—

Bayerischer Rundfunk, Deutschlandradio, Hessischer Rundfunk, Mitteldeutscher Rundfunk, Norddeutscher Rundfunk, Radio Bremen, Rundfunk Berlin-Brandenburg, Saarländischer Rundfunk, Südwestrundfunk, Westdeutscher Rundfunk, Zweites Deutsches Fernsehen, v zastúpení: B. Mitrenga a K.-P. Mailänder, Rechtsanwälte, C.-E. Eberle a J. Betz, Justiziare, a N. Hütt, Referentin im Justiziariat,

—

GEWA — Gesellschaft für Gebäudereinigung und Wartung mbH, v zastúpení: C. Antweiler a K. P. Dreesen, Rechtsanwälte,

—

nemecká vláda, v zastúpení: M. Lumma, splnomocnený zástupca,

—

rakúska vláda, v zastúpení: M. Fruhmann, splnomocnený zástupca,

—

poľská vláda, v zastúpení: E. Ośniecka-Tamecka, splnomocnená zástupkyňa,

—

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: X. Lewis a B. Schima, splnomocnení zástupcovia,

—

Dozorný orgán EZVO, v zastúpení: B. Alterskjær a L. Young, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 písm. b) druhého pododseku tretej zarážky prvého predpokladu a písmena a) bodu iv) smernice Rady 92/50/EHS z 18. júna 1992 o koordinácii postupov verejného obstarávania služieb (Ú. v. ES L 209, s. 1; Mim. vyd. 06/001, s. 322).

2

Tento návrh bol predložený v rámci sporu týkajúceho sa otázky, či nemeckí verejnoprávni prevádzkovatelia (Landesrundfunkanstalten) sú verejnými obstarávateľmi na účely uplatnenia právnej úpravy Spoločenstva v oblasti zadania zákaziek.

3

Smernica 92/50 sa podľa článku 7 ods. 1 vzťahuje na verejné zmluvy na poskytnutie služieb, ktorých predpokladaná cena bez dane z pridanej hodnoty nie je nižšia ako 200000 ECU.

4

V článku 1 písm. b) smernice 92/50 sa uvádza:

„‚obstarávatelia‘ sú štátne, regionálne alebo miestne orgány, verejnoprávne inštitúcie, združenia tvorené jedným alebo viacerými takýmito orgánmi alebo verejnoprávnymi inštitúciami.

‚Verejnoprávne inštitúcie‘ sú akékoľvek inštitúcie:

a

Zoznam týchto inštitúcií alebo kategórie takýchto verejnoprávnych inštitúcií, ktoré spĺňajú kritériá uvedené v druhom pododseku tohto bodu, sú uvedené v prílohe I k smernici 71/305/EHS. Tieto zoznamy budú čo najúplnejšie a môžu byť preskúmané v súlade s postupom stanoveným v článku 30b uvedenej smernice.“

5

Toto ustanovenie bolo prevzaté skoro v rovnakom znení do článku 1 ods. 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby (Ú. v. EÚ L 134, s. 114; Mim. vyd. 06/007, s. 132). Podľa odôvodnenia č. 1 smernica 2004/18 pristupuje k zjednoteniu smerníc osobitne uplatňovaných na postupy verejného obstarávania v troch uvedených oblastiach do jediného textu a podľa jej článku 80 mala byť prebratá do právneho poriadku členských štátov najneskôr do 31. januára 2006.

6

Nemeckí verejnoprávni prevádzkovatelia vysielania nie sú zaradení ani do prílohy uvedenej v článku 1 písm. b) posledného pododseku smernice 92/50, ani do prílohy III smernice 2004/18, ktorá má podobný obsah.

7

Podľa článku 1 písm. a) bodu iv) smernice 92/50 ustanovenia smernice sa nevzťahujú na:

„zmluv[y] o kúpe, vývoji, produkcii alebo koprodukcii programového materiálu prevádzkovateľmi vysielania, alebo zmlúv na vysielací čas“.

8

Toto ustanovenie bolo v rovnakom znení prebraté do článku 16 písm. b) smernice 2004/18.

9

Dôvod existencie uvedeného ustanovenia je vysvetlený v jedenástom odôvodnení smernice 92/50, v ktorom sa uvádza:

„keďže verejné obstarávanie niektorých audiovizuálnych služieb z oblasti rozhlasového a televízneho vysielania sa riadi princípmi, pre ktoré je uplatňovanie obstarávateľských pravidiel nevhodné“.

10

Tento dôvod je ďalej vysvetlený v odôvodnení č. 25 smernice 2004/18, podľa ktorého:

„Zadávanie verejných zákaziek na určité audiovizuálne služby v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania by malo umožňovať zohľadňovanie kultúrneho alebo spoločenského významu, čo má za následok, že sa na ne nemôžu uplatňovať pravidlá verejného obstarávania. Z týchto dôvodov sa musí prijať výnimka pre verejné zákazky na služby pri nákupe, vývoji, produkcii alebo koprodukcii hotových programov a ďalších prípravných služieb, napríklad služieb týkajúcich sa scenárov alebo umeleckých výkonov potrebných na výrobu programu, a pre zákazky týkajúce sa vysielacích časov. Táto výnimka by sa však nemala vzťahovať na dodávku technického vybavenia potrebného pre produkciu, koprodukciu a vysielanie takýchto programov…“

11

Vyššie uvedený článok 1 písm. b) smernice 92/50 bol prebratý do vnútroštátneho práva § 98 ods. 2 zákona proti obmedzovaniu hospodárskej súťaže (Gesetz gegen Wettbewerbsbeschränkungen). Znenie tohto ustanovenia je identické so znením predpisov Spoločenstva, s jediným rozdielom, pokiaľ ide o definíciu „verejnoprávnej inštitúcie“, keďže k podmienke týkajúcej sa hlavného financovania činnosti predmetnej inštitúcie orgánmi verejnej moci sa dodáva, že financovanie môže byť vykonávané „spoluúčasťou alebo iným spôsobom“.

12

§ 5 ods. 1 druhý pododsek nemeckej Ústavy stanovuje:

„Sloboda tlače a sloboda šírenia informácií prostredníctvom rozhlasu a filmu sú zaručené.“

13

Toto ustanovenie je ustálene vykladané nemeckými najvyššími súdmi, najmä Bundesverfassungsgericht a Bundesverwaltungsgericht, ako absolútny zákaz zásahu orgánov verejnej moci do riadenia a fungovania verejnoprávnych prevádzkovateľov vysielania a ako povinnosť prísnej neutrality, pokiaľ ide o programy týchto verejnoprávnych organizácií. Toto ústavné ustanovenie zohráva kľúčovú úlohu v súčasnej nemeckej štátnej štruktúre a jeho cieľom je zabrániť tomu, aby sa vysielanie stalo politickým nástrojom. Predmetné ustanovenie predstavuje ústavnú záruku slobody prejavu a pluralizmu informácií, ako aj existencie, financovania a rozvoja verejnoprávnych prevádzkovateľov vysielania.

14

Predmetné organizácie sú verejnoprávnymi inštitúciami, ktoré majú právnu subjektivitu a sú poverené vykonávaním úloh vo verejnom záujme. Sú nezávislé od orgánov štátnej moci, samostatne spravované a riadené tak, aby sa zabránilo vplyvu orgánov verejnej moci. Podľa judikatúry nemeckých najvyšších súdov tieto organizácie nie sú súčasťou štruktúry štátu.

15

Financovanie týchto organizácií je upravené v štátnych zmluvách (Staatsverträge) medzi Spolkom (Bund) a spolkovými krajinami (Länder).

16

V § 12 ods. 1 štátnej zmluvy o vysielaní (Rundfunkstaatsvertrag) sa stanovuje:

„Prevádzková dotácia musí verejnoprávnym prevádzkovateľom vysielania umožniť vykonávanie ich ústavných a zákonných úloh; osobitne musí zabezpečiť existenciu a rozvoj verejnoprávneho vysielania.“

17

Podľa § 13 tejto štátnej zmluvy sú potreby verejnoprávnych prevádzkovateľov vysielania financované prioritne, t. j. z viac než polovice poplatkov vyberaných od občanov, pričom zvyšok je pokrytý príjmami z reklamy a z iných zdrojov. Podľa judikatúry Bundesverfassungsgericht je financovanie poplatkami prispôsobené poslaniu verejnej služby vysielania, zodpovedá ústavnej záruke financovania a predstavuje funkčný model financovania, ktorý umožňuje zachovať programovú autonómiu voči možným politickým vplyvom štátu.

18

Spôsoby výberu koncesionárskych poplatkov sú stanovené v štátnej zmluve o úprave koncesionárskych poplatkov za rozhlas a televíziu (Staatsvertrag über die Regelung des Rundfunkgebührenwesens) z 31. augusta 1991, zmenenej a doplnenej štátnou zmluvou z 11. septembra 1996 (GVBl. NRW 1996, s. 431, ďalej len „zmluva o koncesionárskych poplatkoch“). Podľa tejto štátnej zmluvy skutočnosť, na základe ktorej vzniká povinnosť platiť koncesionársky poplatok, je vlastníctvo rozhlasového alebo televízneho prijímača. Fakt, že prijímač nie je v skutočnosti používaný, nemá vplyv na povinnosť platiť tento poplatok. Formálnymi veriteľmi poplatku sú krajinskí prevádzkovatelia vysielania sídliaci na území jednotlivých spolkových krajín.

