Accept Refuse

EUR-Lex Access to European Union law

Back to EUR-Lex homepage

This document is an excerpt from the EUR-Lex website

Document 62003CC0478

Návrhy generálneho advokáta - Poiares Maduro - 27. januára 2005.
Celtec Ltd proti John Astley a iní.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania House of Lords - Spojené kráľovstvo.
Smernica 77/187/EHS - Článok 3 ods. 1 - Zachovanie práv zamestnancov pri prevodoch podnikov - Práva a povinnosti prevádzateľa vyplývajúce z pracovnej zmluvy alebo z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý existoval ku dňu prevodu - Pojem ,deň prevodu'.
Vec C-478/03.

ECLI identifier: ECLI:EU:C:2005:66

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

M. POIARES MADURO

prednesené 27. januára 2005 (1)

Vec C‑478/03

Celtec Ltd

proti

John Astley,

Julie Owens,

Deborah Lynn Hawkes

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný House of Lords (Spojené kráľovstvo)]

„Prevody podnikov – Privatizácia – Deň prevodu ‑ Práva zamestnancov – Práva a povinnosti prevádzateľa vyplývajúce z pracovnej zmluvy existujúcej ku dňu prevodu“





1.     House of Lords (Spojené kráľovstvo) sa pýta Súdneho dvora na podrobnosti uplatnenia smernice Rady 77/187/EHS zo 14. februára 1977 o aproximácii zákonov členských štátov, týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí závodov [neoficiálny preklad](2) na privatizáciu služieb v oblasti odborného vzdelávania vo Walese vykonávanú úradníkmi pôvodne pridelenými súkromnému zariadeniu, ktoré prevzalo činnosti miestnych agentúr zamestnanosti predtým, ako sa stali jeho zamestnancami. Konkrétne chce House of Lords vedieť, ktorý deň sa má považovať za „deň prevodu“ v prípade, keď prevod je komplexný postup a prebieha vo viacerých etapách. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania ponúka možnosť zadefinovať tento pojem, ktorý ešte nebol predmetom početných otázok vnútroštátnych súdov na výklad smernice 77/187.

I –    Skutkové okolnosti a prejudiciálne otázky

2.     V rámci reformy správy, ktorá sa začala v roku 1989, vláda Spojeného kráľovstva stanovila zriadenie „Training and Enterprise Councils“ (Rady pre vzdelávanie a podniky, ďalej len „TEC“), ktoré mali nastúpiť na miesto miestnych agentúr financovaných vládou a spravovaných úradníkmi, ktorí boli zodpovední za vzdelávacie programy pre mladistvých a nezamestnaných. Na realizáciu tejto postupnej privatizácie Department of Employment (ministerstvo práce) poskytlo TEC priestory, a tieto mali voľný prístup do informačného systému a databáz. V začiatočnej fáze, odhadovanej na tri roky, im bol pridelený personál miestnych agentúr, pričom status úradníka zostal zachovaný; takto mohli bez prerušenia pokračovať vzdelávacie programy s kvalifikovaným personálom bez finančného zaťaženia TEC. Zamestnanci Department of Employment naďalej vykonávali rovnaké činnosti v rovnakých budovách pod dozorom TEC. Podľa listu zo 16. decembra 1991, ktorý zaslal Secretary of State predsedom Staffing Group (skupina pre personálne záležitosti) TEC(3) bolo plánované, že TEC definitívne prevezmú funkciu zamestnávateľa voči ich zamestnancom. Na záver doby pridelenia bola zamestnancom ponúknutá voľba vrátiť sa na Department of Employment na iné miesto alebo pokračovať v ich činnosti ako zamestnanec TEC. V tejto súvislosti uzavrel Department of Employment v roku 1992 s TEC dohodu, ktorou boli stanovené ich povinnosti voči úradníkom, ktorí sa vzdali svojho statusu úradníka, aby sa stali zamestnancami TEC(4) Pri tejto príležitosti bola spomenutá otázka prípadného uplatnenia Transfer of Undertakings (Protection of Employment) Regulations 1981 (nariadenie o ochrane pracovného miesta pri prevode podniku), ktorým bola prebratá smernica 77/187 do práva Spojeného kráľovstva, ale nebola uzavretá.

3.     Tento prípad pred Súdnym dvorom sa týka agentúr vo Wrexham a Bangor na severe Walesu, ktoré prevzala Newtec a ktorá začala svoju činnosť v septembri 1990. Celtec Ltd (ďalej len „Celtec“) sa na základe fúzie v roku 1997 stala nástupkyňou Newtec. Úprava o pridelení, ktorá bola uplatnená v záujme hladkého priebehu privatizácie v prospech Newtec, sa týkala 43 úradníkov. Na konci obdobia v trvaní asi troch rokov sa 18 úradníkov rozhodlo odísť z verejnej služby, aby sa stali zamestnancami Newtec, iní sa rozhodli pre zmenu pracovného miesta v rámci verejnej služby, alebo odišli do dôchodku, alebo skončili svoje zamestnanie z iných dôvodov.

4.     Pán Astley, pani Hawkes a pani Owens nastúpili do verejnej služby 31. augusta 1973, resp. 4. novembra 1985, a 21. apríla 1986. Pri založení Newtec boli pridelení tejto spoločnosti a neskôr sa stali jej zamestnancami po tom, ako vystúpili z verejnej služby, pričom ich úlohy sa v tomto čase nezmenili. Pani Owens a pani Hawkes nastúpili do zamestnania v Newtec k 1. júlu 1993, pán Astley k 1. septembru 1993. V roku 1998 spoločnosť Celtec prepustila pani Hawkes a odmietla jej uznať odpracované roky od nástupu do verejnej služby. Pán Astley a pani Owens sa tiež obávali, že budú prepustení. Všetci traja zamestnanci podali žalobu na Employment Tribunal (pracovný súd) Abergele (Spojené kráľovstvo) na uznanie doby ich odpracovaných rokov.

5.     Podľa článku 1 ods. 3 Employment Rights Act 1996 (zákon o právach zamestnancov) je zamestnávateľ totiž povinný zamestnancovi pri jeho nástupe do zamestnania okrem iného písomne oznámiť najmä začiatok pracovného vzťahu ako aj „začiatok doby jeho neprerušeného zamestnania pri zohľadnení všetkých zamestnaní pri predchádzajúcom zamestnávateľovi, ktoré sa majú započítať do tejto doby“. Ak zamestnávateľ nesplní túto oznamovaciu povinnosť, môže zamestnanec podať žalobu podľa článku 11 ods. 1 Employment Rights Act 1996, na Employment Tribunal. Určenie odpracovaných rokov zamestnanca má vplyv na odškodnenie pri prepustení z prevádzkových dôvodov, na ktoré by mal prípadne nárok.(5) Odpracované roky alebo pojem „nepretržité zamestnanie“ sa týka zamestnania u toho istého zamestnávateľa. V prípade prevodu podniku je však stanovené v článku 218 ods. 2 Employment Rights Act 1996, že prevod neprerušuje kontinuitu doby zamestnania, pretože doba zamestnania u prevádzateľa sa považuje za dobu zamestnania u nadobúdateľa. Pán Astley, pani Owens a pani Hawkes navrhovali Employment Tribunal určiť, že boli od svojho nástupu do verejnej služby nepretržite zamestnaní, pretože ich zmluva bola prevedená na Newtec a potom na Celtec. Je nepochybné, že fúzia, na základe ktorej vznikla Celtec, viedla k prevodu pracovných zmlúv z jedného podniku na druhý. Naopak, predmetom debát je prevod zmlúv z Department of Employment na Newtec.

6.     Employment Tribunal, ktorému bol spor predložený, vo svojom rozhodnutí z 22. decembra 1999 zastával názor, že uskutočnenú privatizáciu je potrebné považovať za prevod podniku v zmysle článku 1 ods. 1 smernice 77/187. Prišiel k záveru, že článok 218 Employment Rights Act 1996 je uplatniteľný a že žalobcovia boli nepretržite zamestnaní od ich nástupu do verejnej služby.

7.     Treba pripomenúť, že cieľom smernice 77/187, ktorá bola prijatá na základe článku 100 Zmluvy ES (teraz článok 94 ES), je podľa jej 2. odôvodnenia „zabezpečiť ochranu zamestnancov pre prípad zmeny zamestnávateľa, najmä postarať sa o to, aby ich práva boli zachované“ [neoficiálny preklad]. Podľa článku 1 ods. 1 tejto smernice sa „vzťahuje na každý prevod podnikov, závodov alebo častí závodu na iného zamestnávateľa v dôsledku právneho prevodu alebo zlúčenia“ [neoficiálny preklad]. Zachovanie práv zamestnancov pri prevode upravuje článok 3 ods. 1: „Práva a povinnosti prevádzateľa vyplývajúce z pracovnej zmluvy alebo z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý existoval ku dňu prevodu v zmysle článku 1 ods. 1, sa z dôvodu tohto prevodu prevedú na nadobúdateľa“ [neoficiálny preklad].

8.     Proti rozhodnutiu Employment Tribunal bol podaný opravný prostriedok na Employment Appeal Tribunal (Spojené kráľovstvo). Tento rozsudkom z 5. októbra 2001 potvrdil existenciu prevodu v zmysle článku 1 ods. 1 smernice 77/187. Okrem toho upresnil, že za deň prevodu v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 77/187 je potrebné považovať deň, keď nadobúdateľ nadobudol vlastníctvo podniku a tento podnik podliehal výlučne jeho kontrole. Podľa toho sa v tomto prípade prechod uskutočnil v septembri 1990, v deň, keď Newtec začala svoju činnosť. Preto úradníci pôvodne pridelení do Newtec nemôžu tvrdiť, že ich práva boli prevedené v roku 1993, tri roky po dni prevodu.

9.     Rozsudkom z 19. júla 2002 Court of Appeal (England & Wales) (Spojené kráľovstvo) rozhodol v tomto spore. Viaceré jeho zistenia majú význam pre ďalšie úvahy. Court of Appeal upresnil, že odborné znalosti úradníkov z Department of Employment boli časťou prevádzanej jednotky na Newtec, pretože podnik počas celej doby ich pridelenia z toho profitoval. Deň prevodu v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 77/187 podľa názoru Court of Appeal platí aj pre prípad prevodu podniku, ktorý prebieha niekoľko rokov. V dôsledku toho Court of Appeal zrušil rozhodnutie Employment Appeal Tribunal.

10.   Celtec podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na House of Lords, ktorým napáda rozsudok Court of Appeal. V rámci tohto odvolacieho konania House of Lords položil Súdnemu dvoru tieto otázky:

„1.      Majú sa slová ‚Práva a povinnosti prevádzateľa vyplývajúce z pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu, ktorý existoval ku dňu prevodu,‘ uvedené v článku 3 ods. 1 smernice Rady 77/187 /EHS zo 14. februára 1977 o aproximácii zákonov členských štátov, týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí závodov [neoficiálny preklad] vykladať v tom zmysle, že existuje presný okamih, ku ktorému sa prevod podniku alebo jeho časti bude považovať za skončený a prevod práv a povinností podľa článku 3 ods. 1 za uskutočnený?

2.      V prípade kladnej odpovede na prvú otázku: Ako sa má určiť tento okamih?

3.      V prípade zápornej odpovede na prvú otázku: Ako sa majú vykladať slová ‚ku dňu prevodu‘, uvedené v článku 3 ods. 1?“

11.   Tri otázky sa týkajú výkladu pojmu „deň prevodu“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 77/187. Podľa môjho názoru je teda vhodné na ne spoločne odpovedať.

12.   V písomnej časti konania pred Súdnym dvorom predložili písomné pripomienky Celtec, žalovaná strana, t. j. pán Astley, pani Owens a pani Hawkes, a ďalej Komisia. Dňa 2. decembra 2004 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom účastníci konania predniesli svoje tvrdenia.

13.   Keď upresním dosah uskutočneného prevodu, ako aj podmienky uplatnenia smernice 77/187 na tento prevod (II), budem sa venovať výkladu pojmu „deň prevodu“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 77/187 (III) a potom urobím závery v tejto veci.

II – Analýza uskutočneného prevodu

14.   Najskôr treba preskúmať dva aspekty: uplatnenie smernice 77/187 na privatizáciu (A) a následne definíciu prevádzanej jednotky v rámci tejto privatizácie (B).

A –    Uplatnenie smernice 77/187 na privatizáciu činností v oblasti odborného vzdelávania

15.   Smernica 77/187 upravuje prevod podniku z viacerých hľadísk. Aj keď bola pôvodne určená na ochranu zamestnancov pri zmene zamestnávateľa v dôsledku predaja alebo prestavby podniku, Súdny dvor ju uplatnil aj na rozdelenie(6), subdodávateľstvo(7), privatizáciu(8) alebo prevod podniku na štát(9). Naproti tomu prevod správnych kompetencií obce na združenie obcí je vylúčený z vecnej pôsobnosti smernice 77/187(10). Rozhodujúcim kritériom pre uplatnenie smernice je výkon hospodárskej činnosti prevádzanej jednotky. Toto vymedzenie vecnej pôsobnosti smernice 77/187 je prevzaté z článku 1 smernice 98/50, ktorý znie: „Táto smernica platí pre verejné a súkromné podniky zaoberajúce sa hospodárskou činnosťou bez ohľadu na to, či fungujú so ziskom, alebo nie. Administratívna reorganizácia verejných správnych orgánov alebo prevod správnych funkcií medzi verejnými správnymi orgánmi sa v zmysle tejto smernice nepovažujú za prevod“ [neoficiálny preklad]. V tomto prípade niet pochybností o hospodárskom charaktere činností v oblasti vzdelávania, preto privatizácia týchto činností môže byť prevodom v zmysle smernice 77/187.

16.   Určením osobnej pôsobnosti smernice 77/187 sa Súdny dvor už zaoberal, keď opakovane rozhodol, že len zamestnanec v zmysle vnútroštátneho práva sa môže dovolávať ochrany smernice(11). Tento odkaz na vnútroštátne právo je stanovené v smernici 98/50, ktorá definuje pojem zamestnanca takto: „zamestnancom“ sa rozumie každá osoba, ktorá je v danom členskom štáte chránená ako zamestnanec podľa vnútroštátnych pracovnoprávnych predpisov“ [neoficiálny preklad].

17.   Je však poľutovaniahodné, že neexistuje žiadna definícia pojmu zamestnanec v sociálnom práve Spoločenstva(12). Hoci sa Súdny dvor ukázal ako prístupný pre širší výklad pojmu zamestnanec v zmysle článku 39 ES (13), stále zdôrazňoval, že smernica 77/187 viedla len k čiastočnej harmonizácii a nestanovovala jednotnú definíciu pojmu zamestnanec alebo práv vyplývajúcich z pracovnej zmluvy(14). Aj keď smernica viedla len k čiastočnej harmonizácii(15), odkaz na vnútroštátne právo pri definícii zamestnanca má mimoriadne závažné následky pre osoby zamestnané vo verejnej službe. Ak tieto osoby podliehajú verejnoprávnej úprave, ktorá vylučuje ich kvalifikáciu ako zamestnancov podľa vnútroštátneho práva, môžu byť totiž prevedení na súkromnú jednotku bez toho, aby boli porovnateľne chránení ako súkromní zamestnanci, ktorí sa nachádzajú v rovnakej situácii(16). Odkaz na vnútroštátne právo v súvislosti s definíciou zamestnanca len na základe zvláštnej kvalifikácie pracovného vzťahu úradníkov k ich zamestnávateľovi vedie k nerovnakému zaobchádzaniu v rovnakých situáciách. Následkom toho privatizácie, ktoré sa týkajú rovnakých činností, spadajú alebo nespadajú do pôsobnosti smernice 77/187 podľa toho, ako to stanovuje príslušné vnútroštátne právo. Tento výsledok je podľa môjho názoru z hľadiska cieľov smernice neodôvodnený. Skôr by zodpovedalo zásade neutrality práva Spoločenstva, pokiaľ ide o rozlišovanie medzi verejnými a súkromnými jednotkami, ak by každý prevod hospodárskej činnosti podliehal kogentným predpisom smernice 77/187(17).

18.   Aj keď Súdny dvor nie je presvedčený, že každá hospodárska činnosť musí podliehať smernici 77/187, zdá sa, že privatizácia, ktorá sa v tejto veci uskutočnila v Spojenom kráľovstve, v každom prípade podlieha uvedenej smernici. V rozsudku Beckmann, ktorý sa týkal prevodu služby z verejného sektora na súkromný, v konkrétnom prípade prevodu National Health Service (národná správa zdravia) na súkromnú spoločnosť Dynamco Whicheloe Macfarlane, Súdny dvor zohľadnil výklad navrhovaný účastníkmi konania a vládou Spojeného kráľovstva, podľa ktorého dotknutí zamestnanci „napriek tomu, že NHS patrí do verejného sektora, títo podliehajú vnútroštátnemu pracovnému právu, takže môžu požívať výhody ustanovení smernice“(18). V tomto prípade sa účastníci konania zhodujú v tom, že úradníkov Department of Employment je možné prirovnať k „zamestnancom“, teda sa na nich vzťahuje smernica 77/187. Nič teda neodporuje uplatneniu smernice 77/187 na skutkový stav tohto prípadu.

B –    Prevádzaná jednotka

19.   Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý predložil House of Lords o pojme „deň prevodu“, má umožniť určenie, či sú žalovaní chránení ustanoveniami smernice 77/187. Pred zodpovedaním na túto otázku sa mi zdá nutné určiť, čo bolo predmetom prevodu z Department of Employment na Newtec.

20.   Podľa ustálenej judikatúry na určenie, či bol uskutočnený prevod v zmysle smernice 77/187, je potrebné posúdiť „všetky okolnosti, ktoré sú charakteristické pre dotknutú operáciu“(19). Medzi rôznymi faktormi, ktoré treba zohľadniť, Súdny dvor uvádza: „druh podniku alebo závodu, o ktorý ide, či predmetom prevodu je jeho hmotný majetok ako budovy a hnuteľný majetok, hodnota nehmotného majetku v čase prevodu, či nový zamestnávateľ prevzal väčšinu personálu, či sú predmetom prevodu zákazníci, miera podobnosti činností vykonávaných pred prevodom a po prevode a doba prípadného prerušenia jeho činností“(20). Váha, akú bude vnútroštátny súd pripisovať každému z relevantných faktorov, bude závisieť od povahy činností v danom prípade(21).

21.   Súdny dvor teda rozhodol, že „v niektorých odvetviach, ktorých činnosť je založená najmä na ľudskej pracovnej sile, môže skupina pracovníkov, vykonávajúcich trvalo spoločnú činnosť, predstavovať hospodársku jednotku“(22). V odvetví, kde činnosť vyžaduje dôležité nástroje a zariadenia, ako je pravidelná hromadná autobusová doprava, absencia prevodu podstatného objemu majetku bráni dospieť k záveru, že dotknutá jednotka si zachovala svoju identitu(23).

22.    Employment Tribunal v bode 11 svojho rozhodnutia z 22. decembra 1999 definuje prevádzaný podnik ako „správu činností financovaných vládou v prospech podnikania a odborného vzdelávania osôb starších ako 16 rokov v Anglicku a Walese, ako aj informačných systémov a databáz, zamestnancov a priestorov“(24). Široký rozsah uvedenej definície vysvetľuje skutočnosť, že prípady troch žalobcov majú slúžiť ako príklad pre všetkých ostatných úradníkov, ktorých situácia sa zmenila z dôvodu privatizácie. Employment Tribunal tiež konštatoval v bode 12 svojho rozhodnutia, že odborné vzdelávanie bolo založené najmä na ľudskej práci. Court of Appeal potvrdil, že odborné znalosti pracovníkov, ktorí boli najskôr pridelení a neskôr zamestnaní v Newtec, tvorili časť prevádzanej jednotky v prospech Newtec. Tým je zrejmé, že uskutočnený prevod zahŕňal majetok, ako aj odborné znalosti zamestnancov. Je potrebné teraz určiť deň, keď došlo k prevodu.

III – Výklad pojmu „deň prevodu“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 77/187

23.   House of Lords žiada Súdny dvor o výklad pojmu „deň prevodu“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 77/187. Položená otázka má dve hľadiská: najprv, či je deň prevodu presným dňom alebo časovým obdobím, a potom, či deň prevodu je jediný deň. Keď bude vysvetlený problém vyplývajúci z tejto otázky (A), treba skúmať spôsob určenia tohto dňa, najmä v rámci komplexného prevodu (B).

A –    Funkcia dňa prevodu v smernici 77/187

24.   Pojem „deň prevodu“ je uvedený len v článku 3 smernice 77/187. Po tom, ako preskúmam jeho postavenie v štruktúre smernice, budem sa venovať prvkom výkladu Súdneho dvora týkajúcim sa tohto pojmu.

1.      Funkcia dňa prevodu vo všeobecnej štruktúre smernice

25.   Cieľom smernice 77/187 je zachovať práva zamestnancov v prípade prevodu. Na tento účel je stanovených viacero mechanizmov. Tieto sa spúšťajú, keď sú splnené podmienky kvalifikácie prevodu podniku ako prevodu v zmysle článku 1 ods. 1 smernice. Preskúmanie vykonané podľa uvedeného článku umožňuje stanoviť rozsah prevodu. Následne sú určení zamestnanci patriaci k prevádzanej jednotke(25).

26.   Prvý dôsledok, ktorý vyplýva z kvalifikácie prevodu, je stanovený v článku 3 ods. 1 smernice 77/187 a smeruje k zachovaniu práv, ktoré vyplývajú zamestnancom z ich pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu.

27.   Smernica 77/187 sa neobmedzuje len na stanovenie automatického zachovania pracovných zmlúv v jednotke pri prevode podniku. Tiež stanovuje povinnosť informovať zástupcov zamestnancov o prevode. Článok 6 ods. 1 smernice 77/187 vyžaduje, aby prevádzateľ podal informácie o prevode podniku zástupcom zamestnancov „v dostatočnom predstihu pred uskutočnením prevodu“ [neoficiálny preklad]. Po zmene zavedenej smernicou 98/50 je „dátum alebo navrhovaný dátum prevodu“ [neoficiálny preklad] výslovne uvedený medzi informáciami, ktoré sa musia poskytnúť.

28.   Cieľom tohto ustanovenia je umožniť zástupcom zamestnancov reagovať na štrukturálne zmeny vyplývajúce z prevodu. Ak je dohodnuté, že prevod bude prebiehať v niekoľkých etapách, informácie o prevode, aby mohli splniť svoj účel, musia byť poskytnuté zástupcom zamestnancov pred začatím prvej etapy prevodu. Aby mohli reagovať na plánovaný prevod, informácie musia obsahovať opis jednotlivých plánovaných etáp(26).

29.   Na záver, článok 4 smernice 77/187 predstavuje tretí pilier ochrany stanovenej v smernici. Pokiaľ dôjde k výpovedi v dôsledku prevodu, považuje sa za podanú zo strany zamestnávateľa. Akékoľvek nedodržanie stanoveného zachovania práv vyplývajúcich z pracovnej zmluvy podľa článku 3 ods. 1 sa trestá. Z hľadiska uplatnenia uvedeného článku nie je rozdiel, či sa prevod uskutočňuje v jednej etape alebo niekoľkých, rozhodujúcim faktorom je súvislosť medzi prepustením a prevodom.

2.      Výklad pojmu deň prevodu v judikatúre

30.   Súdny dvor v niekoľkých rozsudkoch upresnil výklad článku 3 ods. 1 smernice 77/187.

31.   Podľa Súdneho dvora deň prevodu určuje zmena zamestnávateľov prevádzanej jednotky. Deň prevodu teda určuje deň, keď nadobúdateľ preberie záväzky prevádzateľa vyplývajúce z pracovných zmlúv. Teda, „článok 3 ods. 1 smernice 77/187 zo 14. februára 1977 sa má vykladať tak, že po dni prevodu a len na základe prevodu je prevádzateľ zbavený všetkých záväzkov vyplývajúcich z pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu“(27). Zatiaľ čo pred prevodom je za záväzky zamestnávateľa vyplývajúce z pracovných zmlúv zodpovedný prevádzateľ, po prevode na jeho miesto nastupuje nadobúdateľ. To však nevylučuje možnosť uskutočniť prevod v niekoľkých etapách. Nadobúdateľ však preberá pracovné zmluvy po skončení prevodu jednotky.

32.   Deň prevodu teda hrá úlohu pri určovaní časovej pôsobnosti povinností uložených zamestnávateľom podľa smernice 77/187. Rozsudok Ny Mølle Kro(28) je príkladom. Pani Hansen, servírka, ktorá bola v máji 1983 zamestnaná v reštaurácii Ny Mølle Kro, si uplatňovala nároky vyplývajúce z kolektívnej zmluvy, ktorú sa prevádzateľ, skorší nájomca podniku, zaviazal plniť. So zreteľom na to, že pani Hansen bola prijatá do zamestnania po uskutočnení prevodu, nemohla sa dovolávať pracovných podmienok platných pred prevodom. Súdny dvor to vysvetlil, že „článok 3 ods. 2 smernice treba chápať tak, že má zabezpečovať zachovanie pracovných podmienok dohodnutých v kolektívnej zmluve nadobúdateľom len pre zamestnancov, ktorí v čase prevodu už boli v podniku zamestnaní, ale nie pre tých, ktorí boli prijatí do zamestnania po tomto dni“(29).

33.   V rovnakom zmysle bolo rozhodnuté aj v rozsudku Wendelboe a i.(30), ktorý bol vydaný na základe iných skutkových okolností. Páni Wendelboe, Jensen a Jeppesen boli prepustení 18. januára 1980 spoločnosťou LJ Music ApS, ktorej hrozil konkurz. Po vyhlásení konkurzu 4. marca 1980 podnik prevzala spoločnosť ApS SPKR, ktorá bola na základe dohody podpísanej koncom marca 1980 oprávnená používať jej zariadenie od vyhlásenia konkurzu. Táto spoločnosť znovu zamestnala pánov Wendelboe, Jensen a Jeppesen 6. marca 1980 bez toho, aby zohľadnila dobu ich zamestnania. Predmetom otázky položenej Súdnemu dvoru bolo, či zachovanie pracovných podmienok pri prevode musí byť zaručené aj zamestnancom, ktorí neboli v čase prevodu zamestnaní v podniku. Súdny dvor odpovedal na túto otázku záporne. Z toho vyplýva v súlade s článkom 4 smernice 77/187, že zamestnanci prepustení pred prevodom podniku nemôžu byť znovu začlenení z dôvodu prevodu, pokiaľ ich prepustenie nemalo súvislosť s prevodom. Treba pripomenúť, že medzi dňom prepustenia 18. januára 1980 a opätovného zamestnania 6. marca 1980 títo traja zamestnanci prerušili svoju činnosť.

34.   Z tejto judikatúry vyplýva, že len pracovné zmluvy existujúce ku dňu prevodu podliehajú smernici 77/187, ale nie iné zmluvy. Deň prevodu teda vymedzuje povinnosti zamestnávateľov. Títo sú povinní zachovať práva iba tých zamestnancov, ktorí sú zamestnaní v čase prevodu. Zamestnanci, ktorí nastúpili do zamestnania po prevode, a tí, ktorí boli prepustení pred prevodom z dôvodu nesúvisiaceho s prevodom, sa nemôžu odvolávať na smernicu 77/187.

35.   Na záver, Súdny dvor kvalifikoval deň prevodu uvedený v článku 3 ods. 1 smernice 77/187 ako záväzný. Vo veci Rotsart de Hertaing(31) položil vnútroštátny súd otázku, či sa prevod zamestnancov uskutočňuje v deň prevodu, alebo či je možné, aby prevádzateľ alebo nadobúdateľ určili neskorší dátum. V uvedenej veci pôvodný zamestnávateľ prepustil pani Rotsart de Hertaing potom, ako bol podnik prevedený zo spoločnosti Benoidt na IGC Housing Service. Vznikla otázka, či prevádzateľ, Benoidt, môže zostať ďalej jej zamestnávateľom po uskutočnení prevodu. Vychádzajúc zo záväznej povahy ochrany zamestnancov podľa smernice 77/187, Súdny dvor potvrdil, že „k prevodu pracovných zmlúv a pracovnoprávnych vzťahov podľa článku 3 ods. 1 smernice 77/187 nutne dochádza v deň prevodu podniku a nemôže byť preložený na iný deň podľa vôle prevádzateľa alebo nadobúdateľa“(32). Na vysvetlenie dosahu uvedeného rozsudku treba uviesť dve skutočnosti. Po prvé, prevod sa uskutočnil na základe zmluvy medzi prevádzateľom a nadobúdateľom. Išlo teda o výsledok jednoduchého a konkrétneho postupu s presne stanoveným dňom. Pokiaľ prevod podniku a prevod pracovných zmlúv neprebieha súčasne, deň prevodu sa nedá tak ľahko určiť. Po druhé, Súdny dvor kvalifikoval pravidlo stanovené v smernici ako záväzné s cieľom zabrániť účastníkom odchýliť sa od týchto ustanovení, aby obmedzili ochranu zamestnancov prevádzanej jednotky(33). Pokiaľ takéto nebezpečenstvo neexistuje, Súdny dvor priznáva rešpektovanie zmluvnej slobody, uznávajúc, že zamestnanec môže odmietnuť prevod svojej pracovnej zmluvy.(34)

36.   Podľa toho funkcia dňa prevodu podľa článku 3 ods. 1 smernice 77/187, ako ju vykladá judikatúra, teda neznamená, že musí existovať jediný presný deň, pokiaľ sa prevod uskutočňuje v niekoľkých etapách.

B –    Určenie dňa prevodu v rámci komplexnej transakcie prevodu

37.   Prevod, ktorý sa uskutočňuje niekoľkými postupnými transakciami a pri ktorom uplynie určitá doba od prijatia rozhodnutia o vykonaní prevodu a rôznymi etapami jeho realizácie, je možné kvalifikovať ako komplexný prevod. Na určenie dôsledkov vyplývajúcich z komplexného prevodu musíme najskôr vysvetliť odôvodnenie Súdneho dvora pri analýze tohto druhu prevodu. So zreteľom na uvedenú judikatúru najskôr uvediem výklad článku 3 ods. 1 smernice 77/187 navrhovaný účastníkmi konania a potom sám navrhnem iný výklad, ktorý podľa mňa treba presadiť.

1.      Judikatúra týkajúca sa komplexných prevodov

38.   Začleňovanie komplexných prevodov do rozsahu pôsobnosti smernice 77/187 prebiehalo postupne. Tento proces sa uskutočňoval na základe širokého výkladu článku 1 ods. 1 smernice 77/187 podaného Súdnym dvorom týkajúceho sa prevodov, ktoré sú „výsledkom právneho prevodu alebo fúzie“. Podľa judikatúry táto podmienka nevyžaduje priamy zmluvný vzťah medzi prevádzateľom a nadobúdateľom. Naopak, táto judikatúra považuje „smernicu [77/187] za uplatniteľnú na všetky prípady, keď v rámci zmluvných vzťahov dochádza k zmene fyzickej alebo právnickej osoby zodpovednej za prevádzku podniku, ktorá má povinnosti zamestnávateľa voči zamestnancom“(35). Súdny dvor výslovne uznal, že postúpenie, ktoré vedie k prevodu podniku, sa môže vykonávať v dvoch etapách prostredníctvom tretej osoby, ako je napríklad majiteľ alebo prenajímateľ(36). Ani skutočnosť, že ide o správny akt, nebráni konštatovať, že podmienka stanovená v článku 1ods.1 smernice 77/187 bola splnená.(37)

39.   Pri neexistencii priameho vzťahu medzi prevádzateľom a nadobúdateľom prevod prebieha zvyčajne v niekoľkých etapách vrátane obdobia, keď je činnosť prevádzanej jednotky prerušená. Je možné, že prevod majetkových hodnôt sa nebude uskutočňovať súčasne s prevodom pracovných zmlúv. V takýchto prípadoch Súdny dvor však nepripisoval význam časovému posunu pre kvalifikáciu prevodu.

40.   Vo svojich návrhoch prednesených vo veci Hernández Vidal a Hidalgo a i. sa generálny advokát Cosmas vyslovil za požiadavku „úzkej časovej súvislosti medzi zánikom zmluvného zadania a jeho udelením na nového podnikateľa“(38), pokiaľ má byť posledný uvedený úkon prevodom v zmysle článku 1 ods. 1 smernice 77/187. Súdny dvor formálne neprijal takéto kritérium, aj keď zaraďuje „prípadnú dobu prerušenia činností“ medzi závažný prvok pre určenie, či sa uskutočnil prevod(39).

41.   V prípade prevodu uskutočneného v priebehu sezónneho prerušenia prác, v ktorom došlo k časovému posunu medzi prevodom majetkových hodnôt a začiatkom pracovných zmlúv, Súdny dvor rozhodol, že pracovné zmluvy boli prevedené. V rozsudku Ny Mølle Kro totiž potvrdzuje, že sezónne prerušenie prác „spravidla neznamená, že podnik prestal existovať ako hospodárska jednotka“(40).

42.   Ani časový posun medzi začiatkom prác a opätovným prijatím zamestnancov nebráni konštatovať, že došlo k prevodu. Vo veci Allen a i. jedna spoločnosť zadala dcérskej spoločnosti vrtné práce, na ktoré sama uzatvorila zmluvu. Súdny dvor zastával názor, že došlo k prevodu z jednej dcérskej spoločnosti na inú dcérsku spoločnosť v rámci skupiny. Skutočnosti, „že opätovné zamestnanie zamestnancov ACC spoločnosťou AMS neprebehlo súčasne so začiatkom alebo skončením zmlúv, [lebo] prevod podniku je komplexná právna a materiálna transakcia, ktorá si vyžaduje určitý čas“ (41), sa nepripisoval väčší význam. V tom istom rozsudku Súdny dvor posúdil aj prípad, že zamestnanci v priebehu prvej etapy pracovali rovnako pre prevádzateľa alebo nadobúdateľa. Táto skutočnosť tiež nevylučuje kvalifikovanie prevodu.(42)

43.   Ďalší príklad, ktorý možno citovať, je judikatúra, v ktorej Súdny dvor konštatoval, že došlo k prevodu aj napriek tomu, že medzi jednotlivými etapami prevodu uplynula určitá doba(43). Vo všetkých týchto prípadoch bola analýza podaná Súdnym dvorom objektívna aj pragmatická. Zvláštny význam sa nepripisuje ani úmyslu účastníkov, ani absolútnej súbežnostijednotlivých etáp prevodu. Súdny dvor nezohľadňuje pri definícii prevádzanej jednotky skutočnosť, že transakcia prebieha v etapách. Bez ohľadu na zvolené spôsoby prevodu sa Súdny dvor naďalej riadi cieľom smernice 77/187, ktorým je ochrana zamestnancov(44). Súdny dvor teda definuje prevádzanú jednotku bez toho, aby vyžadoval, že sa prevod musí uskutočniť v jedinom a presne určenom dni. Je prinajmenšom zrejmé, že komplexná povaha prevodu nutne bude mať dopad na výklad dňa prevodu v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 77/187.

2.      Odmietnutie výkladu pojmu dňa prevodu zastávaného účastníkmi konania

a)      Definícia presného a jediného dňa prevodu na základe objektívneho kritéria

44.   Najprv bolo Súdnemu dvoru navrhnuté, aby určil deň prevodu ako jediný deň, ktorý zodpovedá okamihu, keď nadobúdateľ skutočne nadobúda držbu prevádzaného podniku a kontrolu nad ním. Toto stanovisko zastával Employment Appeal Tribunal vo svojom rozhodnutí z 5. októbra 2001, ako aj Celtec. Podľa názoru Celtec svedčí v prospech tohto výkladu veľa dôvodov. Predovšetkým je v súlade s doslovným výkladom článku 3 ods. 1 smernice 77/187. Potreba zabezpečiť právnu istotu pre účastníkov prevodu tiež odôvodňuje tento výklad.

45.   V tomto prípade podľa výkladu zastávaného Celtec by deň prevodu bol určený na september 1990. Zamestnanci žalobcu by sa tak mohli domáhať ochrany práv vyplývajúcich z ich pracovných zmlúv v tomto čase. Podľa Celtec však zamestnanci Department of Employment implicitne odmietli prevod svojich pracovných zmlúv. Ich rozhodnutie súhlasiť s pridelením na TEC, a pritom zostať zamestnancami Department of Employment sa má považovať za odmietnutie prevodu ich pracovných zmlúv na TEC.

46.   S takouto analýzou nemožno súhlasiť, lebo Celtec na pojednávaní uznala, že zamestnancom Department of Employment nebola v septembri 1990 ponúknutá pracovná zmluva s TEC. V každom prípade možnosť, aby zamestnanci mohli mlčky odmietnuť prevod svojich pracovných zmlúv, by bola v rozpore s duchom smernice 77/187, ktorá upravuje práve automatický prevod pracovných zmlúv v dôsledku prevodu podniku.

47.   Pokiaľ by teda bol prijatý výklad dňa prevodu v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 77/187, ako ho navrhuje Celtec, muselo by to viesť k záveru, že pracovné zmluvy zamestnancov Department of Employment boli prevedené na TEC s účinnosťou od septembra 1990. Všeobecne by takýto výklad vyžadoval automatický prevod pracovných zmlúv k jedinému dňu, pokiaľ by pracovníci nevyjadrili svoj nesúhlas.

48.   Okrem toho by takýto výklad znemožnil uskutočniť takú postupnú privatizáciu, aká prebehla v Spojenom kráľovstve, pretože by vylučoval pridelenie zamestnancov, lebo TEC by sa stali zamestnávateľmi prevádzaných zamestnancov od septembra 1990. Štát by nemal možnosť rozčleniť reorganizáciu tak, aby obsahovala prvotnú fázu, v ktorej by jednotka preberajúca niektoré činnosti štátu ešte nebola samostatná, ale tak, ako je to v tomto prípade, by dostala k dispozícii zamestnancov, za odmeňovanie ktorých by neniesla zodpovednosť. V praxi by sa tým vylúčili komplexné prevody, ako je prevod v tomto prípade, a to i vtedy, keď časový posun pri prevode pracovných zmlúv nespôsobuje obmedzenie práv zamestnancov a oni ju akceptujú. Taký výsledok by bol nezlučiteľný so zmluvnou slobodou všetkých účastníkov dotknutých prevodom, lebo by vyžadoval súčasný prevod odborných znalostí zamestnancov a pracovných zmlúv. Okrem toho by sa takáto požiadavka nedala zladiť s judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa komplexných prevodov, ktorá je uvedená v bodoch 38 až 42 týchto návrhov.

49.   Pri neexistencii jasného a objektívneho kritéria pre určenie jediného a presného dňa prevodu Celtec ďalej tvrdí, že nastupujúci zamestnávatelia by nemali možnosť vedieť, odkedy vznikajú alebo zanikajú ich povinnosti vo vzťahu k zamestnancom prevádzanej jednotky.

50.   Nezdá sa mi, že by právna istota vyžadovala určenie jediného a presného dňa prevodu. Ako uviedol právny zástupca žalovaných na pojednávaní, nie je sporné, že pracovná zmluva prechádza k určitému dňu. To ale neznamená, že prevod podniku sa musí uskutočniť v presný deň. Právna istota je plne zabezpečená od okamihu, keď je prevod klasifikovaný ako prevod podniku, lebo na základe takejto kvalifikácie sú si zamestnanci istí, že práva vyplývajúce z ich pracovných zmlúv sú chránené podľa článku 3 ods. 1 smernice 77/187.

51.   Okrem toho, aj keby sme stanovili ako deň prevodu okamih, v ktorom nadobúdateľ získal kontrolu nad prevádzaným podnikom, v mnohých prípadoch by bolo ťažké, ak nie nemožné, určiť takýto deň s určitosťou, keďže pojem „skutočná kontrola“ ponecháva priestor pre široký výklad.

52.   Takisto sa javí nebezpečné, ako upozorňuje Komisia vo svojich pripomienkach, stanovenie iného objektívneho faktora, na základe ktorého by sa určil deň prevodu, ako napr. horná hranica prevádzaných pracovných zmlúv. Tým by sa zaviedlo umelé rozlišovanie na jednej strane medzi zmluvami prevedenými pred dosiahnutím takejto hranice, ktoré by boli zachované podľa smernice 77/187, a na druhej strane zmluvami prevedenými po tomto určitom dni, pri ktorých by sa odmietala súvislosť s prevodom.

53.   Výklad, ktorý zastáva Celtec, teda nemožno prijať.

b)      Vypracovanie riešenia danej veci so zreteľom na výnimočné okolnosti

54.   Komisia vo svojich písomných pripomienkach predložených Súdnemu dvoru zastávala trošku iný prístup(45). Uviedla, že hoci deň prevodu v zásade zodpovedá určitému jedinému a presnému dňu, prevod, pokiaľ ide o jednotlivého zamestnanca, by mal na základe výnimočných okolností tohto prípadu byť účinný až v okamihu, v ktorom sa Newtec stane jeho zamestnávateľom. Deň prevodu si teda zachová v zásade svoj určitý charakter, ale v tomto prípade nebude obmedzený len na jediný deň, lebo je určený jednotlivo pre každého zamestnanca podľa dátumu, keď sa stal zamestnancom Newtec.

55.   Celtec správne namieta, že takýto prístup predstavuje výnimku z rámca smernice 77/187, ktorú môže stanoviť len zákonodarca.

56.   Podľa môjho názoru by nebolo jednoduché uplatniť takúto výnimku, pretože Komisia neuviedla, aké znaky prevodu považuje za výnimočné. Okrem toho je pojem výnimočných okolností nutne vágny a vyžaduje posudzovanie každého prípadu na úkor právnej istoty.

57.   So zreteľom na tieto úvahy podľa mňa tento výklad, ktorý zastáva Komisia vo svojom vyjadrení, nie je presvedčivý.

c)      Široký výklad pojmu dňa prevodu ako obdobia prevodu

58.   Druhý výklad predložený Súdnemu dvoru je založený na definovaní dňa prevodu ako obdobia prevodu, ktoré trvá určitý čas a končí sa prevodom poslednej časti prevádzanej jednotky. Prevod z Department of Employment na Newtec sa bude teda považovať za skončený, keď prevádzateľ prestane byť zamestnávateľom všetkých zamestnancov podniku a keď nadobúdateľ sa stane ich zamestnávateľom.

59.   Zo súdov Spojeného kráľovstva, ktoré rozhodovali o spore medzi Celtec a jeho troma zamestnancami, Employment Tribunal týmto spôsobom určil obdobie prevodu od septembra 1990 až do roku 1993. Court of Appeal taktiež dospel k záveru, že deň prevodu uvedený v článku 3 ods. 1 smernice 77/187 by sa mohol vykladať ako dlhšie alebo kratšie časové obdobie, počas ktorého sa prevod uskutočňuje. Takýto výklad prijali žalovaní. Zdá sa, že na pojednávaní sa Komisia pridala k tomuto názoru.

60.   Ako hlavný argument na podporu tohto výkladu uvádzajú jeho zástancovia, že je zlučiteľný s cieľom smernice 77/187, ktorým je ochrana zamestnancov. Domnievam sa, že aj keď je správne, že výklad je v súlade s uvedeným cieľom, tento argument ako taký nestačí. Je totiž nebezpečné odôvodňovať výklad iba odkazom na cieľ smernice a považovať ho za nástroj, ktorého účelom je ochrana zamestnancov, a pritom opomenúť možné dôsledky navrhovaného výkladu pre budúcnosť.(46)

61.   Aj keď je vcelku odôvodnené vykladať niektoré ustanovenia smernice 77/187 široko(47), určenie dňa prevodu ako obdobia prevodu, ktoré sa končí v okamihu prevodu poslednej pracovnej zmluvy, nastoľuje veľa problémov.

62.   Osud pracovných zmlúv, ktorých prevod by bol ukončený pred prijatým „dňom prevodu“, by bol neistý. Vznikla by tiež otázka, či zamestnanec, ktorý by bol prijatý do zamestnania v priebehu prechodného obdobia, keď sa prevod uskutočňuje, sa môže odvolávať na prevod jeho zmluvy podľa smernice 77/187. Neistota, vyplývajúca z prechodného obdobia naznačuje, že široký výklad dňa prevodu treba odmietnuť.

63.   Hoci sa tomuto úskaliu vyhne, predsa taký výklad, podľa ktorého dochádza k prevodu jednotlivo pre každú pracovnú zmluvu vtedy, keď sú prevedené všetky práva spojené s touto zmluvou, nie je prijateľný z nasledujúcich dôvodov.

64.   Aj prvý, aj druhý výklad je nezlučiteľný s mechanizmom založeným smernicou. Skutočne, článok 3 ods. 1 smernice 77/187 upravuje automatický prevod pracovných zmlúv na základe prevodu. Stanovuje iba dôsledky prevodu podniku pre pracovné zmluvy. Pokiaľ by k prevodu podniku došlo až vtedy, keď sú prevedené pracovné zmluvy, stal by sa dôsledok prevodu podniku jeho podmienkou. V konečnom dôsledku skutočnosť, či došlo k prevodu podniku, by už nebola objektívne určená, ale bola by podmienená prevodom pracovných zmlúv. Pokiaľ by sa prijal takýto výklad, prevádzateľovi a nadobúdateľovi by stačilo nepreviesť pracovné zmluvy z jedného na druhého, aby sa vyhli uplatneniu smernice 77/187.

65.   Z týchto dôvodov je potrebné odmietnuť výklad, ktorý považuje za „deň prevodu“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 77/187 obdobie prevodu.

3.      Alternatívny výklad dňa prevodu v rámci komplexného prevodu

66.   Smernica 77/187 je uplatniteľná bez ohľadu na zložitosť daného prevodu. Jej cieľom zostáva zabezpečiť minimálnu úroveň sociálnej ochrany zamestnancov prevádzanej jednotky zachovaním ich práv. Hoci ustálená judikatúra priznáva sociálnym hľadiskám veľký význam, zdôrazňuje aj potrebu zladiť tieto hľadiská s iným cieľom smernice, ktorým je umožniť vznik konkurencieschopných podnikov(48). Súdny dvor vo svojej judikatúre týkajúcej sa prevodu sa vždy usiloval o dosiahnutie rovnováhy medzi cieľom ochraňovať zamestnancov a prihliadať na hospodársku realitu(49).

67.   Pokiaľ sa prevod uskutočňuje na základe uzatvorenia zmluvy medzi prevádzateľom a nadobúdateľom, je ľahké určiť deň, keď prevod nadobudol účinnosť. Pri neexistencii takejto zmluvy je však ťažké s určitosťou zistiť jediný deň, keď dochádza k prevodu. Predmetom tejto veci je práve ochrana prevádzaných zamestnancov a súčasne úsilie umožniť určitú flexibilitu pri praktickej organizácii prevodu, ktorá bude zohľadňovať hospodárske a politické úvahy. Ako sa ukázalo pri analýze tvrdenia Celtec, prijatie jediného dňa prevodu by bolo svojvoľným rozhodnutím, ktoré by mohlo zabrániť napr. uskutočneniu postupnej privatizácie s určitým obdobím dočasného pridelenia zamestnancov.

68.   Naopak, ani jeden cieľ smernice 77/187 nie je ohrozený, ak sa vzdáme určenia jediného dňa prevodu. Týmto spôsobom sa totiž zabezpečí zachovanie práv zamestnancov, a pritom sa umožní časové rozvrhnutie realizácie prevodu.

69.   Ak sa nemá ohroziť ochrana zamestnancov poskytovaná smernicou 77/187, je potrebné zabezpečiť, aby ich práva neboli dotknuté dňom prevodu ich zmlúv. Ak by to tak nebolo, prevádzatelia a nadobúdatelia by mali snahu odkladať prevod pracovných zmlúv s cieľom vyhnúť sa uplatneniu smernice 77/187.

70.   Na splnenie požiadavky zachovať práva zamestnancov musia byť splnené podľa môjho názoru tri podmienky. Po prvé, prevod pracovných zmlúv k inému dňu ako dňu prevodu majetku je neutrálny iba vtedy, ak pracovné podmienky platné v čase prijatia rozhodnutia o prevode zostanú nezmenené pri praktickom uskutočňovaní prevodu, ktorý môže prebiehať určitú dobu(50). Ak sa zhorší hospodárska situácia prevádzateľa, a preto bude ohrozené zachovanie pracovných podmienok, odklad prevodu pracovných zmlúv nebude v súlade so smernicou 77/187.

71.   Po druhé, deň stanovený pre prevod pracovných zmlúv by nemal mať vplyv na rozsah prevodu. Inými slovami, keď je už určený rozsah prevádzaného podniku, a teda aj dotknutých zamestnancov podľa článku 1 ods. 1 smernice 77/187, majú prevádzateľ a nadobúdateľ priestor iba na určenie dňa prevodu pracovných zmlúv.

72.   Po tretie, so zreteľom na to, že je nesporné, že zamestnanci môžu odmietnuť prevod svojich zmlúv z jedného zamestnávateľa na druhého(51), treba im a fortiori priznať aj možnosť súhlasiť s prevodom svojich pracovných zmlúv k neskoršiemu dňu, ako je deň prevodu podniku, pokiaľ ich práva zostanú nezmenené. V rámci súhlasu s prevodom svojich zmlúv na nadobúdateľa k neskoršiemu dňu, ako je deň prevodu majetku, si zamestnanci navyše zachovajú možnosť odmietnuť prevod svojich zmlúv, pokiaľ si to budú priať. Podľa ustálenej judikatúry sa odmietnutie prevodu pracovnej zmluvy zamestnancom posudzuje podľa vnútroštátneho práva(52). Rovnako posudzovanie súhlasu zamestnancov s neskorším dňom prevodu ich pracovných zmlúv bude spadať pod vnútroštátne právo.

73.   Splnenie týchto troch podmienok, ktoré má posudzovať vnútroštátny súd, umožňuje uskutočniť prevod podniku v niekoľkých etapách bez toho, aby bola pritom ohrozená minimálna ochrana zamestnancov podľa smernice 77/187.

C –    Posúdenie v rámci prevodu v tejto veci

74.   Je zrejmé, že uskutočnenú privatizáciu treba kvalifikovať ako prevod v zmysle článku 1 ods. 1 smernice 77/187. Z toho vyplýva, že pracovné zmluvy zamestnancov Department of Employment boli prevedené na TEC podľa článku 3 ods. 1 uvedenej smernice. Vnútroštátny súd sa musí presvedčiť, že prevod pracovných zmlúv k neskoršiemu dňu ako dňu prevodu majetku podniku neviedol k vylúčeniu niektorých zamestnancov z ochrany stanovenej smernicou ani k obmedzeniu ich práv. Taktiež je vecou vnútroštátneho súdu, aby určil, či zamestnanci Department of Employment vyslovili svoj súhlas s prevodom svojich zmlúv až na konci ich pridelenia. Pokiaľ tieto tri podmienky nie sú splnené, prevod pracovných zmlúv sa bude považovať za uskutočnený v okamihu, keď boli splnené iné prvky prevodu v prospech Newtec, teda v septembri 1990.

IV – Návrh

75.   So zreteľom na vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na otázky, ktoré položil House of Lords, odpovedal takto:

Pojem „deň prevodu“ uvedený v článku 3 ods. 1 smernice Rady 77/187/EHS zo 14. februára 1977 o aproximácii zákonov členských štátov, týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí závodov [neoficiálny preklad] nevyžaduje, aby existoval jediný okamih, keď sú prevedené všetky prvky podniku alebo závodu. V rámci privatizácie sa prevod pracovných zmlúv môže uskutočniť po prevode majetku, pokiaľ to nebude mať za následok obmedzenie ochrany zamestnancov priznanej smernicou 77/187 a pokiaľ s tým zamestnanci vyslovili súhlas.


1 – Jazyk prednesu: portugalčina.


2 – Ú. v. ES L 61, s. 26. Táto smernica bola zmenená a doplnená smernicou Rady 98/50/EHS z 29. júna 1998, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 77/187/EHS o aproximácii zákonov členských štátov, týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí závodov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 201, s. 88). Tieto zmeny kodifikovala smernica Rady 2001/23/ES z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov, týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov (Ú. v. ES L 82, s. 16, Mim. vyd. 05/004). V rozhodnom období bolo v platnosti len pôvodné znenie smernice.


3 – Príloha 4 pripomienok, ktoré predložili žalovaní Súdnemu dvoru.


4 – Bod 9 návrhu na začatie prejudiciálneho konania.


5 – Podľa článku 155 Employment Rights Act 1996 má zamestnanec v prípade výpovede z prevádzkových dôvodov nárok na odškodnenie, len ak bol nepretržite zamestnaný najmenej dva roky. Výška uvedeného odškodnenia závisí od počtu odpracovaných rokov (článok 162 Employment Rights Act 1996).


6 – Rozsudky z 12. novembra 1992, Watson Rask a Christensen, C‑209/91, Zb. s. I‑5755; zo 14. apríla 1994, Schmidt, C‑392/92, Zb. s. I‑1311, a z 10. decembra 1998, Hidalgo a i., C‑173/96 a C‑247/96, Zb. s. I‑8237.


7 – Rozsudok z 2. decembra 1999, Allen a i., C‑234/98, Zb. s. I‑8643.


8 – Rozsudky zo 4. júna 2002, Beckmann, C‑164/00, Zb. s. I‑4893, a zo 6. novembra 2003, Martin a i., C‑4/01, Zb. s. I‑12859.


9 – Rozsudky z 26. septembra 2000, Mayeur, C‑175/99, Zb. s. I‑7755, a z 11. novembra 2004, Delahaye, C‑425/02, Zb. s. I‑10823.


10 – Rozsudok z 15. októbra 1996, Henke, C‑298/94, Zb. s. I‑4989.


11 – Rozsudky z 11. júla 1985, Danmols Inventar, 105/84, Zb. s. 2639, bod 27; z 25. júla 1991, D’Urso a i., C‑362/89, Zb. s. I‑4105, bod 12, a zo 14. septembra 2000, Collino a Chiappero, C‑343/98, Zb. s. I‑6659, bod 38.


12 – SUPIOT, A., Au-delà de l’emploi, Flammarion, Paríž, 1999, sa vyslovuje pre jednu definíciu zamestnanca v Spoločenstve, s. 296. K pružnosti tohto pojmu pozri DAVIES, P. a FREEDLAND, M., „Employees, Workers, and the Autonomy of Labor Law“, Mélanges en l’honneur de S. Simitis, 2000, s. 31.


13 – Pozri napokon rozsudok zo 7. septembra 2004, Trojani,C-456/02, Zb. s. I‑7573.


14 – Sociálne právo Spoločenstva možno chápať ako „transnational floor of rights“, ako navrhli BARNARD, C., a DEAKIN, S., v „Social Policy in search of a role: integration, cohesion and citizenship“, 1996 Onwards, lowering the barriers further, Wiley, 1996, s. 177.


15 – Rozsudok Danmols Inventar, už citovaný v poznámke pod čiarou 11, bod 26.


16 – Tieto argumenty dopĺňajú tie, ktoré uviedol generálny advokát Lenz vo veci Henke, už citovanej v poznámke pod čiarou 10, a generálny advokát Alber vo veci Collino a Chiappero, už citovanej v poznámke pod čiarou 11.


17 – Súdny dvor v súvislosti s pojmom pracovný čas už pripustil, že odkaz na vnútroštátne právo „neznamená, že členské štáty môžu jednostranne určiť obsah tohto pojmu“ (rozsudok z 9. septembra 2003, Jaeger, C‑151/02, Zb. s. I‑8389, bod 59).


18 – Rozsudok Beckmann, už citovaný v poznámke pod čiarou 8, bod 27.


19 – Rozsudok z 11. marca 1997, Süzen, C‑13/95, Zb. s. I‑1259, bod 14. Pozri aj rozsudky z 18. marca 1986, Spijkers, 24/85, Zb. s. 1119, bod 13; z 25. januára 2001, Liikenne, C‑172/99, Zb. s. I‑745, bod 33; z 24. januára 2002, Temco, C‑51/00, Zb. s. I‑969, bod 24; z 20. novembra 2003, Abler a i., C‑340/01, Zb. s. I‑14023, bod 33.


20 – Rozsudok Süzen, už citovaný v poznámke pod čiarou 19, bod 14; a rozsudky citované v tejto poznámke.


21 – Rozsudok Süzen, už citovaný v poznámke pod čiarou 19, bod 18; a rozsudky citované v tejto poznámke.


22 – Rozsudok Temco, už citovaný v poznámke pod čiarou 19, bod 26.


23 – Rozsudok Liikenne, už citovaný v poznámke pod čiarou 19, bod 42.


24 – Rozsudok je uvedený v prílohe 1 pripomienok žalovaných.


25 – Rozsudok zo 7. februára 1985, Botzen a i., 186/83, Zb. s. 519, bod 15.


26 – Pozri analogicky o povinnosti informovať podľa smernice Rady 94/45/ES z 22. septembra 1994 o zriaďovaní Európskej zamestnaneckej rady alebo postupu v podnikoch s významom na úrovni spoločenstva a v skupinách podnikov s významom na úrovni spoločenstva na účely informovania zamestnancov a prerokovania s nimi (Ú. v. ES L 254, s. 64; Mim. vyd. 05/002, s. 232) rozsudky z 13. januára 2004, Kühne & Nagel, C‑440/00, Zb. s. I‑787), a z 29. marca 2001, Bofrost*, C‑62/99, Zb. s. I‑2579.


27 – Rozsudok z 5. mája 1988, Berg a Busschers, 144/87 a 145/87, Zb. s. 2559, bod 14.


28 – Rozsudok zo 17. decembra 1987, 287/86, Zb. s. 5465.


29 – Rozsudok Ny Mølle Kro, už citovaný v poznámke pod čiarou 28, bod 26.


30 – Rozsudok zo 7. februára 1985, 19/83, Zb. s. 457.


31 – Rozsudok zo 14. novembra 1996, C 305/94, Zb. s. I‑5927.


32 – - Rozsudok Rotsart de Hertaing, už citovaný v poznámke pod čiarou 31, bod 26.


33 – Bod 16 návrhov generálneho advokáta Van Gerven vo veci Katsikas a i. (rozsudok zo 16. decembra 1992, C‑132/91, C‑138/91 a C‑139/91, Zb. s. I‑6577).


34 – Rozsudok Katsikas a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 33, bod 33.


35 – Rozsudky už citované v poznámke pod čiarou 19, Süzen, bod 12; Liikenne, bod 29, a Abler a i., bod 41.


36 – Rozsudok Temco, už citovaný v poznámke pod čiarou 19, body 31 a 32.


37– Rozsudok z 19. mája 1992, Redmond Stichting, C‑29/91, Zb. s. I‑3189.


38 – Bod 162 návrhov vo veciach Hernández Vidal a i. (rozsudok z 10. decembra 1998, C‑127/96, C‑229/96 a C‑74/97, Zb. s. I‑8179) a Hidalgo a i. (rozsudok z 10. decembra 1998, C‑173/96 a C‑247/96, Zb. s. I‑8237).


39 – Pozri rozsudky už citované v poznámke pod čiarou 19.


40 – Rozsudok Ny Mølle Kro, už citovaný v poznámke pod čiarou 28, bod 20.


41 – Rozsudok Allen a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 7, bod 32.


42 – Tamtiež, bod 35.


43 – Rozsudky z 10. februára 1988, Tellerup, zvaný „Daddy’s Dance Hall“, 324/86, Zb. s. 739; Berg a Busschers, už citovaný v poznámke pod čiarou 27, a zo 7. marca 1996, Merckx a Neuhuys, C‑171/94 a C‑172/94, Zb. s. I‑1253.


44 – LAULOM, S., „The European Court of Justice in the dialogue on transfers of undertakings: a faillible interlocutor?“, Labour Law in the Courts, vydané: Sciarra, S., Hart, 2001, s. 152: „The mode of transfer becomes immaterial“.


45 – V priebehu pojednávania Komisia zmenila svoje stanovisko a priblížila sa k názoru žalovaných.


46 – Takéto riziká uvádza MORE, G., „The Concept of Undertaking in the Acquired Rights Directive: The Court under Pressure (Again)“, 15 YEL, 1995, s. 135.


47 – Súdny dvor napríklad podáva široký výklad článku 1 ods. 1 tejto smernice.


48 – 4. odôvodnenie smernice 77/187 sa týka „priameho dosahu na fungovanie vnúrorného trhu“, ktorý môžu mať rozdielne sociálne predpisy jednotlivých členských štátov. BARNARD, C., Employment Law, druhé vydanie, 2000, s. 445. DEAKIN, S., a BROWNE, J., „Social Rights and Market Order: Adapting the Capability Approach“, Economic and Social Rights in the EU Charter of Fundamental Rights, a legal perspective, Oxford, 2003, s. 28: „The historical function of social rights is to reconcile the traditional mechanisms of social policy with the mechanisms of a market order“.


49 – O spôsobe, akým Súdny dvor zachováva rovnováhu týmito dvoma požiadavkami, pozri HUNT, J., „The Court of Justice as a policy actor: the case of the Acquired Rights Directive“, 18 Legal Studies, 1998, s. 336.


50 – Nepovažujem za potrebné ani vhodné časovo vymedziť spôsoby uskutočnenia prevodu, pokiaľ pracovné podmienky zostávajú nezmenené odo dňa, keď sa rozhodlo o prevode.


51 – Rozsudok Katsikas a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 33.


52 – Rozsudky Katsikas a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 33, a Merckx a Neuhuys, už citovaný v poznámke pod čiarou 43, a rozsudok z 12. novembra 1998, Europièces, C‑399/96, Zb. s. I‑6965.

Top