1

Žalobkyňa ACEA SpA je kapitálovou spoločnosťou, v ktorej 51-percentný podiel vlastní mesto Rím (Taliansko). Bola založená v roku 1997 prostredníctvom transformácie obecného podniku s rovnakým menom. Rovnako ako jej predchodkyňa pôsobí tak v oblasti elektriny ako dodávateľ služieb verejného osvetlenia a výroby, prepravy, distribúcie a predaja energie, ako aj v oblasti vôd, keďže poskytuje služby zachytávania, prívodu a distribúcie pitnej vody a tiež zberu a úpravy odpadových vôd.

2

Legge no 142 ordinamento delle autonomie locali (zákon č. 142 o organizácii miestnych samospráv z 8. júna 1990, GURI č. 135 z 12. júna 1990, ďalej len „zákon č. 142/90“) uskutočnil v Taliansku reformu právnych organizačných nástrojov poskytnutých obciam na účely správy služieb vo verejnom záujme, najmä v oblastiach distribúcie vody, plynu, elektriny a v oblasti dopravy. Článok 22 uvedeného zákona v zmení zmien a doplnení stanovuje obciam možnosť založiť spoločnosti v rôznych právnych formách na účely poskytovania služieb vo verejnom záujme. Medzi nimi sa nachádza možnosť založiť obchodné spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzením s väčšinovou kapitálovou účasťou verejnoprávnych subjektov (ďalej len „spoločnosti podľa zákona č. 142/90“). Žalobkyňa je spoločnosťou podľa zákona č. 142/90.

3

V tomto kontexte sa na základe článku 9a legge no 488 di conversione in legge, con modificazioni, del decreto-legge 1o luglio 1986, no 318, recante provvedimenti urgenti per la finanza locale (zákon č. 488 o zmene na zákon a o doplnení zákonného dekrétu č. 318 z 1. júla 1986 o zavedení súrnych opatrení v prospech miestnych financií z 9. augusta 1986, GURI č. 190 z 18. augusta 1986), poskytli v rokoch 1994 až 1998 úvery so zvýhodnenou úrokovou sadzbou od Cassa Depositi e Prestiti (ďalej len „CDDPP“) spoločnostiam podľa zákona č. 142/90, ktoré poskytovali služby vo verejnom záujme (ďalej len „úvery CDDPP“).

4

Okrem toho na základe ustanovení článku 3 ods. 69 a 70 legge no 549 (su) misure di razionalizzazione della finanza pubblica (zákon č. 549 o opatreniach na racionalizáciu verejných financií z 28. decembra 1995, riadna príloha ku GURI č. 302 z 29. decembra 1995, ďalej len „zákon č. 549/95“) v spojení s ustanoveniami decreto-legge no 331 (su) armonizzazione delle disposizioni in materia di imposte sugli oli minerali, sull’alcole, sulle bevande alcoliche, sui tabacchi lavorati e in materia di IVA con quelle recate da direttive CEE e modificazioni conseguenti a detta armonizzazione, nonché disposizioni concernenti la disciplina dei centri autorizzati di assistenza fiscale, le procedure dei rimborsi di imposta, l’esclusione dall’ILOR dei redditi di impresa fino all’ammontare corrispondente al contributo diretto lavorativo, l’istituzione per il 1993 di un’imposta erariale straordinaria su taluni beni ed altre disposizioni tributarie (zákonný dekrét č. 331 z 30. augusta 1993 o harmonizácii predpisov v oblasti daní v rôznych oblastiach, GURI č. 203 z 30. augusta 1993, ďalej len „zákonný dekrét č. 331/93“) sa v prospech spoločností podľa zákona č. 142/90 zaviedli tieto opatrenia:

5

V nadväznosti na sťažnosť týkajúcu sa uvedených opatrení Komisia listami z 12. mája, zo 16. júna a z 21. novembra 1997 žiadala talianske orgány o informácie v tejto súvislosti.

6

Listom zo 17. decembra 1997 talianske orgány poskytli časť požadovaných informácií. Následne došlo na žiadosť talianskych orgánov 19. januára k vzájomnému stretnutiu.

7

Listom zo 17. mája 1999 Komisia talianskym orgánom oznámila svoje rozhodnutie o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES. Toto rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES C 220, s. 14).

8

Po prijatí pripomienok od tretích dotknutých osôb a talianskych orgánov Komisia viackrát požiadala tieto orgány o doplňujúce informácie. Došlo tiež k stretnutiam medzi Komisiou na jednej strane a talianskymi orgánmi, ako aj tretími dotknutými osobami na strane druhej.

9

Niektoré spoločnosti podľa zákona č. 142/90, ako žalobkyňa AEM SpA a Azienda Mediterranea Gas e Acqua SpA (AMGA), ktoré následne podali žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu, ktoré je predmetom tejto veci (respektíve vecí T-301/02 a T-300/02), najmä tvrdili, že tri druhy predmetných opatrení nie sú štátnou pomocou.

10

Talianske orgány a Confederazione Nazionale dei Servizi (Confservizi), konfederácia zoskupujúca najmä podniky podľa zákona č. 142/90 a osobitné obecné podniky v Taliansku, majú v podstate rovnaké stanovisko.

11

Naopak Bundesverband der deutschen Industrie e.V. (BDI), nemecké združenie priemyslu a poskytovateľov s tým súvisiacich služieb, sa domnievalo, že predmetné opatrenia by mohli vyvolať skreslenia hospodárskej súťaže nielen v Taliansku, ale aj v Nemecku.

12

Rovnako tiež Gas-it, talianske združenie súkromný podnikov v oblasti distribúcie plynu, vyhlásilo, že predmetné opatrenia, najmä oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb, sú štátnou pomocou.

13

Dňa 5. júna 2002 prijala Komisia rozhodnutie 2003/193/ES o štátnej pomoci vo forme daňových oslobodení a zvýhodnených úverov poskytnutých Talianskom podnikom podľa zákona č. 142/90 (Ú. v. ES L 77, 2003, s. 21, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

14

Komisia najskôr zdôrazňuje, že jej preskúmanie sa týka len schém pomoci všeobecného dosahu zavedených spornými opatreniami, a nie individuálnej pomoci poskytnutej rôznym podnikom, a preto je jej preskúmanie v napadnutom rozhodnutí všeobecné a abstraktné. V tomto ohľade vyhlasuje, že Talianska republika „neposkytla daňové výhody individuálne a v rámci poskytnutia informácií nevyhnutných pre jej posúdenie [jej] neoznámila… žiaden individuálny prípad pomoci“. Komisia uvádza, že sa preto považovala za povinnú pristúpiť k všeobecnému a abstraktnému preskúmaniu sporných schém, jednak čo sa týka ich kvalifikácie, ako aj čo sa týka ich zlučiteľnosti so spoločným trhom (odôvodnenia č. 42 až 45 napadnutého rozhodnutia).

15

Podľa Komisie sú úvery CDDPP a trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb štátnou pomocou. Poskytnutie takýchto výhod zo štátnych zdrojov spoločnostiam podľa zákona č. 142/90 má totiž za následok posilnenie ich konkurenčného postavenia na trhu vo vzťahu k všetkým ostatným podnikom, ktoré by chceli poskytovať také isté služby (odôvodnenia č. 48 až 75 napadnutého rozhodnutia). Sporné opatrenia sú nezlučiteľné so spoločným trhom, pretože nespĺňajú podmienky článku 87 ods. 2 a 3 ES, ani podmienky článku 86 ods. 2 ES, a navyše porušujú článok 43 ES (odôvodnenie č. 94 až 122 napadnutého rozhodnutia).

16

Naopak oslobodenie od poplatkov z prevodu nie je podľa Komisie štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 ES, keďže tieto poplatky sú splatné pri zakladaní nového hospodárskeho subjektu alebo pri prevode aktív medzi rôznymi hospodárskymi subjektmi. Z vecného hľadiska však obecné podniky na jednej strane a spoločnosti podľa zákona č. 142/90 na strane druhej predstavujú ten istý hospodársky subjekt. Im priznané oslobodenie od týchto poplatkov je teda odôvodnené povahou alebo štruktúrou systému (odôvodnenia č. 76 až 81 napadnutého rozhodnutia).

17

Výrok napadnutého rozhodnutia znie takto:

„Článok 1

Oslobodenie od poplatkov z prevodu… nie je štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 [ES].

Článok 2

Trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb… a výhody vyplývajúce z úverov [CDDPP…] sú štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 [ES].

Táto pomoc nie je zlučiteľná so spoločným trhom.

Článok 3

Taliansko prijme všetky nevyhnutné opatrenia, aby mohlo od príjemcu pomoci požadovať, aby vrátil protiprávne poskytnutú pomoc opísanú v článku 2.

K vymáhaniu pomoci dochádza okamžite podľa vnútroštátnych procesných predpisov v tej miere, v ktorej umožňujú účinný a okamžitý výkon [napadnutého] rozhodnutia.

Pomoc, ktorá sa má vymôcť, zahŕňa úroky odo dňa, keď príjemca prijal protiprávnu pomoc, až do dňa jej skutočného vrátenia. Tieto úroky sa vypočítajú na základe referenčnej sadzby na výpočet subvenčného ekvivalentu regionálnej pomoci.

…“

18

Návrhom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 30. septembra 2002 žalobkyňa podala túto žalobu.

19

Podaniami doručenými do kancelárie Súdu prvého stupňa 29. novembra a 2. decembra 2002 ACSM Como SpA a AEM — Azienda Energetica Metropolitana Torino SpA požiadali o povolenie vstupu do tohto konania ako vedľajší účastníci konania na podporu návrhov žalobkyne. Uznesením z 12. mája 2003 predseda piatej rozšírenej komory Súdu prvého stupňa (v pôvodnom zložení) povolil tieto vstupy vedľajších účastníkov do konania. Vedľajší účastníci podali svoje vyjadrenia a ostatní účastníci konania podali pripomienky k nim v stanovených lehotách.