19

Právna úprava výšky koncesionárskych poplatkov, vypočítaných na základe zisťovania finančných potrieb verejnoprávnych prevádzkovateľov vysielania, je stanovená v štátnej zmluve o financovaní vysielania (Rundfunkfinanzierungsstaatsvertrag) z 26. novembra 1996 (GVB1. NRW 1996, s. 484). Výška poplatkov je formálne schválená parlamentmi a vládami spolkových krajín.

20

Verejnoprávni prevádzkovatelia vysielania založili na základe správnej dohody centrálu pre výber koncesionárskych poplatkov (Gebühreneinzugszentrale der öffentlich-rechtlichen Rundfunkanstalten, ďalej len „GEZ“). GEZ je združenie podľa správneho práva, ktorého úlohou je vyberanie a evidencia koncesionárskych poplatkov. GEZ nemá vlastnú právnu subjektivitu ani procesnú spôsobilosť, ale koná v mene a na účet jednotlivých krajinských prevádzkovateľov vysielania. Čo sa týka výberu poplatkov od občanov, koná platobným výmerom, t. j. aktom verejnej moci. V prípade nezaplatenia poplatku štátna zmluva o poplatkoch v článku 7 ods. 6 stanovuje, že „oznámenia o upomienke zaplatenia koncesionárskeho poplatku podliehajú exekučnému konaniu správnou cestou. Krajinský prevádzkovateľ vysielania, ktorý je veriteľom, môže žiadosť o pomoc s exekúciou adresovať priamo orgánu príslušnému podľa miesta bydliska alebo zvyčajného pobytu dlžníka poplatkov…“.

21

Kontrolou a zisťovaním finančných potrieb zahlásených verejnoprávnymi prevádzkovateľmi vysielania je poverená nezávislá komisia (Kommission zur Überprüfung und Ermittlung des Finanzbedarfs der Rundfunkanstalten, ďalej len „KEF“). Táto komisia, ktorá sa skladá zo 16 nezávislých odborníkov, prijíma a posudzuje odhady potrieb oznamované verejnoprávnymi prevádzkovateľmi vysielania a prejednáva ich s ich zástupcami. Minimálne raz za dva roky komisia vydáva správu, ktorá je pre parlamenty a vlády spolkových krajín podkladom na rozhodnutie o poplatkoch. Tento postup, do ktorého je KEF v súčasnosti zapojená, bol zavedený na základe rozsudku Bundesverfassungsgericht z 22. februára 1994, ktorý usúdil, že postup, podľa ktorého bolo prijaté rozhodnutie o výške poplatkov predsedami vlád jednotlivých spolkových krajín bez zásahu nezávislej komisie, nezabezpečil nezávislosť vyžadovanú Ústavou.

22

Príjmy z poplatkov sú pridelené najmä verejnoprávnym prevádzkovateľom vysielania a orgánu pre médiá jednotlivých spolkových krajín.

23

V auguste 2005 združenie GEZ písomne vyzvalo jedenásť podnikov poskytujúcich upratovacie služby, aby predložili záväzné ponuky na vykonávanie upratovacích služieb v budovách GEZ v Kolíne nad Rýnom. Formálne zadávacie konanie na celoeurópskej úrovni v zmysle predpisov Spoločenstva sa neuskutočnilo. Platnosť zmluvy bola od 1. marca 2006 do 31. decembra 2008, a ak sa zmluva nevypovie, predlžuje sa jej platnosť na ďalší rok. GEZ odhadlo celkové ročné náklady na viac než 400000 eur.

24

Združenie GEZ v novembri 2005 informovalo podnik GEWA — Gesellschaft für Gebäudereinigung und Wartung mbH, jednu z oslovených upratovacích firiem, že jej nebola zadaná verejná zákazka. Vzhľadom na to, že GEZ ako verejný obstarávateľ zanedbal vyhlásiť zadávacie konanie na upratovacie služby podľa predpisov Spoločenstva, uvedený podnik podal návrh na preskúmanie konania na komoru pre verejné obstarávanie pri Bezirksregierung Köln. Tento súd žalobe vyhovel a rozhodol, že predmetná verejná zákazka nespadá pod vlastnú vysielaciu činnosť a podlieha európskej právnej úprave o verejnom obstarávaní.

25

Verejnoprávni prevádzkovatelia vysielania podali odvolanie proti tomuto rozhodnutiu na komoru pre verejné obstarávanie Oberlandesgericht Düsseldorf, v ktorom uviedli, že nie sú verejnými obstarávateľmi, lebo verejnoprávne vysielanie sa financuje prevažne z poplatkov užívateľov rozhlasových a televíznych prijímačov a neexistuje nijaké financovanie ani kontrola zo strany verejných orgánov.

26

Vnútroštátny súd konštatuje, že v tomto prípade sú splnené podmienky uvedené v článku 1 písm. b) druhom pododseku prvej a druhej zarážke smernice 92/50, ako aj v článku 1 ods. 9 druhej zarážke písm. a) a b) smernice 2004/18, pokiaľ ide o definíciu „verejnoprávnej inštitúcie“, keďže verejnoprávni prevádzkovatelia vysielania boli založení na osobitné účely plnenia potrieb všeobecného záujmu, nemajú priemyselný ani komerčný charakter, ale majú právnu subjektivitu. Tento súd okrem toho uvádza, že čo sa týka troch predpokladov uvedených v článku 1 písm. b) druhom pododseku tretej zarážke smernice 92/50, ako aj v článku 1 ods. 9 druhej zarážke písm. c) smernice 2004/18, posledné dva predpoklady nie sú v tomto prípade splnené, keďže orgány verejnej moci nevykonávajú nijakú kontrolu nad riadením týchto organizácií a nemajú nijaký vplyv na vymenovávanie do riadiacich orgánov týchto organizácií. Zostáva teda overiť, či činnosť dotknutých organizácií je financovaná najmä štátom alebo inými verejnými obstarávateľmi, aby mohli byť považované za „verejnoprávne inštitúcie“ a následne za „verejných obstarávateľov“.

27

Vnútroštátny súd v tomto zmysle uvádza, že podľa jedného zo súčasných smerov v nemeckej judikatúre a doktríne podmienka týkajúca sa „financovan[ia] najmä štát[om]“ si vyžaduje priamy príčinný vzťah medzi financovaním a štátom. Tento prístup odkazuje iba na štátny pôvod alebo na zdroj prostriedkov, t. j. či tieto prostriedky pochádzajú zo štátneho rozpočtu, a nezohľadňuje skutočnosť, že povinnosť užívateľov rozhlasových a televíznych prijímačov platiť koncesionárske poplatky je založená na právnom predpise, ani skutočnosť, že vyberanie tohto poplatku sa uskutočňuje prostredníctvom prenosu kompetencie verejnej moci. V súlade s týmto prvým prístupom priame štátne financovanie musí umožniť štátu alebo iným orgánom verejnej moci konkrétnym spôsobom ovplyvňovať jednotlivé postupy verejného obstarávania financovanej organizácie.

28

Podľa iného smeru v judikatúre a doktríne, ku ktorému sa prikláňa vnútroštátny súd, existencia základu v zákone, ktorý zaväzuje súkromné osoby platiť koncesionárske poplatky, postačuje na to, aby bola splnená podmienka, podľa ktorej je činnosť prevádzkovateľov vysielania v spore vo veci samej financovaná štátom („financovanie štátom“). Predpisy Spoločenstva v oblasti verejného obstarávania sa vzťahujú aj na tie organizácie, ktoré sú financované povinnými poplatkami a nepodliehajú trhovým pravidlám. Navyše v súlade s týmto smerom ústavná povinnosť neutrality štátu vo vzťahu k riadeniu a programovej skladbe týchto organizácií si nevyžaduje, aby verejné zákazky, ktoré sa netýkajú ich hlavného poslania, nepodliehali pravidlám Spoločenstva.

29

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy Oberlandesgericht Düsseldorf sa rozhodol konanie prerušiť a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

30

Otázky položené vnútroštátnym súdom odkazujú na príslušné ustanovenia smernice 2004/18. Keďže na skutkové okolnosti sporu vo veci samej sa ratione temporis vzťahuje smernica 92/50, posúdenie a odpovede Súdneho dvora sa budú týkať príslušných ustanovení smernice 92/50 vo svetle niektorých vysvetlení poskytnutých smernicou 2004/18. V každom prípade obsah ustanovení tejto smernice, ako aj zásady, o ktoré sa opiera, sú tie isté ako ustanovenia a zásady prechádzajúcich smerníc, pričom smernica 2004/18 predstavuje prepracovanie už existujúcich ustanovení. Neexistuje teda okolnosť, ktorá by mohla odôvodniť iný prístup počas platnosti tejto novej smernice.

31

Okrem toho Jje potrebné okrem toho uviesť, že aj napriek tomu, že keď nemecký režim financovania verejnoprávnych prevádzkovateľov vysielania v zásade vylučuje, že by orgány verejnej moci by mohli vyvíjať akýkoľvek politický vplyv na uvedenétieto organizácie, táto skutočnosť neodôvodňuje preskúmanie predmetnej tejto veci výhradne za predpokladu nemožnosti výkonu takéhoto vplyvu zo strany štátu. Na účely jednotného výkladu a uplatňovania práva Spoločenstva, ako aj na účely dosiahnutia cieľov Zmluvy ES musí Súdny dvor taktiež zohľadniť ďalšie úvahy, akými sú voľný pohyb a otvorenie trhu.

32

Touto otázkou sa vyzýva Súdny dvor, aby podal výklad pojmu „financovan[ie] najmä štát[om]“ alebo iným verejným orgánom, ktorý je uvedený v článku 1 písm. b) druhom pododseku tretej zarážke prvom predpoklade smernice 92/50, na účely odpovede na otázku, či táto podmienka je splnená, keď činnosti verejnoprávnych prevádzkovateľov vysielania, akými sú prevádzkovatelia v spore vo veci samej, sú financované najmä z poplatkov, ktoré boli zavedené, stanovené a vyberané podľa pravidiel, akými sú pravidlá v spore vo veci samej.

33

Je vhodné najprv poznamenať, že čo sa týka charakteru financovania „najmä“ štátom, je nesporné, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora v predmetnom prípade je táto podmienka splnená, keďže príjmy verejnoprávnych prevádzkovateľov vysielania pochádzajú z viac ako polovice z poplatkov, akými sú poplatky v spore vo veci samej (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2000, University of Cambridge, C-380/98, Zb. s. I-8035, bod 30).

34

Ďalej treba uviesť, že znenie článku 1 písm. b) druhého pododseku tretej zarážky prvého predpokladu smernice Rady 92/50 neobsahuje nijaké spresnenie o spôsobe, akým má byť vykonané financovanie, ktoré je predmetom tohto ustanovenia. Toto ustanovenie si predovšetkým nevyžaduje, aby činnosť predmetných organizácií bola financovaná priamo štátom alebo iným verejným subjektom na to, aby bola splnená s tým súvisiaca podmienka. Posúdenie spôsobov financovania by sa teda nemalo obmedziť na tie, na ktoré sa odvolávajú jednotliví účastníci konania v tejto veci.

35

Na účely výkladu pojmu „financovanie štátom“ alebo inými verejnými orgánmi je vhodné odkázať na cieľ smerníc Spoločenstva v oblasti verejného obstarávania, ako je uvedený v judikatúre Súdneho dvora.

36

Podľa tejto judikatúry je cieľom smerníc v oblasti verejného obstarávania vylúčiť riziko, že pri každom verejnom obstarávaní usporiadanom verejným obstarávateľom budú uprednostnení vnútroštátni záujemcovia alebo uchádzači, ako aj možnosť, že organizácia financovaná alebo riadená štátom, miestnymi či regionálnymi orgánmi alebo inými verejnoprávnymi orgánmi sa nechá viesť inými ako ekonomickými úvahami (rozsudok University of Cambridge, už citovaný, bod 17 a citovaná judikatúra).

37

Súdny dvor si tieto ciele osvojil a dodal, že v ich svetle sa musí pojem „verejný obstarávateľ“ vrátane pojmu „verejnoprávna inštitúcia“ vykladať funkčne (rozsudok z 1. februára 2001, Komisia/Francúzsko, C-237/99, Zb. s. I-939, body 42 a 43, ako aj citovaná judikatúra).

38

Súdny dvor usúdil, že cieľom koordinácie verejného obstarávania na úrovni Spoločenstva je odstránenie prekážok voľnému pohybu tovaru a služieb, čiže ochrana záujmov hospodárskych subjektov pôsobiacich v členskom štáte, ktoré majú záujem ponúknuť tovar alebo služby verejným obstarávateľom iného členského štátu (rozsudky University of Cambridge, už citovaný, bod 16, a Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 41).

39

Čo sa bližšie týka verejných zákaziek na služby, Súdny dvor zdôraznil ten istý hlavný cieľ, t. j. voľný pohyb služieb a otvorenie sa nenarušenej a čo najširšej hospodárskej súťaži v členských štátoch (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. januára 2005, Stadt Halle a RPL Lochau, C-26/03, Zb. s. I-1, body 44 a 47).

40

Vo svetle týchto cieľov a v závislosti od týchto kritérií treba posúdiť spôsob financovania verejnoprávnych prevádzkovateľov vysielania, akým je spôsob financovania v spore vo veci samej, čo znamená, že pojem „financovanie štátom“ sa má vykladať funkčne.

41

V prvom rade je vhodné v tejto súvislosti pripomenúť, že poplatok, ktorý zabezpečuje hlavné financovanie činnosti dotknutých organizácií, má svoj pôvod v štátnej zmluve o vysielaní, t. j. v akte štátu. Tento poplatok je upravený a uložený zákonom a nevyplýva zo zmluvnej transakcie uzavretej medzi organizáciami a užívateľmi. Povinnosť platiť koncesionársky poplatok vzniká na základe samotnej skutočnosti, akou je vlastníctvo rozhlasového alebo televízneho prijímača, a nie je protihodnotou za skutočné využívanie služieb poskytnutých predmetnými organizáciami.

42

Ďalej treba uviesť, že určenie výšky poplatkov nie je výsledkom zmluvného vzťahu medzi prevádzkovateľmi a užívateľmi vysielania v spore vo veci samej. Podľa štátnej zmluvy o financovaní vysielania je táto suma formálne schválená krajinskými parlamentmi a krajinskými vládami a určená na základe správy vyhotovenej KEF s ohľadom na finančné potreby, ktoré zahlásili samotní prevádzkovatelia vysielania. Krajinské parlamenty a krajinské vlády musia dodržiavať zásadu slobody vysielania, pričom sa však na základe vymedzených dôvodov nemusia riadiť odporúčaniami KEF, ak výška poplatkov predstavuje nadmernú finančnú záťaž pre užívateľov vzhľadom na všeobecnú hospodársku a spoločenskú situáciu, ktorá by pre nich mohla byť prekážkou v prístupe k informáciám (pozri rozsudok Bundesverfassungsgericht z 11. septembra 2007, BvR 2270/05, BvR 809/06 a BvR 830/06).

43

Aj v prípade, keby krajinské parlamenty a krajinské vlády museli dodržiavať odporúčania KEF bez možnosti ich upraviť, nič by sa nezmenilo na skutočnosti, že mechanizmus určenia výšky poplatkov je stanovený štátom, ktorý preniesol kompetencie verejnej moci na komisiu odborníkov.

44

Čo sa týka spôsobu výberu koncesionárskych poplatkov, zo štátnej zmluvy o výbere koncesionárskych poplatkoch vyplýva, že ich výber uskutočňuje združenie GEZ, ktoré koná v mene a na účet jednotlivých verejnoprávnych prevádzkovateľov vysielania prostredníctvom platobného výmeru, čiže aktom verejnej moci. Takisto v prípade nezaplatenia poplatku je upomienka zaplatenia koncesionárskeho poplatku predmetom exekučného konania správnou cestou, pričom verejnoprávny prevádzkovateľ vysielania, ktorý je veriteľom, môže žiadosť o pomoc s exekúciou adresovať priamo príslušnému orgánu. V tejto súvislosti predmetné organizácie využívajú kompetencie orgánov verejnej moci.

45

Zdroje, ktoré boli týmto spôsobom pridelené uvedeným organizáciám, sú prevedené bez konkrétnej protihodnoty v zmysle judikatúry Súdneho dvora (pozri v tomto zmysle rozsudok University of Cambridge, už citovaný, body 23 až 25). V skutočnosti na tieto platby nie je viazaná nijaká zmluvná protihodnota v tom zmysle, že ani povinnosť platiť koncesionárske poplatky, ani ich výška nie sú výsledkom dohody medzi verejnoprávnymi prevádzkovateľmi a užívateľmi vysielania, ktorí musia platiť koncesionárske poplatky z dôvodu samotného vlastníctva prijímača, nezávisle od využívania služieb poskytovaných týmito organizáciami. Užívatelia vysielania musia teda koncesionárske poplatky zaplatiť, aj keď nikdy nevyužili služby týchto organizácií.

46

Treba zdôrazniť irelevantnosť tvrdenia odporcov v spore vo veci samej, podľa ktorého skutočnosť, že poplatky sú stanovené v právnom predpise, nie je rozhodujúca, keďže v takom prípade by všetci lekári, advokáti a architekti so sídlom v Nemecku boli „financovaní štátom“, lebo výška ich honorárov je stanovená štátom. V skutočnosti aj napriek tomu, že tieto sadzby sú upravené štátom, užívateľ vždy vnáša do zmluvného vzťahu s členmi týchto liberálnych profesií svoju vôľu a vždy mu je poskytnutá konkrétna služba. Okrem toho financovanie činnosti členov predmetných liberálnych profesií nie je ani poskytované, ani zaručené štátom.

47

Napokon treba vyzdvihnúť, že vo svetle uvedeného funkčného prístupu, ako správne uviedla Komisia Európskych spoločenstiev, nie je možné založiť jedno posúdenie na tom, že finančné prostriedky prechádzajú štátnym rozpočtom, kde štát najprv poplatky vyzbiera a potom takto získané príjmy poskytne verejnoprávnym prevádzkovateľom vysielania, a druhé posúdenie na tom, že štát týmto organizáciám prizná právo vyberať poplatok.

48

Nakoniec je potrebné konštatovať, že financovanie, o aké ide v spore vo veci samej, zakladajúce sa na akte štátu, je zaručené štátom a zabezpečené spôsobom uloženia povinnosti a výberu, ktoré spadajú pod kompetencie orgánov verejnej moci, spĺňa podmienku „financovania štátom“ na účely uplatnenia pravidiel Spoločenstva v oblasti verejného obstarávania.

49

Tento nepriamy spôsob financovania stačí na to, aby bola splnená podmienka „financovania štátom“ stanovená v právnej úprave Spoločenstva bez toho, aby štát musel určiť alebo poveriť verejný či súkromný orgán vyberaním poplatkov.

50

Na prvú otázku treba preto odpovedať, že článok 1 písm. b) druhý pododsek tretia zarážka prvý predpoklad smernice Rady 92/50 sa má vykladať v tom zmysle, že ide o financovanie najmä štátom, keď činnosti verejnoprávnych prevádzkovateľov vysielania, akými sú prevádzkovatelia v spore vo veci samej, sú financované predovšetkým z poplatkov, ktoré musia platiť majitelia prijímačov a ktoré boli zavedené, stanovené a vyberané podľa pravidiel, akými sú pravidlá v spore vo veci samej.

51

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či článok 1 písm. b) druhý pododsek tretia zarážka prvý predpoklad smernice Rady 92/50 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak je verejnoprávny prevádzkovateľ vysielania financovaný spôsobom uvedeným v prvej prejudiciálnej otázke, podmienka týkajúca sa „financovania štátom“ si vyžaduje priamy zásah štátu alebo iných orgánov verejnej moci pri zadávaní verejnej zákazky, o akú ide v spore vo veci samej, touto organizáciou.

52

S cieľom podať odpoveď na túto otázku je vhodné v prvom rade vyzdvihnúť, že priamy zásah štátu alebo iného orgánu verejnej moci pri zadávaní určitej verejnej zákazky nie je v znení predmetného ustanovenia požadovaný na to, aby bola splnená podmienka „financovania štátom“.

53

V druhom rade, pokiaľ ide o kritérium závislosti organizácie od orgánov verejnej moci, vytvorené judikatúrou Súdneho dvora vo vzťahu k trom predpokladom uvedeným v článku 1 písm. b) druhom pododseku tretej zarážke smernice 92/50 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. januára 1998, Mannesmann Anlagenbau Austria a. i., C-44/96, Zb. s. I-73, bod 20), vnútroštátny súd odkazuje na vyššie uvedený názor zastávaný jedným zo súčasných smerov v nemeckej judikatúre a doktríne, podľa ktorého má táto závislosť za následok, že orgány verejnej moci môžu konkrétne ovplyvňovať jednotlivé postupy verejného obstarávania.

54

V tejto súvislosti treba v prvom rade vyzdvihnúť, že otázka závislosti prevádzkovateľov vysielania dotknutých v spore vo veci samej od orgánov verejnej moci sa vynára len pri zadávaní zákaziek, ktoré nesúvisia s plnením poslania verejnej služby týmito organizáciami, ako je to stanovené v nemeckej Ústave, t. j. s tvorbou a realizáciou programov. Verejná zákazka, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, sa netýka tohto poslania zvereného uvedeným organizáciám.

55

Ďalej treba zdôrazniť, že v tomto prípade, ako to vyplýva z posúdení vykonaných v rámci prvej otázky, samotná existencia predmetných verejnoprávnych prevádzkovateľov vysielania závisí od štátu. Na to, aby bolo kritérium závislosti uvedených organizácií od štátu splnené, sa nevyžaduje existencia možnosti konkrétneho vplyvu orgánov verejnej moci na jednotlivé rozhodnutia organizácií zapojených do verejného obstarávania.

56

Táto závislosť v širšom zmysle slova totiž nevylučuje riziko, že ak by sa nedodržali pravidlá Spoločenstva v oblasti verejného obstarávania, prevádzkovatelia vysielania v spore vo veci samej sa pri zadávaní zákazky budú rozhodovať inak ako z hospodárskeho hľadiska, čo sa môže prejaviť najmä uprednostnením vnútroštátnych uchádzačov a záujemcov. Uvedené organizácie môžu mať takýto prístup bez toho, aby porušili požiadavky stanovené v nemeckej Ústave, ktoré ho nezakazujú. Ako si vnútroštátny súd pozorne všimol, povinnosť neutrality štátu, pokiaľ ide o programy týchto organizácií, ako je to zaručené nemeckou Ústavou a vykladané Bundesverfassungsgericht, si nevyžaduje, aby tieto organizácie zachovali neutralitu v oblasti verejného obstarávania. Takéto riziko by bolo v rozpore s cieľmi pravidiel Spoločenstva v oblasti verejného obstarávania uvedenými v bodoch 38 a 39 tohto rozsudku.

57

Vnútroštátny súd sa okrem iného pýta, do akej miery je na účely odpovede na druhú položenú otázku relevantný postoj zaujatý Súdnym dvorom v bode 21 už citovaného rozsudku University of Cambridge, podľa ktorého síce spôsob financovania danej organizácie môže naznačovať jej úzke prepojenie na iného verejného obstarávateľa, avšak toto kritérium nemá v nijakom prípade definitívne určujúci charakter. Nie všetky platby uskutočnené verejným obstarávateľom majú za následok vytvorenie alebo prehĺbenie špecifického vzťahu závislosti alebo podriadenosti. Ako „verejné financovanie“ môžu byť kvalifikované iba tie platby, ktoré financujú alebo prostredníctvom finančnej pomoci bez konkrétnej protihodnoty podporujú aktivity predmetnej organizácie..

58

V tejto súvislosti je vhodné vyzdvihnúť, že čo sa týka vzťahov medzi predmetnými organizáciami a užívateľmi vysielania, z bodov 23 až 25 už citovaného rozsudku University of Cambridge vyplýva, že verejné platby, na ktoré sa neviaže nijaká zmluvná protihodnota, môžu byť kvalifikované ako „verejné financovanie“. Ako bolo konštatované v bode 45 tohto rozsudku, v tomto prípade nie je nijaká zmluvná protihodnota viazaná na prostriedky pridelené prevádzkovateľom vysielania v spore vo veci samej, keďže ani povinnosť platiť koncesionárske poplatky, ani ich výška nie sú výsledkom dohody medzi prevádzkovateľmi a užívateľmi vysielania, ktorí musia platiť koncesionárske poplatky z dôvodu samotného vlastníctva prijímača, aj keď nikdy nevyužívajú služby týchto organizácií.

59

V tomto prípade taktiež neexistuje nijaká konkrétna protihodnota vo vzťahu k štátu, keďže, ako to správne zdôraznil vnútroštátny súd, financovanie, ktoré je predmetom sporu vo veci samej, slúži na kompenzovanie nákladov spojených s poskytovaním verejnej služby štátu, ktorá spočíva v zabezpečení poskytovania pluralistických a objektívnych audiovizuálnych informácií občanom. V tejto súvislosti sa prevádzkovatelia vysielania v spore vo veci samej neodlišujú od iných organizácií, ktoré poskytujú verejné služby a dostávajú subvencie od štátu na zabezpečenie plnenia ich úloh vo verejnom záujme.

60

Na druhú položenú otázku teda treba odpovedať, že článok 1 písm. b) druhý pododsek tretia zarážka prvý predpoklad smernice Rady 92/50 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak je činnosť verejnoprávnych prevádzkovateľov vysielania, akými sú prevádzkovatelia v spore vo veci samej, financovaná spôsobom uvedeným v prvej prejudiciálnej otázke, podmienka týkajúca sa „financovania štátom“ si nevyžaduje priamy zásah štátu ani iných orgánov verejnej moci pri zadávaní verejnej zákazky, o akú ide v spore vo veci samej, týmito organizáciami.

61

Treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa má článok 1 písm. a) bod iv) smernice 92/50 vykladať vo svetle článku 1 písm. b) druhého pododseku tretej zarážky tejto smernice tak, že z pôsobnosti uvedenej smernice sú vylúčené len verejné zákazky na služby, na ktoré sa vzťahuje toto prvé ustanovenie.

62

Článok 1 písm. a) bod iv) smernice 92/50 stanovuje neuplatnenie tejto smernice na verejné obstarávanie služieb, ktoré sa týkajú samotného poslania prevádzkovateľov vysielania, t. j. tvorby a realizácie programov, z dôvodov spoločenského a kultúrneho charakteru, ktoré sú uvedené v jedenástom odôvodnení smernice 92/50 a konkrétnejšie v odôvodnení č. 25 smernice 2004/18, v dôsledku ktorých by nebolo vhodné uplatniť pravidlá verejného obstarávania.

63

Toto ustanovenie, ako uviedol generálny advokát v bode 80 svojich návrhov, odráža to isté znepokojenie, ktoré je stanovené v nemeckej Ústave, t. j. záruka nezávislého a nestranného plnenia poslania verejnej služby verejnoprávnymi prevádzkovateľmi vysielania.

64

Predmetné ustanovenie predstavuje výnimku z hlavného cieľa pravidiel Spoločenstva v oblasti verejného obstarávania, ktorý je uvedený v bode 39 tohto rozsudku, t. j. voľný pohyb služieb a otvorenie sa čo najširšej hospodárskej súťaži, a preto musí byť vykladané reštriktívne. Z tohto dôvodu sú z pôsobnosti smernice 92/50 vylúčené verejné zákazky týkajúce sa služieb uvedených v článku 1 písm. a) bode iv) tejto smernice. Naopak, na verejné zákazky na služby, ktoré nesúvisia s činnosťou potrebnou na plnenie poslania verejnej služby týchto verejnoprávnych prevádzkovateľov vysielania v pravom zmysle slova, sa vzťahujú pravidlá Spoločenstva.

65

Tento názor je potvrdený vyššie uvedeným odôvodnením č. 25 smernice 2004/18, kde sa v predposlednej vete informatívne uvádza, že výnimka z uplatňovania tejto smernice by sa nemala vzťahovať na dodávku technického vybavenia potrebného na produkciu, koprodukciu a vysielanie programov.

66

V každom prípade treba spresniť, že tieto úvahy sa uplatňujú iba vtedy, ak v konkrétnom prípade ide o verejné obstarávanie organizáciou považovanou za „verejného obstarávateľa“ v zmysle článku 1 písm. b) smernice 92/50.

67

Na tretiu položenú otázku treba teda odpovedať, že článok 1 písm. a) bod iv) smernice 92/50 sa má vykladať v tom zmysle, že na základe tohto ustanovenia sú z pôsobnosti tejto smernice vylúčené len v ňom uvedené verejné zákazky na služby.

68

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: