1.

Môžu orgány členského štátu prijať, vo vzťahu k žiadateľovi o medzinárodnú ochranu, a oznámiť mu „predbežné rozhodnutie o odovzdaní“, teda rozhodnutie, ktoré stanovuje jeho odovzdanie do členského štátu, ktorý tieto orgány považujú za zodpovedný za posudzovanie žiadosti podľa nariadenia (EÚ) č. 604/2013 (ďalej len „nariadenie Dublin III“) ( 2 ), predtým, než tento členský štát, náležite požiadaný uvedenými orgánmi, súhlasil s prevzatím alebo prijatím späť dotknutej osoby?

2.

To je znenie prejudiciálnej otázky, ktorú Súdnemu dvoru položil Tribunal administrative de Lille (Správny súd Lille, Francúzsko) v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý je predmetom prejednávanej veci. Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Adilom Hassanom, irackým štátnym príslušníkom, a préfet du Pas‑de‑Calais (prefekt v Pas‑de‑Calais, Francúzsko) vo veci platnosti rozhodnutia, ktorým týmto prefekt nariadil odovzdanie pána Hassana do Nemecka.

3.

V súlade s jeho článkom 1, predmetom nariadenia Dublin III je stanoviť kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú v jednom z členských štátov štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti (ďalej len „zodpovedný členský štát“). Tieto kritériá sú stanovené v Kapitole III tohto nariadenia, v článkoch 8 až 15 a podľa článku 7 ods. 1 tohto nariadenia sa musia použiť v takom poradí, v akom sú stanovené. Podľa článku 3 ods. 2 tohto nariadenia v prípade, keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na základe kritérií uvedených v tomto nariadení, je za posúdenie zodpovedný prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná.

4.

Kapitola V nariadenia Dublin III uvádza povinnosti zodpovedného členského štátu. Článok 18 ods. 1 písm. b) v tejto kapitole stanovuje, že tento členský štát je povinný „za podmienok stanovených v článkoch 23, 24, 25 a 29 [tohto nariadenia] prijať späť žiadateľa, ( 3 ) ktorého žiadosť je v procese posudzovania a ktorý podal žiadosť v inom členskom štáte alebo ktorý sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt“. Zodpovedný členský štát je tiež povinný, podľa odseku 2 tohto článku 18, posúdiť alebo ukončiť posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú žiadateľom.

5.

Podľa článku 20 ods. 5 prvého pododseku nariadenia Dublin III, „žiadateľa, ktorý sa nachádza v inom členskom štáte bez povolenia na pobyt alebo ktorý tam podá žiadosť o medzinárodnú ochranu po tom, ako vzal späť svoju prvú žiadosť podanú v inom členskom štáte počas procesu určovania zodpovedného členského štátu, prijme späť za podmienok stanovených v článkoch 23, 24, 25 a 29 členský štát, v ktorom bola podaná prvá žiadosť o medzinárodnú ochranu s cieľom ukončiť proces určovania zodpovedného členského štátu“.

6.

Článok 24 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že ak členský štát, na území ktorého sa osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. b), c) alebo d) tohto nariadenia zdržiava bez povolenia na pobyt a ktorému sa nepodala žiadna nová žiadosť o medzinárodnú ochranu (ďalej len „žiadajúci členský štát“) považuje za zodpovedný iný členský štát v súlade s článkom 20 ods. 5 a článkom 18 ods. 1 písm. b), c) alebo d) tohto nariadenia môže tento iný členský štát požiadať, aby prijal uvedenú osobu späť.

7.

Podľa článku 25 ods. 1 nariadenia Dublin III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac uvedeného v nariadení (EÚ) č. 603/2013 ( 4 ), uvedená lehota sa skráti na dva týždne. Článok 25 ods. 2 nariadenia Dublin III spresňuje, že nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v článku 25 ods. 1 uvedeného nariadenia sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.

8.

Článok 26 nariadenia Dublin III sa nachádza v oddiele IV kapitoly VI tohto nariadenia, s názvom „Procesné záruky“. Tento článok s názvom „Oznámenie rozhodnutia o odovzdaní“ vo svojich odsekoch 1 a ods. 2 prvom pododseku stanovuje:

„1.   Keď dožiadaný členský štát akceptuje, že má prevziať alebo prijať späť žiadateľa alebo inú osobu uvedenú v [jeho] článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d), žiadajúci členský štát oznámi dotknutej osobe rozhodnutie o jej odovzdaní do zodpovedného členského štátu a v príslušných prípadoch aj rozhodnutie neposudzovať jej žiadosť o medzinárodnú ochranu....

2.   V rozhodnutí uvedenom v odseku 1 sa uvedú informácie o dostupných opravných prostriedkoch vrátane prípadného práva požiadať o odkladný účinok a o lehotách, v ktorých sa tieto prostriedky uplatňujú a na uskutočnenie odovzdania, a ak to je potrebné, uvedú sa informácie o mieste a čase, kedy sa má dotknutá osoba dostaviť, ak cestuje do zodpovedného členského štátu vlastnými prostriedkami.“

9.

Podľa článku 27 ods. 1 a 2 nariadenia Dublin III má adresát rozhodnutia o odovzdaní právo na účinný opravný prostriedok v primeranej lehote, vo forme odvolania proti tomuto rozhodnutiu alebo vo forme vecného a právneho preskúmania tohto rozhodnutia, a to na súde.

10.

Článok 28 ods. 2, ktorý je zaradený do oddielu V kapitoly VI nariadenia Dublin III, s názvom „Zaistenie na účely odovzdania“, znie takto:

„Ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.“

11.

Podľa článku L. 742‑1 code de l’entrée et du séjour des étrangers et du droit d’asile (zákon o vstupe a pobyte cudzincov a o azylovom práve, ďalej len „Ceseda“) v znení uplatniteľnom na spor v konaní vo veci samej uvádza:

„Ak sa správny orgán domnieva, že preskúmanie žiadosti o azyl spadá do právomoci iného štátu, ktorý chce dožiadať, má cudzinec právo zostať na území Francúzska až do skončenia konania o určení štátu zodpovedného za preskúmanie jeho žiadosti, a prípadne až do jeho skutočného odovzdania do tohto štátu....“.

12.

Podľa článku L. 742‑3 Ceseda:

„S výhradou druhého pododseku článku L. 742‑1 cudzinec, v prípade ktorého preskúmanie žiadosti o azyl spadá do právomoci iného štátu, môže byť odovzdaný do štátu zodpovedného za toto preskúmanie.

Každé rozhodnutie o odovzdaní musí mať formu odôvodneného písomného rozhodnutia prijatého správnym orgánom.

Toto rozhodnutie sa oznámi dotknutej osobe. Uvádza opravné prostriedky a lehoty na ich podanie, ako aj právo upovedomiť alebo nechať upovedomiť príslušný konzulát, poradcu alebo akúkoľvek osobu na základe voľby dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nemá právneho poradcu, hlavné prvky rozhodnutia sa jej oznámia v jazyku, ktorému rozumie alebo o ktorom sa dôvodne predpokladá, že mu rozumie.“

13.

Podľa ustanovení odseku I článku L. 742‑4 Ceseda lehota, ktorú má sudca určený predsedom Správneho súdu na rozhodnutie o zákonnosti rozhodnutia o odovzdaní do členského štátu zodpovedného podľa nariadenia Dublin III, je pätnásť dní, pričom nedodržanie tejto lehoty nie je sankcionované neplatnosťou. Opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok.

14.

Článok L. 551‑1 o správnom zaistení vo svojom prvom pododseku stanovuje, že v prípadoch uvedených v bodoch 1 až 7 odseku I článku L. 561‑2 tohto zákona môže byť cudzinec pri splnení určitých podmienok zaistený správnym orgánom v priestoroch, ktoré nepatria väzenskej správe, na dobu štyridsatich ôsmych hodín. Podľa článku L. 561‑2 ods. I bodu 1 Ceseda môže správny orgán rozhodnúť o domácom väzení v prípade cudzinca, ktorý nemôže okamžite opustiť územie Francúzska, ale ktorého vysťahovanie ostáva odôvodnené, pokiaľ sa tohto cudzinca „týka rozhodnutie o odovzdaní podľa článku L. 742‑3 [Ceseda]“. Článok L. 742‑5 Ceseda spresňuje, že článok L. 551‑1 sa uplatňuje na cudzinca, ktorého sa týka rozhodnutie o odovzdaní, „odo dňa oznámenia tohto rozhodnutia“.

15.

Pán Hassan, narodený 5. januára 1991 v Shingal (Irak), bol zadržaný zo strany police de l’air et des frontières du Pas‑de‑Calais (Hraničná polícia Pas‑de‑Calais, Francúzsko) 26. novembra 2016, keď sa nachádzal v priestore s obmedzeným prístupom v prístavnom termináli v Calais. Nahliadnutie do zoznamu Eurodac preukázalo, že nemecké orgány mu 7. novembra a 14. decembra 2015 odobrali jeho odtlačky prstov ako žiadateľovi o azyl. ( 5 )

16.

V deň tohto zadržania a nahliadnutia do zoznamu Eurodac sa prefekt Pas‑de‑Calais obrátil na nemecké orgány so žiadosťou o prijatie späť. Súčasne rozhodol o odovzdaní pána Hassana do Nemecka a o jeho správnom zaistení.

17.

Pán Hassan, ktorému bolo toto rozhodnutie oznámené v ten istý deň, jednak namietol pred juge des libertés et de la détention du Tribunal de grande instance de Lille (sudca rozhodujúci o obmedzení slobôd a väzbe, súd prvého stupňa v Lille, Francúzsko) proti svojmu správnemu zaisteniu a jednak sa na vnútroštátnom súde domáhal zrušenia rozhodnutia z 26. novembra 2016 (ďalej len „rozhodnutie napadnuté vo veci samej“) ( 6 ) v rozsahu, v akom nariaďuje jeho odovzdanie do Nemecka.

18.

Juge de la liberté et de la détention du tribunal de grande instance de Lille (sudca rozhodujúci o obmedzení slobôd a väzbe, súd prvého stupňa v Lille, Francúzsko) rozsudkom z 29. novembra 2016 nariadil zrušenie zaisťovacieho opatrenia voči pánovi Hassanovi.

19.

Pán Hassan v rámci svojej žaloby o zrušenie tvrdí, okrem iného, že rozhodnutie napadnuté vo veci samej porušuje článok 26 nariadenia Dublin III, keďže toto rozhodnutie bolo prijaté a jemu oznámené ešte skôr, ako dožiadaný štát, v tomto prípade Spolková republika Nemecko, výslovne alebo implicitne odpovedal na žiadosť francúzskych orgánov. Prefekt Pas‑de‑Calais na obranu tvrdí, že ani článok 26 nariadenia Dublin III, ani článok L. 742‑3 Ceseda nebránia tomu, aby po zaistení dotknutej osoby prijal rozhodnutie o jej odovzdaní a toto rozhodnutie oznámil dotknutej osobe, ktorá je oprávnená uplatniť opravné prostriedky, ktoré má k dispozícii, v súlade s článkom 27 tohto nariadenia. Uvádza, že odovzdanie nemôže byť v každom prípade vykonané, pokiaľ dožiadaný členský štát nesúhlasil s prevzatím alebo prijatím späť dotknutej osoby.

20.

Vnútroštátny súd uvádza, že právnym základom rozhodnutia napadnutého vo veci samej, ktorým sa nariadilo zaistenie pána Hassana, nie je článok 28 nariadenia Dublin III, ale články L. 551‑1 a L. 561‑2 Ceseda a že prefekt Pas‑de‑Calais sa domnieval, že na účely toho, aby bolo možné pristúpiť k zaisteniu pána Hassana, musel vzhľadom na uplatniteľné vnútroštátne právo predbežne prijať rozhodnutie o odovzdaní bez toho, aby počkal na odpoveď dožiadaného členského štátu. Takýto postup zodpovedal rozšírenej praxi príslušných francúzskych orgánov.

21.

Tento súd tiež zdôrazňuje, že o platnosti tohto postupu existujú rozdielne judikatúry. Zatiaľ čo niektoré správne súdy, ktoré mali rozhodnúť o zákonnosti predbežných rozhodnutí o odovzdaní, zrušili tieto rozhodnutia pre porušenie článku 26 nariadenia Dublin III, ( 7 ) iné súdy sa domnievali, že tento článok nebránil tomu, aby francúzske orgány prijali rozhodnutie a oznámili ho dotknutej osobe pred odpoveďou dožiadaného členského štátu na žiadosť o prevzatie alebo prijatie späť, ktorú mu predložili tieto orgány. ( 8 )

22.

Vnútroštátny súd napokon uvádza, že hoci doslovný, ako aj teleologický výklad článku 26 nariadenia Dublin III ide tým smerom, že rozhodnutie o odovzdaní môže byť prijaté orgánmi žiadajúceho členského štátu a oznámené dotknutej osobe až po výslovnom alebo implicitnom súhlase dožiadaného členského štátu, prijatie a oznámenie tohto rozhodnutia dotknutej osobe nebráni tejto osobe účinne namietnuť proti uvedenému rozhodnutiu na príslušnom súde v súlade s ustanovením článku 27 tohto nariadenia. Uvádza, že toto rozhodnutie nebude možné v každom prípade vykonať pred odpoveďou dožiadaného členského štátu a bude zrušené v prípade, keď by tento členský štát odmietol prevziať alebo prijať späť žiadateľa.

23.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania spresňuje, že pán Hassan nepožiadal o azyl vo Francúzsku.

24.

Za týchto okolností Tribunal administratif de Lille (Správny súd Lille) rozhodol prerušiť konanie o žalobe pána Hassana a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Bránia ustanovenia článku 26 nariadenia [Dublin III] tomu, aby príslušné orgány členského štátu, ktorý inému členskému štátu, ktorý považuje za zodpovedný na základe kritérií uvedených v nariadení, predložil žiadosť o prevzatie alebo o prijatie späť štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátneho občianstva, ktorá podala žiadosť o medzinárodnú ochranu, o ktorej ešte v konečnom dôsledku nerozhodol, alebo inej osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. c) a d) [tohto] nariadenia, prijali rozhodnutie o odovzdaní a oznámili ho dotknutej osobe skôr, ako dožiadaný štát súhlasil s týmto prevzatím alebo prijatím späť?“

25.

Písomné pripomienky predložila Francúzska republika, Maďarsko a Európska komisia.

26.

Pred pristúpením k analýze prejudiciálnej otázky treba uviesť dve spresnenia skutkového a právneho rámca veci samej.

27.

Po prvé uvádzam, že hoci v zozname Eurodac je pán Hassan uvedený ako žiadateľ o azyl v Nemecku, zo znenia spisu vo veci samej doručeného do kancelárie Súdneho dvora sa zdá, že konanie, na základe ktorého by mohol byť formálne považovaný za žiadateľa o azyl v tomto členskom štáte, nebolo ukončené. ( 9 )

28.

Je síce pravda, že článok 20 ods. 2 nariadenia Dublin III stanovuje veľmi široké kritérium na určenie okamihu, od ktorého sa žiadosť o medzinárodnú ochranu považuje za podanú v členskom štáte na účely uplatnenia článku 20 ods. 1 tohto nariadenia. ( 10 ) Na tento účel tak stačí, aby bolo „príslušným orgánom dotknutého členského štátu doručené tlačivo podané žiadateľom alebo správa, ktorú vypracovali orgány“. Navyše, v prípade pána Hassana je možné predpokladať, že tieto podmienky sú splnené, dokonca aj v prípade, že v Nemecku nepodal formálnu žiadosť o azyl, ( 11 ) a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že v zozname Eurodac bol označený ako žiadateľ o azyl v tomto členskom štáte. ( 12 ) Pravdou zostáva, že ani návrh na začatie prejudiciálneho konania, ani rozhodnutie napadnuté vo veci samej neuvádzajú, na ktorom písmene článku 18 ods. 1 nariadenia Dublin III sa zakladalo dožiadanie o prijatie späť pána Hassana, adresované Spolkovej republike Nemecko. ( 13 )

29.

Za týchto okolností a so zreteľom na skutočnosť, že vnútroštátny súd nemá pochybnosti o tom, že nariadenie Dublin III sa uplatňuje na prípad pána Hassana a že Súdnemu dvoru nekladie otázku v tomto smere, budem na účely týchto návrhov predpokladať, že na situáciu pána Hassana sa vzťahuje článok 18 ods. 1 písmeno b) nariadenia Dublin III (žiadateľ, ktorého žiadosť je v procese posudzovania a ktorý sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt) a že žiadosť o prijatie späť, ktorú zaslali francúzske orgány Spolkovej republike Nemecko, bola podaná na základe článku 24 tohto nariadenia (predloženie dožiadania o prijatie späť, keď sa v žiadajúcom členskom štát nepodala nová žiadosť).

30.

Po druhé uvádzam, že po podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci, ktorú posudzujem, Cour d’appel de Douai (Odvolací súd Douai, Francúzsko), na ktorý bolo podané odvolanie proti rozsudku tribunal administratif de Lille (Správny súd Lille), ktorý zrušil predbežné rozhodnutie o odovzdaní prijaté prefektom Pas‑de‑Calais za podobných okolností, ako sú okolnosti vo veci samej, položil Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko) niekoľko otázok týkajúcich sa, okrem iného, zákonnosti tohto typu rozhodnutí s ohľadom na články L. 742‑2 a L. 742‑3 Cesada. Conseil d’État (Štátna rada) vydala svoje stanovisko 19. júla 2017 ( 14 ), v ktorom v tomto smere vyhlásila, že rozhodnutie o odovzdaní žiadateľa o azyl do zodpovedného členského štátu „možno prijať, a a fortiori oznámiť dotknutej osobe až po súhlase s jej prevzatím dožiadaným štátom“. Intervencia Conseil d’État (Štátna rada) by teda mala urobiť koniec správnej praxi, o ktorú ide vo veci samej, ( 15 ) ako aj rozporom v judikatúre, ktoré uvádza vnútroštátny súd.

31.

Je vhodné uviesť ešte poslednú úvodnú poznámku, tentoraz nezávisle od okolností vo veci samej.

32.

Ak by reforma dublinského systému, o ktorej uvažovala Komisia vo svojom návrhu nariadenia, ktorým sa mení nariadenie Dublin III, ( 16 ) mala byť prijatá, prejudiciálna otázka položená Tribunal administratif de Lille (Správny súd Lille) by stratila svoj význam pokiaľ ide o postupy prijatia späť. Článok 26 tohto návrhu totiž stanovuje nahradenie dožiadania o prijatie späť „oznámeniami na účely prijatia späť“, ktoré nevyžadujú odpoveď zo strany dožiadaného členského štátu, ale iba potvrdenie o doručení. Článok 27 tohto návrhu následne mení článok 26 ods. 1 nariadenia Dublin III, ktorého znenie ostáva, pokiaľ ide o zvyšok, v podstate nezmenené, obmedzujúc jeho pôsobnosť len na postupy prevzatia. Naproti tomu, pokiaľ ide o postupy prijatia späť, článok 27 ods. 2 tohto návrhu stanovuje, že „členský štát, v ktorom sa osoba nachádza, bez zbytočného odkladu tejto osobe písomne oznámi rozhodnutie o jej odovzdaní do zodpovedného členského štátu“.

33.

Tribunal administratif de Lille (Správny súd Lille) sa svojou prejudiciálnou otázkou Súdneho dvora v podstate pýta, či článok 26 ods. 1 nariadenia Dublin III bráni tomu, aby príslušný orgán členského štátu prijal a oznámil žiadateľovi o medzinárodnú ochranu rozhodnutie o jeho odovzdaní do členského štátu, ktorý považuje za zodpovedný za posúdenie jeho žiadosti podľa ustanovení nariadenia Dublin III predtým, než tento druhý štát dal svoj výslovný alebo implicitný súhlas s prevzatím alebo prijatím späť tohto žiadateľa.

34.

Všetky zúčastnené osoby, ktoré predložili pripomienky pred Súdnym dvorom sa domnievajú, že doslovný výklad článku 26 ods. 1 prvej vety nariadenia Dublin III vedie k záveru, že rozhodnutie o odovzdaní do zodpovedného členského štátu môže byť oznámené dotknutej osobe až po tom, čo tento štát výslovne alebo implicitne súhlasil s jej prevzatím alebo prijatím späť.

35.

Zastávam rovnaký názor. Znenie tohto ustanovenia je jasné. Takmer vo všetkých jazykových verziách použitie spojky uvádzajúcej vedľajšiu vetu podmienkovú alebo časovú ( 17 ) jednoznačne znamená stanovenie presného procesného a chronologického poriadku medzi, na jednej strane, súhlasom dožiadaného členského štátu a na druhej strane oznámením rozhodnutia o odovzdaní dotknutej osobe. Žiadajúci členský štát uskutoční toto oznámenie iba ak (a teda nevyhnutne po tom, čo) zodpovedný členský štát kladne odpovedal na žiadosť o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak lehota na túto odpoveď uplynula, vedúc tak k implicitnému súhlasu.

36.

Znenie článku 26 ods. 1 prvej vety nariadenia Dublin III okrem toho odráža úmysel normotvorcu Únie, tak ako vyplýva z prípravných prác k tomuto nariadeniu. Pôvodný návrh Komisie prepracovaného znenia nariadenia č. 343/2003 (ďalej len nariadenie „Dublin II“) ( 18 ), ktorý viedol k prijatiu nariadenia Dublin III ( 19 ) (ďalej len „návrh nariadenia Komisie“) obsahuje požiadavku „viac spresniť“ postup oznamovania rozhodnutia o odovzdaní dotknutej osobe. Dokument vypracovaný útvarmi Komisie sprevádzajúci tento návrh uvádzal, že potrebné spresnenia sa mali týkať „lehoty, formy a obsahu tohto oznámenia“ ( 20 ). V súlade s týmito údajmi článok 25 ods. 1 uvedeného návrhu definoval jednotný postup oznamovania – platný tak v rámci postupu prevzatia žiadateľa o medzinárodnú ochranu, ako aj pri postupe prijatia späť ( 21 ) –, ktorého predmetom je „rozhodnutie o odovzdaní“ dotknutej osoby do zodpovedného členského štátu. ( 22 ) Tento článok bol vypracovaný prakticky v rovnakom znení ako článok 26 ods. 1 prvá veta nariadenia Dublin III a počas legislatívneho procesu bol poznačený iba menej významnými zmenami. ( 23 )

37.

Napriek jednoznačnosti znenia článku 26 ods. 1 prvej vety nariadenia Dublin III Komisia vo svojich písomných pripomienkach navrhuje Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálnu otázku odpovedal tak, že toto ustanovenie nebráni prijatiu a oznámeniu predbežného rozhodnutia o odovzdaní. Toto riešenie je podľa jej názoru koherentné s hlavným cieľom nariadenia Dublin III – ktorý pozostáva v stanovení účinnej metódy umožňujúcej rýchle určenie zodpovedného členského štátu, brániac sekundárnym pohybom žiadateľov o azyl – a nezasahuje do práv dotknutých osôb.

38.

V tomto smere hneď na úvod uvádzam, hoci Súdnemu dvoru nebola položená otázka týkajúca sa výkladu tohto ustanovenia, že v nedávnom rozsudku vyhlásenom po skončení písomnej časti konania vo veci, ktorej sa týkajú tieto návrhy, Súdny dvor uznal, že podľa článku 26 ods. 1 nariadenia Dublin III rozhodnutie o odovzdaní nemožno oznámiť dotknutej osobe skôr, než dožiadaný členský štát akceptoval jej prevzatie alebo prijatie späť. ( 24 ) Zdá sa teda, že výklad navrhovaný Komisiou bol už Súdnym dvorom zamietnutý.

39.

Nezávisle na tom, tento výklad ma v každom prípade nepresvedčil, a to predovšetkým z metodického hľadiska.

40.

Je síce pravda, ako to pripomína Komisia, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je pri výklade ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované predpismi, ktorých je súčasťou. ( 25 ) Pochybujem však, že odvolanie sa na argumentácie systematického alebo teleologického charakteru by mohlo viesť k tomu, že by sa tomuto ustanoveniu priznal radikálne odlišný, či dokonca protikladný význam oproti tomu, ktorý vyplýva z jeho jasného znenia, a to aj v prípade, že by táto činnosť mala hypoteticky dospieť k výsledku, ktorý by bol koherentný s cieľmi aktu, ktorého je dané ustanovenie súčasťou.

41.

Na rozdiel od toho, čo uvádza Komisia, sa domnievam, že systematická a teleologická analýza podporuje výklad, ktorý vyplýva z jednoznačného znenia článku 26 ods. 1 prvej vety nariadenia Dublin III.

42.

Po prvé z článku 20 ods. 5 nariadenia Dublin III vyplýva, že proces určovania zodpovedného členského štátu sa ukončí až odovzdaním žiadateľa do tohto štátu, oddiely II a III kapitoly VI tohto nariadenia stanovujú postupy uplatniteľné na „dožiadanie o prevzatie“ a na „dožiadanie o prijatie späť“, ktoré sú prezentované ako interné fázy tohto procesu. Tieto postupy začínajú predložením – zo strany členského štátu, ktorému bola podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu (článok 21 tohto nariadenia) alebo členského štátu, v ktorom osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. b), c) alebo d) tohto nariadenia podala novú žiadosť o medzinárodnú ochranu (článok 23 tohto nariadenia) alebo na území ktorého sa zdržiava (článok 24 tohto nariadenia) – dožiadania o prevzatie alebo o prijatie späť, adresovaného členskému štátu, ktorý je považovaný za zodpovedný a končia sa iba po získaní odpovede, výslovnej alebo implicitnej, od tohto štátu. Až po ukončení týchto postupov je možné prejsť k poslednej fáze procesu určovania zodpovedného členského štátu, a síce k odovzdaniu dotknutej osoby (článok 29 tohto nariadenia), ktorá nemôže začať predtým, než bolo prijaté konečné rozhodnutie o odvolaní alebo o žiadosti o preskúmaní rozhodnutia o odovzdaní, ak im bol priznaný odkladný účinok. Oddiel IV tej istej kapitoly VI nariadenia Dublin III, v ktorom sa nachádza článok 26, je zaradený za oddielmi, ktoré sa zaoberajú vyššie opísanými postupmi a pred oddielom VI. Oznámenie rozhodnutia o odovzdaní (článok 26 tohto nariadenia) a uplatnenie opravných prostriedkov (článok 27 tohto nariadenia) sú v systéme tejto kapitoly fázami (prípadnými) procesu určovania zodpovedného členského štátu, ktoré nastanú iba vtedy, ak sa postupy opísané v oddieloch II a III tejto kapitoly ukončia súhlasom, výslovným alebo implicitným, dožiadaného členského štátu.

43.

Po druhé tento systematický výklad je potvrdený analýzou pojmov použitých normotvorcom Únie. Zatiaľ čo články 22 a 25 nariadenia Dublin III používajú pojem „Dožiadaný členský štát“ na označenie členského štátu, ktorému bolo adresované dožiadanie o prevzatie alebo o prijatie späť a na ktoré ešte neodpovedal, článok 26 tohto nariadenia používa pojem „Zodpovedný členský štát“ na označenie členského štátu, do ktorého sa má dotknutá osoba odovzdať. Tento terminologický rozdiel zjavne naznačuje prechod k procesnej fáze procesu určovania zodpovedného členského štátu, ktorá nasleduje po fázach opísaných v oddieloch II a III kapitoly VI nariadenia Dublin III, prechod, ku ktorému dochádza v prípade, že dožiadaný členský štát akceptuje prevzatie dotknutej osoby alebo jej prijatie späť.

44.

Po tretie uvádzam, že článok 26 ods. 2 prvý pododsek nariadenia Dublin III spresňuje, že rozhodnutie o odovzdaní uvedené v odseku 1 tohto článku obsahuje informácie, medzi inými, „o lehotách [...] na uskutočnenie odovzdania, a ak to je potrebné, uvedú sa informácie o mieste a čase, kedy sa má dotknutá osoba dostaviť, ak cestuje do zodpovedného členského štátu vlastnými prostriedkami“. Vzhľadom na to, že tieto informácie závisia, na jednej strane, od dátumu, kedy dožiadaný členský štát implicitne alebo výslovne súhlasil s prevzatím dotknutej osoby alebo jej prijatím späť, a na druhej strane od znenia tejto odpovede (pokiaľ je výslovná), spresnenie uvedené v článku 26 ods. 2 prvom pododseku nariadenia Dublin III potvrdzuje výklad odseku 1 tohto článku, podľa ktorého k oznámeniu rozhodnutia o odovzdaní dôjde až vtedy, keď žiadajúci členský štát získal súhlas od dožiadaného členského štátu.

45.

Po štvrté článok 27 ods. 3 nariadenia Dublin III stanovuje, že členské štáty prijmú jednu z troch možností spresnených v písmenách a) až c) tohto ustanovenia, buď na zabezpečenie automatického odkladného účinku odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo žiadosti týkajúcej sa jeho preskúmania, alebo na účely toho, aby mala dotknutá osoba možnosť požiadať o odklad výkonu tohto rozhodnutia. Odsek 4 tohto článku priznáva členským štátom možnosť stanoviť, že príslušné orgány môžu bez návrhu rozhodnúť o tomto odklade. Tieto ustanovenia predpokladajú, že rozhodnutie o odovzdaní je okamžite vykonateľné, čo nie je prípad predbežného rozhodnutia o odovzdaní. ( 26 )

46.

Po piate, aj keby oznámenie rozhodnutia o odovzdaní predtým, než dožiadaný členský štát súhlasil s prevzatím alebo prijatím späť dotknutej osoby, nebránilo tejto osobe podať odvolanie proti rozhodnutiu (alebo žiadosť o preskúmanie) podľa článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III, je potrebné sa spýtať, či by táto okolnosť nemala za následok obmedzenie rozsahu tohto odvolania, tak ako je spresnený v odôvodnení 19 tohto nariadenia, podľa ktorého má toto odvolanie umožniť preskúmanie správneho uplatňovania tohto nariadenia ( 27 ).

47.

V tomto smere treba zdôrazniť, že Súdny dvor varoval pred reštriktívnym výkladom rozsahu práva na podanie opravného prostriedku, stanoveného v článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III. Takýto výklad by totiž mohol brániť realizácii cieľa zlepšenia ochrany priznanej žiadateľom podľa dublinského systému uvedeného v odôvodnení 9 tohto nariadenia. ( 28 ) Nútiť dotknutú osobu podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktoré by neobsahovalo všetky skutočnosti umožňujúce overiť, či ustanovenia nariadenia Dublin III boli správne uplatnené na účely toho, aby mohlo dôjsť k odovzdaniu, by v skutočnosti znamenalo obmedziť rozsah jej práva podať opravný prostriedok.

48.

Konkrétnejšie, ak by sme sa mali domnievať, v rozpore s jasným znením článku 26 ods. 1 prvej vety nariadenia Dublin III, že pojem „rozhodnutie o odovzdaní“ na účely uplatnenia tohto ustanovenia zahŕňa predbežné rozhodnutia o odovzdaní, znamenalo by to, že povinnosť oznámenia uložená žiadajúcemu členskému štátu sa nevyhnutne nevzťahuje na také skutočnosti, ako sú dátum alebo znenie odpovede dožiadaného členského štátu, pokiaľ je táto odpoveď výslovná. Tieto skutočnosti by teda nemuseli byť nikdy oznámené dotknutej osobe. V takom prípade, ako aj v prípadoch, keď k ich oznámeniu dôjde po prijatí rozhodnutia o odvolaní alebo o žiadosti o preskúmanie – čo by mohlo byť častým prípadom vzhľadom na veľmi krátke lehoty týchto typov konaní – by dotknutá osoba nemala žiadnu možnosť spochybniť údaje, ktoré sú prípadne uvedené v odpovedi dožiadaného členského štátu v súvislosti s dôvodmi, ktoré ho viedli k akceptovaniu dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, ( 29 ) ani overiť, v prípade, keď by odkladný účinok nebol priznaný, či sa vykonanie jej odovzdania uskutočňuje pri dodržaní ustanovení nariadenia Dublin III. Napokon, dotknutá osoba by nebola spôsobilá ani overiť, či k jej odovzdaniu došlo v lehotách, ktoré sú stanovené, v závislosti od prípadu, článkom 28 ods. 3 tretím pododsekom alebo článkom 29 ods. 1 prvým pododsekom nariadenia Dublin III ( 30 ), a teda či členský štát, do ktorého je odovzdaná, ostáva zodpovedným za posúdenie jej žiadosti o medzinárodnú ochranu z hľadiska pravidla uvedeného v článku 28 ods. 3 štvrtom pododseku alebo v článku 29 ods. 2 tohto nariadenia. Za okolností, ktoré sa síce líšia od okolností vo veci samej, Súdny dvor v rozsudku z 25. októbra 2017, Shiri (C‑201/16, EU:C:2017:805, bod 44) rozhodol, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu musí mať k dispozícii účinný a rýchly opravný prostriedok, ktorý mu umožní odvolať sa na uplynutie lehoty šiestich mesiacov, stanovenej v článku 29 ods. 1 a 2 nariadenia Dublin III, ku ktorému došlo následne po prijatí rozhodnutia o odovzdaní. ( 31 ) Toto právo by však za vyššie opísaných okolností nebolo zaručené.

49.

Po šieste, hoci, ako tvrdí Komisia, oprávniť žiadajúci členský štát oznámiť rozhodnutie o odovzdaní bez počkania na odpoveď dožiadaného členského štátu by bolo bezpochyby koherentné s cieľom rýchleho vybavovania žiadostí o azyl, uvedeným v odôvodnení 5 nariadenia Dublin III, pripomínam, že Súdny dvor už rozhodol, v kontexte nariadenia Dublin II, že normotvorca Únie nemal v úmysle obetovať súdnu ochranu žiadateľov o azyl tejto požiadavke rýchlosti. ( 32 ) Toto konštatovanie platí podľa Súdneho dvora a fortiori vo vzťahu k nariadeniu Dublin III, keďže normotvorca Únie týmto nariadením značne posilnil procesné záruky, ktoré majú žiadatelia o azyl v rámci dublinského systému. ( 33 ) Okrem toho treba zdôrazniť, že v súlade s článkami 22 a 25 nariadenia Dublin III povinnosť počkať na výslovný alebo implicitný súhlas dožiadaného členského štátu by spôsobila nanajvýš oneskorenie v oznámení rozhodnutia o odovzdaní o dva mesiace v prípade dožiadania o prevzatie, a o jeden mesiac v prípade dožiadania o prijatie späť.

50.

Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov sa domnievam, že článok 26 ods. 1 prvá veta nariadenia Dublin III sa má vykladať v tom zmysle, že zakazuje žiadajúcemu členskému štátu oznámiť dotknutej osobe rozhodnutie o jej odovzdaní do dožiadaného členského štátu predtým, než tento štát dal svoj výslovný alebo implicitný súhlas s týmto odovzdaním.

51.

Po vylúčení možnosti tohto „predčasného oznámenia“ otázka, či rozhodnutie o odovzdaní môže byť prijaté predtým, než bol udelený súhlas dožiadaného členského štátu, stráca nevyhnutne praktický význam. Lehoty na podanie odvolania uvedeného článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III môžu plynúť až od oznámenia tohto rozhodnutia dotknutej osobe, jeho „predčasné“ prijatie by nemalo za následok žiadne podstatné skrátenie času postupu prevzatia alebo prijatia späť a ostalo by teda neutrálne voči cieľu rýchleho vybavenia žiadostí o medzinárodnú ochranu, ktorý zdôrazňuje Komisia.

52.

Uvádzam, že hoci sa článok 26 ods. 1 nariadenia Dublin III výslovne týka iba oznámenia rozhodnutia o odovzdaní a nie jeho prijatia, článok 5 ods. 2 písm. b) a ods. 3 nariadenia Dublin III označuje článok 26 ods. 1 tohto nariadenia za ustanovenie, na základe ktorého je prijaté rozhodnutie o odovzdaní žiadateľa do zodpovedného členského štátu. ( 34 ) Systematické tvrdenia, ktoré sú v podstate zhodné s tými, ktoré sú uvedené v bodoch 42 až 45 týchto návrhov, vedú k vylúčeniu výkladu tohto ustanovenia, podľa ktorého by členské štáty mohli rozhodnúť o odovzdaní predtým, než dožiadaný členský štát súhlasil s prevzatím alebo prijatím dotknutej osoby späť. Naopak, tieto tvrdenia vedú k názoru, že pred súhlasom dožiadaného členského štátu s prevzatím alebo prijatím dotknutej osoby späť nie sú splnené všetky skutočnosti potrebné na to, aby rozhodnutie o odovzdaní do tohto členského štátu mohlo byť prijaté žiadajúcim členským štátom v súlade s postupmi stanovenými v nariadení Dublin III.

53.

Domnievam sa preto, že článok 26 ods. 1 nariadenia Dublin III nepovoľuje ani oznámenie, ani prijatie rozhodnutia o odovzdaní do dožiadaného členského štátu predtým, než tento druhý štát dal svoj súhlas, implicitný alebo výslovný, s prevzatím dotknutej osoby alebo s jej prijatím späť.

54.

Skôr než dospejem k záveru, ostáva spresniť, s ohľadom na dôvody, na ktorých sa zakladá prax francúzskych orgánov pri prijímaní predbežných rozhodnutí o odovzdaní, že článok 28 nariadenia Dublin III nebráni tomu, aby bola dotknutá osoba zaistená predtým, než bolo rozhodnuté o jej odovzdaní, pokiaľ sú splnené všetky podmienky stanovené týmto ustanovením na účely prijatia tohto opatrenia. ( 35 ) Zákaz pristúpiť k opatreniam zaistenia pred prijatím rozhodnutia o odovzdaní vyplýva teda len z francúzskeho práva a nie z práva Únie. ( 36 )

55.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Tribunal administratif de Lille (Správny súd Lille, Francúzsko), takto:

Článok 26 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, bráni tomu, aby členský štát, ktorý predložil členskému štátu, ktorý považuje za zodpovedný na účely tohto posúdenia, žiadosť o prevzatie alebo o prijatie späť na základe článkov 21, 23 a 24 tohto nariadenia, prijal a oznámil dotknutej osobe rozhodnutie o jej odovzdaní do dožiadaného členského štátu skôr, ako tento dožiadaný štát súhlasil s prevzatím tejto osoby alebo jej prijatím späť.