Keywords
Summary

Keywords

1. Voľný pohyb osôb – Sloboda usadiť sa – Slobodné poskytovanie služieb – Obmedzenia – Hazardné hry

(Články 43 ES a 49 ES)

2. Voľný pohyb osôb – Sloboda usadiť sa – Slobodné poskytovanie služieb – Obmedzenia – Hazardné hry

(Články 43 ES a 49 ES)

Summary

1. Články 43 ES a 49 ES sa majú vykladať v tomto zmysle:

a) na odôvodnenie verejného monopolu na stávky na športové podujatia a na lotérie, ako sú monopoly dotknuté vo veciach samých, cieľom spočívajúcim v prevencii podnecovania na neprimerané výdavky súvisiace s hrou a v boji proti závislosti od hry nemusia byť dotknuté vnútroštátne orgány nevyhnutne schopné predložiť štúdiu, ktorá preukazuje primeranosť uvedeného opatrenia a predchádzala jeho prijatiu;

b) to, že členský štát uprednostnil takýto monopol pred režimom povoľujúcim činnosť súkromných subjektov, ktorým by sa umožnilo vykonávať svoje činnosti v rámci právnej úpravy, ktorá by nemala výlučnú povahu, by mohlo spĺňať požiadavku proporcionality v tom rozsahu, pokiaľ by v prípade, že ide o cieľ zabezpečenia vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov, zavedenie uvedeného monopolu sprevádzalo vytvorenie právneho rámca, ktorý zaručí, že jeho držiteľ bude skutočne sám koherentným a systematickým spôsobom sledovať takýto cieľ prostredníctvom ponuky, ktorá bude kvantitatívne vyvážená a kvalitatívne nastavená v závislosti od uvedeného cieľa a bude podliehať prísnej kontrole zo strany verejných orgánov;

c) okolnosť, že príslušné orgány členského štátu mohli mať určité ťažkosti zabezpečiť rešpektovanie takéhoto monopolu organizátormi hier a stávok usadenými v zahraničí, ktorí by prostredníctvom internetu a v rozpore s uvedeným monopolom uzatvárali stávky s osobami nachádzajúcimi sa v územnej pôsobnosti uvedených orgánov, sama osebe nie je spôsobilá ovplyvniť prípadnú zlučiteľnosti takéhoto monopolu s uvedenými ustanoveniami Zmluvy;

d) v situácii, v ktorej vnútroštátny súd súčasne konštatuje, že:

– reklamné činnosti držiteľa takéhoto monopolu, ktoré sa týkajú ďalších druhov hazardných hier, ktoré tiež ponúka, sa neobmedzujú na to, čo je nevyhnutné na nasmerovanie spotrebiteľov k ponuke tohto držiteľa monopolu ich odklonením od iných nedovolených kanálov hier, ale smerujú k podnecovaniu hráčskej vášne spotrebiteľov a stimulujú ich k aktívnej účasti na hre s cieľom maximalizácie ziskov z týchto činností,

– ďalšie druhy hazardných hier môžu prevádzkovať súkromné subjekty s príslušným povolením a

– vzhľadom na ďalšie druhy hazardných hier, ktoré nespadajú pod uvedený monopol a navyše majú vyšší potenciál rizika vzniku závislosti než hry podliehajúce monopolu, príslušné orgány vedú alebo tolerujú politiku rozširovania ponuky, ktorá rozvíja a stimuluje herné činnosti, a to najmä s cieľom maximalizácie príjmov, ktoré z nich pochádzajú,

sa môže uvedený vnútroštátny súd legitímne domnievať, že takýto monopol nie je vhodný na zaručenie dosiahnutia cieľa spočívajúceho v prevencii podnecovania na neprimerané výdavky súvisiace s hrou a v boji proti závislosti od hry, a to prispením k zníženiu možností na hru a koherentným a systematickým obmedzením činností v tejto oblasti, teda cieľa, na ktorého účely bol zavedený.

(pozri bod 107, bod 1 výroku)

2. Články 43 ES a 49 ES sa majú vykladať v tom zmysle, že za súčasného stavu práva Únie okolnosť, že hospodársky subjekt má v členskom štáte svojho sídla povolenie, ktoré mu umožňuje ponúkať hazardné hry, nebráni tomu, aby iný členský štát, rešpektujúc požiadavky práva Únie, podmienil možnosť takéhoto subjektu ponúkať uvedené služby spotrebiteľom nachádzajúcim sa na jeho území držbou povolenia vydaného jeho vlastnými orgánmi.

Vzhľadom na voľnú úvahu, ktorou disponujú členské štáty na stanovenie vlastného rebríčka hodnôt, úrovne ochrany, ktorú chcú zabezpečiť, a požiadaviek, ktoré takáto ochrana zahŕňa, posúdenie proporcionality systému ochrany zavedenej členským štátom predovšetkým nemožno ovplyvniť okolnosťou, že iný členský štát si vybral iný systém ochrany. Vzhľadom na túto mieru voľnej úvahy a neexistenciu akejkoľvek harmonizácie Spoločenstva v tejto oblasti nemôže za súčasného stavu práva Únie existovať žiadna povinnosť vzájomného uznávania povolení vydaných rôznymi členskými štátmi. Z toho najmä vyplýva, že každý členský štát má právo podmieniť možnosť akéhokoľvek subjektu, ktorý by chcel ponúkať hazardné hry spotrebiteľom nachádzajúcim sa na jeho území, držbou povolenia vydaného jeho príslušnými orgánmi bez toho, aby okolnosť, že konkrétny subjekt je už držiteľom povolenia vydaného v inom členskom štáte, tomu mohla byť prekážkou.

(pozri body 111 – 113, 116, bod 2 výroku)