ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

zo 17. septembra 2002 (*)

„Voľný pohyb osôb – Migrujúci pracovník – Právo na pobyt členov rodiny migrujúceho pracovníka – Právo detí študovať v hostiteľskom členskom štáte – Články 10 a 12 nariadenia (EHS) č. 1612/68 – Občianstvo Európskej únie – Právo na pobyt – Smernica 90/364/EHS – Obmedzenia a podmienky“

Vo veci C‑413/99,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 234 ES, ktorým Immigration Appeal Tribunal (Spojené kráľovstvo) navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi

Baumbast,

R

a

Secretary of State for the Home Department

Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade článku 18 ES a článku 12 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 15),

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr P. Jann, F. Macken (spravodajkyňa), N. Colneric a S. von Bahr, sudcovia C. Gulmann, D. A. O. Edward, A. La Pergola, J.-P. Puissochet, M. Wathelet, V. Skouris, J. N. Cunha Rodrigues a C. W. A. Timmermans,

generálny advokát: L. A. Geelhoed,

tajomník: L. Hewlett, referentka,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–        pán a pani Baumbast, Maria Fernanda Sarmiento a Idanella Baumbast, v zastúpení: N. Blake a L. Fransman, QC, ktorých splnomocnila M. Davidson, solicitor, a R, v zastúpení: N. Blake a S. Harrison, barrister, ktorých splnomocnil B. Andonian, solicitor,

–        vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: J. E. Collins, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci P. Saini, barrister,

–        nemecká vláda, v zastúpení: W.-D. Plessing a B. Muttelsee-Schön, splnomocnení zástupcovia,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: N. Yerrell a C. O’Reilly, splnomocnené zástupkyne,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli pán a pani Baumbast, Maria Fernanda Sarmiento a Idanella Baumbast, R, vláda Spojeného kráľovstva a Komisia na pojednávaní 6. marca 2001,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 5. júla 2001,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Uznesením z 28. mája 1999, doručeným Súdnemu dvoru 28. októbra 1999, Immigration Appel Tribunal položil Súdnemu dvoru podľa článku 234 ES štyri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu článku 18 ES a článku 12 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 15).

2        Tieto otázky boli položené v rámci sporu na jednej strane medzi v prvom rade pani a pánom Baumbast, slečnou Maria Fernanda Sarmieto a slečnou Idanella Baumbast (ďalej len „rodina Baumbast“), v druhom rade R a na druhej strane Secretary of State for the Home Department (ďalej len „Secretary of State“), ktorý im odmietol udeliť povolenie na neobmedzený pobyt na území Spojeného kráľovstva.

 Právny rámec

 Právo Spoločenstva

3        Podľa článku 17 ES:

„1.      Týmto sa ustanovuje občianstvo únie. Občanom únie je každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu. Občianstvo únie nenahrádza, ale dopĺňa štátnu príslušnosť jednotlivca.

2.      Občania únie používajú práva poskytované touto zmluvou a vzťahujú sa na nich povinnosti, ktoré im táto zmluva ukladá.“

4        Článok 18 ods. 1 ES stanovuje, že každý občan Únie má právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov, pričom podlieha obmedzeniam a podmienkam ustanoveným v Zmluve ES a v opatreniach prijatých na ich vykonanie.

5        Články 10 až 12 nariadenia č. 1612/68 sú formulované takto:

„Článok 10

1. Spolu s pracovníkom, ktorý je štátnym príslušníkom jedného členského štátu a je zamestnaný na území iného členského štátu, majú bez ohľadu na svoju štátnu príslušnosť právo usadiť sa:

a)      jeho manželka/jej manžel a [ich – neoficiálny preklad] potomkovia, ak majú menej ako 21 rokov alebo sú závislými osobami;

b)      závislí príbuzní pracovníka/pracovníčky a jeho manželky/manžela vo vzostupnej línii.

2. Členské štáty uľahčia prijatie každého rodinného príslušníka, ktorý nepodlieha ustanoveniam odseku 1, ak je závislou osobou vyššie uvedeného pracovníka alebo ak s ním žije v spoločnej domácnosti v štáte, odkiaľ prišiel.

3. Na účely odsekov 1 a 2 musí mať pracovník pre svoju rodinu k dispozícii také ubytovanie, aké zodpovedá bežným požiadavkám vlastných pracovníkov v regióne, kde je zamestnaný; toto ustanovenie však nesmie viesť k diskriminácii medzi vlastnými pracovníkmi a pracovníkmi z ostatných členských štátov.

Článok 11

Ak štátny príslušník členského štátu vykonáva zamestnanie alebo samostatnú zárobkovú činnosť na území iného členského štátu, jeho manželka/jej manžel a jeho deti mladšie ako 21 rokov alebo od neho závislé majú právo na prístup k zamestnaniu na celom území toho istého štátu a to aj vtedy, keď nie sú štátnymi

príslušníkmi ani jedného z členských štátov.

Článok 12

Deti štátneho príslušníka členského štátu, ktorý je alebo bol zamestnaný na území iného členského štátu, sa prijímajú na všeobecnovzdelávacie, učňovské a odborné štúdium v tomto štáte za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu, ak tieto deti majú bydlisko na jeho území.

Členské štáty podporia všetky snahy, aby týmto deťom umožnili navštevovať uvedené štúdium za čo najlepších podmienok.“

6        Podľa článku 1 ods. 1 prvého pododseku smernice Rady 90/364/EHS z 28. júna 1990 o práve pobytu (Ú. v. ES L 180, s. 26; Mim. vyd. 20/001 s. 3) členské štáty udelia právo na pobyt štátnym príslušníkom členských štátov, ktorým nevzniklo toto právo na základe iných ustanovení právnych predpisov Spoločenstva, ako aj ich rodinným príslušníkom, ako ich definuje článok 1 ods. 2 tejto smernice, pod podmienkou, že majú pre seba i pre svojich rodinných príslušníkov uzavreté zdravotné poistenie voči všetkým rizikám v hostiteľskom členskom štáte a majú dostatočné finančné prostriedky, aby sa v priebehu svojho pobytu nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu.

7        Článok 1 ods. 1 druhý pododsek smernice 90/364 ustanovuje, že prostriedky uvedené v prvom pododseku tohto odseku sa považujú za dostačujúce, ak sú vyššie ako úroveň prostriedkov, pod ktorou hostiteľský členský štát môže poskytovať sociálnu pomoc svojim štátnym príslušníkom, so zreteľom na osobné pomery uchádzača a prípadne na osobné pomery osôb prijatých v súlade s článkom 1 ods. 2 tejto smernice.

8        Článok 1 ods. 1 tretí pododsek smernice 90/364 stanovuje, že ak sa nemôže uplatňovať druhý pododsek tohto odseku, prostriedky uchádzača sa považujú za dostačujúce, ak sú vyššie ako minimálne dávky sociálneho zabezpečenia, ktoré vypláca hostiteľský členský štát.

9        Podľa článku 1 ods. 2 smernice 90/364:

„Právo usadiť sa v inom členskom štáte spolu s držiteľom práva pobytu [právo na pobyt – neoficiálny preklad] majú bez ohľadu na štátnu príslušnosť tieto osoby:

a)      manžel alebo manželka a ich nezaopatrené deti;

b)      príbuzní držiteľa práva a jeho manžela či manželky v vzostupnej línii, ktorí sú od neho závislí.“

10      Článok 3 smernice 90/364 stanovuje, že právo na pobyt trvá, pokiaľ oprávnené osoby spĺňajú podmienky stanovené v článku 1 tejto smernice.

 Vnútroštátna právna úprava

11      Článok 7 ods. 1 Immigration Act 1988 (zákon z roku 1988 o imigrácii) stanovuje:

„Osoba nepožiada podľa [Immigration Act 1971] o povolenie na vstup alebo na pobyt v Spojenom kráľovstve, ak je na to oprávnená na základe práva Spoločenstva, na ktoré sa môže priamo odvolať, alebo na základe akéhokoľvek ustanovenia prijatého na základe článku 2 ods. 2 European Communities Act 1972 [zákon z roku 1972 o Európskych spoločenstvách].“

12      Článok 3 Immigration [European Economic Area] Order 1994 (nariadenie z roku 1994 o imigrácii z Európskeho hospodárskeho priestoru, 1994 SI 1895, ďalej len „EEA Order“) stanovuje všeobecný princíp, že štátni príslušníci štátu, ktorý je zmluvnou stranou Zmluvy o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3, ďalej len „zmluva o EHP“), a ich rodinní príslušníci musia byť prijatí do Spojeného kráľovstva na základe predloženia platného vnútroštátneho preukazu totožnosti alebo pasu.

13      Podľa článku 4 ods. 1 EEA Order má „kvalifikovaná osoba“ právo na pobyt v Spojenom kráľovstve dovtedy, kým si zachovala tento status. Toto právo bolo článkom 4 ods. 2 EEA Order rozšírené aj na jej rodinných príslušníkov vrátane manžela/manželky.

14      Podľa článku 6 EEA Order je za „kvalifikovanú osobu“ považovaný inter alia štátny príslušník štátu, ktorý je zmluvnou stranou zmluvy o EHP, ktorý vykonáva v Spojenom kráľovstve činnosť pracovníka.

15      Článok 255 United Kingdom Immigration Rules (House of Commons Paper 395) (imigračné pravidlá prijaté parlamentom Spojeného kráľovstva v roku 1994, ďalej len „Immigration Rules“) stanovuje:

„Štátnemu príslušníkovi EHP (inému ako študentovi) alebo rodinnému príslušníkovi takejto osoby, ktorý dostal povolenie na pobyt alebo iný doklad umožňujúci pobyt platný päť rokov a ktorý mal v súlade s ustanoveniami EEA Order 1994 pobyt v Spojenom kráľovstve počas štyroch rokov a naďalej sa tam zdržiava, možno na jeho žiadosť vyznačiť v jeho povolení na pobyt alebo prípadne v inom doklade umožňujúcom pobyt zmienku o tom, že má povolenie na neobmedzený pobyt na území Spojeného kráľovstva.“

 Spory vo veci samej

 Vec Baumbast

16      Pani Baumbast, kolumbijská štátna príslušníčka, sa v máji 1990 vydala v Spojenom kráľovstve za pána Baumbast, nemeckého štátneho príslušníka. Do ich rodiny patria dve dcéry, staršia Maria Fernanda Sarmiento, biologická dcéra pani Baumbast, kolumbijská štátna príslušníčka, a mladšia Idanella Baumbast, ktorá má dvojitú štátnu príslušnosť – nemeckú a kolumbijskú.

17      Z uznesenia – rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že účastníci konania vo veci samej sa dohodli, že pokiaľ ide o otázky práva Spoločenstva, Maria Fernanda Sarmieno sa považuje za člena rodiny Baumbast. Preto je v uznesení o postúpení uvedená ako jedno z dvoch detí tejto rodiny.

18      V júni 1990 boli členom rodiny Baumbast udelené povolenia na pobyt platné päť rokov. V období medzi rokmi 1990 a 1993 pán Baumbast vykonával zárobkovú činnosť v Spojenom kráľovstve, najprv ako zamestnanec a potom ako riadiaci pracovník podniku. Po tom, ako však bol vyhlásený konkurz na jeho podnik a pán Baumbast nemohol nájsť dostatočne dobre platenú prácu v Spojenom kráľovstve, od roku 1993 bol zamestnancom nemeckých spoločností prevádzkujúcich podnikateľskú činnosť v Číne a v Lesothe. Hoci pán Baumbast odvtedy pravidelne hľadal prácu v Spojenom kráľovstve, v čase vydania uznesenia vnútroštátnym súdom sa jeho profesijná situácia nezmenila.

19      Počas rozhodujúceho obdobia pán a pani Baumbast vlastnili v Spojenom kráľovstve dom a ich dcéry tam študovali. Nedostávali žiadne sociálne dávky, a keďže mali komplexné zdravotné poistenie v Nemecku, dochádzali tam, pokiaľ potrebovali lekársku starostlivosť.

20      V máji 1995 pani Baumbast požiadala o povolenie na neobmedzený pobyt („indefinite leave to remain“) v Spojenom kráľovstve pre seba a pre ostatných členov svojej rodiny. V januári 1996 Secretary of the State odmietol obnoviť povolenie na pobyt pána Baumbast a doklady umožňujúce pobyt pani Baumbast a jej detí.

21      Dňa 12. januára 1998 bolo voči tomuto zamietnutiu podané odvolanie na Immigration Adjudicator (Spojené kráľovstvo). Ten usúdil, že pán Baumbast nebol ani pracovníkom, ani osobou, ktorá by mala všeobecné právo na pobyt v zmysle smernice 90/364. Pokiaľ ide o deti, Immigration Adjudicator rozhodol, že tie požívajú samostatné právo na pobyt podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68. Navyše rozhodol, že pani Baumbast požívala právo na pobyt počas obdobia zodpovedajúceho tomu, počas ktorého jej deti budú uplatňovať svoje práva podľa článku 12 uvedeného nariadenia. Podľa Immigration Adjudicator práva pani Baumbast vyplývajú z povinnosti členských štátov, zakotvenej v uvedenom ustanovení, podporiť všetky snahy, aby tieto deti mohli študovať v hostiteľskom členskom štáte za čo najlepších podmienok.

22      Pán Baumbast sa odvolal na Immigration Appeal Tribunal voči rozhodnutiu Immigration Adjudicator, pokiaľ ide o jeho osobu. Secretary of State podal tiež odvolanie proti rozhodnutiu Immigration Adjudicator, a to pokiaľ ide o pani Baumbast a jej dve deti.

 Vec R

23      R, americkej štátnej príslušníčke, sa narodili v manželstve s francúzskym štátnym príslušníkom dve deti s dvojitým štátnym občianstvom – francúzskym a americkým. V roku 1990 sa presťahovala do Spojeného kráľovstva ako manželka príslušníka Spoločenstva požívajúca práva priznané Zmluvou ES a bolo jej vydané povolenie na pobyt v Spojenom kráľovstve do októbra 1995.

24      Manželstvo R a jej prvého manžela bolo zrušené rozvodom v septembri 1992, ale v tom čase Secretary of State neprijal žiadne opatrenia, ktoré by ovplyvnili imigračný status pani R, ktorá naďalej žila v Spojenom kráľovstve. Podmienky rozvodu stanovovali, že deti mali zostať so svojou matkou v Anglicku a Walese na obdobie aspoň piatich rokov od dátumu rozvodu alebo do iného času dohodnutého rodičmi. Po rozvode sa deti pravidelne stretávali s otcom, ktorý naďalej býva a pracuje v Spojenom kráľovstve a ktorý spoločne s ich matkou vykonáva rodičovské práva tak z citového, ako aj finančného hľadiska.

25      Zo spisu vedeného v konaní o veci samej tiež vyplýva, že R počas svojho pobytu v Spojenom kráľovstve kúpila dom a založila si ako interiérová dizajnérka architektonickú kanceláriu, do ktorej investovala značnú sumu peňazí. V roku 1997 sa znova vydala za štátneho príslušníka Spojeného kráľovstva.

26      V októbri 1995 bola podľa vnútroštátneho práva podaná žiadosť o povolenie na neobmedzený pobyt v Spojenom kráľovstve v mene a v prospech R a jej dvoch dcér. Dňa 3. decembra 1996 bolo deťom udelené povolenie na neobmedzený pobyt v Spojenom kráľovstve ako rodinným príslušníkom migrujúceho pracovníka. Žiadosť pani R. však bola zamietnutá, pretože Secretary of State nenadobudol presvedčenie, že rodinná situácia bola natoľko výnimočná, že by odôvodnila výkon jeho diskrečnej právomoci. Podľa jeho názoru boli deti dosť mladé na to, aby sa prispôsobili životu v Spojených štátoch, ak by tam mali odísť spolu so svojou matkou.

27      Jedna z otázok položených v rámci konania o žalobe proti rozhodnutiu Secretary of State o odmietnutí udeliť R povolenie na neobmedzený pobyt, podanej na Immigration Adjudicator, znela, či toto odmietnutie mohlo spôsobiť ujmu právam detí vyplývajúcim z práva Spoločenstva, ktorými sú právo na výchovu a pobyt v Spojenom kráľovstve a aj právo na rodinný život. Immigration Adjudicator zamietol túto žalobu rozhodnutím, voči ktorému sa R odvolala na Immigration Appeal Tribunal.

 Prejudiciálne otázky

28      Immigration Appeal Tribunal vzhľadom na to, že spory, ktoré prejednával, si vyžadovali výklad článku 18 ES a nariadenia č. 1612/68, rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„Otázky spoločné pre obidve právne veci

1.      a)     Majú deti občana Európskej Únie, ktoré sú samy takýmito občanmi a ktoré sa usadili v členskom štáte počas základnej školskej dochádzky v čase, keď ich otec (alebo rodič) vykonával svoje právo na pobyt ako pracovník v tomto členskom štáte, ktorého nie je štátnym príslušníkom („hostiteľský členský štát“), právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte, aby v ňom mohli vykonávať všeobecné vzdelávanie v súlade s článkom 12 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68?

b)      Pokiaľ by sa odpoveď na predchádzajúcu otázku mohla líšiť v závislosti od toho, či:

i)      sú ich rodičia rozvedení;

ii)      iba jeden z rodičov je občanom Európskej Únie a tento rodič prestal byť pracovníkom v hostiteľskej krajine;

iii)      deti samotné nie sú občanmi Európskej Únie,

aké kritériá majú uplatňovať vnútroštátne orgány?

2.      Pokiaľ majú deti právo ma pobyt v hostiteľskom členskom štáte na účel vykonávania všeobecného vzdelávania v súlade s článkom 12 nariadenia Rady č. 1612/68, musí sa povinnosť hostiteľského členského štátu podporiť ‚všetky snahy, aby týmto deťom umožnili navštevovať uvedené štúdium za čo najlepších podmienok‘, vykladať tak, že rodič, ktorý skutočne zabezpečuje starostlivosť o deti (‚primary carer‘), má právo na spoločný pobyt s nimi na účel uľahčenia výkonu takéhoto práva, a to bez ohľadu na to, či je alebo nie je občanom Únie, a bez ohľadu na to, že:

i)      ich rodičia sú rozvedení alebo

ii)      ich otec, ktorý je občanom Európskej Únie, prestal byť pracovníkom v hostiteľskom členskom štáte?

Otázky týkajúce sa výlučne veci Baumbast

3.      a)     Vzhľadom na skutkové okolnosti veci Baumbast, má tento pán ako občan Európskej Únie priamo vykonateľné právo na pobyt v inom členskom štáte v súlade s článkom 18 ES (predtým článok 8A) v prípade, že už nepožíva právo na pobyt ako pracovník podľa článku 39 ES (predtým článok 48) a nemá právo na pobyt v hostiteľskej krajine podľa žiadneho iného ustanovenia práva Spoločenstva?

b)      Ak bude odpoveď kladná, majú následne jeho žena a deti odvodené právo na pobyt na prácu a ostatné práva?

c)      Ak bude odpoveď pozitívna, majú toto právo na základe článkov 11 a 12 nariadenia č. 1612/68 alebo na základe iného ustanovenia práva Spoločenstva (ak áno, akého)?

4.      a)     Pokiaľ by odpoveď na predchádzajúcu otázku znela v neprospech občana Únie, zostávajú rodinným príslušníkom tejto osoby odvodené práva, ktoré pôvodne nadobudli pri usadení sa v Spojenom kráľovstve spolu s pracovníkom?

b)      V prípade kladnej odpovede, za akých podmienok?“

 O prípustnosti prvých dvoch prejudiciálnych otázok

29      Na úvod treba uviesť, že podľa pripomienok predložených Súdnemu dvoru bolo medzi začatím konania vo veci samej a podaním návrhu na začatie prejudiciálneho konania udelené povolenie na neobmedzený pobyt v Spojenom kráľovstve ako pani Baumbast a jej dvom deťom, tak aj R. V prípade R bolo povolenie udelené pravdepodobne v dôsledku jej sobáša so štátnym príslušníkom Spojeného kráľovstva, hoci vnútroštátny súdny orgán z tohto hľadiska neposkytol žiadne upresnenie. Jediným, kto nedostal povolenie na neobmedzený pobyt, je teda pán Baumbast.

30      Za týchto okolností je preto potrebné skúmať, či sú prvé dve prejudiciálne otázky, ktoré podal vnútroštátny súd, prípustné.

31      Konanie upravené v článku 234 ES je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdnymi orgánmi, prostredníctvom ktorých im Súdny dvor poskytuje podklady pre výklad práva Spoločenstva, ktoré sú potrebné na rozhodnutie vo veciach, ktoré prejednávajú (pozri rozsudok z 8. novembra 1990, Gmurzynska-Bscher, C‑231/89, Zb. s. I‑4003, bod 18).

32      Je preto úlohou vnútroštátnych súdnych orgánov prejednávajúcich vec a zodpovedných za rozsudok, ktorý má byť v danej veci vydaný, aby posúdili so zreteľom na osobitosti každého prípadu jednak potrebu rozhodnutia o prejudiciálnej otázke na vydanie ich rozsudku, jednak význam otázok, ktoré kladú Súdnemu dvoru. Z toho vyplýva, že pokiaľ sa otázky položené vnútroštátnymi súdnymi orgánmi týkajú výkladu ustanovenia práva Spoločenstva, Súdny dvor je v zásade povinný o nich rozhodnúť (pozri najmä rozsudok Gmurzynska-Bscher, už citovaný, body 19 a 20).

33      Takto v rámci rozdelenia súdnych právomocí medzi vnútroštátne súdne orgány a Súdny dvor, uvedených v článku 234 ES, Súdny dvor vydáva prejudiciálne rozhodnutie v zásade bez toho, aby musel skúmať okolnosti, ktoré viedli vnútroštátne súdne orgány k tomu, aby položili otázky a aby sa rozhodli pre uplatnenie ustanovenia práva Spoločenstva, o ktorého výklad Súdny dvor požiadali (pozri rozsudok Gmurzynska-Bscher, už citovaný, bod 22).

34      Inak by tomu bolo len vtedy, ak by sa buď ukázalo, že konanie podľa článku 234 ES bolo zneužité a že v skutočnosti bolo jeho cieľom priviesť Súdny dvor k rozhodnutiu bez toho, žeby existoval skutočný spor, alebo ak by bolo zrejmé, že ustanovenia práva Spoločenstva, predložené Súdnemu dvoru na výklad, sa v okolnostiach daného prípadu nemôžu priamo ani nepriamo uplatniť (pozri v tomto zmysle rozsudky Gmurzynska-Bscher, už citovaný, bod 23, a zo 17. júla 1997, Giloy, C‑130/95, Zb. s. I‑4291, bod 22).

35      Zaiste, pani Baumbast a jej deťom bolo povolenie na neobmedzený pobyt v Spojenom kráľovstve udelené 23. júna 1998, a teda pred rozhodnutím vnútroštátneho súdu z 28. mája 1999, a takéto povolenie bolo udelené aj R neskôr v neupresnenom dni.

36      Z pripomienok uvedených na pojednávaní však vyplýva, že tieto povolenia boli udelené na základe ustanovení britského práva a že otázka práv priznaných právom Spoločenstva dotknutým osobám nebola vyriešená.

37      Je tiež namieste uviesť, že tieto otázky boli položené v rámci skutočného sporu a vnútroštátny súdny orgán poskytol Súdnemu dvoru výklad jeho skutkového a právneho rámca, ako i dôvodov, ktoré ho viedli k názoru, že odpoveď na tieto otázky je pre jeho rozhodnutie potrebná.

38      Z uvedeného vyplýva, že prvé dve otázky položené vnútroštátnym súdnym orgánom sú prípustné.

 O prvej otázke

39      Prvou otázkou sa vnútroštátny súdny orgán v podstate pýta, či deti občana Európskej únie, ktoré sa usadili v členskom štáte v čase, keď ich rodič vykonával svoje právo na pobyt ako migrujúci pracovník v tomto členskom štáte, majú v ňom právo na pobyt, aby sa v ňom mohli všeobecne vzdelávať v súlade s článkom 12 nariadenia č. 1612/68. Ďalej sa pýta, či sú tieto práva dotknuté skutočnosťou, že rodičia sa medzičasom rozviedli, že iba jeden rodič je občanom Únie a tento rodič prestal byť migrujúcim pracovníkom v hostiteľskom členskom štáte, alebo že deti samy nie sú občanmi Únie.

 Pripomienky predložené Súdnemu dvoru

40      Hoci R a rodina Baumbast uznávajú, že právo na pobyt a právo byť prijatý do výchovno-vzdelávacieho systému v hostiteľskom členskom štáte podľa článkov 10 a 12 nariadenia č. 1612/68 nie sú neobmedzené, tvrdia, že v prípadoch vo veci samej boli splnené podmienky stanovené na požívanie práv podľa článku 12 uvedeného nariadenia. Vo veci R totižto nie je žiadny dôvod na úvahu, že deti prestali byť členmi rodiny svojho otca, ktorý naďalej pracuje v hostiteľskom členskom štáte. Vo veci Baumbast je jediným podkladom úvahy, že deti prestali spĺňať podmienky článku 12 uvedeného nariadenia, tá skutočnosť, že ich otec už v uvedenom štáte nepracuje. V súlade s rozsudkom z 15. marca 1989, Echternach a Moritz (389/87 a 390/87, Zb. s. 723), však táto okolnosť nemá žiadny vplyv na zachovanie ich práv.

41      Vláda Spojeného kráľovstva a nemecká vláda taktiež tvrdia, že práva, ktoré vyplývajú dieťaťu migrujúceho pracovníka z článku 12 nariadenia č. 1612/68, v zásade pretrvávajú, i keď rodičia opustia hostiteľský členský štát.

42      Nemecká vláda však uvádza, že v súlade s už citovaným rozsudkom Echternach a Moritz článok 12 nariadenia č. 1612/68 priznáva dieťaťu samostatné právo na pobyt len vtedy, ak jeho vzdelávanie nemôže pokračovať v pôvodnom členskom štáte.

43      Pokiaľ ide osobitne o vec R, vláda Spojeného kráľovstva tvrdí, že deti R požívajú právo na pobyt v Spojenom kráľovstve podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68 na základe toho, že hoci sú R a ich otec rozvedení, otec naďalej vykonáva svoje práva migrujúceho pracovníka.

44      Pokiaľ ide o vec R, Komisia zdôrazňuje, že hoci sú rodičia rozvedení, dovtedy, kým si jeden z nich zachováva status migrujúceho pracovníka v hostiteľskom členskom štáte, požívajú deti právo na pobyt podľa článku 10 nariadenia č. 1612/68 a právo na prístup k vzdelávaniu podľa článku 12 tohto nariadenia.

45      Pokiaľ ide o vec Baumbast, Komisia zdôrazňuje, že podľa už citovaného rozsudku Echternach a Moritz si dieťa migrujúceho pracovníka v prípade, že sa rodina dieťaťa vráti do pôvodného členského štátu a dieťa zostane v hostiteľskom členskom štáte, aby pokračovalo v štúdiu, ktoré by nemohlo vykonávať v pôvodnom členskom štáte, zachová status člena rodiny tohto pracovníka v zmysle naradenia č. 1612/68.

46      Komisia uvádza, že hoci boli skutkové okolnosti už citovaného rozsudku Echternach a Moritz osobitné v tom, že dieťa nemohlo pokračovať v štúdiu v pôvodnom členskom štáte, Súdny dvor si podľa nej osvojil široký výklad článku 12 nariadenia č. 1612/68. Situácia detí rodiny Baumbast nie je vôbec vzdialená tej z uvedeného rozsudku, a preto na prvý pohľad niet dôvodu na to, aby sa dospelo k inému výsledku. Komisia z toho vyvodzuje, že pokiaľ sa Súdny dvor bude pridŕžať výkladu, ktorý si osvojil v uvedenom rozsudku, deti z rodiny Baumbast môžu naďalej zostať v Spojenom kráľovstve, aby tam vykonávali svoje práva, ktoré zaručuje článok 12 nariadenia č. 1612/68.

 Posúdenie Súdnym dvorom

47      Na to, aby súd užitočne odpovedal na prvú otázku, je potrebné rozlíšiť medzi dvoma situáciami, ktoré sú podkladom otázky vnútroštátneho súdneho orgánu.

48      Na úvod treba pripomenúť, že článok 1 ods. 1 nariadenia č. 1612/68 týkajúci sa statusu migrujúceho pracovníka stanovuje, že každý štátny príslušník členského štátu má bez ohľadu na jeho bydlisko právo na prístup k zamestnaniu a na jeho výkon na území iného členského štátu.

49      Po prvé, pokiaľ ide o vec Baumbast, zo spisu vyplýva, že táto vec je odlišná od veci R v tom, že pán Baumbast, nemecký štátny príslušník, ktorý vykonával činnosť ako zamestnanec i ako samostatne zárobkovo činná osoba v Spojenom kráľovstve niekoľko rokov a naďalej tam má pobyt, už v Spojenom kráľovstve nepracuje. Za týchto okolností sa vnútroštátny súdny orgán pýta, či môžu jeho deti pokračovať vo vzdelávaní v Spojenom kráľovstve podľa ustanovenia článku 12 nariadenia č. 1612/68.

50      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že cieľ nariadenia č. 1612/68, ktorým je najmä voľný pohyb pracovníkov, vyžaduje na zaručenie tejto slobody v súlade so zásadami slobody a dôstojnosti čo najlepšie podmienky začlenenia rodiny pracovníka Spoločenstva do spoločnosti v hostiteľskom členskom štáte (pozri rozsudok z 13. novembra 1990, di Leo, C‑308/89, Zb. s. I‑4185, bod 13).

51      Ako Súdny dvor uviedol v bode 21 už citovaného rozsudku Echternach a Moritz, na to, aby mohlo dôjsť k takémuto začleneniu, musí mať dieťa pracovníka Spoločenstva možnosť vzdelávať sa v škole a vykonávať ďalšie vzdelávanie v hostiteľskom členskom štáte, ako je to výslovne uvedené v článku 12 nariadenia č. 1612/68, aby mohlo toto štúdium úspešne ukončiť.

52      Za takých okolností, aké nastali vo veci Baumbast, by zabránenie dieťaťu občana Únie pokračovať v jeho vzdelávaní v hostiteľskom členskom štáte tým, že sa mu odmietne povolenie na pobyt, mohlo spôsobiť odradenie takéhoto občana od vykonávania jeho práva na voľný pohyb zakotveného v článku 39 ES, a mohlo by tak vytvoriť prekážku účinného výkonu slobody zaručenej Zmluvou ES.

53      Hoci Súdny dvor uviedol v už citovanom rozsudku Echternach a Moritz, že dotknuté dieťa nemohlo po návrate svojho otca do jeho pôvodného členského štátu pokračovať vo svojom štúdiu v tomto štáte kvôli chýbajúcej koordinácii diplomov, rovnako je pravdou i to, že cieľom úvahy Súdneho dvora bolo hlavne zabezpečiť, aby v súlade s cieľom začleniť členov rodiny migrujúcich pracovníkov, ktorý je uvedený v nariadení č. 1612/68, sa mohlo dieťa jedného z takýchto pracovníkov vzdelávať v škole a vykonávať ďalšie vzdelávanie v hostiteľskom členskom štáte za podmienok, ktoré nezakladajú diskrimináciu, aby tak mohlo toto štúdium úspešne ukončiť (pozri tiež rozsudok z 27. septembra 1988, Komisia/Belgicko, 42/87, Zb. s. 5445, bod 10).

54      Povoliť totiž deťom občana Únie, ktoré sú v takej situácii ako deti pána Baumbast, pokračovať v ich vzdelávaní v hostiteľskom členskom štáte len vtedy, ak by tak nemohli urobiť v pôvodnom členskom štáte, by bolo v rozpore nielen so znením článku 12 nariadenia č. 1612/68, ktoré stanovuje právo detí štátneho príslušníka členského štátu, „ktorý je alebo bol zamestnaný“ na území iného členského štátu, na vzdelanie, ale i s duchom tohto ustanovenia.

55      V dôsledku toho sa nemožno stotožniť so zužujúcim výkladom tohto ustanovenia, ktorý navrhuje nemecká vláda.

56      Pokiaľ ide o otázku, či môže skutočnosť, že deti samy nie sú občanmi Únie, ovplyvniť odpoveď na prvú otázku, stačí pripomenúť, že podľa článku 10 nariadenia č. 1612/68 sa na potomkov pracovníka Spoločenstva, ktorí majú menej ako 21 rokov alebo sú na ňom závislí, hľadí bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť ako na členov jeho rodiny a tí majú právo usadiť sa s týmto pracovníkom, a teda majú i právo na prijatie do školského systému v súlade s článkom 12 uvedeného nariadenia.

57      Ďalej právo „jeho manželky/manžela a ich potomkov, ak majú menej ako 21 rokov alebo sú na ňom závislí“, usadiť sa s migrujúcim pracovníkom musí byť vykladané tak, že ho požívajú ako potomkovia tohto pracovníka, tak aj potomkovia jeho manželky/manžela. Zužujúci výklad tohto ustanovenia v tom zmysle, že len spoločné deti migrujúceho pracovníka a jeho manželky majú právo usadiť sa s nimi, by totižto bolo v rozpore s vyššie uvedeným cieľom nariadenia č. 1612/68.

58      Po druhé, pokiaľ ide o vec R, dotknuté deti ako členovia rodiny pracovníka, ktorý je štátnym príslušníkom jedného členského štátu a ktorý je zamestnaný na území iného členského štátu, majú právo na pobyt a právo študovať podľa článkov 10 a 12 nariadenia č. 1612/68.

59      Ako vyplýva z bodu 50 tohto rozsudku, uvedené ustanovenia totižto sledujú uľahčenie začlenenia migrujúceho pracovníka a jeho rodiny v hostiteľskom členskom štáte, aby dosiahol cieľ nariadenia č. 1612/68, to znamená voľný pohyb pracovníkov v súlade so zásadami slobody a dôstojnosti.

60      Aj keď sa však R a jej prvý manžel medzičasom rozviedli, zo spisu je zrejmé, že ten naďalej vykonáva zárobkovú činnosť ako zamestnanec v Spojenom kráľovstve, a preto požíva status pracovníka, štátneho príslušníka jedného členského štátu zamestnaného na území iného členského štátu, v zmysle článkov 1 a 10 nariadenia č. 1612/68.

61      Za týchto okolností z ustanovení nariadenia č. 1612/68, najmä z jeho článkov 10 a 12, jasne vyplýva, že deti prvého manžela R naďalej požívajú právo pobytu v hostiteľskom členskom štáte, ako i právo študovať za rovnakých podmienok, ako štátni príslušníci tohto štátu.

62      Skutočnosť, že deti prvého manžela R s ním nebývajú trvalo, nemá vplyv na práva, ktoré im vyplývajú z článkov 10 a 12 nariadenia č. 1612/68. Článok 10 uvedeného nariadenia tým, že zakotvuje právo rodinného príslušníka migrujúceho pracovníka usadiť sa s ním, nevyžaduje, aby dotknutý rodinný príslušník tu trvalo žil s pracovníkom, ale len to, aby mal pracovník pre svoju rodinu k dispozícii také ubytovanie, aké zodpovedá bežným požiadavkám, ako je to zrejmé z článku 10 ods. 3 (pozri rozsudok z 13. februára 1985, Diatta, 267/83, Zb. s. 567, bod 18).

63      Vzhľadom na predchádzajúce treba na prvú otázku odpovedať tak, že deti občana Európskej únie, ktoré sa usadili v členskom štáte v čase, keď ich rodič vykonával svoje právo pobytu ako migrujúci pracovník v tomto členskom štáte, v ňom majú právo na pobyt, aby sa v ňom mohli všeobecne vzdelávať v súlade s článkom 12 nariadenia č. 1612/68. Skutočnosť, že rodičia dotknutých detí sa medzičasom rozviedli, skutočnosť, že iba jeden rodič je občanom Únie a tento rodič prestal byť migrujúcim pracovníkom v hostiteľskom členskom štáte, alebo skutočnosť, že deti samy nie sú občanmi Únie, nemajú v tejto súvislosti žiadny význam.

 O druhej otázke

64      Druhou otázkou sa vnútroštátny súdny orgán v podstate pýta, či v prípade, keď majú deti právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte na účely všeobecného vzdelávania v súlade s článkom 12 nariadenia č. 1612/68, musí byť toto ustanovenie vykladané tak, že umožňuje rodičovi, ktorý má deti v hlavnej starostlivosti, mať bez ohľadu na jeho štátnu príslušnosť spoločný pobyt s nimi na účel uľahčenia výkonu takéhoto práva, a to bez ohľadu na to, že rodičia sa medzičasom rozviedli, alebo na to, že rodič, ktorý je občanom Európskej únie, prestal byť migrujúcim pracovníkom v hostiteľskom členskom štáte.

 Pripomienky predložené Súdnemu dvoru

65      Podľa R a rodiny Baumbast sa musia ustanovenia práva Spoločenstva vykladať široko preto, aby boli práva, ktoré Spoločenstvo priznáva, účinné, najmä pokiaľ ide o tak základné právo, ako aj právo na rodinný život. Preto tvrdia, že v prípade neplnoletých detí, ktoré strávili celý život so svojou matkou a naďalej s ňou žijú, je odmietnutie udeliť jej právo na pobyt počas trvania vzdelávania detí zásahom do ich práv a ohrozuje ich výkon. Taktiež zdôrazňujú, že takéto odmietnutie je neprimeraným zásahom do rodinného života v rozpore s článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len EDĽP).

66      Vláda Spojeného kráľovstva a nemecká vláda, ako i Komisia navrhujú, aby Súdny dvor odpovedal na druhú otázku negatívne. Tvrdia, že z článku 12 nariadenia č. 1612/68 nemožno vyvodiť právo na pobyt v prospech rodičov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretej krajiny. Ich práva sú stanovené podmienkami, ktoré priamo upravujú výkon voľného pohybu. Po rozvode alebo po tom, čo manžel/manželka so štátnou príslušnosťou Spoločenstva ukončil/a svoju činnosť ako migrujúci pracovník v hostiteľskom členskom štáte, právo Spoločenstva nepriznáva manželke/manželovi so štátnou príslušnosťou tretej krajiny právo na pobyt odvodené z práva dieťaťa na vzdelanie.

67      Vláda Spojeného kráľovstva tvrdí, že v prípade, keď je hostiteľský členský štát povinný povoliť deťom mať na jeho štátnom území pobyt, aby sa mohli všeobecne vzdelávať v súlade s článkom 12 nariadenia č. 1612/68, sa jeho povinnosť podporiť všetky snahy, aby týmto deťom umožnil takto študovať za čo najlepších podmienok, nemá vykladať tak, že tento štát musí povoliť osobe, ktorá ich má v starostlivosti, mať pobyt spolu s nimi. Vláda Spojeného kráľovstva uvádza, že ak by sa preukázalo, že odmietnutie takéhoto práva pobytu by nedôvodne zasiahlo do rodinného života chráneného článkom 8 EDĽP, Home Office (Ministerstvo vnútra) môže rodičovi, ktorý má dieťa v starostlivosti, udeliť mimoriadne povolenie na pobyt ako výnimku z Immigration Rules.

 Posúdenie Súdnym dvorom

68      Na úvod treba v prvom rade poznamenať, že článok 12 nariadenia č. 1612/68 a práva, ktoré z neho vyplývajú, musia byť vykladané v kontexte štruktúry a účelu tohto nariadenia. Z jeho ustanovení ako celku je zrejmé, že Rada s cieľom uľahčiť pohyb rodinných príslušníkov pracovníkov po prvé zohľadnila, ako je z ľudského hľadiska pre pracovníka dôležité mať pri sebe celú svoju rodinu, a po druhé, ako je zo všetkých hľadísk dôležité začlenenie pracovníka a jeho rodiny do prijímajúceho členského štátu bez akéhokoľvek rozdielu v zaobchádzaní v porovnaní s vlastnými štátnymi príslušníkmi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. mája 1989, Komisia/Nemecko, 249/86, s. 1263, bod 11).

69      Ako to vyplýva z odpovede na prvú otázku, účelom článku 12 nariadenia č. 1612/68 je hlavne zabezpečiť, aby deti pracovníka, štátneho príslušníka Spoločenstva, mohli vykonávať, a prípadne i ukončiť, svoje úplné vzdelávanie v prijímajúcom členskom štáte, hoci tento pracovník prestal v uvedenom členskom štáte vykonávať zárobkovú činnosť ako zamestnanec.

70      V druhom rade je vhodné uviesť, že podľa judikatúry Súdneho dvora môžu práva rodinných príslušníkov pracovníka, štátneho príslušníka Spoločenstva, vyplývajúce z nariadenia č. 1612/68, práve tak ako status samotného pracovníka, za určitých okolností pretrvať i po tom, čo bol pracovnoprávny vzťah ukončený (pozri v tomto zmysle rozsudky Echternach a Moritz, už citovaný, bod 21, a z 12. mája 1998, Martínez-Sala, C‑85/96, Zb. s. I‑2691, bod 32).

71      Za okolností ako vo veci samej, keď deti požívajú podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68 právo pokračovať vo svojom vzdelávaní v hostiteľskom členskom štáte, hoci ich rodičom, ktorí ich majú v starostlivosti, hrozí strata ich práva na pobyt v jednom prípade v dôsledku rozvodu s migrujúcim pracovníkom a v druhom prípade v dôsledku skutočnosti, že rodič, ktorý bol zamestnancom v hostiteľskom členskom štáte ako migrujúci pracovník, tam prestal pracovať, je jasné, že ak sa takýmto rodičom odmietne právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte počas trvania vzdelávania detí, mohli by tým tieto deti byť zbavené práva, ktoré im priznáva právo Spoločenstva.

72      Ďalej v súlade s judikatúrou Súdneho dvora sa musí nariadenie č. 1612/68 vykladať so zreteľom na požiadavku rešpektovania rodinného života stanovenú v článku 8 EDĽP, keďže táto požiadavka je jedným zo základných práv, ktoré sú podľa ustálenej judikatúry právom Spoločenstva uznané (pozri rozsudok Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 10).

73      Právo vzdelávať sa za čo najlepších podmienok v hostiteľskom členskom štáte, priznané článkom 12 nariadenia č. 1612/68 dieťaťu migrujúceho pracovníka, má nutne za následok i to, že toto dieťa má právo byť sprevádzané osobou, ktorá ho má v hlavnej starostlivosti, a že teda táto osoba musí mať počas jeho štúdia možnosť mať spolu s ním pobyt v tomto členskom štáte. Odmietnutie udeliť povolenie na pobyt rodičovi, ktorý má v hlavnej starostlivosti dieťa uplatňujúce svoje právo vzdelávať sa v prijímajúcom členskom štáte, by porušilo toto právo.

74      Pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, že právo pobytu v prospech osoby, ktorá nie je dieťaťom migrujúceho pracovníka, nemôže byť z článku 12 nariadenia č. 1612/68 vyvodené, pretože mať tento status je podmienkou sine qua non akéhokoľvek práva podľa tohto ustanovenia, je vhodné pripomenúť, že vzhľadom na kontext a ciele nariadenia č. 1612/68 a zvlášť jeho článok 12 toto ustanovenie nemôže byť vykladané zužujúco (pozri v tomto zmysle rozsudok Diatta, už citovaný, bod 17) a za žiadnych okolností nesmie byť zbavené potrebného účinku.

75      Vzhľadom na predchádzajúce treba odpovedať na druhú otázku tak, že pokiaľ majú deti právo ma pobyt v hostiteľskom členskom štáte na účely všeobecného vzdelávania v súlade s článkom 12 nariadenia č. 1612/68, musí sa toto ustanovenie vykladať tak, že rodič, ktorý ma tieto deti v hlavnej starostlivosti, má právo na spoločný pobyt s nimi na účel uľahčenia výkonu takéhoto práva, a to bez ohľadu na jeho štátnu príslušnosť a bez ohľadu na to, že rodičia sa medzičasom rozviedli alebo že rodič, ktorý je občanom Európskej únie, prestal byť migrujúcim pracovníkom v hostiteľskom členskom štáte.

 O tretej otázke

76      Prvou časťou tretej otázky sa vnútroštátny súdny orgán v podstate pýta, či má občan Európskej únie, ktorý už nemá právo na pobyt ako migrujúci pracovník v hostiteľskom členskom štáte, právo na pobyt ako občan Európskej únie v tomto štáte prostredníctvom priameho uplatnenia článku 18 ods. 1 ES.

 Pripomienky predložené Súdnemu dvoru

77      Pán Baumbast tvrdí, že okolnosť, že na právo na voľný pobyt na území členských štátov podľa článku 18 ES sa vzťahujú obmedzenia a že toto právo je obsiahnuté v zmluve ES, nezbavuje toto právo priameho účinku. Toto ustanovenie by malo byť vykladané tak, že má za následok, že pán Baumbast naďalej požíva právo pobytu v Spojenom kráľovstve, aj keď pracuje mimo Európskej únie. Takéto uplatnenie článku 18 ES umožňuje vykonávanie práva voľného pohybu zakotveného v Zmluve ES na základe jednoduchého preukázania štátnej príslušnosti a pritom by bolo v súlade s už exitujúcou úpravou v tejto oblasti.

78      Vláda Spojeného kráľovstva a nemecká vláda sú toho názoru, že právo na pobyt nemôže byť priamo vyvodené z článku 18 ods. 1 ES. Obmedzenia a podmienky, na ktoré sa uvedený odsek odvoláva, ukazujú, že toto ustanovenie nebolo formulované ako autonómne.

79      Komisia, poukazujúc na politický a právny význam článku 18 ES, zdôrazňuje, že samotná formulácia tohto ustanovenia, a najmä jeho prvého odseku 1, poukazuje na jeho medze. Za súčasného stavu práva Spoločenstva je právo pohybu a pobytu, zakotvené v tomto článku, podmienené už existujúcimi normami primárneho i sekundárneho práva, ktoré definujú osoby, ktoré môžu požívať toto právo. Tieto práva sú stále spojené buď so zárobkovou činnosťou, alebo s dostatočnými finančnými prostriedkami. Keďže tretia prejudiciálna otázka vychádza z predpokladu, že pánovi Baumbast nevyplýva právo na pobyt v Spojenom kráľovstve zo žiadneho iného ustanovenia práva Spoločenstva, Komisia z toho vyvodzuje, že článok 18 ES mu za súčasného stavu práva Spoločenstva a za daných okolností nemôže byť nijako nápomocné.

 Posúdenie Súdnym dvorom

80      Podľa ustálenej judikatúry je právo príslušníkov jedného členského štátu vstúpiť na územie iného členského štátu a zdržiavať sa na ňom právom priznaným priamo Zmluvou ES alebo v závislosti od prípadu ustanoveniami prijatými na jej vykonanie (pozri najmä rozsudok z 8. marca 1976, Royer, 48/75, Zb. s. 497, bod 31).

81      Hoci predtým, než Zmluva o Európskej únii nadobudla účinnosť, Súdny dvor rozhodol, že právo na pobyt, priznané priamo Zmluvou ES, je podmienené tým, že dotknutá osoba vykonáva zárobkovú činnosť v zmysle článkov 48, 52 alebo 59 Zmluvy ES (zmenené, teraz články 39 ES, 43 ES a 49 ES) (pozri rozsudok z 5. februára 1991, Roux, C‑363/89, Zb. s. I‑273, bod 9), je pravdou to, že potom bolo zavedené do Zmluvy ES občianstvo Únie a článok 18 ods. 1 ES priznal každému občanovi právo voľného pohybu a pobytu na území členských štátov.

82      Podľa článku 17 ods. 1 ES je občanom Únie každá osoba, ktorá má príslušnosť niektorého členského štátu. Občianstvo Únie má byť základným statusom štátnych príslušníkov členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2001, Grzelczyk, C‑184/99, Zb. s. I‑6193, bod 31).

83      Ďalej Zmluva o Európskej únii nevyžaduje, aby občania Únie vykonávali zárobkovú činnosť buď ako zamestnanci, alebo samostatne zárobkovo činné osoby ako podmienku požívania práv stanovených v druhej časti Zmluvy ES o občianstve Únie. Navyše v texte tejto Zmluvy nie je nič také, z čoho by vyplynulo, že občania Únie, ktorí sa usadili v inom členskom štáte, aby tam vykonávali činnosť zamestnanca, sú po ukončení tejto činnosti zbavení práv, ktoré im Zmluva ES priznáva na základe tohto občianstva.

84      Pokiaľ ide zvlášť o právo na pobyt na území členských štátov podľa článku 18 ods. 1 ES, treba skonštatovať, že toto právo je priamo priznané každému občanovi Únie jasným a presným ustanovením Zmluvy ES. Pán Baumbast má právo odvolať sa na článok 18 ods. 1 ES na základe samotnej skutočnosti, že je štátnym príslušníkom členského štátu a následne občanom Únie.

85      Zaiste, toto právo občanov Únie na pobyt na území iného členského štátu sa priznáva s obmedzeniami a pod podmienkami, ktoré stanovuje Zmluva ES a iné predpisy prijaté na jej vykonanie.

86      Uplatňovanie obmedzení a podmienok výkonu uvedeného práva na pobyt, ktoré pripúšťa článok 18 ods. 1 ES, je však súdne preskúmateľné. Preto prípadné obmedzenia a podmienky týkajúce sa tohto práva nebránia tomu, aby ustanovenie článku 18 ods. 1 ES priznalo jednotlivcom práva, ktorých sa môžu domáhať na súde a ktoré sú vnútroštátne súdne orgány povinné chrániť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. decembra 1974, Van Duyn, 41/74, Zb. s. 1337, bod 7).

87      Pokiaľ ide o obmedzenia a podmienky vyplývajúce z ustanovení sekundárneho práva, článok 1 ods. 1 smernice 90/364 stanovuje, že členské štáty môžu vyžadovať od štátnych príslušníkov členského štátu, ktorí chcú požívať právo pobytu na ich území, aby mali pre seba i pre svojich rodinných príslušníkov uzavreté zdravotné poistenie pokrývajúce všetky riziká v hostiteľskom členskom štáte a dostatočné finančné prostriedky, aby sa počas svojho pobytu nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu.

88      Pokiaľ ide o uplatnenie týchto podmienok na účely veci Baumbast, stačí zdôrazniť, že zo spisu vyplýva, že pán Bumbast je zamestnancom nemeckej spoločnosti v tretích krajinách a že ani on, ani jeho rodina nevyužili systém sociálneho zabezpečenia v hostiteľskom členskom štáte. Za týchto okolností sa nepopiera, že pán Baumbast spĺňa podmienky týkajúce sa dostatočných zdrojov, predpísané smernicou 90/364.

89      Pokiaľ ide o podmienku zdravotného poistenia, zo spisu vyplýva, že pán Baumbast i jeho rodinní príslušníci majú uzatvorené komplexné zdravotné poistenie v Nemecku. Immigration Adjudicator pravdepodobne usúdil, že uvedené zdravotné poistenie nemohlo pokryť urgentnú liečbu poskytnutú v Spojenom kráľovstve. Určenie, či je uvedené tvrdenie správne vzhľadom na nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 149, s. 2; Mim. vyd. 05/001 s. 35), prislúcha vnútroštátnemu súdnemu orgánu. Zvlášť je potrebné odvolať sa na článok 19 ods. 1 písm. a) uvedeného nariadenia, ktoré zaručuje pracovníkovi – zamestnancovi alebo samostatne zárobkovo činnej osobe – s bydliskom na území iného členského štátu, ktorého stav si vyžaduje starostlivosť na území štátu jeho bydliska, aby mu boli poskytnuté vecné dávky poskytované na účet príslušného členského štátu od inštitúcie členského štátu miesta bydliska.

90      V každom prípade sa obmedzenia a podmienky, na ktoré sa odkazuje v článku 18 ES a ktoré sú uvedené v smernici 90/364, zakladajú na myšlienke, že výkon práva pobytu občanov Únie môže byť podriadený oprávneným záujmom členských štátov. Z tohto hľadiska treba pripomenúť, že podľa štvrtého odôvodnenia smernice 90/364 sa užívatelia práva na pobyt nesmú stať neprimeraným bremenom pre štátne financie hostiteľského členského štátu.

91      Uvedené obmedzenia a podmienky sa však musia uplatňovať v rámci hraníc stanovených právom Spoločenstva a v súlade so všeobecnými zásadami práva Spoločenstva, najmä so zásadou proporcionality. To znamená, že vnútroštátne opatrenia prijaté v tejto súvislosti musia byť primerané a potrebné na dosiahnutie sledovaného cieľa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. augusta 1993, Allué a i., C‑259/91, C‑331/91 a C‑332/91, Zb. s. I‑4309, bod 15).

92      So zreteľom na uplatňovanie zásady proporcionality na okolnosti prípadu vo veci samej treba po prvé pripomenúť, že nie je spochybnená skutočnosť, že pán Baumbast má dostatočné finančné prostriedky v zmysle smernice 90/364; po druhé, že pracoval, a teda sa legálne zdržiaval v hostiteľskom členskom štáte niekoľko rokov, pôvodne ako zamestnanec a neskôr ako samostatne zárobkovo činná osoba; po tretie, že počas uvedeného obdobia sa jeho rodina tiež zdržiavala v hostiteľskom členskom štáte, zostala tam dokonca i po tom, ako sa jeho činnosť zamestnanca a samostatne zárobkovo činnej osoby ukončila; po štvrté, že ani pán Baumbast, ani jeho rodinní príslušníci sa nestali bremenom pre verejné financie hostiteľského členského štátu, a po piate, že pán Baumbast i jeho rodina majú komplexné zdravotné poistenie v inom členskom štáte Únie.

93      Za uvedených okolností by odmietnutie výkonu práva pobytu pánovi Baumbast, ktoré mu zveruje článok 18 ods. 1 ES, prostredníctvom uplatnenia ustanovení smernice 90/364 z dôvodu, že jeho zdravotné poistenie nepokrýva urgentnú zdravotnú starostlivosť poskytnutú v hostiteľskom členskom štáte, znamenalo neprimeraný zásah do výkonu uvedeného práva.

94      Teda treba odpovedať na prvú časť tretej otázky tak, že občan Európskej únie, ktorý už nepožíva právo na pobyt ako migrujúci pracovník v hostiteľskom členskom štáte, môže ako občan Únie požívať v tomto štáte právo na pobyt na základe priameho uplatnenia článku 18 ods. 1 ES. Výkon uvedeného práva podlieha obmedzeniam a podmienkam, na ktoré uvedené ustanovenie odkazuje, avšak príslušné orgány a prípadne vnútroštátne súdne orgány musia zabezpečiť, aby sa uvedené obmedzenia a podmienky uplatňovali v súlade so všeobecnými zásadami práva Spoločenstva, najmä so zásadou proporcionality.

95      Druhou a treťou časťou tretej otázky sa vnútroštátny súdny orgán pýta, či v prípade, že pán Baumbast požíva právo na pobyt na základe článku 18 ods. 1 ES, majú jeho rodinní príslušníci právo na pobyt na rovnakom základe. Vzhľadom na odpovede na prvé dve otázky nie je potrebné odpovedať na tieto časti tretej otázky.

96      Vzhľadom na odpoveď na prvú časť tretej otázky nie je potrebné odpovedať na štvrtú otázku.

 O trovách

97      Trovy konania, ktoré vznikli vláde Spojeného kráľovstva a nemeckej vláde, ako aj Komisii v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru, nemôžu byť nahradené. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov

SÚDNY DVOR

rozhodol o otázkach predložených Immigration Appeal Tribunal uznesením z 28. mája 1999 takto:

1.      Deti občana Európskej únie, ktoré sa usadili v členskom štáte v čase, keď ich rodič vykonával svoje právo na pobyt ako migrujúci pracovník v tomto členskom štáte, v ňom majú právo na pobyt, aby sa v ňom mohli všeobecne vzdelávať v súlade s článkom 12 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva. Skutočnosť, že rodičia dotknutých detí sa medzičasom rozviedli, skutočnosť, že iba jeden rodič je občanom Únie a tento rodič prestal byť migrujúcim pracovníkom v hostiteľskom členskom štáte, alebo skutočnosť, že deti samy nie sú občanmi Únie, nemajú v tejto súvislosti žiadny význam.

2.      Pokiaľ majú deti právo ma pobyt v hostiteľskom členskom štáte na účel všeobecného vzdelávania v súlade s článkom 12 nariadenia č. 1612/68, musí sa toto ustanovenie vykladať tak, že rodič, ktorý má tieto deti v hlavnej starostlivosti, má právo na spoločný pobyt s nimi na účel uľahčenia výkonu takéhoto práva, a to bez ohľadu na jeho štátnu príslušnosť a bez ohľadu na to, že rodičia sa medzičasom rozviedli alebo že rodič, ktorý je občanom Európskej únie, prestal byť migrujúcim pracovníkom v hostiteľskom členskom štáte.

3.      Občan Európskej únie, ktorý už nepožíva právo na pobyt ako migrujúci pracovník v hostiteľskom členskom štáte, môže ako občan Únie požívať v tomto štáte právo na pobyt na základe priameho uplatnenia článku 18 ods. 1 ES. Výkon uvedeného práva podlieha obmedzeniam a podmienkam, na ktoré uvedené ustanovenie odkazuje, avšak príslušné orgány a prípadne vnútroštátne súdne orgány musia zabezpečiť, aby sa uvedené obmedzenia a podmienky uplatňovali v súlade so všeobecnými zásadami práva Spoločenstva, najmä so zásadou proporcionality.

Rodríguez Iglesias

Jann

Macken

Colneric

Von Bahr

Gulmann

Edward

La Pergola

Puissochet

Wathelet

Skouris

Cuhna Rodrigues

Timmermans

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 17. septembra 2002.

Tajomník

Predseda

R. Grass

G. C. Rodríguez Iglesias

---

* Jazyk konania: angličtina.