30.12.2006   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 324/49

—

Cieľ cenovej stability by sa mal nanovo definovať ako symetrický cieľ napr. 2 % plus mínus jeden percentuálny bod. Takýto cieľ so strednou hodnotou uľahčuje odhadovanie presného odstupu od cieľovej hodnoty a môže mať význam aj vtedy, keď chceme ECB umožniť odvracať cenovú nestabilitu následkom klesajúceho alebo stúpajúceho dopytu.

—

Pri politike, ktorá viacej dbá na súvislosti medzi opatreniami peňažnej politiky a finančnej politiky, sa ako použiteľné meradlo ponúka jadrová inflácia. Zmeny cien, ktoré ECB nie je schopná ovplyvniť a ktoré môžu byť náhodné, sa pritom nezohľadňujú. Tento inflačný pojem je na meranie zmien v cenových trendoch vhodnejší. Okrem toho by ECB pri svojom hodnotení cenového vývoja mala dávať pozor na to, či vývoj závisí od daňových zmien.

—

Požiadavka cenovej stability záujemcov o pristúpenie k spoločnej mene sa musí preskúmať. To si vyžaduje formálnu zmenu zmluvy. S ohľadom na skutočnosť, že takáto zmena sa nenachádza ani len v Zmluve o ústave pre Európu, by sa však malo pristúpiť k flexibilnému výkladu zmluvy, pri ktorom je pre prípadnú účasť na spoločnej mene rozhodujúci účel, ktorý sa skrýva za touto požiadavkou a nie momentálny skutočný stav. Pokiaľ ide o cenovú stabilitu, bolo by zmysluplné, aby pre záujemcov o pristúpenie k spoločnej mene platil rovnaký cieľ ako pre členov eurozóny.

—

Stabilita a dôvera v peňažnú politiku nezávisí iba od miery inflácie, ktorá je pod hranicou 2 %. Trochu vyššia úroveň ako miera pre cenovú stabilitu by stabilitu nemala podrývať. Rozhodujúce je skôr vedomie o ochote a schopnosti udržiavať infláciu pod kontrolou, aby sa dosiahol vytýčený cieľ.

—

ECB by mala zverejňovať zápisnice zo svojich zasadnutí.

—

Pokiaľ kapacitné vyťaženie ešte nedosiahlo hodnotu, ktorá spôsobí rast inflácie, sotva jestvuje nebezpečenstvo procyklickej politiky. Nezamestnanosť je stále ešte príliš vysoká a jestvujú veľké zdroje na zvýšenie miery zamestnanosti. V rokoch s priaznivým hospodárskym vývojom by sa hospodárska politika mala zameriavať predovšetkým na plánovanie riešenia budúcich hospodárskych problémov na základe demografického vývoja. V časoch kladného hospodárskeho vývoja sú všeobecné ciele EÚ týkajúce sa rozpočtu a stavu zadĺženia nedostatočné. Členské štáty, ktoré už tieto ciele dosiahli, nesmú poľaviť vo svojom úsilí.

—

EHSV zastáva názor, že kritériá vyrovnaného rozpočtu a verejného zadĺženia by sa mali zachovať, malo by sa však pokročiť v diskusii tým, že sa pozrieme na skutočné ciele hospodárskej politiky.

—

Všeobecné usmernenia hospodárskej politiky na trojročné obdobie by popri percentuálnych hodnotách miery zamestnanosti uvádzaných v Lisabonskej stratégii mali ako ústredné cieľové hodnoty uvádzať najnižšiu hodnotu hospodárskeho rastu a percentuálne zníženie nezamestnanosti. Mali by sa stanoviť ciele jednotlivých štátov, ktoré však nesmú byť nižšie, ako ciele Spoločenstva.

—

Ministri financií musia byť dôslední a nesmú konať vo svojich krajinách inak, ako oznámili v Bruseli.

—

Medzi stretnutiami v rámci kolínskeho procesu by sa mali spoločne skúmať hospodárske súvislosti, účinky rozličných politických opatrení a podobné otázky.

—

V rámci kolínskeho procesu je hádam zhromaždená dostatočná politická sila na to, aby sa zabezpečilo, že všetci účastníci budú svoje podlžnosti týkajúce sa hospodárskych štatistických údajov plniť.

—

Parlament by pred každým stretnutím mal predložiť uznesenie o hospodárskej situácii a o požadovanej politike.

—

Mala by byť prítomná nielen Rada pre hospodárske a finančné záležitosti, ale aj Euroskupina, aby nebolo zastúpené iba grémium ministrov financií, ale aj tí ministri financií, ktorí sú priamo zodpovední za finančnú politiku, ktorá sa má spojiť s peňažnou politikou ECB.

—

Pokiaľ ide o jadrovú infláciu, mala by sa ďalej skúmať. Podrobnejšia štúdia politických opatrení, ktoré sa urobili v krajinách s dobrým pomerom nízkej inflácie a miery rastu, by mohla slúžiť ako základ budúceho skúmania a porovnávania.

—

Skúmanie môže napríklad objasniť, v akom rozsahu rozdielna miera rastu vyplýva zo zmien produktivity. Do akej miery vyplývajú rozličné miery rastu produktivity z rozdielov pri investíciách a inováciách? Aké ďalšie postupy na zvýšenie produktivity ešte jestvujú? EHSV by preto chcel Komisiu požiadať, aby súvislosť medzi hlavnými cieľmi rastu a zamestnanosti preskúmala napr. na základe rastu produktivity a miery inflácie.

1.1

Všeobecné usmernenia hospodárskej politiky EÚ sa teraz vzťahujú na trojročné obdobie. Tohoročné usmernenia obsahujú iba menšie úpravy usmernení schválených v roku 2005.

1.2

EHSV sa preto rozhodol, že v tohoročnom stanovisku k hospodárskej politike sa nezameria na tieto zmeny, ale namiesto toho sa bude zaoberať formálnym základom všeobecných usmernení. Takéto skúmanie sa nemôže obmedziť na znenie všeobecných usmernení hospodárskej politiky, lež sa musí zaoberať aj peňažnou politikou a jej prepojením s finančnou politikou.

1.3

Základom politiky Spoločenstva v otázkach peňažnej a finančnej politiky sú ustanovenia o spoločnej mene schválené v zmluve z Maastrichtu, pakt stability a rastu, ako aj zmluvné ustanovenia o všeobecných usmerneniach hospodárskej politiky. Na základe noviniek zavedených v roku 2005 uskutočňuje sa zamestnávanie s týmito všeobecnými usmerneniami v rámci ročného lisabonského procesu.

1.4

Cieľom je sledovať vzájomné pôsobenie týchto ustanovení a ich účinky na praktické politické opatrenia na úrovni EÚ i na úrovni jednotlivých štátov. Takéto skúmanie bude nevyhnutne dosť teoretické, aby sa mohlo pokročiť v diskusii a aby sa zlepšila politika. V zmysle rozsiahlej analýzy sa treba zaoberať aj otázkou tvorby miezd. Pritom sa má overiť, či ustanovenia majú podľa možnosti kladné účinky na hlavné ciele cenovej stability, rastu a zamestnanosti.

1.5

Naše odporúčania sa neobmedzujú iba na aktuálnu politiku, ale vzťahujú sa aj na zmeny ustanovení, ktoré sa môžu bezprostredne zrealizovať, predovšetkým pokiaľ súčasne dôjde k zmene postoja aktérov, ktorí rozhodujú. Iba v jednom prípade si náš návrh vyžaduje zmenu zmluvy.

2.1

ECB sleduje hlavný cieľ cenovej stability. Ako ďalší cieľ sa v ustanoveniach zmluvy prijatej v Maastrichte uvádza podpora rastu Európskou centrálnou bankou po dosiahnutí cenovej stability. V týchto súvislostiach sa zvyčajne uvádza porovnanie s politikou ústrednej banky USA (Federal Reserve), ktorej politika je viac založená na celkovom pohľade na cenovú stabilitu, zamestnanosť a rast. To však môže naznačiť iba nepríliš výrazný rozdiel. Zreteľnejšie rozdiely sa objavujú pri realizácii peňažnej politiky: Federal Reserve často používa vývoj zamestnanosti na zmeny úrokových sadzieb. Pri ECB sa jediným dôvodom na zmenu úrokových sadzieb javí cenová stabilita.

2.2

Okrem skutočných opatrení peňažnej politiky má preto význam aj znenie cieľa tvorby celkovej hospodárskej politiky.

2.3

V zmysle širokého chápania hospodárskej politiky, ktoré zahŕňa peňažnú politiku i finančnú politiku, preto pri realizácii finančnej politiky nie je rozhodujúca iba politika v oblasti úrokových sadzieb, ale prinajmenšom rovnako dôležitá je voľba cieľov peňažnej politiky Rozhodovanie ministra financií môže niekedy ovplyvňovať nasledujúca úvaha: Bude moje rozhodnutie v prospech určitého opatrenia neutralizované tým, že na vyrovnanie jeho účinku sa zmenia úroky? Aby sa zabránilo tomu, že jedna z hospodársko-politických oblastí činnosti bude príliš dominovať nad druhou, mala by Európska centrálna banka a Rada pre hospodárske a finančné záležitosti vychádzať z tých istých politických cieľov. Mimoriadne dôležité je, aby ECB a členovia Euroskupiny v ECOFIN vychádzali z toho istého základu. Cieľ peňažnej politiky by sa mal stanovovať na naozaj veľmi dlhé obdobie. Pri mnohých príležitostiach ECB predniesla, že cieľová miera inflácie 2 % vychádza z dohody v ECOFIN. Názory na infláciu, o ktorú sa treba usilovať, sa možno až tak veľmi nerozchádzajú, ale pre všetkých musí byť možné rešpektovať cieľ a opatrenia.

2.4

Keď ECB stanovovala cieľ cenovej stability, bola zvolená miera inflácie pod 2 %. Už v roku 2003 bol tento cieľ zmenený tak, že sa teraz treba snažiť o mieru inflácie síce nižšiu ako 2 %, ale blízko tejto hranice. Cieľ sa tak stal realistickejším, pretože pôvodná definícia „pod 2 %“ mohla znamenať to, že bol akceptovateľný aj deflačný vývoj.

2.5

Dva problémy sa však touto definíciou neodstránili: Je prakticky nemožné určiť, ako sme kedy od cieľa vzdialení a aké sú prípustné odchýlky. Pri symetrickej cieľovej hodnote sa pripúšťa určité pásmo okolo cieľovej miery inflácie. Vzhľadom na cieľ, o ktorý sa usiluje ECB, teda hodnotu blízku 2 %, by najlepším riešením bol cieľ 2 % plus mínus jeden percentuálny bod. Takouto cieľovou hodnotou by sa dala tlmiť aj nervozita, ktorá niekedy vzniká pri ojedinelých odchýlkach v rozsahu niekoľkých promile. Podľa názoru EHSV všetko hovorí za to, aby sa výhľadový cieľ ECB premenil na symetrický cieľ. Takýto cieľ so strednou hodnotou môže mať význam aj vtedy, keď chceme ECB umožniť odvracať cenovú nestabilitu následkom klesajúceho alebo stúpajúceho dopytu. Ak sa pozrieme na doterajší vývoj, dochádzalo k zvyšovaniu úrokov počas priaznivého priebehu európskej konjunktúry na konci minulého tisícročia rýchlo, kým znižovanie úrokov v nasledujúcich zlých rokoch prebiehalo citeľne pomalšie.

2.6

Druhý problém spočíva v tom, aká inflácia sa má merať. V oficiálnej definícii cieľa používa ECB harmonizovaný index spotrebiteľských cien (HISC), ktorý je meradlom všeobecnej miery inflácie. Z neho by sa mohli vyňať napríklad ceny energií alebo potravín, čím by sme dostali mieru inflácie, ktorá sa dá lepšie ovplyvňovať peňažnou politikou a nie je založená na neovplyvniteľných činiteľoch. Má sa tým predovšetkým vyrovnávať časovo obmedzené pôsobenie stúpajúcich cien ropy, ktoré rýchlo môžu nabrať iný smer. Zmenený cenový index je potrebný na zamedzenie bezprostredných účinkov dočasných cenových výkyvov na politiku ECB. Ani pri predpoklade dlhodobého stúpania cien ropy sa momentálne zmeny ceny ropy nikdy nemôžu vyrovnávať zmenami úrokov, ktorých účinky sa vo všeobecnosti ukazujú až po roku alebo dvoch.

2.7

Inflačný pojem označovaný ako jadrová inflácia je určený na meranie inflačných tendencií vnútorného hospodárstva (eurozóny pre ECB). Tieto zmeny cenovej hladiny sa viac vzťahujú na trendy, ktoré má ovplyvňovať predovšetkým ECB. Bezprostredné účinky zmien úrokov na mieru stúpania cien je pomocou tohto inflačného pojmu možné najlepšie ukázať na príklade úrokovej politiky ECB. Keď ECB akceptuje prekročenie stanovenej hodnoty inflácie, vyplýva to pravdepodobne z toho, že okrem iného zohľadnila aj tento obmedzený inflačný pojem. Doplňujúce odkazovanie na jadrovú infláciu by ECB umožnilo dosiahnuť lepšie pochopenie jej politiky. Pri politike, ktorá viacej dbá na súvislosti medzi opatreniami peňažnej politiky a finančnej politiky, sa ako použiteľné meradlo ponúka jadrová inflácia. Hospodárskou politikou založenou na celkovom pohľade by sa tak dali jednoduchšie dosiahnuť kladné účinky na rast a zamestnanosť.

2.8

Porovnanie oficiálnej miery inflácie podľa HISC a nárastu cien zisteného pomocou jadrovej inflácie ukazuje pri väčšine rokov iba malé rozdiely (pozri prílohu). Ceny energií pozoruhodnejšie ovplyvnili všeobecnú cenovú úroveň iba v roku 2005. Ak porovnáme infláciu s cieľovou hodnotou ECB, je jadrová inflácia príliš nízko pod cieľovou hodnotou iba v roku 2000 a 2005. Pri použití pojmu jadrovej inflácie by napríklad v roku 2005 bola bývala vhodná menej reštriktívna politika.

2.9

Ďalším činiteľom, ktorý ovplyvňuje mieru inflácie, ale nepovažuje sa za bezprostredný účinok na domáci dopyt, sú zmeny daní a odvodov. Ak členské štáty zvýšia napr. na zníženie schodku štátneho rozpočtu daň z pridanej hodnoty (DPH), stúpne tým aj miera inflácie. Ak sa cenová stabilita meria pomocou HISC, ECB môže považovať za potrebné zvýšiť úroky. Zvýšenie DPH však v národnom hospodárstve spôsobuje zníženie dopytu a preto by z celkového hospodársko-politického hľadiska malo vlastne súčasne prebehnúť zníženie úrokov. V takých prípadoch (napr. v Nemecku pri zvýšení dane z pridanej hodnoty zo 16 % na 19 % od 1. januára 2007), by ECB mala veľmi pozorne pozerať jednak na príčiny zvýšenia cien, jednak na to, či ide o ojedinelú udalosť, ktorá nespôsobí zvýšenie inflačných tendencií. Treba uviesť aj ďalší aspekt: Ak ECB pripustí, aby takéto zvýšenie dane v jednej krajine ovplyvnilo peňažnú politiku, má to negatívne následky aj na všetky ostatné krajiny eurozóny.

2.10

Na to, aby členské štáty, ktoré sa doteraz nepodieľali na spoločnej mene, mohli zaviesť euro, musia aj naďalej podľa zmluvy vykazovať takú mieru inflácie, ktorá sa približuje tej, ktorú majú najviac tri členské štáty s najlepšími výsledkami v oblasti cenovej stability. Spomenuté priblíženie pritom znamená rozdiel najviac 1,5 percentuálneho bodu. Najlepší výsledok v tejto súvislosti znamená najnižšiu mieru inflácie. Tento cieľ už v súčasnosti nie je taký samozrejmý, ako na začiatku deväťdesiatych rokov. Ak sa pozrieme na posledný vývoj, môže sa to rovnať požiadavke nižšej inflácie, než aká je toho času v krajinách eurozóny. Ešte absurdnejšia je táto požiadavka preto, že vychádza z miery inflácie všetkých členských štátov EÚ a nielen miery inflácie krajín eurozóny. V poslednom čase totiž medzi tri krajiny, ktoré sú určujúce, pokiaľ ide o cenovú stabilitu uchádzačov o zavedenie eura, patrili členské štáty EÚ 15 nepatriace do eurozóny. Požiadavka cenovej stability uchádzačov o pristúpenie k spoločnej mene sa preto musí preskúmať. To si vyžaduje formálnu zmenu zmluvy. S ohľadom na skutočnosť, že takáto zmena sa nenachádza ani len v Zmluve o ústave pre Európu, mohla by si táto zmena vyžiadať toľko času, že väčšina uchádzačov o zavedenie eura by bola donútená snažiť sa o splnenie súčasné ustanovenia. Malo by sa skôr pristúpiť k flexibilnému výkladu zmluvy, pri ktorom je pre prípadnú účasť na spoločnej mene rozhodujúci účel, ktorý sa skrýva za touto požiadavkou a nie momentálny skutočný stav. Pokiaľ ide o cenovú stabilitu, bolo by zmysluplné, aby pre záujemcov o pristúpenie k spoločnej mene platil rovnaký cieľ ako pre členov eurozóny. Ak by sa tento cieľ nanovo stanovil na 2 % s rozpätím plus mínus jeden percentuálny bod, malo by to platiť aj pre kandidátov na zavedenie eura.

2.10.1

V štátoch s vysokým hospodárskym rastom môže byť potrebný aj flexibilnejší prístup čo sa týka cenovej stability. Írsko je príkladom toho, že trochu vyššia inflácia je nevyhnutne sprevádzaná úpravami, ktoré sú v silne rastúcom hospodárstve potrebné.

2.11

Inflácia je štatistické meradlo nevyhnutné ako základ hospodárskej politiky. O stúpaní cien sa však občania dozvedia iným spôsobom. Prevláda pocit silného ovplyvňovania nájomným, cenami potravín a benzínu atď. Na druhej strane si len málokto všimne pokles cien určitých tovarov. Povážlivejšie je však to, že účinky na ľudí sú veľmi rozdielne. Ak stúpajú predovšetkým ceny tovarov každodennej spotreby, sú najviac postihnutí chudobní, pretože všeobecné zvýšenie cien o 2 – 3 % môže pre nich znamenať značný nárast životných nákladov. Politici musia tieto účinky brať na vedomie a urobiť zodpovedajúce politické protiopatrenia. Nejde ani tak o otázku rozsahu rozpočtovej politiky, ako skôr o jej konkrétny obsah.

3.1

Zmenila sa v dôsledku nového znenia Paktu stability a rastu hospodárska politika členských štátov a hodnotenie krajín Komisiou a neskôr Radou? Zdá sa, akoby iba Litva jednoznačne vychádzala z definície schodku podľa nového znenia paktu. Nové znenie paktu medzitým spôsobilo, že si všetky členské štáty na svojej úrovni vytýčili strednodobé ciele verejných financií. Ciele vychádzajú z aktuálnej situácie v jednotlivých krajinách.

3.2

Na základe hospodárskeho vývoja po zmene paktu nemohol mať pakt samozrejme žiadne pozoruhodné účinky. Väčšina zavedených noviniek sa týkala situácií, v ktorých sa vychádzalo z vyostrenia hospodárskych problémov. Naproti tomu nasledovala fáza konjunkturálneho rozvoja a hospodárskeho zotavenia, ktorá mala účinok dokonca aj na indikátory paktu.

3.3

Podľa hospodárskeho vývoja v roku 2005 a očakávaní na rok 2006 možno predovšetkým vzhľadom na kladný vývoj v Nemecku vychádzať z toho, že kritériá Paktu stability a rastu sa budú vo všeobecnosti môcť lepšie plniť. Skutočnosť, že tento vývoj prichádza v časoch enormného zvyšovania cien ropy hovorí o veľkej sile konjunkturálneho rozvoja. Dosah stúpania cien ropy môže mať na rozličné krajiny rôzne účinky podľa stupňa závislosti na dovozoch ropy. Aj v časoch priaznivej konjunktúry sú niektoré krajiny aj naďalej veľmi vzdialené od cieľa vyrovnaného rozpočtu. Vývoj v iných krajinách EÚ by pre ne mohol byť prínosom.

3.4

Dosiahnutý alebo očakávaný rast však vo väčšine krajín zatiaľ nezodpovedá úrovni, od ktorej by bol v rámci paktu potrebný tvrdší postup pri rozpočtových opatreniach na zlepšenie rozpočtovej situácie v časoch priaznivej konjunktúry. Pokiaľ kapacitné vyťaženie ešte nedosiahlo hodnotu, ktorá spôsobí rast inflácie, sotva jestvuje nebezpečenstvo procyklickej politiky. Nezamestnanosť je stále ešte príliš vysoká a jestvujú veľké zdroje na zvýšenie miery zamestnanosti. Súhra finančnej politiky a peňažnej politiky je na rozdiel od zlej konjunkturálnej situácie minulých rokov vystavená novému zaťaženiu. V časoch priaznivého hospodárskeho vývoja by sa hospodárska politika mala zameriavať hlavne na plánovanie riešenia budúcich hospodárskych problémov na základe demografického vývoja.

3.5

V časoch kladného hospodárskeho vývoja sú všeobecné ciele EÚ týkajúce sa verejných rozpočtov a štátnych dlhov nedostatočné. Členské štáty, ktoré už tieto ciele dosiahli nesmú poľaviť vo svojom úsilí. Je veľmi dôležité, aby sa ciele jednotlivých štátov podľa nového znenia Paktu stability a rastu použili na zlepšenie hospodárskej situácie.

3.6

Popri skutočnosti, že zlá hospodárska situácia pred rokom 2005 bola v prvom rade zodpovedná za problémy pri dodržiavaní kritérií paktu, jestvujú aj štatistické dôvody, ktoré sa často prehliadajú. V hospodárstve s nízkou infláciou zostáva reálna hodnota verejného zadĺženia nezmenená. V takej situácii nejestvujú jednoduché riešenia, skôr sú potrebné praktické opatrenia na zníženie zadĺženia. Opak platí pri chýbajúcom raste. Pri silnom raste sa podiel verejného dlhu na hrubom domácom produkte znižuje bez ďalšieho pričinenia. Podobné účinky môžeme pozorovať pri vyrovnávaní rozpočtu. Pri vysokej miere inflácie sa hodnota podielu verejného sektoru zmenšuje a rozpočtová situácia sa štatisticky zlepšuje. Pri hospodárskom rozvoji stúpajú príjmy verejného sektora bez toho, aby bolo potrebné zvyšovanie daní. Ťažké štatistické dopady na verejné zadĺženie a rozpočtovú situáciu boli do určitej miery nedávno odstránené kladnými štatistickými účinkami.

3.7

V zlých časoch bolo možné okrem iného pozorovať nezvyčajne vysoký podiel sporenia. Tento kapitál sa kvôli nedostatočným európskym investičným možnostiam presunul do USA. Vďaka stúpnutiu hospodárskej dôvery, ktorá sprevádza lepšie časy, možno počítať s menšími obavami o budúcnosť a tým aj s menším podielom sporenia. Ďalej stúpajúci dopyt môže spôsobiť spustenie pozitívneho kolobehu.

3.8

Finančná politika musí napokon na úrovni Spoločenstva bojovať s osobitným problémom: tí, ktorí ju formulujú a môžu sa postarať o jej dodržiavanie sa neustále striedajú. Niekedy sa v jednom roku vymení štvrtina ministrov financií. Pocit zodpovednosti za politiku, ktorú koncipovali ich predchodcovia vo funkcii, nie je veľmi výrazný. Preto by mala Rada pre hospodárske a finančné záležitosti prijať viaceré dlhodobé rozhodnutia, aby už zavedenú politiku noví ministri financií znova neprevrátili. Neustále striedanie ministrov takisto sťažuje vytvorenie takej rady ECOFIN, ktorá by mala politickú vôľu na presadzovanie spoločnej politiky.

4.1

Všeobecné usmernenia hospodárskej politiky jestvujú od roku 1993. Najprv sa týkali iba finančnej politiky, potom boli rozšírené o otázky zamestnanosti. Od roku 2005 sú spojené s usmerneniami pre politiku zamestnanosti a lisabonským programom v rámci koordinovaného procesu. V praxi ide o politiku jednotlivých štátov, pre ktorú Komisia a Rada vydávajú smernice. Na rozdiel od Paktu stability a rastu sa nepočíta so sankciami.

4.2

Už od začiatku existencie EMÚ ovláda diskusiu nerovnováha medzi ústrednou peňažnou politikou a finančnou politikou, ktorá je naďalej vecou jednotlivých štátov. Pakt stability a rastu je zmiešaná forma, pretože aj on má prvky spoločnej politiky zabezpečenej sankciami, kým všeobecné usmernenia sú založené na odporúčaniach.

4.3

Aké sú možnosti ďalšieho rozvoja všeobecných usmernení hospodárskej politiky? S ohľadom na to je bezpodmienečne nutné jednoznačne oddeliť na jednej strane určenie hospodársko-politických cieľov a na druhej strane prostriedkov, ktorými sa majú dosiahnuť.

4.4

Pokiaľ ide o Pakt stability a rastu, vo verejnej diskusii sa za ciele považujú vyrovnaný rozpočet a určitý podiel štátneho dlhu na HDP. Tieto dve kritériá však nepredstavujú samotný cieľ, skôr sú orientačným bodom potrebného hospodársko-politického smerovania. Vyrovnanosť alebo prebytok verejného rozpočtu vytvára priestor na opatrenia v časoch hospodárskej recesie. Prebytok poskytuje finančné prostriedky na neskoršiu hospodársku stimuláciu. EHSV zastáva názor, že kritériá vyrovnaného rozpočtu a verejných dlhov by sa mali zachovať. V diskusii by sa však malo pokročiť tým, že sa zameriame na skutočné ciele hospodárskej politiky.

4.5

Hlavnými cieľmi celej hospodárskej politiky, ktorá zahŕňa peňažnú i finančnú politiku, sú cenová stabilita, rast a zamestnanosť. Tieto ciele sa musia prejaviť. Problematikou cenovej stability sme sa už zaoberali. Všeobecné usmernenia hospodárskej politiky by preto mali byť založené na tom, že sa na úrovni EÚ stanoví aj požadovaný rast a plná zamestnanosť. Pri praktickom uskutočňovaní to však naráža na značné problémy. Ak sa majú stanoviť realistické ciele, treba ich vidieť v súvislosti s aktuálnou hospodárskou situáciou. Znamená to, že sa musia často meniť, namiesto toho, aby boli stanovené dlhodobo, ako napríklad cenová stabilita.

4.6

Názory na to, či rast dobre vyjadruje hospodársky rozvoj, sa rozchádzajú. Pri bežnej metóde sa nezohľadňujú sociálne a ekologické účinky. Ak sa pozrieme výlučne na hospodársky rast, na jeho určenie sa bežne používajú dve metódy: rast reálneho HDP na obyvateľa alebo zisťovanie pomocou parity kúpnej sily. Druhý postup má umožniť vzájomné porovnanie skutočnej hospodárskej situácie rôznych krajín. Keďže ide o zisťovanie miery rastu, voľba indikátorov nezohráva žiadnu úlohu. Ročné odchýlky podľa typu meraného HDP sú malé. Pred niekoľkými rokmi sa zisťovalo, od akej miery rastu klesá nezamestnanosť. Zo zisťovania vyplynul cieľ minimálnej miery rastu približne 3 %. Táto hodnota sa však môže časom meniť a nemusí byť rovnaká pre všetky národné hospodárstva. Vzhľadom na ťažkosti pri znižovaní nezamestnanosti je zatiaľ sotva možné vychádzať z nižšej miery rastu ako z tej, pri ktorej klesá nezamestnanosť. Avšak v posledných rokoch túto požadovanú mieru rastu skutočne dosiahlo iba málo krajín.

4.7

Pri porovnávaní krajín a pri voľbe politiky na zvyšovanie rastu sa musia rozlišovať dva najdôležitejšie spôsoby stupňovania rastu. Rast je možné dosiahnuť buď zvýšením produkcie pri použití rovnakej technológie, často so zvýšením zamestnanosti, alebo zvýšením produktivity, pričom sa s rovnakým počtom zamestnancov produkuje viac. I v najbližších rokoch je možné použiť prvý spôsob. O niekoľko rokov nám však z dôvodu demografického vývoja pravdepodobne zostane iba druhý spôsob.

4.8

Pokiaľ ide o zamestnanosť, je značne ťažšie uviesť cieľovú hodnotu. Cieľ sa musí rozdeliť na dve oblasti, pretože na jednej strane ide o podiel zamestnaných osôb z obyvateľstva v produktívnom veku (miera zamestnanosti) a na druhej strane o mieru nezamestnanosti. V lisabonskej stratégii boli stanovené ciele celkovej zamestnanosti (70 %), zamestnanosti žien (60 %) a osôb medzi 55 rokom života a dôchodkovým vekom (50 %).

4.9

Pokiaľ ide o mieru nezamestnanosti, neuvádzajú sa žiadne cieľové percentuálne hodnoty. Najprv treba skonštatovať, že jestvuje mnoho rozličných spôsobov určovania nezamestnanosti. Jednak vzhľadom na otvorenú nezamestnanosť a jednak s ohľadom na skutočnosť, že niektoré osoby sú zapojené do rozličných opatrení politiky zamestnanosti, sú potrebné najmenej dve cieľové hodnoty. Iba veľmi málo krajín sa približuje takzvanej plnej zamestnanosti (t. j. iba málo krajín má niekoľkopercentnú mieru nezamestnanosti, ktorá sa v dynamickom hospodárstve vždy objavuje na základe nevyhnutných stálych zmien). Preto by hádam bolo oveľa vhodnejšie snažiť sa dlhodobo o zníženie nezamestnanosti o určitú percentuálnu hodnotu.

4.10

Ako výsledok týchto úvah by všeobecné usmernenia hospodárskej politiky na trojročné obdobie mali ako ústredný návrh obsahovať najnižšiu hodnotu hospodárskeho rastu a percentuálne zníženie nezamestnanosti. Ako cieľové hodnoty miery zamestnanosti sa môžu zatiaľ zachovať percentuálne miery uvedené v Lisabonskej stratégii. Pri finančnej politike by sa mala vytvoriť rovnaká situácia ako pri peňažnej politike s jednoznačnými cieľmi pri uvažovaných opatreniach.

4.11

Úloha všeobecných usmernení hospodárskej politiky by potom mala v prvom rade spočívať v tom, že členské štáty budú podávať správy o opatreniach, ktoré urobili na dosiahnutie cieľových hodnôt, a Komisia a Rada budú následne rozhodovať o tom, s akou dostatočnosťou boli ciele dosiahnuté. Ak sa ciele nedosiahnu, mala by EÚ príslušné vykonané opatrenia kritizovať a predložiť návrhy vychádzajúce z porovnania s úspešnými opatreniami iných členských štátov. Každá krajina sa však musí posudzovať na základe jej špecifických predpokladov a jej aktuálnej hospodárskej situácie.

4.12

Keďže finančná politika aj naďalej zostáva v kompetencii jednotlivých štátov, nemá súčasné zdôrazňovanie hospodárskej situácie v celej EÚ pri hodnotení politiky jednotlivých štátov osobitnú relevantnosť. Všeobecné usmernenia hospodárskej politiky by mali preto dostať nové smerovanie. V budúcich všeobecných usmerneniach hospodárskej politiky by sa k hlavným cieľom mali stanoviť ciele pre jednotlivé štáty, ktoré by však nemali byť nižšie ako cieľové hodnoty Spoločenstva a každá krajina by sa mala hodnotiť podľa toho, do akej miery plní svoje cieľové predsavzatia.

4.13

Prostredníctvom zreteľnejšieho zdôrazňovania opatrení, ktoré jednotlivé členské štáty urobili na základe svojich hospodárskych predpokladov, a prostredníctvom lepšieho nadviazania na jednoznačnejšie ciele politiky zamestnanosti v lisabonskom programe by sa mohli všeobecné usmernenia hospodárskej politiky užšie prepojiť s ostatnými cieľmi lisabonského programu. Celková hospodárska politika sa môže vo väčšej miere stať prirodzenou súčasťou národných reformných programov a tým celkovo urýchliť realizáciu lisabonského programu.

5.1

V roku 1999 sa začal takzvaný kolínsky proces. Toto každoročne organizované diskusné fórum Rady pre hospodárske a finančné záležitosti, ECB, Komisie a sociálnych partnerov (ETUC a UNICE/CEEP), na ktorom sa rokuje o aktuálnych politických otázkach, je len málo známe. Kolínsky proces napriek tomu hodnotným spôsobom prispel k tomu, že sa účastníci dozvedeli viac o politike a hospodársko-politických názoroch ostatných účastníkov.

5.2

Rozhovory prebiehajú na dvoch úrovniach: na jednej strane na úrovni znalcov a na druhej strane v skupine na vysokej úrovni. Na stretnutiach, ktoré sa zvyčajne uskutočňujú polročne, sa hovorí o aktuálnej hospodárskej situácii a jej zodpovedajúcej potrebnej politike.

5.3

Diskusie z roku 2005 ukazujú, že názory sa rôznia, pokiaľ ide o rozbor, aj pokiaľ ide o návrhy opatrení. Komisia poukazuje na zlepšovanie hospodárskej situácie. ECB podčiarkuje význam mzdovej zdržanlivosti, čo samozrejme podporuje UNICE. CEEP uvádza potrebu verejných investícií. UEAPME nejde iba o to, že sa musia zohľadňovať malé podniky, ale aj o to, že sa možno musíme uspokojiť aj s vyššou infláciou. ETUC poukazuje na to, že hospodárstvo sa musí vo všeobecnosti stimulovať, aby sa rozkrútil domáci dopyt. Okrem toho upozorňuje, že mzdy a platy nie sú iba nákladovým činiteľom, ale tvoria aj podstatný predpoklad dopytu. Zamestnanci vraj už veľa rokov prispievajú k udržaniu nízkej inflácie tým, že mzdy stúpali menej ako zisky z produktivity.

5.4

Vzhľadom na tento opis vyvstáva otázka, či kolínsky proces nepotrebuje nové stimuly. Ako by sa tieto stimuly dali zabezpečiť? Doteraz sa dialóg v rámci kolínskeho procesu krútil okolo toho, že sa účastníci stretali a vymieňali si názory. Jednou z možností by bolo, medzi stretnutiami spoločne skúmať hospodárske súvislosti, účinky rozličných politických opatrení a podobné otázky. Mohlo by to viesť k vzájomnému priblíženiu rozličných náhľadov na hospodársku realitu, ktorá musí byť východiskovým bodom. Tento návrh sa môže spojiť s návrhom o zariadení pre nezávislé hospodárske analýzy, ktorý už EHSV predložil (1).

5.5

Jedna otázka, ktorá nie je rovnakou mierou ideologicky ovplyvnená, ale napriek tomu má zásadný význam, keď sa rozhodujeme za niektorú politiku, sa týka spoľahlivosti štatistických údajov. Malo by byť samozrejmosťou, že sa všetkým členským štátom podarí súčasne sprístupniť potrebné štatistické údaje. Ak sa o potrebných politických opatreniach rozhodne na základe chybných štatistických údajov, má to katastrofálne následky. Snáď je v rámci kolínskeho procesu zhromaždená dostatočná politická sila na to, aby sa zabezpečilo, že všetci účastníci budú svoje podlžnosti týkajúce sa hospodárskych štatistických údajov plniť. Aj Európsky parlament opakovane žiadal lepšie štatistiky.

5.6

Takisto zmeny formálnych štruktúr by hádam mohli viesť k živšej diskusii. Úloha Európskeho parlamentu by sa mohla posilniť. Z čisto formálnej prítomnosti Parlamentu by sa mohlo prejsť k tomu, že Parlament pred každým stretnutím predloží uznesenie o hospodárskej situácii a o požadovanej politike. Uznesenie by sa mohlo porovnať s formálnou kontrolou, ktorú bude pravdepodobne vykonávať Komisia. Mala by byť prítomná ako Rada pre hospodárske a finančné záležitosti, tak aj Euroskupina, aby nebolo zastúpené iba grémium ministrov financií, ale aj tí ministri financií, ktorí sú priamo zodpovední za finančnú politiku, ktorá sa má skombinovať s peňažnou politikou ECB.

5.7

Síce sú všetci zúčastnení – ECB, ministri financií i sociálni partneri – vo svojej politike nezávislí, je však bezpodmienečne nevyhnutná lepšia spolupráca, za ktorú sa prihovárame. Nezávislosť nesmie znamenať, že sa niekto nebude zúčastňovať všeobecnej diskusie, ani to, že sa bude uzatvárať pred dobrými radami. Autonómii taktiež neublíži, ak sa bude o veci verejne hovoriť a nielen poukazovať na to, že ku všetkým úsudkom sa musí dospieť samostatne a úplne nezávisle. Ministri financií musia ukázať dôslednosť a nesmú doma konať inak, než ako vyhlasovali v Bruseli. Pre ECB by malo byť možné prevziať prax centrálnych bánk Veľkej Británie a Švédska a zverejňovať zápisnice zo svojich zasadnutí.

6.1

V správe Európskeho parlamentu o integrovaných usmerneniach pre rast a zamestnanosť z 26. mája 2005 sa uvádza: „keďže rast v eurozóne a v Európskej únii s 25 členskými štátmi udržateľne nedosahuje svoj potenciál a je naďalej príliš slabý, najmä v štyroch hlavných hospodárstvách eurozóny; keďže spotreba domácností je naďalej neistá a hospodárska perspektíva na roky 2005 a 2006 je naďalej neuspokojivá, čo prispieva k pokračujúco zvýšenej úrovni nezamestnanosti, ktorá bude klesať len pomaly; keďže napriek najnižším úrokovým sadzbám od druhej svetovej vojny je vôľa investovať naďalej slabá“;

6.2

Inflácia a nezamestnanosť sú tradičným protikladným párom v hospodárskej literatúre. Zo štatistického hľadiska spôsobujú dobré výsledky v jednej oblasti zlé výsledky v druhej oblasti. Výbor sa okrem iného na základe správ, napríklad správy Parlamentu, namiesto toho rozhodol skúmať súvislosť medzi infláciou a rastom.

6.3

Pri určitej hospodárskej situácii sa môže porovnávať rast v krajinách s nízkou infláciou a v krajinách s vysokou infláciou. Dá sa takisto zistiť, ako sa mení rast v určitej krajine pri rozličných hospodárskych situáciách a rôzne vysokej inflácii. Tabuľky výboru možno nie sú v pravom zmysle slova vedecké, dobre však poukazujú na to, že vedomosti o súvislosti medzi infláciou a rastom sú dôležité na určenie správnych politických kombinácií.

6.4

Keď vidíme, že na jednej strane máme krajiny s pomerne vysokou infláciou a zdravým rastom a na druhej strane krajiny s nízkou infláciou a slabým rastom, malo by sa na základe tohto zistenia skúmať aj to, či medzi infláciou a rastom nie sú aj iné ako štatistické súvislosti. Aby sa zistilo, či pri daných súvislostiach ide naozaj o príčinné súvislosti, je potrebná úprava údajov, pretože môžeme mať rozličné hospodárske situácie a predovšetkým odlišný stupeň rozvoja (HDP). Ďalej sa musí skúmať, či boli vykonané špeciálne hospodársko-politické opatrenia, ktoré mohli pri inej miere inflácie spôsobiť väčší resp. menší rast. Takže sa musia často skúmať určité krajiny a možno sa vôbec nedospeje k záverom o všeobecných súvislostiach medzi infláciou a rastom.

6.5

Miera rastu predstavuje skutočný problém, aspoň pre 15 „starých“ členských štátov. Podľa štatistických údajov Komisie bol rast v týchto štátoch taký nízky, že v porovnaní s inými priemyselnými krajinami mali každý rok o pol percentuálneho bodu HDP menej (v rokoch 1995 – 2005) (2). V rovnakom období poklesol domáci dopyt v týchto štátoch v porovnaní s inými priemyselnými krajinami približne o jeden percentuálny bod. Relatívne dobré roky na začiatku tohto tisícročia boli podmienené zvýšeným zahraničným dopytom po európskych výrobkoch. Aby sme sa v budúcnosti dopracovali k lepšej politike, je potrebný rozbor príčin tohto vývoja miery rastu, ktorý možno označiť takmer za katastrofálny.

6.6

Tento popis „nákladov“ nízkej inflácie možno porovnať s iným popisom nákladov vysokej inflácie z listu, ktorý prezident ECB Wim Duisenberg adresoval Parlamentu: „ECB kvantitatívne definuje cenovú stabilitu na základe stabilných a fundovaných hospodárskych kritérií. Tým, že sa pripúšťa iba malá miera zdražovania, minimalizujú sa náklady inflácie, ktoré sú verejnosti dobre známe a v príslušnej literatúre rozsiahlo zdokumentované.“

6.7

Pri hľadaní optimálnej cieľovej hodnoty inflácie sa musí dbať na to, aby sa zamedzilo nákladom spojeným s vysokou infláciou, ako aj nákladom spôsobeným ťažkosťami pri zabezpečovaní dostatočného rastu. Takisto sa musí uznať, že inflácia ako taká nie je ani riešením, ani problémom. Skôr ide o hospodársku flexibilitu, ktorá je umožnená určitou infláciou, resp. o katastrofálne účinky na dôveru, dlhodobé správanie a rozdeľovanie príjmov, ktoré môže vysoká inflácia spôsobiť.

6.8

Príloha obsahuje údaje o inflácii (HISC a jadrovú infláciu) a raste (reálny rast HDP) v štátoch EÚ. Východiskovým rokom je rok, v ktorom ECB začala svoju činnosť.

6.8.1

Celkovo ide o obdobie s nízkou infláciou a malým rastom. Do určitej miery prijateľné miery rastu boli v rokoch 2001 a 2002 resp. v niektorých krajinách od roku 2004. Takmer vo všetkých týchto krajinách ide inflácia ruka v ruke s rastom. Po raste v skorších rokoch (1999 – 2000) na základe vysokého dopytu na svetovom trhu nebol vnútorný dopyt EÚ schopný poskytnúť dostatočné rastové impulzy. Počas hospodárskeho zlepšenia v tomto roku a v nedávnej minulosti miera inflácie nestúpla veľmi nad 2 %.

6.8.2

Ku všetkým krajinám by bolo možné uviesť rôzne poznámky, obmedzíme sa však na nasledovný komentár:

6.8.3

Ak interpretujeme infláciu ako mieru všeobecnej úrovne dopytu v sústave hospodárstva, tak boli obidve až na málo výnimiek príliš nízke. Kvôli ťažkostiam dosiahnuť hospodárske zmeny pri celkovo nepatrných zmenách cien bola miera inflácie brzdou rastu. Napriek všeobecným vedomostiam o tom, že určitá inflácia je potrebná ako mastivo dynamického hospodárstva, by sa takéto vyhlásenie nepovažovalo za politicky korektné. V dnešnom globalizovanom hospodárstve sa však dynamické zmeny považujú za predpoklad medzinárodnej konkurencieschopnosti.

6.8.4

Stabilita a dôvera v peňažnú politiku nezávisí iba od miery inflácie, ktorá je pod hranicou 2 %. Trochu vyššia úroveň ako miera pre cenovú stabilitu by stabilitu nemala podrývať. Rozhodujúce je skôr vedomie o ochote a schopnosti udržiavať infláciu pod kontrolou a tým dosiahnuť vytýčený cieľ.

6.9

Údaje o jadrovej inflácii by sa mali naďalej skúmať v časovom slede. Odhliadnuc od roku 2005 je rozdiel medzi indexom spotrebiteľských cien a vývojom cien bez zohľadňovania cien energie dosť malý. Podrobnejšia štúdia presných politických opatrení, ktoré sa urobili v krajinách s dobrým pomerom nízkej inflácie a miery rastu, by mohla slúžiť ako základ budúceho skúmania a porovnávania.

6.10

Príloha obsahuje aj údaje o produktivite práce za odpracovanú hodinu. Čísla nevyjadrujú vývoj v jednotlivých krajinách, ale vývoj v krajinách v porovnaní s priemernou produktivitou EÚ 15. Z tabuľky tak možno vyčítať, či sa krajina k priemeru priblížila.

6.10.1

Zdá sa, že pomery sa počas šiestich rokov nijako rýchlo nemenili. Svedčia o tom údaje z viacerých krajín. Niekoľko výnimiek však bolo: Grécko vychádzajúc z nízkej produktivity rýchlo dobieha ostatné krajiny. Írsko má nadpriemernú hodnotu, pričom produktivita naďalej stúpa. Taliansko v tomto období zaostáva oproti iným krajinám. Platí to aj pre Portugalsko, ktoré však malo na začiatku obdobia veľmi nízku úroveň produktivity.

6.10.2

Aj tu môže podrobnejšie skúmanie objasniť niektoré otázky: V akom rozsahu vyplýva napr. rozdielna miera rastu zo zmien produktivity? Do akej miery vyplývajú rozličné miery rastu produktivity z rozdielov pri investíciách a inováciách? Do akej miery spôsobujú rozdiely v sústavách vzdelávania rozdiely v úrovni inovácií? Aké sú ďalšie možnosti zvyšovania produktivity? EHSV by preto chcel Komisiu požiadať, aby súvislosť medzi hlavnými cieľmi rastu a zamestnanosti preskúmala napr. na základe rastu produktivity a miery inflácie.

6.11

Prvý záver zo štatistických údajov o inflácii a raste však zatiaľ môže znieť, že sa peňažná a finančná politika musia lepšie vzájomne zosúladiť. Cenová stabilita, rast a zamestnanosť sa musia stať dôležitými cieľmi všetkých aktérov, ktorí rozhodujú o hospodárskej politike: ECB, Komisie, ECOFIN, sociálnych partnerov i členských štátov. Ak budú všetci aktéri sledovať rovnaké ciele, teda ak všetci budú pri svojich návrhoch opatrení vychádzať z týchto troch cieľov, musia zohľadňovať všetky dôsledky svojich návrhov. Opatrenia, ktoré majú pri určitej hospodárskej situácii vynikajúce účinky na cenovú stabilitu, môžu byť pri inej hospodárskej situácii úplne nesprávne. Za určitých okolností môžu podporovať rast a zamestnanosť, v iných situáciách môžu mať úplne opačné pôsobenie.

6.12

O príklade nového poznatku ECB, ktorý by mohol slúžiť ako východiskový bod novej koordinovanej politiky, sa môžeme dočítať v mesačnom bulletine ECB z februára 2004. Uvádzajú sa tam najdôležitejšie činitele oživenia investícií: dostatočná rentabilita, dostatočne dostupné možnosti financovania a dostatočné rámcové podmienky dopytu.