–

T. Neufeldt a i. a E. Schmeer, v zastúpení: P. Degott, Rechtsanwalt,

–

I. Wallmann, v zastúpení: M. Kleinmann, Rechtsanwalt,

–

H. Schlosser a N. Schlosser, R. Lorenz a P. Sprecher, F. Schoen a B. Schoen a EUflight.de GmbH, v zastúpení: H. Deussen a M. Diekmann, Rechtsanwälte,

–

B. Wittmann, v zastúpení: R. Weist, Rechtsanwalt,

–

R. Wittmann, v zastúpení: M. Michel, Rechtsanwalt,

–

R. Eßer, osobne,

–

W. Ansorge a H. Blesgen, v zastúpení: J. Lucar‑Jung, Rechtsanwältin,

–

S. Künnecke a i., v zastúpení: C. Steding, Rechstanwalt,

–

TUIfly GmbH, v zastúpení: P. Kauffmann a K. Witt, Rechtsanwälte,

–

nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze, M. Hellmann a M. Kall, splnomocnení zástupcovia,

–

francúzska vláda, v zastúpení: E. de Moustier a I. Cohen, splnomocnené zástupkyne,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: K.‑Ph. Wojcik, K. Simonsson a N. Yerrell, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 5 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91 (Ú. v. EÚ L 46, 2004, s. 1; Mim. vyd. 07/008, s. 10).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi cestujúcimi a spoločnosťou TUIfly GmbH, leteckým dopravcom, v súvislosti s tým, že táto spoločnosť odmietla poskytnúť náhradu týmto cestujúcim, ktorých lety mali veľké meškanie alebo boli zrušené.

3

Odôvodnenia 1, 4, 14 a 15 nariadenia č. 261/2004 stanovujú:

…

…

4

Článok 5 tohto nariadenia, nazvaný „Zrušenie“, stanovuje:

„1.   V prípade zrušenia letu príslušn[í] cestujúc[i]:

…

…

3.   Prevádzkujúci letecký dopravca nie je povinný platiť náhradu podľa článku 7, ak môže preukázať, že zrušenie je spôsobené mimoriadnymi okolnosťami, ktorým sa nedalo zabrániť ani vtedy, keď boli prijaté všetky primerané opatrenia.“

5

Článok 7 uvedeného nariadenia, nazvaný „Právo na náhradu“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Keď sa uvádza odkaz na tento článok, cestujúci dostanú náhradu v nasledovnej výške:

…“

6

Žalobcovia vo veciach samých si všetci rezervovali v spoločnosti TUIfly lety, ktoré mal tento dopravca vykonať v období od 3. do 8. októbra 2016.

7

Ako vyplýva z návrhov na začatie prejudiciálneho konania, všetky tieto lety boli buď zrušené alebo meškali tri alebo viac hodín pri prílete vzhľadom na výnimočný počet absencií z dôvodu práceneschopnosti zamestnancov spoločnosti TUIfly potom, ako im vedenie tohto leteckého dopravcu 30. septembra 2016 oznámilo plán reštrukturalizácie podniku.

8

Z týchto návrhov tiež vyplýva, že hoci miera neprítomnosti zamestnancov spoločnosti TUIfly v práci dosahuje obvykle 10 %, v období od 1. do 10. októbra 2016 došlo k jej výraznému nárastu, a to od 34 % do 89 % v prípade personálu v pilotnej kabíne a od 24 % do 62 % v prípade palubnej posádky.

9

V dôsledku toho od 3. októbra 2016 TUIfly v celom rozsahu upustila od svojich pôvodných letových plánov, pričom si prenajala charterové lety v rámci iných leteckých dopravcov a svojich zamestnancov, ktorí si čerpali dovolenku, z tejto dovolenky odvolala.

10

Z dôvodu uvedených absencií zamestnancov spoločnosti TUIfly však došlo 3. októbra 2016 k veľkému meškaniu 24 letov. Dňa 4. októbra 2016 malo veľké meškanie 29 letov a 7 letov bolo zrušených. Od 5. októbra 2016 bola zrušená veľká časť letov. V dňoch 7. a 8. októbra 2016 zrušila TUIfly všetky lety z Nemecka.

11

Večer 7. októbra 2016 informovalo vedenie spoločnosti TUIfly svojich zamestnancov o tom, že došlo k dohode so zástupcami zamestnancov.

12

Vzhľadom na túto situáciu, ktorú TUIfly posúdila ako „mimoriadne okolnosti“ v zmysle článku 5 ods. 3 nariadenia č. 261/2004, odmietla táto spoločnosť vyplatiť žalobcom vo veciach samých náhradu stanovenú v článku 5 ods. 1 písm. c) bode iii) a článku 7 nariadenia č. 261/2004 tak, ako ich vykladá Súdny dvor.

13

Vo veciach C‑195/17, C‑197/17 až C‑203/17, C‑226/17, C‑228/17, C‑274/17, C‑275/17, C‑278/17 až C‑286/17, C‑290/17 a C‑291/17 vnútroštátny súd, Amtsgericht Hannover (Okresný súd Hannover, Nemecko), uvádza, že podľa nemeckej judikatúry ochorenie člena posádky, a to prinajmenšom pokiaľ nebolo spôsobené vonkajšou sabotážou zo strany tretej osoby, a potreba jeho zastúpenia nepredstavujú „mimoriadne okolnosti“ v zmysle článku 5 ods. 3 nariadenia č. 261/2004.

14

Tento vnútroštátny súd, ktorý sa zaoberá možnosťou posúdiť skutkové okolnosti, ktoré viedli k sporom, ktoré prejednáva, ako „mimoriadne okolnosti“, sa však v rozsahu, v akom sa tieto skutkové okolnosti týkajú miery neprítomnosti v práci, ktorá nevyplýva z bežnej činnosti leteckého dopravcu, ale nastane – ako tvrdí žalovaná vo veciach samých – najmä v prípade „divého štrajku“ alebo výzvy na bojkot zo strany samotných zamestnancov, domnieva, že v danom prípade treba prijať záver o neexistencii akýchkoľvek „mimoriadnych okolností“.

15

Na jednej strane uvedený vnútroštátny súd totiž poukazuje na skutočnosť, že letecký dopravca, o ktorého ide vo veciach samých, mohol prispieť k tejto miere neprítomnosti v práci tým, že oznámil opatrenia na reštrukturalizáciu podniku. Na druhej strane hoci väčšina nemeckých súdov uznáva existenciu „mimoriadnych okolností“ v prípade tak vnútorného, ako aj vonkajšieho štrajku, v sporoch, ktoré prejednáva Amtsgericht Hannover (Okresný súd Hannover), vyplynula neprítomnosť zamestnancov v práci z výzvy, aby niektorí zamestnanci dotknutého leteckého dopravcu oznámili práceneschopnosť, a oficiálne teda nepochádzala od odborov. Takéto sociálne hnutie sa preto odlišuje od oficiálneho štrajku a malo by sa posúdiť ako „divý štrajk“, na ktorý sa sloboda združovania neuplatňuje.

16

Navyše v prípade, že by sa okolnosti týkajúce sa sporov, ktoré prejednáva vnútroštátny súd, mali posúdiť ako „mimoriadne okolnosti“, tento vnútroštátny súd sa pýta, či tieto okolnosti treba uznať iba v prípade letov, ktorých sa dotkli, alebo ich možno uznať aj v prípade letov, ktoré nasledovali potom, čo nastali tieto „mimoriadne okolnosti“, v dôsledku čoho by dotknutí leteckí dopravcovia mohli odmietnuť zaplatiť náhradu cestujúcim na neskorších letoch, ktoré boli ovplyvnené prípadnou reorganizáciou letov v nadväznosti na vznik „mimoriadnych okolností“.

17

V tomto ohľade vnútroštátny súd poukazuje na rozdielnu judikatúru nemeckých súdov. Domnieva sa však, že vôľa normotvorcu Únie, ako vyplýva z odôvodnenia 15 nariadenia č. 261/2004, ako aj záver, ktorý vyplýva z rozsudku zo 4. októbra 2012, Finnair (C‑22/11, EU:C:2012:604), umožňujú prijať názor, že letecký dopravca sa môže odvolávať na článok 5 ods. 3 nariadenia č. 261/2004 výlučne v prípade letu, ktorý ovplyvnili dotknuté „mimoriadne okolnosti“.

18

Za týchto podmienok Amtsgericht Hannover (Okresný súd Hannover) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

19

Vo veci C‑292/17 vnútroštátny súd, Amtsgericht Düsseldorf (Okresný súd Düsseldorf, Nemecko), uvádza, že v rozsudku zo 4. októbra 2012, Finnair (C‑22/11, EU:C:2012:604), Súdny dvor nepochybne rozhodol, že odmietnutie nástupu do lietadla v prípade cestujúceho v rámci letu, ktorého sa nedotkol štrajk, v prospech nástupu do lietadla v prípade iného cestujúceho, ktorého predchádzajúci let bol dotknutý štrajkom, zakladá nárok na náhradu. Tento rozsudok však nie je nevyhnutne uplatniteľný na zrušenie letu, keďže nariadenie č. 261/2004 nestanovuje možnosť dopravcu odvolať sa na „mimoriadne okolnosti“, aby sa vyhol svojej povinnosti zaplatiť náhradu v prípade odmietnutia nástupu do lietadla.

20

Tento vnútroštátny súd však konštatuje, že článok 5 ods. 3 tohto nariadenia vyžaduje, aby dotknuté zrušenie letu bolo spôsobené „mimoriadnymi okolnosťami“, a teda aby existovala príčinná súvislosť medzi uvedenou okolnosťou a týmto zrušením. Zrušenie letu, ktoré nebolo spôsobené práceneschopnosťami, ale rozhodnutím prevádzkujúceho leteckého dopravcu reorganizovať všetky svoje lety vzhľadom na túto okolnosť, však nemožno pripísať priamo tej istej okolnosti. Takýto výklad článku 5 ods. 3 uvedeného nariadenia by sa mohol opierať o jeho odôvodnenie 15, podľa ktorého sa „mimoriadne okolnosti“ musia dotknúť konkrétneho letu.

21

Za týchto okolností Amtsgericht Düsseldorf (Okresný súd Düsseldorf) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

22

Rozhodnutiami predsedu Súdneho dvora z 10., 18. a 29. mája 2017 boli veci C‑195/17, C‑197/17 až C‑203/17, C‑226/17, C‑228/17, C‑254/17, C‑274/17, C‑275/17, C‑278/17 až C‑286/17 a C‑290/17 až C‑292/17 spojené na účely ústnej časti konania a na účely vyhlásenia rozsudku.

23

TUIfly tvrdí, že prvá, tretia a štvrtá otázka, ktoré položil Amtsgericht Hannover (Okresný súd Hannover), sú neprípustné. Prvá otázka v rozsahu, v akom smeruje k získaniu informácií v súvislosti s mierou neprítomnosti v práci, na základe ktorej by bolo možné konštatovať existenciu „mimoriadnych okolností“, zasahuje do právomoci súdu rozhodujúceho vo veci samej. Tretia otázka nijako nesúvisí s predmetom sporov vo veciach samých, keďže TUIfly nevyhotovila nové letové plány z „ekonomických dôvodov týkajúcich sa podniku“, ale obmedzila sa len na reorganizáciu svojich letov, a to bez ohľadu na náklady a takéto ekonomické dôvody. Napokon štvrtá otázka je príliš abstraktná.

24

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu vnútroštátneho súdu len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sa mu položili (rozsudok z 28. februára 2018, ZPT, C‑518/16, EU:C:2018:126, bod 19 a citovaná judikatúra).

25

V prejednávanej veci treba konštatovať, že Amtsgericht Hannover (Okresný súd Hannover) svojou prvou otázkou žiada Súdny dvor o výklad pojmu „mimoriadne okolnosti“ v zmysle článku 5 ods. 3 nariadenia č. 261/2004 z hľadiska skutkových okolností, o ktoré ide vo veciach samých. Posúdenie skutkových okolností, ktoré zistil vnútroštátny súd, so zreteľom na právo Únie zahŕňa výklad tohto práva, ktorý v rámci konania stanoveného v článku 267 ZFEÚ patrí do právomoci Súdneho dvora (rozsudok z 20. decembra 2017, Asociación Profesional Elite Taxi, C‑434/15, EU:C:2017:981, bod 20).

26

Pokiaľ ide o kritiku formulovanú vo vzťahu k tretej otázke, ktorú položil Amtsgericht Hannover (Okresný súd Hannover), treba pripomenúť, že prezumpcia relevantnosti, ktorá bola uvedená v bode 24 tohto rozsudku, nemôže byť vyvrátená len samotnou okolnosťou, že jeden z účastníkov konania vo veci samej popiera určité skutočnosti, ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať a od ktorých závisí vymedzenie predmetu tohto sporu (rozsudok z 22. septembra 2016, Breitsamer und Ulrich, C‑113/15, EU:C:2016:718, bod 34, ako aj citovaná judikatúra).

27

Napokon nemožno prijať záver, že štvrtá otázka, ktorú položil Amtsgericht Hannover (Okresný súd Hannover), je abstraktná, pretože priamo súvisí s predmetom sporu a nie je teda hypotetická. V prípade kladnej odpovede na prvú alebo druhú položenú otázku tento vnútroštátny súd totiž žiada Súdny dvor o výklad podmienok, na základe ktorých sa leteckí dopravcovia môžu oslobodiť od povinnosti platiť náhradu cestujúcim podľa článku 5 ods. 1 písm. c) a článku 7 nariadenia č. 261/2004.

28

V dôsledku toho treba zamietnuť námietky spoločnosti TUIfly týkajúce sa neprípustnosti prvej, tretej a štvrtej otázky, ktoré položil Amtsgericht Hannover (Okresný súd Hannover).

29

Svojou prvou a druhou otázkou vo veciach C‑195/17, C‑197/17 až C‑203/17, C‑226/17, C‑228/17, C‑274/17, C‑275/17, C‑278/17 až C‑286/17, C‑290/17 a C‑291/17, ako aj otázkami vo veci C‑292/17, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 5 ods. 3 nariadenia č. 261/2004 v spojení s odôvodnením 14 tohto nariadenia má vykladať v tom zmysle, že taká spontánna neprítomnosť značnej časti palubného personálu v práci („divý štrajk“), o akú ide vo veciach samých, spadá pod pojem „mimoriadne okolnosti“ v zmysle tohto ustanovenia.

30

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v prípade zrušenia letu alebo veľkého meškania, to znamená trvajúceho tri hodiny alebo viac, mal normotvorca Únia v úmysle regulovať povinnosti leteckých dopravcov stanovené v článku 5 ods. 1 nariadenia č. 261/2004 (rozsudok zo 4. mája 2017, Pešková a Peška, C‑315/15, EU:C:2017:342, bod 19, ako aj citovaná judikatúra).

31

Podľa odôvodnení 14 a 15, ako aj článku 5 ods. 3 tohto nariadenia a odchylne od ustanovení odseku 1 tohto článku je letecký dopravca oslobodený od svojej povinnosti platiť náhradu cestujúcim podľa článku 7 nariadenia č. 261/2004, ak môže preukázať, že zrušenie alebo meškanie letu v trvaní tri hodiny alebo viac na prílete je spôsobené „mimoriadnymi okolnosťami“, ktorým sa nedalo zabrániť ani vtedy, keď boli prijaté všetky primerané opatrenia (rozsudok zo 4. mája 2017, Pešková a Peška, C‑315/15, EU:C:2017:342, bod 20, ako aj citovaná judikatúra).

32

Ako „mimoriadne okolnosti“ v zmysle článku 5 ods. 3 nariadenia č. 261/2004 možno kvalifikovať také udalosti, ktoré sa svojou povahou alebo pôvodom netýkajú bežnej aktivity dotknutého leteckého dopravcu a vymykajú sa jeho účinnej kontrole (rozsudok zo 4. mája 2017, Pešková a Peška, C‑315/15, EU:C:2017:342, bod 22, ako aj citovaná judikatúra).

33

Podľa odôvodnenia 14 uvedeného nariadenia môžu takéto okolnosti nastať najmä v prípade štrajku, ktorý ovplyvňuje prevádzku príslušného leteckého dopravcu.

34

Súdny dvor mal v tejto súvislosti už príležitosť spresniť, že okolnosti uvedené v tomto odôvodnení nie sú nevyhnutne a automaticky okolnosťami vylučujúcimi povinnosť zaplatiť náhradu upravenú v článku 5 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 261/2004 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. decembra 2008, Wallentin‑Hermann, C‑549/07, EU:C:2008:771, bod 22) a že v dôsledku toho treba v každom jednotlivom prípade posúdiť, či spĺňajú kumulatívne podmienky pripomenuté v bode 32 tohto rozsudku.

35

Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že akákoľvek nečakaná udalosť nemusí byť nevyhnutne posúdená ako „mimoriadne okolnosti“ v zmysle uvedenom v predchádzajúcom bode, ale že možno usúdiť, že takáto udalosť súvisí s bežnou činnosťou dotknutého leteckého dopravcu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. septembra 2015, van der Lans, C‑257/14, EU:C:2015:618, bod 42).

36

Navyše vzhľadom na cieľ nariadenia č. 261/2004, ktorým je – ako vyplýva z jeho odôvodnenia 1 – zabezpečiť vysokú úroveň ochrany cestujúcich, a z dôvodu, že článok 5 ods. 3 tohto nariadenia predstavuje odchýlku zo zásady práva cestujúcich na náhradu v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letu, treba pojem „mimoriadne okolnosti“ v zmysle tohto posledného uvedeného odseku vykladať reštriktívne (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. decembra 2008, Wallentin‑Hermann, C‑549/07, EU:C:2008:771, bod 20).

37

Práve vzhľadom na tieto skutočnosti treba určiť, či taký „divý štrajk“, o aký ide vo veciach samých, možno posúdiť ako „mimoriadne okolnosti“ v zmysle článku 5 ods. 3 nariadenia č. 261/2004.

38

V prejednávanej veci zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že k „divému štrajku“ zamestnancov dotknutého leteckého dopravcu došlo v dôsledku neočakávaného oznámenia tohto dopravcu o reštrukturalizácii podniku. Toto oznámenie viedlo k tomu, že počas jedného týždňa došlo k osobitne zvýšenej miere neprítomnosti palubnej posádky v práci v nadväznosti na výzvu, ktorá nepochádzala od zástupcov zamestnancov podniku, ale spontánne od samotných zamestnancov, ktorí si nahlásili práceneschopnosť.

39

Je teda nepochybné, že tento „divý štrajk“ začali zamestnanci spoločnosti TUIfly, aby presadili svoje požiadavky, v tomto prípade požiadavky k reštrukturalizačným opatreniam, ktoré oznámilo vedenie tohto leteckého dopravcu.

40

Ako však správne uviedla Európska komisia vo svojich písomných pripomienkach, reštrukturalizácie a reorganizácie podnikov sú súčasťou bežných opatrení, ktoré súvisia s ich riadením.

41

Leteckí dopravcovia tak môžu v rámci výkonu svojej činnosti bežne čeliť nezhodám, ba dokonca konfliktom so svojimi zamestnancami alebo s časťou týchto zamestnancov.

42

V dôsledku toho za podmienok uvedených v bodoch 38 a 39 tohto rozsudku treba riziká vyplývajúce zo sociálnych dôsledkov, ktoré sprevádzajú takéto opatrenia, považovať za súčasť bežného výkonu činnosti dotknutého leteckého dopravcu.

43

Navyše „divý štrajk“, o ktorý ide vo veciach samých, nemožno považovať za udalosť, ktorá sa vymyká účinnej kontrole zo strany dotknutého leteckého dopravcu.

44

Okrem skutočnosti, že k tomuto „divému štrajku“ došlo v dôsledku rozhodnutia uvedeného leteckého dopravcu, treba uviesť, že napriek zvýšenej miere neprítomnosti v práci, na ktorú poukázal vnútroštátny súd, uvedený „divý štrajk“ skončil v nadväznosti na dohodu, ktorú tento letecký dopravca uzavrel so zástupcami zamestnancov.

45

Takýto štrajk preto nemožno posúdiť ako „mimoriadne okolnosti“ v zmysle článku 5 ods. 3 nariadenia č. 261/2004, na základe ktorých by bol prevádzkujúci letecký dopravca oslobodený od svojej povinnosti platiť náhradu podľa článku 5 ods. 1 písm. c) a článku 7 ods. 1 tohto nariadenia.

46

Túto úvahu nemôže vyvrátiť ani skutočnosť, že uvedené sociálne hnutie sa malo v zmysle uplatniteľných nemeckých právnych predpisov v sociálnej oblasti posúdiť ako „divý štrajk“, keďže nebolo oficiálne začaté odbormi.

47

Ak by sa v rámci štrajkov rozlišovalo medzi tými, ktoré sú podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva zákonné, a tými, ktoré sú nezákonné, s cieľom určiť, či ich treba posúdiť ako „mimoriadne okolnosti“ v zmysle článku 5 ods. 3 nariadenia č. 261/2004, viedlo by to k tomu, že právo na náhradu cestujúcim by záviselo od právnych úprav jednotlivých členských štátov v sociálnej oblasti, čím by boli ohrozené ciele nariadenia č. 261/2004, uvedené v jeho odôvodneniach 1 a 4, a to zabezpečiť vysokú úroveň ochrany cestujúcich, ako aj to, aby leteckí dopravcovia pôsobili na území Únie za harmonizovaných podmienok.

48

Vzhľadom na uvedené treba na prvé dve otázky vo veciach C‑195/17, C‑197/17 až C‑203/17, C‑226/17, C‑228/17, C‑274/17, C‑275/17, C‑278/17 až C‑286/17, C‑290/17 a C‑291/17, ako aj na otázky vo veci C‑292/17 odpovedať tak, že článok 5 ods. 3 nariadenia č. 261/2004 v spojení s odôvodnením 14 tohto nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že taká spontánna neprítomnosť značnej časti palubného personálu v práci („divý štrajk“), o akú ide vo veciach samých, ku ktorej došlo v dôsledku neočakávaného oznámenia prevádzkujúceho leteckého dopravcu o reštrukturalizácii podniku a v nadväznosti na výzvu, ktorá nepochádzala od zástupcov zamestnancov podniku, ale spontánne od samotných zamestnancov, ktorí si nahlásili práceneschopnosť, nespadá pod pojem „mimoriadne okolnosti“ v zmysle tohto ustanovenia.

49

Vzhľadom na odpoveď na prvú a druhú otázku vo veciach C‑195/17, C‑197/17 až C‑203/17, C‑226/17, C‑228/17, C‑274/17, C‑275/17, C‑278/17 až C‑286/17, C‑290/17 a C‑291/17 netreba odpovedať na tretiu a štvrtú otázky v tých istých veciach ani na otázky položené vo veci C‑292/17 v rozsahu, v akom sa týkajú dôsledkov, ktoré treba vyvodiť z posúdenia skutkových okolností vo veciach samých ako „mimoriadnych okolností“.

50

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Článok 5 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91, v spojení s odôvodnením 14 tohto nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že taká spontánna neprítomnosť značnej časti palubného personálu v práci („divý štrajk“), o akú ide vo veciach samých, ku ktorej došlo v dôsledku neočakávaného oznámenia prevádzkujúceho leteckého dopravcu o reštrukturalizácii podniku a v nadväznosti na výzvu, ktorá nepochádzala od zástupcov zamestnancov podniku, ale spontánne od samotných zamestnancov, ktorí si nahlásili práceneschopnosť, nespadá pod pojem „mimoriadne okolnosti“ v zmysle tohto ustanovenia.