20

Osobitným podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 6. januára 2003 podala Komisia námietku neprípustnosti na základe článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.

21

Dňa 14. marca 2003 žalobkyňa podala svoje pripomienky k námietke neprípustnosti.

22

Dňa 8. augusta 2002 Talianska republika podala na Súdny dvor žalobu o neplatnosť proti napadnutému rozhodnutiu, ktorá bola zapísaná do registra pod číslom C-290/02. Súdny dvor konštatoval, že táto žaloba a žaloby vo veciach T-292/02, T-297/02, T-300/02, T-301/02 a T-309/02 mali rovnaký predmet, konkrétne zrušenie napadnutého rozhodnutia, a boli prepojené, pretože žalobné dôvody predložené v každej z týchto vecí sa v širokej miere prekrývali. Uznesením z 10. júna 2003 Súdny dvor prerušil konanie vo veci C-290/02 podľa článku 54 tretieho odseku svojho štatútu až do vyhlásenia rozhodnutia Súdu prvého stupňa, ktorým sa ukončia konania vo veciach T-292/02, T-297/02, T-300/02, T-301/02 a T-309/02.

23

Uznesením z 8. júna 2004 Súdny dvor rozhodol o postúpení veci C-290/02 na Súd prvého stupňa, ktorý nadobudol právomoc rozhodovať o žalobách podaných členskými štátmi proti Komisii na základe ustanovení článku 2 rozhodnutia Rady 2004/407/ES, Euratom, z 26. apríla 2004, ktorým sa menia a dopĺňajú články 51 a 54 protokolu o štatúte Súdneho dvora (Ú. v. EÚ L 132, s. 5; Mim. vyd. 01/005, s. 85). V dôsledku toho bola táto vec kanceláriou Súdu prvého stupňa zapísaná do registra pod číslom T-222/04.

24

Uznesením z 5. augusta 2004 Súd prvého stupňa rozhodol, že o námietke neprípustnosti podanej Komisiou a o veci samej rozhodne súčasne.

25

Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (ôsma rozšírená komora) rozhodol o začatí ústneho konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 rokovacieho poriadku položil účastníkom konania písomné otázky, na ktoré v stanovenej lehote odpovedali.

26

Uznesením predsedu ôsmej rozšírenej komory Súdu prvého stupňa z 13. marca 2008 boli veci T-292/02, T-297/02, T-300/02, T-301/02, T-309/02, T-189/03 a T-222/04 spojené na účely ústneho konania v súlade s článkom 50 rokovacieho poriadku.

27

Na pojednávaní, ktoré sa konalo 16. apríla 2008, boli vypočuté prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky Súdu prvého stupňa.

28

Žalobkyňa podporovaná vedľajšími účastníkmi konania navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

29

Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

30

Komisia najskôr spochybňuje záujem žalobkyne na konaní v rozsahu, v ktorom sa jej žaloba týka zrušenia článku 2 napadnutého rozhodnutia týkajúceho sa úverov CDDPP. Žalobkyňa totiž možnosť takýchto úverov nevyužila.

31

Komisia ďalej spochybňuje aktívnu legitimáciu žalobkyne. Žalobkyňa totiž údajne nie je osobne dotknutá napadnutým rozhodnutím v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.

32

Komisia v podstate uvádza, že napadnuté rozhodnutie sa musí kvalifikovať ako všeobecne platný akt, pretože sa týka schémy pomoci, a teda neurčeného a neurčiteľného počtu podnikov vymedzených v závislosti od všeobecného kritéria, akým je to, že patrí do určitej kategórie podnikov. Všeobecný dosah, a teda normatívnu povahu určitého aktu, totiž podľa nej nemôže spochybniť možnosť viac či menej presne stanoviť počet alebo dokonca identitu právnych subjektov, na ktoré sa v danom okamihu uplatňuje, pokiaľ je nesporné, že k tomuto uplatneniu dochádza v objektívnej právnej a skutkovej situácii vymedzenej týmto aktom, ktorá súvisí s účelom tohto aktu.

33

Podľa Komisie na to, aby bol jednotlivec osobne dotknutý určitým všeobecne platným aktom, musí tento akt poškodzovať jeho osobitné práva, alebo inštitúcia, ktoré je jeho autorom, musí byť nútená zohľadniť dôsledky tohto aktu v situácii tohto jednotlivca. Komisia sa však domnieva, že v prejednávanej veci to tak nie je. Napadnuté rozhodnutie by sa totiž odrazilo na situácii všetkých podnikov, ktoré mali prospech zo sporných opatrení. V dôsledku toho by nedošlo k porušeniu konkrétnych práv určitých podnikov, ktoré by sa mohli líšiť vo vzťahu k akémukoľvek inému podniku, ktorý mal prospech zo sporných opatrení. Navyše Komisia pri prijímaní napadnutého rozhodnutia nemusela a ani nemohla zohľadniť dôsledky svojho rozhodnutia na situáciu konkrétneho podniku. Ani vyhlásenie nezlučiteľnosti, ani príkaz vymáhať obsiahnutý v napadnutom rozhodnutí, neodkazovali na situáciu individuálnych príjemcov.

34

Podľa Komisie je jej analýza potvrdená judikatúrou, ktorá existuje v oblasti štátnej pomoci, podľa ktorej skutočnosť, že príjemcovia schémy pomoci vyhlásenej za nezlučiteľnú so spoločným trhom, nestačí na preukázanie osobnej dotknutosti v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.

35

Neskoršie veci nespochybňujú ustálenú judikatúru. Riešenie prijaté v rozsudku Súdneho dvora z 19. októbra 2000, Taliansko a Sardegna Lines/Komisia (C-15/98 a C-105/99, Zb. s. I-8855, ďalej len „rozsudok Sardegna Lines“), nemožno podľa Komisie uplatniť na všetky žaloby podané príjemcami schémy pomoci vyhlásenej za protiprávnu a nezlučiteľnú, ktorej vymáhanie sa nariadilo. K tomuto záveru sa musí dospieť najmä vtedy, keď bola schéma pomoci, ako v prejednávanej veci, preskúmaná abstraktným spôsobom. Navyše vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Sardegna Lines, sa žalobkyni v skutočnosti poskytla individuálna pomoc, pretože išlo o poskytnutie výhody na základe aktu prijatého podľa regionálneho zákona charakterizovaného širokou mierou diskrečnej právomoci. Navyše bola táto situácia predmetom pozorného skúmania v rámci vyšetrovacieho konania vo veci formálneho zisťovania.

36

Skutkové okolnosti prejednávanej veci sa tiež líšia od tých, ktoré viedli k rozsudku Súdneho dvora z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia (C-298/00 P, Zb. s. I-4087, ďalej len „rozsudok Alzetta“), v tom zmysle, že v prejednávanej veci Komisia nepoznala ani presný počet, ani identitu príjemcov spornej pomoci, nedisponovala všetkými relevantnými informáciami, ani nepoznala výšku poskytnutej pomoci v jednotlivých prípadoch. Navyše v tomto prípade sa trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb uplatňovalo automaticky, kým sporné pomoci vo veci, ktorá viedla k už citovanému rozsudku Alzetta, boli poskytnuté prostredníctvom následného aktu.

37

V rozpore s tvrdeniami žalobkyne nie je na účely prípustnosti dôležité poznanie identity určitého podniku, ale skutočnosť, že pozornosť Komisie budili vlastnosti prejednávanej veci, ktoré odôvodňovali osobitné preskúmanie. V napadnutom rozhodnutí Komisia uviedla, že sa jej neposkytla žiadna informácia, ktorá by preukazovala, že sporné opatrenia neboli vo vzťahu k žalobkyni pomocou, alebo boli existujúcou pomocou či pomocou zlučiteľnou so spoločným trhom.

38

V každom prípade ani účasť na konaní vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES, ani príkaz na vymáhanie obsiahnutý v napadnutom rozhodnutí podľa Komisie nestačia na individualizáciu žalobkyne. Keďže žaloby podané potenciálnymi príjemcami oznámenej schémy pomoci nie sú v zmysle článku 230 ES prípustné, malo by to isté platiť aj pre žaloby podané príjemcami neoznámenej schémy pomoci.

39

Nakoniec vyhlásenie žaloby podanej v prejednávanej veci žalobkyňou za neprípustnú neporušuje zásadu účinnej súdnej ochrany, keďže opravné prostriedky upravené článkami 241 ES a 234 ES sú dostatočné (rozsudok Súdneho dvora z 25. júla 2002, Unión de Pequeños Agricultores/Rada, C-50/00 P, Zb. s. I-6677).

40

Čo sa týka aktívnej legitimácie, žalobkyňa v podstate tvrdí, že je osobne dotknutá tým, že je spoločnosťou podľa zákona č. 142/90, teda podnikom, na ktorý sa vzťahuje schéma pomoci spochybňovaná v napadnutom rozhodnutí.

41

Podľa článku 230 štvrtého odseku ES môže fyzická alebo právnická osoba podať žalobu proti rozhodnutiu adresovanému inej osobe len vtedy, ak sa jej toto rozhodnutie priamo a osobne dotýka.

42

Podľa ustálenej judikatúry sa iná fyzická alebo právnická osoba ako osoba, ktorej je rozhodnutie určené, môže považovať za osobne dotknutú týmto rozhodnutím len vtedy, ak sa jej dotýka na základe jej určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ju charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe a tým ju individualizuje podobným spôsobom, ako by bola individualizovaná osoba, ktorej je akt určený (rozsudky Súdneho dvora z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, Zb. s. 197, 223, a z 2. apríla 1998, Greenpeace Council a i./Komisia, C-321/95 P, Zb. s. I-1651, body 7 a 28).

43

Súdny dvor rozhodol, že podnik v zásade nemôže podať žalobu o neplatnosť voči rozhodnutiu Komisie, ktorým zakazuje odvetvovú schému pomoci, ak je týmto rozhodnutím dotknutý len z dôvodu svojej príslušnosti k predmetnému odvetviu a z dôvodu svojho postavenia potenciálneho príjemcu tejto schémy. Takéto rozhodnutie sa totiž s ohľadom na žalobcu javí ako všeobecne platné opatrenie, ktoré sa uplatňuje na objektívne určené situácie a zahŕňa právne účinky voči určitej kategórii osôb vymedzenej všeobecným a abstraktným spôsobom (pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. februára 1988, Van der Kooy a i./Komisia, 67/85, 68/85 a 70/85, Zb. s. 219, bod 15, a rozsudok Alzetta, už citovaný v bode 36 vyššie, bod 37 a tam citovanú judikatúru).

44

Súdny dvor však v bodoch 34 a 35 rozsudku Sardegna Lines, už citovaného v bode 35 vyššie, tiež rozhodol, že vzhľadom na to, že podnik Sardegna Lines bol predmetným rozhodnutím v tejto veci dotknutý nielen ako podnik v odvetví námornej dopravy na Sardínii, ktorý je potenciálnym príjemcom schémy pomoci sardínskym vlastníkom lodí, ale aj ako skutočný príjemca individuálnej pomoci poskytnutej na základe tejto schémy, ktorej vymáhanie nariadila Komisia, bol uvedeným rozhodnutím osobne dotknutý a že jeho žaloba namierená proti tomuto rozhodnutiu bola prípustná (pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Alzetta, už citovaný v bode 36 vyššie, bod 39).

45

Preto je potrebné preskúmať, či je žalobkyňa skutočným príjemcom individuálnej pomoci poskytnutej na základe odvetvovej schémy pomoci, ktorej vymáhanie nariadila Komisia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. septembra 2007, Salvat père & fils a i./Komisia, T-136/05, Zb. s. II-4063, bod 70).

46

V tomto ohľade treba zdôrazniť, že z odpovede žalobkyne na písomné otázky položené v tejto súvislosti Súdom prvého stupňa vyplýva, že žalobkyňa je skutočným príjemcom individuálnej pomoci poskytnutej v rámci spornej schémy pomoci. Žalobkyňa totiž tvrdí, že sa jej poskytlo trojročné oslobodenie od dane z príjmu právnických osôb v rokoch 1998 a 1999. Talianska republika proti tomuto tvrdeniu neprotirečila.

47

Po druhé z článku 3 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia nariadila vymáhanie predmetnej pomoci.

48

Z predchádzajúceho vyplýva, že žalobkyňa je napadnutým rozhodnutím dotknutá v tej časti, v ktorej sa týka trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb.

49

Čo sa týka priamej dotknutosti žalobkyne, keďže článok 3 napadnutého rozhodnutia zaväzuje Taliansku republiku, aby prijala všetky nevyhnutné opatrenia na to, aby od príjemcu vymohla vrátenie pomoci opísanej v článku 2 uvedeného rozhodnutia, ktorá mu bola priznaná protiprávne, a keďže sa žalobkyni táto pomoc poskytla a musí ju vrátiť, musí sa žalobkyňa považovať za priamo dotknutú týmto rozhodnutím (pozri v tomto zmysle rozsudok Salvat père & fils a i./Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 75).

50

Z návrhu na začatie konania a z odpovede žalobkyne na otázky položené Súdom prvého stupňa naopak vyplýva, že žalobkyni sa počas dotknutého obdobia neposkytli úvery CDDPP.

51

Preto treba konštatovať, že žalobkyňa sa nemôže považovať za osobne dotknutú napadnutým rozhodnutím v časti, v ktorej sa týka úverov CDDPP.

52

Z predchádzajúceho vyplýva, že táto žaloba je prípustná v rozsahu, v ktorom sa týka časti napadnutého rozhodnutia týkajúcej sa trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb.

53

Na podporu svojej žaloby uvádza žalobkyňa päť žalobných dôvodov založených v tomto poradí:

54

V rámci tohto žalobného dôvodu sa žalobkyňa najmä odvoláva na porušenie článku 88 ES a nariadenia č. 659/1999. Domnieva sa, že Komisia uskutočnila abstraktné a neúplné vyšetrovanie v tom zmysle, že sa držala „všeobecného a abstraktného preskúmania“ sporného opatrenia bez toho, aby pristúpila ku konkrétnemu posúdenia rôznych situácií. Napadnuté rozhodnutie preto nie je dostatočne odôvodnené.

55

Sporné opatrenie sa v praxi podľa žalobkyne vzťahovalo na skupinu situácií výrazne sa líšiacich jednak z právneho, jednak z vecného hľadiska a uplatňovalo sa na podniky rôznej veľkosti. Žalobkyňa spresňuje, že tieto podniky pôsobili v rôznych hospodárskych odvetviach, podliehali rôznym právnym úpravám a z hľadiska hospodárskej súťaže ich charakterizovali rôzne trhové podmienky.

56

Žalobkyňa uznáva, že Komisia má právomoc skúmať schému pomoci bez toho, aby musela analyzovať pomoci priznané na základe tejto schémy v jednotlivých individuálnych prípadoch. Napriek tomu sa však žalobkyňa domnieva, že v dôsledku neexistencie podrobnejšieho preskúmania Komisia nemohla dospieť k záveru, že sporné opatrenie poskytovalo „príjemcom vo vzťahu k ich konkurentom citeľnú výhodu“. Preukázanie existencie výhody je však nevyhnutné na kvalifikáciu určitého opatrenia ako štátnej pomoci (rozsudok Súdneho dvora zo 17. júna 1999, Belgicko/Komisia, nazývaný „Maribel a/b“, C-75/97, Zb. s. I-3671, bod 48).

57

V tomto ohľade sa žalobkyňa domnieva, že Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe pristúpila ku konkrétnemu posúdeniu rôznych dotknutých odvetví s cieľom napraviť vážne opomenutia, ku ktorým došlo pri vyšetrovaní veci a odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Toto oneskorené posúdenie však Súd prvého stupňa musí odmietnuť.

58

Podľa žalobkyne Komisia uznáva nedostatočnosť svojho preskúmania. V odôvodneniach č. 72, 85 a 126 napadnutého rozhodnutia totiž na jednej strane uvádza možnosť, že jednotlivé individuálne pomoci by mohli byť uznané za zlučiteľné so spoločným trhom na základe pravidla de minimis alebo preto, že ide o existujúcu pomoc, alebo by mohli byť uznané za zlučiteľné so spoločným trhom z dôvodov vlastných prejednávanej veci. Na druhej strane Komisia tvrdí, že talianske orgány jej neposkytli dostatočné informácie na to, aby pristúpila k individuálnemu preskúmaniu situácie príjemcov pomoci. Žalobkyňa vyvracia toto tvrdenie. Hoci by sa aj pripustila nedostatočnosť informácií, Komisia bola podľa žalobkyne povinná podať nové žiadosti o informácie predtým, ako prijala napadnuté rozhodnutie, ktoré si navyše vyžiadalo dlhé, konkrétne päťročné obdobie prešetrovania.

59

Vedľajší účastníci sa v súvislosti s týmto žalobným dôvodom pripájajú k stanovisku a k argumentácii žalobkyne.

60

Komisia najskôr uvádza, že z dôvodu všeobecnosti a abstraktnosti sporných opatrení, heterogénnosti situácií, na ktoré sa tieto opatrenia vzťahovali, a neexistencie úplných a spoľahlivých informácií o jednotlivých príjemcoch sa musela obmedziť na preskúmanie sporných opatrení a ponechať posúdenie jednotlivých prípadov na fázu výkonu napadnutého rozhodnutia. V každom prípade v odpovedi na tvrdenie žalobkyne týkajúce sa dĺžky prešetrovania Komisia uvádza, že nemala nijaký dôvod žiadať o doplňujúce informácie a tým ešte viac spomaliť konanie.

61

Na úvod treba pripomenúť, že v prejednávanej veci je spornou schéma pomoci so všeobecným rozsahom, a nie individuálna pomoc.

62

V prípade schémy pomoci sa môže Komisia obmedziť na skúmanie všeobecných a abstraktných charakteristík predmetnej schémy bez toho, aby bola povinná skúmať každý osobitný prípad uplatnenia, s cieľom overiť, či táto schéma obsahuje prvky štátnej pomoci (pozri rozsudok Súdneho dvora z 15. decembra 2005, Unicredito Italiano, C-148/04, Zb. s. I-11137, bod 67 a tam citovanú judikatúru).

63

V prejednávanej veci treba najskôr konštatovať, že sporná schéma pomoci sa vzťahuje na osobitnú kategóriu podnikov, konkrétne spoločností podľa zákona č. 142/90. Skutočnosť, že podnik je takouto spoločnosťou, je jedinou podmienkou vyžadovanou pre požívanie výhod tejto schémy.

