Vec C‑392/22

X

proti

Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid

(návrh na začatie prejudiciálneho konania,
ktorý podal Rechtbank Den Haag, zittingsplaats’s‑Hertogenbosch)

Rozsudok Súdneho dvora (štvrtá komora) z 29. februára 2024

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Spoločná azylová a prisťahovalecká politika – Žiadosť o medzinárodnú ochranu – Charta základných práv Európskej únie – Článok 4 – Riziká neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania – Kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Nariadenie (ES) č. 604/2013 – Článok 3 ods. 2 – Rozsah povinností členského štátu, ktorý požiadal o prijatie žiadateľa zodpovedným členským štátom späť a ktorý chce uskutočniť odovzdanie žiadateľa do tohto členského štátu – Zásada vzájomnej dôvery – Prostriedky a miera dôkazu o skutočnom riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania vyplývajúceho zo systémových chýb – Prax vrátenia v skrátenom konaní (pushback) do tretej krajiny a zaistenia na hraničných priechodoch“

1. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Nariadenie č. 604/2013 – Odovzdanie žiadateľa o medzinárodnú ochranu do štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti – Nevyvrátiteľná domnienka dodržiavania základných práv Únie týmto posledným uvedeným štátom – Neexistencia

   (Článok 2 ZEÚ; Charta základných práv Európskej únie, články 1 a 4; nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013)

   (pozri body 43 – 46)

2. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Postupy udeľovania a odnímania medzinárodnej ochrany – Smernica 2013/32 – Postup posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu – Prístup ku konaniu – Prax vrátenia v skrátenom konaní (pushback) do tretej krajiny – Neprípustnosť

   (Charta základných práv Európskej únie, článok 18 a článok 19 ods. 2; nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013, odôvodnenie 3; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32, článok 6)

   (pozri body 50 – 53)

3. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu – Smernica 2013/33 – Kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Nariadenie č. 604/2013 – Zaistenie – Odôvodnenie – Zaistenie len z dôvodu požiadania o medzinárodnú ochranu – Neprípustnosť – Opatrenie, ktoré možno nariadiť alebo predĺžiť len pri dodržaní všeobecných a abstraktných pravidiel, ktoré stanovujú jeho podmienky a spôsoby

   (Charta základných práv Európskej únie, článok 6; nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013, odôvodnenie 20; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/33, odôvodnenie 15)

   (pozri body 54 – 56)

4. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Nariadenie č. 604/2013 – Odovzdanie žiadateľa o medzinárodnú ochranu do štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti – Okolnosti vylučujúce odovzdanie – Systémové chyby v azylovom konaní a v podmienkach prijímania v zodpovednom členskom štáte, pre ktoré hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie – Zodpovedný členský štát, ktorý prikročil k praxi vrátenia v skrátenom konaní a zaistenia na hraničných priechodoch – Prax, ktorá bráni odovzdaniu v prípade skutočného rizika vystaviť žiadateľa situácii, ktorú možno považovať za neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie

   (Charta základných práv Európskej únie, článok 4; nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013, článok 3 ods. 2 druhý pododsek)

   (pozri body 57 – 65, bod 1 výroku)

5. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Nariadenie č. 604/2013 – Odovzdanie žiadateľa o medzinárodnú ochranu do štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti – Okolnosti vylučujúce odovzdanie – Systémové chyby v azylovom konaní a v podmienkach prijímania v zodpovednom členskom štáte, pre ktoré hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie – Povinnosti členského štátu, ktorý požaduje posúdenie tohto rizika – Možnosť požiadať zodpovedný členský štát o individuálne záruky vylučujúce také riziko

   (Charta základných práv Európskej únie, článok 4; nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013, článok 3 ods. 2 druhý pododsek, článok 5, článok 21 ods. 3 a článok 22 ods. 2 až 5)

   (pozri body 67 – 81, bod 2 výroku)

Zhrnutie

Na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ’s Hertogenbosch (súd v Haagu zasadajúci v ’s Hertogenboschi, Holandsko), sa Súdny dvor vyslovil k rozsahu povinností členského štátu žiadajúceho o prevzatie žiadateľa o medzinárodnú ochranu späť členským štátom zodpovedným za posúdenie tejto žiadosti v situácii, keď tento posledný uvedený štát používa takú prax, ako je prax vrátenia v skrátenom konaní („pushback“) ( 1 ) a zaistenie na hraničných priechodoch.

X, sýrsky štátny príslušník, podal 9. novembra 2021 žiadosť o medzinárodnú ochranu v Poľsku. Neskôr 21. novembra 2021 pricestoval do Holandska, kde v nasledujúci deň podal novú žiadosť o medzinárodnú ochranu. Dňa 1. februára 2022 Poľsko vyhovelo žiadosti Holandska o prijatie X späť v súlade s ustanoveniami nariadenia Dublin III ( 2 ). Následne rozhodnutím z 20. apríla 2022 Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (štátny tajomník pre spravodlivosť a bezpečnosť, Holandsko) nezohľadnil žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podal X v Holandsku z dôvodu, že Poľsko bolo zodpovedné za posúdenie tejto žiadosti, a zamietol tvrdenia, ktoré X uviedol proti svojmu odovzdaniu.

X podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na vnútroštátny súd, ktorou sa domáhal zákazu svojho odovzdania do Poľska, pričom okrem iného tvrdil, že poľské orgány porušili jeho základné práva. Podľa jeho tvrdení na jednej strane bol trikrát po vstupe na poľské územie predmetom vrátenia v skrátenom konaní do Bieloruska. Na druhej strane bol približne týždeň zadržiavaný v stredisku pohraničnej stráže, kde bol vystavený veľmi zlému zaobchádzaniu, najmä z dôvodu nedostatku stravy a absencie akéhokoľvek lekárskeho vyšetrenia. X uviedol, že sa obáva, že jeho základné práva budú znovu porušené, ak by bol odovzdaný do Poľska.

Vnútroštátny súd sa domnieval, že z objektívnych, spoľahlivých, presných a náležite aktualizovaných informácií vyplýva, že Poľsko už niekoľko rokov systematicky porušuje viaceré základné práva štátnych príslušníkov tretích krajín tým, že prikračuje k vráteniam v skrátenom konaní, ktoré sú pravidelne sprevádzané uchýlením sa k násiliu, a systematicky zadržiava štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí neoprávnene vstúpili na jeho územie, v podmienkach označovaných ako „hrozné“.

Za týchto podmienok sa vnútroštátny súd v podstate obrátil na Súdny dvor s otázkou, či skutočnosť, že členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu štátneho príslušníka tretej krajiny vykonáva vo vzťahu k takýmto štátnym príslušníkom, ktorí sa snažia podať takúto žiadosť na jeho hranici, vrátenie v skrátenom konaní, ako aj zaistenie na jeho hraničných priechodoch, bráni odovzdaniu tohto štátneho príslušníka do tohto členského štátu. Takisto požiadal Súdny dvor o usmernenie, pokiaľ ide o posúdenie existencie rizika, že tento štátny príslušník bude vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu.

Posúdenie Súdnym dvorom

Súdny dvor v prvom rade potvrdil, že prax vrátenia v skrátenom konaní a opatrenia zaistenia na hraničných priechodoch, ako sú tie, ktoré v prejednávanej veci konštatoval vnútroštátny súd, sú nezlučiteľné s právom Únie a predstavujú závažné nedostatky v azylovom konaní a podmienkach prijímania žiadateľov. Na jednej strane totiž prax vrátenia v skrátenom konaní porušuje článok 6 smernice 2013/32 ( 3 ), ktorý je jedným zo základov spoločného európskeho azylového systému. ( 4 ) Na druhej strane môže porušiť zásadu zákazu vyhostenia, ktorá je ako základné právo zaručená v článku 18 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) v spojení s článkom 33 Ženevského dohovoru ( 5 ), ako aj v článku 19 ods. 2 Charty. Pokiaľ ide o prax zaistenia na hraničných priechodoch, odôvodnenie 15 smernice 2013/33/EÚ ( 6 ), ako aj odôvodnenie 20 nariadenia Dublin III pripomínajú zásadu, že nikto by nemal byť zaistený len z toho dôvodu, že žiada o medzinárodnú ochranu.

Skutočnosť, že členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu štátneho príslušníka tretej krajiny vykonáva vrátenia v skrátenom konaní, ako aj zaistenia na jeho hraničných priechodoch, však sama osebe nebráni odovzdaniu tohto štátneho príslušníka do tohto členského štátu. Na to, aby bolo toto odovzdanie vylúčené, musia zistené nedostatky spĺňať dve kumulatívne podmienky uvedené v článku 3 ods. 2 druhom pododseku nariadenia Dublin III, podľa ktorého iba „systémové“ chyby, pre ktoré „hrozí… neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 [Charty]“, znemožňujú takéto odovzdanie. ( 7 ) Z toho na jednej strane vyplýva, že zistené nedostatky sa musia vo všeobecnosti týkať konania o azyle a podmienok prijímania uplatniteľných na žiadateľov o medzinárodnú ochranu alebo prinajmenšom niektorých skupín týchto žiadateľov posudzovaných ako celok. Na druhej strane je nevyhnutné, aby existovali závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny by bol pri odovzdaní alebo po ňom vystavený skutočnému riziku, že bude podrobený vyššie uvedenej praxi a že by ho táto prax mohla uviesť do situácie ťažkej materiálnej deprivácie takej závažnosti, že ju možno považovať za neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie zakázané článkom 4 Charty.

Pokiaľ ide o úroveň a režim dokazovania umožňujúci začať uplatnenie článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia Dublin III, vzhľadom na neexistenciu osobitných spresnení v tomto ustanovení treba odkázať na všeobecné ustanovenia a štruktúru tohto nariadenia.

Po prvé z uvedeného vyplýva, že členský štát, ktorý chce odovzdať žiadateľa o medzinárodnú ochranu do zodpovedného členského štátu, musí predtým, ako môže vykonať toto odovzdanie, zohľadniť všetky informácie, ktoré mu uvedený žiadateľ poskytuje, najmä pokiaľ ide o prípadnú existenciu skutočného rizika, že bude pri alebo následne po uvedenom odovzdaní podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu v zmysle uvedeného článku 4 Charty.

Po druhé členský štát, ktorý požiadal o prijatie žiadateľa o medzinárodnú ochranu späť, musí spolupracovať pri zisťovaní skutočností tým, že posúdi existenciu tohto rizika, a to na základe objektívnych, spoľahlivých, presných a náležite aktualizovaných informácií a s ohľadom na štandard ochrany základných práv zaručený právom Únie, prípadne s prihliadnutím z vlastnej iniciatívy na relevantné informácie, ktoré nemôže ignorovať, týkajúce sa prípadných systémových nedostatkov v azylovom konaní a podmienkach prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu v zodpovednom členskom štáte.

Po tretie v prípade závažných a preukázaných dôvodov domnievať sa, že v prípade odovzdania existuje skutočné riziko zaobchádzania odporujúceho článku 4 Charty, sa tento členský štát musí zdržať uskutočnenia tohto odovzdania. V takom prípade musí členský štát poverený určením zodpovedného členského štátu pokračovať v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III nariadenia Dublin III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný.

Členský štát, ktorý chce uskutočniť odovzdanie, sa však môže snažiť získať od zodpovedného členského štátu individuálne záruky, ktoré sú dostatočné na vylúčenie skutočného rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v prípade odovzdania, a ak sú takéto záruky poskytnuté a zdajú sa byť dôveryhodné a zároveň dostatočné na vylúčenie akéhokoľvek skutočného rizika takéhoto zaobchádzania, uskutoční odovzdanie.

( 1 ) Prax vrátenia v skrátenom konaní na vonkajšie hranice Únie vedie k vyhosteniu osôb, ktoré chcú podať žiadosť o medzinárodnú ochranu, z územia Únie alebo k vyhosteniu z tohto územia osôb, ktoré podali takúto žiadosť pri vstupe na uvedené územie predtým, ako táto žiadosť bola predmetom posúdenia stanoveného právnymi predpismi Únie.

( 2 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31) (ďalej len „nariadenie Dublin III“).

( 3 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60).

( 4 ) Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že každý štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti má právo podať žiadosť o medzinárodnú ochranu, a to aj na hraniciach členského štátu, a prejaviť svoju vôľu požívať medzinárodnú ochranu niektorému z orgánov uvedených v tomto ustanovení, aj keď má na tomto území neoprávnený pobyt, a bez ohľadu na vyhliadky na úspech takejto žiadosti [rozsudok z 22. júna 2023, Komisia/Maďarsko (Vyhlásenie o úmysle pred podaním žiadosti o azyl), C 823/21, EU:C:2023:504, bod 43 a citovaná judikatúra].

( 5 ) Ženevský dohovor o právnom postavení utečencov z 28. júla 1951, ktorý bol doplnený Newyorským protokolom z 31. januára 1967.

( 6 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 96).

( 7 ) Článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia Dublin III stanovuje: „Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 [Charty], členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný“.