Odvolanie podané 30. septembra 2015: Westfälische Drahtindustrie GmbH a i. proti rozsudku Všeobecného súdu (šiesta komora) z 15. júla 2015 vo veci T-393/10, Westfälische Drahtindustrie GmbH a i./Európska komisia

(Vec C-523/15 P)

(2015/C 389/23)

Jazyk konania: nemčina

Účastníci konania

Odvolateľky: Westfälische Drahtindustrie GmbH, Westfälische Drahtindustrie Verwaltungsgesellschaft mbH & Co. KG, Pampus Industriebeteiligungen GmbH & Co. KG (v zastúpení: C. Stadler, advokát)

Ďalší účastník konania: Európska komisia

Návrhy odvolateliek

Odvolateľky navrhujú, aby Súdny dvor

Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia

Odvolanie smeruje voči rozsudku šiestej komory Všeobecného súdu Európskej Únie z 15. júla 2015.

Westfälische Drahtindustrie GmbH, Westfälische Drahtindustrie Verwaltungsgesellschaft mbH & Co. KG a Pampus Industriebeteiligungen GmbH & Co. KG opierajú svoje odvolanie o nasledovné dôvody:

Po prvé, Všeobecný súd porušil článok 261 ZFEÚ a článok 31 nariadenia 1/2003 (1), systém rozdelenia právomoci a inštitucionálnu rovnováhu, ako aj zásadu zabezpečenia účinnej súdnej ochrany, keďže opomenul zohľadniť hranice jemu zverenej neobmedzenej rozhodovacej právomoci a nepreskúmal vo veci napadnuté rozhodnutie Komisie, ale prijal samostatné nezávislé rozhodnutie o peňažnej pokute. Týmto chcel rozhodnúť namiesto správy a odňal odvolateľkám možnosť brániť sa voči nesprávnemu zisteniu skutkového stavu, keďže sa odvolania proti rozhodnutiam Všeobecného súdu obmedzujú na právne otázky.

Po druhé, napadnutý rozsudok porušuje článok 261 ZFEÚ a článok 31 nariadenia 1/2003 v rozsahu, v akom Všeobecný súd chybne stanovil určujúci moment na posúdenie skutkovej a právnej situácie a v rámci – navyše chybného, ako už bolo uvedené vyššie – výkonu neobmedzenej rozhodovacej právomoci sa oprel o právny a skutkový stav v okamihu vyhlásenia svojho rozhodnutia resp. o skutočnosti, ktoré nastali v rokoch 2011 až 2013, teda po vydaní napadnutého rozhodnutia Komisie. Postoj Všeobecného súdu nie je odôvodnený rozhodnutiami, ktoré cituje „v tomto zmysle“, ale oveľa viac je založený na rozhodovacej praxi európskych súdov, z ktorej vyplýva, že dodatočné informácie sa môžu zohľadniť jednak iba v prospech dotknutého podniku a jednak iba vtedy, ak už existovali v okamihu rozhodnutia Komisie.

Po tretie, porušením zásady proporcionality a zásady rovnosti zaobchádzania porušil Všeobecný súd základné práva odvolateliek. Tým, že Všeobecný súd nezohľadnil v bode 35 usmernení k metóde stanovovania pokút stanovenú zásadu, podľa ktorej podniky, ktoré sú odkázané na platenie peňažnej pokuty v splátkach, majú mať možnosť tieto pokuty splatiť spravidla do 3 až 5 rokov, uložil odvolateľkám neprimeranú peňažnú pokutu, ktorú by tieto každopádne mohli splatiť jedine v priebehu extrémne dlhého času. Okrem toho Všeobecný súd v rámci svojej analýzy zásady rovnosti zaobchádzania na účely uplatnenia zásad stanovených v bode 35 usmernení k metóde stanovovania pokút, ako aj na účely zistenia určujúceho časového okamihu nezohľadnil porovnateľnosť skutkových okolností sporu.

Nakoniec Všeobecný súd porušil napadnutým rozsudkom aj základné procesné právo odvolateliek na poskytnutie účinnej právnej ochrany, pretože sa obmedzil v rámci výkonu svojej neobmedzenej rozhodovacej právomoci na výpočty peňažných pokút vypracované Komisiou a na údaje prednesené účastníkmi konania. Takéto preskúmanie nemôže stačiť na zabezpečenie účinnej právnej ochrany voči rozhodnutiam Komisie o peňažnej pokute, keďže nemá charakter požadovaného úplného a bez obmedzenia uskutočňovaného preskúmania neutrálnou inštitúciou.

(1)  Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy; Ú. v. ES L 1 s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205.