1.

Má sa článok 6 ods. 1 smernice 93/13 (1) o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v súlade s výkladom tohto článku v judikatúre Súdneho dvora, najmä vo veci Dunai, C-118/17, vykladať v tom zmysle, že zásah zákonodarcu do vzťahov medzi spotrebiteľom v postavení dlžníka a bankou nemôže zbaviť spotrebiteľa práva napadnúť na súde zmluvné podmienky pôvodnej zmluvy alebo dodatku k zmluve uzavretého na základe zákona, a to s cieľom uplatniť si nárok na vrátenie všetkých výhod, ktoré v neprospech spotrebiteľa neoprávnene získala banka v dôsledku uplatnenia nekalých zmluvných podmienok, v situácii, keď spotrebiteľ pristúpil k zmene pôvodného zmluvného vzťahu dobrovoľne na základe zákonnej povinnosti uloženej bankám v dôsledku zásahu zákonodarcu a spočívajúcej v ponúknutí spotrebiteľovi takejto možnosti a nie priamo na základe zákona predstavujúceho zásah, ako to bolo vo veci Dunai?

2.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, je vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje v konaní medzi dvoma subjektmi, a to dlžníkom a bankou, a ktorý nemôže ustanovenia vnútroštátneho Zakona o izmjenama i dopunama Zakona o potrošačkom kreditiranju [zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o spotrebiteľskom úvere], tak ako ich vyložil Vrhovni sud (Najvyšší súd, Chorvátsko), vykladať spôsobom, ktorý je v súlade s požiadavkami smernice 93/13, oprávnený a/alebo povinný neuplatňovať na základe tejto smernice a článkov 38 a 47 Charty základných práv Európskej únie tento vnútroštátny zákon, tak ako ho vyložil Najvyšší súd?