I. Úvod

II. Právny rámec

A. Právo Únie

B. Španielska právna úprava

III. Skutkové okolnosti sporov vo veciach samých a prejudiciálne otázky

A. Vec C‑70/17

B. Vec C‑179/17

IV. Konanie pred Súdnym dvorom

V. Analýza

A. O prípustnosti prejudiciálnych otázok vo veci C‑179/17

B. O veciach samých vo veciach C‑70/17 a C‑179/17

1. Všeobecné úvahy

2. Úvodné poznámky

3. Pripomenutie relevantnej judikatúry

a) O kvalifikovaní zmluvnej podmienky ako nekalej podmienky vnútroštátnym súdom

b) O dôsledkoch, ktoré sa majú vyvodiť z konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky

1) Všeobecné pravidlo podľa judikatúry Súdneho dvora: povinnosť uložená vnútroštátnemu súdu neuplatniť nekalú zmluvnú podmienku bez oprávnenia zmeniť jej obsah

2) Výnimka z pravidla: rozsudok Kásler a Káslerné Rábai

4. O prvej otázke vo veci C‑70/17: dosah konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti vzhľadom na uvedenú judikatúru

a) Judikatúra Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) k pravidlu oddeliteľnosti zmluvnej podmienky

1) Výklad, ktorý podal Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor)

2) Súhlasný názor väčšiny nemeckej právnej náuky

b) Sporná zmluvná podmienka

1) Oddeliteľnosť zmluvnej podmienky alebo jej záchranná modifikácia

2) Je vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora účel spornej zmluvnej podmienky zachovaný, ak sa neuvádza počet neuhradených splátok povoľujúci jej uplatnenie?

5. K druhej otázke vo veci C‑70/17 a prvej otázke vo veci C‑179/17: možnosť pokračovať v konaní o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou uplatnením dispozitívneho ustanovenia vnútroštátneho práva, akým je článok 693 ods. 2 LEC

a) Môžu predmetné zmluvy o hypotekárnych úveroch právne existovať aj po odstránení sporných zmluvných podmienok?

b) K uplatneniu dispozitívneho ustanovenia článku 693 ods. 2 LEC

c) Odôvodňujú výhody konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou pokračovanie vo výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou po konštatovaní nekalej povahy zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti?

d) K možnosti informovať spotrebiteľa o výhodách týkajúcich sa pokračovania konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou: rozsudok Pannon GSM

6. O druhej a tretej otázke vo veci C‑179/17

C. Záverečná poznámka

VI. Návrh

1.

Generálny advokát Saggio vo svojich návrhoch, ktoré predniesol 16. decembra 1999 v spojených veciach Océano Grupo Editorial a Salvat Editores ( 2 ), uviedol, že Súdny dvor bol v týchto veciach po prvýkrát vyzvaný, aby podal výklad smernice Rady 93/13/EHS ( 3 ). Na Súdny dvor sa totiž obrátil španielsky súd vo veci právomoci sudcov preskúmať ex offo nekalú povahu zmluvných podmienok. Odvtedy sa, pokiaľ viem, Súdny dvor k výkladu tejto smernice na návrh španielskych súdov vyjadril pri dvadsiatich šiestich príležitostiach. Väčšia časť týchto návrhov je z obdobia po rozsudku Aziz ( 4 ), ktorý bol vyhlásený 14. marca 2013, priamo uprostred hospodárskej krízy.

2.

Judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa smernice 93/13 od začiatku zohráva významnú, dokonca až rozhodujúcu úlohu pri posilňovaní vnútorného trhu a pri ochrane spotrebiteľa sledovanej uvedenou smernicou, ktorá sa už stala nevyhnutným prvkom každodennej ochrany spotrebiteľov v Európskej únii. Vypracovanie tejto judikatúry sa realizovalo, a ešte stále sa realizuje, v úzkej spolupráci nielen so španielskymi súdmi, ale tiež so súdmi mnohých iných členských štátov.

3.

V prejednávaných veciach sa návrhy na začatie prejudiciálneho konania znovu týkajú výkladu smernice 93/13. Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) a Juzgado de Primera Instancia no 1 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. 1 Barcelona, Španielsko) sa pýtajú najmä na to, či je judikatúra Tribunal Supremo (Najvyšší súd) k výkladu podmienok týkajúcich sa predčasnej splatnosti zlučiteľná so systémom ochrany spotrebiteľov zavedeným touto smernicou.

4.

Svojimi otázkami sa Tribunal Supremo (Najvyšší súd) v podstate Súdneho dvora pýta, či právo Únie bráni vnútroštátnej judikatúre, ktorá vnútroštátnemu súdu povoľuje napraviť neplatnosť nekalej zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti tak, že túto podmienku zmení a jej zmenenú časť nahradí ustanovením vnútroštátneho práva, aby sa tak mohlo finančným inštitúciám povoliť pokračovať v osobitnom konaní o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou (ďalej len „konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou“), pretože toto konanie by bolo pre dlžníka, ktorý je spotrebiteľom, výhodnejšie než výkon rozhodnutia vydaného v rámci určovacieho konania v jeho neprospech.

5.

Súdny dvor sa už k týmto otázkam pri viacerých príležitostiach vyjadril a jeho judikatúra je v tomto ohľade v členských štátoch nielen dobre zavedená a uplatňovaná už niekoľko rokov, ale dobre ju poznajú aj spotrebitelia v Európskej únii. Je preto na Súdnom dvore, aby rozhodol, či svoju judikatúru chce zmeniť, alebo ju potvrdiť. ( 5 )

6.

Zo štvrtého odôvodnenia smernice 93/13 vyplýva, že „členské štáty majú zabezpečiť, aby zmluvy uzatvorené so spotrebiteľmi neobsahovali nekalé podmienky“.

7.

Článok 1 ods. 2 smernice 93/13 stanovuje:

„Zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia…, nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice.“

8.

Článok 3 ods. 1 a 2 tejto smernice stanovuje:

„1.   Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery [dobrej viery – neoficiálny preklad] spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

2.   Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky [jej obsah – neoficiálny preklad], najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.“

9.

Článok 4 uvedenej smernice znie:

„1.   Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

2.   Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné [Posúdenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani na definíciu hlavného predmetu zmluvy, ani na primeranosť medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami alebo tovarmi, ktoré sa majú dodať ako protihodnota na druhej strane, pokiaľ sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne – neoficiálny preklad].“

10.

Článok 6 ods. 1 tej istej smernice znie:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

11.

Článok 7 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“

12.

Článok 1011 Código Civil (Občiansky zákonník) stanovuje:

„Každý, kto sa pri plnení svojich záväzkov dopustí podvodu, nedbanlivosti alebo spôsobí omeškanie, alebo akokoľvek nedodrží podmienky týchto záväzkov, je povinný tým vzniknutú škodu nahradiť.“

13.

Článok 1124 Občianskeho zákonníka stanovuje:

„Možnosť zrušiť záväzky sa v prípade synalagmatických záväzkov považuje za implicitnú, keď si jedna zo zmluvných strán svoje záväzky nesplní.

Poškodená zmluvná strana môže požadovať buď splnenie, alebo zrušenie tohto záväzku, pričom v oboch prípadoch má nárok na náhradu škody. Poškodená strana môže zrušenie požadovať aj po tom, ako sa rozhodla pre splnenie, pokiaľ sa splnenie ukáže ako nemožné.

Súd požadované zrušenie nariadi, ak neexistujú dôvody odôvodňujúce priznanie lehoty na splnenie záväzku.“

14.

Podľa článku 552 ods. 1 Ley 1/2000 de Enjuiciamiento Civil (zákon č. 1/2000 o občianskom súdnom konaní) zo 7. januára 2000 ( 6 ) v jeho znení uplatniteľnom na spory vo veci samej (ďalej len „LEC“), ktorý sa týka preskúmania nekalých podmienok ex offo:

„Súd z úradnej moci preskúma, či zmluvnú podmienku, ktorá patrí medzi exekučné tituly uvedené v článku 557 ods. 1, možno označiť za nekalú. Ak má za to, že určitú z týchto zmluvných podmienok možno za takúto označiť, strany do pätnástich dní vypočuje. Po ich vypočutí prijme do piatich pracovných dní v súlade s článkom 561 ods. 1 bodom 3 rozhodnutie.“

15.

Článok 557 LEC znie takto:

„1.   Ak sa nariadi výkon rozhodnutia na základe exekučných titulov uvedených v článku 517 ods. 2 bodoch 4, 5, 6 a 7, ako aj iných vykonateľných listín uvedených v článku 517 ods. 2 bode 9, povinný môže namietať proti výkonu rozhodnutia v lehote a spôsobom podľa predchádzajúceho článku len vtedy, ak uplatní jeden z týchto dôvodov:

…

2.   Ak sa podá námietka uvedená v predchádzajúcom odseku, súdny tajomník opatrením na zabezpečenie priebehu konania preruší výkon rozhodnutia.“

16.

Podľa článku 561 ods. 1 a ods. 3 LEC:

„Ak sa konštatuje, že jedna alebo viaceré podmienky sú nekalé, v uznesení, ktoré sa vydá, sa určia následky tejto nekalosti, pričom sa buď rozhodne, že exekúcia je neprípustná, alebo sa nariadi exekúcia bez uplatnenia tých podmienok, ktoré sa považujú za nekalé.“

17.

Podľa článku 693 ods. 2 LEC, ktorý sa týka predčasnej splatnosti dlhov uhrádzaných v splátkach:

„Dlh si možno v celom rozsahu istiny a úrokov nárokovať vtedy, ak bola splatnosť celého úveru dohodnutá pre prípad nezaplatenia najmenej troch mesačných splátok, pričom dlžník si svoj platobný záväzok nesplnil, alebo pre prípad nezaplatenia takého počtu splátok, ktorý znamená, že dlžník si svoj záväzok nesplnil za obdobie rovnajúce sa najmenej trom mesiacom, a ak je táto dohoda uvedená v akte o poskytnutí úveru a v príslušnom registri.“

18.

Článok 695 LEC týkajúci sa námietky proti výkonu rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou znie:

„1.   V konaniach, na ktoré odkazuje táto kapitola, sa námietkam povinného proti exekúcii vyhovie len vtedy, keď sú založené na týchto dôvodoch:

…

2.   Po podaní námietky, na ktorú odkazuje predchádzajúci odsek, súdny tajomník preruší výkon rozhodnutia a predvolá účastníkov konania na pojednávanie na súde, ktorý vydal všeobecný exekučný príkaz. Od predvolania do pojednávania musí uplynúť aspoň pätnásť dní. Na pojednávaní súd vypočuje účastníkov konania, preskúma predložené listiny a v priebehu nasledujúceho dňa prijme príslušné rozhodnutie vo forme uznesenia.

3.   …

Ak sa vyhovie námietke založenej na štvrtom dôvode [odseku 1 tohto článku], exekúcia sa zastaví, ak zmluvná podmienka tvorí základ exekúcie. V opačnom prípade sa pokračuje vo výkone rozhodnutia bez uplatnenia nekalej podmienky.

…“

19.

Smernicu 93/13 do španielskeho právneho poriadku prebrali Ley 7/1998 sobre condiciones generales de la contratación (zákon č. 7/1998 o všeobecných zmluvných podmienkach) z 13. apríla 1998 ( 7 ) a Real Decreto Legislativo 1/2007 por el que se aprueba el texto refundido de la Ley General para la Defensa de los Consumidores y Usuarios y otras leyes complementarias (kráľovský legislatívny dekrét č. 1/2007 o prepracovaní všeobecného zákona o ochrane spotrebiteľov a užívateľov a ďalších doplňujúcich zákonov) zo 16. novembra 2007 ( 8 ).

20.

Podľa článku 83 kráľovského legislatívneho dekrétu č. 1/2007 v znení zákona č. 3/2014 z 27. marca 2014 ( 9 ):

„Nekalé podmienky sú neplatné a považujú sa za nedohodnuté. Na tento účel súd po vypočutí zmluvných strán vyhlási nekalé podmienky obsiahnuté v zmluve za neplatné, zmluva však zostane pre zmluvné strany naďalej záväzná podľa tých istých ustanovení, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

21.

Skutkové okolnosti sporov vo veciach samých, ako vyplývajú z rozhodnutí o začatí prejudiciálneho konania, možno zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

22.

Dňa 30. mája 2008 získali pán Alberto García Salamanca Santos a pani Verónica Varela od Abanca Corporación Bancaria SA (ďalej len „Abanca“) úver zabezpečený hypotekárnym záložným právom na ich nehnuteľnosť určenú na bývanie. Tento úver vo výške 100000 eur bol poskytnutý na dobu tridsiatich rokov a mal byť splatený v 360 mesačných splátkach.

23.

Podľa podmienky 6a zmluvy o úvere, ktorá sa týkala predčasnej splatnosti, mohol hypotekárny veriteľ v prípade nezaplatenia pri splatnosti ktorejkoľvek jednej splátky úrokov alebo istiny považovať úver za splatný a súdne sa domáhať zaplatenia celej istiny spolu s úrokmi z omeškania, trovami a výdavkami.

24.

Pán García Salamanca Santos podal návrh na začatie konania o zrušení viacerých podmienok zmluvy o úvere, vrátane podmienky 6a, z dôvodu ich nekalej povahy. Súd prvého stupňa tomuto návrhu čiastočne vyhovel a popri ostatných podmienkach zrušil aj spornú zmluvnú podmienku. Toto rozhodnutie v odvolacom konaní potvrdil Audiencia Provincial de Pontevedra (Provinčný súd Pontevedra, Španielsko).

25.

Tribunal Supremo (Najvyšší súd), na ktorý Abanca podala kasačný opravný prostriedok, uvádza, že sporné otázky sa týkajú toho, či je zmluvná podmienka týkajúca sa predčasnej splatnosti, ktorá sa uvádza v zmluvách o úveroch zabezpečených hypotekárnym záložným právom uzatvorených so spotrebiteľmi, nekalá, a toho, aký dosah má neplatnosť, ktorá z konštatovania tejto nekalej povahy vyplýva. Vnútroštátny súd tak vyjadruje pochybnosti o tom, či je možné konštatovať čiastočne nekalú povahu tejto zmluvnej podmienky. Tieto pochybnosti sa týkajú najmä výkladu zmluvných podmienok týkajúcich sa predčasnej splatnosti, ktorý poskytuje v jeho vlastnej judikatúre a ktorý umožňuje uplatniť dispozitívne ustanovenia vnútroštátneho práva, akým je článok 693 ods. 2 LEC, aby sa mohlo pokračovať v konaní o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou.

26.

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu totiž vyplýva, že Tribunal Supremo (Najvyšší súd) svojím rozsudkom z 23. decembra 2015 ( 10 ), potvrdeným rozsudkom z 18. februára 2016 ( 11 ), rozhodol, že predpokladom platnosti zmluvných podmienok týkajúcich sa predčasnej splatnosti bolo, aby tieto zmluvné podmienky závažnosť porušenia upravovali podľa trvania a výšky úveru a aby spotrebiteľovi umožňovali vyhnúť sa ich uplatneniu tým, že vykoná starostlivú nápravu. Tribunal Supremo (Najvyšší súd) však spresnil, že v konaní o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou sa mohlo pokračovať, ak sa možnosť vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru uplatnila spôsobom, ktorý nebol zneužívajúci, pretože toto osobitné konanie spotrebiteľovi priznávalo výhody.

27.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že podľa španielskeho práva, keď si dlžník zo zmluvy o úvere zabezpečenom hypotekárnym záložným právom nesplní svoj záväzok splatiť poskytnutú sumu, veriteľ môže podať návrh na začatie buď určovacieho konania ( 12 ), alebo konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou ( 13 ). Spresňuje, že konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou je pre dlžníka, ktorý je spotrebiteľom, výhodnejšie než konanie, ktorým sa rozhodne, že sa exekúcia nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou nevykoná. ( 14 ) V prípade tohto druhého rozhodnutia je totiž spotrebiteľ nútený využiť určovacie konanie. Podľa tohto súdu by však začatie tohto konania s cieľom vyhlásiť zrušenie hypotekárneho úveru z dôvodu porušenia dlžníka na základe článku 1124 Občianskeho zákonníka (zákonná, mimozmluvná možnosť) malo pre spotrebiteľa nepriaznivé následky spočívajúce najmä v „kumulovanom uložení povinností nahradiť trovy konania v určovacom konaní a v konaní o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, ako aj nárast úrokov z omeškania počas doby trvania určovacieho konania“.

28.

Za týchto okolností Tribunal Supremo (Najvyšší súd) po vypočutí účastníkov konania rozsudkom z 8. februára 2017, doručeným do kancelárie Súdneho dvora 9. februára 2017, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

29.

Dňa 22. júna 2005 banková inštitúcia Bankia SA, účastník konania vo veci samej oprávnený na výkon rozhodnutia, a pán Alfonso Antonio Lau Mendoza a tiež pani Verónica Yuliana Rodríguez Ramírez, účastníci konania vo veci samej povinní strpieť výkon rozhodnutia, uzatvorili zmluvu o hypotekárnom úvere vo výške 188000 eur na kúpu nehnuteľnosti slúžiacej na ich obvyklý pobyt a ktorého trvanie bolo v nadväznosti na nováciu zmluvy stanovené na dobu 37 rokov.

30.

Podľa zmluvnej podmienky 6a zmluvy o hypotekárnom úvere, nazvanej „Predčasné zrušenie zo strany úverovej inštitúcie“:

„Bez ohľadu na stanovenú dobu trvania tejto zmluvy môže veriteľská banka vyhlásiť úver za splatný s tým, že ho považuje za zrušený a že dlh považuje za predčasne splatný v plnom rozsahu, najmä v prípade nezaplatenia načas jednej, viacerých alebo všetkých splátok stanovených v druhej podmienke [týkajúcej sa amortizácie].“

31.

V dôsledku nezaplatenia 36 mesačných splátok dlžníkmi podala Bankia na vnútroštátny súd návrh na začatie konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, ktorého predmetom bola nehnuteľnosť zaťažená hypotékou na zabezpečenie splatenia poskytnutého úveru.

32.

Juzgado de Primera Instancia no 1 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. 1 Barcelona) sa pýta na dôsledky konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti v rámci konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, predovšetkým so zreteľom na nedávnu judikatúru Tribunal Supremo (Najvyšší súd). Táto judikatúra totiž umožňuje pokračovať v konaní o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou napriek konštatovaniu nekalej povahy zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti, na ktorej je toto konanie založené. Vnútroštátny súd uvádza, že musí rešpektovať judikatúru Tribunal Supremo (Najvyšší súd) ako doplňujúcu súčasť španielskeho právneho poriadku, no zároveň je povinný dodržiavať právo Únie, tak ako ho vyložil Súdny dvor.

33.

Vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza určité právne otázky, ktoré podľa neho môžu byť pri zodpovedaní otázok položených v prejednávaných veciach obzvlášť významné. Na jednej strane sa tieto právne otázky týkajú neistoty, pokiaľ ide o úspech určovacej žaloby založenej na článku 1124 Občianskeho zákonníka. ( 15 ) V tejto súvislosti tento súd spresňuje, že Tribunal Supremo (Najvyšší súd) v jeho ustálenej a dlhodobo zavedenej judikatúre doteraz rozhodoval tak, že článok 1124 Občianskeho zákonníka – ktorý sa vzťahuje len na synalagmatické záväzky – nemožno uplatniť na zmluvu o hypotekárnom úvere (jednostrannú reálnu zmluvu). Vnútroštátny súd sa preto domnieva, že určovacia žaloba týkajúca sa zmluvy o hypotekárnom úvere založená na článku 1124 Občianskeho zákonníka mala byť vnútroštátnym sudcom zamietnutá. ( 16 ) Vnútroštátny súd jednako trvá na tom, že aj keď sa Tribunal Supremo (Najvyšší súd) rozhodol túto judikatúru spresniť a pripustiť uplatnenie tohto článku na hypotekárne úvery, ( 17 ) nemožno vylúčiť prípadné zamietnutie žaloby o zrušenie, ak súd rozhodne, že je dôvodné poskytnúť dlžníkovi lehotu na splnenie záväzku, tak ako to výslovne povoľuje článok 1124 Občianskeho zákonníka. ( 18 )

34.

Na druhej strane vnútroštátny súd uvádza, že subsidiárne uplatnenie článku 693 ods. 2 LEC je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora. Uvedený súd totiž považuje za jednoznačné, že úverová zmluva môže existovať ďalej aj bez podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti a že toto ustanovenie nemožno subsidiárne uplatniť, pretože „podstatný predpoklad jeho uplatnenia“, t. j. „v zmluve uvedené dojednanie medzi zmluvnými stranami týkajúce sa predčasnej splatnosti, pričom práve toto dojednanie bolo vyhlásené za nekalé, nie je naplnený“. ( 19 ) Preto sa tento súd domnieva, že ak sa tieto otázky v rámci tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania nepreskúmajú, bude mať naďalej pochybnosti, pokiaľ ide o možnosť pokračovať v konaní o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou v spore vo veci samej, a mohli by byť vznesené nové prejudiciálne otázky.

35.

Za týchto okolností Juzgado de Primera Instancia no 1 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. 1 Barcelona) rozhodnutím z 30. marca 2017, doručeným do kancelárie Súdneho dvora 10. apríla 2017, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

36.

Uznesením predsedu Súdneho dvora zo 16. marca 2017 bola žiadosť Tribunal Supremo (Najvyšší súd) o prejednanie veci C‑70/17 v skrátenom súdnom konaní podľa článku 105 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora zamietnutá. Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 24. októbra 2017 sa s vecami C‑92/16, C‑167/16, C‑486/16, C‑70/17 a C‑179/17 zaobchádzalo koordinovaným spôsobom.

37.

Písomné pripomienky vo veci C‑70/17 predložili Abanca, španielska vláda, poľská vláda a Európska komisia a vo veci C‑179/17 Bankia, španielska vláda, maďarská vláda a Komisia.

38.

Rozhodnutím z 20. februára 2018 postúpil Súdny dvor na základe článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku obidve právne veci veľkej komore s rovnakým rozhodovacím zložením a na základe článku 77 rokovacieho poriadku vytýčil spoločné pojednávanie v týchto veciach.

39.

Abanca, Bankia, španielska vláda, ako aj Komisia predniesli svoje ústne pripomienky na spoločnom pojednávaní, ktoré sa konalo 15. mája 2018.

40.

Španielska vláda vo svojich písomných pripomienkach pred pristúpením k analýze vo veci samej namieta proti prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑179/17. Táto vláda tvrdí, že cieľom, ktorý uvedený návrh sleduje, je doplnenie právneho rámca, ktorý Tribunal Supremo (Najvyšší súd) poskytol vo veci C‑70/17. V tejto súvislosti po prvé tvrdí, že účelom prejudiciálnej otázky je výklad pravidiel práva Únie. Otázky položené vnútroštátnym súdom sa však podľa nej týkajú len výkladu noriem vnútroštátneho práva. Po druhé španielska vláda tvrdí, že vnútroštátny súd spochybňuje právne posúdenie pravidiel vnútroštátneho práva zo strany Tribunal Supremo (Najvyšší súd), hoci z celej sústavy súdov je tento súd najvyšším súdom povereným vykladať vnútroštátne právo, takže podľa článku 123 ods. 1 španielskej Ústavy a článku 1 ods. 6 Občianskeho zákonníka jeho judikatúra dotvára španielsky právny poriadok. Po tretie a na záver, španielska vláda pochybuje o rozsahu, v akom sú články 6 a 7 smernice 93/13 uplatniteľné pri preskúmaní prípadného pochybenia, ktorého sa prípadne dopustil alebo nedopustil Tribunal Supremo pri analýze a výklade španielskeho vnútroštátneho právneho rámca.

41.

V tejto súvislosti sa mi zdá vhodné pripomenúť zásady týkajúce sa právomoci Súdneho dvora a prípustnosti prejudiciálnych otázok podľa článku 267 ZFEÚ.

42.

Po prvé, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, konanie upravené v článku 267 ZFEÚ je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje vnútroštátnym súdom výklad právnych predpisov Únie potrebný pre tieto súdy na vyriešenie sporu, ktorý prejednávajú. ( 20 ) Cieľom tohto konania je priamo a vzájomne prispieť k vypracovaniu rozhodnutia, aby sa zabezpečilo jednotné uplatňovanie práva Únie vo všetkých členských štátoch. ( 21 )

43.

Podľa pravidla zavedeného Súdnym dvorom v rámci tejto súdnej spolupráce prináleží iba vnútroštátnym súdom, ktoré prejednávajú spor a ktoré nesú zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti každej veci posúdili tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vyhlásenie ich rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladú Súdnemu dvoru. ( 22 ) Preto pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. ( 23 )

44.

Súdny dvor taktiež uviedol, že pri otázkach týkajúcich sa práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podanom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočné zodpovedanie položených otázok. ( 24 )

45.

Po druhé pripomínam, že – ako Súdny dvor opakovane rozhodol – vnútroštátne súdy majú čo najširšiu možnosť obrátiť sa na Súdny dvor s otázkou týkajúcou sa výkladu príslušných ustanovení práva Únie ( 25 ) a pravidlo vnútroštátneho práva nemôže vnútroštátnemu súdu brániť túto možnosť využiť, ( 26 ) pričom táto možnosť sa pre súdy rozhodujúce v poslednom stupni mení na povinnosť, okrem výnimiek stanovených v judikatúre Súdneho dvora. ( 27 )Táto možnosť, ako aj táto povinnosť sú totiž neoddeliteľnou súčasťou systému spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom stanoveného článkom 267 ZFEÚ, a patrí k funkciám súdu povereného uplatňovaním práva Únie, ktoré toto ustanovenie zveruje vnútroštátnym súdom. ( 28 )

46.

Po tretie, ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, pripomínam, že skutočnosť, že existuje vnútroštátny právny predpis, podľa ktorého je právne posúdenie uskutočnené súdom vyššieho stupňa pre súdy, ktoré nerozhodujú na poslednom stupni, záväzné, nemôže sama osebe týmto súdom brániť v tom, aby uvedenú možnosť využili. ( 29 ) Navyše Súdny dvor takisto rozhodol, že súd, ktorý nerozhoduje v poslednom stupni, musí mať možnosť, najmä, ak sa domnieva, že právne posúdenie súdom vyššieho stupňa by ho mohlo viesť k vyhláseniu rozsudku, ktorý je v rozpore s právom Únie, predložiť Súdnemu dvoru otázky, ktoré považuje za sporné. ( 30 ) Pokiaľ následne vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje vo veci, zastáva názor, že v tejto veci vzniká otázka týkajúca sa výkladu práva Únie, má možnosť, prípadne povinnosť, obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania bez toho, aby tejto možnosti alebo povinnosti bránili vnútroštátna legislatíva alebo judikatúra. ( 31 )

47.

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, zastávam názor, že prvé tri otázky sa podľa ich znenia jasne týkajú výkladu článkov 6 a 7 smernice 93/13. Domnienka relevantnosti, ktorá sa vzťahuje na návrhy na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑179/17, preto nie je vyvrátená námietkami, ktoré vzniesla španielska vláda. Ďalej, vzhľadom na to, že Juzgado de Primera Instancia no 1 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. 1 Barcelona) má pochybnosti o právnom posúdení, ktoré vykonal Tribunal Supremo (Najvyšší súd) a ktoré by ho mohlo viesť k vyhláseniu rozsudku v rozpore s právom Únie, prináleží mu možnosť obrátiť sa na Súdny dvor a položiť mu otázky, ktoré považuje za relevantné.

48.

Za týchto okolností a so zreteľom na zásady týkajúce sa právomoci Súdneho dvora a prípustnosti prejudiciálnych otázok podľa článku 267 ZFEÚ, ktoré boli pripomenuté v predchádzajúcich bodoch a uvedené Súdnym dvorom od čias zavedenia prejudiciálneho konania pri viacerých príležitostiach, nevidím žiadnu prekážku toho, aby Súdny dvor v prejednávanej veci rozhodol tak, že poskytne výklad ustanovení smernice 93/13. Preto sa domnievam, že návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑179/17 je prípustný.

49.

Aj keď prejudiciálne otázky položené vnútroštátnymi súdmi v týchto veciach boli vznesené v dvoch rozličných vnútroštátnych konaniach, ( 32 ) tieto dva návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podali Tribunal Supremo (Najvyšší súd) (vec C‑70/17) a Juzgado de Primera Instancia no 1 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. 1 Barcelona) (vec C‑179/17) sa v podstate týkajú výkladu smernice 93/13 a zlučiteľnosti judikatúry Tribunal Supremo (Najvyšší súd) týkajúcej sa podmienok predčasnej splatnosti so systémom ochrany spotrebiteľov zavedeným touto smernicou, a najmä jej článkami 6 a 7, ako aj s judikatúrou Súdneho dvora. ( 33 )

50.

Keďže tieto dve veci nastoľujú v podstate rovnaké otázky o práve Únie, navrhujem predniesť spoločné návrhy.

51.

Na úvod považujem za vhodné uviesť niekoľko poznámok, ktoré umožnia vymedziť rámec, do ktorého patrí smernica 93/13, a preskúmať, ako právo Únie zaradilo ochranu spotrebiteľov do centra procesu európskej integrácie práve vďaka tejto smernici.

52.

Ak sa obzrieme späť do minulosti, zistíme, že počas prvých rokov budovania Európskej únie bola ochrana spotrebiteľa považovaná za „vedľajší produkt“ spoločného trhu. ( 34 ) Zásadu politiky ochrany a informovanosti spotrebiteľov totiž po prvýkrát schválili hlavy štátov a predsedovia vlád na samite, ktorý sa konal 19. a 20. októbra 1972 v Paríži. Na oficiálne začatie politiky ochrany spotrebiteľa však bolo treba počkať ešte tri roky ( 35 ) a na jej zaradenie do kategórie „komunitárnej“ politiky dvadsať rokov, až Maastrichtská zmluva v roku 1992 zaviedla článok 129 Zmluvy o ES, ktorý bol zmenený na článok 153 Zmluvy o ES a následne na článok 169 ZFEÚ, ktorý do primárneho práva zakotvil osobitosť politiky ochrany spotrebiteľov tým, že uznal jej existenciu a autonómiu. ( 36 )

53.

Už od jej vzniku ( 37 ) tak hlavnou témou politiky ochrany spotrebiteľov bolo kvalitatívne zlepšenie životných podmienok v Európskej únii. ( 38 ) Po takmer 46 rokoch tento cieľ zostáva nezmenený: chrániť hospodárske záujmy spotrebiteľa. ( 39 ) Ochrana spotrebiteľa sa tak stala jednou zo základných kapitol práva Únie, ktorej dvojaký rozmer – tak hospodársky, ako aj spoločenský – sa dotýka každodenného života spotrebiteľov v EÚ. Prísne pravidlá garantujú ochranu ich záujmov v mnohých oblastiach ( 40 ) vrátane oblasti nekalých zmluvných podmienok. Z tejto kapitoly o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že vďaka smernici 93/13 je úroveň ochrany priznanej spotrebiteľom v Únii pomerne vysoká a spotrebitelia majú spravodlivejší prístup k úverom vo všeobecnosti a konkrétne k hypotekárnym úverom tým, že im priznáva práva, ktoré sú vnútroštátne súdy povinné chrániť. ( 41 )

54.

Okrem toho netreba zabúdať na podstatnú stránku tejto smernice: harmonizácia ochrany spotrebiteľa sa považuje za nevyhnutnú na posilnenie vnútorného trhu, ako aj, v dôsledku toho, na posilnenie hospodárskeho a sociálneho života. Zákonodarca Únie tak usúdil, že keďže právne predpisy členských štátov, ktoré sa týkajú podmienok zmlúv medzi predajcom tovaru alebo dodávateľom služieb na jednej strane a ich spotrebiteľom na strane druhej, vykazujú mnoho nezrovnalostí, ktorých výsledkom je skutočnosť, že vnútroštátne trhy, na ktorých sa predáva tovar alebo služby zákazníkom, sa navzájom líšia, a že môže nastať porušovanie súťaže medzi predajcami a dodávateľmi, najmä keď predávajú a dodávajú do iných členských štátov, bolo nevyhnutné prijať v tejto oblasti právne predpisy. ( 42 )

55.

Konkrétne normotvorca Únie zastával názor, že z právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa nekalých podmienok v spotrebiteľných zmluvách vyplývali výrazné rozdiely a že „v záujme uľahčenia vytvorenia vnútorného trhu a ochrany občana v jeho úlohe spotrebiteľa pri nadobúdaní tovaru a služieb podľa zmlúv, ktoré sa riadia právnymi predpismi členských štátov iných než jeho vlastný štát“, bolo dôležité z nich odstrániť nekalé podmienky. Uviedol, že tým sa predajcom tovarov a dodávateľom služieb pomôže pri ich predaji tovaru a dodávaní služieb doma, ako aj na vnútornom trhu; keďže takto bude stimulovaná hospodárska súťaž, čím sa zväčší výber pre občanov [Únie] v úlohe spotrebiteľov. ( 43 )

56.

Takýto je teda kontext, do ktorého patrí vo všeobecnosti právo Únie v oblasti ochrany spotrebiteľa a konkrétnejšie smernica 93/13.

57.

Odpoveď, ktorú navrhnem nižšie, sa takisto zaraďuje do tohto kontextu.

58.

Na úvod je potrebná prvá poznámka k obidvom prejednávaným veciam: z bodov 27, 33 a 34 vyššie vyplýva, že Juzgado de Primera Instancia no 1 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. 1 Barcelona) vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania (vec C‑179/17) podal výklad predmetného vnútroštátneho právneho rámca, ktorý je odlišný od výkladu, ktorý uviedol Tribunal Supremo (Najvyšší súd) v jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania (vec C‑70/17).

59.

V tejto súvislosti hneď poznamenávam, že Súdny dvor opakovane rozhodol, že je úlohou vnútroštátnych súdov, aby vo veciach, o ktorých rozhodujú, určili, aký je správny výklad vnútroštátneho práva. ( 44 )

60.

Skutočnosť, že tieto dva súdy predložili odlišný výklad predmetného právneho rámca, teda nebráni tomu, aby Súdny dvor podal užitočný výklad práva Únie. Navyše tento rozdiel vo výklade vnútroštátneho práva nemôže spochybniť zásadné znaky systému spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zavedeného článkom 267 ZFEÚ, tak ako vyplývajú z ustálenej judikatúry Súdneho dvora. ( 45 )

61.

Okrem toho je táto spolupráca založená na rovnosti medzi súdmi rozhodujúcimi na poslednom stupni a súdmi nižšieho stupňa. Preto bez ohľadu na ich výklad vnútroštátneho práva, ak ide o odlišnosť pri výklade práva Únie, každý z nich môže – alebo prípadne musí mať možnosť – položiť Súdnemu dvoru otázky. ( 46 )

62.

Moja druhá poznámka, ktorá sa týka len veci C‑70/17, má za cieľ zdôrazniť, že ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal Supremo (Najvyšší súd), tento súd predložil dva samostatné problémy. Prvý problém je právnej povahy a týka sa dôsledkov, ktoré sa majú vyvodiť z konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky, ktorá bankovým inštitúciám umožňuje zrušiť zmluvu o hypotekárnom úvere z dôvodu nesplnenia záväzkov zo strany dlžníka, ktoré je základom pre začatie alebo pokračovanie konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou. V tejto súvislosti vzniká otázka, či španielske súdy môžu tento typ zmluvnej podmienky modifikovať s cieľom umožniť bankovým inštitúciám pokračovať v konaní o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou. Túto otázku preskúmam nižšie.

63.

Druhý problém je ekonomickej povahy a týka sa sociálno‑ekonomického kontextu hypotekárneho úveru na kúpu nehnuteľností na bývanie v Španielsku. Tribunal Supremo (Najvyšší súd) poukazuje na to, že španielskym bankovým systémom by mohli zalomcovať vážne a systémové otrasy, ak by sa bankám znemožnilo využívať konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou. V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza na jednej strane, že ten istý typ (nekalých) zmluvných podmienok stanovujúcich predčasnú splatnosť bol použitý v takmer všetkých zmluvách o hypotekárnych úveroch a na druhej strane, že pre vzťah medzi hromadným poskytovaním hypotekárnych úverov domácnostiam na účely nadobudnutia ich nehnuteľnosti na bývanie a zárukami veriteľa na účely vymáhania pohľadávok by v prípade neplnenia dlžníka mohla nemožnosť získať vrátenie poskytnutého úveru prostredníctvom začatia konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou spôsobiť obmedzenie úverov v budúcnosti, čím by sa mimoriadne sťažil prístup k vlastnej nehnuteľnosti na bývanie.

64.

V reakcii na pochybnosti vnútroštátnych súdov v týchto veciach je podľa môjho názoru potrebné v prvom rade pripomenúť relevantnú judikatúru Súdneho dvora a v druhom rade dosah konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti, ktorá z tejto judikatúry vyplýva. V tejto súvislosti a s cieľom lepšie pochopiť výklad, ktorý predkladá Tribunal Supremo (Najvyšší súd) v jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pokiaľ ide o možnosť obmedziť konštatovanie nekalej povahy spornej zmluvnej podmienky len na jednu z jej častí, budem sa najprv zaoberať judikatúrou Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), ktorá sa týka pravidla Teilbarkeit der Klausel (oddeliteľnosť zmluvnej podmienky), na ktorú odkazuje samotný vnútroštátny súd. Následne sa budem sústrediť na vyvodenie vhodných záverov na účely uplatnenia judikatúry Súdneho dvora vo veciach, o aké ide vo veciach samých. Na záver uvediem niekoľko záverečných poznámok k možnosti spochybnenia existujúcej judikatúry Súdneho dvora.

65.

Považujem za dôležité pripomenúť, že proces kontroly nekalých zmluvných podmienok vnútroštátnym súdom pozostáva z dvoch po sebe nasledujúcich a odlišných fáz, ktoré predstavujú dve samostatné činnosti alebo úkony. Prvá fáza je fáza zaradenia zmluvnej podmienky vnútroštátnym súdom pod nekalé podmienky, zatiaľ čo druhá etapa sa týka dôsledkov, ktoré má predmetný súd z označenia podmienky ako nekalej vyvodiť. Táto činnosť vnútroštátneho súdu spočívajúca vo vyvodení všetkých dôsledkov konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky sa od činnosti zaradenia, ktorá jej predchádzala, líši tak z časového, ako aj z hmotného hľadiska. Skutočnosť, že tieto dve činnosti po sebe časovo nasledujú, nesmie spôsobiť, že si ich budeme zamieňať. Ako sa ukáže nižšie, rozdiely medzi nimi jasne vyplývajú aj z judikatúry Súdneho dvora.

66.

Je potrebné pripomenúť po prvé, že v rozsudku Océano Grupo Editorial a Salvat Editores ( 47 ) Súdny dvor po prvýkrát rozhodol, že „systém ochrany zavedený smernicou 93/13 spočíva na myšlienke, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, tak pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah“. Táto myšlienka, ktorá je základom tejto smernice, znamená, že je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, zabezpečiť potrebný účinok ochrany, ktorú sledujú ustanovenia tejto smernice, ( 48 ) a preto je povinný ex offo posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacej do pôsobnosti smernice 93/13. ( 49 )

67.

Po druhé je potrebné poznamenať, že vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok VB Pénzügyi Lízing, ktorý sa týkal povinnosti vnútroštátneho súdu ex offo preskúmať nekalú povahu doložky o príslušnosti súdu v rámci odporu podaného spotrebiteľom proti platobnému rozkazu, Súdny dvor rozhodol, že je úlohou vnútroštátneho súdu, aby rozhodol o nekalosti zmluvnej podmienky. ( 50 ) To bolo potvrdené v rozsudku Invitel, v ktorom Súdny dvor okrem iného spresnil, že sa musí vo svojej odpovedi obmedziť na to, aby vnútroštátnemu súdu poskytol údaje, ktoré musí tento súd zohľadniť pri posúdení nekalej povahy dotknutej podmienky. ( 51 )

68.

Po tretie na to, aby sa zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, považovala za nekalú, článok 3 ods. 1 smernice 93/13 požaduje „značnú nerovnováhu“ v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. ( 52 ) Aj keď tento článok odkazuje na pojem „značná nerovnováha… ku škode spotrebiteľa“ v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, skutočnosti umožňujúce považovať zmluvnú podmienku, ktorá nebola individuálne dohodnutá, za nekalú, definuje len abstraktným spôsobom. ( 53 ) Z toho dôvodu Súdny dvor spresnil, odkazujúc tak na návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott, ( 54 ) že pri otázke, či podmienka spôsobuje „značnú nerovnováhu“ v právach a povinnostiach strán vyplývajúcich zo zmluvy na škodu spotrebiteľa, treba predovšetkým zohľadniť právne predpisy uplatňované vo vnútroštátnom práve v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami. Podľa Súdneho dvora práve takáto porovnávacia analýza umožní vnútroštátnemu súdu posúdiť, či a prípadne do akej miery je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve. ( 55 )

69.

Pokiaľ ide konkrétne o zmluvnú podmienku týkajúcu sa predčasnej splatnosti, Súdny dvor v rozsudku Banco Primus ( 56 ) s uvedením rovnakého odôvodnenia ako v rozsudku Aziz ( 57 )pripomenul skutočnosti, ktoré musí vnútroštátny súd zohľadniť pri skúmaní nekalej povahy tejto podmienky. Z týchto rozsudkov vyplýva, že úlohou vnútroštátneho súdu je predovšetkým preveriť, i) či možnosť ponechaná predajcovi alebo dodávateľovi rozhodnúť o splatnosti celého úveru závisí od toho, že si spotrebiteľ nesplnil povinnosť, ktorá je v dotknutom zmluvnom vzťahu podstatná, ii) či sa táto možnosť priznáva v prípadoch, v ktorých je takéto nesplnenie povinnosti dostatočne závažné z hľadiska doby splácania úveru a jeho výšky, iii) či táto možnosť predstavuje odchýlku od právnych predpisov uplatňovaných v tejto oblasti pri neexistencii osobitných zmluvných ustanovení, a napokon iv) či vnútroštátne právo stanovuje primerané a účinné prostriedky, ktoré spotrebiteľovi, na ktorého sa takáto podmienka uplatní, umožnia, aby odvrátil účinky takejto splatnosti úveru. ( 58 ) Tieto skutočnosti umožňujú vnútroštátnemu súdu posúdiť, či je zmluvná podmienka nekalá.

70.

V tejto súvislosti vzniká otázka, ktorý časový okamih má vnútroštátny súd zohľadňovať pri posudzovaní nekalej povahy zmluvnej podmienky na účely overenia týchto posudzovaných skutočností a rozhodnutia o nekalej povahe zmluvnej podmienky. Táto zásadná otázka už bola Súdnym dvorom vyriešená. V rozsudku Aziz Súdny dvor konštatoval, že „podľa článku 4 ods. 1 smernice [93/13] nekalá povaha zmluvnej podmienky sa má posudzovať so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a [s ohľadom] na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy [v okamihu jej uzatvorenia]“. ( 59 ) V tejto súvislosti Súdny dvor pripomenul, že v tomto kontexte treba tiež posúdiť dôsledky, ktoré uvedená podmienka môže mať v rámci práva uplatniteľného na zmluvu, čo v sebe zahŕňa preskúmanie vnútroštátneho právneho systému. ( 60 ) Pre vnútroštátny súd je preto pri posúdení nekalej povahy zmluvnej podmienky rozhodujúci nie okamih výkonu zmluvy, ale okamih jej uzatvorenia alebo podpísania. ( 61 )

71.

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že po konštatovaní nekalej povahy zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti, k akému došlo v prejednávanej veci, je vnútroštátny súd povinný z tohto konštatovania vyvodiť všetky dôsledky.

72.

Pokiaľ ide o dôsledky, ktoré sa majú vyvodiť z konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky, treba pripomenúť, že podľa pravidla, ktoré je dlhodobo zavedené v ustálenej judikatúre Súdneho dvora a ktoré vyplýva z obsahu článku 6 ods. 1 smernice 93/13, je vnútroštátny súd povinný neuplatniť nekalú zmluvnú podmienku. Z tohto pravidla existuje ku dnešnému dňu len jedna výnimka: ide o výnimku obsiahnutú v rozsudku Kásler a Káslerné Rábai ( 62 ). Ako však vysvetlím nižšie, Súdny dvor stanovil určité podmienky na to, aby výnimka uznaná v tomto rozsudku mohla byť uplatnená vnútroštátnym súdom v súlade s judikatúrou Súdneho dvora. Vo svetle týchto úvah teraz pristúpim k preskúmaniu všeobecného pravidla.

73.

Skôr ako sa budem zaoberať genézou povinnosti vnútroštátneho súdu neuplatniť nekalú zmluvnú podmienku, ktorá mu je v judikatúre Súdneho dvora uložená, treba povedať niekoľko slov o pôvode tejto judikatúry, a teda tejto povinnosti: rozsudok Banco Español de Crédito ( 63 ).

74.

Vo veci, v ktorej bol vyhlásený uvedený rozsudok týkajúci sa konania o platobnom rozkaze, bola Súdnemu dvoru po prvýkrát položená otázka, či smernici 93/13 odporuje vnútroštátna práva úprava ( 64 ), ktorá umožňuje vnútroštátnemu súdu v prípade, že rozhodne o neplatnosti nekalej podmienky v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, doplniť uvedenú zmluvu tým, že zmení obsah tejto zmluvnej podmienky. Vo svojej odpovedi Súdny dvor najprv pripomenul, že znenie článku 6 ods. 1 smernice 93/13 síce členským štátom priznáva určitú autonómiu, pokiaľ ide o definíciu právneho režimu uplatniteľného na nekalé zmluvné podmienky, výslovne však členským štátom ukladá povinnosť stanoviť, aby uvedené podmienky „neboli pre spotrebiteľa záväzné“. ( 65 )

75.

Na základe tejto premisy Súdny dvor následne pripomenul ustálenú judikatúru, podľa ktorej v zmysle uvedeného ustanovenia vnútroštátnym súdom, ktoré rozhodli o nekalej povahe zmluvných podmienok, prináleží vyvodiť všetky dôsledky, ktoré vyplývajú podľa vnútroštátneho práva z tejto skutočnosti, aby spotrebiteľ nebol viazaný uvedenými podmienkami. ( 66 ) Ďalej Súdny dvor poukázal na to, že normotvorca Únie v článku 6 ods. 1 druhej časti vety smernice 93/13, ako aj v jej dvadsiatom prvom odôvodnení výslovne stanovil, že zmluva uzatvorená medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom je „podľa týchto podmienok“ pre strany naďalej záväzná, ak je jej ďalšia existencia možná „bez nekalých podmienok“. ( 67 ) V dôsledku toho Súdny dvor rozhodol, že „vnútroštátne súdy sú povinné neuplatniť nekalú podmienku tak, aby nebola záväzná pre spotrebiteľa, nemôžu však zmeniť jej obsah“. ( 68 ) Takisto si dal záležať na tom, aby spresnil, a neskôr to viackrát pripomenul, že táto zmluva musí v zásade existovať ďalej bez akejkoľvek zmeny okrem odstránenia nekalých podmienok, pokiaľ je jej ďalšia existencia právne možná v súlade s pravidlami vnútroštátneho práva. ( 69 )

76.

Ak by totiž vnútroštátny súd mal právomoc zmeniť obsah nekalých zmluvných podmienok, takáto možnosť by mohla prispieť k odstráneniu odstrašujúceho účinku pre predajcov alebo dodávateľov spočívajúceho v tom, že sa takéto nekalé podmienky voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnia: predajcovia alebo dodávatelia by sa totiž mohli pokúšať dotknuté podmienky používať, pretože by vedeli, že aj keby bolo rozhodnuté o ich neplatnosti, mohol by vnútroštátny súd zmeniť zmluvu v potrebnom rozsahu, a tak by ich záujmy ostali zabezpečené. ( 70 )

77.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že vzhľadom na značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, ak táto zmluva obsahuje nekalé podmienky, vnútroštátne súdy sú na základe článku 6 ods. 1 smernice 93/13 povinné odmietnuť ich uplatniť.

78.

Je pravda, že Súdny dvor rozhodol, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré s ohľadom na nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán [spotrebiteľa] smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť. ( 71 ) Zdá sa mi zrejmé, že týmto tvrdením Súdny dvor odkazuje na dôvod existencie článku 6 ods. 1 smernice 93/13, pričom sa nesnaží vytvoriť žiaden rámec na účely jeho uplatnenia v konkrétnych prípadoch. ( 72 )

79.

Nemožno pochybovať ani o tom, že obnovenie rovnováhy medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom nesmie znamenať možnosť nekalé zmluvné podmienky zmeniť. Takáto možnosť by totiž na jednej strane odporovala článku 6 ods. 1 smernice 93/13, ktorý by stratil svoj zmysel, a teda potrebnému účinku ochrany, ktorú táto smernica sleduje. ( 73 ) Na druhej strane by takáto možnosť nedovolila zachovať odstrašujúci účinok, ktorý pre predajcov alebo dodávateľov spočíva v nemožnosti uplatniť tieto zmluvné podmienky voči spotrebiteľovi.

80.

Vec, ktorá viedla k rozsudku Kásler a Káslerné Rábai ( 74 ), sa týkala zmluvy o poskytnutí hypotekárneho úveru uzatvorenej medzi bankovým subjektom a spotrebiteľom a vyjadrenej v cudzej mene (švajčiarsky frank), v ktorej bola výška úveru ku dňu poskytnutia vypočítaná v maďarských forintoch podľa výmenného kurzu nákupu cudzej meny. Dlžník bol naopak povinný úver splatiť vo forintoch podľa výmenného kurzu predaja tejto meny. Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýtal, či v situácii, v ktorej zmluva uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom nemôže ďalej existovať po odstránení nekalej zmluvnej podmienky, sa článok 6 ods. 1 smernice 93/13 má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave umožňujúcej vnútroštátnemu súdu napraviť neplatnosť nekalej podmienky jej nahradením ustanovením vnútroštátneho práva dispozitívnej povahy.

81.

Vo svojej odpovedi Súdny dvor rozhodol, že keď zmluva uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom nemôže ďalej existovať po odstránení nekalej zmluvnej podmienky, toto ustanovenie nebráni vnútroštátnej právnej norme umožňujúcej vnútroštátnemu súdu napraviť neplatnosť tejto podmienky jej nahradením ustanovením vnútroštátneho práva dispozitívnej povahy.

82.

Z tohto rozsudku jasne vyplýva, ako som už uviedol v bode 72 vyššie, že na to, aby vnútroštátny súd mohol nekalú podmienku odstrániť jej substitúciou za ustanovenie vnútroštátneho práva dispozitívnej povahy, musia byť splnené dve podmienky. Táto substitúcia musí na jednej strane umožniť dosiahnutie toho výsledku, „že zmluva môže naďalej existovať aj napriek vypusteniu nekalej podmienky“ a že môže „byť naďalej záväzná pre zmluvné strany“, ( 75 ) aby tak vnútroštátny súd nebol povinný zmluvu vyhlásiť za neplatnú v celom jej rozsahu. Na druhej strane v prípade, že je sudca povinný vyhlásiť neplatnosť zmluvy ako celku, musí mať uvedená substitúcia ten účinok, že sa ňou predíde tomu, aby bol spotrebiteľ vystavený „obzvlášť škodlivým dôsledkom, takže by mohol byť zmarený odstrašujúci účinok vyplývajúci z vyhlásenia neplatnosti zmluvy“. ( 76 )

83.

Pri zodpovedaní otázok položených vnútroštátnymi súdmi treba prihliadnuť práve na judikatúru pripomenutú v bodoch 65 až 82 vyššie.

84.

Svojou prvou prejudiciálnou otázkou vo veci C‑70/17 sa Tribunal Supremo (Najvyšší súd) v podstate snaží zistiť, či sa má článok 6 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátny súd, ktorý konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky dovoľujúcej požadovať predčasnú splatnosť zmluvy o hypotekárnom úvere špecificky v prípade nezaplatenia jednej jedinej mesačnej splátky, mohol zachovať čiastočnú platnosť tejto zmluvnej podmienky tak, že jednoducho odstráni dôvod predčasnej splatnosti, ktorý ju robí nekalou.

85.

Tribunal Supremo (Najvyšší súd) vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že je možné, že nekalosť zmluvnej podmienky sa netýka celej skúmanej podmienky, ale len jej časti, v tomto prípade časti týkajúcej sa „počtu a významu nezaplatených platieb spôsobujúceho predčasnú splatnosť“. V tomto prípade sa nezaplatenie týkalo „jednej jedinej mesačnej splátky“. Vnútroštátny súd tvrdí, odkazujúc na judikatúru Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), že v takomto prípade možno uvedenú zmluvnú podmienku zachovať tak, že sa jednoducho odstráni časť, ktorá ju robí nekalou, za predpokladu, že táto zmenená zmluvná podmienka bude gramaticky zrozumiteľná, bude mať právny zmysel a že týmto odstránením sa nezavedie nové pravidlo alebo pravidlo odlišné od toho, ktoré bolo v podmienke pôvodne obsiahnuté.

86.

V tejto súvislosti Tribunal Supremo (Najvyšší súd) odkazuje na judikatúru Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) týkajúcu sa pravidla oddeliteľnosti zmluvnej podmienky, a konkrétne na rozsudok z 10. októbra 2013 ( 77 ). Podľa vnútroštátneho súdu oddeliteľnosť zmluvnej podmienky nie je automaticky v rozpore s právom Únie. Nejde totiž o úpravu zmluvnej podmienky, ale o vyhlásenie čiastočnej neplatnosti, ktoré je vhodné v prípade neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej nekalej povahy, pri ktorom po odstránení časti, ktorá sa považuje za nekalú, zmluva existuje naďalej so zostávajúcou časťou tejto zmluvnej podmienky. Ak teda z posúdenia zostávajúcej časti zmluvnej podmienky vyplýva, že je primeraná a prehľadná, musí sa táto časť považovať za platnú a vyvolávajúcu účinky.

87.

S cieľom lepšie pochopiť zmysel a dosah tejto prvej prejudiciálnej otázky, ktorú položil Tribunal Supremo (Najvyšší súd), uvediem najprv judikatúru Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) k pravidlu oddeliteľnosti zmluvnej podmienky a následne jej posúdenie podľa nemeckej právnej vedy.

88.

Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) už od osemdesiatych rokov vytvára podrobnú judikatúru, pokiaľ ide o výklad čiastočne nekalých zmluvných podmienok. Právnym základom tohto výkladu je § 306 Bürgerliches Gesetzbuch (nemecký občiansky zákonník). Toto ustanovenie, ktoré je staršie než smernica 93/13, sa v súčasnosti považuje za ustanovenie preberajúce článok 6 tejto smernice. Problém vyjadrený uvedeným súdom v jeho judikatúre je nasledovný: je možné zmluvnú podmienku, ktorá je sčasti „nakazená“ nekalým prvkom, rozdeliť na nekalú časť a na časť, ktorá nekalá nie je? Ak je odpoveď kladná, aké sú dôsledky takéhoto rozdelenia?

89.

V roku 1981 Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) po prvýkrát ( 78 ) pripustil „rozloženie/rozdelenie“ jednej zmluvnej podmienky na viacero častí, z ktorých jedna (alebo viaceré) boli nekalé, s cieľom „zachrániť“ zvyšok zmluvnej podmienky. Stále pritom platí úvaha, že i) „nakazená“ časť môže byť zrušená bez akejkoľvek úpravy, ii) zvyšok vety má naďalej zmysel aj bez zrušených prvkov, a iii) pôvodný účel zvyšku vety sa zachová, t. j. jej zmysel sa nezmení. ( 79 ) Ak tieto podmienky nie sú splnené, najmä ak tento úkon nemožno zrealizovať jednoduchým „prečiarknutím“, vtedy už nejde o „rozdelenie“, ale o „redukciu/záchrannú modifikáciu“ (geltungserhaltende Reduktion). Takúto redukciu alebo záchrannú modifikáciu preto Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) považuje za neprípustnú, prinajmenšom pokiaľ ide o situácie, ktoré patria pod rozsah pôsobnosti smernice 93/13. ( 80 ) Podľa uvedeného súdu sú hlavnými argumentmi proti takejto záchrannej modifikácii jednak to, že používateľ zmluvných podmienok by jednoducho mohol medzi ne zaradiť nekalé zmluvné podmienky s vedomím, že sudca ich modifikuje tak, aby boli prípustné, a jednak to, že neprináleží súdu rozhodujúcemu vo veci samej, aby našiel riešenie, ktoré bude prípustné. ( 81 )

90.

Na ilustráciu nemeckého postupu rozdelenia zmluvnej podmienky uvádzam rozsudok Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) z 10. októbra 2013 ( 82 ), ktorý uvádza Tribunal Supremo (Najvyšší súd) vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Uvedená vec sa týkala súhlasu pacienta jeho ošetrujúcemu zubnému lekárovi v troch bodoch, ktorými boli: 1. povolenie na poskytnutie osobných údajov, 2. povolenie na postúpenie pohľadávky spoločnosti na vymáhanie pohľadávok, 3. povolenie na následné postúpenie tej istej pohľadávky jej prvým postupníkom bankovej inštitúcii na účely refinancovania. Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) uviedol, že aj keby tretí bod týkajúci sa „následného postúpenia“ nebol s právnymi predpismi o nekalých zmluvných podmienkach zlučiteľný, zvyšok zmluvy by zostal platný, pretože táto zmluvná podmienka bola oddeliteľná. Zmluvná podmienka totiž znela takto (časti, ktoré sa mali odstrániť, sú v hranatých zátvorkách a zvýraznené kurzívou):

„Súhlas s postúpením

i) Súhlasím, aby zubný lekár uvedený na titulnej strane spoločnosti ZA Zahnärtzliche Abrechnungsgesellschaft (ďalej len „spoločnosť ZAAG“) poskytol všetky dokumenty potrebné na vyhotovenie faktúr a vymáhanie pohľadávky – v prípade potreby súdne –, a to najmä moje meno, adresu, dátum narodenia, kód zodpovedajúci službám, fakturovanú sumu, poznámky k zdravotnej starostlivosti, faktúry z laboratória, formuláre, atď.

ii) Na tieto účely zubného lekára výslovne pozbavujem lekárskej mlčanlivosti a dávam výslovný súhlas s tým, aby zubný lekár postúpil pohľadávku, ktorá za starostlivosť vznikne, spoločnosti ZAAG [, ktorá ju môže, v prípade potreby, postúpiť D. Bank e.G. na účely refinancovania].

iii) Som si vedomý/á, že po postúpení pohľadávky, ktorá za zdravotnú starostlivosť vznikne, bude mať spoločnosť ZAAG voči mne postavenie veriteľa, takže v prípade sporu treba všetky námietky proti pohľadávke vzniesť a uplatniť voči nej, vrátane tých, ktoré sú založené na zdravotnej starostlivosti a lekárskej anamnéze, a že ošetrujúci zubný lekár bude môcť byť vypočutý ako svedok. …“ ( 83 )

91.

Zo znenia tejto zmluvnej podmienky jasne vyplýva, že bola rozdeliteľná na tri samostatné časti. Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) preto jednoducho odstránil časť považovanú za zodpovedajúcu kritériám nekalej zmluvnej podmienky alebo za „nakazenú“, pričom zvyšný text nemodifikoval a neuplatnil žiadne dispozitívne ustanovenie vnútroštátneho práva na to, aby sa zmluvná podmienka po úprave zachovala. Z jeho judikatúry vyplýva, že zmysel zostávajúcej časti vety sa nesmie zmeniť.

92.

V roku 1988 nemecká právna náuka na opísanie tejto metódy zaviedla pojem blue pencil test, ( 84 ) ktorý bol pôvodne používaný v práve hospodárskej súťaže. ( 85 ) Tento pojem, ktorý Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) nepoužil prvýkrát, je výstižný. Odkazuje totiž na skutočnosť, že sa modrým perom preškrtne prvok, ktorý sa považuje sa zodpovedajúci kritériám nekalej povahy.

93.

Myšlienka, na ktorej je založený blue pencil test, čiže rozdelenie zmluvných podmienok na jednu nekalú časť a na druhú časť, ktorá nie je nekalá, bola v Nemecku prijatá poväčšine pozitívne. ( 86 ) Hlavný argument prezentovaný nemeckou právnou náukou je rovnaký ako ten, ktorý uvádza judikatúra: pripustenie riešenia redukcie/záchrannej modifikácie znamená, že používateľ zmluvných podmienok by mohol bez toho, aby mu niečo hrozilo, vypracovať nekalé podmienky, pričom by vedel, že súdy by ich modifikovali na prípustnú úroveň. Inými slovami, takáto redukcia/záchranná modifikácia by nemala odstrašujúci účinok, ( 87 ) a preto ju nemožno pripustiť. ( 88 )

94.

Vzhľadom na uvedený kontext judikatúry a právnej náuky k pravidlu oddeliteľnosti zmluvnej podmienky alebo blue pencil test‑u a bez toho, aby som sa vyjadroval k zlučiteľnosti tohto pravidla s právom Únie, považujem teraz za jasné, že úkon, ktorý navrhol Tribunal Supremo (Najvyšší súd), nie je oddelením zmluvnej podmienky alebo blue pencil test‑om, ale jej záchrannou modifikáciou. Vysvetlenie k tomu poskytnem v nasledujúcich úvahách.

95.

Z bodu 84 vyššie vyplýva, že návrh Tribunal Supremo (Najvyšší súd) spočíva v zachovaní spornej zmluvnej podmienky odstránením len tej časti, ktorá ju robí nekalou, t. j. nezaplatenie ktorejkoľvek jednej mesačnej splátky. Na lepšie pochopenie výkladu, ktorý predkladá uvedený súd Súdnemu dvoru, považujem za užitočné citovať spornú zmluvnú podmienku nižšie, tak ako vyplýva z právneho rámca predloženého vo veci C‑70/17, vrátane oddelenia navrhnutého zo strany Tribunal Supremo (Najvyšší súd), s cieľom preskúmať, či so zreteľom na blue pencil test, ktorý uvádza vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, uvedená zmluvná podmienka je, alebo nie je oddeliteľná (časti, ktoré sa majú zrušiť sú medzi zátvorkami a zvýraznené kurzívou):

„Banka môže bez predchádzajúceho oznámenia vyhlásiť úver za splatný a súdne sa domáhať splatenia celého úveru, vrátane splatných súm, ako aj súm splatných v budúcnosti spolu s úrokmi, úrokmi z omeškania, poplatkami a výdavkami, v týchto prípadoch: a) Nezaplatenie pri splatnosti [ktorejkoľvek jednej] splátky úrokov alebo istiny, vrátane všetkých prvkov, ktoré ju tvoria, pričom zmluvné strany výslovne žiadajú o zapísanie tejto zmluvnej podmienky do katastra nehnuteľností podľa článku 693 LEC“. ( 89 )

96.

Môžeme konštatovať, že táto zmluvná podmienka spĺňa požiadavky blue pencil test‑u, a teda, že je oddeliteľná na viacero odlišných častí?

97.

Nemyslím si to.

98.

Po prvé z uplatnenia blue pencil test‑u, ako je uvedený v bode 90 vyššie, vyplýva, že sporná zmluvná podmienka vo veci C‑70/17 ( 90 )nie je oddeliteľná. V zmluvnej podmienke preskúmanej v rozsudku Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor), ktorý cituje Tribunal Supremo (Najvyšší súd) vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, sú totiž uvedené tri druhy práv: povolenie poskytnúť osobné údaje a dva súhlasy s postúpením pohľadávky, prvý v prospech spoločnosti na vymáhanie pohľadávok a druhý v prospech bankovej inštitúcie. Prečiarknutie tej časti zmluvnej podmienky, ktorá odkazuje na postúpenie pohľadávky bankovej inštitúcii, v zásade nemá na ostatné časti zmluvnej podmienky vplyv, keďže tieto tri časti sú od seba nezávislé.

99.

Naopak, situácia je odlišná, pokiaľ ide o spornú zmluvnú podmienku, na ktorej sa zakladá vec C‑70/17. „Nakazená“ časť sa totiž týka len bodu a), t. j. práva banky vyhlásiť úver za splatný v prípade „nezaplatenia pri splatnosti [ktorejkoľvek jednej] splátky úrokov alebo istiny…“. Sporná zmluvná podmienka by preto pri uplatnení blue pencil test‑u spĺňala prvú podmienku, na to, aby bola oddeliteľná, t. j., že „nakazenú“ časť možno prečiarknuť bez ďalšej modifikácie, len vo dvoch prípadoch. Prvým je prípad, keď by sporná zmluvná podmienka obsahovala viacero dôvodov predčasnej splatnosti a mala by, napríklad, takéto znenie: „…v týchto prípadoch: a) Nezaplatenie jednej, viacerých alebo všetkých splátok…“. Pojem „jednej“ by tak bol jediným dôvodom, ktorý sa má prečiarknuť, pričom do ostatných častí bodu a) by sa nijako nezasahovalo. V takom prípade by sa tá istá zmluvná podmienka vo formálnom zmysle týkala viacerých identifikovateľných a oddeliteľných situácií. To však podľa mňa nie je prípad spornej zmluvnej podmienky, na ktorej je založená vec C‑70/17. ( 91 ) Druhým prípadom je ten, keď by „nakazená“ časť predstavovala celý bod a). Bod a) by tak mohol byť prečiarknutý bez zasahovania do ostatných bodov zmluvnej podmienky pod písmenami b), c) alebo d). ( 92 )

100.

Po druhé, aj keby sa pripustilo, že „nakazená“ časť spornej zmluvnej podmienky, na ktorej sa zakladá vec C‑70/17, by mohla byť bez ďalšej modifikácie prečiarknutá ( 93 ) – s čím vzhľadom na informácie, ktoré mám k dispozícii, nesúhlasím – oddelenie „nakazenej“ časti by malo umožňovať správne znenie zmluvnej podmienky. Výsledok by bol nasledovný: „nezaplatenie pri splatnosti splátky úrokov alebo istiny“. Je veľmi pravdepodobné, že názory sa budú rôzniť, pokiaľ ide o otázku, či je zmluvná podmienka, ktorá z tohto oddelenia vyplynie, gramaticky zrozumiteľná, alebo nie. Dokážeme zo znenia oddelenej zmluvnej podmienky jasne vyvodiť, koľko splátok musí byť nesplatených, aby si veriteľ mohol uplatniť predčasnú splatnosť zmluvy o úvere? Je evidentné, že nie.

101.

V každom prípade, aj keby sa konštatovalo, že sporná zmluvná podmienka je po oddelení gramaticky jasná a zrozumiteľná, o čom by podľa môjho názoru bolo možné z hľadiska právnej istoty pochybovať, som si istý, že po prečiarknutí nekalej časti by bol pôvodný účel tejto zmluvnej podmienky spochybnený, keďže táto by jej všeobecným odkazom na „nezaplatenie pri splatnosti“ v sebe nezvratne niesla nový právny význam. Ako som však uviedol v bodoch 89 až 93 vyššie, takýto výsledok blue pencil test, ako ho vykladá judikatúra Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) a uvádza Tribunal Supremo (Najvyšší súd), nepovoľuje. Keďže podmienky stanovené týmto pravidlom nie sú splnené, musím konštatovať, že úkon, ktorý Tribunal Supremo (Najvyšší súd) navrhuje, nie je „oddelením“ spornej zmluvnej podmienky, ale jej „redukciou/modifikáciou“, ktorá znamená jej prepísanie.

102.

Na zachovanie účelu tejto zmluvnej podmienky by bolo treba zaviesť nové pravidlo alebo pravidlo odlišné od pôvodného pravidla, čo nie je podľa blue pencil test‑u dovolené, ako to uznáva sám Tribunal Supremo (Najvyšší súd) v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Keďže zmluvnú podmienku nemožno uplatniť bez uplatnenia dispozitívneho ustanovenia vnútroštátneho práva, akým je článok 693 ods. 2 LEC, považujem za zrejmé, že modifikácia navrhovaná vnútroštátnym súdom sa nemôže obmedziť len na „jednoduché prečiarknutie“, ako to vyžaduje blue pencil test.

103.

V každom prípade pripomínam, že v rozsahu pôsobnosti smernice 93/13 je záchranná modifikácia judikatúrou Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor), ( 94 ) na ktorú sa odvoláva Tribunal Supremo (Najvyšší súd), vylúčená. Z bodu 93 vyššie vyplýva, že tento druh modifikácie nemá odstrašujúci účinok a že súdu rozhodujúcemu vo veci samej neprináleží nájsť riešenie, ktoré by bolo prípustné. ( 95 )

104.

Po konštatovaní, že úkon, ktorý navrhuje Tribunal Supremo (Najvyšší súd) vo veci C‑70/17, nie je „oddelením“ spornej zmluvnej podmienky, ale jej „záchrannou modifikáciou“, treba ďalej v rámci prvej prejudiciálnej otázky preskúmať základnú otázku, či právo Únie bráni modifikácii, ktorú navrhuje Tribunal Supremo (Najvyšší súd) pri zmluvnej podmienke týkajúcej sa predčasnej splatnosti, o ktorej vnútroštátny súd konštatoval, že je nekalá.

105.

Po prvé podľa judikatúry pripomenutej v bode 66 vyššie je úlohou vnútroštátneho súdu, aby rozhodol o nekalej povahe zmluvnej podmienky. ( 96 ) V rámci preskúmania tejto nekalej povahy musí vnútroštátny súd začať určením toho, čo možno považovať za zmluvnú podmienku, ( 97 ) t. j. zmluvný záväzok, ktorý existuje samostatne od ostatných ustanovení zmluvy a ktorý môže byť predmetom individualizovaného preskúmania jeho eventuálne nekalej povahy. Toto predbežné preskúmanie je nevyhnutné, keďže podľa judikatúry Súdneho dvora citovanej v bode 75 vyššie majú vnútroštátne súdy po konštatovaní a vyhlásení nekalej povahy zmluvnej podmienky (fáza kontroly týkajúca sa posúdenia alebo zaradenia zmluvnej podmienky), ( 98 ) povinnosť nekalú zmluvnú podmienku neuplatniť, aby tak pre spotrebiteľa nebola záväzná, pričom nie sú oprávnené jej obsah upravovať (fáza kontroly dôsledkov vyhlásenia nekalej povahy zmluvnej podmienky). ( 99 ) Zmluva totiž musí v zásade existovať ďalej výlučne s tou zmenou, ktorá vyplýva z odstránenia nekalých zmluvných podmienok, pokiaľ je podľa pravidiel vnútroštátneho práva takáto pokračujúca existencia zmluvy právne možná. ( 100 )

106.

Po druhé treba pripomenúť, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal Supremo (Najvyšší súd), že spomenutie „ktorejkoľvek jednej“ splátky predstavuje základný a nevyhnutný predpoklad uplatnenia zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti. Preto sa mi zdá, že účel tejto zmluvnej podmienky nie je bez presného uvedenia toho, aký počet neuhradených splátok povoľuje jej uplatnenie, zachovaný, pričom overenie toho, či to tak je, prináleží vnútroštátnemu súdu. ( 101 ) Navyše podľa judikatúry Súdneho dvora sú vnútroštátne súdy povinné zmluvné podmienky, ktoré sa považujú za nekalé, jednoducho bezpodmienečne neuplatniť, a preto sa podľa môjho názoru podmienka, ktorá by mohla vyvolať predčasnú splatnosť celého úveru, stáva bezpredmetnou. Táto zmluvná podmienka sa preto nevyhnutne stane v celom rozsahu neúčinnou.

107.

Po tretie takáto zmluvná podmienka, ktorá v prípade nezaplatenia ktorejkoľvek jednej splátky stanovuje predčasnú splatnosť celého zostatku, nespĺňa podmienky stanovené Súdnym dvorom v rozsudkoch Aziz a Banco Primus ( 102 ) vzhľadom na to, že táto sporná zmluvná podmienka nepredstavuje dostatočne závažné porušenie, pokiaľ ide o trvanie a výšku úveru. V každom prípade netreba zabúdať na to, ako Komisia tiež správne pripomenula, že ak bola vyššie uvedená zmluvná podmienka (uvedenie „ktorejkoľvek jednej“ splátky) vyhlásená v súlade s touto judikatúrou za nekalú, a preto nebola uplatnená, zostávajúci diel, t. j. jednoduchá možnosť vyhlásiť celý zostatok za splatný, ( 103 ) je nielen zbavený praktických účinkov, ale zároveň je tak abstraktný, že vnútroštátnemu súdu neumožňuje preskúmať, či spĺňa podmienky stanovené Súdnym dvorom v rozsudku Banco Primus, ( 104 ) ktoré boli pripomenuté v bode 69 vyššie.

108.

Pripomínam tiež, že presný okamih, v ktorom uplatňuje banková inštitúcia možnosť predčasného zrušenia, je skutkovou otázkou, ktorá nie je na účely preskúmania zmluvnej podmienky, ktorá hovorí o nezaplatení jednej jedinej mesačnej splátky, relevantná. Nejde tu o určenie toho, či bolo obchodné konanie banky zneužívajúce, ale o to, či je zmluvná podmienka nekalá. Na rozdiel od toho, čo vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑70/17, ( 105 ) to, že je obchodné konanie v kontexte nekalej zmluvy primerané, nemôže pozbaviť zistenie súdu o nekalej povahe zmluvných podmienok užitočnosti. ( 106 ) Platí to ešte o to viac, pokiaľ je to práve predmetná zmluvná podmienka, ktorá banke umožňuje domáhať sa v rámci konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou splatenia celého dlžného zostatku po nezaplatení jednej jedinej splátky istiny a úrokov.

109.

Vzhľadom na vyššie uvedené zastávam názor, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátny súd, ktorý konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky dovoľujúcej požadovať predčasnú splatnosť zmluvy o hypotekárnom úvere špecificky v prípade nezaplatenia jednej jedinej mesačnej splátky, mohol zachovať čiastočnú platnosť tejto podmienky tak, že jednoducho odstráni dôvod predčasnej splatnosti, ktorý ju robí nekalou.

110.

Druhou prejudiciálnou otázkou vo veci C‑70/17 a prvou vo veci C‑179/17, ktoré treba skúmať spoločne, sa vnútroštátne súdy v podstate pýtajú, či sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej judikatúre, ktorá umožňuje, aby sa aj napriek konštatovaniu nekalej povahy zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti vnútroštátnym súdom pokračovalo v osobitnom konaní o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, ktoré bolo začaté na základe uplatnenia uvedenej zmluvnej podmienky, tak, že sa uplatní dispozitívne ustanovenie vnútroštátneho práva, akým je článok 693 ods. 2 LEC, pokiaľ toto konanie môže byť pre spotrebiteľov priaznivejšie než výkon rozhodnutia v ich neprospech, ktoré bolo vydané v rámci určovacieho konania.

111.

Skôr ako sa budem zaoberať touto otázkou, pripomeniem najprv, že z odpovede, ktorú navrhujem na prvú otázku vo veci C‑70/17, vyplýva predovšetkým to, že aj keby mohla byť „nakazená“ časť spornej zmluvnej podmienky vo veci C‑179/17 prečiarknutá bez akejkoľvek ďalšej modifikácie a výsledok by bol zrozumiteľný, táto zmluvná podmienka zostáva vzhľadom na požiadavky blue pencil test‑u, na ktorý odkazuje Tribunal Supremo (Najvyšší súd) ( 107 ), neoddeliteľná. Po oddelení nekalej časti si totiž táto zmluvná podmienka nezachová svoj pôvodný právny zmysel. Tým, že sa všeobecne uvedie „…nezaplatenie načas [jednej,] viacerých alebo všetkých splátok stanovených…“, sa totiž právny zmysel tejto zmluvnej podmienky nezvratne zmení. Dokážeme teda zo znenia takto oddelenej/modifikovanej zmluvnej podmienky vyvodiť presný počet mesačných splátok, ktoré musia byť nesplatené, aby si veriteľ mohol uplatniť predčasnú splatnosť zmluvy o úvere? Zastávam názor, že jediná možná odpoveď je takáto: „aspoň dve splátky“, čím by však zmluvná podmienka bola aj tak nekalá vzhľadom na požiadavky rozsudku Aziz pripomenuté v bode 107 vyššie. V prípade oddelenia sa tak účel spornej zmluvnej podmienky, na ktorej sa zakladá vec C‑179/17, naruší a stane sa neúčinným, ak podmienka, ktorou je jej uplatnenie podmienené (dohoda a spomenutie „jednej splátky“, ktoré sú zapísané v katastri) a ktorá v prejednávanej veci umožňuje pokračovanie – a prípadne začatie – konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, stratí účinok. Z právneho hľadiska by nemalo zmysel stanoviť pre veriteľa možnosť, ktorá by bola čisto hypotetická („viacerých splátok“) a ktorá by nemohla byť v praxi uplatnená. ( 108 )

112.

Aby totiž bolo možné vyvodiť počet neuhradených mesačných splátok, ktoré sú potrebné na účely predčasnej splatnosti, bolo by treba, ako to navrhuje Tribunal Supremo (Najvyšší súd) vo svojej judikatúre, uplatniť vnútroštátne ustanovenie. Podľa judikatúry Súdneho dvora to je v zásade možné len za podmienok stanovených v rozsudku Kásler a Káslerné Rábai ( 109 ), to znamená, že zmluva by po odstránení nekalej zmluvnej podmienky nemohla existovať naďalej a že pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré ju nahradzuje, je dispozitívnej povahy.

113.

Pokiaľ ide o otázku, ktorá je pre riešenie sporov vo veciach samých rozhodujúca a o ktorej sa diskutovalo na pojednávaní v nadväznosti na otázku na ústne zodpovedanie položenú Súdnym dvorom o tom, aké sú podľa španielskeho práva dôsledky odstránenia zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti na existenciu a výkon hypotekárneho záložného práva, Abanca uviedla, že úverová zmluva spravidla existuje ďalej, pričom obyčajné odstránenie nekalej zmluvnej podmienky nemôže viesť k jej neplatnosti. Ako však uviedli Abanca a aj Bankia, hypotekárne záložné právo môže byť podstatne ovplyvnené, pokiaľ veriteľ príde o možnosť využiť konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, aby si toto právo uplatnil.

114.

Španielska vláda vo svojich písomných pripomienkach na jednej strane tvrdila, že vzhľadom na to, že kauza záväzku z úverovej zmluvy spočíva v zriadení vecného práva na základe hypotéky, a na to, že toto vecné právo bude odstránením zmluvnej podmienky dotknuté, nemôže úverová zmluva ako taká ďalej existovať. Na druhej strane ďalej dodala, že aj keby sa vychádzalo z toho, že zmluva o úvere môže po odstránení zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti ďalej existovať, takéto odstránenie „robí zmluvu o úvere pre bankovú inštitúciu príliš nákladnou“, keďže „ju núti využiť určovacie konanie na zrušenie zmluvy a následne všeobecné exekučné konanie na vymoženie dlhu“. Táto vláda si preto kladie otázku, či by za týchto okolností bola banková inštitúcia poskytla úver bez hypotekárnej záruky.

115.

Treba zdôrazniť, že Tribunal Supremo (Najvyšší súd) vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že v španielskom právnom poriadku dáva hypotekárne záložné právo jeho držiteľovi nielen právomoc požadovať nútený predaj nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou v rámci osobitného konania o výkone rozhodnutia, ale aj prednostné právo k tejto nehnuteľnosti (články 1923 a 1927 Občianskeho zákonníka) a osobitné exekučné právo v prípade (súdom zistenej) platobnej neschopnosti dlžníka. Zároveň dodáva, že neplatnosť zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti nevedie k úplnému zániku právomocí hypotekárneho veriteľa, ale obmedzuje podstatnú výsadu hypotekárneho záložného práva spočívajúcu v tom, že veriteľ môže hypotékou zaťaženú nehnuteľnosť nútene predať s cieľom vyrovnať dlžnú sumu zo získanej ceny (článok 1858 Občianskeho zákonníka). Z vyššie uvedeného vyplýva, že napriek obmedzeniu, ktoré z toho pre exekúciu na záloh vyplýva, Tribunal Supremo (Najvyšší súd) nespochybňuje, že úverová zmluva existuje aj po odstránení zmluvnej podmienky o predčasnej splatnosti. ( 110 ) Uvedený súd ďalej vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania neuvádza ani to, že by bol povinný zmluvu o úvere vyhlásiť za neplatnú v celom rozsahu. V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd vo veci C‑179/17 domnieva, že „je podľa všetkého evidentné, že zmluva o úvere alebo úver môžu existovať aj bez zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti“.

116.

Po prvé je potrebné pripomenúť, ako to vyplýva z judikatúry citovanej v bode 75 vyššie, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje dve požiadavky na výsledok: prvá požaduje, aby nekalé zmluvné podmienky neboli pre spotrebiteľa záväzné, a preto sú „vnútroštátne súdy povinné [ich] neuplatniť“, a druhá to, že členské štáty zabezpečia, aby zmluva uzatvorená medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom „podľa týchto podmienok“ bola naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná„bez nekalých podmienok“. ( 111 ) Z tejto judikatúry preto vyplýva, že kritérium ďalšej existencie zmluvy sa má posudzovať len z právneho hľadiska, „pokiaľ je jej ďalšia existencia právne možná v súlade s pravidlami vnútroštátneho práva“. ( 112 )

117.

V tejto súvislosti, hoci chápem obavy, ktoré stoja za výkladom, ktorý navrhol Tribunal Supremo (Najvyšší súd), musím zdôrazniť, že tu nejde o zohľadnenie takých úvah, ako je to, či banka úver poskytla bez hypotekárnej záruky alebo nie, alebo aké dôsledky by malo pre veriteľa odstránenie nekalej zmluvnej podmienky, ( 113 ) ale o otázku, či zmluva je, alebo nie je podľa vnútroštátneho práva neplatná.

118.

Po druhé je potrebné mať na pamäti, že Súdny dvor v rozsudku Banco Primus ( 114 ) vyhlásil, že s cieľom zabezpečiť odradzujúci účinok zakotvený v článku 7 smernice 93/13 právomoci vnútroštátneho súdu týkajúce sa konštatovania nekalej podmienky nemôžu závisieť od uplatnenia či neuplatnenia tejto podmienky v skutočnej situácii. V tejto veci Súdny dvor rozhodol, že to, či zmluvná podmienka bola skutočne uplatnená, alebo nie, bolo na účely určenia jej nekalej povahy irelevantné. V prejednávanom prípade je skutočnosť, že hranica bola stanovená na tri mesačné splátky namiesto jednej, taktiež irelevantná.

119.

V rozsudku Banco Primus Súdny dvor totiž spresnil aj to, že „za týchto podmienok… okolnosť, že v predmetnej veci predajca alebo dodávateľ v skutočnosti postupoval v súlade s ustanoveniami článku 693 ods. 2 LEC a konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou začal až po nezaplatení siedmich mesačných splátok, a nie, ako to predpokladá podmienka 6a zmluvy dotknutej vo veci samej, v nadväznosti na nezaplatenie [akejkoľvek dlžnej sumy], nemôže zbaviť vnútroštátny súd jeho povinnosti vyvodiť všetky dôsledky z prípadne nekalej povahy tejto podmienky“. ( 115 ) Súdny dvor tak rozhodol, že „smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni súdnemu výkladu ustanovenia vnútroštátneho práva upravujúceho podmienky splatnosti celého dlhu zo zmlúv o úvere, akým je článok 693 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý zakazuje vnútroštátnemu súdu, ktorý konštatoval nekalú povahu takejto zmluvnej podmienky, vyhlásiť ju za neplatnú a vylúčiť ju, ak ju v skutočnosti predajca alebo dodávateľ neuplatnil, ale dodržal podmienky stanovené týmto ustanovením vnútroštátneho práva“. ( 116 ) Preto to, že sa v obchodnej praxi bánk dodrží článok 693 ods. 2 LEC, nemôže napraviť neplatnosť tejto zmluvnej podmienky tým, že ju tento článok v zmysle bodov 80 až 84 rozsudku Kásler a Káslerné Rábai nahradí. ( 117 )

120.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že výnimka zo všeobecného pravidla stanovená v uvedenom rozsudku Kásler a Káslerné Rábai, podľa ktorej Súdny dvor povoľuje doplnenie zmluvy nahradením nekalej zmluvnej podmienky dispozitívnym ustanovením vnútroštátneho práva, aby zmluva mohla existovať ďalej, sa v tomto prípade neuplatní, keďže sporné zmluvné podmienky nespôsobujú neplatnosť zmlúv o úveroch v celom ich rozsahu. V skutočnosti na rozdiel od situácie, o ktorú išlo vo veci, ktorá viedla k uvedenému rozsudku Kásler a Káslerné Rábai, ak by v prejednávaných veciach zmluvy o úveroch mohli existovať ďalej bez zmluvnej podmienky o predčasnej splatnosti, v dôsledku čoho vnútroštátny súd nie je povinný vyhlásiť neplatnosť zmluvy v celom rozsahu, nie je potrebné uplatniť dispozitívne ustanovenie vnútroštátneho práva s cieľom predísť tomu, že spotrebiteľ bude vystavený „obzvlášť škodlivým dôsledkom“.

121.

Pokiaľ ide o uplatnenie článku 693 ods. 2 LEC, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal Supremo (Najvyšší súd), nevyplýva, že toto ustanovenie je dispozitívnej povahy. Podľa samotného znenia tohto ustanovenia totiž možno konštatovať, že na povolenie jeho uplatnenia sa vyžaduje výslovná dohoda zmluvných strán, a teda, že uvedené ustanovenie nemožno uplatniť, ak takáto dohoda neexistuje. Naopak, Tribunal Supremo (Najvyšší súd) uvádza možnosť toto ustanovenie uplatniť „ako dispozitívne“, pričom sa k tomu, či jeho povaha je, alebo nie je dispozitívna, nevyjadruje. V každom prípade je úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či takéto ustanovenie je, alebo nie je dispozitívnej povahy.

122.

V tejto súvislosti treba pripomenúť rozsudok, ktorý Súdny dvor vyniesol v zložení veľkej komory vo veciach, v ktorých bol vydaný rozsudok Gutiérrez Naranjo a i. ( 118 ) týkajúci sa „clauses plancher“, zmluvných podmienok stanovujúcich minimálnu úrokovú sadzbu, ktoré používali banky v rámci zmlúv o hypotekárnych úveroch uzatvorených so spotrebiteľmi. Práve tento Tribunal Supremo (Najvyšší súd) konštatoval nekalosť týchto podmienok a tiež ich neplatnosť z dôvodu ich nedostatočnej transparentnosti súvisiacej s nedostatkom informácií poskytnutých úverovými inštitúciami v súvislosti s konkrétnymi dôsledkami ich uplatnenia v praxi. Avšak Tribunal Supremo (Najvyšší súd) rozhodol, že „plancher“ podmienky boli ako také zákonné a obmedzil spätný účinok vyhlásenia neplatnosti týchto zmluvných podmienok. ( 119 ) Prejudiciálne otázky položené Súdnemu dvoru jedným ďalším španielskym súdom sa týkali toho, či časové obmedzenie reštitučných účinkov súvisiacich so súdnym určením nekalej povahy zmluvných podmienok len na sumy, ktoré boli neoprávnené splatené po vyhlásení súdneho rozhodnutia, ktorým bola táto nekalá povaha určená, bolo alebo nebolo zlučiteľné z článkom 6 ods. 1 smernice 93/13. Súdny dvor odpovedal, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvnú podmienku, ktorá bola vyhlásená za nekalú, treba v zásade chápať tak, že nikdy neexistovala, takže nemôže voči spotrebiteľovi vyvolávať účinky.

123.

Určenie nekalej povahy takejto zmluvnej podmienky súdnym rozhodnutím preto v zásade musí viesť k navráteniu právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala. Súdny dvor takisto rozhodol, že hoci členským štátom prislúcha, aby na základe ich vnútroštátneho práva definovali metódy, podľa ktorých sa určí nekalá povaha podmienky obsiahnutej v zmluve a nastanú konkrétne právne účinky tohto určenia, nič to nemení na skutočnosti, že toto určenie musí umožniť navrátenie právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal, ak by táto nekalá podmienka neexistovala, najmä na základe práva vrátenia výhod, ktoré predajca alebo dodávateľ neoprávnene prijal na základe uvedenej nekalej podmienky na ujmu spotrebiteľa. ( 120 )

124.

Musím konštatovať, že z tejto judikatúry vyplýva, že na nekalú podmienku, ktorá bola vyhlásená za neplatnú, sa hľadí, ako keby nikdy neexistovala a nemala žiaden účinok. Uplatnenie článku 6 ods. 1 smernice 93/13 teda v prejednávanej veci má ten praktický dôsledok, ktorý zdôraznila aj Komisia v jej písomných pripomienkach, že keď vnútroštátny súd vyhlási neplatnosť zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti, nemožno začať konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať, pokiaľ boli dohoda zmluvných strán a odkaz na jednu splátku, ktoré sú zapísané v katastri, vyhlásené za nekalé, a teda za neplatné a neúčinné. Treba tiež poznamenať, že ak by bolo možné neplatnosť zmluvnej podmienky napraviť uplatnením minimálneho počtu troch mesačných splátok podľa článku 693 ods. 2 LEC, de facto by to znamenalo umožniť modifikovať uvedenú zmluvnú podmienku vnútroštátnym súdom. ( 121 ) Ako však Súdny dvor pripomenul vo veci Gutiérrez Naranjo a i., „vnútroštátny súd nie je oprávnený zmeniť obsah nekalých podmienok okrem prípadu, že by mal zmierniť odrádzajúci účinok, ktorý má vplyv na predajcu alebo dodávateľa tak, že jednoducho a úplne na spotrebiteľa takéto nekalé podmienky neuplatní“. ( 122 )

125.

Z uvedeného vyplýva, že modifikácia, ktorú navrhuje Tribunal Supremo (Najvyšší súd), je úkonom, ktorý nevyhnutne znamená začlenenie, prepísanie, zmenu alebo preformulovanie zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti. Na jednej strane táto modifikácia zmluvnej podmienky nie je v súlade s podmienkami blue pencil test‑u, na ktorý sa odvoláva vnútroštátny súd, pretože sa považuje za „záchrannú modifikáciu“, ktorá je v rámci smernice 93/13 neprípustná. Na druhej strane je táto modifikácia podľa dlhodobo ustálenej judikatúry Súdneho dvora doteraz výslovne zakázaná, čo je pre odpoveď, ktorá má byť poskytnutá na otázky položené v prejednávaných veciach, rozhodujúce.

126.

Napokon vzniká otázka, či má Tribunal Supremo (Najvyšší súd) pravdu, keď uvádza, že samotná skutočnosť, že dlžníci, ktorí sú spotrebiteľmi, nemôžu využiť procesné výhody konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, odôvodňuje vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora uvedenú v bodoch 80 až 82 vyššie odstránenie sporných zmluvných podmienok ich nahradením ustanovením vnútroštátneho práva dispozitívnej povahy alebo v prípade potreby subsidiárnym uplatnením ustanovenia, ktoré takejto povahy nie je. ( 123 )

127.

Pre pripomenutie uvádzam, že z piateho dôvodu návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal Supremo (Najvyšší súd), vyplýva, že procesné výhody konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, z ktorých majú prospech dlžníci, ktorí sú spotrebiteľmi, údajne vnútroštátnym súdom dovoľujú odôvodniť pokračovanie tohto konania po konštatovaní nekalej povahy zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti.

128.

V tejto súvislosti Komisia vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že Tribunal Supremo (Najvyšší súd) vo svojom rozsudku z 18. februára 2016, ktorý bol citovaný aj v jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania, uviedol, že „nemožno teda bezvýhradne a vo všetkých prípadoch tvrdiť, že rozhodnutie pokračovať v konaní o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou je pre spotrebiteľa nevýhodnejšie“. ( 124 ) Komisia z toho vyvodila záver, že to, že „nemožno bezvýhradne tvrdiť“, že pokračovanie konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou je pre spotrebiteľa nevýhodnejšie, sa nerovná tvrdeniu, pokiaľ ide o mieru ubezpečenia, že pokračovanie konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou je pre spotrebiteľa vo všetkých prípadoch výhodnejšie. Preto tvrdenie, že pokračovanie konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou je v záujme spotrebiteľa, je prinajmenšom diskutabilné a záleží od konkrétnych okolností každého prípadu. Komisia dodala, že pokiaľ práve spotrebitelia namietali proti zmluvnými podmienkam týkajúcim sa predčasnej splatnosti, ktoré bankám povoľujú využiť konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, je rozumné predpokladať, že títo spotrebitelia, ktorí takúto žalobu podávajú, sú právne zastúpení a snažia sa svoje záujmy ochrániť a nie poškodiť.

129.

Súhlasím s názorom, ktorý vyjadrila Komisia. Aj keď po prečítaní právneho rámca, ktorý uviedol Tribunal Supremo (Najvyšší súd), ja sám vidím procesné výhody, ktoré so sebou prináša konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, napriek tomu mám určité pochybnosti, pokiaľ ide o to, že z týchto výhod majú prospech „všetci“ spotrebitelia bez výnimky. ( 125 ) Samozrejme Súdny dvor nemôže odpovedať na túto otázku, ktorá sa týka iba vnútroštátneho práva. Považujem však za vhodné podeliť sa o moje pochybnosti, pokiaľ ide o situáciu, ktorú uvádza Tribunal Supremo (Najvyšší súd), a znázorním to na dvoch príkladoch. ( 126 )

130.

Vezmime si najprv prípad mladého bezdetného páru, „P. a M.“. Obaja majú vysokoškolské vzdelanie. V roku 2000 získajú od banky hypotekárny úver na kúpu ich nehnuteľnosti na bývanie. Tento úver vo výške 180000 eur je poskytnutý na dobu 30 rokov. V roku 2007 sa rozhodnú kúpiť si druhú rezidenciu a získajú druhý hypotekárny úver vo výške 80000 eur, poskytnutý na dobu pätnásť rokov. V roku 2012, uprostred hospodárskej krízy, M. príde o prácu a táto dvojica už nedokáže splácať obidva hypotekárne úvery. O niekoľko mesiacov, po nezaplatení siedmich mesačných splátok prvého úveru, podá banka návrh na výkon rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou. Vnútroštátny súd pri kontrole zameranej na nekalé podmienky konštatuje nekalosť zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti. Avšak vďaka pomoci ich rodičov a tiež predaju sekundárnej rezidencie sa dvojici podarí pred dátumom predaja na dražbe zbaviť ťarchy na ich nehnuteľnosti na primárne bývanie tak, že zaplatia presnú sumu, ktorú banke dlžia. Tento pár môže predstavovať tú skupinu spotrebiteľov, ktorá by mohla mať z konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou prospech.

131.

Pozrime sa teraz na prípad mladého páru, „J. a L.“, J. pracuje v stavebníctve a L. je zamestnaná v sektore služieb. V roku 2000 im banka napriek ich obmedzenej platobnej schopnosti poskytne hypotekárny úver vo výške 100000 eur na financovanie kúpy nehnuteľnosti na bývanie. Tento úver je poskytnutý na 26 rokov a zaberá viac ako polovicu ich mesačných príjmov. V rokoch 2004 a 2007 sa narodia ich dve deti. V roku 2012, uprostred hospodárskej krízy, príde J. o prácu. Určitý čas poberá dávku v nezamestnanosti, avšak po skončení obdobia náhrady mzdy už dvojica nedokáže len s jednou mzdou spĺňať svoje povinnosti splácania. Po nezaplatení desiatich mesačných splátok banka podá návrh na výkon rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou. Súd rozhodujúci o nariadení výkonu rozhodnutia pri kontrole zmluvných podmienok konštatuje nekalosť zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti. Dvojica nemá úspory, ktoré by jej umožnili zbaviť sa ťarchy na ich nehnuteľnosti zaplatením dlžnej sumy do dňa vydraženia. Vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora sa vnútroštátny súd rozhodne zastaviť konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou a položiť mu prejudiciálne otázky.

132.

Má sa v tomto druhom prípade konštatovať, že táto dvojica môže mať prospech z výhod konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou? Kladná odpoveď by sa zakladala na úvahe, že dvojica je schopná uhradiť splatné mesačné splátky, a teda dosiahnuť, že ich nehnuteľnosť bude bez ťarchy, čo nie je tento prípad. Mala táto dvojica okrem týchto procesných výhod, ktoré vzhľadom na jej zlú ekonomickú situáciu nemohla využiť, napríklad možnosť nanovo dojednať jej dlh v štádiu konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou? Nemyslím si to.

133.

V každom prípade a bez ohľadu na to, či spotrebitelia majú podľa okolností možnosť využiť výhody konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, zastávam názor, že je nespochybniteľné, že vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora o dosahu konštatovania nekalej zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti, ktorá je pripomenutá v bodoch 65 až 82 vyššie, je vplyv týchto výhod na zodpovedanie otázok, ktorými sa zaoberáme a ktoré sa týkajú dôsledkov, ktoré treba z konštatovania nekalej povahy spornej zmluvnej podmienky vyvodiť, podľa všetkého prinajmenšom neistý. Vzhľadom na túto judikatúru zastávam názor, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti, nemôže v rozpore s týmto konštatovaním začať konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou vedené proti dlžníkovi, ktorý je spotrebiteľom, alebo v ňom prípadne pokračovať, aj keď sa domnieva, že toto konanie je pre neho výhodnejšie.

134.

Ako som uviedol v bode 128 vyššie, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal Supremo (Najvyšší súd), nevyplýva, že pokračovanie konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, ktoré bolo začaté na základe nekalej zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti, v každom prípade prináša výhody pre dlžníka, ktorý je spotrebiteľom. Za predpokladu, že by však vnútroštátny súd usúdil, že spotrebiteľ môže mať z týchto výhod prospech, je povinný ho o tom informovať. Spotrebiteľ by mohol po konzultácii so svojím advokátom vyjadriť svoj úmysel nenamietať proti nekalej a nezáväznej povahe uvedenej zmluvnej podmienky, tak ako v mojom prvom príklade o dvojici „P. a M.“.

135.

V tejto súvislosti pripomínam, že Súdny dvor v rozsudku Pannon GSM, po tom, ako pripomenul, že vnútroštátny súd musí zabezpečiť potrebný účinok ochrany, ktorú sledujú ustanovenia smernice 93/13, rozhodol, že pri výkone povinnosti ex offo preskúmať nekalé zmluvné podmienky, „vnútroštátny súd však nemusí podľa [uvedenej] smernice vylúčiť uplatnenie dotknutej podmienky, pokiaľ spotrebiteľ, potom čo bol upozornený súdom, nepovažuje za potrebné namietať nekalý a nezáväzný charakter podmienky“. ( 127 ) V rozsudku Banif Plus Bank Súdny dvor tento rozsudok potvrdil a spresnil, že možnosť spotrebiteľa vyjadriť sa v tomto smere takisto zodpovedá povinnosti vnútroštátneho súdu vziať prípadne do úvahy vôľu vyjadrenú spotrebiteľom vtedy, keď si je vedomý toho, že nekalá podmienka nie je záväzná, avšak nepraje si, aby bolo vylúčené jej uplatnenie, čím vyslovuje slobodný a vedomý súhlas s dotknutou podmienkou. ( 128 )

136.

Na základe všetkých predchádzajúcich úvah navrhujem odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku vo veci C‑70/17 a na prvú otázku vo veci C‑179/17, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej judikatúre, ktorá umožňuje, aby sa po tom, ako vnútroštátny súd konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky týkajúcej sa predčasnej splatnosti, predsa len mohlo pokračovať v konaní o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, ktoré bolo začaté na základe uplatnenia uvedenej zmluvnej podmienky, tak, že sa uplatní dispozitívne ustanovenie vnútroštátneho práva, akým je článok 693 ods. 2 LEC, pretože toto konanie môže byť pre spotrebiteľov priaznivejšie než výkon rozhodnutia vydaného v rámci určovacieho konania v ich neprospech, iba žeby spotrebiteľ po riadnom upovedomení vnútroštátnym súdom o nezáväznej povahe zmluvnej podmienky vyslovil svoj slobodný a informovaný súhlas a prejavil svoj úmysel proti nekalej a nezáväznej povahe takejto zmluvnej podmienky nenamietať.

137.

Vzhľadom na môj návrh odpovede na prvú prejudiciálnu otázku sa domnievam, že nie je potrebné odpovedať na druhú a tretiu otázku, ktoré sa týkajú výkladu španielskeho práva, a táto úloha prislúcha vnútroštátnemu súdu.

138.

Rád by som uviedol poslednú poznámku. Z odôvodnenia smernice 93/13 vyplýva, že „v záujme uľahčenia vytvorenia vnútorného trhu a ochrany občana v jeho úlohe spotrebiteľa pri nadobúdaní tovaru a služieb podľa zmlúv, ktoré sa riadia právnymi predpismi členských štátov iných než jeho vlastný štát, je dôležité odstrániť nekalé podmienky z týchto zmlúv“. Som presvedčený, že navrhované riešenie sa zaslúži o zachovanie doteraz pevného a súdržného systému ochrany spotrebiteľov, a tým o posilnenie vnútorného trhu. Z tohto dôvodu a vzhľadom na všetky dôvody, ktoré sú uvedené vyššie, navrhujem, aby Súdny dvor svoju judikatúru potvrdil.

139.

So zreteľom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položili Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) a Juzgado de Primera Instancia no 1 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. 1 Barcelona, Španielsko), takto: