ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU

EURÓPSKEJ ÚNIE (samosudca)

z 18. decembra 2015

Carlo De Nicola

proti

Európskej investičnej banke (EIB)

„Verejná služba — Zamestnanci EIB — Psychické obťažovanie — Vyšetrovanie — Správa vyšetrovacej komisie — Nesprávna definícia psychického obťažovania — Rozhodnutie prezidenta EIB nevyhovieť sťažnosti — Zrušenie — Žaloba o náhradu škody“

Predmet:

Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, ktorou pán Carlo De Nicola v podstate navrhuje jednak zrušiť rozhodnutia z 29. apríla 2013, ktorým prezident Európskej investičnej banky (EIB alebo ďalej len „Banka“) zamietol jeho sťažnosť týkajúcu sa psychického obťažovania, a jednak zaviazať EIB na náhradu ujmy, ktorú údajne utrpel z dôvodu tohto obťažovania

Rozhodnutie:

Rozhodnutie z 29. apríla 2013, ktorým prezident Európskej investičnej banky zamietol sťažnosť týkajúcu sa psychického obťažovania, ktorú podal C. De Nicola, sa zrušuje. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta. Európska investičná banka znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložil C. De Nicola.

Abstrakt

1. Žaloba úradníkov — Zamestnanci Európskej investičnej banky — Akt spôsobujúci ujmu — Pojem — Prípravný akt — Stanovisko vyšetrovacej komisie v oblasti obťažovania

   (Etický kódex zamestnancov Európskej investičnej banky, článok 3.6; politika Európskej investičnej banky v oblasti dodržiavania dôstojnosti v práci, bod 5.5)

2. Úradníci — Zamestnanci Európskej investičnej banky — Interné vyšetrovanie údajného psychického obťažovania — Stanovisko vyšetrovacej komisie postihnuté procesnou vadou — Nesplnenie definície obťažovania stanovenej v interných predpisoch Banky — Požiadavka zlého úmyslu obťažovateľa — Neprípustnosť

   (Etický kódex zamestnancov Európskej investičnej banky, článok 3.6.1; politika Európskej investičnej banky v oblasti dodržiavania dôstojnosti v práci, článok 2.1)

1.  Ujmu spôsobujú iba opatrenia, ktoré vyvolávajú záväzné právne účinky a ktoré môžu priamo a bezprostredne ovplyvniť záujmy žalujúcej osoby tým, že podstatným spôsobom menia jej právne postavenie. Ak ide o akty alebo rozhodnutia, ktoré sa vyhotovujú vo viacerých fázach, najmä na konci interného konania, napadnúť možno v zásade len opatrenia, ktoré vyjadrujú konečné stanovisko administratívy na konci tohto konania, a nie predbežné opatrenia, ktorých cieľom je pripraviť konečné rozhodnutie. Prípravné akty rozhodnutia nespôsobujú ujmu a žalobca môže tvrdiť vady predchádzajúcich aktov len v žalobe proti rozhodnutiu prijatému na konci konania, s ktorým sú tieto akty úzko spojené.

   Keďže stanovisko vyšetrovacej komisie Európskej investičnej banky nie je v dôsledku toho ako také napadnuteľným aktom, návrhy na jeho zrušenie treba zamietnuť ako neprípustné.

   Nezákonnosti stanoviska uvedenej vyšetrovacej komisie sa naopak možno dovolávať na podporu návrhov na zrušenie konečného rozhodnutia prijatého prezidentom Európskej investičnej banky. Z internej právnej úpravy s názvom „Politika v oblasti dodržiavania osobnej dôstojnosti v práci“ prijatej Európskou investičnou bankou a uvedenej v článku 3.6 kódexu správania zamestnancov Banky totiž vyplýva, že stanovisko vyšetrovacej komisie je podstatnou formálnou náležitosťou, pričom hmotnoprávne alebo procesné vady pri jej vypracovaní predstavujú vadu postihujúcu konečnú zákonnosť rozhodnutia prezidenta Banky, ktoré tento prezident prijal práve na základe uvedeného stanoviska.

   (pozri body 44 – 46)

   Odkaz:

   Súd pre verejnú službu: rozsudok z 11. novembra 2014, De Nicola/EIB, F‑52/11, EU:F:2014:243, body 144 a 145

2.  Podľa článku 3.6.1 kódexu správania Európskej investičnej banky je psychické obťažovanie definované ako opakovanie nepriateľských alebo nemiestnych výrokov, postojov alebo konaní, vyjadrených alebo prejavených jedným alebo viacerými zamestnancami voči inému zamestnancovi počas dostatočne dlhého obdobia. Politika Banky v oblasti dodržiavania dôstojnosti v práci spresňuje, že skutočnosť, či je dané správanie úmyselné alebo nie, nie je dôležitá. Rozhodujúcou zásadou je, že obťažovanie a zastrašovanie sú nežiaducimi a neprijateľnými správaniami, ktoré zasahujú do sebaúcty a sebadôvery toho, kto im je vystavený.

   Z toho vyplýva, že vzhľadom na internú právnu úpravu Banky ide o psychické obťažovanie, ktoré má za následok povinnosť Banky poskytnúť pomoc vtedy, keď výroky, postoje alebo konania obťažovateľa objektívne, a teda svojim obsahom, spôsobili zásah do sebaúcty a sebadôvery osoby, ktorá im bola v Banke vystavená, bez toho, aby bolo potrebné preukázať existenciu úmyslu v správaní obťažovateľa.

   S touto záväznou internou právnou úpravou nie je v súlade stanovisko vyšetrovacej komisie v oblasti psychického obťažovania, ktoré na to, aby išlo o psychické obťažovanie, vyžaduje úmyselné správanie.

   (pozri body 50, 51 a 53)

   Odkaz:

   Súd pre verejnú službu: rozsudok z 11. novembra 2014, De Nicola/EIB, F‑52/11, EU:F:2014:243, bod 154