–

Confederazione Generale Italiana dei Trasporti e della Logistica (Confetra), Federazione Nazionale delle Imprese di Spedizioni Internazionali – Fedespedi, Associazione Nazionale Imprese Trasporti Automobilistici, Associazione non Riconosciuta Alsea a Associazione Fedit, ako aj Fercam SpA, Tnt Global Express SpA a Carioni Spedizioni Internazionali Srl, v zastúpení: S. Romano a A. Romano, avvocati,

–

Associazione Italiana dei Corrieri Aerei Internazionali (AICAI), ako aj DHL Express (Italy) Srl a Federal Express Europe Inc., v zastúpení: M. Giordano a L. Daniele, avvocati,

–

United Parcel Service Italia Ups Srl, v zastúpení: A. Boso Caretta, avvocato,

–

Poste Italiane SpA, v zastúpení: A. Sandulli, A. Fratini a G. Pandolfi, avvocati,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci S. Fiorentino, avvocato dello Stato,

–

francúzska vláda, v zastúpení: R. Coesme, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: P. Costa de Oliveira a L. Malferrari, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 2 bodov 1, 1a, 6 a 19 a článku 7 ods. 4, ako aj článku 9 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/67/ES z 15. decembra 1997 o spoločných pravidlách rozvoja vnútorného trhu poštových služieb Spoločenstva a zlepšovaní kvality služieb (Ú. v. ES L 15, 1998, s. 14; Mim. vyd. 06/003, s. 71), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/6/ES z 20. februára 2008 (Ú. v. EÚ L 52, 2008, s. 3) (ďalej len „smernica 97/67“).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi spoločnosťami Confederazione Generale Italiana dei Trasporti e della Logistica (Confetra), Federazione Nazionale delle Imprese di Spedizioni Internazionali – Fedespedi, Associazione Nazionale Imprese Trasporti Automobilistici, Associazione non Riconosciuta Alsea, Associazione Fedit, Fercam SpA, Tnt Global Express SpA a Carioni Spedizioni Internazionali Srl (C‑259/16), ako aj Associazione Italiana dei Corrieri Aerei Internazionali (AICAI), DHL Express (Italy) Srl, Federal Express Europe Inc. a United Parcel Service Italia Ups Srl (C‑260/16), združeniami podnikov a podnikmi pôsobiacimi v oblasti prepravných služieb, špeditérskych služieb alebo expresných doručovacích služieb na jednej strane a Autorità per le Garanzie nelle Comunicazioni (Orgán pre reguláciu komunikácií, Taliansko) (ďalej len „AGCOM“) a Ministero dello Sviluppo economico (Ministerstvo pre hospodársky rozvoj, Taliansko) na strane druhej vo veci zákonnosti právnych aktov prijatých na účely prebratia smernice 97/67.

3

V zmysle odôvodnení 10, 18, 22 a 23 smernice 97/67:

…

…

4

Článok 2 tejto smernice uvádza:

„Na účely tejto smernice platia nasledovné definície:

…

…

…“

5

Článok 7 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty neudelia ani neponechajú v účinnosti výhradné alebo osobitné práva usadiť sa a poskytovať poštové služby. Členské štáty môžu financovať poskytovanie univerzálnej služby v súlade s jedným alebo s viacerými zo spôsobov ustanovených v odsekoch 2, 3 a 4 alebo v súlade s akýmikoľvek inými spôsobmi zlučiteľnými so zmluvou.

…

3.   Ak členský štát stanoví, že povinnosti univerzálnej služby, ako sú ustanovené v tejto smernici, spôsobujú čisté náklady vypočítané s prihliadnutím na prílohu I a predstavujú neprimerané finančné zaťaženie pre poskytovateľa(‑ov) univerzálnej služby, môže zaviesť:

4.   Ak sa čisté náklady znášajú spoločne v súlade s odsekom 3 písm. b), môžu členské štáty zriadiť kompenzačný fond, ktorý sa môže financovať z poplatkov poskytovateľov služieb a/alebo užívateľov a ktorý na tento účel spravuje orgán nezávislý od príjemcu alebo príjemcov finančných prostriedkov. Členské štáty môžu udeľovanie povolení poskytovateľom služieb podľa článku 9 ods. 2 podmieniť povinnosťou finančne prispievať do tohto fondu alebo plniť povinnosti univerzálnej služby. Týmto spôsobom sa môžu financovať povinnosti univerzálnej služby poskytovateľa(‑ov) univerzálnej služby v zmysle článku 3.

5.   Členské štáty zabezpečia, aby sa pri zriaďovaní kompenzačného fondu a pri stanovení výšky finančných príspevkov uvedených v odsekoch 3 a 4 dodržiavali zásady transparentnosti, nediskriminácie a proporcionality. Rozhodnutia prijaté v súlade s odsekmi 3 a 4 sa zakladajú na objektívnych a overiteľných kritériách a uverejňujú sa.“

6

Článok 9 tej istej smernice stanovuje:

„1.   Pre služby, ktoré nepatria do rozsahu univerzálnej služby, môžu členské štáty zaviesť všeobecné povolenia v rozsahu potrebnom na zabezpečenie dodržiavania podstatných požiadaviek.

2.   Pre služby, ktoré sú v rozsahu univerzálnej služby, môžu členské štáty zaviesť povoľovacie postupy vrátane individuálnych licencií, a to v rozsahu potrebnom na zabezpečenie dodržiavania podstatných požiadaviek a zabezpečiť poskytovanie [a zabezpečenie poskytovania – neoficiálny preklad] univerzálnej služby.

Udeľovanie povolení:

Povinnosti a požiadavky uvedené v prvej zarážke a v článku 3 sa môžu ukladať iba určeným poskytovateľom univerzálnej služby.

…

3.   Postupy, povinnosti a požiadavky uvedené v odsekoch 1 a 2 sú transparentné, dosiahnuteľné, nediskriminačné, primerané, presné a jednoznačné, uverejňujú sa vopred a zakladajú sa na objektívnych kritériách. Členské štáty zabezpečia, aby sa dôvody celkového alebo čiastočného odmietnutia alebo odňatia povolenia oznámili žiadateľovi a ustanovia odvolacie konanie.“

7

Podľa odôvodnení 17, 27 a 28 smernice 2008/6:

…

8

Smernica 97/67 bola prebratá do talianskeho práva prostredníctvom decreto legislativo n. 261 – Attuazione della direttiva 97/67/CE concernente regole comuni per lo sviluppo del mercato interno dei servizi postali comunitari e per il miglioramento della qualita’ del servizio (legislatívny dekrét č. 261, ktorým sa preberá smernica 97/67/ES z 15. decembra 1997 o spoločných pravidlách rozvoja vnútorného trhu poštových služieb Spoločenstva a zlepšovaní kvality služieb) z 22. júla 1999 (GURI č. 182 z 5 augusta 1999), zmeneného decreto legislativo n. 58 – Attuazione della direttiva 2008/6/CE che modifica la direttiva 97/67/CE, per quanto riguarda il pieno completamento del mercato interno dei servizi postali della Comunita (legislatívny dekrét č. 58, ktorým sa preberá smernica 2008/6/ES, ktorou sa mení smernica 97/67/ES s ohľadom na úplné dokončenie vnútorného trhu poštových služieb Spoločenstva) z 31. marca 2011 (GURI č. 98 z 24. apríla 2011) (ďalej len „legislatívny dekrét č. 261/99“). Pojmy použité v legislatívnom dekréte č. 261/99 na vymedzenie pojmov „poštové služby“, „poskytovatelia poštových služieb“ a „poštová zásielka“ sú v podstate rovnaké ako pojmy uvedené v smernici 97/67.

9

Podľa článku 6 legislatívneho dekrétu č. 261/99:

„1.   Na poskytovanie služieb, ktoré nepatria k univerzálnej službe, vrátane poskytovania súkromných poštových priečinkov na distribúciu poštových zásielok, sa vyžaduje všeobecné povolenie…

1a.   Udelenie všeobecného povolenia aj pre poskytovateľa univerzálnej služby možno pri zohľadnení situácie na trhu a organizácie poštových služieb podmieniť splnením osobitných povinností univerzálnej služby alebo povinností týkajúcich sa uhrádzania finančného príspevku do mechanizmu spoločného znášania nákladov uvedeného v článku 10 tohto dekrétu. Tieto povinnosti musia byť určené rozhodnutím regulačného orgánu.

2.   Regulačný orgán stanoví rozhodnutím prijatým do 180 dní od nadobudnutia platnosti legislatívneho dekrétu, ktorým sa vykonáva smernica 2008/6, prípady, v ktorých môže byť začatá činnosť, hneď ako je ministerstvu hospodárskeho rozvoja predložené potvrdenie o začatí činnosti…

3.   Rozhodnutie uvedené v odseku 2 určuje požiadavky a povinnosti uložené subjektom, ktoré vykonávajú činnosti podliehajúce všeobecnému povoleniu, vrátane povinností v oblasti podmienok zamestnávania uvedených v článku 18a, spôsoby kontroly v priestoroch prevádzky, ako aj konania o upozornení, pozastavení a zákaze činnosti v prípade porušenia povinností.“

10

Podľa článku 10 ods. 1 až 3 legislatívneho dekrétu č. 261/99:

„1.   Zavádza sa kompenzačný fond nákladov univerzálnej služby. Tento fond riadi ministerstvo komunikácií a má za cieľ zabezpečiť plnenie univerzálnej služby; financuje sa, keď poskytovateľ univerzálnej služby nečerpá z poskytovania uvedených služieb a výlučných služieb uvedených v článku 4 príjmy, ktoré stačia na zabezpečenie plnenia povinností, ktoré mu prináležia.

2.   Do fondu podľa odseku 1 prispievajú držitelia individuálnych licencií a všeobecného povolenia najviac vo výške 10 % hrubého príjmu vyplývajúceho z činnosti, ktorá je predmetom povolenia, v súvislosti so službami zameniteľnými za služby zahrnuté do univerzálnej služby.

3.   Príspevky určí regulačný orgán podľa zásad transparentnosti, zákazu diskriminácie a proporcionality na základe nákladov účinného riadenia univerzálnej služby.“

11

Podľa článku 18a legislatívneho dekrétu č. 261/99 musia poskytovatelia poštových služieb, na ktorých odkazuje jeho článok 3 ods. 11, 5 a 6, plniť povinnosti v oblasti podmienok zamestnávania stanovených vnútroštátnou právnou úpravou a uplatniteľnými kolektívnymi zmluvami.

12

Na základe rozhodnutia č. 129/15/CONS z 11. marca 2015 (ďalej len „rozhodnutie č. 129/15“) AGCOM schválil regolamento in materia di titoli abilitativi per l’offerta al pubblico di servizi postali (nariadenie týkajúce sa povolení na poskytovanie poštových služieb verejnosti, ďalej len „nariadenie o povoleniach“), ktoré je uvedené v jeho prílohe A.

13

Podľa článku 8 ods. 4 tohto nariadenia sa všeobecné povolenie nevyžaduje len na vykonávanie činnosti prepravy.

14

Podľa článku 10 ods. 4 písm. c) uvedeného nariadenia musí žiadateľ o všeobecné povolenie v čase podania žiadosti spĺňať povinnosti v oblasti sociálneho zabezpečenia zamestnancov. Podľa článku 10 ods. 8 písm. f) toho istého nariadenia musí žiadateľ o všeobecné povolenie v čase podania svojej žiadosti poskytnúť popis opatrení prijatých na zabezpečenie splnenia povinností dôverného charakteru korešpondencie.

15

Článok 11 ods. 1 písm. b) a f) nariadenia o povoleniach uvádza, že držiteľ všeobecného povolenia musí spĺňať povinnosti v oblasti podmienok zamestnávania stanovených vnútroštátnou právnou úpravou a kolektívnymi pracovnými zmluvami v poštovom sektore a „prispievať na financovanie nákladov poskytovania univerzálnej služby, ak sú splnené podmienky uvedené v odôvodnení 27 smernice [2008/6] a v článku 10 ods. 2 [legislatívneho dekrétu č. 261/99]“.

16

Článok 15 ods. 2 tohto nariadenia stanovuje, že „držiteľ všeobecného povolenia má povinnosť prispievať do kompenzačného fondu nákladov univerzálnej služby, ak sú splnené podmienky uvedené v odôvodnení 27 smernice [2008/6] a v článku 10 ods. 2 [dekrétu 261/99].“

17

Žalobcovia vo veci samej sú združenia podnikov a podniky pôsobiace v oblasti prepravných služieb, špeditérskych služieb a expresných doručovacích služieb (vec C‑259/16) alebo len v sektore expresných doručovacích služieb (vec C‑260/16).

18

Tieto podniky a združenia podnikov sú držiteľmi všeobecného povolenia na vykonávanie poštových služieb v zmysle článku 6 legislatívneho dekrétu č. 261/99.

19

Žalobcovia vo veci samej podali na vnútroštátny súd žalobu o neplatnosť rozhodnutia č. 129/15, nariadenia o povoleniach, ako aj decreto del Ministro dello Sviluppo Economico – Disciplinare delle procedure per il rilascio dei titoli abilitativi per l’offerta al pubblico dei servizi postali (dekrét ministerstva hospodárskeho rozvoja o regulácii postupov udeľovania povolení na poskytovanie poštových služieb verejnosti) z 29. júla 2015 (ďalej len „dekrét z 29. júla 2015“). Žalobcovia tvrdili, že tieto akty vykladali pojem „poštové služby“, uvedený v článku 2 bode 1 smernice 97/67 nadmerne široko, pričom medzi tieto služby zahrnuli aj činnosti, ktoré vykonávajú. Navyše zdôraznili, že uvedené akty im ukladali povinnosti, ktoré boli neprimerané vo vzťahu k požiadavkám stanoveným v tejto smernici.

20

Pokiaľ ide o výklad pojmu „poštové služby“, vnútroštátny súd zastáva názor, že tento pojem by nemal zahŕňať činnosti prepravných služieb, špeditérskych služieb a expresných doručovacích služieb. Za „poštové zásielky“ v zmysle článku 2 bodu 6 smernice 97/67 môžu byť považované len balíky prepravované poskytovateľmi poštových služieb a v súlade s podmienkami týchto poštových služieb. Tento súd má teda pochybnosti o súlade aktov, o ktoré ide vo veci samej, s touto smernicou, keďže tieto akty na jednej strane vylučujú z rozsahu pôsobnosti uvedenej smernice len činnosti, ktorých predmetom je samotná fyzická preprava tovarov, a na druhej strane zahŕňajú do služby aj „poštové služby s pridanou hodnotou“, akými sú expresné doručovacie služby.

21

Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady proporcionality, vnútroštátny súd v prvom rade uvádza, že článok 6 ods. 1 legislatívneho dekrétu č. 261/99 ukladá poskytovateľom poštových služieb, ktoré nepatria do univerzálnej služby bez rozdielu a automaticky povinnosť získať všeobecné povolenie. Podľa článku 9 ods. 1 smernice 97/67 môžu členské štáty zaviesť všeobecné povolenia len „v rozsahu potrebnom na zabezpečenie dodržiavania podstatných požiadaviek“.

22

V druhom rade akty, o ktoré ide vo veci samej, najmä články 10 a 11 nariadenia o povoleniach, stanovujú podmienky na získanie všeobecného povolenia, ktoré nie sú stanovené v smernici 97/67. Tieto podmienky sú v každom prípade neprimerané vo vzťahu k činnostiam, ktoré sú skutočne vykonávané žalobcami vo veci samej. Vnútroštátny súd konkrétne zdôrazňuje, že nie je potrebná žiadna právna úprava na zabezpečenie riadneho fungovania trhov, na ktorých pôsobia žalobcovia vo veci samej. Tieto trhy sa na rozdiel od trhov služieb, ktoré patria do univerzálnej služby, môžu totiž účinne samoregulovať.

23

V treťom rade vnútroštátny súd vyjadruje svoje pochybnosti, pokiaľ ide o zákonnosť povinnosti uloženej držiteľom všeobecného povolenia prispievať na náklady univerzálnej služby stanovenej v článku 6 ods. 1a legislatívneho dekrétu č. 261/99. Kým z článku 7 ods. 4 a článku 9 ods. 2 smernice 97/67 vyplýva, že len poskytovania služieb, ktoré patria do univerzálnej služby, môžu podliehať takejto podmienke, články 6 a 10 legislatívneho dekrétu č. 261/99 totiž ukladajú povinnosť tohto príspevku aj držiteľom povolenia uvedeného v článku 9 ods. 1 tejto smernice.

24

Z článku 9 ods. 2 smernice 97/67 v každom prípade vyplýva, že povinnosť prispievať na náklady univerzálnej služby nemôže byť uložená bez toho, aby bola vopred posúdená možnosť zaviesť takúto povinnosť. Akty, o ktoré ide vo veci samej, nestanovujú žiadne predchádzajúce posúdenie v tejto súvislosti, takže aj z tohto hľadiska porušujú zásadu proporcionality.

25

Za týchto podmienok Tribunale amministrativo regionale (Regionálny správny súd pre región Lazio, Taliansko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky, ktoré majú vo veciach C‑259/16 a C‑260/16 rovnaké znenie:

26

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 21. júna 2016 boli veci C‑259/16 a C‑260/16 spojené na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.

27

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 body 1, 1a a 6 smernice 97/67 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava vo veci samej, podľa ktorej podniky pôsobiace v oblasti prepravných služieb, špeditérskych služieb a expresných doručovacích služieb, ktoré poskytujú služby zahŕňajúce vyberanie, triedenie, prepravu a distribúciu poštových zásielok, predstavujú s výnimkou prípadu, keď je ich činnosť obmedzená na prepravu poštových zásielok, poskytovateľov poštových služieb v zmysle článku 2 bodu 1a tejto smernice.

28

V prejednávanej veci, ako uviedol generálny advokát v bode 38 svojich návrhov, sa pochybnosti vnútroštátneho súdu týkajú prípadnej kvalifikácie dvoch kategórií podnikov, konkrétne na jednej strane podnikov, ktoré poskytujú prepravné a špeditérske služby, a na druhej strane podnikov, ktoré poskytujú expresné doručovacie služby, ako poskytovateľov poštových služieb v zmysle článku 2 bodu 1a smernice 97/67.

29

Pokiaľ ide o prepravné a špeditérske služby, žalobcovia vo veci samej tvrdia, že podnik, ktorý vykonáva službu prepravy poštových zásielok ako hlavnú službu a poskytuje jednu z ďalších služieb stanovených v článku 2 bode 1 smernice 97/67 len ako vedľajšiu službu, nemožno považovať za „poskytovateľa poštových služieb“.

30

V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že podľa článku 2 bodu 1 smernice 97/67 sa pojem „poštové služby“ týka služieb, ktoré spočívajú vo vyberaní, triedení, preprave a distribúcii poštových zásielok.

31

V druhom rade odôvodnenie 17 smernice 2008/6 stanovuje, že samotná preprava by sa nemala považovať za poštovú službu. Okrem toho táto smernica vložila do článku 2 smernice 97/67 bod 1a, podľa ktorého „poskytovateľ poštových služieb“ je podnik, ktorý poskytuje jednu alebo viaceré „poštové služby“.

32

Smernica 2008/6 teda nezaviedla žiadnu zmenu pôvodného znenia smernice 97/67, pokiaľ ide o rozlišovanie, ktoré treba uplatniť pri hlavnom a vedľajšom výkone poštových služieb uvedených v článku 2 bode 1 smernice 97/67.

33

V treťom rade činnosť možno považovať za týkajúcu sa poštovej služby len pod podmienkou, že sa týka „poštovej zásielky“ v zmysle článku 2 bodu 6 smernice 97/67. V tejto súvislosti toto ustanovenie vymedzuje poštovú zásielku ako adresovanú zásielku v konečnej podobe, v ktorej ju prepravuje poskytovateľ poštových služieb a spresňuje, že medzi takúto zásielku patria korešpondencie, knihy, katalógy, noviny, periodická tlač, ako aj poštové balíky obsahujúce tovar s komerčnou hodnotou alebo bez nej.

34

Za týchto podmienok sa má podnik považovať za „poskytovateľa poštových služieb“ v zmysle článku 2 bodu 1a smernice 97/67, pokiaľ vykonáva aspoň jednu zo služieb uvedených v článku 2 bode 1 tejto smernice a ak služba alebo služby takto vykonávané sa týkajú poštovej zásielky, pričom sa činnosť tohto podniku nemôže obmedzovať len na službu prepravy. Z uvedeného vyplýva, že podniky pôsobiace v oblasti prepravných služieb alebo špeditérskych služieb, ktoré poskytujú službu prepravy poštových zásielok ako hlavnú službu a služby vyberania, triedenia alebo distribúcie uvedených zásielok ako vedľajšiu službu, nemôžu byť vylúčené z pôsobnosti smernice 97/67.

35

Okrem toho, ako uviedol generálny advokát v bode 43 svojich návrhov, ak by sa pripustilo, že sú podniky pôsobiace v oblasti prepravných alebo špeditérskych služieb vylúčené z pôsobnosti smernice 97/67 len z dôvodu, že vykonávajú činnosť vyberania, triedenia alebo distribúcie poštových zásielok len ako vedľajšie činnosti, vyplývali by z toho viaceré výkladové ťažkosti tejto smernice. Na účely určenia uplatniteľného právneho režimu by bolo totiž potrebné posúdiť v každom jednotlivom prípade väčší či menší pomer služieb vykonávaných ako vedľajšie služby vo vzťahu ku službe prepravy vykonávanej ako hlavnú službu.

36

Pokiaľ ide o expresné doručovacie služby, žalobcovia vo veci samej tvrdia, že tieto služby by nemali patriť do pôsobnosti smernice 97/67 z dôvodu ich pridanej hodnoty.

37

V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že smernica 97/67 nevymedzuje, čo treba rozumieť pod „expresnou doručovacou službou“, pričom vo svojom odôvodnení 18 sa obmedzuje na stanovenie toho, že „podstatný rozdiel medzi expresnou poštou a univerzálnou poštovou službou spočíva v pridanej hodnote (bez ohľadu na to, akú má formu), ktorú vytvárajú expresné služby a vnímajú zákazníci“.

38

V druhom rade z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že expresné a kuriérske služby sa odlišujú od univerzálnej poštovej služby svojou vyššou pridanou hodnotou, pre ktorú zákazníci súhlasia s vyššími cenami. Poskytovanie takýchto služieb zodpovedá špecifickým službám, ktoré možno oddeliť od služieb verejného záujmu, ku ktorým patria služby zodpovedajúce osobitným potrebám hospodárskych subjektov a ktoré vyžadujú niektoré dodatočné služby, ktoré tradičná poštová služba neponúka (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2017, Ilves Jakelu, C‑368/15, EU:C:2017:462, bod 24 a citovanú judikatúru).

39

V treťom rade v rozsudkoch z 13. októbra 2011, DHL International (C‑148/10, EU:C:2011:654, body 30 a 52); zo 16. novembra 2016, DHL Express (Austria) (C‑2/15, EU:C:2016:880, bod 31), ako aj z 15. júna 2017, Ilves Jakelu (C‑368/15, EU:C:2017:462, bod 29), sa Súdny dvor domnieval, že podniky, ktoré poskytovali expresné doručovacie služby, patrili do pôsobnosti smernice 97/67, a uplatnil na ne určité ustanovenia tejto smernice. Ako uviedol generálny advokát v bode 46 svojich návrhov, tieto rozsudky by boli nezrozumiteľné, ak by Súdny dvor nevychádzal z predpokladu, že expresná doručovacia služba patrí v zmysle článku 2 bodu 1 tejto smernice pod pojem „poštové služby“.

40

Za týchto podmienok, aj keď medzi univerzálnou službou a expresnou doručovacou službou možno rozlišovať na základe existencie alebo neexistencie pridanej hodnoty, ktorú má služba, treba uviesť, že takéto kritérium rozlišovania nie je relevantné, pokiaľ ide o služby vymenované v článku 2 bode 1 smernice 97/67. Okolnosť, že uvedené služby majú prípadne pridanú hodnotu, im teda nemôže ubrať ich hodnotu „poštových služieb“ v zmysle tohto ustanovenia.

41

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že článok 2 body 1, 1a a 6 smernice 97/67 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, podľa ktorej podniky pôsobiace v oblasti prepravných, špeditérskych služieb alebo expresných doručovacích služieb, ktoré poskytujú služby vyberania, triedenia, prepravy a distribúcie poštových zásielok, predstavujú okrem prípadu, keď je ich činnosť obmedzená na prepravu poštových zásielok, poskytovateľov poštových služieb v zmysle článku 2 bodu 1a tejto smernice.

42

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 2 bod 19 a článok 9 ods. 1 smernice 97/67 vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ukladá každému podniku pôsobiacemu v oblasti prepravných služieb, špeditérskych služieb a expresných doručovacích služieb povinnosť získať všeobecné povolenie na poskytovanie poštových služieb bez toho, aby bolo vopred overené, či je takéto povolenie potrebné na zabezpečenie dodržiavania jednej z podstatných požiadaviek.

43

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 9 ods. 1 smernice 97/67 pre služby, ktoré nepatria do rozsahu univerzálnej služby, môžu členské štáty zaviesť všeobecné povolenia v rozsahu potrebnom na zabezpečenie dodržiavania podstatných požiadaviek.

44

Článok 2 bod 19 tejto smernice predtým, než vymenuje tieto požiadavky vyčerpávajúcim spôsobom, ich vymedzuje ako všeobecné, iné ako ekonomické dôvody, na základe ktorých môže členský štát stanoviť podmienky poskytovania poštových služieb.

45

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, ako uviedol generálny advokát v bode 58 svojich návrhov, že členský štát, ktorý sa rozhodne podmieniť prístup na trh poštových služieb získaním všeobecného povolenia, to teda musí odôvodniť na základe jednej alebo viacerých uvedených podstatných požiadaviek.

46

V prejednávanej veci vnútroštátny súd uvádza, že článok 6 legislatívneho dekrétu č. 261/99 ukladá podnikom poskytujúcim poštové služby, ktoré nepatria do univerzálnej služby, bez rozdielu a automaticky povinnosť získať všeobecné povolenie bez toho, aby bolo potrebné vopred overiť potrebu takéhoto overenia na zabezpečenie dodržania aspoň jednej z podstatných požiadaviek. Tento súd dodáva, že povinnosti uložené uvedeným podnikom na účely získania takéhoto všeobecného povolenia sú neprimerané.

47

Za týchto okolností treba na účely odpovede na druhú prejudiciálnu otázku overiť, či právna úprava, o akú ide vo veci samej, môže byť po prvé odôvodnená podstatnými požiadavkami vymenovanými v článku 2 bode 19 smernice 97/67 a po druhé je primeraná v tom zmysle, že je spôsobilá zabezpečiť cieľ, ktorý sleduje a v prípade kladnej odpovede, či by mohol byť tento cieľ dosiahnutý zákazmi v obmedzenejšom rozsahu.

48

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o otázku, či môže byť právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, odôvodnená jednou z podstatných požiadaviek vymenovaných v článku 2 bode 19 smernice 97/67, zo spisu, ktorým disponuje Súdny dvor, vyplýva, že táto právna úprava odôvodňuje zavedenie režimu všeobecného povolenia pre podniky, ktoré môžu byť považované za „poskytovateľov poštových služieb“, dvomi podstatnými požiadavkami, konkrétne dodržiavaním podmienok zamestnávania a systémov sociálneho zabezpečenia, ako aj dôverným charakterom korešpondencie.

49

Pokiaľ ide o proporcionalitu právnej úpravy, o ktorú ide vo veci samej, treba pripomenúť, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby pri celkovom posúdení všetkých relevantných právnych a skutkových okolností overil, či je takáto právna úprava spôsobilá zabezpečiť dosiahnutie sledovaných cieľov a nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie týchto cieľov. Prináleží však Súdnemu dvoru, aby na tento účel poskytol vnútroštátnemu súdu výklad práva Únie, ktorý mu umožní rozhodnúť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. decembra 2017, Global Starnet (C‑322/16, EU:C:2017:985, body 51 a 52).

50

Pokiaľ ide v prvom rade o spôsobilosť uvedenej právnej úpravy zabezpečiť dosiahnutie cieľa, ktorý sleduje, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je vnútroštátna právna úprava spôsobilá zaručiť dosiahnutie uvedeného cieľa len vtedy, ak skutočne zodpovedá úsiliu dosiahnuť ho koherentne a systematicky (rozsudok z 10. marca 2009, Hartlauer, C‑169/07, EU:C:2009:141, bod 55).

51

Pokiaľ ide o prvú z podstatných požiadaviek uvedených v bode 48 tohto rozsudku, konkrétne dodržiavanie podmienok zamestnávania a systémov sociálneho zabezpečenia, článok 10 ods. 4 písm. c) nariadenia o povoleniach stanovuje, že udelenie všeobecného povolenia poskytovateľovi poštových služieb podlieha jeho dodržiavaniu požiadaviek v oblasti sociálneho zabezpečenia jeho zamestnancov v čase podania žiadosti.

52

V tejto súvislosti tak z článkov 6 ods. 3 a 18a legislatívneho dekrétu č. 261/99, ako aj z článku 11 ods. 1 písm. b) nariadenia o povoleniach vyplýva, že držiteľ všeobecného povolenia má povinnosť dodržiavať ustanovenia v oblasti podmienok zamestnávania stanovené vnútroštátnou právnou úpravou a kolektívne pracovné zmluvy uplatniteľné v poštovom sektore. Článok 10 ods. 8 nariadenia o povoleniach na tento účel ukladá žiadateľom o všeobecné povolenie povinnosť poskytnúť v čase podania žiadosti informácie týkajúce sa kolektívnych zmlúv uplatniteľných na ich zamestnancov, ako aj iné informácie týkajúce sa týchto zamestnancov.

53

Okrem toho, ako uviedol generálny advokát v bode 59 svojich návrhov, v rozhodnutí č. 129/15 AGCOM uviedol skutočnosti vysvetľujúce, ako podmienky stanovené predmetným nariadením umožňujú zabezpečiť dodržiavanie podmienok zamestnávania.

54

Pokiaľ ide o druhú z podstatných požiadaviek pripomenutých v bode 48 tohto rozsudku, konkrétne dôverný charakter korešpondencie, článok 10 ods. 8 nariadenia o povoleniach uvádza, že podniky, ktoré žiadajú o udelenie povolenia, musia v čase podania žiadosti poskytnúť príslušným orgánom popis opatrení prijatých na zabezpečenie splnenia povinností dôverného charakteru korešpondencie.

55

Za týchto podmienok sa sporná právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, zdá byť spôsobilá zabezpečiť dodržanie niektorých podstatných požiadaviek vymenovaných v článku 2 bode 19 smernice 97/67.

56

V druhom rade treba overiť, či podmienky, ktorým právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, podriaďuje udelenie všeobecného povolenia vyžadovaného na poskytovanie poštových služieb, nejdú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa.

57

Ako uviedol generálny advokát v bode 64 svojich návrhov, vnútroštátny súd presne neuvádza, aké povinnosti ukladá právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, ktoré by mohli mať neprimeranú povahu, mimo právnej úpravy týkajúcej sa financovania univerzálnej služby, ktorá je predmetom tretej a štvrtej prejudiciálnej otázky.

58

Rovnako rozhodnutie vnútroštátneho súdu sa obmedzuje na uvedenie takých podmienok, ktoré sú záväzné, pokiaľ ide o vydanie všeobecného povolenia, ako aj o výkon týchto činností.

59

Napokon zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že všeobecné povolenie sa považuje za udelené 45 dní po prijatí žiadosti dotknutého podniku príslušnými orgánmi.

60

Vzhľadom na všetky tieto okolnosti, najmä na spôsoby udelenia všeobecného povolenia, treba konštatovať, ako uviedol generálny advokát v bodoch 65 a 66 svojich návrhov, že povinnosti uložené vnútroštátnou právnou úpravou, o ktorú ide vo veci samej, nemožno považovať za právnu úpravu, ktorá ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na zabezpečenie dodržiavania podstatných požiadaviek vymenovaných v článku 2 bode 19 smernice 97/67.

61

Vzhľadom na všetky tieto úvahy treba odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku tak, že článok 2 bod 19 a článok 9 ods. 1 smernice 97/67 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, o ktorú ide vo veci samej, ktorá ukladá každému podniku pôsobiacemu v oblasti prepravných služieb, špeditérskych služieb a expresných doručovacích služieb povinnosť získať všeobecné povolenie na poskytovanie poštových služieb, pokiaľ je táto právna úprava odôvodnená jednou z podstatných požiadaviek vymenovaných v článku 2 bode 19 tejto smernice a pokiaľ je v súlade so zásadou proporcionality v tom zmysle, že je spôsobilá zabezpečiť dosiahnutie sledovaného cieľa a nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

62

Komisia vo svojich písomných pripomienkach vyjadruje pochybnosti, pokiaľ ide o prípustnosť tretej a štvrtej otázky. Vysvetľuje, že aj keď je povinnosť prispievať do kompenzačného fondu nákladov univerzálnej služby skutočne stanovená v článku 10 ods. 2 legislatívneho dekrétu č. 261/99 a v článku 11 ods. 1 písm. f) nariadenia o povoleniach, žiadne rozhodnutie AGCOM ešte nespôsobilo, aby sa táto povinnosť uplatnila na žalobcov vo veci samej. Tieto otázky majú teda hypotetickú povahu.

63

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora v tejto súvislosti vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania nemá za cieľ formulovanie poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale je spojený s potrebou efektívneho riešenia sporu týkajúceho sa práva Únie (rozsudok z 26. októbra 2017, Bălgarska energijna borsa, C‑347/16, EU:C:2017:816, bod 31).

64

Treba konštatovať, že podľa článku 7 ods. 4 smernice 97/67 môžu členské štáty zriadiť kompenzačný fond, ktorý sa môže financovať najmä z poplatkov poskytovateľov poštových služieb. Okrem toho členské štáty môžu udeľovanie povolení poskytovateľom služieb podľa článku 9 ods. 2 tejto smernice podmieniť povinnosťou finančne prispievať do tohto fondu.

65

V prejednávanej veci na jednej strane podľa článku 10 ods. 2 legislatívneho dekrétu č. 261/99 majú povinnosť prispievať do kompenzačného fondu nákladov univerzálnej služby najmä držitelia všeobecných povolení najviac vo výške 10 % hrubého príjmu vyplývajúceho z činností, ktoré sú zameniteľné za služby zahrnuté do univerzálnej služby a ktoré vyplývajú z povolenej činnosti. Na druhej strane podľa článku 11 ods. 1 písm. f) nariadenia o povoleniach má držiteľ všeobecného povolenia povinnosť prispievať na financovanie nákladov poskytovania univerzálnej služby, ak sú splnené podmienky uvedené v odôvodnení 27 smernice 2008/6 a v článku 10 ods. 2 legislatívneho dekrétu č. 261/99.

66

Z pripomienok účastníkov konania na pojednávaní vyplýva, že AGCOM ešte neprijal rozhodnutie týkajúce sa zriadenia kompenzačného fondu nákladov univerzálnej služby. S výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa tak nezdá, že by tento vnútroštátny orgán preukázal prípady, v ktorých poskytovatelia poštových služieb, ktoré nepatria do univerzálnej služby, boli vyzvaní prispievať do uvedených fondov, ani konkrétne spôsoby takéhoto prispievania.

67

Za týchto podmienok, pokiaľ ide o tretiu otázku, treba konštatovať, že ako vyplýva z úvah uvedených v bode 65 tohto rozsudku, článok 7 ods. 4 smernice 97/67 bol prebratý do talianskeho právneho poriadku tým, že umožňuje členským štátom uložiť povinnosť prispievať do kompenzačného fondu. Uvedená otázka, ktorú nemožno považovať za hypotetickú, je teda prípustná.

68

Naopak, vzhľadom na to, že štvrtá otázka sa v podstate týka konkrétnych podmienok, za ktorých má byť uložená povinnosť držiteľov všeobecného povolenia prispievať do kompenzačného fondu nákladov univerzálnej služby, treba vzhľadom na úvahy uvedené v bode 66 tohto rozsudku konštatovať, že odpoveď na túto otázku by znamenala vydanie stanoviska k tejto otázke určenej AGCOM, čo je v tomto štádiu len hypotetické. V dôsledku toho je štvrtá otázka neprípustná.

69

Svojou treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 7 ods. 4 a článok 9 ods. 2 smernice 97/67 vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá ukladá držiteľom všeobecného povolenia na poskytovanie poštových služieb povinnosť prispievať do kompenzačného fondu nákladov univerzálnej služby.

70

V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že článok 9 ods. 1 smernice 97/67 umožňuje členským štátom podriadiť podniky pôsobiace v sektore poštových služieb všeobecným povoleniam, pokiaľ ide o služby, ktoré nepatria do rozsahu univerzálnej služby, kým článok 9 odsek 2 prvý pododsek tejto smernice umožňuje členským štátom zaviesť pre služby, ktoré patria do rozsahu univerzálnej služby, povoľovacie postupy [rozsudok zo 16. novembra 2016, DHL Express (Austria), C‑2/15, EU:C:2016:880, bod 20].

71

Okrem toho článok 9 ods. 2 druhý pododsek uvedenej smernice vymenúva povinnosti, ktorým podlieha udelenie povolenia, bez toho, aby bolo možné z jeho znenia vyvodiť, na akú kategóriu oprávnení – kategórie týkajúce sa všetkých poštových služieb alebo služieb, ktoré patria do rámca univerzálnej služby, – toto ustanovenie odkazuje [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2016, DHL Express (Austria), C‑2/15, EU:C:2016:880, bod 21].

72

Ako napokon stanovuje odôvodnenie 27 smernice 2008/6, pri určovaní podnikov, od ktorých možno požadovať príspevok do kompenzačného fondu, by členské štáty mali zvážiť, či sa služby poskytované týmito podnikmi môžu z hľadiska užívateľov považovať za služby, ktoré patria do rámca univerzálnej služby, pretože sa v dostatočnej miere vyznačujú zameniteľnosťou za univerzálnu službu, pričom sa zohľadňujú charakteristiky služieb.

73

V tejto súvislosti treba na jednej strane konštatovať, že z analýzy celej štruktúry článku 9 ods. 2 druhého pododseku smernice 97/67 vyplýva, že pojem „povolenia“ použitý v tomto ustanovení označuje tak povolenia uvedené v odseku 2 prvom pododseku tohto článku, ako aj povolenia uvedené v odseku 1 uvedeného článku [rozsudok zo 16. novembra 2016, DHL Express (Austria), C‑2/15, EU:C:2016:880, bod 28].

74

Na druhej strane okrem toho, že podmienka týkajúca sa dostatočnej miery zameniteľnosti podľa odôvodnenia 27 smernice 2008/6 bola prevzatá do článku 10 ods. 2 legislatívneho dekrétu č. 261/99, článok 11 ods. 1 písm. f) nariadenia o povoleniach výslovne ukladá príjemcovi všeobecného povolenia povinnosť „prispievať na financovanie nákladov poskytovania univerzálnej služby, ak sú splnené podmienky uvedené v odôvodnení 27 smernice [2008/6] a v článku 10 ods. 2 [legislatívneho dekrétu č. 261/99]“, takže možnosť uložiť tomuto príjemcovi povinnosť prispievať do kompenzačného fondu nákladov univerzálnej služby podlieha tejto podmienke týkajúcej sa dostatočnej miery zameniteľnosti.

75

Vzhľadom na všetky tieto úvahy treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 7 ods. 4 a článok 9 ods. 2 smernice 97/67 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá ukladá držiteľom všeobecného povolenia na poskytovanie poštových služieb povinnosť prispievať do kompenzačného fondu nákladov univerzálnej služby, ak sa tieto služby môžu z hľadiska užívateľov považovať za služby, ktoré patria do rámca univerzálnej služby, pretože sa v dostatočnej miere vyznačujú zameniteľnosťou za univerzálnu službu.

76

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto: