EUR-Lex Access to European Union law
This document is an excerpt from the EUR-Lex website
Document 52012IE0474
Opinion of the European Economic and Social Committee on ‘Growth and sovereign debt in the EU: two innovative proposals’ (own-initiative opinion)
Stanovisko Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru na tému „Rast a štátny dlh v EÚ: dva inovatívne návrhy“ (stanovisko z vlastnej iniciatívy)
Stanovisko Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru na tému „Rast a štátny dlh v EÚ: dva inovatívne návrhy“ (stanovisko z vlastnej iniciatívy)
OJ C 143, 22.5.2012, p. 10–16
(BG, ES, CS, DA, DE, ET, EL, EN, FR, IT, LV, LT, HU, MT, NL, PL, PT, RO, SK, SL, FI, SV)
22.5.2012 |
SK |
Úradný vestník Európskej únie |
C 143/10 |
Stanovisko Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru na tému „Rast a štátny dlh v EÚ: dva inovatívne návrhy“ (stanovisko z vlastnej iniciatívy)
2012/C 143/03
Spravodajca: pán CEDRONE
Európsky hospodársky a sociálny výbor sa 14. júla 2011 rozhodol podľa článku 29 ods. 2 rokovacieho poriadku vypracovať stanovisko z vlastnej iniciatívy na tému
„Rast a štátny dlh v EÚ: dva inovatívne návrhy“.
Odborná sekcia pre hospodársku a menovú úniu, hospodársku a sociálnu súdržnosť poverená vypracovaním návrhu výboru na túto tému prijala svoje stanovisko 2. februára 2012.
Európsky hospodársky a sociálny výboru na svojom 478. plenárnom zasadnutí 22. a 23. februára 2012 (schôdza z 23. februára 2012) prijal 121 hlasmi za, pričom 46 členovia hlasovali proti a 11 sa hlasovania zdržali, nasledujúce stanovisko:
1. Hlavné odporúčania
J. Monnet: „Európa môže napredovať a spojiť sa iba vtedy, keď je podnietená k činom krízou.“
1.1 EHSV je presvedčený, že problém eura je v prvom rade politický, a nie ekonomický. Dôveryhodnosť eura sa znižuje odvtedy, ako ratingové agentúry stratili dôveru v schopnosť vlád rozhodne konať, aby sa zabránilo nesolventnosti krízou postihnutých členských štátov. Nedávne reakcie, ako napríklad návrh Komisie o zavedení stabilizačných dlhopisov, sa týkajú iba stability, a nie rastu (1), pričom pre dohodu o koordinácii a správe navrhnutú Radou (2) je charakteristický výrazný „nedostatok demokracie“, keďže obchádza Európsky parlament a iné inštitúcie EÚ.
1.2 EHSV je tiež presvedčený, že spôsob, ako prekonať systematickú krízu eurozóny, nespočíva v spoliehaní sa na národný egoizmus alebo v obmedzovaní práv, ale v zmene hospodárskych politík, zvýšení konkurencieschopnosti a upevnení spravodlivosti, solidarity a súdržnosti. Tým sa obnoví dôvera verejnosti v európsky projekt a uskutočniteľnosť obnovenia európskeho sociálneho modelu, čo je lepšie ako riziko pre všetkých, že sa kríza nevyrieši, čo by potenciálne mohlo viesť v najhoršom prípade k oslabeniu a zlyhaniu Európy.
1.3 EHSV verí, že inštitúcie EÚ by nemali padnúť do pasce, v zmysle reagovať iba na ratingové agentúry, hoci tieto niekedy identifikujú nedostatky trhu. Povinnosťou týchto inštitúcií je naznačovať svojim občanom východisko z krízy, čo zároveň predstavuje projekt pre budúcnosť EÚ, ktorý môže vypestovať dôveru a optimizmus a upevniť zmysel pre spolupatričnosť a zapájanie sa tým, že sa spoločný ideál spoločenského pokroku a vysokej miery zamestnanosti pretvorí na realitu. Voličské základne musia v prvom rade pochopiť, že stabilita prichádza zároveň s rastom, a nielen s úspornými opatreniami, pričom silný ekonomický rast by mohol obnoviť dôveru a dôveryhodnosť eurozóny na finančných trhoch.
1.4 V súvislosti s tým EHSV víta kroky, ktoré podnikli európske inštitúcie v prospech spoločnej rozpočtovej a fiškálnej politiky, hoci opatrenia, ktoré sa doposiaľ realizovali, sú len čiastočné a obmedzené. EHSV je však bez predpojatosti voči okamžitej aktivácii a využívaniu Európskeho nástroja finančnej stability (ENFS) a následne Európskeho mechanizmu pre stabilitu (EMS) presvedčený, že existuje naliehavá potreba vypracovať dva praktické návrhy, ktoré dokážu vyriešiť problém rastu (európske dlhopisy) a stabilizovať dlh (dlhopisy Únie) (3). Tieto návrhy by niektorým krajinám a EÚ umožnili realizovať obranu eura nielen pomocou šetrenia, ktoré narúša sociálne podmienky, spomaľuje rast a vyvoláva riziko recesie.
1.5 Konkrétne je potrebné vytvoriť plán hospodárskej, sociálnej a kultúrnej obnovy, aby bolo možné rýchlo stimulovať rast, akýsi druh „nového európskeho paktu“, porovnateľného s americkou „novou dohodou“, čo umožní členským štátom využívať robustný a trvalý rozvoj založený na konkurencii, produktivite, zamestnanosti, blahobyte, prosperite, a predovšetkým na demokratickom konsenze. Vytvorilo by to aj podmienky na realizovanie účinného spoločného hospodárskeho a fiškálneho riadenia.
1.6 Na vyriešenie aktuálnej krízy boli navrhnuté rôzne dlhopisy spolu s potrebnými štrukturálnymi reformami (4) a členské štáty by mali byť podnecované a motivované k ich využívaniu. Ich politickým nedostatkom vrátane dlhopisov navrhovaných v zelenej knihe Európskej komisie je, že zahŕňajú buď spoločnú záruku, alebo záruku niekoľkých členských štátov, čo spôsobilo, že sa stali neakceptovateľnými pre kľúčové vlády, vrátane nemeckej.
1.7 EHSV naopak tvrdí, že takéto záruky a presuny nie sú potrebné ani na prevedenie časti štátnych dlhopisov na dlhopisy Únie ani na vydávanie európskych dlhopisov. Výbor tiež tvrdí, že financovanie dlhopismi nebude podporovať voľnosť pri spravovaní verejných financií, ak by sa prevedenie štátneho dlhu na Úniu uskutočnilo na debetný účet, a nie na kreditný. Vydávanie dlhopisov by tak nebolo financovaním deficitu, ale skôr presunom úspor vrátane globálnych prebytkov do investícií, ktoré dokážu zlepšiť súdržnosť a zvýšiť konkurencieschopnosť.
1.8 EHSV je preto zástancom zavedenia dvoch doplňujúcich, ale odlišných dlhopisov EÚ: dlhopisov Únie na stabilizovanie dlhu, európskych dlhopisov na obnovu a rast. EHSV tiež odporúča využiť časť čistého výnosu z európskych dlhopisov na financovanie Európskeho fondu rizikového kapitálu, ktorý bol jedným z plánovaných cieľov Európskeho investičného fondu (EIF) (5).
1.9 Dlhopisy Únie – postupne prevedený štátny dlh do výšky 60 % HDP na dlhopisy Únie – by mohli byť uložené na konsolidovanom, ale neobchodovanom debetnom účte (6). Keďže sa s nimi neobchoduje, boli by zabezpečením proti špekuláciám ratingových agentúr. Nevyžadovali by však fiškálne prevody. Členské štáty, ktorých dlh by bol zachytený v dlhopisoch Únie, by spravovali svoju príslušnú časť. Prevod by tiež znamenal, že väčšina z nich by v tom prípade spĺňala maastrichtské kritériá, čo sa týka zostávajúcej časti štátneho dlhu. Grécko by naďalej zostalo osobitým problémom, ale ničím viac, a teda by to bol problém zvládnuteľný.
1.10 Aby to bolo možné dosiahnuť, Pakt stability a rastu by si nevyžadoval úpravu, ale získal by dôveryhodnosť, ktorá mu v súčasnosti chýba na trhoch a u voličov, keďže stabilita by sa dosahovala bez úsporných opatrení. Okrem toho by sa prevod podstatnej časti dlhu (do 60 %) zadlžených krajín EÚ mohol uskutočniť prostredníctvom procesu „rozšírenej spolupráce“. Členské štáty, ktoré by uprednostnili tento spôsob, by si mohli ponechať svoje vlastné dlhopisy (7).
1.11 V porovnaní s dlhopismi Únie by sa s európskymi dlhopismi vydávanými na financovanie obnovy a rastu obchodovalo a mohli by do EÚ prilákať finančné prostriedky. Krajiny zoskupenia BRICS – Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika – v septembri 2011 znovu potvrdili, že majú záujem o držanie rezerv v eurách, aby pomohli stabilizovať eurozónu. Ak by sa tak udialo prostredníctvom európskych dlhopisov, a nie štátnych dlhopisov, mohlo by to posilniť euro ako rezervnú menu a pomôcť rýchlo sa rozvíjajúcim ekonomikám dosiahnuť svoje ambície vytvoriť plurálnejší systém rezervnej meny.
1.12 Európske dlhopisy sa nemusia spoliehať na štátny dlh Nemecka, ani žiadneho iného členského štátu a nevyžadujú ani spoločnú záruku alebo záruku niekoľkých štátov. Európska investičná banka úspešne vydáva dlhopisy bez potreby spoliehať sa na štátne záruky už viac ako 50 rokov a robí to s takým úspechom, že je už dvojnásobne väčšia ako Svetová banka.
1.13 Príliv globálnych prebytkov do európskych dlhopisov by obnovil rast, čo je najúčinnejší spôsob zníženia dlhu a deficitov, ako to dokazuje aj Clintonova vláda počas druhého volebného obdobia, v ktorom bol federálny rozpočet každý rok prebytkový. Mohli by teda spolufinancovať investície EIB, ktoré sú podporované výnosmi členských štátov, ktoré z nich majú výhody, a nie fiškálnymi prevodmi medzi členskými štátmi.
1.14 Takýto rast financovaný dlhopismi a investične orientovaný v rámci pôsobnosti skupiny EIB pre konvergenciu a súdržnosť ustanovenej v špeciálnom amsterdamskom akčnom programe z roku 1997 by mohol dosiahnuť makroekonomickú úroveň fiškálnych.
1.15 Súdržnosť by sa zvýšila. Európskymi dlhopismi by sa mohli spolufinancovať investičné projekty EIB, na ktoré EIB už získala mandát od roku 1997 na propagáciu súdržnosti a konvergencie v nasledujúcich odvetviach: zdravotníctvo, vzdelávanie, obnova miest, životné prostredie, ekologické technológie a podpora malého a stredného podnikania a začínajúcich podnikov v odvetví nových technológií.
1.16 Zvýšila by sa konkurencieschopnosť, pričom časť kapitálových tokov by sa prilákala vydávaním európskych dlhopisov financujúcich fond rizikového kapitálu pre malé a stredne veľké podniky. Umožnilo by to európsku politiku v prospech malých a stredných podnikov, ktorá bola jedným z plánovaných cieľov Európskeho investičného fondu, ktorý je teraz súčasťou skupiny EIB.
1.17 Zatiaľ čo je Európska centrálna banka ochrancom stability, môže skupina EIB chrániť rast, keď budú jej investičné projekty spolufinancované prostredníctvom európskych dlhopisov. Po finančnej kríze z roku 2008 sa EIB kládla otázka, či by podržala a vydala dlhopisy na stabilizáciu dlhu. EIB odmietla, čo bolo v tom čase pochopiteľné. Paralelným hlavným plánovaným cieľom Európskeho investičného fondu však bolo vydávanie dlhopisov Únie, ktoré navrhoval Delors v bielej knihe Komisie z roku 1993 o raste, konkurencieschopnosti a zamestnanosti. Európsky investičný fond ako súčasť skupiny EIB a stavajúc na skúsenostiach EIB s úspešným vydávaním dlhopisov by sa mohol podujať na upísanie európskych dlhopisov (pozri bod 5.2 až 5.8 tohto stanoviska).
1.18 Európskymi dlhopismi by sa teda mohol spolufinancovať Európsky plán rastu a Európsky pakt rastu, pričom by spájali najdynamickejších hráčov – podniky, odbory a združenia – do paktu, ktorý by bol zásobárňou praktických odpovedí na aktuálnu krízu. Bola by to európska „nová dohoda“ podľa amerického precedensu, schopná obnoviť rast a zamestnanosť, znížiť dlh, znovu získať dôveru a nádej do budúcnosti pre EÚ, a predovšetkým znížiť nezamestnanosť mladých ľudí.
1.19 Zároveň bude potrebné neodkladne zaviesť postup na riešenie zásadných otázok, ktorým EÚ čelí: fiškálny a hospodársky rozmer, tak ako sa o ňom hovorilo na samite v Bruseli 8. a 9. decembra 2011, ktorý by mal zahŕňať aj posilnenie ECB ako záruky finančnej stability; sociálny rozmer a politický rozmer, na naplnenie aktuálneho deficitu demokracie a urýchlenie procesu rozhodovania. V praxi to znamená odstránenie všetkých obmedzujúcich limitov (predovšetkým obmedzení rozhodovacieho procesu a politickú slabosť), ktoré zabránili a ďalej bránia EÚ konať rýchlo a účinne, nielen s cieľom podporovať euro, ale aj konať tak, aby neohrozila svoju existenciu a účel zhoršením svojho úpadku.
2. Východiská
2.1 Prvoradým cieľom predloženého stanoviska je teda akčný plán, ktorý je možné realizovať teraz, bez potreby nových inštitúcií alebo prepracovania zmluvy a ktorý môže položiť základy spoločnej správy dlhu eurozóny. Keďže si uvedomujeme nutnosť znížiť neudržateľnú úroveň štátneho dlhu, je toto stanovisko doplnením ostatných stanovísk, ktoré už boli vydané, alebo navrhnuté Európskym hospodárskym a sociálnym výborom a ktoré sa týkajú problému rastu, priemyselnej alebo finančnej politiky, produktivity a konkurencieschopnosti.
2.2 Dúfali sme, že po finančnej kríze v rokoch 2007 a 2008 máme to najhoršie za sebou. Riešenie krízy bolo pre ľudí v Európe veľmi nákladné a prinieslo zvýšenie verejného dlhu. Ale po dvoch rokoch, napriek krátkodobému rastu štátneho dlhu spôsobeného výdavkami na záchranu bánk sa zodpovednosť preniesla od súkromného k verejnému dlhu.
2.3 Zraniteľnosť eurozóny sa naplno prejavila útokom na krajiny, ktoré sa zdali najzraniteľnejšie, napriek celkovému štátnemu dlhu, ktorý je stále potrebné znižovať a dostať pod kontrolu, hoci je nižší ako dlh USA. Zavedené opatrenia predstavujú, hoci neskoro, veľký krok vpred, ale nie sú dostatočné, pretože kríza je systémová a nezávisí od dlhu tej alebo onej konkrétnej krajiny.
2.4 Jasne to zdôraznilo zásadnú otázku prežitia eurozóny a samotného európskeho projektu: „Kto stanovuje zákony a kto má posledné slovo?“ Európska občianska spoločnosť teraz jasne pochopila, že už to nie sú volené vlády, kto kontroluje situáciu, ale skôr nevolené orgány, ktoré ich nahradili. Riziko teda nespočíva iba v legitímnosti jednotlivých vlád, ale aj v prežití demokratického procesu na európskej úrovni.
2.5 Do roku 2008 bolo euro nedotknuté menovými fluktuáciami a bolo posilnené voči doláru, aby sa mohlo stať druhou rezervnou menou. Jedným z dôvodov, prečo sa to zmenilo a euro sa stalo terčom útoku, je to, že až do gréckej krízy ratingové agentúry predpokladali, že EÚ by nedovolila členovi eurozóny potopiť sa. Keď sa nedostavilo žiadne rýchle riešenie gréckej krízy, prudko sa rozšírili správy o vydávaní nových dlhopisov. Bol to nedostatok politickej vôle dohodnúť sa na riešení krízy štátneho dlhu v Európe počas dvoch rokov, ktorý podporoval ratingové agentúry v znižovaní hodnotenia dlhu nastupujúcich členských štátov eurozóny a ktorý teraz ovplyvňuje jej jadro rovnako ako okrajové oblasti.
2.6 Bez ohľadu na potrebu konsolidovať dlh (postupne tak, aby nedošlo k usmrteniu „vinného“ pacienta, miesto jeho vyliečenia) by EÚ mala konať s veľkou rozhodnosťou. Ochromené nutnosťou obnoviť verejné financie a unavené z pomalého rastu boli členské štáty (a nielen tie, ktoré sú najviac zadlžené) tak ako EÚ, nečinné alebo minimálne pomalé v rozhodovaní. Ani trhy s dlhopismi neboli uisťované prostredníctvom politických opatrení, teda obmedzení, úsporných opatrení a škrtov, pri ktorých vzniká riziko pomalého alebo negatívneho rastu.
2.7 Jedným rozmerom tejto situácie je to, že čo je v jednej krajine prebytkom, je v inej krajine deficitom. Ďalším je nesprávne vnímanie „hypotézy vytláčania“ a paralelné nesprávne vnímanie skutočnosti, že obmedzenie verejných investícií a vynakladanie len nevyhnutných prostriedkov spôsobí „natlačenie“ súkromných investícií a spotreby. Tiež sa prehliadlo, že v niektorých prípadoch v EÚ, kde po pôvodnom dodržiavaní úsporných programov v menších členských štátoch nasledovala obnova hospodárstva, to bolo v rámci podmienok, v ktorých EÚ ako celok zvyšovala dopyt po vývoze, a v niekoľkých prípadoch sprevádzala tento jav devalvácia meny, čo v súčasnosti nie je pre členov eurozóny možnosťou.
2.8 EÚ potrebuje znovu získať dôveru Európanov, že jednotná mena je ich spoločnou výhodou. To predpokladá hospodársky, sociálny a kultúrny akčný plán a „nový európsky pakt“ v zmysle americkej „novej dohody“, keď úspech takejto dohody podnietil prezidenta Trumana k podpore Marshallovho plánu, ktorý okrem napomáhania obnove v povojnovom období tiež umožnil všetkým európskym krajinám vychutnať si trvalý rozvoj založený na konkurencieschopnosti, produktivite, zamestnanosti, blahobyte, prosperite, a predovšetkým na konsenze (účasť a sociálne partnerstvo).
2.9 Takáto perspektíva vrátane stability a rastu by vygenerovala politický konsenzus pre ďalšie nástroje spoločného hospodárskeho a fiškálneho riadenia. Mať spoločnú menu a pritom 17 rôznych politík na spravovanie štátneho dlhu je vo vzájomnom rozpore. Rozpočtová politika fiškálnych úspor však nie je dostatočnou nápravou. Potrebujeme dôsledné stratégie spravovania dlhov a spoločné finančné nástroje, ktoré dokážu financovať rast Európy v čase, keď sa nadmerné úrovne štátnych dlhov znížia.
2.10 Reakcia EÚ na krízu sa nemôže zredukovať do slov „obmedzenie, úspora, škrty, obete“, bez ohľadu na následky. To znamená nehovoriť o posudzovaní a rozdiele medzi „čestnými“ a „nečestnými“, čo často nie je v súlade s pravdou a skutočnou zodpovednosťou. Takýto prístup vytvára nevôľu, sebeckosť, nevraživosť a rozhorčenie vrátane kultúrneho vyčleňovania a vedie Európu nadol cestou malichernej pomsty a nebezpečného populizmu. Navyše, nesprávna diagnóza a moralistický pohľad na krízu bráni takzvaným čestným, aby pomáhali tým ostatným.
2.11 Rovnica úspora-rast je dilemou, od ktorej sa EÚ musí presunúť so súhlasom ľudí tak, že bude konať zároveň na dvoch úrovniach tak, ako je opísané v nasledujúcich bodoch.
2.12 Na jednej strane sa musí vypracovať nový, rozsiahlejší návrh na riešenie problému štátneho dlhu, ktorý zabezpečí zníženie úrovní dlhu a udrží zodpovednosť členských štátov, pričom bude odrádzať od špekulatívnych útokov a bude založený na všeobecnej solidarite na základe zásad zmluvy. Obhajoba eura, ktorá je predovšetkým politickou záležitosťou, by bola prínosom pre všetky krajiny, najmä pre tie bohatšie, a vyhli by sme sa paradoxu, aby sa pôvodný sen o spoločnej mene stal nočnou morou pre ľudí v EÚ.
2.13 Cieľom druhého návrhu by malo byť získať si dôveru ľudí v Európe. Preto je potrebné zaviesť hospodársky, sociálny a kultúrny akčný plán na zrealizovanie ambícií európskeho programu hospodárskej obnovy do roku 2020, ktorý bude podporený potrebnými financiami. EÚ tiež potrebuje akúsi veľkú myšlienku, „nový európsky pakt“, napríklad v zmysle americkej „novej dohody“. Ako vieme, Marshallov plán okrem pomoci pri obnove v povojnovom období umožnil všetkým európskym krajinám vychutnať si udržaný trvalý rozvoj založený na konkurencii, produktivite, zamestnanosti, blahobyte, prosperite, a predovšetkým na konsenze (účasť a sociálne partnerstvo).
2.14 EÚ by preto mala vynaložiť všetko úsilie na to, aby jednohlasne reagovala na otázky trhov, ktoré ukázali svoje obmedzenia prostredníctvom svojich nespútaných, neregulovaných činností. To však nezávisí od jednohlasnej podpory nových finančných nástrojov všetkými členskými štátmi. Ako nosnú myšlienku je možné predostrieť zásadu „rozšírenej spolupráce“. Miesto zmenšenia eurozóny na oblasť krajín „pevného jadra“, ktoré by v dôsledku toho mohli utrpieť stratu, by mali mať krajiny, ktoré sú cieľom špekulatívneho útoku, možnosť previesť značnú časť svojho vlastného dlhu na európsky debetný účet, čo bude výhodou pre všetky členské štáty.
3. Dlhopisy Únie na stabilizovanie štátneho dlhu
3.1 V Európe štátny dlh už nie je štátny. Obmedzenia a chyby EÚ a jednotlivých krajín, spolu s nedostatkom účinného rámca na dohľad a dozor nad finančnými inštitúciami, umožnili útoky na štátne meny (8). V dôsledku zlého hospodárenia s verejnými financiami sa ohrozila aj zvrchovanosť niektorých zraniteľnejších členských štátov.
3.2 EHSV považuje za nevyhnutné skonsolidovať disciplinované verejné účty v niektorých krajinách, minimálne prostredníctvom spravodlivých a odsúhlasených štrukturálnych reforiem. Z dlhodobého hľadiska by mohlo dôjsť k vzniku fiškálnej únie medzi ministrom hospodárstva a financií eurozóny. Je vo vzájomnom rozpore mať jednu peňažnú (a rozpočtovú) politiku a 17 rôznych dlhových politík. Práve teraz sú však potrebné súrne opatrenia na stabilizovanie štátneho dlhu spolu so spoločným spravovaním rozpočtov členských štátov prostredníctvom dohľadu EÚ.
3.3 Väčší politický význam by sa mal priradiť skutočnosti, že hoci sú niektoré členské štáty veľmi zadlžené, EÚ ako taká nemá takmer žiadny dlh. Do mája 2010 a začiatku skupovania štátnych dlhov nemala EÚ žiadny dlh. Dokonca aj po skupovaní a operáciách na záchranu bánk je dlh EÚ len o čosi vyšší ako jedno percento jej HDP. Je to menej ako desatina dlhu USA v pomere k HDP v 30. rokoch 20. storočia, keď začala vláda prezidenta Roosvelta presúvať úspory do investícií rozšírením dlhopisov ministerstva financií USA (9). V porovnaní s USA má EÚ pri dlhopisoch výhodu neskorého štartu.
3.4 Nezávislosť je možné obnoviť prostriedkami EÚ tak, že riadenie sa umožní vládam, a nie finančným trhom, a to sprísnením dohľadu a zodpovednosti účastníkov finančných trhov, vrátane ratingových agentúr. Je to možné, avšak bez skupovania dlhov alebo spoločných štátnych záruk alebo fiškálnych prevodov. Pri financovaní „novej dohody“ napríklad Rooseveltova vláda neskupovala dlh členských štátov americkej únie, ani od nich nevyžadovala záruky na dlhopisy ministerstva financií USA a ani fiškálne prevody. USA financujú dlhopisy svojho ministerstva financií z federálnych daní, lenže Európa nemá spoločnú fiškálnu politiku. Členské štáty však môžu financovať podiel svojich štátnych dlhopisov prevedených na dlhopisy Únie bez fiškálnych prevodov medzi nimi.
3.5 Program hospodárskej obnovy Európy bol pre stratégiu úspor ako reakciu na finančné trhy nesprávny. Väčšina voličov si ani neuvedomuje záväzok EÚ voči nim, avšak voliči sú si dobre vedomí toho, že sa od nich vyžaduje prinášanie obetí na záchranu bánk a zaisťovacích fondov. Širšia verejnosť má len malé povedomie o programe hospodárskej obnovy Európy.
3.6 Prevod časti štátneho dlhu na EÚ by sa tiež mohol uskutočniť na báze rozšírenej spolupráce, pričom by si kľúčové členské štáty vrátane Nemecka ponechali svoje vlastné dlhopisy. V súlade s Lisabonskou zmluvou prebieha rozšírená spolupráca menšiny členských štátov. Zavedenie eura však bolo de facto príkladom rozšírenej spolupráce väčšiny. Bruegel Institute navrhol, aby prevod národného štátneho dlhu na EÚ riadila nová inštitúcia (10). Nová inštitúcia však nie je potrebná.
3.7 Prevedený podiel štátneho dlhu na dlhopisy Únie by mohol spravovať ENFS (potom EMS) na osobitnom konverznom účte a nemalo by sa s nimi obchodovať (11). Toto by ochránilo prevedené dlhopisy pred špekuláciou. Investori by si uchovali svoje aktíva až do splatnosti dlhopisov pri ich prevládajúcej úrokovej miere. Tiež by to zabránilo morálnemu hazardu, pretože dlhopisy na debetnom účte by sa nemohli použiť na vytvorenie čistého úveru. Výhodou pre vlády aj držiteľov dlhopisov je to, že riziko neplnenia zo strany niektorých členských štátov by sa tým výrazne znížilo.
4. Európske dlhopisy na oživenie procesu obnovy a udržateľného rastu
4.1 Nedávny vývoj zdôraznil potrebu EÚ vykonávať spoločné hospodárske a sociálne riadenie v súlade s jednotou vytvorenou prostredníctvom spoločnej meny s cieľom lepšie sa vyrovnať s rastúcou makroekonomickou nerovnováhou. Zatiaľ sa však Komisia a Európska rada venovali len stabilite, pričom odsunuli potrebu oživenie rastu.
4.2 Zanedbáva sa tým sociálny rozmer aj globálny rozmer zdĺhavých úsporných opatrení napriek dôležitosti trvalého európskeho vývozného dopytu nasmerovaného do rýchlo sa rozvíjajúcich krajín. Zanedbáva sa tým tiež potreba financovania obnovy rastu nie fiškálnymi prevodmi medzi členskými štátmi, alebo recyklovaním prebytkov nových ekonomík.
4.3 Jednou z myšlienok, ktoré násilne predostierali rôzne návrhy objavujúce sa v tlači, pričom táto myšlienka kopírovala návrh Bruegel Institute a predchádzajúci Delorsov návrh o dlhopisoch Únie z roku 1993, bolo napríklad to, že upísanie a predaj európskych dlhopisov by prilákal prebytky z centrálnych bánk rýchlo sa rozvíjajúcich krajín a štátnych investičných fondov, čo by vyvolalo multiplikačný účinok.
4.4 Tieto finančné toky do európskych dlhopisov by mohli pretaviť záväzok členských štátov a Európskeho parlamentu z roku 2008 voči programu hospodárskej obnovy Európy na realitu. Hoci by bola počiatočná flotácia dlhopisov prírastková, boli by kumulatívne toky z podielu takmer 3 triliónov USD prebytkov z centrálnych bánk rýchlo sa rozvíjajúcich krajín a štátnych investičných fondov dostatočné.
4.5 Tieto toky by sa mohli vyrovnať alebo by mohli prekročiť aj vlastné zdroje Komisie a urobiť tak bez fiškálnych prevodov, s ktorými Nemecko a niektoré iné členské štáty nesúhlasia. Mohli by tiež spolufinancovať investície skupiny EIB do súdržnosti v zdravotníctve, školstve, pri obnove vidieka a ochrane životného prostredia.
4.6 Špeciálny amsterdamský akčný program z roku 1997 udelil EIB mandát týkajúci sa cieľov súdržnosti a zbližovania, odkedy táto úspešne dosiahla štvornásobný objem pôžičiek na investičné financovanie. Ďalší štvornásobok investícií EIB by sa rovnal povojnovej pomoci USA v rámci Marshallovho plánu (12). Predsa však na rozdiel od Marshallovho plánu alebo štrukturálnych fondov by tieto financie neboli grantového typu alebo by to bol presun úspor do investícií. Takéto investície by prostredníctvom hospodárskych multiplikátorov vytvorili trvalý dopyt v súkromnom sektore a rast zamestnanosti. Obnovila by sa tak dôvera na trhoch a dôvera verejnosti, že úsporné opatrenia by mohla nahradiť vyššia životná úroveň a blahobyt. Rast a vyššia úroveň zamestnanosti by tiež vytvorili priame a nepriame daňové výnosy, ktoré by pomáhali znížiť dlh a deficit.
5. Právny a inštitucionálny kontext návrhu
5.1 Dlhopisy Únie a Európsky nástroj finančnej stability
5.1.1 |
ENFS by mohol podržať časť štátneho dlhu prevedeného na dlhopisy Únie na osobitnom konverznom účte. Bolo by to v súlade s cieľom stabilizácie. Mohlo by sa tak urobiť, hoci v júli 2012 má byť tento nástroj nahradený EMS. Prevedený dlh by potom mohol spravovať EMS. |
5.1.2 |
Zásada, že dlh prevedený na dlhopisy Únie by nemal byť obchodovaný, by ochránila ENFS pred znehodnotením ratingovými agentúrami a subjektmi na trhu s dlhopismi. Podržanie dlhopisov na debetnom účte by malo uistiť Nemecko a iné členské štáty, že štátne dlhopisy prevedené na dlhopisy Únie nie je možné použiť na vytvorenie úveru. |
5.2 Plán EIF a európske dlhopisy
5.2.1 |
ECB nemusí byť zapojená do upisovania a predaja dlhopisov. Pôvodný plán týkajúci sa vydania vlastných dlhopisov Únie bol taký, že by to mal robiť Európsky investičný fond, ktorý bol vytvorený v roku 1994 a od roku 2000 je súčasťou skupiny EIB. Prvoradou plánovanou úlohou EIF bolo to, aby spoločné dlhopisy dopĺňali spoločnú menu. Druhoradý plán bola finančná podpora malých a stredne veľkých podnikov a nových začínajúcich podnikov v oblasti špičkových technológií, čo bola jeho úloha od roku 1994 (13). |
5.2.2 |
Pôvodný plán EIF uvádzal, že jedna mena by pripravila členské štáty o devalváciu ako nástroj rovnováhy na prispôsobovanie platieb a že neexistovala politická podpora pre fiškálne prevody v rozsahu, ktorý odporúčala MacDougallova správa (14). Vychádzajúc však z precedensu „novej dohody“ fond uznáva, že by európske dlhopisy mohli financovať štrukturálne, sociálne a regionálne politiky, čo bolo plánom Spaakovej správy pre spoločný trh z roku 1956 (15). Bolo to tiež v súlade s cieľmi MacDougallovej správy, podľa ktorej „štrukturálne, cyklické, regionálne politiky a politiky zamestnanosti mali znížiť rozdiely medzi regiónmi v dotovaní kapitálu a produktivite“. |
5.3 Plán EIF pre rizikový kapitál
5.3.1 |
Odporúčanie z roku 1993, že EIF by mal podporovať malé a stredne veľké podniky, sa netýkalo iba záruk majetku alebo pôžičiek pre malé a stredné podniky (MSP), ale aj Európskeho fondu rizikového kapitálu s rozpočtom do 60 miliárd ECU a špeciálnej sumy na financovanie začínajúcich podnikov v oblasti špičkových technológií. |
5.3.2 |
Financovaním dlhopismi EÚ by sa investovalo počas niekoľkých rokov, ale malo by to makroekonomický potenciál. Bezproblémové spravovanie fondu v spolupráci s národnými úverovými agentúrami a regionálnymi rozvojovými agentúrami s vedomosťami o miestnych MSP by malo zabezpečiť, aby sa tieto dlhopisy financovali z výnosov základného kapitálu, kedykoľvek by to bolo možné. |
5.3.3 |
Cieľom bolo vyrovnať nedostatok súkromného rizikového kapitálu v Európe v porovnaní s USA, znížiť závislosť MSP od pôžičiek s pevným úrokom, pri ktorých boli penalizované nové začínajúce podniky skôr, ako si mohli zabezpečiť trh, a a mala sa tak podporiť mikroinovácia a konkurencieschopnosť s makroekonomickými a sociálnymi výsledkami. |
5.3.4 |
Úloha EIF zabezpečiť rizikový kapitál, a nie záruku pôžičiek bola pri jeho vytvorení v roku 1994 zanedbaná, čoho dôsledkom bolo to, že kým sa v roku 2000 nezapojil do skupiny EIB, zaručil pre MSP iba 1 miliardu ECU. Pôvodný plán týkajúci sa mikronástrojov s makroúčinkom sa obnovil až v septembri 2008 v Nice cez Ecofin, kedy sa na podporu MSP naplánovalo 30 miliárd eur, hoci stále prostredníctvom pôžičiek, a nie kapitálu. |
5.3.5 |
Úloha EIF zabezpečiť rizikový kapitál a nielen pôžičky by sa mala považovať za súčasť upísania a predaja európskych dlhopisov na doplnenie prevodu časti štátneho dlhu na Úniu. |
5.4 EIB
5.4.1 |
EIB vždy vydávala vlastné dlhopisy a vyjadrila jasnú preferenciu, čo sa týka uchovania vlastnej identity, oddelene od dlhopisov EÚ. Má to opodstatnenie. Po prvé, EIB vydáva vlastné dlhopisy v prvom rade na projektové financovanie a želá si túto špecifickú identitu uchovať. Po druhé, existuje predpoklad, že spravovanie európskych dlhopisov by si vyžadovalo fiškálne prevody, pričom EIB spravuje vlastné dlhopisy z výnosov na projektové financie. Po tretie, fiškálne prevody by vyžadovali zvýšenie vlastných zdrojov Komisie, čo je nepravdepodobné. EIB vyjadrila obavy, že jej vlastný úverový rating sa môže znehodnotiť, ak sa zapojí do stabilizácie dlhu. |
5.5 Doplňujúce úlohy EIB a EIF
5.5.1 |
Tieto výhrady by však neplatili pre upísanie a predaj európskych dlhopisov Európskym investičným fondom. Hoci sú súčasťou rovnakej skupiny, EIB a EIF sú dve rôzne inštitúcie. Európske dlhopisy EIF by ako také boli odlišné od dlhopisov EIB a od dlhopisov Únie na stabilizáciu dlhu, spravovaných ENFS. |
5.5.2 |
Vydávanie dlhopisov EIF by mohlo doplniť dlhopisy EIB v spoločnom projektovom financovaní. Spravovanie týchto dlhopisov by mohlo prebiehať z výnosov z investičných projektov, a nie z fiškálnych prevodov. EIB by si zachovala kontrolu, pričom projekty by boli závislé od jej schválenia a boli by ňou riadené, a tým by si zabezpečila svoju integritu pri spravovaní projektov. |
5.5.3 |
V prípade, že by EIB vyžadovala záväzky od miestnych partnerov, čo je pre ňu dôležité, mohla by ich získať v spolupráci pri spravovaní projektov s národnými úverovými ústavmi, ako sú napríklad Caisse des Depôts et Consignations, Cassa Depositi e Prestiti alebo Kreditanstalt für Wiederaufbau. |
5.6 Správa dlhopisov EIF
5.6.1 |
EIF by musel mať nový obchodný plán na spravovanie vydávania dlhopisov na voľnom trhu, čo bolo ústrednou myšlienkou jeho pôvodného plánu. Vyžadovalo by si to tím vysoko kvalifikovaných odborníkov, ale tých je možné získať z EIB a v spojení s agentúrami pre štátny dlh. Keďže vydávaním európskych dlhopisov by sa dosiahol prírastok, časom by si fond mohol vybudovať nový tím. |
5.6.2 |
Ecofin je správny orgán skupiny EIB. Na rozhodnutie, že EIF môže vydávať európske dlhopisy, by nebolo potrebné prepracovať zmluvu viac, ako keď bol v roku 1994 založený EIF. |
5.7 O kritériách plánu hospodárskej obnovy Európy nemusí rozhodnúť Ecofin, ani nie je potrebný návrh Komisie. Európska rada priradila EIB pôsobnosť v oblasti zbližovania a súdržnosti v špeciálnom amsterdamskom akčnom pláne, luxemburských dokumentoch z roku 1997 a lisabonských dokumentoch z roku 2000, aby investovala do zdravotníctva, vzdelávania, obnovy vidieka, životného prostredia v mestách, do ekologických technológií, finančnej podpory malých a stredných podnikov a nových začínajúcich podnikov so špičkovými technológiami a tiež do transeurópskej dopravnej siete a komunikačných sietí.
5.8 Od roku 1997 EIB úspešne zoštvornásobila svoje ročné investičné finančné prostriedky, ktoré zodpovedajú dvom tretinám vlastných zdrojov Komisie. Opätovné zoštvornásobenie týchto prostriedkov do roku 2020 spolufinancovaním z investícií do európskych dlhopisov od centrálnych bánk a štátnych investičných fondov prebytkových ekonomík by mohlo pretaviť program hospodárskej obnovy Európy do reality. To je v konečnom dôsledku aj nevyhnutné, vzhľadom na dôkazy, že investičné multiplikátory dosahujú až číslo tri, a preto zdvojnásobujú až strojnásobujú fiškálne multiplikátory (16).
V Bruseli 23. februára 2012
Predseda Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru
Staffan NILSSON
(1) Európska komisia, Zelená kniha o uskutočniteľnosti zavedenia stabilizačných dlhopisov, KOM(2011) 818, 23. novembra 2011.
(2) Európska rada, Návrh medzinárodnej dohody o stabilite, koordinácii a správe v hospodárskej a menovej únii, 10. januára 2011.
(3) Je potrebné uviesť, že definícia „európske dlhopisy“, ktorá sa používa v tomto stanovisku, nie je úplne v súlade s inými zdrojmi. V zelenej knihe Európskej komisie sa analyzuje uskutočniteľnosť „stabilizačných dlhopisov“ v zmysle, ktorý je podobný „dlhopisom Únie“, navrhovaným v aktuálnom stanovisku, s tým rozdielom, že sa predpokladá, že takéto dlhopisy by vyžadovali buď spoločnú záruku, alebo niekoľko záruk. Iné návrhy, ako napríklad tie od Lorenza Biniho Smaghiho, využívajú pojem „európske dlhopisy“ v rovnakom kontexte na získanie stability, pričom podľa tohto stanoviska sa európske dlhopisy vzťahujú na predaj dlhopisov na oživenie a udržanie hospodárskej obnovy. Pozri von Weizäcker, J., Delpla, J.: The Blue Bond Proposal, The Bruegel Institute, Policy Brief 2010:3 a Schmidt, C. M. a kol.: Proposal for a European Redemption Pact, Sachverständigenrat zur Begutachtung der gesamtwirtschaftlichen Entwicklung, 9. novembra 2011.
(4) Začínajúc dokončením jednotného trhu, ako sa navrhuje v Montiho správe.
(5) Holland, Stuart: The European Imperative: Economic and Social Cohesion in the 1990s,predhovor Jacques Delors, Spokesman Press, Nottingham, 1993.
(6) Súkromní vlastníci dlhopisov by sa tak tešili značným výhodám, pokiaľ ide o riziko úpadku, pretože štátne dlhopisy by sa konvertovali na dlhopisy Únie rovnakej hodnoty s pôvodnou úrokovou sadzbou.
(7) Členské štáty, ktoré majú v úmysle nadviazať medzi sebou posilnenú spoluprácu v rámci iných ako výlučných právomocí EÚ, môžu využiť jej inštitúcie a vykonávať tieto právomoci uplatňovaním príslušných ustanovení zmlúv, v medziach a podľa postupov ustanovených v článku 20 Zmluvy o Európskej únii a v článkoch 326 až 334 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ). Posilnená spolupráca by mala byť zameraná na podporu dosiahnutia cieľov EÚ, ochranu jej záujmov a posilňovanie jej integračného procesu. Mala by byť vždy otvorená pre všetky členské štáty. Rozhodnutie, ktorým sa povoľuje posilnená spolupráca, prijme Rada ako poslednú možnosť, keď sa zistí, že ciele takejto spolupráce nemôže EÚ ako celok dosiahnuť v primeranom čase, a za predpokladu, že sa na nej zúčastní najmenej deväť členských štátov. Akty prijaté v rámci posilnenej spolupráce sú záväzné len pre zúčastnené členské štáty a nepovažujú sa za acquis, ktoré musia prijať kandidátske štáty na pristúpenie k EÚ. Všetci členovia Rady sa môžu zúčastniť na rokovaniach o posilnenej spolupráci, ale hlasovania sa zúčastňujú len členovia Rady zastupujúci členské štáty, ktoré sa zúčastňujú na tejto spolupráci zúčastňujú (článok 330 ZFEÚ).
(8) Pozri stanovisko EHSV na tému Návrh nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o zmene a doplnení nariadenia (ES) č. 1060/2009 o ratingových agentúrach, Ú. v. EÚ C 54, 19.12.2011. s. 37.
(9) USA si nezvolilo možnosť financovania deficitu až do druhého volebného obdobia prezidenta Roosvelta. Hlavnou motiváciou obnovy po depresii počas jeho prvého aj druhého obdobia však boli sociálne investície a investície do životného prostredia financované dlhopismi, ktoré by teraz Európa mohla napodobniť, aby dosiahla obnovu.
(10) Von Weizäcker, J. a Delpla, J. (2010), Návrh modrých dlhopisov, Bruegelské politické súhrny 2010/03.
(11) Súkromní vlastníci dlhopisov neobchodovateľných na trhu by ich mohli v prípade potreby predávať EMS za nominálnu hodnotu až do dosiahnutia stanoveného limitu.
(12) Prieskum verejnej mienky, ktorý sa konal v polovici 50. rokov 20. storočia a v ktorom bolo oslovených 2 000 ľudí z Francúzska, Nórska, Dánska, Holandska, Rakúska a Talianska. Spolu vedelo o Marshallovom pláne 80 % opýtaných a 25 až 40 % opýtaných chápalo, ako fungoval.
(13) Stuart Holland (1993). Európsky imperatív: Hospodárska a sociálna súdržnosť v 90. rokoch. Op. Cit
(14) Od 5 do 7 % HDP – Európska komisia (1977). Správa študijnej skupiny o úlohe verejného financovania v rámci európskej integrácie.
(15) Medzivládny výbor pre Európsku integráciu (1956). Správa o všeobecnom spoločnom trhu (Spaakova správa).
(16) J. Creel, P. Monperrus-Veroni & F. Saraceno (2007). Spôsobilo zlaté pravidlo verejných financií vo Veľkej Británii rozdiel? Observatoire Français des Conjonctures Économiques, Pracovné dokumenty 2007 – 2013.