1.

Má sa článok 2 bod 11 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 (1) z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len nariadenie „Brusel IIa“), týkajúci sa neoprávneného premiestnenia dieťaťa vykladať v tom zmysle, že tejto kvalifikácii zodpovedá situácia, v ktorej jeden z rodičov bez súhlasu druhého rodiča premiestni dieťa zo štátu, v ktorom má pobyt, do iného členského štátu, ktorý je zodpovedným členským štátom na základe rozhodnutia o odovzdaní prijatého príslušným orgánom podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 (2) (ďalej len „nariadenie Dublin III“)?

2.

V prípade zápornej odpovede na prvú otázku: má sa článok 2 bod 11 nariadenia Brusel IIa týkajúci sa neoprávneného zadržiavania dieťaťa vykladať v tom zmysle, že tejto kvalifikácii zodpovedá situácia, v ktorej súd štátu, v ktorom má dieťa pobyt, zrušil rozhodnutie príslušného orgánu o postúpení posúdenia prípadu, ale dieťa, ktorého návrat sa nariaďuje, už nemá platné povolenie na pobyt v štáte svojho pobytu a nemá ani právo na vstup alebo pobyt v predmetnom štáte?

3.

Ak sa vzhľadom na odpoveď na prvú alebo druhú otázku má nariadenie Brusel IIa vykladať v tom zmysle, že ide o neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa a dieťa má byť preto odovzdané do štátu svojho pobytu, má sa článok 13 prvý odsek písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980 vykladať v tom zmysle, že bráni návratu dieťaťa buď

4.

Ak sa vzhľadom na odpoveď na tretiu otázku môže dôvod odmietnutia podľa článku 13 prvého odseku písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980 vykladať v tom zmysle, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie, má sa článok 11 ods. 4 nariadenia Brusel IIa v spojení s pojmom najlepšie záujmy dieťaťa uvedeným v článku 24 Charty základných práv Európskej únie, ako aj v tomto nariadení vykladať v tom zmysle, že v situácii, v ktorej dieťa ani matka nemajú platné povolenie na pobyt v štáte pobytu dieťaťa, a teda nemajú ani právo na vstup a pobyt v tomto štáte, členský štát, v ktorom má dieťa pobyt, je povinný prijať primerané opatrenia na zabezpečenie legálneho pobytu dieťaťa a jeho matky v predmetnom členskom štáte? Ak má štát, v ktorom má dieťa pobyt, takúto povinnosť, má sa zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi vykladať v tom zmysle, že štát, ktorý dieťa odovzdáva, môže v súlade s touto zásadou predpokladať, že členský štát, v ktorom má dieťa pobyt, splní tieto povinnosti, alebo sa má vykladať v tom zmysle, že najlepšie záujmy dieťaťa vyžadujú, aby členský štát, ktorý dieťa odovzdáva, získal od orgánov štátu pobytu informácie o konkrétnych opatreniach, ktoré boli alebo budú prijaté na jeho ochranu, aby mohol posúdiť najmä primeranosť týchto opatrení s ohľadom na záujmy dieťaťa?

5.

Ak štát, v ktorom má dieťa pobyt, nemá povinnosť prijať primerané opatrenia, uvedenú vo štvrtej otázke, má sa článok 20 Haagskeho dohovoru z roku 1980 s prihliadnutím na článok 24 Charty základných práv v situáciách uvedených v tretej prejudiciálnej otázke v bodoch i) až iii) vykladať v tom zmysle, že bráni návratu dieťaťa, lebo návrat dieťaťa by sa mohol v zmysle tohto ustanovenia považovať za nezlučiteľný so základnými zásadami ochrany ľudských práv a základných slobôd?