–

„TEAM POWER EUROPE“ EOOD, v zastúpení: K. Todorova, advokat, a T. Höhn, Rechtsanwalt,

–

bulharská vláda, v zastúpení: E. Petranova, T. Tsingileva a T. Mitova, splnomocnené zástupkyne,

–

belgická vláda, v zastúpení: L. Van den Broeck, S. Baeyens a B. De Pauw, splnomocnení zástupcovia,

–

estónska vláda, v zastúpení: N. Grünberg, splnomocnená zástupkyňa,

–

francúzska vláda, v zastúpení: C. Mosser, A. Desjonquères a E. de Moustier, splnomocnené zástupkyne,

–

poľská vláda, v zastúpení: A. Siwek‑Ślusarek, D. Lutostańska a B. Majczyna, splnomocnení zástupcovia,

–

fínska vláda, v zastúpení: M. Pere, splnomocnená zástupkyňa,

–

Európska komisia, v zastúpení: D. Martin a Y. G. Marinova, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 14 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 284, 2009, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi „TEAM POWER EUROPE“ EOOD (ďalej len „Team Power Europe“), spoločnosťou založenou podľa bulharského práva so sídlom vo Varne (Bulharsko), a direktor na Teritorialna direkcija na Nacionalna agencija za prichodite – Varna (Riaditeľ oblastného riaditeľstva Národnej agentúry pre verejné príjmy Varna, Bulharsko) (ďalej len „riaditeľ“) vo veci odmietnutia riaditeľa vydať potvrdenie osvedčujúce, že sa na dočasného agentúrneho pracovníka zamestnaného touto spoločnosťou vzťahujú bulharské právne predpisy v oblasti sociálneho zabezpečenia v období, počas ktorého bol tento pracovník pridelený užívateľskému podniku so sídlom v Nemecku.

3

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 72), zmenené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22. mája 2012 (Ú. v. EÚ L 149, 2012, s. 4) (ďalej len „nariadenie č. 883/2004“), s účinnosťou od 1. mája 2010 zrušilo nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3) (ďalej len „nariadenie č. 1408/71“).

4

Odôvodnenia 1 a 45 nariadenia č. 883/2004 znejú takto:

…

5

Článok 2 tohto nariadenia, nazvaný „Osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje“, ktorý sa nachádza v hlave I tohto nariadenia, nazvanej „Všeobecné ustanovenia“, v odseku 1 stanovuje:

„Toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.“

6

Hlava II uvedeného nariadenia, nazvaná „Určenie príslušnosti právnych predpisov“, zahŕňa články 11 až 16.

7

Článok 11 tohto nariadenia, nazvaný „Všeobecné pravidlá“, stanovuje:

„1.   Osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

…

3.   S výhradou článkov 12 až 16:

…“

8

Článok 12 nariadenia č. 883/2004, nazvaný „Osobitné pravidlá“, v odseku 1 stanovuje:

„Osoba, ktorá ako zamestnanec vykonáva v členskom štáte činnosť v mene zamestnávateľa, ktorý tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť[,] a ktorá je týmto zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene tohto zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že očakávané trvanie takejto práce nepresahuje 24 mesiacov a že táto osoba tam nie je vyslaná, aby nahradila inú vyslanú osobu.“

9

Toto ustanovenie nahradilo článok 14 bod 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71, podľa ktorého „osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania“.

10

Hlava II nariadenia č. 987/2009, nazvaná „Určenie uplatniteľných právnych predpisov“, obsahuje články 14 až 21.

11

Článok 14 tohto nariadenia, nazvaný „Spresnenia týkajúce sa článkov 12 a 13 [nariadenia č. 883/2004]“ v odseku 2 stanovuje:

„Na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 nariadenia [č. 883/2004] sa slová ‚ktor[ý] tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť‘ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Príslušné kritériá sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe vykonávaných činností.“

12

Článok 19 nariadenia č. 987/2009, nazvaný „Poskytovanie informácií dotknutým osobám a zamestnávateľom“, v odseku 2 stanovuje:

„Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa hlavy II [nariadenia č. 883/2004], na požiadanie dotknutej osoby alebo zamestnávateľa poskytne osvedčenie, že tieto právne predpisy sú uplatniteľné, prípadne uvedie, dokedy a za akých podmienok sú uplatniteľné.“

13

Toto osvedčenie sa vydá vo forme potvrdenia, nazvaného „potvrdenie A 1“.

14

Článok 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/104/ES z 19. novembra 2008 o dočasnej agentúrnej práci (Ú. v. ES L 327, 2008, s. 9) v odseku 1 stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

…

…“

15

§ 107p Kodex na truda (Zákonník práce) stanovuje:

„1.   V pracovnej zmluve uzavretej s agentúrou dočasného zamestnávania sa musí stanoviť, že pracovník bude vyslaný do užívateľského podniku, aby v ňom dočasne pracoval pod dohľadom a vedením tohto užívateľského podniku.

…

7.   Agentúry dočasného zamestnávania vykonávajú svoju činnosť po registrácii na Agencija po zaetostta [Úrad práce] podľa podmienok a pravidiel, ktoré stanovuje zakon za nasarčvane na zajetostta [zákon na podporu zamestnávania].“

16

Team Power Europe je spoločnosť zapísaná v obchodnom registri Bulharskej republiky od 22. mája 2017, ktorej predmetom podnikania je výkon činnosti v oblasti dočasnej agentúrnej práce a sprostredkovania práce v tomto členskom štáte a v iných krajinách.

17

Táto spoločnosť je zaregistrovaná na bulharskom Úrade práce ako agentúra dočasného zamestnávania v súlade s osvedčením vydaným ministerstvom práce a sociálnej politiky a má úradné povolenie na prideľovanie zamestnancov v Nemecku na základe súhlasu udeleného Agentur für Arbeit Düsseldorf (Úrad práce Düsseldorf, Nemecko), ktorý spadá pod Bundesagentur für Arbeit (Spolkový úrad práce, Nemecko).

18

Dňa 8. októbra 2018 Team Power Europe uzavrela pracovnú zmluvu s bulharským štátnym príslušníkom, na základe ktorej bol pridelený užívateľskému podniku usadenému v Nemecku. V poverovacom liste z toho istého dňa bolo spresnené, že dotknutá osoba bude vykonávať svoju prácu pod vedením a dohľadom uvedeného podniku v období od 15. októbra do 21. decembra 2018.

19

Team Power Europe 9. mája 2019 zaslala príslušnému oddeleniu príjmov Teritorialna direkcija Varna na Nacionalna agencija za prichodite – Varna (Oblastné riaditeľstvo Národnej agentúry pre verejné príjmy Varna, Bulharsko) žiadosť o vydanie potvrdenia A 1 osvedčujúceho, že na dotknutého pracovníka sú počas jeho pridelenia uplatniteľné bulharské právne predpisy.

20

Toto oddelenie rozhodnutím z 30. mája 2019 zamietlo žiadosť z dôvodu, že situácia, o ktorú ide vo veci samej, nepatrí do pôsobnosti článku 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004. Toto oddelenie totiž vychádzalo z toho, že priamy vzťah medzi spoločnosťou Team Power Europe a dotknutým pracovníkom nebol zachovaný a že tento podnik nevykonáva na bulharskom území podstatnú činnosť.

21

Na to, aby toto oddelenie dospelo k tomuto záveru, pokiaľ ide o posledný uvedený bod, vychádzalo z rôznych skutočností. Po prvé zmluva medzi spoločnosťou Team Power Europe a dotknutým užívateľským podnikom bola uzavretá podľa podmienok a znenia nemeckého práva. Po druhé Team Power Europe bola v tejto zmluve uvedená nie na základe jej registrácie na bulharskom Úrade práce, ale na základe súhlasu s prideľovaním pracovníkov udeleného príslušnými nemeckými orgánmi. Po tretie s výnimkou administratívnych a vedúcich pracovníkov nezamestnáva pracovníkov na bulharskom území. Po štvrté celkový obrat dosiahnutý spoločnosťou Team Power Europe vyplýva z činností vykonávaných dočasnými agentúrnymi pracovníkmi vysielanými do Nemecka. Po piate Team Power Europe priznala na účely dane z pridanej hodnoty (DPH) iba poskytovanie služieb, ktorých miesto plnenia sa nachádza na území iného členského štátu, než je členský štát, v ktorom je usadená. Napokon po šieste nebola predložená žiadna zmluva uzatvorená so subjektmi vykonávajúcimi činnosť na bulharskom území a na tomto území nebola poskytnutá žiadna služba dočasnej agentúrnej práce.

22

Rozhodnutím z 11. júna 2019 riaditeľ zamietol správnu sťažnosť, ktorú Team Power Europe podala proti rozhodnutiu oddelenia príjmov z 30. mája 2019.

23

Team Power Europe tak podala na Administrativen săd – Varna (Správny súd Varna, Bulharsko) žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutia riaditeľa.

24

Team Power Europe na podporu tejto žaloby tvrdí, že pracovník dotknutý vo veci samej spadá do pôsobnosti článku 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 a spĺňa podmienky, ktorými toto ustanovenie podmieňuje vydanie potvrdenia A 1. Pokiaľ ide konkrétne o otázku, či Team Power Europe zvyčajne vykonáva svoju činnosť na bulharskom území, tvrdí, že na tomto území vykonáva podstatné činnosti výberu, náboru dočasných agentúrnych pracovníkov a ich prihlasovania do systému sociálneho zabezpečenia. Túto činnosť nemožno prirovnať k plneniu výlučne vnútorných administratívnych úloh. Okrem toho skutočnosť, že obrat spoločnosti Team Power Europe plynie z transakcií uskutočnených s užívateľskými podnikmi usadenými v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom je usadená, neznamená, že vykonáva svoje činnosti mimo tohto posledného štátu.

25

Riaditeľ tvrdí, že na situáciu dotknutú vo veci samej sa nevzťahuje článok 12 ods. 1 tohto nariadenia. V tejto súvislosti najmä zdôrazňuje, že Team Power Europe zamestnáva na bulharskom území výlučne administratívnych a vedúcich pracovníkov, že všetky príjmy tohto podniku pochádzajú zo závislých činností vykonávaných v Nemecku a že uvedený podnik priznal na účely DPH len služby, ktorých miestom plnenia je územie tohto posledného uvedeného členského štátu.

26

Administrativen săd – Varna (Správny súd Varna), ktorý rozhoduje v poslednom stupni v oblasti sociálneho zabezpečenia, konštatuje, že účastníci konania vo veci samej sa nezhodujú najmä v otázke, či Team Power Europe vykonáva podstatnú činnosť na bulharskom území, pričom splnenie tejto požiadavky podmieňuje uplatniteľnosť článku 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 na túto vec. Jeho vlastná judikatúra pritom v závislosti od rozhodovacích senátov obsahuje rozdielne rozhodnutia, pokiaľ ide o výklad tejto požiadavky, ktorá bola spresnená v článku 14 ods. 2 nariadenia č. 987/2009. Táto rozdielnosť sa týka najmä relevantných kritérií, ktoré treba zohľadniť na účely posúdenia, či agentúra dočasného zamestnávania vo všeobecnosti vykonáva „podstatné činnosti“ na území členského štátu, v ktorom je usadená, v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia.

27

Podľa prvého smeru judikatúry treba podnik nachádzajúci sa v situácii spoločnosti Team Power Europe považovať za podnik vykonávajúci takéto činnosti v Bulharsku. V tomto členskom štáte sa totiž vykonávajú činnosti výberu, náboru do zamestnania a prideľovania dočasných agentúrnych pracovníkov, ktoré predstavujú hlavné činnosti agentúry dočasného zamestnávania. Okrem toho sa v tomto členskom štáte v súlade s bulharskými právnymi predpismi uzatvárajú pracovné zmluvy medzi týmto podnikom a týmito pracovníkmi. Zmluvy medzi agentúrou dočasného zamestnávania a užívateľskými podnikmi, ktorým sú uvedení pracovníci pridelení, sa tiež uzatvárajú na bulharskom území. Navyše táto agentúra dočasného zamestnávania dosahuje všetky svoje príjmy na tomto území, hoci obrat plynie z transakcií uskutočňovaných s užívateľskými podnikmi usadenými v iných členských štátoch. Táto agentúra je okrem toho zapísaná ako obchodná spoločnosť a zaregistrovaná na účely DPH v súlade s bulharskými právnymi predpismi.

28

Podľa druhého smeru judikatúry podnik, ktorý sa nachádza v situácii spoločnosti Team Power Europe, nemožno považovať za podnik, ktorý zvyčajne vykonáva podstatnú činnosť v Bulharsku. Takýto podnik, hoci má svoje sídlo a vedenie na bulharskom území, totiž na tomto území zamestnáva výlučne administratívnych a vedúcich pracovníkov, čo by už postačovalo na vylúčenie uplatnenia pravidiel práva Únie v oblasti vysielania. Okrem toho všetci dotknutí dočasní agentúrni pracovníci boli prijatí na účely ich pridelenia do užívateľských podnikov usadených v Nemecku, keďže Team Power Europe neposkytovala v období od 22. mája 2017 do 29. mája 2019 na bulharskom území žiadnu službu dočasnej agentúrnej práce. Z toho vyplýva, že všetky príjmy a obrat dosiahnuté týmto podnikom počas tohto obdobia pochádzajú výlučne z činností vykonávaných v Nemecku. Okrem toho zmluvy uzatvorené s užívateľskými podnikmi sa riadia nemeckým právom a plnia sa v Nemecku.

29

Podľa názoru vnútroštátneho súdu judikatúra Súdneho dvora vyplývajúca z rozsudkov zo 17. decembra 1970, Manpower (35/70, EU:C:1970:120), a z 10. februára 2000, FTS (C‑202/97, EU:C:2000:75), neumožňuje zvoliť žiadny z týchto smerov judikatúry, a najmä odpovedať na otázku, či dodržanie pravidla stanoveného v článku 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 a spresneného v článku 14 ods. 2 nariadenia č. 987/2009, podľa ktorého zamestnávateľ musí zvyčajne vykonávať svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený, vzhľadom na kritériá uvedené Súdnym dvorom v bodoch 42 až 45 tohto posledného uvedeného rozsudku, predpokladá, že agentúra dočasného zamestnávania vykonáva podstatnú časť svojich činností spočívajúcich v prideľovaní dočasných agentúrnych pracovníkov užívateľským podnikom, ktorí sú usadení a vykonávajú činnosť na území toho istého členského štátu, ako je štát, v ktorom je sama usadená, alebo postačuje, aby bol tento podnik iba zaregistrovaný v tomto členskom štáte a uzatváral v ňom pracovné zmluvy na účely prideľovania takých pracovníkov užívateľským podnikom usadeným v iných členských štátoch.

30

Za týchto podmienok Administrativen săd – Varna (Správny súd Varna) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 14 ods. 2 nariadenia č. 987/2009… vykladať v tom zmysle, že na to, aby bolo možné domnievať sa, že agentúra dočasného zamestnávania zvyčajne vykonáva svoju činnosť na území členského štátu, v ktorom je usadená, je potrebné, aby vykonávala významnú časť svojej činnosti spočívajúcej v prideľovaní pracovníkov v prospech užívateľov, ktorí sú usadení v tom istom členskom štáte?“

31

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 14 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 vykladať v tom zmysle, že na to, aby bolo možné vychádzať z toho, že agentúra dočasného zamestnávania usadená v členskom štáte tam „zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ v zmysle článku 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, musí významnú časť svojich činností prideľovania dočasných agentúrnych pracovníkov vykonávať v prospech užívateľských podnikov, ktorí sú usadení a vykonávajú svoje činnosti na území uvedeného členského štátu.

32

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ustanovenia hlavy II nariadenia č. 883/2004, ktorej súčasťou je článok 12 ods. 1 tohto nariadenia, predstavujú podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora úplný a jednotný systém kolíznych noriem. Cieľom týchto ustanovení je totiž nielen vyhnúť sa súčasnému uplatňovaniu viacerých vnútroštátnych právnych úprav a komplikáciám, ktoré z toho môžu vyplývať, ale aj zabrániť tomu, aby osoby, na ktoré sa vzťahuje uvedené nariadenie, boli zbavené ochrany v oblasti sociálneho zabezpečenia, ak by neexistovala právna úprava, ktorá by sa na ne vzťahovala (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2020, AFMB a i., C‑610/18, EU:C:2020:565, bod 40, ako aj citovanú judikatúru).

33

Ak sa teda na osobu vzťahuje osobná pôsobnosť nariadenia č. 883/2004, ako je definovaná v jeho článku 2, je pravidlo jedinej uplatniteľnej právnej úpravy uvedené v článku 11 ods. 1 tohto nariadenia v zásade uplatniteľné a príslušná právna úprava sa určí v súlade s ustanoveniami hlavy II uvedeného nariadenia (rozsudok zo 16. júla 2020, AFMB a i., C‑610/18, EU:C:2020:565, bod 41, ako aj citovaná judikatúra).

34

Na tieto účely článok 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 zakotvuje zásadu, podľa ktorej sa na osobu vykonávajúcu na území členského štátu závislú činnosť vzťahujú právne predpisy tohto štátu (rozsudok zo 16. júla 2020, AFMB a i., C‑610/18, EU:C:2020:565, bod 42).

35

Táto zásada je však formulovaná ako „s výhradou článkov 12 až 16“ nariadenia č. 883/2004. V určitých osobitných situáciách by totiž jasné a jednoduché uplatnenie všeobecnej zásady uvedenej v článku 11 ods. 3 písm. a) tohto nariadenia mohlo viesť k riziku, že tak pracovník, ako aj zamestnávateľ a inštitúcie sociálneho zabezpečenia sa nevyhnú administratívnym komplikáciám, ktoré by mohli byť prekážkou výkonu voľného pohybu osôb, na ktoré sa vzťahuje uvedené nariadenie, ale naopak, by samo vyvolalo takéto komplikácie (rozsudok zo 16. júla 2020, AFMB a i., C‑610/18, EU:C:2020:565, bod 43, ako aj citovaná judikatúra).

36

Medzi tieto osobitné situácie patrí najmä situácia uvedená v článku 12 nariadenia č. 883/2004. Podľa odseku 1 tohto článku osoba, ktorá ako zamestnanec vykonáva v členskom štáte činnosť v mene zamestnávateľa, ktorý „tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť“, a ktorá je týmto zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene tohto zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že očakávané trvanie takejto práce nepresahuje 24 mesiacov a že osoba tam nie je vyslaná, aby nahradila inú vyslanú osobu.

37

Toto ustanovenie sa preto môže vzťahovať na vyslaného pracovníka, ktorého zamestnávateľ má osobitnú väzbu s členským štátom, v ktorom je usadený, keďže tento zamestnávateľ v tomto členskom štáte „zvyčajne vykonáva svoju činnosť“.

38

Článok 14 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 spresňuje, že to posledné uvedené slovné spojenie sa má chápať tak, že označuje zamestnávateľa, „ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený“, a to „pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom“, ktoré „sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe vykonávaných činností“.

39

Súdny dvor pri výklade článku 14 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71, ktorý bol nahradený článkom 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, v bodoch 42 a 43 rozsudku z 10. februára 2000, FTS (C‑202/97, EU:C:2000:75), rozhodol, že osobitné pravidlo vyplývajúce z uvedeného článku 14 bodu 1 písm. a) sa môže vzťahovať len na agentúru dočasného zamestnávania, ktorá zvyčajne vykonáva významné činnosti v členskom štáte, v ktorom je usadená, a že na účely určenia, či to tak je, je príslušný orgán tohto členského štátu povinný skúmať všetky kritériá, ktoré charakterizujú činnosti vykonávané touto agentúrou. Súdny dvor spresnil, že medzi tieto kritériá patria okrem iného miesto, v ktorom má podnik sídlo a správu, počet administratívnych pracovníkov, ktorí pracujú v členskom štáte, v ktorom je podnik usadený, a v druhom členskom štáte, miesto, na ktorom prebieha nábor vysielaných pracovníkov a na ktorom sa uzatvára väčšina zmlúv s klientmi, právo uplatniteľné na pracovné zmluvy, ktoré podnik uzatvára so svojimi pracovníkmi na jednej strane a so svojimi klientmi na strane druhej, ako aj obrat dosiahnutý počas dostatočne významného obdobia v každom dotknutom členskom štáte, pričom tento výpočet nie je taxatívny, pretože výber kritérií sa musí prispôsobiť každému konkrétnemu prípadu.

40

Ako však v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 54 a 55 svojich návrhov, tieto kritériá neumožňujú presne odpovedať na otázku položenú vnútroštátnym súdom v prejednávanej veci.

41

Uvedené kritériá totiž Súdny dvor uviedol, ako vyplýva najmä z bodov 11 a 15 rozsudku z 10. februára 2000, FTS (C‑202/97, EU:C:2000:75), v odlišnom kontexte, ako je kontext vo veci samej, keďže vec, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, sa týkala agentúry dočasného zamestnávania, o ktorej bolo nesporné, že vykonávala činnosti prideľovania dočasných agentúrnych pracovníkov ako v členskom štáte, v ktorom bola usadená, tak aj v inom členskom štáte. Z tohto hľadiska bolo cieľom kritérií pripomenutých v bode 39 tohto rozsudku identifikovať na účely určenia právnej úpravy uplatniteľnej v oblasti sociálneho zabezpečenia členský štát, s ktorým tento podnik udržiaval najužšie väzby.

42

Naproti tomu zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii v prejednávanej veci, vyplýva, že Team Power Europe poskytuje dočasných agentúrnych pracovníkov len užívateľským podnikom usadeným v inom členskom štáte, než v ktorom je usadená. Práve v tomto kontexte sa nastoľuje táto prejudiciálna otázka, ktorej cieľom je určiť, aký druh činností musí agentúra dočasného zamestnávania vykonávať významným spôsobom v členskom štáte, v ktorom je usadená, aby sa na ňu mohlo nahliadať tak, že v tomto členskom štáte zvyčajne vykonáva „svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia“ v zmysle článku 14 ods. 2 nariadenia č. 987/2009, a teda aby spadala do pôsobnosti článku 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004.

43

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora treba na účely výkladu ustanovenia práva Únie zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri najmä rozsudok zo 6. októbra 2020, Jobcenter Krefeld, C‑181/19, EU:C:2020:794, bod 61 a citovanú judikatúru).

44

Pokiaľ ide v prvom rade o znenie článku 14 ods. 2 nariadenia č. 987/2009, z tohto ustanovenia vyplýva, že na určenie, či podnik zvyčajne vykonáva „svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia“ v členskom štáte, v ktorom je usadený, treba, ako bolo uvedené v bode 38 tohto rozsudku, zohľadniť všetky kritériá, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom, pričom tieto kritériá sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe vykonávaných činností.

45

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o agentúru dočasného zamestnávania, o akú ide vo veci samej, je medzi všetkými dotknutými osobami, ktoré sa zúčastnili konania na Súdnom dvore, nesporné, že taká agentúra sa vyznačuje tým, že vykonáva všetky činnosti spočívajúce vo výbere, nábore a prideľovaní dočasných agentúrnych pracovníkov užívateľským podnikom.

46

Treba spresniť, že tieto činnosti, najmä činnosti týkajúce sa výberu a náboru dočasných agentúrnych pracovníkov, nemožno považovať za „činnosti výlučne vnútorného riadenia“ v zmysle článku 14 ods. 2 nariadenia č. 987/2009. Tento pojem sa totiž vzťahuje len na činnosti výlučne riadiacej povahy, ktoré majú zabezpečiť vnútorné fungovanie podniku.

47

Po tomto spresnení treba určiť, či na to, aby agentúra dočasného zamestnávania spadala do pôsobnosti tohto ustanovenia, stačí, aby táto agentúra významným spôsobom vykonávala v členskom štáte, v ktorom je usadená, činnosti výberu a náboru dočasných agentúrnych pracovníkov, alebo či musí tiež významným spôsobom vykonávať činnosti prideľovania takýchto pracovníkov v tomto členskom štáte.

48

V tejto súvislosti treba uviesť, že hoci činnosti výberu a náboru dočasných agentúrnych pracovníkov majú určitý význam pre agentúry dočasného zamestnávania, ich jediným cieľom je následné prideľovanie takýchto pracovníkov týmito agentúrami užívateľským podnikom.

49

Predovšetkým treba uviesť, že hoci výber a nábor dočasných agentúrnych pracovníkov prispieva k vytváraniu obratu agentúry dočasného zamestnávania, keďže tieto činnosti predstavujú nevyhnutný predpoklad následného prideľovania takýchto pracovníkov, iba pridelenie týchto pracovníkov užívateľským podnikom na základe zmlúv uzavretých na tento účel s poslednými uvedenými skutočne vytvára tento obrat. Ako totiž Team Power Europe uviedla vo svojich písomných pripomienkach a na pojednávaní, príjmy takejto agentúry závisia od výšky odmeny vyplácanej dočasným agentúrnym pracovníkom, ktorí boli pridelení užívateľským podnikom.

50

Z toho vyplýva, že na agentúru dočasného zamestnávania, ktorá tak ako Team Power Europe vykonáva svoje činnosti výberu a náboru dočasných agentúrnych pracovníkov v členskom štáte, v ktorom je usadená, možno nahliadať tak, že v tomto členskom štáte vykonáva „podstatné činnosti“ v zmysle článku 14 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 v spojení s článkom 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 len vtedy, ak v tomto štáte vykonáva aj významným spôsobom činnosti prideľovania týchto pracovníkov v prospech užívateľských podnikov, ktorí sú usadení a vykonávajú svoje činnosti v tom istom členskom štáte.

51

Takýto výklad v druhom rade podporuje kontext, do ktorého patrí článok 14 ods. 2 nariadenia č. 987/2009.

52

Treba totiž pripomenúť, že vzhľadom na to, že cieľom tohto ustanovenia je spresniť pôsobnosť článku 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, ktorý predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla stanoveného v článku 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004, treba ho vykladať reštriktívne (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2018, Alpenrind a i., C‑527/16, EU:C:2018:669, bod 95).

53

Za týchto podmienok sa toto ustanovenie o výnimke nemôže uplatňovať na agentúru dočasného zamestnávania, ktorá síce v členskom štáte, v ktorom je usadená, vykonáva činnosti výberu a náboru dočasných agentúrnych pracovníkov, avšak v tomto štáte vôbec neprideľuje takýchto pracovníkov užívateľským podnikom, ktorí sú v tomto štáte tiež usadení, alebo tak robí len v zanedbateľnej miere. Uplatnenie uvedeného ustanovenia o výnimke na takú agentúru dočasného zamestnávania by totiž malo za následok, že by sa vzťahovalo na pracovníkov vybraných a prijatých touto agentúrou, ktorí vykonávajú svoje činnosti predovšetkým, či dokonca výlučne v inom členskom štáte, než v ktorom je uvedená agentúra usadená, a to napriek tomu, že sa má to isté ustanovenie vzťahovať výlučne na situácie, keď pracovník obmedzenú dobu vykonáva svoje činnosti v inom členskom štáte, než v ktorom jeho zamestnávateľ zvyčajne vykonáva svoje činnosti.

54

Okrem toho treba uviesť, že smernica 2008/104, ktorá sa konkrétne týka dočasnej agentúrnej práce, definuje vo svojom článku 3 ods. 1 písm. b) „agentúr[u] dočasnéh[o] zamestnávani[a]“ ako akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi uzatvára pracovné zmluvy alebo pracovné pomery s dočasnými agentúrnymi pracovníkmi „na účely“ ich pridelenia do užívateľských podnikov na dočasný výkon práce pod ich dohľadom a vedením.

55

Článok 3 ods. 1 písm. c) tejto smernice definuje „dočasn[ého] agentúrn[eho] pracovník[a]“ ako pracovníka s pracovnou zmluvou alebo pracovným pomerom s agentúrou dočasného zamestnávania „na účely“ jeho pridelenia do užívateľského podniku na dočasný výkon práce pod jeho dohľadom a vedením.

56

Tieto definície, keďže z nich vyplýva účel činnosti agentúry dočasného zamestnávania, ktorý spočíva v prideľovaní dočasných agentúrnych pracovníkov užívateľským podnikom, podporujú tiež výklad, podľa ktorého možno takúto agentúru považovať za agentúru, ktorá v členskom štáte, v ktorom je usadená, vykonáva „podstatné činnosti“ v zmysle článku 14 ods. 2 nariadenia č. 987/2009, len vtedy, ak tam významným spôsobom vykonáva činnosti prideľovania týchto pracovníkov v prospech užívateľských podnikov, ktorí sú usadení a vykonávajú svoje činnosti v tom istom členskom štáte.

57

Vyššie uvedený výklad je po tretie podporený cieľom, ktorý sleduje tak článok 14 ods. 2 nariadenia č. 987/2009, ako aj právna úprava Únie, ktorej súčasťou je toto ustanovenie.

58

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že cieľom nariadenia č. 883/2004, ktorého postup vykonávania stanovuje nariadenie č. 987/2009, je, ako vyplýva z jeho odôvodnení 1 a 45, ako aj z článku 42 ES, teraz článku 48 ZFEÚ, na základe ktorého bolo predovšetkým prijaté, zaručiť voľný pohyb pracovníkov v Európskej únii a pritom rešpektovať charakteristické vlastnosti vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia, a koordinovať vnútroštátne systémy sociálneho zabezpečenia členských štátov, aby sa zabezpečil účinný výkon voľného pohybu osôb, a tak prispieť k zlepšeniu životnej úrovne a podmienok zamestnávania osôb, ktoré sa pohybujú v rámci Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2020, AFMB a i., C‑610/18, EU:C:2020:565, bod 63, ako aj citovanú judikatúru).

59

Hoci má článok 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, ktorého pôsobnosť spresňuje článok 14 ods. 2 nariadenia č. 987/2009, za cieľ najmä podporiť voľný pohyb služieb, zaručený článkami 56 až 62 ZFEÚ, v prospech podnikov, ktoré ho využijú vysielaním pracovníkov do iných členských štátov, než je štát, v ktorom sú usadené, spadá tiež, ako vyplýva z bodov 34 až 36 tohto rozsudku, pod cieľ uvedený v predchádzajúcom bode, pretože stanovuje výnimku z pravidla členského štátu zamestnania, ktoré je stanovené v článku 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004, aby sa predišlo komplikáciám, ktoré by mohli vyplývať z uplatnenia posledného uvedeného pravidla a prekonať tak prekážky voľného pohybu pracovníkov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2018, Walltopia, C‑451/17, EU:C:2018:861, body 37 a 38, ako aj citovanú judikatúru).

60

Najmä s cieľom zabrániť tomu, aby podnik so sídlom na území členského štátu bol povinný poistiť svojich pracovníkov, ktorí zvyčajne podliehajú právnym predpisom tohto členského štátu v oblasti sociálneho zabezpečenia, v systéme sociálneho zabezpečenia iného členského štátu, kde boli vyslaní na vykonávanie prác na obmedzenú dobu, článok 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 umožňuje podniku zachovať poistenie jeho pracovníkov v systéme sociálneho zabezpečenia prvého členského štátu (pozri rozsudok z 25. októbra 2018, Wittmann, C‑451/17, EU:C:2018:861, bod 39 a citovanú judikatúru).

61

Normotvorca Únie stanovením takejto výnimky poskytol podnikom, ktoré vykonávajú slobodné poskytovanie služieb zaručené Zmluvou o FEÚ, výhodu v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktorá nevyplýva zo samotného výkonu tejto slobody.

62

Ak by pritom agentúry dočasného zamestnávania využívajúce slobodné poskytovanie služieb mohli využiť túto výhodu, keď zameriavajú svoje činnosti prideľovania dočasných agentúrnych pracovníkov výlučne alebo hlavne na jeden alebo viacero iných členských štátov, než je členský štát, v ktorom sú usadené, mohli by byť tieto agentúry podnecované k tomu, aby si zvolili členský štát, v ktorom sa chcú usadiť, v závislosti od jeho právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia iba s cieľom využiť právne predpisy, ktoré sú pre ne v tejto oblasti najpriaznivejšie, a umožnilo by sa tak „forum shopping“.

63

Je pravda, že nariadenie č. 883/2004 zavádza len systém koordinácie právnych predpisov členských štátov v oblasti sociálneho zabezpečenia, pričom tieto právne predpisy neharmonizuje, a že pre tento systém je pritom charakteristické, že pretrvávajú rozdiely medzi systémami sociálneho zabezpečenia členských štátov, najmä pokiaľ ide o výšku príspevkov na sociálne zabezpečenie odvádzaných z dôvodu výkonu danej činnosti (rozsudok zo 16. júla 2020, AFMB a i., C‑610/18, EU:C:2020:565, bod 68, ako aj citovaná judikatúra).

64

Cieľ sledovaný týmto nariadením, ktorý spočíva v podpore voľného pohybu pracovníkov, ako aj v prípade vysielania pracovníkov slobodného poskytovania služieb tým, že poskytuje výhodu v oblasti sociálneho zabezpečenia podnikom, ktoré túto slobodu vykonávajú, by však mohol byť ohrozený, ak by výklad článku 14 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 uľahčil týmto podnikom možnosť využiť právnu úpravu Únie v tejto oblasti len s cieľom získať prospech z rozdielov existujúcich medzi vnútroštátnymi systémami sociálneho zabezpečenia. Obzvlášť by hrozilo, že by takýmto použitím tejto právnej úpravy bol vyvolaný tlak na zníženie úrovne systémov sociálneho zabezpečenia členských štátov, či dokonca na zníženie úrovne nimi poskytovanej ochrany.

65

Výklad článku 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 a článku 14 ods. 2 nariadenia č. 987/2009, podľa ktorého by dočasní agentúrni pracovníci prijatí týmito agentúrami boli aj naďalej poistení v systéme sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom sú tieto agentúry usadené, hoci tieto agentúry nevykonávajú žiadnu významnú činnosť spočívajúcu v prideľovaní týchto pracovníkov v prospech užívateľských podnikov, ktorí sú v tomto štáte tiež usadené, by okrem toho tým, že by sa agentúram dočasného zamestnávania umožnilo využívať rozdiely medzi systémami sociálneho zabezpečenia členských štátov, narušil hospodársku súťaž medzi rôznymi možnými spôsobmi zamestnávania v prospech dočasnej agentúrnej práce v porovnaní s podnikmi, ktoré priamo prijímajú svojich zamestnancov, ktorí by boli poistení v rámci systému sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom pracujú.

66

Z toho vyplýva, že hoci agentúra dočasného zamestnávania, ktorá vykonáva svoje činnosti prideľovania dočasných agentúrnych pracovníkov výlučne alebo prevažne užívateľským podnikom usadeným v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom je usadená, je oprávnená odvolávať sa na slobodné poskytovanie služieb zaručené Zmluvou o FEÚ, taká agentúra nemôže naopak využiť výhodu, ktorú v oblasti sociálneho zabezpečenia poskytuje článok 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 a ktorá spočíva v tom, že títo pracovníci aj naďalej podliehajú právnym predpisom členského štátu, v ktorom je usadená, pretože táto výhoda je podmienená tým, že táto agentúra vykonáva významnú časť svojich činností spočívajúcich v prideľovaní pracovníkov v prospech užívateľských podnikov, ktoré sú usadené a vykonávajú svoje činnosti na území členského štátu, v ktorom je ona sama usadená.

67

V dôsledku toho skutočnosť, že agentúra dočasného zamestnávania vykonáva činnosti, hoci aj významné, spočívajúce vo výbere a nábore dočasných agentúrnych pracovníkov v členskom štáte, v ktorom je usadená, je sama osebe nedostatočná na to, aby ju bolo možné považovať za agentúru, ktorá „zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ v tomto členskom štáte v zmysle článku 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, ako je spresnené v článku 14 ods. 2 nariadenia č. 987/2009, a mohla sa tak dovolávať výnimky stanovenej v prvom z týchto ustanovení.

68

S prihliadnutím na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 14 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 sa má vykladať v tom zmysle, že na to, aby bolo možné agentúru dočasného zamestnávania usadenú v členskom štáte považovať za agentúru, ktorá „zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ v zmysle článku 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 v tomto členskom štáte, musí významnú časť svojich činností spočívajúcich v prideľovaní dočasných agentúrnych pracovníkov vykonávať v prospech užívateľských podnikov, ktoré sú usadené a vykonávajú svoje činnosti na území uvedeného členského štátu.

69

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 14 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, sa má vykladať v tom zmysle, že na to, aby bolo možné agentúru dočasného zamestnávania usadenú v členskom štáte považovať za agentúru, ktorá „zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ v zmysle článku 12 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22. mája 2012, v tomto členskom štáte, musí významnú časť svojich činností spočívajúcich v prideľovaní dočasných agentúrnych pracovníkov vykonávať v prospech užívateľských podnikov, ktoré sú usadené a vykonávajú svoje činnosti na území uvedeného členského štátu.