Vec C-318/07

Hein Persche

proti

Finanzamt Lüdenscheid

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Bundesfinanzhof)

„Voľný pohyb kapitálu — Daň z príjmov — Odpočítateľnosť darov poskytnutých uznaným všeobecne prospešným zariadeniam — Obmedzenie odpočítateľnosti na dary poskytnuté tuzemským zariadeniam — Vecné dary — Smernica 77/799/EHS — Vzájomná pomoc príslušných orgánov členských štátov v oblasti priamych daní“

Návrhy prednesené 14. októbra 2008 — generálny advokát P. Mengozzi   I ‐ 363

Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 27. januára 2009   I ‐ 390

Abstrakt rozsudku

1. Voľný pohyb kapitálu – Ustanovenia Zmluvy – Pôsobnosť

   (Článok 56 ES a článok 58 ES)

2. Voľný pohyb kapitálu – Obmedzenia – Daňová právna úprava – Daň z príjmov

   (Článok 56 ES)

1.  Ak sa daňovník domáha v jednom členskom štáte daňovej odpočítateľnosti darov poskytnutých uznaným všeobecne prospešným zariadeniam usadeným v inom členskom štáte, na také dary sa vzťahujú ustanovenia Zmluvy o ES týkajúce sa voľného pohybu kapitálu, aj keď boli poskytnuté vo forme vecných darov predmetov bežnej spotreby.

   Na vnútroštátnu daňovú právnu úpravu sa totiž môžu vzťahovať články 56 ES až 58 ES aj vtedy, keď sa týka prevodu majetku, ktorý môže zahŕňať tak peňažné sumy, ako aj nehnuteľné a hnuteľné veci. Rovnako ako pri dani z dedičstva sa teda na daňové zaobchádzanie s peňažnými alebo vecnými darmi vzťahujú ustanovenia Zmluvy týkajúce sa pohybu kapitálu s výnimkou prípadov, keď podstatné prvky dotknutých transakcií sú obmedzené na jediný členský štát.

   (pozri body 26, 27, 30, bod 1 výroku)

2.  Článok 56 ES bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej pri daroch poskytnutých uznaným všeobecne prospešným zariadeniam možno odpočítať od dane iba dary poskytnuté všeobecne prospešným zariadeniam usadeným v tuzemsku bez toho, aby mal daňovník akúkoľvek možnosť preukázať, že dar poskytnutý zariadeniu usadenému v inom členskom štáte zodpovedá podmienkam, ktoré uvedená právna úprava ukladá na poskytnutie takej výhody.

   Keďže totiž možnosť odpočítať si dar od dane môže významným spôsobom ovplyvniť správanie darcu, chýbajúca odpočítateľnosť darov v členskom štáte príslušnom na zdanenie poskytnutých uznaným všeobecne prospešným zariadeniam, pokiaľ sú usadené v iných členských štátoch, je schopná ovplyvniť pripravenosť daňovníkov, ktorí sídlia v členskom štáte príslušnom na zdanenie, poskytovať dary v ich prospech, a teda predstavuje obmedzenie voľného pohybu kapitálu, ktoré je v zásade zakázané článkom 56 ES.

   Je nepochybne možné, aby členský štát v rámci svojej právnej úpravy týkajúcej sa daňovej odpočítateľnosti darov uplatnil rozdielne zaobchádzanie s tuzemskými uznanými všeobecne prospešnými zariadeniami a s takými zariadeniami usadenými v iných členských štátoch, pokiaľ zariadenia uvedené ako posledné sledujú iné ciele, než na ktoré sa zameriava jeho vlastná právna úprava. V tejto súvislosti právo Spoločenstva neukladá členským štátom, aby sa postarali o to, že zahraničné zariadenia, ktoré ich členský štát pôvodu uznáva za všeobecne prospešné, boli automaticky rovnako uznané na ich území. Zariadenie usadené v členskom štáte, ktoré však spĺňa podmienky na poskytnutie daňových výhod stanovené na tento účel iným členským štátom, sa vo vzťahu k poskytnutiu daňových výhod, ktorými chce tento iný členský štát podporiť predmetné činnosti vo všeobecnom záujme, nachádza v situácii porovnateľnej so situáciou uznaných všeobecne prospešných zariadení, ktoré sú usadené v tomto poslednom uvedenom členskom štáte.

   Okrem toho, keďže daňovým orgánom členského štátu, kde dochádza k zdaneniu, nič nebráni v tom, aby vyžadovali od daňovníka, ktorý chce dosiahnuť daňovú odpočítateľnosť darov poskytnutých v prospech zariadení usadených v inom členskom štáte, predloženie relevantných dôkazov, tento členský štát sa nemôže dovolávať potreby zachovať účinnosť daňových kontrol, aby odôvodnil vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá daňovníkovi absolútne znemožňuje predloženie takých dôkazov. V tejto súvislosti je členský štát predtým, než poskytne daňové oslobodenie uznanému všeobecne prospešnému zariadeniu usadenému v inom členskom štáte, oprávnený vykonať opatrenia, ktoré mu umožňujú jasne a presne overiť, či toto zariadenie spĺňa podmienky vyžadované na toto oslobodenie vnútroštátnou právnou úpravou, a kontrolovať jeho skutočné riadenie. Naopak, prípadné administratívne ťažkosti, ktoré vyplývajú zo skutočnosti, že také zariadenia sú usadené v inom členskom štáte, nepostačujú na odôvodnenie toho, aby orgány dotknutého štátu odmietli uvedeným zariadeniam poskytnúť tie isté daňové oslobodenia ako tuzemským zariadeniam rovnakého druhu. Rovnako je to v prípade daňovníka, ktorý sa v členskom štáte domáha daňovej odpočítateľnosti daru poskytnutého uznanému všeobecne prospešnému zariadeniu usadenému v inom členskom štáte.

   Navyše dotknuté daňové orgány sa na základe smernice 77/799 o vzájomnej pomoci príslušných úradov členských štátov v oblasti priamych a nepriamych daní, môžu obrátiť na orgány iného členského štátu, aby získali všetky informácie, ktoré sa ukážu ako potrebné na správne určenie dane daňovníka. Uvedená smernica však nijako nezasahuje do právomoci príslušných orgánov členského štátu darcu posúdiť najmä to, či sú splnené podmienky, od ktorých podľa ich právnej úpravy závisí poskytnutie daňovej výhody. Pokiaľ teda ide o uznané všeobecne prospešné zariadenie usadené v inom členskom štáte, členský štát darcu s ním musí daňovo zaobchádzať rovnako ako pri daroch poskytnutých tuzemským zariadeniam iba vtedy, ak toto zariadenie spĺňa podmienky na poskytnutie daňových výhod stanovené právnou úpravou tohto posledného uvedeného členského štátu, medzi ktorými sa nachádza sledovanie rovnakých cieľov, aké podporuje daňová právna úprava uvedeného členského štátu. Je vecou príslušných vnútroštátnych orgánov vrátane vnútroštátnych súdov, aby overili, či bol v súlade s normami vnútroštátneho práva predložený dôkaz o dodržaní podmienok, ktoré tento členský štát stanovuje na poskytnutie danej daňovej výhody.

   Napokon, členský štát rovnako nemôže vylúčiť poskytnutie daňových výhod pri daroch poskytnutých uznanému všeobecne prospešnému zariadeniu usadenému v inom členskom štáte len z dôvodu, že daňové orgány prvého členského štátu nemajú vo vzťahu k takým zariadeniam možnosť overiť na mieste dodržanie požiadaviek, ktoré ukladá ich daňová právna úprava.

   Pokiaľ ide o všeobecne prospešné zariadenia nachádzajúce sa v tretej krajine, treba dodať, že v zásade je legitímne, aby členský štát, kde dochádza k zdaneniu, odmietol poskytnutie takej daňovej výhody, ak sa najmä z dôvodu chýbajúcej zmluvnej povinnosti tejto tretej krajiny poskytnúť informácie ukáže ako nemožné získať od uvedenej krajiny potrebné informácie.

   (pozri body 38, 39, 47, 48, 50, 55, 56, 60, 61, 63, 66, 70, 72, bod 2 výroku)