EUR-Lex Prístup k právu Európskej únie

Späť na domovskú stránku portálu EUR-Lex

Tento dokument je výňatok z webového sídla EUR-Lex

Dokument 62012CJ0272

Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 10. decembra 2013.
Európska komisia proti Írsku a i.
Odvolanie – Štátna pomoc – Oslobodenie od spotrebných daní z minerálnych olejov – Úloha súdu – Dôvod uvádzaný súdom únie ex offo – Vzťah medzi daňovou harmonizáciou a kontrolou štátnej pomoci – Právomoci Rady a právomoci Komisie – Zásada právnej istoty – Prezumpcia zákonnosti aktov Únie.
Vec C‑272/12 P.

Zbierka rozhodnutí – Všeobecná zbierka

Identifikátor ECLI: ECLI:EU:C:2013:812

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 10. decembra 2013 ( *1 )

„Odvolanie — Štátna pomoc — Oslobodenie od spotrebných daní z minerálnych olejov — Úloha súdu — Dôvod uvádzaný súdom únie ex offo — Vzťah medzi daňovou harmonizáciou a kontrolou štátnej pomoci — Právomoci Rady a právomoci Komisie — Zásada právnej istoty — Prezumpcia zákonnosti aktov Únie“

Vo veci C‑272/12 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 1. júna 2012,

Európska komisia, v zastúpení: V. Di Bucci, G. Conte, D. Grespan, N. Khan a K. Walkerová, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

odvolateľka,

ďalší účastníci konania:

Írsko, v zastúpení: E. Creedon, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci P. McGarry, SC, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

Francúzska republika, v zastúpení: G. de Bergues a pôvodne J. Gstalter, neskôr N. Rouam, splnomocnení zástupcovia,

Talianska republika, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. Aiello, avvocato dello Stato, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

Eurallumina SpA, so sídlom v Portoscuso (Taliansko), v zastúpení: R. Denton, A. Stratakis, L. Martin Alegi a L. Philippou, solicitors,

Aughinish Alumina Ltd, so sídlom v Askeatone (Írsko), v zastúpení: C. Waterson, C. Little a J. Handoll, solicitors,

žalobcovia v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda V. Skouris, podpredseda K. Lenaerts, predsedovia komôr A. Tizzano, R. Silva de Lapuerta a T. von Danwitz, sudcovia A. Rosas, J. Malenovský, E. Levits, A. Arabadžiev, M. Berger, A. Prechal, E. Jarašiūnas (spravodajca) a C. Vajda,

generálny advokát: Y. Bot,

tajomník: V. Tourrès, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 9. apríla 2013,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 18. júla 2013,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Európska Komisia sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 21. marca 2012, Írsko a i./Komisia (T‑50/06 RENV, T‑56/06 RENV, T‑60/06 RENV, T‑62/06 RENV a T‑69/06 RENV, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým tento súd zrušil rozhodnutie Komisie 2006/323/ES zo 7. decembra 2005 o oslobodení od spotrebnej dane z minerálnych olejov používaných ako palivo na výrobu oxidu hlinitého v Gardanne, v regióne Shannon a na Sardínii, implementovanom Francúzskom, Írskom a Talianskom v uvedenom poradí (Ú. v. EÚ L 119, 2006, s. 12, ďalej len „sporné rozhodnutie“), v rozsahu, v akom konštatuje alebo vychádza z konštatovania, že oslobodenia minerálnych olejov používaných ako palivo pri výrobe oxidu hlinitého od spotrebnej dane poskytované Francúzskou republikou, Írskom a Talianskou republikou do 31. decembra 2003 predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, a v akom Francúzskej republike, Írsku a Talianskej republike nariaďuje prijať všetky opatrenia nevyhnutné na to, aby príjemcovia vrátili uvedené oslobodenia v rozsahu, v akom neodviedli spotrebnú daň aspoň vo výške 13,01 eura za 1000 kg ťažkých vykurovacích olejov.

Právny rámec

2

Spotrebné dane z minerálnych olejov boli upravované viacerými smernicami, a to smernicou Rady 92/81/EHS z 19. októbra 1992 o harmonizácii štruktúry spotrebných daní z minerálnych olejov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 316, s. 12), smernicou Rady 92/82/EHS z 19. októbra 1992 o aproximácii sadzieb spotrebných daní z minerálnych olejov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 316, s. 19) a smernicou Rady 2003/96/ES z 27. októbra 2003 o reštrukturalizácii právneho rámca spoločenstva pre zdaňovanie energetických výrobkov a elektriny (Ú. v. EÚ L 283, s. 51; Mim. vyd. 09/001, s. 405), ktorá zrušila smernice 92/81 a 92/82 s účinnosťou od 31. decembra 2003.

3

Článok 8 ods. 4 smernice 92/81 uvádzal:

„Rada môže na návrh Komisie ktorémukoľvek členskému štátu jednomyseľne povoliť zavedenie ďalších oslobodení od dane alebo daňových úľav z dôvodov osobitných politík.

Členský štát, ktorý si želá zaviesť takéto opatrenie, informuje o ňom Komisiu a Komisii tiež poskytne všetky dôležité a potrebné informácie. Komisia bude do jedného mesiaca informovať ostatné členské štáty o navrhovaných opatreniach.

Predpokladá sa, že Rada schválila navrhované oslobodenie od dane alebo daňovú úľavu, ak v období dvoch mesiacov odo dňa, keď boli členské štáty informované podľa predchádzajúceho pododseku, ani Komisia, ani žiadny členský štát nepožiadal Radu o preskúmanie tejto záležitosti.“ [neoficiálny preklad]

4

Podľa článku 8 ods. 5 tejto smernice:

„Ak Komisia usúdi, že oslobodenia od dane alebo daňové úľavy stanovené v odseku 4 nemožno ponechať v platnosti najmä z dôvodu nekalej hospodárskej súťaže alebo narušenia fungovania vnútorného trhu, alebo z dôvodov politiky Spoločenstva v oblasti ochrany životného prostredia, predloží Rade príslušné návrhy. Rada o týchto návrhoch rozhoduje jednomyseľne.“ [neoficiálny preklad]

5

Článok 6 smernice 92/82 stanovil minimálnu sadzbu spotrebnej dane z ťažkých vykurovacích olejov s účinnosťou od 1. januára 1993 na 13 eur za 1000 kg.

6

Smernica 2003/96 v článku 2 ods. 4 písm. b) druhej zarážke stanovila, že sa neuplatňuje na dvojité používanie energetických výrobkov, to znamená na také výrobky, ktoré sa používajú ako vykurovacie palivo a zároveň na iné účely než ako palivo alebo vykurovacie palivo. Používanie energetických výrobkov na chemickú redukciu, pri elektrolýze a metalurgických procesoch sa považuje za dvojité používanie. Od 1. januára 2004, keď sa táto smernica stala uplatniteľnou, už neexistuje minimálna sadzba spotrebnej dane z ťažkých vykurovacích olejov používaných na výrobu oxidu hlinitého. Navyše uvedená smernica vo svojom článku 18 ods. 1 povolila členským štátom, aby naďalej, a to až do 31. decembra 2006, uplatňovali daňové úľavy alebo oslobodenia od daní stanovené v prílohe II, v ktorej sa uvádzajú oslobodenia od spotrebných daní pre ťažký palivový olej používaný na výrobu oxidu hlinitého v regióne Gardanne, v regióne Shannon a na Sardínii.

Okolnosti predchádzajúce sporu

7

Írsko v regióne Shannon od roku 1983, Talianska republika na Sardínii od roku 1993 a Francúzska republika v regióne Gardanne od roku 1997 uplatňujú oslobodenie od spotrebnej dane z minerálnych olejov používaných na výrobu oxidu hlinitého.

8

Tieto oslobodenia (ďalej len „sporné oslobodenia“) boli povolené rozhodnutím Rady 92/510/EHS z 19. októbra 1992, ktorým sa členským štátom povoľuje pokračovať v uplatňovaní existujúcich znížených sadzieb spotrebnej dane alebo oslobodení od spotrebnej dane pri určitých minerálnych olejoch používaných na osobitné účely v súlade s postupom uvedeným v článku 8 ods. 4 smernice 92/81 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 316, s. 16), rozhodnutím Rady 93/697/ES z 13.decembra 1993, ktorým sa niektorým členským štátom povoľuje uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní existujúcich znížených sadzieb spotrebnej dane alebo oslobodení od spotrebnej dane pri určitých minerálnych olejoch používaných na osobitné účely v súlade s postupom uvedeným v článku 8 ods. 4 smernice 92/81 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 321, s. 29) a rozhodnutím Rady 97/425/ES z 30. júna 1997, ktorým sa členským štátom povoľuje uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní existujúcich znížených sadzieb spotrebnej dane alebo oslobodení od spotrebnej dane pri určitých minerálnych olejoch používaných na osobitné účely v súlade s postupom stanoveným v smernici 92/81 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 182, s. 22). Tieto oslobodenia boli viackrát Radou predĺžené, naposledy rozhodnutím Rady 2001/224/ES z 12. marca 2001 o znížených sadzbách spotrebnej dane a oslobodení od takých daní z určitých minerálnych olejov použitých na zvláštne účely (Ú. v. ES L 84, s. 23; Mim. vyd. 09/001, s. 342) až do 31. decembra 2006.

9

V odôvodnení 5 tohto posledného uvedeného rozhodnutia sa spresňuje, že je bez vplyvu na „výsledok postupov o narušení fungovania jednotného trhu, ktoré môžu prebehnúť na základe článkov [87 ES] a [88 ES]“, a že „nemá ani vplyv na povinnosť členských štátov oznámiť Komisii zamýšľané poskytnutie štátnej podpory [štátnej pomoci – neoficiálny preklad] podľa článku [88 ES]“.

10

Tromi rozhodnutiami z 30. októbra 2001 Komisia začala konanie podľa článku 88 ods. 2 ES vo vzťahu ku každému zo sporných oslobodení. Na záver tohto konania Komisia prijala sporné rozhodnutie, podľa ktorého:

oslobodenia ťažkých vykurovacích olejov používaných na výrobu oxidu hlinitého od spotrebnej dane poskytnuté Írskom, Francúzskou republikou a Talianskou republikou do 31. decembra 2003 predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES,

pomoc poskytnutá od 17. júla 1990 do 2. februára 2002 v rozsahu, v akom je nezlučiteľná so spoločným trhom, nebude vrátená, keďže by to bolo v rozpore so všeobecnými zásadami práva Spoločenstva,

pomoc poskytnutá od 3. februára 2002 do 31. decembra 2003 nie je zlučiteľná so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 ES v rozsahu, v akom príjemcovia neplatili najmenej 13,01 eura za 1000 kg ťažkých vykurovacích olejov, a

táto posledná uvedená pomoc musí byť vrátená.

11

V spornom rozhodnutí Komisia zastávala názor, že sporné oslobodenia predstavujú novú pomoc a nie existujúcu pomoc v zmysle článku 1 písm. b) nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339). Komisia založila toto posúdenie najmä na skutočnosti, že sporné oslobodenia neexistovali pred nadobudnutím platnosti Zmluvy ES v dotknutých členských štátoch, že nikdy neboli analyzované ani povolené na základe pravidiel upravujúcich štátnu pomoc a že neboli nikdy oznámené.

12

Komisia po tom, čo vysvetlila, v akom ohľade je predmetná pomoc nezlučiteľná so spoločným trhom, dospela k záveru, že vzhľadom na rozhodnutia Rady o povolení sporných oslobodení (ďalej len „rozhodnutia o povolení“) a skutočnosť, že tieto rozhodnutia boli prijaté na jej návrh, by vrátenie nezlučiteľnej pomoci poskytnutej pred 2. februárom 2002, kedy boli rozhodnutia o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev, bolo v rozpore so zásadou ochrany legitímnej dôvery a zásadou právnej istoty.

Konanie a napadnutý rozsudok

13

Návrhmi doručenými do kancelárie Súdu prvého stupňa 16., 17. a 23. februára 2006 podali Talianska republika, Írsko, Francúzska republika, Eurallumina SpA (ďalej len „Eurallumina“) a Aughinish Alumina Ltd (ďalej len „AAL“) žaloby o úplnú alebo čiastočnú neplatnosť sporného rozhodnutia.

14

Rozsudkom z 12. decembra 2007, Írsko a i./Komisia (T‑50/06, T‑56/06, T‑60/06, T‑62/06 a T‑69/06), Súd prvého stupňa zrušil sporné rozhodnutie. Súdny dvor rozsudkom z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i. (C-89/08 P, Zb. s. I-11245), na ktorý sa odkazuje pre úplnejší opis predchádzajúceho konania, zrušil tento rozsudok v rozsahu, v akom ním bolo zrušené sporné rozhodnutie z dôvodu, že v tomto rozhodnutí Komisia porušila povinnosť odôvodnenia, pokiaľ ide o neuplatnenie článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999 v danom prípade.

15

V nadväznosti na vrátenie vecí Všeobecnému súdu tento súd rozhodol o spojení vecí na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

16

Všeobecný súd v napadnutom rozsudku vyhovel žalobným dôvodom alebo výhradám, ktoré predložili účastníci konania, resp. niektorí z nich, založeným na porušení zásad právnej istoty a prezumpcie zákonnosti aktov Európskej únie, ktorými žalobcovia Komisii v podstate vytýkali, že uvedeným rozhodnutím čiastočne zmarila právne účinky, ktoré mali rozhodnutia o povolení, na základe čoho potom sporné rozhodnutie opätovne zrušil. Všeobecný súd pri skúmaní týchto žalobných dôvodov najmä zastával názor, že tieto rozhodnutia bránia tomu, aby Komisia mohla dotknutým členským štátom pripísať sporné oslobodenia, a teda tomu, aby ich mohla kvalifikovať ako štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES. Vo veci T‑62/06 RENV okrem toho Všeobecný súd vyhovel námietke založenej na porušení zásady riadnej správy vecí verejných.

Návrhy účastníkov konania

17

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, vrátil vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

18

Írsko, Francúzska republika, Talianska republika, Eurallumina a AAL navrhujú, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

O odvolaní

19

Komisia uvádza na podporu svojho odvolania päť odvolacích dôvodov. Prvé dva odvolacie dôvody sú procesnej povahy, zatiaľ čo zvyšné tri sa zakladajú na porušení hmotnoprávnych predpisov Únie.

20

Prvý odvolací dôvod je založený na nedostatku právomoci Všeobecného súdu, vadách konania, ako aj na porušení dispozičnej zásady, článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 44 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, a subsidiárne na nedostatku odôvodnenia.

Argumentácia účastníkov konania

21

Komisia Všeobecnému súdu vytýka, že vzal do úvahy ex offo dôvod založený na porušení článku 87 ods. 1 ES, resp. že prekvalifikoval samotný predmet žaloby. Domnieva sa totiž, že skutočnou príčinou, ktorá viedla k zrušeniu sporného rozhodnutia, je to, že sporné oslobodenia podľa Všeobecného súdu nepodliehali pravidlám kontroly štátnej pomoci, keďže neboli pripísateľné dotknutým členským štátom, ale Únii. Tento dôvod však neuplatňoval žiadny zo žalobcov v konaní na prvom stupni, pričom do diskusie bol zaradený na základe otázky Všeobecného súdu položenej účastníkom konania 20. júla 2011, takže tento dôvod nemohol byť vzatý do úvahy ex offo. Všeobecný súd sa následne v napadnutom rozsudku usiloval o to, aby tento dôvod korešpondoval s dôvodmi, ktoré uviedli účastníci konania, založenými na porušení zásad právnej istoty a prezumpcie zákonnosti aktov Únie.

22

Írsko, Francúzska republika, Talianska republika, Eurallumina a AAL s týmto prvým odvolacím dôvodom nesúhlasia.

23

Francúzska republika a Talianska republika po prvé uvádzajú, že odôvodnenie uvedené v napadnutom rozsudku sa nezakladá len na nepripísateľnosti sporných oslobodení členským štátom, ale aj na preskúmaní skreslenia hospodárskej súťaže spolu s pripísateľnosťou opatrenia štátu, čo predstavuje dve podmienky, ktoré musia byť splnené na účely kvalifikácie opatrenia ako štátnej pomoci. Talianska republika však tvrdí, že aj keď je Všeobecný súd povinný rozhodovať v medziach definovaných žalobnými dôvodmi, aj tak môže ex offo overiť, či chýba niektorá z podstatných podmienok existencie štátnej pomoci, ak pritom neprekročí rámec ustanovení uvádzaných na podporu týchto dôvodov.

24

Írsko a Talianska republika dodávajú, že Všeobecný súd mohol vziať do úvahy ex offo porušenie podstatných formálnych náležitostí. V prejednávanom prípade pritom Komisia tým, že v spornom rozhodnutí neuviedla dôvody, pre ktoré zastávala názor, že sporné oslobodenia sú pripísateľné členským štátom, porušila svoju povinnosť odôvodnenia.

25

Francúzska republika, Eurallumina a AAL po druhé v podstate zastávajú názor, že Všeobecný súd rozvinul nimi uvádzané žalobné dôvody, a to vzhľadom na výmenu informácií, ku ktorej došlo medzi účastníkmi konania v priebehu konania. Francúzska republika pripomína, že jej prvý žalobný dôvod smerujúci k zrušeniu rozhodnutia bol založený na nerešpektovaní pojmu štátna pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, zatiaľ čo Eurallumina uvádza, že bez toho, aby použila pojem „pripísateľnosť“, položila otázku, či oslobodenie, ktoré sa jej týka, môže predstavovať pomoc poskytnutú Talianskou republikou. Práve samotná Komisia vniesla do diskusie otázku pripísateľnosti sporných oslobodení ako obranu proti žalobnému dôvodu založenému na porušení zásady právnej istoty. Podľa Eurallumina mal Všeobecný súd vtedy túto otázku posúdiť, aby tak odmietol tvrdenia Komisie a aby potvrdil svoje posúdenie otázky, či účinky povolenia, ktoré udelila európska inštitúcia a ktoré neponecháva nijaký rozhodovací priestor na jeho vykonanie členským štátom, je možné spochybniť a zmariť, ako to urobila iná inštitúcia Únie. Podľa AAL Všeobecný súd len preskúmal a následne zamietol tvrdenie Komisie.

26

Francúzska republika, Talianska republika a Eurallumina po tretie zastávajú názor, že v každom prípade otázka pripísateľnosti sporných oslobodení má relatívny význam v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorý, ak by sa aj tomuto prvému dôvodu vyhovelo, by zostával odôvodnený na základe iných dôvodov.

Posúdenie Súdnym dvorom

27

Z pravidiel upravujúcich konanie na súdoch Únie, najmä z článku 21 Štatútu Súdneho dvora a článku 44 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, vyplýva, že spor je v zásade určený a vymedzený účastníkmi konania a že súd Únie nemôže rozhodovať ultra petita.

28

Hoci niektoré žalobné dôvody, akými sú neexistencia alebo nedostatok odôvodnenia predmetného rozhodnutia, patriace medzi podstatné formálne náležitosti, môžu či dokonca musia byť vzaté do úvahy ex offo, naproti tomu žalobný dôvod týkajúci sa materiálnej zákonnosti uvedeného rozhodnutia, patriaci medzi porušenia Zmlúv alebo každého právneho predpisu týkajúceho sa ich vykonania v zmysle článku 263 ZFEÚ, môže súd Únie preskúmať len vtedy, ak ho uvádza žalobca (pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C-367/95 P, Zb. s. I-1719, bod 67; z 30. marca 2000, VBA/Florimex a i., C-265/97 P, Zb. s. I-2061, bod 114, ako aj Komisia/Írsko a i., už citovaný, bod 40).

29

Žalobný dôvod založený na porušení článku 87 ods. 1 ES z dôvodu nepripísateľnosti predmetného opatrenia štátu teda nemôže byť vzatý do úvahy ex offo.

30

V prejednávanom prípade Všeobecný súd po tom, ako v bodoch 73 a 74 napadnutého rozsudku pripomenul, že na to, aby bolo možné výhody kvalifikovať ako pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, musia byť najmä pripísateľné štátu, v bodoch 98 a 99 tohto rozsudku zamietol tvrdenia Komisie, podľa ktorých rozhodnutia o povolení nemohli v nijakom prípade zbaviť Írsko, Francúzsku republiku a Taliansku republiku ich povinnosti dodržať postupy a pravidlá v oblasti štátnej pomoci a podľa ktorých Rada nemohla pri výkone svojich vlastných právomocí v oblasti daňovej harmonizácie zasahovať do právomoci Komisie v oblasti štátnej pomoci. Zastával názor, že výhody, ktoré sporné oslobodenia mohli prípadne priniesť svojim príjemcom, boli priznané v súlade s rozhodnutiami o povolení, takže neboli pripísateľné členským štátom, ale Únii, a že Komisia ich pri výkone svojich takmer výlučných právomocí vyplývajúcich z článkov 87 ES a 88 ES nemohla kvalifikovať ako štátnu pomoc.

31

V bode 104 napadnutého rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že rozhodnutia o povolení bránili tomu, aby Komisia mohla dotknutým členským štátom pripísať sporné oslobodenia, a teda tomu, aby ich mohla kvalifikovať ako štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES a nariadiť ich čiastočné vrátenie, keďže ich považovala za nezlučiteľné s vnútorným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 ES.

32

V bode 110 a vo výroku napadnutého rozsudku Všeobecný súd zrušil sporné rozhodnutie „v rozsahu, v akom konštatuje alebo vychádza z konštatovania, že [sporné] oslobodenia… predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES“, a v akom nariaďuje, aby príjemcovia vrátili uvedené oslobodenia.

33

Keďže Všeobecný súd zastával názor, že sporné oslobodenia sú pripísateľné Únii, nevzal do úvahy žalobný dôvod založený na porušení podstatných formálnych náležitostí, ako to tvrdili Írsko a Talianska republika, ale žalobný dôvod týkajúci sa materiálnej zákonnosti sporného rozhodnutia patriaci medzi porušenia Zmluvy ES.

34

Ako však tvrdí Komisia a ako konštatuje generálny advokát v bodoch 57 až 63 svojich návrhov, žiadny zo žalobcov na Všeobecnom súde takýto žalobný dôvod neuviedol. Zo spisu Všeobecného súdu totiž vyplýva, že otázku pripísateľnosti sporných oslobodení, o ktorej sa len zmieňujú jednak Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe vo veci T‑56/06, ako aj Eurallumina vo svojej replike vo veci T‑62/06, v ktorej však uviedla, „že predsa nie je nevyhnutné sa týmto problémom zaoberať“, do diskusie vniesol Všeobecný súd, ktorý účastníkom konania položil písomnú otázku, ako to napokon vyplýva aj z bodu 98 napadnutého rozsudku.

35

Na rozdiel od toho, či tvrdia Francúzska republika, Eurallumina a AAL, nemožno sa domnievať, že Všeobecný súd rozvinul žalobné dôvody, ktoré uviedli účastníci konania. Hoci totiž Všeobecný súd viazal otázku pripísateľnosti sporných oslobodení na žalobné dôvody uvádzané účastníkmi konania založené na porušení zásady prezumpcie zákonnosti aktov Únie a zásady právnej istoty, platí, že na jednej strane táto otázka vychádza z odlišného žalobného dôvodu rozdielnej povahy, ktorý sa netýka porušenia všeobecných zásad práva Únie, ale porušenia Zmluvy ES, a že na druhej strane účastníci konania, ako to vyplýva najmä z opisu ich žalobných dôvodov uvedeného v bodoch 53 až 56 napadnutého rozsudku, tieto zásady neuvádzali preto, aby sa dospelo k záveru, že sporné oslobodenia nepredstavujú štátnu pomoc.

36

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa v napadnutom rozsudku tým, že vzal do úvahy ex offo žalobný dôvod, podľa ktorého sporné oslobodenia neboli pripísateľné členským štátom, ale Únii, a z tohto dôvodu nepredstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

37

Odôvodnenia týkajúce sa pripísateľnosti sporných oslobodení, ktorým sa venujú len body 73, 74, 98, 99 a 104 napadnutého rozsudku, však tvoria len časť jeho odôvodnenia. Je teda potrebné zistiť, či je tento rozsudok podložený aj inými v ňom uvedenými odôvodneniami.

38

Všeobecný súd okrem úvah týkajúcich sa nepripísateľnosti sporných oslobodení členským štátom založil napadnutý rozsudok na nasledujúcich odôvodneniach.

39

Všeobecný súd najprv v bodoch 63 až 72 napadnutého rozsudku zastával názor, že vzhľadom na spoločný cieľ pravidiel v oblasti harmonizácie vnútroštátnych daňových predpisov a pravidiel v oblasti štátnej pomoci, ktorým je podporovanie riadneho fungovania vnútorného trhu najmä bojom proti skresľovaniu hospodárskej súťaže, je potrebné pri koherentnom vykonávaní týchto pravidiel dospieť k záveru, že pojem skreslenie hospodárskej súťaže má rovnaký rozsah a význam v obidvoch týchto oblastiach. V tejto súvislosti uviedol, že článok 8 ods. 4 a 5 smernice 92/81 priznáva najmä Komisii, ktorá navrhuje, a Rade, ktorá rozhoduje, zodpovednosť za posudzovanie, či prípadne došlo k narušeniu hospodárskej súťaže, aby tak určitému členskému štátu povolili alebo nepovolili uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní určitého oslobodenia od harmonizovanej spotrebnej dane, a že v prípade protichodných posúdení má Komisia možnosť podať žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu Rady.

40

Všeobecný súd ďalej v bodoch 76 až 97 napadnutého rozsudku konštatoval, že v prejednávanom prípade nie je sporné, že Írsko, Francúzska republika a Talianska republika vychádzali na účely uplatňovania alebo pokračovania v uplatňovaní sporných oslobodení až do 31. decembra 2003 z rozhodnutí o povolení, a že konali v úplnom súlade s uvedenými rozhodnutiami, ktoré, keďže stanovovali geograficky a časovo obmedzujúce podmienky, boli pre ne záväzné.

41

V tomto kontexte v bodoch 79 až 96 toho istého rozsudku Všeobecný súd odmietol tvrdenia Komisie, podľa ktorých rozhodnutia o povolení na jednej strane boli nevyhnutnou, avšak nie postačujúcou podmienkou na to, aby členské štáty mohli poskytnúť sporné oslobodenia, a na druhej strane nimi nie je dotknutá skutočnosť, že ak uvedené oslobodenia predstavovali štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, mali sa Komisii oznámiť a Komisia ich mala povoliť podľa článku 88 ES, ako sa uvádzalo v odôvodnení 5 rozhodnutia 2001/224. Všeobecný súd v tejto súvislosti uviedol, že rozhodnutia o povolení vydané pred rozhodnutím 2001/224 neobsahovali takúto výhradu, a vyjadril názor, že uvedené odôvodnenie 5 nie je možné analyzovať ako prejav vôle Rady podmieniť účinky svojho povolenia prípadnými následnými konaniami alebo rozhodnutiami Komisie v oblasti štátnej pomoci.

42

Podľa Všeobecného súdu totiž Komisiou predložený výklad odôvodnenia 5 rozhodnutia 2001/224 vyvracia odpoveď Rady na otázky Všeobecného súdu. Okrem toho je tento výklad v každom prípade neprijateľný, keďže za okolností prejednávanej veci by viedol k nezrovnalostiam pri vykonávaní pravidiel v oblasti harmonizácie daňových právnych predpisov a pravidiel v oblasti štátnej pomoci, pretože po prvé rozhodnutia o povolení prijaté jednomyseľne na návrh Komisie vychádzali zo spoločného posúdenia týchto dvoch inštitúcií, podľa ktorého sporné oslobodenia od dane nespôsobujú narušenie hospodárskej súťaže ani nemajú vplyv na riadne fungovanie vnútorného trhu, po druhé regionálna selektívnosť uvedených oslobodení vyplývala priamo z týchto rozhodnutí a po tretie tieto posledné uvedené rozhodnutia povoľovali úplné oslobodenie od spotrebných daní.

43

Všeobecný súd napokon po tom, ako v bodoch 100 až 103 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia nikdy nevyužila právomoci, ktoré mala na základe článku 8 ods. 5 smernice 92/81 alebo článkov 230 ES a 241 ES, aby dosiahla zrušenie, resp. zmenu rozhodnutí o povolení, neplatnosť tých istých rozhodnutí alebo vyhlásenie neplatnosti tejto smernice, v bodoch 104 a 105 tohto rozsudku uviedol, že v okamihu prijatia sporného rozhodnutia bolo rozhodnutie 2001/224 stále platné, že na toto posledné uvedené rozhodnutie, ako aj na rozhodnutia, ktoré mu predchádzali, a na uvedenú smernicu sa vzťahuje prezumpcia zákonnosti, ktorá sa spája s každým aktom Únie, a že všetky vyvolávajú právne účinky. Vyjadril názor, že v dôsledku toho Írsko, Francúzska republika a Talianska republika boli pri pokračovaní v uplatňovaní sporných oslobodení oprávnené opierať sa o tieto rozhodnutia. Všeobecný súd z toho vyvodil, že za konkrétnych okolností prejednávanej veci napadnuté rozhodnutie priamo spochybňovalo platnosť sporných oslobodení a nepriamo, avšak nevyhnutne, spochybňovalo aj platnosť rozhodnutí o povolení a s nimi spojené účinky, čím boli porušené zásady právnej istoty a prezumpcie zákonnosti aktov Únie.

44

Všeobecný súd okrem toho v bodoch 107 až 109 napadnutého rozsudku vyhovel námietke založenej na porušení zásady riadnej správy vecí verejných, ktorú vzniesla Eurallumina vo veci T‑62/06 RENV, pričom zastával názor, že takéto porušenie vyplývalo z toho, že Komisia prijala sporné rozhodnutie bez toho, aby zohľadnila osobitné práva, ktoré Talianska republika poskytla tejto spoločnosti podľa rozhodnutia 2001/224, ktorého účinky boli právne chránené zásadou právnej istoty a zásadou prezumpcie zákonnosti aktov Únie.

45

Všeobecný súd však tým, že takto rozhodol, nerešpektoval právomoci Rady a Komisie v oblasti harmonizácie právnych predpisov v oblasti spotrebných daní a v oblasti štátnej pomoci.

46

Je totiž potrebné pripomenúť, že smernica 92/81 bola prijatá na základe článku 99 Zmluvy EHS (neskôr článok 99 Zmluvy ES, potom článok 93 ES), ktorý Rade zveruje právomoc prijať pravidlá na zosúlaďovanie právnych predpisov týkajúcich sa dane z obratu, spotrebných daní a iných foriem nepriameho zdaňovania, aby sa tým zabezpečilo vytvorenie a fungovanie vnútorného trhu.

47

Rozhodnutia o povolení boli prijaté v súlade s článkom 8 ods. 4 tejto smernice, ktorý Rade priznáva právomoc na návrh Komisie ktorémukoľvek členskému štátu jednomyseľne povoliť zavedenie ďalších oslobodení od dane alebo daňových úľav, ktoré nie sú upravené v uvedenej smernici, a to „z dôvodov osobitných politík“. Postup upravený v tomto článku má odlišný účel a pôsobnosť než režim zavedený v článku 88 ES.

48

Ako už Súdny dvor konštatoval v bodoch 29 až 31 rozsudku z 29. júna 2004, Komisia/Rada (C-110/02, Zb. s. I-6333), Zmluva tým, že v článku 88 ES zriadila stále skúmanie a kontrolu pomoci Komisiou, predpokladá, že zistenie prípadnej nezlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom vyplýva pri preskúmaní Všeobecným súdom a Súdnym dvorom z príslušného konania, za ktorého uplatnenie je zodpovedná Komisia. Články 87 ES a 88 ES vyhradzujú Komisii ústrednú úlohu pri uznaní prípadnej nezlučiteľnosti pomoci. Právomoc, ktorú má Rada v oblasti štátnej pomoci na základe článku 88 ods. 2 tretieho pododseku ES, má ako taká charakter výnimky, z čoho vyplýva, že sa musí nevyhnutne vykladať reštriktívne (pozri tiež v tomto zmysle rozsudok zo 4. decembra 2013, Komisia/Rada, C‑111/10, bod 39).

49

Vzhľadom na to rozhodnutie Rady, ktorým sa členskému štátu v súlade s článkom 8 ods. 4 smernice 92/81 povoľuje zaviesť oslobodenie od spotrebných daní, nemôže mať za následok to, že by sa Komisii bránilo vo výkone právomocí, ktoré jej zveruje Zmluva, a v dôsledku toho ani začatiu postupu upravenému v článku 88 ES na účely posúdenia, či toto oslobodenie predstavuje štátnu pomoc, a ak je to potrebné, ani prijatiu takého rozhodnutia, akým je sporné rozhodnutie, na konci tohto postupu.

50

Okolnosť, že rozhodnutia o povolení priznávali úplné oslobodenie od spotrebných daní stanovením presných geografických a časových podmienok a že tieto posledné uvedené podmienky členské štáty prísne dodržiavali, nemala vplyv na rozdelenie právomocí medzi Radu a Komisiu, a teda nemohla Komisiu pozbaviť výkonu jej právomocí.

51

Napokon práve v súlade s týmto rozdelením právomocí sa v odôvodnení 5 rozhodnutia 2001/224, ktoré bolo účinné v období, za ktoré sporné rozhodnutie nariaďuje vrátenie pomoci, uvádza, že uvedené rozhodnutie je bez vplyvu na výsledok prípadných postupov, ktoré môžu prebehnúť na základe článkov 87 ES a 88 ES, a nezbavuje členské štáty ich „povinnos[ti]… oznámiť Komisii zamýšľané poskytnutie štátnej podpory [pomoci – neoficiálny preklad]“.

52

Platí, že rozhodnutia o povolení boli prijaté na návrh Komisie, pričom Komisia nikdy nevyužila právomoci, ktoré mala na základe článku 8 ods. 5 smernice 92/81, resp. článkov 230 ES a 241 ES, aby dosiahla zrušenie alebo zmenu rozhodnutí o povolení, neplatnosť týchto rozhodnutí alebo vyhlásenie neplatnosti tejto smernice. V tejto súvislosti zo sporného rozhodnutia vyplýva, že Komisia pri prijímaní rozhodnutí Rady o povolení zastávala názor, že tieto rozhodnutia nenarúšajú hospodársku súťaž a nemajú vplyv na riadne fungovanie vnútorného trhu (rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný, bod 83).

53

V každom prípade, ako to uviedla Komisia, pojem štátna pomoc zodpovedá objektívnej situácii a nemôže závisieť od správania alebo vyhlásení inštitúcií (rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný, bod 72). V dôsledku toho okolnosť, že rozhodnutia o povolení boli prijaté na návrh Komisie, nemohla brániť tomu, aby uvedené oslobodenia boli kvalifikované ako štátna pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, ak boli splnené podmienky existencie štátnej pomoci. Takáto okolnosť sa mala naproti tomu zohľadniť, pokiaľ ide o povinnosť vrátiť nezlučiteľnú pomoc, vzhľadom na zásadu ochrany legitímnej dôvery a zásadu právnej istoty, ako to Komisia urobila v spornom rozhodnutí, keď nenariadila vrátenie pomoci poskytnutej pred dátumom uverejnenia rozhodnutí o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev.

54

Z toho vyplýva, že odôvodnenia napadnutého rozsudku uvedené v bodoch 39 až 44 tohto rozsudku nemôžu byť právnym podkladom záveru Všeobecného súdu, podľa ktorého sporné rozhodnutie spochybňuje platnosť rozhodnutí Rady o povolení, a tým porušuje zásady právnej istoty a prezumpcie zákonnosti aktov Únie. To isté platí o závere, ktorý vychádza z tých istých odôvodnení, podľa ktorého Komisia vo veci T‑62/06 RENV porušila zásadu riadnej správy vecí verejných.

55

Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné napadnutý rozsudok zrušiť v celom rozsahu bez toho, aby bolo potrebné skúmať ostatné tvrdenia a dôvody účastníkov konania.

O vrátení veci Všeobecnému súdu

56

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje, alebo vrátiť vec na rozhodnutie Všeobecnému súdu.

57

Vzhľadom na to, že Všeobecný súd skúmal len časť z veľkého počtu dôvodov uvedených účastníkmi konania, Súdny dvor zastáva názor, že stav konania nedovoľuje, aby sám vydal konečný rozsudok. Spojené veci treba teda vrátiť Všeobecnému súdu na ďalšie konanie.

O trovách

58

Vzhľadom na to, že veci sa vracajú Všeobecnému súdu, o trovách tohto odvolacieho konania sa rozhodne neskôr.

 

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol a vyhlásil:

 

1.

Rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 21. marca 2012, Írsko a i./Komisia (T‑50/06 RENV, T‑56/06 RENV, T‑60/06 RENV, T‑62/06 RENV a T‑69/06 RENV), sa zrušuje.

 

2.

Spojené veci T‑50/06 RENV, T‑56/06 RENV, T‑60/06 RENV, T‑62/06 RENV a T‑69/06 RENV sa vracajú Všeobecnému súdu Európskej únie na ďalšie konanie.

 

3.

O trovách konania sa rozhodne neskôr.

 

Podpisy


( *1 ) Jazyky konania: francúzština, angličtina a taliančina.

Začiatok