1.

Môžu členské štáty s ohľadom na článok 47 Charty základných práv Európskej únie v spojení s jej článkami 6 a 53 a s ohľadom na článok 15 ods. 2 písm. b) smernice o návrate (1), článok 9 ods. 3 smernice o prijímaní (2), ako aj článok 28 ods. 4 Dublinského nariadenia (3), upraviť súdne konanie, v rámci ktorého možno napadnúť zaistenie na účely odsunu, o ktorom rozhodli správne orgány, takým spôsobom, že súdu bude zakázané, aby z úradnej povinnosti skúmal a posúdil všetky hľadiská zákonnosti zaistenia a v prípade, ak z úradnej povinnosti zistí, že toto zaistenie je nezákonné, aby ho okamžite zrušil a nariadil okamžité prepustenie cudzinca? Ak podľa Súdneho dvora Európskej únie takáto vnútroštátna právna úprava odporuje právu Únie, znamená to tiež, že v prípade, ak cudzinec požiada o prepustenie, je tento súd vždy povinný aktívne a podrobne z úradnej povinnosti skúmať a posúdiť všetky relevantné skutočnosti a hľadiská zaistenia?

2.

Má sa na otázku I s ohľadom na článok 24 ods. 2 Charty v spojení s článkom 3 bodom 9 smernice o návrate, článok 21 smernice o prijímaní a článok 6 Dublinského nariadenia odpovedať iným spôsobom, ak je úradmi zaistený cudzinec maloletý?

3.

Vyplýva z práva na účinný prostriedok nápravy, zakotveného v článku 47 Charty, v spojení s jej článkami 6 a 53 a s ohľadom na článok 15 ods. 2 písm. b) smernice o návrate, článok 9 ods. 3 smernice o prijímaní a článok 28 ods. 4 Dublinského nariadenia, že súd rozhodujúci v každom stupni je v prípade, ak cudzinec tento súd požiada o zrušenie zaistenia na účely odsunu a o prepustenie, vždy povinný odôvodniť rozhodnutie o takejto žiadosti relevantným a vecným spôsobom, ak bol inak opravný prostriedok podaný v súlade právnou úpravou tohto členského štátu? Ak Súdny dvor bude považovať vnútroštátnu právnu prax, v zmysle ktorej sa súd rozhodujúci v druhom, a teda v poslednom stupni, môže obmedziť len na vyhlásenie rozhodnutia bez akéhokoľvek vecného odôvodnenia, s ohľadom na spôsob a podobu úpravy dotknutého opravného prostriedku v tomto členskom štáte, za nezlučiteľnú s právom Únie, znamená to, že s ohľadom na zraniteľnú situáciu cudzinca, na význam konania v oblasti cudzineckého práva a na zistenie, že takéto konania – s ohľadom na právnu ochranu líšiacu sa od všetkých ostatných správnych konaní – predpokladajú rovnako nedostatočné procesné záruky pre cudzinca ako postup zaistenia, sa takáto právomoc súdu rozhodujúceho v druhom, a teda poslednom stupni, v azylových konaniach a riadnych konaniach týkajúcich sa cudzincov musí považovať za odporujúce právu Únie? Má sa na tieto otázky s ohľadom na článok 24 ods. 2 Charty odpovedať inak, ak je cudzinec ktorý sa odvolá proti rozhodnutiu v cudzineckej veci, maloletý?