—

Spector Photo Group NV a Chris Van Raemdonck, v zastúpení: K. Van den Broeck, W. Henckens a W. Devroe, advocaten,

—

Commissie voor het Bank-, Financie- en Assurantiewezen (CBFA), v zastúpení: J. Cerfontaine, F. Deruyck a H. Gilliams, advocaten,

—

belgická vláda, v zastúpení: J.-C. Halleux, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci J. Meyers, advocaat,

—

nemecká vláda, v zastúpení: M. Lumma a J. Möller, splnomocnení zástupcovia,

—

francúzska vláda, v zastúpení: G. de Bergues a J.-C. Gracia, splnomocnení zástupcovia,

—

Írsko, v zastúpení: D. O’Hagan, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci J. Newman, BL,

—

talianska vláda, v zastúpení: R. Adam, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci P. Gentili, avvocato dello Stato,

—

cyperská vláda, v zastúpení: D. Lysandrou, splnomocnený zástupca,

—

portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes a C. Guerra Santos, splnomocnení zástupcovia,

—

vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: S. Ossowski, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci A. Henshaw, barrister,

—

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: P. Dejmek a W. Roels, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 2 a 14 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/6/ES z 28. januára 2003 o obchodovaní s využitím dôverných informácií a o manipulácii s trhom (zneužívanie trhu) (Ú. v. ES L 96, s. 16; Mim. vyd. 06/004, s. 367).

2

Tento návrh bol predložený v konaní medzi spoločnosťou Spector Photo Group NV (ďalej len „Spector“) a jedným z jej vedúcich pracovníkov, Chrisom Van Raemdonckom, na jednej strane, a Commissie voor het Bank-, Financie- en Assurantiewezen (Komisia pre bankovníctvo, finančníctvo a poisťovníctvo, ďalej len „CBFA“), ktorá uvedenej spoločnosti uložila pokuty za obchodovanie s využitím dôverných informácií, na strane druhej.

3

Článok 2 ods. 1 smernice Rady 89/592/EHS z 13. novembra 1989 o koordinácii právnych predpisov týkajúcich sa obchodovania s využitím dôverných informácií [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 334, s. 30) vymedzuje pojem obchodovanie s využitím dôvernej informácie takto:

„Každý členský štát zakáže osobám, ktoré:

disponujú dôvernou informáciou, nadobúdať alebo prevádzať na svoj vlastný účet alebo na účet iného, priamo alebo nepriamo, cenné papiere emitenta alebo emitentov dotknutých touto informáciou, využívajúc so znalosťou veci túto dôvernú informáciu.“ [neoficiálny preklad]

4

Smernica 89/592 bola zrušená 12. apríla 2003, v deň nadobudnutia účinnosti smernice 2003/6. Článok 2 tejto smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty zakážu každej osobe uvedenej v druhom pododseku, ktorá má dôverné informácie, používať tieto informácie tak, že získa alebo nakladá alebo sa pokúsi získať alebo nakladať na svoj vlastný účet alebo na účet tretej strany, priamo alebo nepriamo, s finančnými nástrojmi, s ktorými súvisia tieto informácie.

Prvý pododsek sa uplatní na každú osobu, ktorá má tieto informácie:

2.   Ak je osoba uvedená v odseku 1 právnickou osobou, zákaz stanovený v tom odseku sa uplatňuje aj na fyzické osoby, ktoré sa zúčastňujú na rozhodovaní o vykonaní transakcie na účet dotknutej právnickej osoby.

3.   Tento článok sa nevzťahuje na transakcie pri výkone povinnosti, ktorej splnenie vyžaduje získanie alebo nakladanie s finančnými nástrojmi, ak táto povinnosť vyplýva z dohody uzavretej skôr než dotknutá osoba mala dôverné informácie.“

5

Článok 8 smernice 2003/6 však stanovuje, že predmetný zákaz sa nevzťahuje na obchodovanie spoločností s vlastnými akciami v rámci programov spätného výkupu. Postupy na vykonanie článku 8 stanovilo nariadenie Komisie (ES) č. 2273/2003 z 22. decembra 2003, ktorým sa vykonáva smernica 2003/6, pokiaľ ide o výnimky pre programy spätného výkupu a stabilizácie finančných nástrojov (Ú. v. EÚ L 336, s. 33; Mim. vyd. 06/006, s. 342), ktoré nadobudlo účinnosť .

6

Článok 14 ods. 1 smernice 2003/6 znie takto:

„Bez toho, aby bolo dotknuté právo členských štátov ukladať trestnoprávne sankcie, členské štáty v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi zabezpečia, aby mohli byť prijaté primerané správne opatrenia alebo uložené správne sankcie voči zodpovedným osobám, ak sa nedodržali ustanovenia prijaté na vykonanie tejto smernice. Členské štáty zabezpečia, aby boli tieto opatrenia účinné, primerané a odstrašujúce.“

7

Smernica Komisie 2003/124/ES z 22. decembra 2003, ktorou sa vykonáva smernica 2003/6, pokiaľ ide o vymedzenie a zverejňovanie dôverných informácií a vymedzenie manipulácie s trhom (Ú. v. EÚ L 339, s. 70; Mim. vyd. 06/006, s. 348), dopĺňa smernicu 2003/6 a podrobnejšie definuje pojmy zverejňovanie dôvernej informácie a manipulácia s trhom.

8

Článok 25 ods. 1 zákona o dohľade nad finančným sektorom a finančnými službami z 2. augusta 2002 (Moniteur belge zo , s. 39121, ďalej len „zákon z v pôvodnom znení“) stanovoval:

„Zakazuje sa každej osobe:

9

Článok 25 ods. 1 zákona z 2. augusta 2002 v znení zákona z (Moniteur belge z , s. 62160, ďalej len „zákon z v zmenenom a doplnenom znení“) stanovuje:

„Zakazuje sa každej osobe:

10

Toto ustanovenie sa uplatňuje len na skutkový stav po 31. decembri 2003.

11

Spector je belgický podnik kótovaný na burze. V rámci politiky hmotnej zainteresovanosti ponúka program opcií na akcie pre svojich zamestnancov. S cieľom splniť svoje záväzky v prípade využitia týchto opcií Spector zamýšľal prioritne použiť akcie vo svojom vlastníctve a zvyšok prípadne nakúpiť na trhu. Počas roka 2002 tak Spector musel nakúpiť na trhu viac než 45000 akcií.

12

Dňa 21. mája 2003 Spector v súlade s platnou belgickou právnou úpravou informoval burzu Euronext Brussels o svojom zámere nakúpiť vlastné akcie v rámci realizácie plánu opcií na akcie.

13

V období od 28. mája do 30. augusta 2003 Spector nakúpil spolu 27773 akcií. Na úvod sa uskutočnili štyri po sebe idúce transakcie, každá z nich na nákup 2000 akcií. Následne vydal pán Van Raemdonck v dňoch a dva príkazy, na základe ktorých Spector nadobudol 19773 akcií za priemernú cenu 9,97 eura, pričom realizačná cena dotknutých opcií predstavovala 10,45 eura.

14

Spector následne zverejnil niektoré informácie týkajúce sa jeho hospodárskych výsledkov a obchodnej politiky. Cena jeho akcií sa zvýšila. K 31. decembru 2003 dosiahla 12,50 eura.

15

Rozhodnutím z 28. novembra 2006 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) CBFA kvalifikovala nákupy vykonané na základe pokynov z a ako obchodovanie s využitím dôverných informácií, ktoré je zakázané podľa 25 ods. 1 zákona z v pôvodnom znení. CBFA uložila pokuty vo výške 80000 eur spoločnosti Spector a vo výške 20000 eur pánu Van Raemdonckovi, ktorí následne podali proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Hof van beroep te Brussel.

16

Žalobcovia vo veci samej predložili v rámci predmetného konania tri série tvrdení, ktoré viedli k podaniu návrhu na začatie prejudiciálneho konania a týkajú sa retroaktivity nového, miernejšieho zákona (retroaktivita in mitius), konštitutívnych prvkov obchodovania s využitím dôverných informácií a primeranosti sankcie za vytýkané porušenie.

17

Podľa vnútroštátneho súdu žalobcovia vo veci samej v prvom rade vytýkajú, že CBFA porušila zásadu retroaktivity in mitius. V zásade tvrdia, že ustanovenia článku 25 ods. 1 zákona z 2. augusta 2002 v zmenenom a doplnenom znení nie sú zlučiteľné s definíciou obchodovania s využitím dôverných informácií v článku 2 smernice 2003/6, a sú tak neuplatniteľné. Preto sa domnievajú, že nezlučiteľnosť týchto ustanovení so smernicou 2003/6 vedie k vzniku právneho vákua stotožniteľného s priaznivejším zákonom, čo bráni tomu, aby CBFA uplatnila článok 25 ods. 1 zákona z v pôvodnom znení.

18

Vnútroštátny súd uvádza, že CBFA uplatnila článok 25 ods. 1 zákona z 2. augusta 2002 v zmenenom a doplnenom znení, hoci predmetné skutočnosti nastali skôr, než uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť, konkrétne . Konštatoval, že je možné, že toto ustanovenie zmenilo definíciu obchodovania s využitím dôverných informácií v represívnejšom zmysle. Na naplnenie znakov obchodovania s využitím dôverných informácií totiž uvedený článok 25 ods. 1 už nevyžaduje „používanie“ dôvernej informácie, ale len samotné „disponovanie“ s takou informáciou.

19

Vnútroštátny súd sa pýta, či členské štáty môžu vymedziť konštitutívne prvky obchodovania s využitím dôverných informácií prísnejšie ako článok 2 smernice 2003/6, a tiež na výklad pojmu „používanie“ dôvernej informácie v zmysle uvedeného ustanovenia.

20

Podľa vnútroštátneho súdu žalobcovia vo veci samej subsidiárne tvrdia, že konštitutívne prvky obchodovania s využitím dôverných informácií nie sú v tomto prípade naplnené, pokiaľ ide o článok 25 ods. 1 zákona z 2. augusta 2002 v pôvodnom znení. CBFA nepreukázala, že nákupy akcií dotknuté v konaní vo veci samej sa uskutočnili z dôvodu blížiaceho sa uverejnenia hospodárskych výsledkov dotknutej spoločnosti.

21

Vnútroštátny súd sa pýta, na základe akého dôkazu by sa dalo preukázať, že dôverná informácia bola „použitá“ v zmysle článku 2 smernice 2003/6.

22

Podľa rozhodnutia vnútroštátneho súdu žalobcovia vo veci samej tvrdia, že uložené sankcie sú neprimerané vzhľadom na závažnosť porušenia. Vnútroštátny súd sa pýta, aké kritériá umožnia posúdiť primeranosť sankcie.

23

Za týchto okolností Hof van beroep te Brussel rozhodol prerušiť konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

24

CBFA a belgická a nemecká vláda pochybujú o prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania. V podstate tvrdia, že položené otázky majú hypotetickú povahu v rozsahu, v akom sa týkajú zlučiteľnosti článku 25 zákona z 2. augusta 2002 v zmenenom a doplnenom znení, hoci napadnuté rozhodnutie sa nezakladá na tomto ustanovení, ale na ustanovení článku 25 zákona z v pôvodnom znení.

25

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci konania podľa článku 234 ES prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a je povinný prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. Preto, pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Spoločenstva, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (pozri najmä rozsudky z 18. júla 2007, Lucchini, C-119/05, Zb. s. I-6199, bod 43, a z , Magoora, C-414/07, Zb. s. I-10921, bod 22).

26

Podľa ustálenej judikatúry pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Spoločenstva položených vnútroštátnym súdom v právnom a skutkovom rámci, ktorý vymedzí na svoju zodpovednosť a ktorého presnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia ich relevantnosti. Súdny dvor môže zamietnuť návrh vnútroštátneho súdu na začatie prejudiciálneho konania len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Spoločenstva nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na to, aby mohol dať užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júna 2007, van der Weerd a i., C-222/05 až C-225/05, Zb. s. I-4233, bod 22 a citovanú judikatúru).

27

Ako uviedla aj generálna advokátka v bode 19 svojich návrhov, zdá sa, že relevantnosť výkladu smernice 2003/6 na účely posúdenia súladu článku 25 zákona z 2. augusta 2002 v zmenenom a doplnenom znení s právom Spoločenstva, je nepochybne veľmi diskutabilná, pretože napadnuté rozhodnutie sa neopiera o toto ustanovenie.

28

V prejednávanej veci sa však nezdá, že by požadovaný výklad smernice 2003/6 nemal nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej. Skutkové okolnosti dotknuté vo veci samej totiž nastali až po nadobudnutí účinnosti tejto smernice a boli sankcionované na základe vnútroštátnej právnej úpravy zakazujúcej obchodovanie s využitím dôverných informácií. Skutkové a právne podklady nevyhnutné na to, aby Súdny dvor užitočne odpovedal na otázky, ktoré sú mu položené, sú navyše uvedené v rozhodnutí vnútroštátneho súdu, ktorý okrem toho označil ustanovenia, ktorých výklad žiada.

29

Z toho vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.

30

V druhej a tretej prejudiciálnej otázke, na ktoré treba odpovedať spoločne a prioritne, vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby poskytol výklad pojmu „používanie dôvernej informácie“ uvedeného v článku 2 ods. 1 smernice 2003/6. Toto ustanovenie stanovuje, že členské štáty zakážu osobe uvedenej v jeho druhom odseku (ďalej len „osoba, ktorá má bezprostredný prístup k dôverným informáciám“), ktorá „má dôverné informácie, používať tieto informácie tak, že získa alebo nakladá… na svoj vlastný účet alebo na účet tretej strany, priamo alebo nepriamo, s finančnými nástrojmi, s ktorými súvisia tieto informácie“ alebo uskutočniť takú transakciu na trhu. Vnútroštátny súd sa konkrétne snaží zistiť, či na to, aby sa transakcia kvalifikovala ako zakázané obchodovanie s využitím dôverných informácií, stačí, aby osoba, ktorá má bezprostredný prístup k dôverným informáciám a disponuje takou informáciou, uskutočnila na trhu transakciu s finančnými nástrojmi, ktorých sa táto informácia týka, alebo či treba preukázať aj to, že táto osoba takú informáciu „použila“ so „znalosťou veci“.

31

Článok 2 ods. 1 smernice 2003/6 nedefinuje zakázanú transakciu ako transakciu „vykonanú so znalosťou veci“, ale len zakazuje osobám, ktoré majú bezprostredný prístup k dôverným informáciám, využívať dôverné informácie pri uskutočňovaní transakcií na trhu. Tento článok definuje konštitutívne prvky zakázanej transakcie tak, že výslovne uvádza dva druhy prvkov, konkrétne osoby, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou patria do rámca jeho pôsobnosti, a materiálne konanie, ktoré túto transakciu tvorí.

32

Toto ustanovenie naopak výslovne nestanovuje subjektívne podmienky týkajúce sa úmyslu, ktorý bol podnetom takéhoto konania. Článok 2 ods. 1 smernice 2003/6 tak nespresňuje, či osoba, ktorá má bezprostredný prístup k dôverným informáciám, musela konať so špekulatívnym úmyslom, podvodným úmyslom, alebo či muselo ísť o konanie úmyselné či nedbanlivostné. Tento článok výslovne nestanovuje, že treba preukázať, či dôverná informácia viedla k rozhodnutiu uskutočniť dotknutú transakciu na trhu, ani to, či osoba, ktorá má bezprostredný prístup k dôverným informáciám, musela vedieť o dôvernom charaktere informácie, ktorou disponovala.

33

V tejto súvislosti treba uviesť, že normotvorca Spoločenstva sa pri vypracúvaní smernice 2003/6 snažil vyplniť určité medzery identifikované v smernici 89/592. Článok 2 ods. 1 smernice 89/592 totiž zakazoval „osobám, ktoré… disponujú dôvernou informáciou“ uskutočňovať transakcie na trhu cenných papierov, pričom využívajú „so znalosťou veci túto dôvernú informáciu“. Prebratie tohto ustanovenia do vnútroštátneho práva viedlo k rôznym nuansám, pokiaľ ide o výklad slovného spojenia „využívanie so znalosťou veci“ zo strany členských štátov, a v niektorých vnútroštátnych právnych poriadkoch bolo stotožnené s požiadavkou vedomostnej zložky.

34

V tejto súvislosti návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o obchodovaní s využitím dôverných informácií a o manipulácii s trhom (zneužívanie trhu) [2001/0118 (COD)], predložený Komisiou Európskych spoločenstiev 30. mája 2001, sa opiera o znenie článku 2 ods. 1 smernice 89/592 a vypúšťa výraz „so znalosťou veci“ z toho dôvodu, že „[osoby, ktoré majú bezprostredný prístup k dôverným informáciám] prirodzene môžu mať prístup k dôverným informáciám každý deň a sú si vedomé dôvernej povahy informácií, ktoré prijímajú“. Následné prípravné práce, ktoré generálna advokátka spomínala v bode 58 svojich návrhov, navyše dokazujú, že Parlament v súlade s objektívnym postojom k pojmu obchodovanie s využitím dôverných informácií, ktorý presadzovala Komisia, chcel nahradiť sloveso „využívať“ slovesom „používať“, aby z definície obchodovania s využitím dôverných informácií odstránil akýkoľvek prvok účelovosti alebo úmyslu.

35

Z uvedeného vyplýva, že v článku 2 ods. 1 smernice 2003/6 je obchodovanie s využitím dôverných informácií definované objektívne bez výslovného uvedenia úmyslu, a to s cieľom zabezpečiť jednotné zosúladenie práva v členských štátoch.

36

Skutočnosť, že článok 2 ods. 1 smernice 2003/6 nestanovuje výslovne vedomostnú zložku, možno vysvetliť po prvé osobitnou povahou obchodovania s využitím dôverných informácií, ktorá umožňuje predpokladať túto vedomostnú zložku, keď sú naplnené všetky konštitutívne prvky uvedené v tomto ustanovení. V prvom rade z dôverného vzťahu, ktorý spája všetky osoby, ktoré majú bezprostredný prístup k dôverným informáciám, uvedené v článku 2 ods. 1 písm. a) až c), s emitentom finančných nástrojov, ktorých sa dôverná informácia týka, pre ne v tomto ohľade vyplýva osobitná zodpovednosť. Ďalej uskutočnenie transakcie na trhu je nevyhnutne výsledkom série rozhodnutí v rámci komplexných súvislostí, ktoré v zásade umožňujú vylúčiť, aby jej pôvodca mohol konať bez toho, aby si bol vedomý svojho konania. A keď sa napokon takáto transakcia na trhu uskutoční, zatiaľ čo má jej pôvodca dôvernú informáciu k dispozícii, treba predpokladať, že táto informácia v zásade musela byť súčasťou jeho rozhodovacieho procesu.

37

Skutočnosť, že článok 2 ods. 1 smernice 2003/6 výslovne nezaradil vedomostnú zložku medzi konštitutívne prvky obchodovania s využitím dôverných informácií, možno vysvetliť po druhé účelom smernice 2003/6, ktorým je, ako už bolo uvedené, predovšetkým podľa odôvodnení č. 2 a 12 zabezpečenie integrity finančných trhov Spoločenstva a zvýšenie dôvery investorov v tieto trhy. Normotvorca Spoločenstva si pri obchodovaní s využitím dôverných informácií zvolil mechanizmus prevencie a správnych sankcií, ktorých účinnosť by bola oslabená, keby systematicky podliehali analýze toho, či je vedomostná zložka prítomná. Ako uviedla aj generálna advokátka v bode 55 svojich návrhov, zákaz obchodovania s využitím dôverných informácií sa naplno účinne uplatňuje a zabezpečuje trvalé dodržiavanie pravidiel všetkými hospodárskymi subjektmi na trhu len vtedy, keď umožňuje účinne sankcionovať porušenia. Účinné vykonávanie zákazu transakcií na trhu sa teda zakladá na jednoduchej štruktúre, kde sú prostriedky subjektívnej obrany obmedzené, nielen s cieľom sankcionovať, ale zároveň aj účinne predchádzať porušeniu tohto zákazu.

38

Naplnenie všetkých konštitutívnych prvkov obchodovania s využitím dôverných informácií stanovených v článku 2 ods. 1 smernice 2003/6 teda umožňuje predpokladať úmysel pôvodcu takejto transakcie.

39

Táto domnienka však nemôže porušovať základné práva, predovšetkým zásadu prezumpcie neviny stanovenú najmä v článku 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).

40

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry základné práva tvoria neoddeliteľnú súčasť všeobecných právnych zásad, ktorých dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor (rozsudok z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C-402/05 P a C-415/05 P, Zb. s. I-6351, bod 283).

41

Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že dodržiavanie ľudských práv predstavuje podmienku zákonnosti aktov Spoločenstva a že v Spoločenstve nemožno prijať opatrenia nezlučiteľné s ich dodržiavaním (rozsudok Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, už citovaný, bod 284).

42

Iste, článok 14 ods. 1 smernice 2003/6 nezaväzuje členské štáty, aby prijali trestnoprávne sankcie voči osobám obchodujúcim s využitím dôverných informácií, ale len stanovuje, že členské štáty sú povinné zabezpečiť, „aby mohli byť prijaté primerané správne opatrenia alebo uložené správne sankcie voči zodpovedným osobám, ak sa nedodržali ustanovenia prijaté na vykonanie [tejto] smernice“, a členské štáty sú navyše povinné zabezpečiť, aby tieto opatrenia boli „účinné, primerané a odstrašujúce“. Napriek tomu však vzhľadom na povahu dotknutých porušení, ako aj stupeň závažnosti sankcií, ktoré možno uložiť, tieto sankcie možno na účely uplatnenia EDĽP kvalifikovať ako trestnoprávne sankcie (pozri analogicky rozsudok z 8. júla 1999, Hüls/Komisia, C-199/92 P, Zb. s. I-4287, bod 150, ako aj rozsudky ESĽP Engel a i. v. Holandsko z , séria A 22, § 82; Öztürk v. Nemecko z , séria A 73, § 53, a rozsudok Lutz v. Nemecko z , séria A 123, § 54).

43

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva skutkové alebo právne domnienky existujú v každom právnom systéme a ESĽP evidentne týmto domnienkam v zásade nebráni, ale v trestnoprávnej oblasti vyžaduje, aby zmluvné štáty v tomto ohľade dodržiavali isté hranice. Zásada prezumpcie neviny obsiahnutá v článku 6 ods. 2 EDĽP nie je ľahostajná voči skutkovým alebo právnym domnienkam stanoveným v trestných zákonoch. Vyžaduje, aby štáty dodržiavali primerané hranice, vzali pritom do úvahy závažnosť veci a zachovávali právo na obranu (pozri rozsudky ESĽP Salabiaku v. Francúzsko zo 7. októbra 1988, séria A 141-A, § 28, a Pham Hoang v. Francúzsko z , séria A 243, § 33).

44

Treba konštatovať, že zásada prezumpcie neviny nebráni domnienke stanovenej v článku 2 ods. 1 smernice 2003/6, pri ktorej sa úmysel pôvodcu obchodovania s využitím dôverných informácií implicitne odvodzuje od materiálnych konštitutívnych prvkov tohto porušenia, pokiaľ je táto domnienka vyvrátiteľná a právo na obranu je zabezpečené.

45

Zavedenie účinného a jednotného systému prevencie a sankcionovania obchodovania s využitím dôverných informácií s cieľom chrániť integritu finančných trhov tak mohlo viesť normotvorcu Spoločenstva k tomu, aby zachoval objektívnu definíciu konštitutívnych prvkov zakázaného obchodovania s využitím dôverných informácií. Skutočnosť, že článok 2 ods. 1 smernice 2003/6 nestanovuje výslovne vedomostnú zložku, neznamená, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že osoba, ktorá má bezprostredný prístup k dôverným informáciám a disponuje takou informáciou, pričom uskutočňuje transakciu na trhu, automaticky patrí do kategórie zakázaného obchodovania s využitím dôverných informácií.

46

Ako zdôraznila najmä talianska vláda a vláda Spojeného kráľovstva, taký extenzívny výklad článku 2 ods. 1 smernice 2003/6 by totiž so sebou niesol riziko rozšírenia pôsobnosti uvedeného zákazu aj nad rámec toho, čo je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľov tejto smernice. Taký výklad by v zásade viedol k zákazu niektorých transakcií na trhu, ktoré však nevyhnutne nepoškodzujú záujmy chránené touto smernicou. Treba preto rozlišovať medzi „používaním dôvernej informácie“, ktoré môže poškodiť tieto záujmy, od takého používania, ktoré ich nepoškodzuje.

47

Na tento účel treba odkázať na cieľ smernice 2003/6. Ako už vyplýva z jej názvu, zdá sa, že táto smernica sa zameriava na boj proti zneužívaniu trhu. Z jej odôvodnení č. 2 a 12 vyplýva, rovnako ako zo smernice 89/592, že zakazuje obchodovanie s využitím dôverných informácií s cieľom chrániť integritu finančných trhov a posilniť dôveru investorov, ktorá sa zakladá najmä na skutočnosti, že sa budú nachádzať v rovnakom postavení a budú chránení proti nezákonnému používaniu dôvernej informácie (pozri analogicky rozsudok z 22. novembra 2005, Grøngaard a Bang, C-384/02, Zb. s. I-9939, body 22 a 33).

48

Cieľom zákazu obchodovania s využitím dôverných informácií uvedeného v článku 2 ods. 1 smernice 2003/6 je tiež zabezpečiť rovnosť zmluvných účastníkov burzovej transakcie tým, že sa predíde skutočnosti, aby jeden z nich, ktorý disponuje dôvernou informáciou a jeho pozícia je preto zvýhodnená v porovnaní s ostatnými investormi, z nej ťažil na úkor osôb, ktorým táto informácia nie je známa (pozri analogicky rozsudok z 10. mája 2007, Georgakis, C-391/04, Zb. s. I-3741, bod 38).

49

V dôvodovej správe, ktorá bola súčasťou návrhu na prijatie smernice 2003/6, Komisia tiež uviedla, že „k zneužívaniu trhu môže dôjsť vtedy, keď sú investori neprimerane znevýhodnení, priamo alebo nepriamo, inými, ktorí… využili informácie, ktoré nie sú verejne známe vo svoj prospech alebo v prospech tretích osôb…. Takéto konanie môže viesť ku klamlivého dojmu pri obchodovaní z finančnými nástrojmi a oslabiť všeobecnú zásadu, podľa ktorej musia mať všetci investori rovnaké postavenie…, pokiaľ ide o prístup k informáciám. Osoby, ktoré majú bezprostredný prístup k dôverným informáciám, disponujú dôvernými informáciami. Transakcie na základe takých informácií im prinášajú neoprávnené ekonomické výhody na úkor ‚osôb, ktoré nemajú bezprostredný prístup k dôverným informáciám‘“. Návrh smernice sa teda zakladal na vôli zakázať osobám, ktoré majú bezprostredný prístup k dôverným informáciám, uskutočňovať transakcie na trhu, poškodzujúc pritom ostatných účastníkov trhu, ktorí nedisponujú takou informáciou.

50

V dôsledku toho existuje úzky vzťah medzi zákazom obchodovania s dôvernými informáciami a pojmom dôvernej informácie, ktorá je definovaná v článku 1 smernice 2003/6 ako „presná informácia, ktorá nebola zverejnená“, a súvisí s jedným alebo viacerými emitentmi finančných nástrojov alebo finančnými nástrojmi a ktorá, „ak by sa uverejnila, by pravdepodobne mala významný vplyv na ceny týchto finančných nástrojov alebo na cenu súvisiacich finančných nástrojov“.

51

S cieľom posilniť právnu istotu subjektov na trhu vymedzila smernica 2003/6 definíciu dvoch základných zložiek dôvernej informácie, konkrétne jej presný charakter a rozsah jej možného vplyvu na ceny. Podľa článku 1 ods. 1 tejto smernice sa za ‚presnú informáciu‘ považuje „informácia, ktorá naznačuje rad okolností, ktoré nastali alebo o ktorých sa môže odôvodnene predpokladať, že nastanú, alebo udalosť, ktorá nastala alebo je odôvodnené očakávať, že nastane, a ktorá je dostatočne konkrétna, aby umožnila vyvodenie záveru o možnom vplyve tohto radu okolností alebo udalosti na ceny finančných nástrojov“. Článok 1 ods. 2 stanovuje, že informácia, ktorá by pravdepodobne mala významný vplyv na ceny týchto finančných nástrojov, je informácia, „ktorú by uvážlivý investor pravdepodobne použil ako súčasť základne svojich investičných rozhodnutí“.

52

Vďaka svojmu neverejnému a presnému charakteru a schopnosti významným spôsobom ovplyvniť ceny dotknutých finančných nástrojov tak dôverná informácia poskytuje osobe, ktorá k nej má prístup, výhodu oproti ostatným subjektom na trhu, ktorí o tejto informácii nevedia. Tejto osobe totiž umožňuje očakávať využitie ekonomickej výhody, ak koná v súlade s touto informáciou pri uskutočňovaní transakcie na trhu, bez toho, aby sa vystavila rovnakým rizikám ako ostatné subjekty na trhu. Základná vlastnosť obchodovania s dôvernými informáciami teda spočíva v neoprávnenom využívaní informácie na úkor tretích osôb, ktoré o nej nevedia, a v dôsledku toho v narúšaní integrity finančných trhov a dôvery investorov.

53

Zákaz obchodovania s dôvernými informáciami sa preto uplatňuje vtedy, keď osoba, ktorá má bezprostredný prístup k dôverným informáciám a disponuje takou informáciou, využije neoprávnenú výhodu, ktorú jej táto informácia poskytuje, a v súlade s ňou uskutoční transakciu na trhu.

54

Z toho vyplýva, že skutočnosť, že osoba, ktorá má bezprostredný prístup k dôverným informáciám a disponuje takou informáciou, uskutoční transakciu na trhu finančných nástrojov, ktorých sa takáto informácia týka, znamená, že táto osoba „použila túto informáciu“ v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2003/6, pod podmienkou dodržania práva na obranu, najmä práva na vyvrátenie tejto domnienky.

55

S cieľom zabrániť rozširovaniu zákazu stanoveného v článku 2 ods. 1 smernice 2003/6 nad rámec toho, čo je vhodné a potrebné na dosiahnutie cieľov tejto smernice, si však niektoré situácie môžu vyžadovať dôkladné preskúmanie skutkových okolností, aby sa dalo určiť, či je použitie dôvernej informácie skutočne neoprávnené a patrí pod zákaz stanovený smernicou v mene integrity finančných trhov a dôvery investorov.

56

V tejto súvislosti treba uviesť, že preambula smernice 2003/6 poskytuje niekoľko príkladov situácií, kde skutočnosť, že osoba, ktorá má bezprostredný prístup k dôverným informáciám a disponuje takou informáciou, uskutoční transakciu na trhu, by nemala sama osebe predstavovať „použitie dôvernej informácie“ v zmysle článku 2 ods. 1 tejto smernice.

57

Odôvodnenie č. 18 smernice 2003/6 tak stanovuje, že využívanie dôverných informácií „môže spočívať v získaní alebo nakladaní s finančnými nástrojmi osobou, ktorá vie, alebo by mala vedieť, že informácie, ktoré má, sú dôverné informácie“. Tento predpoklad je výslovne stanovený v článku 4 tej istej smernice, v ktorom sa zákaz obchodovania s dôvernými informáciami rozširuje na všetky osoby, ktoré vedia alebo by mali vedieť, že informácia, ktorou disponujú, je dôvernou informáciou. Automatické uplatnenie týchto kritérií na niektorých odborníkov na finančných trhoch, ktorí sú povinní disponovať dôvernými informáciami týkajúcimi sa transakcií vykonávaných tretími osobami na trhu, by však mohlo viesť k zákazu ich činnosti, ktorá je legitímna a prispieva k správnemu fungovaniu finančných trhov. Odôvodnenie č. 18 uvedenej smernice v tomto ohľade spresňuje, že príslušné orgány by mali posúdiť, čo by rozumná osoba „za daných okolností“ mohla vedieť alebo mala vedieť.

58

V uvedenom odôvodnení sa navyše stanovuje, že samotná skutočnosť, že tvorcovia trhu, inštitúcie s povolením konať ako protistrany alebo osoby s povolením vykonávať príkazy v mene tretích strán disponujúce informáciami sa obmedzujú na uskutočňovanie transakcií na trhu zákonným spôsobom a v súlade s platnými pravidlami, „by sa nemala považovať za používanie dôverných informácií“.

59

V odôvodnení č. 29 smernice 2003/6 sa spresňuje, že skutočnosť, že niekto má prístup k dôverným informáciám súvisiacim s inou spoločnosťou a využíva ich v súvislosti s verejnou ponukou na prevzatie alebo návrhom na zlúčenie alebo splynutie „by sa sam[a] osebe nemal[a] považovať za obchodovanie s využitím dôverných informácií“. Transakcia spočívajúca v tom, že podnik po získaní dôverných informácií týkajúcich sa konkrétnej spoločnosti následne predloží vyššiu verejnú ponuku na prevzatie jej imania, ako je trhová ponuka, nemôže byť v zásade považovaná za zakázané obchodovanie s dôvernými informáciami, pretože nepoškodzuje záujmy chránené smernicou.

60

Odôvodnenie č. 30 smernice 2003/6 stanovuje, že uskutočnenie transakcie na trhu nevyhnutne predpokladá predchádzajúce rozhodnutie osoby vykonávajúcej túto operáciu, pričom uskutočnenie takej transakcie „by sa samo osebe nemalo považovať za obchodovanie s využitím dôverných informácií“. Keby to tak nebolo, článok 2 ods. 1 tejto smernice by mohol okrem iného viesť k tomu, že osoba, ktorá by sa rozhodla predložiť verejnú ponuku na prevzatie, by nemohla svoje rozhodnutie vykonať, pretože by išlo o dôvernú informáciu. Tento dôsledok by však nielen prekročil rámec toho, čo možno považovať za vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľov uvedenej smernice, ale zároveň by narušil správne fungovanie finančných trhov, pretože by bránil verejným ponukám na prevzatie.

61

Z uvedeného vyplýva, že na otázku, či osoba, ktorá má bezprostredný prístup k dôverným informáciám a disponuje takou informáciou, „používa túto informáciu“ v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2003/6, treba odpovedať vo svetle účelu uvedenej smernice, teda vo svetle ochrany integrity finančných trhov a posilnení dôvery investorov, ktorá sa zakladá najmä na skutočnosti, že sa budú nachádzať v rovnakom postavení a budú chránení proti neoprávnenému používaniu dôverných informácií. Len používanie v rozpore s týmto účelom predstavuje zakázané obchodovanie s využitím dôverných informácií.

62

Na druhú a tretiu prejudiciálnu otázku preto treba odpovedať tak, že článok 2 ods. 1 smernice 2003/6 sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že osoba uvedená v druhom pododseku tohto ustanovenia, ktorá má dôvernú informáciu a získa alebo nakladá alebo sa pokúsi získať alebo nakladať na svoj vlastný účet alebo na účet tretej strany, priamo alebo nepriamo, s finančnými nástrojmi, s ktorými súvisí táto informácia, znamená, že táto osoba „použila túto informáciu“ v zmysle uvedeného ustanovenia, pod podmienkou dodržania práva na obranu, najmä práva na vyvrátenie tejto domnienky. Otázku, či táto osoba porušila zákaz obchodovania s využitím dôverných informácií, treba podrobiť analýze vo svetle účelu uvedenej smernice, teda vo svetle ochrany integrity finančných trhov a posilnenia dôvery investorov, ktorá sa zakladá najmä na uistení, že sa budú nachádzať v rovnakom postavení a budú chránení proti neoprávnenému používaniu dôverných informácií.

63

Vo svojej prvej otázke sa vnútroštátny súd pýta, či smernica 2003/6 predstavuje úplnú harmonizáciu zákazu obchodovania s využitím dôverných informácií, a členské štáty tak môžu prijať len striktnejšiu definíciu, než stanovuje článok 2 ods. 1 tejto smernice.

64

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že táto otázka bola položená za predpokladu, že článok 2 ods. 1 smernice by vylučoval, že skutočnosť, že osoba, ktorá má bezprostredný prístup k dôverným informáciám a disponuje takou informáciou, uskutoční transakciu na trhu finančných nástrojov, ktorých sa taká informácia týka, by znamenala, že táto osoba „použila túto informáciu“ v zmysle uvedeného ustanovenia. Vzhľadom na odpoveď na druhú a tretiu prejudiciálnu otázku však treba konštatovať, že existencia takého predpokladu sa nepreukázala. Na túto otázku preto netreba odpovedať.

65

Dvoma otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či na účely uloženia primeranej sankcie za obchodovanie s využitím dôverných informácií treba zohľadniť aj dosiahnutý zisk, a ak áno, z akého dátumu sa má vychádzať pri zisťovaní tohto zisku.

66

Vnútroštátny súd sa okrem toho pýta, či sa zverejnenie dôvernej informácie musí nevyhnutne považovať za skutočnosť, ktorá ovplyvnila cenu dotknutého finančného nástroja, a ak áno, kde je hranica, od ktorej sa tento vplyv už môže považovať za významný.

67

V rámci odpovede na túto otázku, treba uviesť, že schopnosť informácie významným spôsobom ovplyvňovať ceny finančných nástrojov, ktorých sa týka, je jednou z charakteristických prvkov pojmu dôverná informácia.

68

Ako sa už uviedlo v bode 51 tohto rozsudku, pojem „dôverná informácia“ definovaný v článku 1 ods. 1 smernice 2003/6, totiž charakterizuje najmä skutočnosť, že keby sa taká informácia uverejnila, „pravdepodobne by mala významný vplyv na ceny [dotknutých] finančných nástrojov alebo na cenu súvisiacich finančných nástrojov“, pričom tento pojem je špecifikovaný aj v článku 1 ods. 2 smernice 2003/124 ako „informácia, ktorú by uvážlivý investor pravdepodobne použil ako súčasť základne svojich investičných rozhodnutí“.

69

V súlade s účelom smernice 2003/6 sa schopnosť významným spôsobom ovplyvniť ceny má posúdiť a priori na základe obsahu dotknutej informácie a súvislostí, v ktorých existuje. Na určenie toho, či je informácia dôverná, preto netreba skúmať, či jej zverejnenie skutočne významne ovplyvnilo cenu finančných nástrojov, ktorých sa týka.

70

Pokiaľ ide o prvú časť predmetných otázok, treba pripomenúť, že článok 14 ods. 1 smernice 2003/6 stanovuje, že členské štáty v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi zabezpečia, aby mohli byť prijaté primerané správne opatrenia alebo uložené správne sankcie voči zodpovedným osobám, ak sa nedodržali ustanovenia prijaté na vykonanie tejto smernice. Členské štáty v tejto súvislosti zabezpečia, aby boli tieto opatrenia účinné, primerané a odstrašujúce.

71

Treba konštatovať, že článok 14 ods. 1 smernice 2003/6 nestanovuje žiadne kritérium na určenie účinného, primeraného a odstrašujúceho charakteru sankcie. Tieto kritériá sa majú vymedziť vo vnútroštátnej právnej úprave.

72

Treba však uviesť, že v odôvodnení č. 38 smernice 2003/6 sa uvádza, že sankcie by mali byť dostatočne odstrašujúce a primerané miere spoločenskej závažnosti porušenia a dosiahnutým ziskom a mali by sa uplatňovať konzistentne.

73

Na štvrtú a piatu otázku preto treba odpovedať tak, že článok 14 ods. 1 smernice 2003/6 sa má vykladať v tom zmysle, že ekonomická výhoda dosiahnutá pri obchodovaní s využitím dôverných informácií môže predstavovať relevantný prvok na účely stanovenia účinnej, primeranej a odstrašujúcej sankcie. Spôsob výpočtu tejto ekonomickej výhody, najmä dátum alebo obdobie, ktoré treba zohľadniť, má upraviť vnútroštátne právo.

74

Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či sa článok 14 ods. 1 smernice 2003/6 má vykladať v tom zmysle, že ak členský štát stanovil popri správnych sankciách stanovených v predmetnom ustanovení aj možnosť trestnoprávnej peňažnej sankcie, musí sa pri stanovovaní správnej sankcie zohľadniť možnosť a/alebo výška prípadnej následnej trestnoprávnej peňažnej sankcie.

75

Článok 14 ods. 1 smernice 2003/6 vyžaduje, aby opatrenia alebo správne sankcie, ktoré členské štáty uložia osobám zodpovedným za zneužívanie trhu, medzi ktoré patrí aj obchodovanie s využitím dôverných informácií, boli účinné, primerané a odstrašujúce bez toho, aby bolo dotknuté právo členských štátov ukladať trestnoprávne sankcie.

76

Toto ustanovenie nemožno vykladať v tom zmysle, že príslušným vnútroštátnym orgánom ukladá povinnosť zohľadniť pri stanovovaní peňažnej sankcie správneho charakteru prípadnú možnosť následného uloženia peňažnej sankcie trestnoprávneho charakteru. Posúdenie účinnosti, primeranosti a odstrašujúceho účinku správnych sankcií stanovených v smernici 2003/6 totiž nemôže závisieť od hypotetickej následnej trestnoprávnej sankcie.

77

Na šiestu otázku preto treba odpovedať tak, že článok 14 ods. 1 smernice 2003/6 sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ členský štát stanovil popri správnych sankciách stanovených v predmetnom ustanovení možnosť trestnoprávnej peňažnej sankcie, pri posudzovaní účinnosti, primeranosti a odstrašujúceho účinku správnej sankcie sa nemusí zohľadniť možnosť a/alebo výška prípadnej následnej trestnoprávnej peňažnej sankcie.

78

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto: