—

rozhodol o zrušení rozhodnutia Komisie, ktorým bola žiadosť žalobkyne o vykonanie interného preskúmania zamietnutá ako neprípustná z dôvodu, že je v rozpore so Zmluvami, a ktoré bolo žalobkyni oznámené listom z 1. apríla 2022,

—

ďalej/alebo subsidiárne určil, že Komisia protiprávne nekonala v súlade s článkom 265 ZFEÚ,

—

vyhlásil, že vzhľadom na to, že holandský vnútroštátny plán v oblasti energetiky a klímy nie je v súlade s Aarhuským dohovorom, bol protiprávne posúdený a/alebo prijatý a/alebo uverejnený Komisiou, a teda je v rozpore s právom Únie a medzinárodným právom a/alebo je nezákonný,

—

vyhlásil, že Komisia si nesplnila svoje pozitívne povinnosti vyplývajúce z práva Únie a medzinárodného práva, pokiaľ ide o prijatie nevyhnutných a vhodných opatrení na riešenie alebo nápravu nesúladu holandského vnútroštátneho plánu v oblasti energetiky a klímy s Aarhuským dohovorom,

—

vyhlásil, že nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1999 (1) nevykonáva ustanovenia Aarhuského dohovoru, vrátane jeho článku 7, a ako také nie v súlade s právom Únie a medzinárodným právom v oblasti životného prostredia, a teda je nezákonné,

—

vyhlásil, vzhľadom na vnútroštátne plány v oblasti energetiky a klímy, a najmä na nesúlad holandského vnútroštátneho plánu v oblasti energetiky a klímy s Aarhuským dohovorom, že nesplnenie povinností zo strany Komisie podľa nariadenia (EÚ) 2018/1999 predstavuje porušenie uvedeného nariadenia, je v rozpore s dohovorom, a okrem toho predstavuje porušenie Zmlúv,

—

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania žalobkyne.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na tom, že rozhodnutie Komisie, ktoré bolo žalobkyni oznámené listom z 1. apríla 2022, by malo byť zrušené, keďže predstavuje porušenie Zmlúv a práva v oblasti životného prostredia. V decembri 2021 predložila žalobkyňa Komisii žiadosť o vykonanie interného preskúmania, pokiaľ ide o záležitosti týkajúce sa práva životného prostredia. V odpovedi na žiadosť žalobkyne o interné preskúmanie Komisia vyhlásila túto žiadosť žalobkyne za neprípustnú. Žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutie Komisie je v tejto súvislosti zásadne nesprávne, predstavuje porušenie práva Únie a medzinárodného práva v oblasti životného prostredia a porušenie Zmlúv. Žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila svoje pozitívne a negatívne povinnosti vyplývajúce zo Zmlúv a medzinárodného práva, vrátane článkov 3, 6 a 7 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor). Žalobkyňa ďalej tvrdí, že napadnuté rozhodnutie Komisie je v rozpore so sekundárnymi právnymi predpismi EÚ, vrátane článkov 9 a 10 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1367/2006 (2) a/alebo jej povinnosťami podľa nariadenia EÚ 2018/1999. Žalobkyňa ďalej tvrdí, že rozhodnutie Komisie porušuje právo žalobkyne na prístup k spravodlivosti podľa Aarhuského dohovoru a nariadenie (ES) č. 1367/2006 (v znení neskorších predpisov).

2.

Druhý žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia nekonala v zmysle článku 265 ZFEÚ vo vzťahu k vnútroštátnym plánom v oblasti energetiky a klímy, ktoré Komisia posúdila, prijala a uverejnila, najmä vrátane sporného holandského vnútroštátneho plánu v oblasti energetiky a klímy. Nečinnosť Komisie je v rozpore s povinnosťami, ktoré jej vyplývajú zo Zmlúv a z medzinárodného práva, vrátane článkov 3, 6 a 7 Aarhuského dohovoru. Žalobkyňa ďalej tvrdí, že opomenutie Komisie je v rozpore so sekundárnymi právnymi predpismi Únie, okrem iného s článkami 9 a 10 nariadenia (ES) č. 1367/2006 (v znení neskorších predpisov).

3.

Tretí žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia nezaistila úplný súlad holandského vnútroštátneho plánu v oblasti energetiky a klímy s Aarhuským dohovorom, čo znamená, že uvedený vnútroštátny plán v oblasti energetiky a klímy je a bol v rozhodnom čase posudzovaný, prijatý a uverejnený v zjavnom rozpore s právom Únie a medzinárodným právom, a teda je nezákonný. V tejto súvislosti žalobkyňa ďalej tvrdí, že skutočnosť, že Komisia nezvolila a/alebo neprijala vhodné opatrenia na riešenie alebo nápravu vyššie uvedených problémov predstavuje opomenutie na strane Komisie, čo je v rozpore s článkom 256 ZFEÚ.

4.

Štvrtý žalobný dôvod je založený na tom, že nariadenie (EÚ) 2018/1999 nevykonáva ustanovenia Aarhuského dohovoru, vrátane jeho článku 7, a ako také nie je v súlade s právom Únie a medzinárodným právom v oblasti životného prostredia. Žalobkyňa ďalej subsidiárne tvrdí, že nariadenie (EÚ) 2018/1999 je v rozpore so Zmluvami. Žalobkyňa preto zastáva názor, že nariadenie (EÚ) 2018/1999 by malo byť vyhlásené za nezákonné.