64

Následne treba konštatovať, že uplatnenie trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb sa neobmedzuje na osobitné služby. Ako totiž pripustila žalobkyňa, podniky, na ktoré sa táto schéma vzťahuje, pôsobia vo veľmi odlišných hospodárskych oblastiach. V prejednávanej veci však ide o jedinú schému pomoci zahŕňajúcu množstvo odvetví, a nie o rôzne schémy pomoci roztriedené podľa činnosti alebo dotknutého trhu. Na základe tejto skutočnosti nebola Komisia pri posúdení účinkov trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb povinná zohľadniť každý druh činnosti alebo trhu (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 14. októbra 1987, Nemecko/Komisia, 248/84, Zb. s. 4013, bod 18; Maribel a/b, už citovaný v bode 56 vyššie, bod 48, a zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, C-310/99, Zb. s. I-2289, body 89 až 91).

65

Z vyššie uvedenej judikatúry tiež vyplýva, že Komisia nie je povinná skúmať schému pomoci tak, že by zároveň posudzovala jednotlivé prípady jej uplatnenia, najmä preto, lebo takáto povinnosť by mohla zmenšiť účinnosť jej kontrolnej právomoci v oblasti štátnej pomoci. Komisia preto nie je povinná žiadať ex offo informácie týkajúce sa konkrétnych prípadov uplatnenia spornej schémy. V dôsledku toho sa táto výhrada musí zamietnuť.

66

Napadnuté rozhodnutie je teda v tomto ohľade dostatočne odôvodnené. Vyplýva z neho totiž, že Komisia zdôraznila, že jej preskúmanie sa týkalo len schém pomoci zavedených spornými opatreniami, a nie individuálnej pomoci poskytnutej rôznym podnikom. Navyše z predchádzajúceho vyplýva, že Komisia sa môže obmedziť na analýzu všeobecných a abstraktných vlastností schémy pomoci na účely posúdenia, či táto schéma zahŕňa štátnu pomoc a či je táto pomoc zlučiteľná so spoločným trhom.

67

Z predchádzajúceho vyplýva, že prvý žalobný dôvod sa musí zamietnuť.

68

V rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb nie je štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 ES a že Komisia v tomto ohľade porušila povinnosť odôvodnenia.

69

Žalobný dôvod sa delí na dve časti.

70

V rámci prvej časti žalobkyňa pripomína, že predbežnou podmienkou na to, aby sa dospelo k záveru, že schéma pomoci narúša hospodársku súťaž v zmysle článku 87 ES, je, že podniky príjemcov tejto schémy skutočne pôsobia na konkurenčnom trhu.

71

V podstate uvádza, že v čase, keď platilo trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb, a aj potom, poskytovanie rôznych miestnych služieb vo verejnom záujme nebolo otvorené pre hospodársku súťaž. Odvetvie predaja elektrickej energie, v ktorom mal každý podnik vyrábajúci energiu povinnosť predávať držiteľovi monopolu, bolo liberalizované až v roku 1999 na základe prebratia smernice Európskeho parlamentu a Rady 96/92/ES z 19. decembra 1996 o spoločnej právnej úprave vnútorného trhu s elektrickou energiou (Ú. v. ES L 27, 1997, s. 20; Mim. vyd. 12/002, s. 3). Distribúcia plynu ako taká zas bola liberalizovaná až v roku 2000, keď Taliansko prebralo smernicu Európskeho parlamentu a Rady 98/30/ES z 22. júna 1998 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom (Ú. v. ES L 204, s. 1; Mim. vyd. 12/002, s. 28). Navyše distribúcia elektrickej energie, oblasť mestského kúrenia, ako aj trh s vodohospodárskymi službami boli vyňaté z hospodárskej súťaže. Z týchto skutočností teda vyplýva, že predmetné oblasti miestnych služieb vo verejnom záujme sa liberalizovali až po období uplatnenia trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb.

72

Okrem toho počas obdobia uplatnenia trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb boli možnosti súťaženia o poskytnutie miestnych služieb vo verejnom záujme len výnimočné.

73

Žalobkyňa tiež tvrdí, že podniky príjemcovia trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb sa mohli zúčastniť na verejných obstarávaniach na zabezpečenie poskytovania služieb mimo ich geografickej oblasti pôvodu len výnimočne, pričom v odvetví elektriny nikdy. Zákazky zadávané napríklad v oblasti vôd boli početné, týkali sa však malých súm a nevzťahovali sa na poskytnutie služby ako takej.

74

Podľa žalobkyne trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb nebolo takej povahy, aby narúšalo hospodársku súťaž, a to z troch dôvodov: po prvé spoločnosti podľa zákona č. 142/90 si nemohli samy určovať ceny na základe predpisov upravujúcich dotknuté odvetvia; po druhé im boli udelené dlhodobé koncesie alebo oprávnenia, ktorých platnosť neuplynula počas obdobia platnosti trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb; po tretie ich príjmy boli predovšetkým určené na financovanie príjmov referenčných obcí a boli vyplácané akcionárom.

75

Preto je podľa žalobkyne nemožné tvrdiť, že na trhoch dotknutých trojročným oslobodením od dane z príjmov právnických osôb v oblastiach, v ktorých pôsobí žalobkyňa, prebiehala hospodárska súťaž.

76

V rámci druhej časti tohto žalobného dôvodu žalobkyňa v podstate tvrdí, že tým, že preukázala neexistenciu hospodárskej súťaže na zohľadňovaných trhoch, sa otázka existencie vplyvu na obchod medzi členskými štátmi stala irelevantnou.

77

V tomto ohľade sa domnieva, že tvrdenie Komisie v odôvodnení č. 68 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého „je trh s koncesiami na ‚miestne služby vo verejnom záujme‘ trhom otvoreným hospodárskej súťaži Spoločenstva“ je apodiktické a abstraktné.

78

Žalobkyňa sa navyše domnieva, že vzhľadom na neexistenciu dôkazov o prekážke obchodu vnútri Spoločenstva si Komisia nesplnila povinnosť vyčerpávajúcim spôsobom odôvodniť kvalifikáciu trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb ako štátnej pomoci. Komisia v napadnutom rozhodnutí výlučne abstraktne a hypoteticky predpokladala hrozbu pre hospodársku súťaž vyplývajúcu z rozšírenia činností spoločností podľa zákona č. 142/90 na iné činnosti, ako sú tie, ktoré vyplývajú z verejných koncesií, alebo z daňových výhod, ktoré sa im poskytli, a to bez uskutočnenia overenia reálnosti týchto skutkových okolností či uskutočnenia konkrétnej analýzy rôznych hospodárskych odvetví.

79

Vedľajší účastníci konania sa pripájajú k stanovisku a argumentácii žalobkyne.

80

Komisia namieta proti všetkým uvedeným tvrdeniam a domnieva sa, že napadnuté rozhodnutie je dostatočne odôvodnené.

81

Na úvod treba pripomenúť, že kvalifikácia opatrenia ako štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES si vyžaduje, aby sa splnili všetky podmienky uvedené v tomto ustanovení. Po prvé musí ísť o zásah zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov. Po druhé musí byť tento zásah spôsobilý ovplyvniť obchod medzi štátmi. Po tretie musí poskytovať selektívnu výhodu. Po štvrté musí narúšať alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže (pozri rozsudky Súdneho dvora z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C-280/00, Zb. s. I-7747, ďalej len „rozsudok Altmark“, body 74 a 75 a tam citovanú judikatúru, a z 3. marca 2005, Heiser, C-172/03, Zb. s. I-1627, bod 27).

82

Žalobkyňa v prejednávanej veci tvrdí, že podmienky týkajúce sa ovplyvnenia obchodu vnútri Spoločenstva a vplyvu na hospodársku súťaž nie sú splnené.

83

V rámci svojho posúdenia týchto dvoch podmienok nie je Komisia povinná preukázať skutočný vplyv pomoci na obchod medzi členskými štátmi a skutočné skreslenie hospodárskej súťaže, ale len preskúmať, či uvedená pomoc môže tento obchod ovplyvniť a narušiť hospodársku súťaž (pozri rozsudok Unicredito Italiano, už citovaný v bode 62 vyššie, bod 54 a tam citovanú judikatúru).

84

Taktiež treba pripomenúť, že v prípade schémy pomoci sa Komisia môže obmedziť na skúmanie vlastností predmetnej schémy, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia mohla posúdiť, či je táto schéma vzhľadom na ňou stanovené podmienky takej povahy, že poskytuje výhody výlučne podnikom, ktoré sa zúčastňujú na obchode medzi členskými štátmi (rozsudok Taliansko/Komisia, už citovaný v bode 64 vyššie).

85

Navyše treba pripomenúť, že každá pomoc poskytnutá podniku, ktorý vykonáva svoje činnosti na trhu Spoločenstva, môže spôsobiť skreslenie hospodárskej súťaže a ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. marca 2002, Diputación Foral de Álava/Komisia, T-92/00 a T-103/92, Zb. s. II-1385, bod 72 a tam citovanú judikatúru).

86

Navyše neexistuje prah alebo percentuálny podiel, pri ktorom sa možno domnievať, že ak nebol dosiahnutý, obchod medzi členskými štátmi nebol ovplyvnený. Relatívne nízka úroveň pomoci alebo relatívne malá veľkosť podniku príjemcu pomoci totiž a priori nevylučujú možnosť, že obchod medzi členskými štátmi bol ovplyvnený (rozsudky Súdneho dvora z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, nazývaný „Tubemeuse“, C-142/87, Zb. s. I-959, bod 43; zo 14. septembra 1994, Španielsko/Komisia, C-278/92 až C-280/92, Zb. s. I-4103, bod 42, a rozsudok Altmark, už citovaný v bode 81 vyššie, bod 81).

87

Súdny dvor navyše uviedol, že nemožno nijako vylúčiť, že poskytnutie verejnej dotácie podniku, ktorý poskytuje len služby miestnej a regionálnej prepravy a neposkytuje služby prepravy mimo svojho štátu pôvodu, môže napriek tomu mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi v zmysle článku 87 ods. 1 ES. Ak totiž členský štát poskytne verejnú dotáciu určitému podniku, poskytovanie prepravných služieb takýmto podnikom sa môže zachovať alebo zvýšiť, čoho dôsledkom bude, že sa znížia možnosti poskytovania prepravných služieb na trhu takéhoto štátu podnikom, ktoré majú sídlo v iných členských štátoch (rozsudok Altmark, už citovaný v bode 81 vyššie, body 77 a 78).

88

Čo sa týka podmienky týkajúcej sa vplyvu na hospodársku súťaž, treba v prejednávanej veci konštatovať, že hoci žalobkyňa tvrdila, že spoločnosti podľa zákona č. 142/90 nepôsobili na trhoch otvorených hospodárskej súťaži, pričom osobitne odkazuje na vlastné oblasti činnosti, neposkytla žiadny právoplatný dôkaz na podporu tvrdenia, podľa ktorého oblasti miestnych služieb vo verejnom záujme neboli v danom období otvorené hospodárskej súťaži. V tomto ohľade treba pripomenúť, že v prejednávanej veci ide o schému pomoci zahrnujúcu množstvo oblastí, a nie o rôzne schémy, z ktorých by sa každá týkala osobitnej oblasti.

89

Skutočnosť, že sa sporná schéma pomoci uplatňuje len na spoločnosti podľa zákona č. 142/90 bez ohľadu na ich činnosti a okolnosť, že tieto podniky skutočne pôsobia v rôznych oblastiach hospodárstva, vrátane tých, ktoré sú otvorené hospodárskej súťaži, postačujú na vyvodenie záveru, že predmetné opatrenie môže ako také ovplyvniť hospodársku súťaž a obchod medzi členskými štátmi.

90

V tomto ohľade treba uviesť, že ako uviedla Komisia v odôvodneniach č. 73 a 84 napadnutého rozhodnutia, pre určité z dotknutých odvetví, ako napríklad odvetvia farmaceutických výrobkov, odpadov, plynu, elektriny a vôd, bol v okamihu nadobudnutia platnosti sporných opatrení charakteristický aspoň určitý stupeň hospodárskej súťaže.

91

Navyše sa musí konštatovať, že v odvetviach činností spoločností podľa zákona č. 142/90 podniky súťažia o poskytnutie koncesií na miestne služby vo verejnom záujme v rôznych obciach a že trh uvedených koncesií je otvorený hospodárskej súťaži (odôvodnenia č. 67 a 68 napadnutého rozhodnutia).

92

Tvrdenie založené na neexistencii hospodárskej súťaže, a teda vplyvu na obchod medzi členskými štátmi z dôvodu, že dotknuté služby boli v skutočnosti priamo zadané spoločnostiam podľa zákona č. 142/90, sa musí zamietnuť. Na jednej strane priame zadanie nevyvracia zistenie uskutočnené v predchádzajúcich bodoch, podľa ktorého je pre dotknutý trh charakteristický prinajmenšom určitý stupeň hospodárskej súťaže. Na druhej strane sa tvrdenie skôr pokúšalo preukázať obmedzené účinky sporných opatrení na hospodársku súťaž, a nie neexistenciu hospodárskej súťaže na dotknutom trhu. Ako totiž zdôrazňuje Komisia v odôvodnení č. 71 napadnutého rozhodnutia, nemožno vylúčiť, že samotná existencia pomoci v prospech spoločností podľa zákona č. 142/90 bola pre obce podnetom, aby skôr priamo zadali služby im, ako by mali poskytnúť koncesie v rámci otvorenej súťaže.

93

Čo sa týka konkrétne otázky, či dotknuté opatrenia narúšali alebo hrozili narušením stupňa hospodárskej súťaže existujúceho na trhu, musí sa konštatovať, že sporné opatrenia posilnili konkurenčné postavenie spoločností podľa zákona č. 142/90 oproti všetkým ostatným talianskym alebo zahraničným podnikom pôsobiacim na dotknutom trhu. Ako správne zdôrazňuje Komisia v odôvodnení č. 62 napadnutého rozhodnutia, podniky, ktoré nemajú právnu formu kapitálovej spoločnosti a ktorých väčšinu základného imania nevlastnia územnosprávne celky, sú znevýhodnené v prípade, že sa chcú zúčastniť na verejnom obstarávaní na zadanie poskytovania určitej služby na určitom území.

94

Navyše činnosti spoločností podľa zákona č. 142/90 sa neobmedzujú na odvetvie miestnych služieb vo verejnom záujme. Sporné opatrenie môže preto zjednodušiť rozšírenie uvedených spoločností na iné trhy otvorené hospodárskej súťaži, čím dochádza k skresleniu hospodárskej súťaže aj v iných odvetviach ako miestne služby vo verejnom záujme. V tomto ohľade zo zákona č. 142/90 v zmysle jeho výkladu uskutočneného Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko), rozsudok č. 4989 zo 6. mája 1995, a Consiglio di Stato (Štátna Rada, Taliansko), rozsudok č. 4586 z 3. septembra 2001, vyplýva, že spoločnosti podľa zákona č. 142/90 majú možnosť vykonávať svoju činnosť aj na iných územiach tak v Taliansku, ako aj v zahraničí, ako aj v oblastiach odlišujúcich sa od oblastí poskytovania služieb vo verejnom záujme, ktoré sú uvedené v ich stanovách, ibaže by si takáto ich činnosť vyžadovala značné zdroje a prostriedky a mohlo by to spôsobiť škodu dotknutému územnosprávnemu celku.

95

Z predchádzajúceho vyplýva, že dotknuté opatrenie narúša alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

96

Čo sa týka podmienky týkajúcej sa vplyvu na obchod medzi členskými štátmi, treba najskôr pripomenúť, že skutočnosť, že spoločnosti podľa zákona č. 142/90 samy pôsobia na vnútroštátnom trhu alebo na svojom území pôvodu, nie je určujúca. Obchod medzi členskými štátmi je totiž dotknutým opatrením ovplyvnený, pokiaľ sú možnosti podnikov so sídlom v iných členských štátoch poskytovať služby na talianskom trhu zmenšené (pozri bod 87 vyššie).

97

Komisia preto v odôvodnení č. 70 napadnutého rozhodnutia oprávnene konštatovala, že dotknuté opatrenie mohlo vytvárať prekážku pre zahraničné podniky, ktoré by chceli pôsobiť v Taliansku alebo tam chceli ponúknuť svoje služby, a teda ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

98

Na jednej strane totiž sporné opatrenie spôsobuje ujmu zahraničným podnikom, ktoré sa zúčastňujú verejného obstarávania na miestne koncesie na poskytovanie služieb vo verejnom záujme v Taliansku, pretože podniky príjemcovia spornej schémy môžu ponúknuť výhodnejšie ceny ako ich vnútroštátni konkurenti alebo konkurenti zo Spoločenstva, na ktorých sa táto schéma nevzťahuje. Na druhej strane dotknuté opatrenie robí pre podniky z iných členských štátov menej zaujímavými investície do oblasti miestnych služieb vo verejnom záujme v Taliansku (napríklad prostredníctvom získania väčšinového podielu), pretože nadobudnuté podniky by nemohli získať výhodu (alebo by mohli stratiť výhodu) dotknutého opatrenia z dôvodu povahy ich nových akcionárov (pozri odôvodnenie 69 napadnutého rozhodnutia).

99

Z predchádzajúceho vyplýva, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že podmienky týkajúce sa ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi a skreslenia hospodárskej súťaže boli v prejednávanej veci splnené.

100

Čo sa týka údajného nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vzhľadom na tieto dve podmienky, treba poznamenať, že Komisia síce stručne, ale jasne uviedla v odôvodneniach č. 62 až 64, 69, 73 a 74 napadnutého rozhodnutia dôvody, pre ktoré sa domnievala, že trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb by mohlo narúšať hospodársku súťaž a ovplyvňovať obchod medzi členskými štátmi. Okrem toho, ako sa už uviedlo, Komisia nie je povinná preukázať skutočné účinky už poskytnutej pomoci (rozsudok Súdneho dvora zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, C-301/87, Zb. s. I-307, bod 33).

101

Z predchádzajúceho vyplýva, že druhý žalobný dôvod sa musí zamietnuť.

102

V rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyňa subsidiárne uvádza, že sporné opatrenie je existujúcou pomocou, a teda že Komisia porušila článok 88 ES a článok 1 písm. b) body i) a v) nariadenia č. 659/1999. Tiež sa v tomto ohľade odvoláva na nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

103

Žalobný dôvod sa delí na dve časti.

104

V rámci prvej časti sa žalobkyňa domnieva, že ide o existujúcu pomoc v zmysle článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999, keďže dotknuté trhy boli v referenčnom období uzavreté hospodárskej súťaži. Spoločnosti podľa zákona č. 142/90 totiž mohli pôsobiť len na svojom príslušnom území a v režime exkluzivity. Sporné opatrenie by sa teda v každom prípade stalo štátnou pomocou, a to najskôr v dôsledku údajného otvorenia dotknutých odvetví hospodárskej súťaži.

105

V rámci druhej časti založenej na článku 1 písm. b) bode i) nariadenia č. 659/1999 žalobkyňa tvrdí, že monopolné poskytovanie služieb vo verejnom záujme obcami a obecnými podnikmi bolo oslobodené od dane od začiatku minulého storočia.

106

Podľa žalobkyne existovala kontinuita medzi jednak daňovým režimom, ktorého výhody požívali obce a obecné podniky z dôvodu poskytovania miestnych služieb vo verejnom záujme, a jednak trojročným oslobodením od dane z príjmov právnických osôb pre spoločnosti podľa zákona č. 142/90. Obecné podniky a spoločnosti podľa zákona č. 142/90 totiž v podstate predstavovali tie isté subjekty.

107

Komisia si teda nesplnila povinnosť preukázať, že nové opatrenie ovplyvnilo „pôvodný režim v jeho podstate“, čo predstavuje základnú podmienku na to, aby sa existujúca pomoc kvalifikovala ako nová pomoc v zmysle rozsudku Súdu prvého stupňa z 30. apríla 2002, Government of Gibraltar/Komisia (T-195/01 a T-207/01, Zb. s. II-2309). Sporné daňové výhody neboli zmenené a kategória príjemcov sa nerozšírila.

108

Dočasnú cezúru, ktorú Komisia vkladá medzi režim obecných podnikov a režim spoločností podľa zákona č. 142/90, nemožno prijať, pretože obecné podniky požívali výhody pôvodného daňového režimu až do svojej transformácie na spoločnosti podľa zákona č. 142/90, ku ktorej došlo až pri zavedení nového daňového režimu. Preto spoločnosti podľa zákona č. 142/90 v rokoch 1990 až 1993 nikdy nepodliehali dani z príjmov.

109

Žalobkyňa sa domnieva, že odôvodnenie Komisie si protirečí v tom, že najskôr pripúšťa existenciu hospodárskej a vecnej totožnosti medzi spoločnosťami podľa zákona č. 142/90 a pôvodnými obecnými podnikmi na účely oslobodenia od poplatkov z prevodu a následne popiera túto totožnosť v rámci analýzy trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb.

110

Podľa žalobkyne sa ani znenie článku 22 ods. 3 zákona č. 142/90, ani vnútroštátna judikatúra citovaná Komisiou neuberajú smerom rozlišovania z vecného a územného hľadiska medzi spoločnosťami podľa zákona č. 142/90 a obecnými alebo osobitnými podnikmi.

111

Vedľajší účastníci sa pripájajú k stanovisku a argumentácii žalobkyne.

112

Komisia sa domnieva, že tento žalobný dôvod sa musí zamietnuť.

113

Vo svojom rozsudku z 9. augusta 1994, Namur — Les assurances du crédit (C-44/93, Zb. s. I-3829), Súdny dvor rozhodol, že z obsahu i účelu ustanovení článku 88 ES vyplýva, že za existujúcu pomoc v zmysle odseku 1 tohto článku sa musí považovať pomoc, ktorá existovala predtým, ako Zmluva ES nadobudla účinnosť, a tiež taká pomoc, ktorú bolo možné pravidelne poskytnúť za podmienok stanovených v článku 88 ods. 3 ES, vrátane tých podmienok, ktoré vyplývajú z výkladu tohto článku uskutočneného Súdnym dvorom v rozsudku z 11. decembra 1973, Lorenz (120/73, Zb. s. 1471, body 4 až 6), kým za novú pomoc, ktorá podlieha povinnosti oznámenia upravenej v tomto ustanovení, sa musia považovať opatrenia, ktoré smerujú k zavedeniu alebo zmene pomoci, pričom zmeny sa môžu týkať buď existujúcej pomoci, alebo pôvodných návrhov pomoci oznámených Komisii.

114

Čo sa týka existujúcej pomoci, článok 1 písm. b) nariadenia č. 659/1999 prebral a potvrdil pravidlá stanovené judikatúrou.

115

Podľa tohto ustanovenia je existujúcou pomocou:

116

Ďalej sa na základe článku 1 písm. c) uvedeného nariadenia musí každá zmena existujúcej pomoci považovať za novú pomoc.

117

Opatrenia, ktorých cieľom bolo zavedenie alebo zmena pomoci, predstavujú v podstate novú pomoc. Najmä vtedy, keď zmena ovplyvňuje pôvodnú schému z hľadiska samotnej jej podstaty, táto schéma sa zmení na novú schému pomoci. O podstatnej zmene však nemožno hovoriť vtedy, ak nový prvok možno zjavne odčleniť od pôvodnej schémy pomoci (rozsudok Government of Gibraltar, už citovaný v bode 107 vyššie, body 109 až 111).

118

V prejednávanej veci je nesporné, že trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb nespadá do druhej, tretej a štvrtej situácie uvedenej v článku 1 písm. b) nariadenia č. 659/1999, čo by umožnilo považovať opatrenie pomoci za existujúcu pomoc. Navyše sa žalobkyňa na tieto situácie neodvolávala.

119

Súd prvého stupňa považuje za vhodné preskúmať najskôr druhú časť tohto žalobného dôvodu.

120

Čo sa týka prvej zo situácií uvedených v článku 1 písm. b) nariadenia č. 659/1999, treba najskôr konštatovať, že trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb sa zaviedlo zákonným dekrétom č. 331/93 a zákonom č. 549/95. V roku 1990, keď zákon č. 142/90 priniesol reformu organizačných právnych nástrojov poskytnutých k dispozícii obciam na účely správy miestnych služieb vo verejnom záujme vrátane možnosti založenia spoločností s obmedzeným ručením s väčšinovou kapitálovou účasťou verejnoprávnych subjektov, nestanovilo sa pre tieto spoločnosti žiadne oslobodenie od daní z príjmov.

121

Každá spoločnosť podľa zákona č. 142/90 vytvorená od roku 1990 do 30. augusta 1993, dňa nadobudnutia účinnosti článku 66 zákonného dekrétu č. 331/93, podliehala dani z príjmov.

122

V dôsledku toho, ako správne uviedla Komisia v odôvodnení č. 91 napadnutého rozhodnutia, na účely rozšírenia daňového režimu uplatňujúceho sa na miestne územnosprávne celky na spoločnosti podľa zákona č. 142/90, musel taliansky zákonodarca prijať novú právnu úpravu, a to viacero desaťročí po nadobudnutí účinnosti Zmluvy ES.

123

Okrem toho, ak by sa aj pripustilo, že oslobodenie obecných podnikov od daní sa zaviedlo pred nadobudnutím účinnosti Zmluvy ES a že ostalo v platnosti až do roku 1995, pravdou tiež ostáva, že spoločnosti podľa zákona č. 142/90 sa podstatne líšia od obecných podnikov. Rozšírenie daňových výhod, ktoré sa uplatňovali na obecné a osobitné podniky, na novú kategóriu príjemcov, ktorými sú spoločnosti podľa zákona č. 142/90, predstavuje zmenu, ktorá je oddeliteľná od pôvodného režimu. Ako sa totiž uvádza v rozsudku Consiglio di Stato č. 4586 z 3. septembra 2001, existujú právne odlišnosti medzi spoločnosťami podľa zákona č. 142/90 a obecnými podnikmi, a to najmä z toho dôvodu, že prvé nepodliehajú prísnym teritoriálnym obmedzeniam, ktoré sú uložené tým druhým, a tiež to, že oblasť činnosti prvých je podstatne širšia. Ako sa už zdôraznilo v bode 94 vyššie, podniky podľa zákona č. 142/90 majú možnosť konať mimo referenčného územia tak v Taliansku, ako aj v zahraničí, a tiež v iných oblastiach ako oblasti služieb vo verejnom záujme, ktoré sú uvedené v ich stanovách, ibaže by si takáto ich činnosť vyžadovala značné zdroje a prostriedky a mohlo by to spôsobiť škodu dotknutému územnosprávnemu celku.

124

V dôsledku toho, ako vysvetľuje Komisia v odôvodnení č. 92 napadnutého rozhodnutia, hoci spoločnosti podľa zákona č. 142/90 vstúpili do práv a povinností obecných podnikov, právna úprava, ktorá určuje ich vecnú a geografickú oblasť činnosti, sa podstatne zmenila.

125

Preto je nutné dospieť k záveru, že trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb zavedené ustanovením článku 3 ods. 70 zákona č. 549/95 v spojení s článkom 66 ods. 14 zákonného dekrétu č. 331/93 nespadá pod článok 1 písm. b) bod i) nariadenia č. 659/1999.

126

Čo sa týka prvej časti tohto žalobného dôvodu založenej na článku 1 písm. b) bode v) nariadenia č. 659/1999, treba uviesť, že toto ustanovenie sa môže uplatniť len na opatrenia, ktoré v čase ich vykonania neboli štátnou pomocou. V tomto ohľade stačí konštatovať, ako to vysvetľuje Komisia v odôvodneniach č. 83 až 85 napadnutého rozhodnutia, že predmetné opatrenie sa zaviedlo v okamihu, keď trhy boli v každom prípade otvorené hospodárskej súťaži, hoci veľmi pravdepodobne na rôznych úrovniach. Preto sa treba domnievať, že trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb nespadá pod článok 1 písm. b) bod v) nariadenia č. 659/1999.

127

Tento záver nespochybňuje ani tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého bola výroba energie liberalizovaná až v roku 1999. Treba totiž pripomenúť, že v prejednávanej veci ide o schému pomoci týkajúcu sa osobitnej kategórie podnikov, ktorá zahŕňa viacero odvetví. Z tohto dôvodu nemožno od Komisie vyžadovať, aby uskutočnila preskúmanie po jednotlivých odvetviach. To nevylučuje možnosť, aby sa určité osobitné prípady posudzovali ako existujúca pomoc. To je tiež dôvodom, pre ktorý Komisia v napadnutom rozhodnutí zohľadnila túto možnosť (odôvodnenie č. 85 napadnutého rozhodnutia).

128

Z tohto dôvodu nemožno dospieť k záveru o existencii nedostatku odôvodnenia.

129

Nakoniec čo sa týka údajného rozporu medzi preskúmaním oslobodenia od poplatkov z prevodu a preskúmaním trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb, a teda že obecné podniky a spoločnosti podľa zákona č. 142/90 sa považujú či nepovažujú za hospodársky a vecne odlišné subjekty, treba poukázať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí, vychádzajúc z informácie poskytnutej talianskou vládou, uviedla, že sa domnievala, že prvé oslobodenie bolo odôvodnené všeobecnou povahou a štruktúrou dotknutého systému. Bez nevyhnutnosti vyjadriť sa k dôvodnosti tohto posúdenia treba zdôrazniť, že to, že Komisia sa prípadne dopustila nesprávneho posúdenia v súvislosti s oslobodením od poplatkov z prevodu, neznamená, že treba zrušiť ďalšiu časť napadnutého rozhodnutia.

130

Vzhľadom na uvedené treba tretí žalobný dôvod zamietnuť.

131

V rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia tým, že vylúčila, že sporné opatrenie bolo štátnou pomocou zlučiteľnou so spoločným trhom na základe článku 87 ods. 3 písm. c) ES. Zlučiteľnosť sporného opatrenia so spoločným trhom na základe tohto ustanovenia vyplýva podľa žalobkyne z toho, že umožnila reštrukturalizáciu obecných podnikov a prechod na trh otvorený hospodárskej súťaži. Komisia teda prejednávanú vec v napadnutom rozhodnutí posúdila nesprávne.

132

Okrem toho analýza, ktorú Komisia uskutočnila v napadnutom rozhodnutí, si odporuje v tom, že nepovažovala za relevantné precedensy, ktoré pripomenuli podniky zúčastňujúce sa správneho konania, ako rozhodnutie Komisie z 10. novembra 1999 o prechodných ustanoveniach týkajúcich sa zrušenia oslobodenia od dane z príjmu právnických osôb pre obecné dopravné podniky [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 379, s. 11) a rozhodnutie 2000/410/ES z 22. decembra 1999 o schéme pomoci, ktorú Francúzsko zamýšľa vykonať v prospech francúzskeho prístavného odvetvia [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 155, 2000, s. 52). Daňové opatrenia dotknuté v týchto dvoch rozhodnutiach slúžili, tak ako v prejednávanej veci, na zabezpečenie prechodu z monopolného systému na liberalizovaný systém.

133

Žalobkyňa tvrdí, že bez prijatia sporného opatrenia by sa nikdy neuskutočnila transformácia obecných podnikov na kapitálové spoločnosti. Toto opatrenie bolo nevyhnutné pre podporu otvorenia oblasti miestnych služieb vo verejnom záujme hospodárskej súťaži, pričom sa súčasne zaručila transparentnosť finančných vzťahov medzi verejnými orgánmi a dodávateľmi služieb. Sporné opatrenie bolo odpoveďou na základnú požiadavku zabezpečenia prechodného obdobia na reštrukturalizáciu týchto podnikov bez súčasného ohrozenia pokračovania v poskytovaní služieb vo verejnom záujme. Žalobkyňa sa aj v tomto ohľade odvoláva na nedostatok odôvodnenia.

134

Vedľajší účastníci konania sa pripájajú k stanovisku a argumentácii žalobkyne.

135

Komisia sa domnieva, že tento žalobný dôvod je neúčinný. Sporné opatrenie sa totiž vyhlásilo za nezlučiteľné so spoločným trhom, pretože porušuje článok 43 ES, čo žalobkyňa nespochybňuje. Subsidiárne Komisia spochybňuje dôvodnosť tohto žalobného dôvodu.

136

Najskôr treba pripomenúť, že Komisia v oblasti článku 87 ods. 3 ES disponuje širokou mierou voľnej úvahy (rozsudok Súdneho dvora z 24. februára 1987 Deufil/Komisia, 310/85 Zb. s. 901, bod 18). Preskúmanie súdom Spoločenstva sa musí obmedziť na overenie dodržania procesných predpisov a povinnosti odôvodnenia, ako aj vecnej presnosti zistených skutkových okolností, absencie zjavne nesprávneho posúdenia a zneužitia právomoci.

137

Podľa ustálenej judikatúry na to, aby bola pomoc podnikom v ťažkostiach vyhlásená za zlučiteľnú so spoločným trhom podľa článku 87 ods. 3 písm. c) ES, musí byť viazaná na súvislý reštrukturalizačný plán, ktorý musí byť predložený Komisii so všetkými nevyhnutnými podrobnosťami (rozsudok Súdneho dvora z 22. marca 2001, Francúzsko/Komisia, C-17/99, Zb. s. I-2481, bod 45).

138

V prejednávanej veci z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia overila, či bolo možné pomoc posúdiť ako zlučiteľnú so spoločným trhom na základe článku 87 ods. 3 písm. c) ES najskôr vzhľadom na usmernenia Spoločenstva týkajúce sa štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 288, 1999, s. 2) a následne nezávisle od týchto usmernení. V tomto ohľade uviedla dôvody, pre ktoré dospela k negatívnemu záveru (odôvodnenia č. 97 a nasledujúce napadnutého rozhodnutia).

139

Ďalej zo spisu jasne vyplýva, že podmienky vyžadované na to, aby trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb spadalo pod výnimku stanovenú v článku 87 ods. 3 písm. c) ES, neboli splnené. Trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb nemalo za cieľ opätovné zabezpečenie rentability príjemcov a nebolo vyhradené podnikom v ťažkostiach. Ak by sa aj predpokladalo, že išlo o takýto prípad, nebol predložený nijaký reštrukturalizačný plán, ani nijaké opatrenie s cieľom kompenzovať skreslenia hospodárskej súťaže súvisiace s poskytnutím predmetnej pomoci. Podľa judikatúry však na to, aby bola pomoc podnikom v ťažkostiach vyhlásená za zlučiteľnú so spoločným trhom podľa článku 87 ods. 3 písm. c) ES, musí byť viazaná na súvislý reštrukturalizačný plán, ktorý musí byť predložený Komisii so všetkými nevyhnutnými podrobnosťami (rozsudok Súdneho dvora z 22. marca 2001, Francúzsko/Komisia, C-17/99, Zb. s. I-2481, bod 45).

140

Čo sa týka tvrdenia, podľa ktorého sporné opatrenie zjednodušilo prechod z hospodárstva v rámci monopolistického trhu na hospodárstvo v rámci trhu otvoreného hospodárskej súťaži, treba uviesť, že žalobkyňa nepreukazuje ako sporné opatrenie zintenzívnilo hospodársku súťaž. Ako sa už totiž uviedlo, dotknuté trhy boli už charakterizované určitým stupňom hospodárskej súťaže a sporné opatrenie teda mohlo narúšať hospodársku súťaž.

141

Čo sa týka údajnej protichodnosti medzi prístupom v prejednávanej veci a prístupom v iných rozhodnutiach Komisie, treba zdôrazniť, že z dvoch rozhodnutí, na ktoré žalobkyňa odkazuje, vyplýva, že predmetné situácie nie sú porovnateľné so situáciou v tejto veci. Čo sa týka rozhodnutia z 10. novembra 1999, ako to správne uvádza Komisia, príjemcom daňového oslobodenia v uvedenej veci sa zakázalo zúčastniť sa na verejných obstarávaniach mimo ich referenčného územia až do otvorenia ich vlastných domácich trhov. Čo sa týka rozhodnutia 2000/410, poskytnutie predmetnej pomoci v uvedenom prípade podliehalo uskutočneniu investície s cieľom prevodu a výmeny existujúceho vybavenia.

142

V dôsledku toho je potrebné zamietnuť štvrtý žalobný dôvod.

143

V rámci tohto žalobného dôvodu sa žalobkyňa odvoláva na protiprávnosť príkazu adresovaného Talianskej republike, aby od príjemcov vymáhala pomoc poskytnutú na základe schém vyhlásených za nezlučiteľné so spoločným trhom, ako aj na porušenie zásad ochrany legitímnej dôvery a proporcionality. Tento žalobný dôvod sa delí na dve časti.

144

Podľa žalobkyne článok 3 napadnutého rozhodnutia Talianskej republike ukladá, aby vymáhala všetku pomoc, ktorá sa poskytla spoločnostiam podľa zákona č. 142/90, hoci samotná Komisia uznala možnosť, že niektoré pomoci, ktoré však neoznačila, nemusia byť nezlučiteľné so spoločným trhom. Talianska republika je teda podľa žalobkyne povinná uskutočniť veľmi komplexnú vecnú analýzu, pričom voľná úvaha na ňu potrebná značne presahuje jej právomoci, čo ju vystavuje riziku, že pristúpi k vymáhaniu takých opatrení, ktoré nepredstavujú pomoc, alebo sú existujúcou pomocou, alebo prípadne pomocou, ktorá by mohla byť zlučiteľná alebo vyhlásená za zlučiteľnú neskorším rozhodnutím Komisie.

145

Podľa žalobkyne vzhľadom na absenciu procesného rámca, ktorý by sprevádzal príkaz Komisie na vymáhanie, by Komisia mala buď samotná podrobne preskúmať rôzne prípady, na ktoré by sa skutočne mohol vydať príkaz na vymáhanie, alebo sa obmedziť na abstraktné posúdenie schémy pomoci. V takomto prípade by sa mala vzdať príkazu na vymáhanie poskytnutej pomoci.

146

Žalobkyňa poukazuje na protichodnosť v rámci tvrdení Komisie medzi možnosťou vnútroštátnych orgánov považovať individuálne pomoci za zlučiteľné so spoločným trhom (odôvodnenie č. 126 napadnutého rozhodnutia) a tvrdením o výlučnej právomoci Komisie pri posúdení zlučiteľnosti štátnej pomoci so spoločným trhom.

147

Nespochybňuje odkaz na rozsudok Taliansko/Komisia, už citovaný v bode 64 vyššie, tvrdí však, že treba stanoviť okamih, v ktorom sa musí uskutočniť konkrétna analýza jednotlivých prípadov: týmto okamihom by mal byť okamih prijatia rozhodnutia Komisiou.

148

Žalobkyňa okrem toho tvrdí, že judikatúra citovaná Komisiou sa týka len prípadov, v ktorých bolo nemožné, na rozdiel od prejednávanej veci, rozlišovať medzi spornými pomocami podľa rôznych individuálnych situácií ich príjemcov. Súdny dvor v dvoch rozsudkoch výslovne sankcionoval Komisiu za to, že nerozlišovala medzi skúmanými pomocami v závislosti od skutkových okolností (rozsudky z 26. septembra 2002, Španielsko/Komisia, C-351/98, Zb. s. I-8031, a z 13. februára 2003, Španielsko/Komisia, C-409/00, Zb. s. I-1487).

149

Vedľajší účastníci konania sa pripájajú k stanovisku a argumentácii žalobkyne.

150

Komisia namieta proti všetkým tvrdenia podaným žalobkyňou.

151

Žalobkyňa tvrdí, že príkaz na vymáhanie uvedený v článku 3 napadnutého rozhodnutia je neplatný, pretože Komisia porušila všeobecné zásady ochrany legitímnej dôvery a proporcionality.

152

Domnieva sa, že mnohé faktory prispeli k tomu, aby si vytvorila skutočnú dôveru v zákonnosť sporného opatrenia, a to konkrétne presvedčenie, že existuje totožnosť medzi dvoma po sebe nasledujúcimi daňovými režimami, správanie talianskych orgánov a nakoniec správanie Komisie v tom zmysle, že konanie vo veci formálneho zisťovania začala až štyri roky po prijatí sporného opatrenia a že v priebehu tohto konania ani neodpovedala na tvrdenia žalobkyne, ani počas troch rokov prešetrovania nepoužila svoju právomoc uložiť príkaz, ktorú je poskytujú články 10 a 11 nariadenia č. 659/1999.

153

V každom prípade z dôvodu prijatia trojročného oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb talianskym zákonodarcom žalobkyňa nemohla platiť daň z prímu právnických osôb za obdobie rokov 1997 až 1999, keďže podnik nemôže platiť dane, ktoré nie sú stanovené vnútroštátnou právnou úpravou.

154

Nakoniec žalobkyňa uvádza, že z dôvodu podstatnej zmeny trhových podmienok a situácie podnikov vymáhaním pomoci nie je možné obnoviť situáciu quo ante, a preto nie je odôvodnené. Okrem toho trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb neposkytlo výhodu spoločnostiam podľa zákona č. 142/90, ale obciam, ktoré sú ich akcionármi.

155

Vedľajší účastníci konania sa v súvislosti s touto časťou žalobného dôvodu pripájajú k stanovisku a argumentácii žalobkyne.

156

Komisia namieta proti všetkým tvrdeniam uvádzaným žalobkyňou.

157

Ako sa pripomína v bode 62 vyššie, z ustálenej judikatúry vyplýva, že Komisia sa môže v rámci schémy pomoci obmedziť na analýzu vlastností schémy.

158

Z judikatúry tiež vyplýva, že negatívne rozhodnutie týkajúce sa schémy pomoci nemusí obsahovať analýzu pomocí poskytnutých na základe tejto schémy v jednotlivých prípadoch. Individuálnu situáciu každého z dotknutých podnikov je nutné overiť až na úrovni vymáhania pomoci (rozsudok Taliansko/Komisia, už citovaný v bode 64 vyššie, bod 91).

159

Ďalej treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry odstránenie protiprávnej pomoci prostredníctvom jej vymáhania, ako aj súvisiacich úrokov je logickým dôsledkom vyhlásenia jej nezlučiteľnosti so spoločným trhom (rozsudky Súdneho dvora Tubemeuse, už citovaný v bode 86 vyššie, bod 66; zo 14. januára 1997, Španielsko/Komisia, C-169/95, Zb. s. I-135, bod 47, a z 29. júna 2004, Komisia/Rada, C-110/02, Zb. s. I-6333, bod 41).

160

V tomto ohľade treba tiež zdôrazniť, že táto judikatúra sa uplatňuje tak na individuálnu pomoc, ako aj na pomoc poskytnutú v rámci schémy pomoci.

161

Všeobecná a abstraktná analýza schémy pomoci však v individuálnom prípade nevylučuje, že suma poskytnutá na základe tejto schémy sa vymaní zo zákazu stanoveného v článku 87 ods. 1 ES napríklad preto, lebo individuálne poskytnutie pomoci spadá pod pravidlá de minimis. Táto úvaha vysvetľuje výhrady uvedené v odôvodneniach č. 72, 85 a 126 napadnutého rozhodnutia.

162

Úloha vnútroštátnych orgánov sa v prípade, ak Komisia vydá rozhodnutie o vyhlásení pomoci za nezlučiteľnú so spoločným trhom, obmedzuje na vykonanie tohto rozhodnutia, pričom tieto orgány v tomto ohľade nedisponujú žiadnou voľnou úvahou (rozsudok Súdneho dvora z 22. marca 1977, Steinicke & Weinlig, 78/76, Zb. s. 595, bod 10). To však nebráni tomu, aby vnútroštátne orgány pri výkone uvedeného rozhodnutia zohľadnili uvedené výhrady. Preto na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, Komisia ukladá len povinnosť vymáhať pomoc v zmysle článku 87 ES, a nie povinnosť vymáhať sumy, ktoré síce boli vyplatené v rámci spornej schémy, ale nie sú pomocou, alebo sú existujúcou pomocou, alebo sú pomocou zlučiteľnou so spoločným trhom na základe nariadenia o skupinových výnimkách alebo iného rozhodnutia Komisie.

163

Čo sa týka údajnej protiprávnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že Talianska republika je povinná stanoviť, ktoré konkrétne opatrenia sú pomocou, treba uviesť, že takáto analýza sa v danom prípade uskutoční v rámci dialógu s Komisiou podľa článku 10 ES. Okrem toho má pojem pomoc právnu povahu a musí sa vykladať na základe objektívnych skutočností. Navyše vnútroštátny súd je oprávnený vykladať pojmy pomoc a existujúca pomoc a môže rozhodnúť o jednotlivých osobitostiach konkrétnych prípadov ich uplatnenia, prípadne predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku.

164

Okrem toho pripustiť tézu žalobkyne, podľa ktorej nemôže abstraktné posúdenie schémy pomoci bez podrobného preskúmania jednotlivých prípadov jej uplatnenia viesť k príkazu na vymáhanie, by znamenalo systematické vylúčenie možnosti vymáhať protiprávne vyplatenú pomoc, a teda zbaviť články 87 ES a 88 ES ich zmyslu. V takomto prípade by sa Komisii ako jedinému orgánu oprávnenému posudzovať zlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom znemožnilo preskúmať mnohé prípady uplatnenia schém pomoci.

165

Čo sa týka výhrady založenej na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery, treba pripomenúť, že podniky príjemcovia pomoci v zásade môžu mať legitímnu dôveru v oprávnenosť určitej pomoci len vtedy, ak sa pri poskytnutí tejto pomoci rešpektovalo konanie podľa článku 88 ES. Obozretný hospodársky subjekt musí byť totiž normálne schopný uistiť sa, že toto konanie bolo rešpektované (rozsudok Súdneho dvora zo 14. januára 1997, Španielsko/Komisia, už citovaný v bode 159 vyššie, bod 51). V každom prípade nemožno vylúčiť, že za výnimočných okolností by príjemca protiprávnej pomoci mohol legitímne založiť svoju dôveru na jej oprávnenosti (rozsudok Súdneho dvora z 20. septembra 1990, Komisia/Nemecko, C-5/89, Zb. s. I-3437, bod 16).

166

V prejednávanej veci však sporná schéma pomoci nebola v rozpore s článkom 88 ES oznámená Komisii a žalobkyňa neuvádza žiadnu výnimočnú okolnosť, ktorá by mohla odôvodňovať uvádzanú legitímnu dôveru. Osobitne tvrdenie o presvedčení, že existuje totožnosť medzi dvoma po sebe nasledujúcimi daňovými režimami, musí Súd prvého stupňa zamietnuť ako nedôvodné (pozri bod 123 vyššie), a v žiadnom prípade nie je výnimočnou okolnosťou odôvodňujúcou nevymáhanie spornej pomoci. Ďalej všetka zjavná nečinnosť Komisie, ktorá v prejednávanej veci nebola preukázaná, je irelevantná, pretože schéma pomoci Komisii nebola oznámená (rozsudok Súdneho dvora z 11. novembra 2004, Demesa a Territorio Histórico de Álava/Komisia, C-183/02 P a C-187/02 P, Zb. s. I-10609, bod 52). Nakoniec čo sa týka tvrdenia vzťahujúceho sa na články 10 a 11 nariadenia č. 659/1999, treba konštatovať, že Komisia nie je povinná dotknutému členskému štátu automaticky prikázať, aby prerušil vyplácanie neoznámenej pomoci.

167

Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že priaty žalobný dôvod sa tiež musí zamietnuť.

168

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné žalobu zamietnuť.

169

Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhmi Komisie.

170

Podľa článku 87 ods. 4 tretieho odseku rokovacieho poriadku vedľajší účastníci konania znášajú vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (ôsma rozšírená komora)

rozhodol a vyhlásil: