NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PAOLO MENGOZZI

prednesené 28. januára 2010 ¹(1)

Vec C‑511/08

Verbraucherzentrale Nordrhein‑Westfalen eV

proti

Heinrich Heine GmbH

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Bundesgerichtshof (Nemecko)]

„Smernica 97/7/ES – Ochrana spotrebiteľa – Zmluvy na diaľku – Právo na odstúpenie od zmluvy – Uloženie povinnosti spotrebiteľovi znášať náklady na dodanie tovaru“

I –    Úvod

1.        Bundesgerichtshof (Najvyšší súd) (Nemecko) týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal rozhodnutím z 1. októbra 2008, žiada o výklad článku 6 ods. 1 druhej vety a článku 6 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES z 20. mája 1997 o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku(2).

2.        Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi Verbraucherzentrale Nordrhein-Westfalen eV (ďalej len „žalobca vo veci samej“) a Handelsgesellschaft Heinrich Heine GmbH (ďalej len „žalovaná vo veci samej“), v rámci ktorého sa žalobca vo veci samej domáha toho, aby sa žalovanej vo veci samej uložila povinnosť, aby v prípade odstúpenia od zmluvy upustila od uloženia povinnosti spotrebiteľovi znášať náklady na dodanie tovaru.

II – Právny rámec

A –    Právo Spoločenstva

3.        Odôvodnenie č. 14 smernice 97/7 stanovuje:

„keďže spotrebiteľ nemá možnosť skutočne vidieť výrobok alebo uistiť sa o podstate poskytovanej služby pred uzavretím zmluvy; keďže by malo byť vytvorené ustanovenie, pokiaľ nie je v tejto smernici stanovené inak, týkajúce sa práva na odstúpenie od zmluvy; keďže ak má byť toto právo viac než formálne, náklady, ak existujú, znášané spotrebiteľom pri uplatnení jeho práva na odstúpenie od zmluvy, musia byť obmedzené na priame náklady, ktoré vznikli vrátením tovaru; keďže toto právo na odstúpenie od zmluvy nepoškodzuje práva spotrebiteľa stanovené vnútroštátnymi právnymi predpismi, najmä vzhľadom na obdŕžanie poškodených výrobkov a služieb, alebo výrobkov a služieb nezodpovedajúcich popisu uvedenému v ponuke týchto výrobkov alebo služieb; keďže určenie ostatných podmienok a opatrení nasledujúcich po uplatnení práva na odstúpenie od zmluvy je vecou členských štátov“.

4.        Článok 6 ods. 1 a 2 uvedenej smernice s názvom „Právo na odstúpenie od zmluvy“ stanovuje:

„1.      Pri akejkoľvek zmluve na diaľku má spotrebiteľ k dispozícii obdobie najmenej siedmich pracovných dní, počas ktorých môže odstúpiť od zmluvy bez penalizácie a bez udania dôvodu. Jediné náklady, ktoré môžu spotrebiteľovi vzniknúť v súvislosti s uplatnením jeho práva na odstúpenie od zmluvy, sú priame náklady spojené s vrátením tovaru.

…

2.      V prípade, ak je právo na odstúpenie od zmluvy uplatnené spotrebiteľom v súlade s týmto článkom, je dodávateľ povinný nahradiť čiastky zaplatené spotrebiteľom bez toho, aby spotrebiteľovi vznikli akékoľvek výdavky. Jediné výdavky, ktoré môžu spotrebiteľovi vzniknúť v súvislosti s uplatnením jeho práva na odstúpenie od zmluvy, sú priame náklady spojené s vrátením tovaru. Takáto náhrada musí byť vykonaná bez zbytočného odkladu, maximálne však do tridsiatich dní.“

5.        Článok 14 smernice 97/7 s názvom „Minimálna doložka“ stanovuje:

„Členské štáty môžu zaviesť alebo udržiavať, v oblasti upravenej touto smernicou, striktnejšie ustanovenia v súlade so zmluvou na zabezpečenie vyššej úrovne ochrany spotrebiteľa. Takéto ustanovenia budú vo všeobecnom záujme obsahovať, kde je to primerané, zákaz obchodovania s niektorými druhmi tovaru alebo služieb, najmä liečivých výrobkov, v rámci svojho územia prostredníctvom zmlúv na diaľku, s primeraným zreteľom na zmluvu.“

B –    Vnútroštátne právo

6.        § 312d nemeckého občianskeho zákonníka (Bürgerliches Gesetzbuch, ďalej len „BGB“) s názvom „Právo na odstúpenie od zmluvy a nárok na vrátenie pri zmluvách na diaľku“ stanovuje:

„1.      Spotrebiteľ, ktorý uzavrel zmluvu na diaľku, má právo na odstúpenie od zmluvy podľa § 355. Pokiaľ sa zmluva týka dodania tovaru, toto právo na odstúpenie od zmluvy môže byť nahradené nárokom na vrátenie podľa § 356.

2.      S výnimkou § 355 ods. 2 prvej vety začína právo na odstúpenie od zmluvy plynúť až od okamihu splnenia informačných povinností podľa § 312c ods. 2; v prípade dodania tovaru odo dňa jeho doručenia adresátovi; v prípade opakovaného dodania tovarov rovnakej povahy odo dňa doručenia prvej čiastkovej dodávky a v prípade poskytnutia služieb odo dňa uzavretia zmluvy.“

7.        § 346 ods. 1 až 3 BGB s nazvom „Účinky zrušenia zmluvy“ je formulovaný takto:

„1.      Ak sa jedna zmluvná strana dovoláva zmluvnej alebo zákonnej rozväzovacej podmienky, prijaté plnenia musia byť v prípade rozviazania zmluvy vrátené a získané úžitky musia byť nahradené.

2.      Dlžník je povinný namiesto vrátenia plnenia alebo jeho vydania zaplatiť náhradu, ak:

(1)      je vrátenie alebo vydanie vylúčené z dôvodu povahy plnenia;

(2)      získaný predmet plnenia dlžník spotreboval, previedol, zaťažil, spracoval alebo zmenil;

(3)      získaná vec sa opotrebovala alebo zanikla, na opotrebovanie zodpovedajúce obvyklému užívaniu sa však neprihliada.

Ak zmluva uvádza protiplnenie, musí byť zohľadnené pri výpočte náhrady; ak má byť náhrada zaplatená za výhodu vyplývajúcu z pôžičky, môže byť predložený dôkaz o tom, že hodnota výhody bola nižšia.

3.      Povinnosť náhrady je vylúčená:

(1)      ak sa vada oprávňujúca rozviazanie zmluvy stala zjavnou až pri spracovaní alebo zmene veci,

(2)      ak je veriteľ zodpovedný za opotrebovanie alebo zánik veci, alebo ak ku škode na veci došlo u veriteľa,

(3)      ak v prípade zákonnej rozväzovacej podmienky k opotrebovaniu alebo zániku došlo u dotknutej osoby, hoci táto osoba vynaložila rovnakú starostlivosť, akú obvykle vynakladá vo svojich vlastných veciach.

Zostávajúce obohatenie musí byť vrátené.“

8.        § 347 ods. 2 BGB s názvom „Užívanie po odstúpení od zmluvy“ uvádza:

„2.      Ak dlžník vec vráti, zaplatí náhradu, alebo ak je jeho povinnosť zaplatiť náhradu vylúčená podľa § 346 ods. 3 bodov 1 alebo 2, musia mu byť nahradené nevyhnutné náklady, ktoré vynaložil. Ostatné náklady musia byť nahradené, pokiaľ prispeli k obohateniu veriteľa.“

9.        § 355 BGB s názvom „Právo na odstúpenie od zmlúv uzavretých so spotrebiteľmi“ stanovuje:

„1.      Pokiaľ zákon priznáva spotrebiteľovi právo na odstúpenie od zmluvy podľa tohto ustanovenia, spotrebiteľ nie je viazaný vyhlásením o súhlase s uzavretím zmluvy, pokiaľ v stanovenej lehote od zmluvy odstúpi. Odstúpenie od zmluvy nemusí byť odôvodnené a musí byť vyjadrené písomne alebo vrátením veci predávajúcemu v lehote dvoch týždňov, pričom rozhodujúci je dátum odoslania.

2.      Lehota začína plynúť v okamihu, keď je spotrebiteľ písomne informovaný o práve na odstúpenie od zmluvy prostredníctvom jasného oznámenia, ktoré spresňuje jeho práva podľa požiadaviek používaného prostriedku komunikácie, teda komunikácie, ktorá obsahuje tiež meno a adresu toho, komu má byť odstúpenie od zmluvy oznámené, ako aj údaj týkajúci sa začiatku lehoty a pravidiel uvedených v odseku 1 druhej vete. Ak je oznámenie doručené spotrebiteľovi po uzatvorení zmluvy, lehota sa predlžuje na jeden mesiac, čo predstavuje výnimku z odseku 1 druhej vety. Pokiaľ musí byť zmluva uzavretá písomne, lehota začne plynúť v okamihu, keď je exemplár zmluvy, písomnej objednávky spotrebiteľa, kópia originálu zmluvy alebo objednávky sprístupnená spotrebiteľovi. V prípade sporu o začiatku lehoty nesie dôkazné bremeno predávajúci.

3.      Právo na odstúpenie od zmluvy uplynie po šestich mesiacoch od uzavretia zmluvy. V prípade dodania tovaru lehota nezačne plynúť pred dňom dodania tovaru spotrebiteľovi. Odchylne od prvej vety, právo na odstúpenie od zmluvy neuplynie, pokiaľ spotrebiteľ nebol správne informovaný o svojom práve na odstúpenie do zmluvy; okrem toho v prípade zmlúv na diaľku týkajúcich sa poskytnutia finančných služieb právo na odstúpenie od zmluvy neuplynie, pokiaľ si predávajúci správne nesplnil povinnosti, ktoré mu v oblasti informovania ukladá § 312c ods. 2 bod 1.“

10.      § 356 BGB s názvom „Právo na vrátenie v rámci spotrebiteľských zmlúv“ znie takto:

„1.      Ak to právne predpisy výslovne povoľujú, právo na odstúpenie od zmluvy stanovené v § 355 môže byť v zmluve nahradené neobmedzeným právom na vrátenie, pokiaľ je zmluva uzatvorená na základe predajného prospektu. Na tento účel je potrebné, aby boli splnené nasledujúce podmienky:

(1)      predajný prospekt musí obsahovať jasné informácie o práve na vrátenie,

(2)      spotrebiteľ sa mohol podrobne oboznámiť s predajným prospektom v neprítomnosti podnikateľa, a

(3)      právo na vrátenie je spotrebiteľovi priznané písomnou formou.

…“

11.      § 357 BGB s názvom „Právne účinky odstúpenia od zmluvy a vrátenia“ stanovuje:

„1.      Bez toho, aby tým bolo dotknuté ustanovenie, ktoré by stanovovalo inak, predpisy týkajúce sa zákonného vypovedania zmluvy sa analogicky uplatnia na právo na odstúpenie od zmluvy a na nárok na vrátenie. § 286 ods. 3 sa zodpovedajúcim spôsobom uplatní na povinnosť uhradenia platieb podľa tohto ustanovenia; lehota, ktorú stanovuje, začne plynúť v okamihu vyhlásenia spotrebiteľa o odstúpení od zmluvy alebo o nároku na vrátenie. Pokiaľ ide o povinnosť spotrebiteľa vrátiť čiastku, lehota začne plynúť v okamihu, keď spotrebiteľ zašle svoje vyhlásenie; pokiaľ ide o povinnosť predávajúceho vrátiť čiastku, lehota začína plynúť v okamihu, keď mu je toto vyhlásenie doručené.

…

3.      Odchylne od § 346 ods. 2 prvej vety bodu 3 je spotrebiteľ povinný zaplatiť náhradu škody v prípade poškodenia veci, ku ktorému došlo bežným opotrebovaním nadobudnutej veci, pričom spotrebiteľ bol o tomto právnom dôsledku informovaný písomne najneskôr v okamihu uzavretia zmluvy, ako aj o možnosti sa tomuto vyhnúť. Spotrebiteľ nie je povinný zaplatiť takúto náhradu škody, pokiaľ k poškodeniu veci došlo výlučne na základe vyskúšania. § 346 ods. 3 prvá veta bod 3 sa neuplatní, pokiaľ bol spotrebiteľ správne informovaný o svojom práve na odstúpenie od zmluvy alebo pokiaľ bol s týmto právom oboznámený iným spôsobom.

4.      Predchádzajúce odseky upravujú taxatívne práva strán.“

12.      § 448 ods. 1 BGB s názvom „Náklady na dodanie a porovnateľné náklady“ znie takto:

„1.      Predávajúci znáša náklady na dodanie veci, kupujúci náklady za prevzatie a odoslanie veci do iného miesta, ako je miesto plnenia.“

III – Spor vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie pred Súdnym dvorom

13.      Žalovaná vo veci samej je spoločnosťou, ktorá sa špecializuje na zásielkový obchod. Vo všeobecných obchodných podmienkach tejto spoločnosti je stanovené, že za dodanie paušálnu spotrebiteľ znáša sumu vo výške 4,95 eura a že v prípade odstúpenia od zmluvy si dodávateľ túto sumu ponechá.

14.      Žalobca vo veci samej je združením spotrebiteľov, ktoré bolo riadne založené podľa nemeckého práva. Proti žalovanej vo veci samej podal návrh na zdržanie sa konania, teda aby v prípade odstúpenia od zmluvy upustila od uloženia povinnosti spotrebiteľovi znášať náklady na dodanie tovaru.

15.      Prvostupňový súd návrhu žalobcu vo veci samej vyhovel.

16.      Odvolanie, ktoré proti tomuto rozsudku podala žalovaná vo veci samej, Oberlandsgericht Karlsruhe zamietol.

17.      Bundesgerichtshof, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku „Revision“, konštatuje, že nemecké právo v prípade odstúpenia od zmluvy formálne nepriznáva spotrebiteľovi žiadny nárok na vrátenie nákladov na dodanie objednaného tovaru.

18.      Ak by sa však smernica 97/7 vykladala v tom zmysle, že bráni tomu, aby náklady na dodanie boli v prípade odstúpenia od zmluvy uložené spotrebiteľovi, § 312d ods. 1, § 357 ods. 1 prvá veta a § 346 ods. 1 BGB by sa museli vykladať spôsobom, ktorý je v súlade s touto smernicou v tom zmysle, že dodávateľ musí spotrebiteľovi nahradiť náklady na dodanie tovaru.

19.      Aj keď časť nemeckej právnej náuky podporuje výklad smernice 97/7, ktorý je priaznivý pre spotrebiteľa, vnútroštátny súd sa domnieva, že nie je schopný s požadovanou presnosťou určiť, či sa táto smernica má vykladať v tomto zmysle.

20.      V tejto súvislosti uvádza viacero tvrdení formulovaných niektorými autormi, ktorí zhodne zastávajú opačný názor.

21.      Po prvé, výraz „[v súvislosti s uplatnením jeho práva na odstúpenie od zmluvy]“, ktorý je obsiahnutý vo francúzskej verzii článku 6 ods. 1 prvého pododseku druhej vety, a článok 6 ods. 2 druhá veta smernice 97/7, podľa ktorej „jediné náklady, ktoré môžu spotrebiteľovi vzniknúť v súvislosti s uplatnením jeho práva na odstúpenie od zmluvy, sú priame náklady spojené s vrátením tovaru“, môže naznačovať, že tieto ustanovenia sa týkajú len nákladov, ktoré vznikli pri uplatnení práva na odstúpenie od zmluvy s vylúčením nákladov na dodanie tovarov, ktoré už vznikli v okamihu odstúpenia od zmluvy. Ostatné jazykové verzie smernice 97/7 takýto výklad podporujú.

22.      Po druhé, článok 6 ods. 2 prvú vetu smernice 97/7 by bolo možné vykladať v tom zmysle, že nevylučuje, aby v prípade odstúpenia od zmluvy dodávateľ uplatňoval protinároky s účelom získanť náhradu hodnoty plnení, ktoré spotrebiteľ užil, avšak na základe ich povahy ich nemôže vrátiť. S uvedeným článkom je teda zlučiteľné pripustiť, že dodanie je plnením dodávateľa, na základe ktorého spotrebiteľ musí ako náhradu vrátiť hodnotu vo výške nákladov na dodanie, a že o tieto náklady na dodanie sa znižuje povinnosť dodávateľa spätne vrátiť obdržané platby.

23.      Po tretie, nie je isté, či cieľ ochrany spotrebiteľa, ktorý je výslovne uvedený v odôvodnení č. 14 smernice 97/7, vyžaduje aj náhradu nákladov na dodanie. Pri bežnom nákupe totiž spotrebiteľ musí znášať tiež náklady, ktoré vzniknú v dôsledku jeho cesty do obchodu, a okrem toho musí vynaložiť aj potrebný čas na premiestnenie sa do obchodu.

24.      Bundesgerichtshof sa teda rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 6 ods. 1 [prvý pododsek] druhá veta a článok 6 ods. 2 smernice 97/7 vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, na základe ktorej je možné spotrebiteľa zaviazať, aby znášal náklady na dodanie tovaru aj v prípade, že od zmluvy odstúpil?“

25.      Žalobca vo veci samej, nemecká, španielska, rakúska a portugalská vláda, ako aj Komisia Európskych spoločenstiev predložili v zmysle článku 23 Štatútu Súdneho dvora svoje písomné pripomienky. Prednesy týchto účastníkov konania boli vypočuté počas pojednávania 29. októbra 2009, s výnimkou prednesov španielskej, rakúskej a portugalskej vlády, ktoré na tomto pojednávaní neboli zastúpené.

IV – Posúdenie

26.      Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa ustanovenia článku ods. 1 prvého pododseku druhej vety a článku 6 ods. 2 smernice 97/7 majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, na základe ktorej musí v rámci zmluvy na diaľku spotrebiteľ znášať náklady na dodanie tovaru v prípade, že tento spotrebiteľ uplatnil svoje právo na odstúpenie od zmluvy.

27.      Na úvod je potrebné uviesť, že zmluvy na diaľku sa vyznačujú dvoma prvkami. Prvý určujúci prvok spočíva v tom, že pri príprave a v okamihu uzatvorenia zmlúv na diaľku nie sú súčasne fyzicky prítomné obe zmluvné strany – dodávateľ a spotrebiteľ. Druhý charakteristický prvok spočíva v tom, že tieto operácie sa uskutočňujú v rámci systému predaja alebo poskytovania služieb na diaľku organizovaného dodávateľom, ktorý používa výlučne prostriedky komunikácie na diaľku(3).

28.      V tejto súvislosti je dôležité poznamenať, že na to, aby zmluva spadala do pôsobnosti smernice 97/7, musia pri uzatvorení tejto zmluvy nevyhnutne existovať tieto dva rozhodujúce prvky(4). Plnenie takejto zmluvy, predovšetkým pokiaľ ide o zásielkový predaj, ako je to vo veci samej, totiž nevyhnutne zahŕňa nutnosť zaslať tovar spotrebiteľom. Túto skutočnosť je prípadne potrebné zohľadniť pri posúdení uloženia povinnosti znášať náklady na dodanie v prípade odstúpenia od zmluvy.

29.      Na vykonanie tohto posúdenia je potrebné určiť, či náklady na dodanie spadajú pod pojem náklady v zmysle článku 6 ods. 1 prvého pododseku druhej vety a článku 6 ods. 2 smernice 97/7. Ide teda o to, či je potrebné tento pojem vykladať extenzívne, ako tvrdí žalobca vo veci samej, španielska, rakúska a portugalská vláda, ako aj Komisia, alebo naopak, zužujúco, ako tvrdí nemecká vláda. Odpoveď na túto otázku je potrebné poskytnúť nielen na základe doslovného a systematického výkladu ustanovení uvedenej smernice, ale tiež na základe posúdenia účelu tento smernice.

30.      Najskôr je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry z potreby jednotného uplatňovania práva Spoločenstva vyplýva, že znenie ustanovenia práva Spoločenstva, ktoré neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje autonómny výklad v celej Európskej únii, ktorý musí zohľadňovať kontext ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou(5).

31.      Zákonodarca Spoločenstva, ktorý použil pojem „náklady“, ktorý je uvedený v článku 6 ods. 1 a 2 smernice 97/7, ho pritom nepoužil s odkazom na právo členských štátov. Je však potrebné konštatovať, že táto smernica neobsahuje žiadnu výslovnú definíciu pojmu „náklady“, ani pojmu „náklady na dodanie“(6).

32.      Pokiaľ ide o kontext predmetných ustanovení, prvá veta článku 6 ods. 1 prvého pododseku smernice 97/7 priznáva spotrebiteľovi rozsiahle a bezpodmienečné právo na odstúpenie od zmluvy, keď stanovuje, že spotrebiteľ môže odstúpiť od zmluvy „bez penalizácie a bez udania dôvodu“. Druhá veta toho istého článku 6 ods. 1 prvého pododseku potvrdzuje túto myšlienku, že uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy nesmie mať v zásade negatívne dôsledky pre spotrebiteľa, keď spresňuje, že jediné náklady, ktoré môžu spotrebiteľovi vzniknúť v súvislosti s uplatnením svojho práva na odstúpenie od zmluvy, sú priame náklady spojené s vrátením tovaru. Výraz „jediné náklady“ vyžaduje doslovný výklad a priznáva tejto výnimke jedinečnosť.

33.      Článok 6 ods. 2 prvá veta smernice 97/7 stanovuje povinnosť dodávateľa vrátiť „čiastky zaplatené“ spotrebiteľom „bez toho, aby vznikli akékoľvek výdavky“ spotrebiteľovi, ak spotrebiteľ odstúpil od zmluvy. Tento článok tým, že stanovuje zásadu „úplného vrátenia“ celej čiastky, ktorú spotrebiteľ zaplatil dodávateľovi bez toho, aby dodávateľ mohol zadržať alebo uložiť spotrebiteľovi akékoľvek náklady, potvrdzuje zásadu, ktorá už je uvedená v tom istom článku 6 ods. 1, podľa ktorej uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy v zásade nemôže zahŕňať žiadnu penalizáciu alebo finančnú záťaž pre spotrebiteľa.

34.      Výraz „zaplatené čiastky“, ktorý je použitý v tomto odseku, teda zahŕňa nielen kúpnu cenu tovaru alebo odmenu za poskytnutú službu, ale tiež čiastky, ktoré spotrebiteľ zaplatil dodávateľovi v súvislosti s uzatvorením alebo plnením zmluvy na diaľku, vrátane nákladov na dodanie.

35.      Pokiaľ ide o pripomienky nemeckej vlády, podľa ktorých pod výraz „zaplatené čiastky“ spadá len cena tovaru alebo služieb ako protiplnenie spotrebiteľa za hlavné plnenie dodávateľa, je potrebné poznamenať, že tieto pojmy sú v článku 6 ods. 2 prvej vete smernice 97/7 zjavne použité v množnom čísle(7). Tvrdenie, podľa ktorého sa množné číslo používa z toho dôvodu, že cena tovaru môže byť zaplatená nielen v jednej splátke, ale tiež rozdelená do viacerých splátok, nie je presvedčivé, pretože nezohľadňuje skutočnosť, že aj v prípade existencie viacerých splátok majú tieto platby tú istú právnu povahu a každá spadá pod pojem cena.

36.      Systematický výklad uvedenej smernice takisto podporuje široký rozsah výrazu „zaplatené čiastky“. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že táto smernica výslovne používa pojem cena vo viacerých ustanoveniach, okrem iného v súvislosti s informačnou povinnosťou [článok 4 ods. 1 písm. c)], v rámci výnimiek z možnosti uplatniť právo na odstúpenie od zmluvy (článok 6 ods. 3 druhá zarážka), a pokiaľ ide o účinky odstúpenia od zmluvy na diaľku na zmluvu o úvere (článok 6 ods. 4 prvý pododsek prvá a druhá zarážka). Zákonodarca Spoločenstva naopak v článku 6 ods. 2 prvej vete smernice 97/7 tento pojem nepreberá, ale používa nepochybne širší výraz „zaplatené čiastky“.

37.      Neexistuje teda nijaký dôvod, ktorý by odôvodňoval stanovisko, podľa ktorého sa dosah výrazu „zaplatené čiastky“ obmedzuje len na cenu tovaru alebo služieb, ktorá by nevyhnutne vylúčila povinnosť nahradiť ďalšie zmluvné náklady, ktoré spotrebiteľ zaplatil dodávateľovi v súvislosti so zmluvou na diaľku.

38.      Druhá veta článku 6 ods. 2 smernice 97/7 sa musí vykladať vo svetle tohto zistenia a zásady „úplnej náhrady bez akýchkoľvek výdavkov“, ktorá je stanovená v prvej vete toho istého článku 6 ods. 2. Táto druhá veta stanovuje jedinú výnimku z uplatnenia tejto zásady, keď spresňuje, že „jediné výdavky“, ktoré môžu spotrebiteľovi vzniknúť v súvislosti s uplatnením svojho práva na odstúpenie od zmluvy, sú priame náklady spojené s vrátením tovaru.

39.      Okrem toho použitie výrazu „bez akýchkoľvek výdavkov“ v prvej vete a „jediné výdavky“ v druhej vete svedčí v prospech extenzívneho výkladu pojmu náklady, a teda v prospech tézy, podľa ktorej zákonodarca Spoločenstva chcel upraviť právne a hospodárske dôsledky odstúpenia od zmluvy s ohľadom na všetky náklady súvisiace s uzatvorením alebo plnením zmluvy na diaľku.

40.      Pokiaľ ide o výraz „v súvislosti s“, ktorý je uvedený v druhej vete článku 6 ods. 1 prvého pododseku smernice 97/7, ako aj v druhej vete článku 6 ods. 2 tejto smernice, podľa ktorých „jediné náklady, ktoré môžu spotrebiteľovi vzniknúť v súvislosti s uplatnením jeho práva na odstúpenie od zmluvy, sú priame náklady spojené s vrátením tovaru“, nemecká vláda tvrdí, že tento výraz odráža myšlienku, podľa ktorej uvedený článok 6 upravuje len časť prípadných nákladov, najmä nákladov, ktoré vykazujú príčinnú súvislosť s uplatnením práva na odstúpenie od zmluvy. Zámerom zákonodarcu Spoločenstva teda nebolo upraviť všetky zmluvné náklady, ale len náklady súvisiace s odstúpením od zmluvy.

41.      V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že jednotlivé jazykové verzie týchto dvoch viet sa značne líšia. Aj keď sa v ich nemeckej, anglickej a francúzskej jazykovej verzii používajú výrazy, ktoré odrážajú myšlienku príčinnej súvislosti, ktorá je vlastná výrazu „v súvislosti s“(8), nič to nemení na tom, že to tak nie je v prípade španielskej ani talianskej verzie, ktoré odkazujú len na spotrebiteľa, ktorý uplatňuje(9) svoje právo na odstúpenie od zmluvy(10).

42.      Vzhľadom na túto okolnosť je potrebné uplatniť ustálenú judikatúru, podľa ktorej v prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými verziami ustanovenia práva Spoločenstva je potrebné vykladať ho s ohľadom na účel právneho predpisu, ktorého je súčasťou(11).

43.      V tejto súvislosti možno vychádzať z odôvodnenia č. 14 smernice 97/7, podľa ktorého „náklady, ak existujú, znášané spotrebiteľom pri uplatnení jeho práva na odstúpenie od zmluvy, musia byť obmedzené na priame náklady, ktoré vznikli vrátením tovaru“(12). Významnou skutočnosťou je to, že výraz „pri uplatnení“ je použitý v tých istých jazykových verziách smernice 97/7, v ktorých je v článku 6 tejto smernice použitý výraz „v súvislosti s“. Súdny dvor, ktorý vykonal ten istý odkaz na toto odôvodnenie č. 14, v rozsudku Messner uviedol, že zákaz uložiť spotrebiteľovi iné náklady ako tie, ktoré priamo vyplývajú z vrátenia tovaru, ktorý je stanovený v článku 6 smernice 97/7, má za cieľ zabezpečiť, aby právo na odstúpenie od zmluvy „nebolo len formálne“(13), keďže v prípade neexistencie takéhoto zákazu by spotrebiteľ mohol byť od využitia tohto práva odradený(14).

44.      Ak cieľom uvedeného článku 6 smernice 97/7 je neodradzovať spotrebiteľa od uplatnenia svojho práva na odstúpenie od zmluvy, nie je možné vykladať tú istú smernicu v zmysle, že oprávňuje členské štáty k tomu, aby v prípade odstúpenia od zmluvy umožnili, že náklady na dodanie bude znášať spotrebiteľ. Toto uloženie povinnosti by nepochybne predstavovalo negatívny finančný dôsledok, ktorý by mohol spotrebiteľa odradiť od využitia predmetného práva – a to nielen v prípade nákupu tovaru malej hodnoty, keď náklady na dodanie môžu predstavovať významnú časť sumy zaplatenej spotrebiteľom.

45.      Navyše, ako to Súdny dvor uviedol v tom istom už citovanom rozsudku Messner, právo na odstúpenie od zmluvy kompenzuje nevýhodu, ktorá vzniká spotrebiteľovi pri zmluve na diaľku tak, že mu priznáva zodpovedajúcu lehotu na rozmyslenie, počas ktorej má možnosť preskúmať a vyskúšať nadobudnutý tovar(15).

46.      V prípade „klasickej“ zmluvy o predaji totiž spotrebiteľ a) má možnosť prezrieť si predmet predaja, b) bezodkladne rozhoduje o tom, či uzatvorí alebo neuzatvorí zmluvu, a c) v prípade, že zmluvu uzatvorí, môže si slobodne zvoliť medzi rôznymi možnosťami, a to či kúpený tovar sám odoberie, čím sa vyhne nákladom na dodanie, alebo túto úlohu zverí spoločnosti podľa svojho výberu, čím optimalizuje náklady. Naopak v prípade zmluvy na diaľku a) o podmienkach a spôsoboch dodania rozhoduje dodávateľ, b) uzatvorenie zmluvy je podmienené tým, že je možné od nej odstúpiť, a c) spôsob vrátenia tovaru si zvolí spotrebiteľ.

47.      Pokiaľ ide o zmluvu na diaľku, smernica 97/7 v snahe čo najlepšie zabezpečiť rovnováhu rozdelenia nákladov poskytuje členským štátom možnosť uložiť spotrebiteľovi povinnosť znášať priame náklady spojené s vrátením tovaru, teda finančné dôsledky svojej voľby, pretože ak si spotrebiteľ zvolí mimoriadne nákladný a neprimeraný spôsob vrátenia tovaru v porovnaní s hodnotou tovaru, nie je spravodlivé, aby náklady na toto vrátenie boli uložené dodávateľovi, keďže tento dodávateľ nemá právomoc ovplyvniť rozhodnutie spotrebiteľa týkajúce sa spôsobu tohto dodania.

48.      Skutočnosť, že náklady na dodanie v prípade odstúpenia od zmluvy vzniknú dodávateľovi, spadá pod tú istú logiku spravodlivého rozdelenia nákladov, pretože v prípade zaslania tovaru spotrebiteľovi si dodávateľ môže slobodne zvoliť spôsob dodania, a to buď tovar sám dopraví, alebo túto úlohu zverí subdodávateľskému podniku či spoločnosti špecializovanej v tejto oblasti.

49.      Skutočnosť, že dodávateľ znáša náklady na dodanie v prípade, že spotrebiteľ odstúpi od zmluvy, možno okrem toho vysvetliť z hospodárskeho hľadiska. V prípade zmluvy na diaľku sa totiž dodávateľ obvykle zbavuje nevyhnutnosti prevádzkovať obchod alebo obchodné priestory, a v dôsledku toho ušetrí s tým súvisiace náklady. Finančná záťaž, ktorú pre dodávateľa predstavujú náklady na dodanie v prípade odstúpenia od zmluvy – ktorá sa okrem toho netýka všetkých uzatvorených zmlúv –, je tak vyvážená úsporami, ktoré dosahuje tým, že neznáša náklady súvisiace s prevádzkovaním obchodu.

50.      Z dôvodu všetkých uvedených skutočností by bola rovnováha rozdelenia rizík a nákladov v prípade zmluvy na diaľku, od ktorej spotrebiteľ odstúpil – pričom toto odstúpenie od zmluvy je v smernici 97/7 stanovené v prospech spotrebiteľa –, narušená, ak by spotrebiteľ musel nad rámec priamych nákladov spojených s vrátením tovaru, ktorých náhradu môžu spotrebiteľovi uložiť členské štáty, znášať aj náklady na dodanie tovaru.

51.      Naopak nemožno súhlasiť s pripomienkami nemeckej vlády, podľa ktorých by skutočnosť, že v prípade odstúpenia od zmluvy by náklady na dodanie znášal dodávateľ, predstavovala úplne nové usporiadanie zmluvného vzťahu, pričom by dochádzalo k neprijateľnému zásahu do vzťahu medzi stranami.

52.      Toto stanovisko nie je presvedčivé, pretože nezohľadňuje skutočnosť, že smernica 97/7 upravuje uloženie povinnosti znášať náklady len v prípade, ak spotrebiteľ uplatní právo na odstúpenie od zmluvy. Skutočnosť, že dodávateľ je v prípade odstúpenia od zmluvy povinný uhradiť náklady na dodanie, ktoré zaplatil spotrebiteľ, nijako neovplyvňuje otázku uloženia povinnosti znášať tieto náklady pri plnení zmluvy, ktorej úprava zostáva v právomoci členských štátov a hospodárskych subjektov.

53.      Podobne nie je presvedčivé tvrdenie, ktoré nemecká vláda uvádza na podporu svojej tézy, keď dodáva, že po prvé smernica 97/7, ktorá členským štátom umožňuje, aby stanovili, že spotrebiteľ bude znášať náklady na dodanie, má za cieľ vytvoriť pre spotrebiteľa situáciu zodpovedajúcu situácii spotrebiteľa, ktorý musí pri nákupe v obchode alebo v butiku znášať náklady na cestu do obchodu, a že po druhé nie je spravodlivé uložiť dodávateľovi náklady na dodanie v prípade odstúpenia od zmluvy, rovnako ako by nebolo prijateľné uložiť predávajúcemu náklady na cestu kupujúceho, ktorý sa po zvážení, že tovar vystavený v obchode nezodpovedá jeho očakávaniu, nakoniec rozhodne ho nekúpiť.

54.      Táto téza týkajúca sa rovnocennosti medzi nákladmi na dodanie a nákladmi na cestu musí byť odmietnutá na základe právnych, ako aj funkčných úvah.

55.      Na jednej strane, zatiaľ čo náklady na cestu do obchodu predstavujú z právneho hľadiska náklady, ktoré súvisia s prípravou a uzatvorením zmluvy, náklady na dodanie vznikajú vždy v štádiu plnenia zmluvy.

56.      Na druhej strane účelom cesty spotrebiteľa do obchodu je nadviazať kontakt s dodávateľom a náklady, ktoré pri ceste vzniknú, znáša spotrebiteľ. Z dôvodu týchto charakteristík zodpovedajú náklady na cestu na funkčnej úrovni skôr nákladom na prístup do systému komunikácie na diaľku, ako sú napríklad náklady na zavedenie internetového pripojenia. Cieľom tohto prístupu je teda tiež nadviazať kontakt medzi dodávateľom a spotrebiteľom. S tým súvisiace náklady znáša nesporne spotrebiteľ.

57.      Pokiaľ ide o právne dôsledky odstúpenia od zmluvy, a osobitne o povinnosť vzájomného vrátenia plnenia, ktoré zmienil vnútroštátny súd, ako aj nemecká vláda, je potrebné v prejednávanej veci preskúmať uplatniteľnosť judikatúry stanovenej v rozsudku Schulte(16). V tomto rozsudku Súdny dvor v súvislosti s povinnosťou vrátenia vecí do ich pôvodného stavu uviedol, že smernica Rady 85/577/EHS z 20. decembra 1985 na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov(17) nebráni tomu, aby vnútroštátna právna úprava v prípade odstúpenia od zmluvy o hypotekárnom úvere stanovila spotrebiteľovi povinnosť nielen splatiť prijaté sumy na základe tejto zmluvy, ale navyše zaplatiť veriteľovi úroky uplatňované na trhu(18).

58.      Túto judikatúru nemožno v prejednávanej veci v súvislosti s náhradou nákladov na dodanie po odstúpení od zmluvy na diaľku uplatniť, a to z troch dôvodov.

59.      Po prvé, vecná pôsobnosť smernice 85/577 sa líši od vecnej pôsobnosti smernice 97/7, ktorá je v prejednávanej veci relevantná, keďže obe tieto smernice sa týkajú dvoch typov zmlúv, ktoré sa líšia svojou povahou a svojím predmetom, t. j. zmlúv o pôžičke a zmlúv o zásielkovom predaji.

60.      Po druhé, okolnosti prejednávanej veci sa líšia od okolností veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok Schulte. V tejto veci išlo o otázku vrátenia finančných výhod, a to úrokov, ktoré spotrebiteľovi vznikli v dôsledku užívania určitého kapitálu, zatiaľ čo v prejednávanej veci nejde o vrátenie takejto výhody, ktorú spotrebiteľ získal, ale naopak, o vrátenie súm, ktoré spotrebiteľ zaplatil dodávateľovi.

61.      Po tretie, článok 6 smernice 97/7 je výrazom prístupu, ktorý je odlišný od myšlienky jednoduchej povinnosti vrátenia uvedenej v článku 5 ods. 2 smernice 85/577(19). Tento článok stanovuje vyššiu ochranu spotrebiteľa z dôvodu jeho nepriaznivého postavenia súvisiaceho s osobitosťami zmluvy na diaľku, keď tomuto spotrebiteľovi v prípade odstúpenia od zmluvy poskytuje právo na úplnú náhradu súm bez akýchkoľvek výdavkov, ktoré boli dodávateľovi zaplatené, teda právo, ktoré ide nad rámec jednoduchého vrátenia vecí do ich pôvodného stavu.

62.      Nemecká vláda nakoniec tvrdí, že keďže smernica 97/7 je smernicou zavádzajúcou minimálnu harmonizáciu, členské štáty si v určitých oblastiach, ako je oblasť dôsledkov odstúpenia od zmluvy, zachovávajú právomoc tieto oblasti upravovať.

63.      V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj keď smernica 97/7 v súčasnosti vyžaduje minimálnu harmonizáciu v oblasti zmlúv na diaľku, nič to nemení na tom, že jej článok 14 stanovuje pre členské štáty možnosť prijať alebo zachovať v platnosti prísnejšie ustanovenia len na účely zabezpečenia vyššej úrovne ochrany spotrebiteľa. Vnútroštátne pravidlo, podľa ktorého kupujúci znáša náklady na dodanie v prípade, že odstúpi od zmluvy, pričom mu teda nie sú v plnom rozsahu vrátené sumy, ktoré zaplatil dodávateľovi, nemožno kvalifikovať ako ustanovenie, ktorého cieľom je zabezpečiť spotrebiteľovi vyššiu úroveň ochrany, ako je úroveň ochrany stanovená v uvedenej smernici.

64.      Navyše sa nezdá presvedčivé ani neskoršie tvrdenie, ktoré uviedla nemecká vláda, podľa ktorého odôvodnenie č. 14 smernice 97/7, ktoré spresňuje, že „určenie ostatných podmienok a opatrení nasledujúcich po uplatnení práva na odstúpenie od zmluvy je vecou členských štátov“, ponecháva na voľnej úvahe členských štátov, aby upravili otázku uloženia povinnosti znášať náklady na dodanie. Táto téza naráža na skutočnosť, že článok 6 uvedenej smernice obsahuje ustanovenia týkajúce sa vrátenia nákladov súvisiacich so zmluvou na diaľku a že v dôsledku toho pravidlo týkajúce sa uloženia povinnosť znášať náklady, vrátane nákladov na dodanie, možno kvalifikovať ako „ďalšiu“ podmienku alebo opatrenie nasledujúce po uplatnení práva na odstúpenie od zmluvy, ktoré táto smernica neupravuje.

65.      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy zastávam názor, že druhá veta článku 6 ods. 1 prvého pododseku smernice 97/7 a odsek 2 toho istého článku 6 tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, na základe ktorej musí v rámci zmluvy na diaľku spotrebiteľ po tom, ako uplatnil svoje právo na odstúpenie od zmluvy, znášať náklady na dodanie tovaru.

V –    Návrh

66.      So zreteľom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Bundesgerichtshof, takto:

Druhá veta článku 6 ods. 1 prvého pododseku smernice 97/7/ES Európskeho parlamentu a Rady z 20. mája 1997 o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku a odsek 2 toho istého článku 6 tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, na základe ktorej musí v rámci zmluvy na diaľku spotrebiteľ po tom, ako uplatnil svoje právo na odstúpenie od zmluvy, znášať náklady na dodanie tovaru.

---

1 – Jazyk prednesu: francúzština.

---

2 – Ú. v. ES L 144, s. 19; Mim. vyd. 15/003, s. 319.

---

3 – Pozri odôvodnenie č. 9, ako aj body 1 a 4 článku 2 smernice 97/7.

---

4 – Pozri v tejto súvislosti Bernardeau, L.: La directive communautaire 97/7 en matière de contrats à distance. In:, Cahiers de droit européen, č. 1 – 2. Bruxelles 2000, s. 122 a nasl.

---

5 – Pozri najmä rozsudky z 18. januára 1984, Ekro, 327/82, Zb. s. 107, bod 11; a z 19. septembra 2000, Linster, C‑287/98, Zb. s. I‑6917, bod 43.

---

6 – Výraz „náklady na dodanie“ sa objavuje len v článku 4 ods. 1 písm. d) smernice 97/7, ktorý uvádza právo spotrebiteľa, aby pred uzatvorením zmluvy na diaľku mal k dispozícii informácie týkajúce sa týchto nákladov.

---

7 – Nemecká verzia („geleisteten Zahlungen“), anglická verzia („sums paid“), španielska verzia („sumas abonadas“) a talianska verzia („somme versate“) smernice 97/7 rovnako používajú pre tento výraz množné číslo.

---

8 – Francúzska verzia („en raison de“), anglická verzia („because of“) a nemecká verzia („infolge“) používajú ten istý výraz.

---

9 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

---

10 – V španielskej verzii článok 6 ods. 1 druhá veta smernice 97/7 („El único gasto que podría imputarse al consumidor es el coste directo de la devolución de las mercancías al proveedor“), ani článok 6 ods. 2 druhá veta uvedenej smernice, ktorého znenie sa mierne líši od znenia článku 6 ods. 1 tejto smernice („Únicamente podrá imputarse al consumidor que ejerza el derecho de rescisión el coste directo de la devolución de las mercancías“), na túto príčinnú súvislosť neodkazujú. Zmieňujú len spotrebiteľa, ktorý uplatňuje svoje právo na odstúpenie od zmluvy. Talianska verzia obsahuje tú isté vetu v oboch odsekoch („Le uniche spese eventualmente a carico del consumatore dovute all’esercizio del suo diritto di recesso sono le spese dirette di spedizione dei beni al mittente“) bez toho, aby odkazovala na príčinnú súvislosť.

---

11 – Pozri rozsudok z 27. októbra 1977, Bouchereau, 30/77, Zb. s. 1999, bod 14.

---

12 – V tejto súvislosti z porovnania rôznych jazykových verzií nevyplývajú žiadne odlišnosti. V nemeckej verzii („müssen die Kosten, die, wenn überhaupt, vom Verbraucher im Fall der Ausübung des Widerrufsrechts getragen werden, auf die unmittelbaren Kosten der Rücksendung der Waren begrenzt werden“), anglickej verzii („the costs, if any, borne by the consumer when exercising the right of withdrawal must be limited to the direct costs for returning the goods“), španielskej verzii („los costes en que, en su caso, incurra el consumidor cuando lo ejercite deben limitarse a los costes directos de la devolución de la mercancía“) a talianskej verzii („che è necessario limitare ai costi diretti di spedizione dei beni al mittente gli oneri – qualora ve ne siano – derivanti al consumatore dall’esercizio del diritto di recesso“) odôvodnenia č. 14 sa nepoužíva výraz „v súvislosti s“, ale vo všetkých týchto verziách sa odkazuje len na uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy.

---

13 – Rozsudok z 3. septembra 2009, C‑489/07, Zb. s. I‑7315, bod 19.

---

14 – Tamže.

---

15 – Bod 20.

---

16 – Rozsudok z 25. októbra 2005, C‑350/03, Zb. s. I‑9215.

---

17 – Ú. v. ES L 372, s. 31; Mim. vyd. 15/001, s. 262.

---

18 – Rozsudok Schulte, už citovaný, bod 93.

---

19 – Podľa článku 5 ods. 2 smernice 85/577 „podanie upozornenia [oznámenia – neoficiálny preklad] má za následok oslobodenie spotrebiteľa od všetkých záväzkov zrušenej zmluvy“.