonanie európskeho zatykača

   (Článok 12 prvý odsek ES; rámcové rozhodnutie Rady 2002/584, článok 4 bod 6)

1.  Štátny príslušník členského štátu, ktorý má legálny trvalý pobyt v inom členskom štáte, má právo odvolávať sa na článok 12 prvý odsek ES proti takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje podmienky, za ktorých príslušný súdny orgán môže odmietnuť výkon európskeho zatykača vydaného na účely výkonu trestu odňatia slobody. Členské štáty totiž nemôžu v rámci vykonania rámcového rozhodnutia prijatého na základe zmluvy EÚ porušiť právo Spoločenstva, konkrétne ustanovenia Zmluvy ES o slobode priznanej každému občanovi Únie slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov.

   (pozri body 43, 45, 47, bod 1 výroku)

2.  Článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi sa má vykladať v tom zmysle, že ak ide o občana Únie, vykonávajúci členský štát nemôže okrem podmienky týkajúcej sa dĺžky pobytu v tomto štáte podmieniť uplatnenie dôvodu pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača upraveného v tomto ustanovení splnením ďalších administratívnych požiadaviek, ako napríklad požiadavky mať povolenie na trvalý pobyt. Článok 16 ods. 1 a článok 19 smernice 2004/38 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov totiž vo vzťahu k občanom Únie, ktorí mali legálny pobyt na území iného členského štátu počas nepretržitého obdobia piatich rokov, iba upravujú vydanie dokumentu potvrdzujúceho nepretržitosť ich pobytu na ich žiadosť, bez uloženia povinnosti takejto formality. Hodnota takéhoto dokumentu je deklaratórna a preukazná, ale nemôže mať konštitutívnu povahu.

   (pozri body 51, 53, bod 2 výroku)

3.  Článok 12 prvý odsek ES sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave vykonávajúceho členského štátu, podľa ktorej príslušný súdny orgán tohto štátu odmietne vykonať európsky zatykač vydaný proti jednému z jeho štátnych príslušníkov na účely výkonu trestu odňatia slobody, zatiaľ čo takéto odmietnutie, ak ide o štátneho príslušníka iného členského štátu majúceho právo na pobyt založené na článku 18 ods. 1 ES, podlieha podmienke, aby tento štátny príslušník mal legálny pobyt počas nepretržitého obdobia piatich rokov na území tohto vykonávajúceho členského štátu.

   V tejto súvislosti zásada vzájomného uznávania, na ktorej je založená štruktúra rámcového rozhodnutia 2002/584 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, na základe článku 1 ods. 2 zahŕňa skutočnosť, že členské štáty sú v zásade povinné vyhovieť európskemu zatykaču. Okrem prípadov povinného nevykonania upravených v článku 3 toho istého rámcového rozhodnutia totiž členské štáty môžu odmietnuť výkon takéhoto zatykača iba v prípadoch vymenovaných v jeho článku 4. Z toho vyplýva, že vnútroštátny zákonodarca, ktorý si na základe možností, ktoré mu priznáva uvedený článok 4, zvolí obmedzenie situácií, v ktorých jeho vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť odovzdanie vyžiadanej osoby, iba posilňuje systém odovzdávania zavedený týmto rámcovým rozhodnutím v prospech priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. V tomto rámci členské štáty v rámci vykonania tohto článku 4 a najmä jeho bodu 6, ktorý je dotknutý vnútroštátnym rozhodnutím, nevyhnutne disponujú určitou mierou voľnej úvahy.

   Dôvod pre nepovinné nevykonanie uvedený v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 má za cieľ najmä umožniť priznať osobitný význam možnosti zvýšiť šance na sociálnu reintegráciu vyžiadanej osoby po uplynutí doby trestu, na ktorý bola táto osoba odsúdená. Pre vykonávajúci členský štát je preto legitímne sledovať tento cieľ iba vo vzťahu k osobám, ktoré preukázali určitý stupeň začlenenia do spoločnosti tohto členského štátu. Samotnú podmienku štátnej príslušnosti pre vlastných občanov na jednej strane a podmienku nepretržitého pobytu v dĺžke piatich rokov pre občanov iných členských štátov na druhej strane možno považovať za podmienky spôsobilé zaručiť, že vyžiadaná osoba je dostatočne začlenená vo vykonávajúcom členskom štáte. Táto podmienka pobytu počas nepretržitého obdobia piatich rokov nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa smerujúceho k zabezpečeniu určitého stupňa integrácie vyžiadaných osôb, ktoré sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, vo vykonávajúcom členskom štáte.

   (pozri body 57, 58, 61, 67, 68, 73, 74, bod 3 výroku)