2.2.2017   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 34/144

Spravodajca:

José Antonio MORENO DÍAZ

1.1.

EHSV sa domnieva, že je nevyhnutné efektívne a účinne zreformovať spoločný európsky azylový systém (CEAS) a zlepšiť legálne spôsoby vstupu do Európskej únie, pokiaľ ide o rešpektovanie práv prenasledovaných osôb.

1.2.

V tomto duchu by sa mal navrhnúť skutočne spoločný systém povinný pre všetky členské štáty, ktorým by sa zjednotili všetky vnútroštátne právne predpisy, alebo, ak to nie je možné, zaviesť aspoň systém vzájomného uznávania rozhodnutí v oblasti azylu medzi všetkými členskými štátmi, čo by umožnilo vytvoriť skutočný spoločný európsky azylový systém (CEAS).

1.3.

EHSV v každom prípade pozitívne hodnotí navrhnutý cieľ, ktorým je v záujme väčšej efektívnosti zlepšiť a urýchliť postup určenia zodpovedného členského štátu, domnieva sa však, že je potrebné lepšie objasniť a zahrnúť záručné ustanovenia týkajúce sa procesných otázok, individuálneho prístupu k žiadostiam, zachovania ustanovení o práve vlastného uváženia, zachovania lehoty v prípade zániku povinností členského štátu, práv žiadateľov a obmedzenia nápravného alokačného mechanizmu.

1.4.

Mal by sa zabezpečiť súlad ustanovení navrhnutých v nariadení s platnými ustanoveniami v tejto oblasti a pridruženými opatreniami, ktoré plánuje EK zaviesť v rámci zásadnej zmeny systému CEAS, a tiež súlad s inými politikami Únie.

1.5.

Všetky členské štáty musia žiadateľovi poskytovať podrobné a aktualizované informácie o postupoch v rámci dublinského systému v súlade s požiadavkami stanovenými v článku 4.

1.6.

V záujme skutočnej udržateľnosti systému je nevyhnutné zaručiť rešpektovanie zásady proporcionality, pokiaľ ide o prístup žiadateľov k azylovému konaniu a schopnosť správnych orgánov členských štátov tento systém uplatňovať.

2.1.

Komisia zverejnila 6. apríla 2016 oznámenie, v ktorom konštatuje nedostatky v koncepcii a vykonávaní spoločného európskeho azylového systému, a najmä dublinských pravidiel, a definuje päť prioritných oblastí, na ktoré sa chce v záujme zlepšenia tejto situácie zamerať.

2.2.

Komisia navrhuje reformu spoločného európskeho azylového systému s cieľom vytvoriť spravodlivejší, účinnejší a udržateľnejší systém prostredníctvom zmeny a doplnenia platného nariadenia č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu.

2.3.

Konštatuje, že dublinský systém nebol navrhnutý tak, aby zabezpečoval udržateľné, spravodlivé a účinné rozdelenie zodpovednosti za žiadateľov o medzinárodnú ochranu v rámci Únie. Dublinský systém nefungoval adekvátne a ani jednotne: skúsenosti z posledných rokov ukázali, že v prípade masových migračných tokov musí väčšinu žiadostí o medzinárodnú ochranu posúdiť určitý obmedzený počet členských štátov, čo v niektorých prípadoch vedie k čoraz častejšiemu porušovaniu pravidiel Európskej únie v oblasti azylu.

2.4.

Na zmiernenie týchto nedostatkov Komisia navrhuje zmeniť a doplniť nariadenie, aby sa tak dosiahli tieto ciele:

3.1.1.

Maloleté osoby: V návrhu reformy sa zachovávajú platné ustanovenia, avšak len v prípade maloletých osôb bez sprievodu, ktoré žiadajú o medzinárodnú ochranu.

3.1.2.

Rodinní príslušníci: Návrhom sa rozširuje vymedzenie pojmu „rodinní príslušníci“, a to dvoma spôsobmi: zahŕňajú sa doň aj súrodenci žiadateľa a zohľadňujú sa rodiny, ktoré boli založené pred príchodom na územie členského štátu, nie však nevyhnutne v krajine pôvodu, ako sa stanovuje v nariadení Dublin III. Tieto dve ustanovenia majú zásadný význam, najmä, a to treba zdôrazniť, v situáciách, keď človek zostane opustený. K tomu naozaj dochádza v dôsledku skutočnosti, že súrodenci sa nepovažujú za rodinných príslušníkov, pričom sa to týka najmä maloletých osôb bez sprievodu, ktorých jediné rodinné väzby v členských štátoch stelesňujú súrodenci.

3.1.3.

Povolenie na pobyt alebo vízum: V návrhu sa zachováva zodpovednosť členského štátu za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu v prípade vydania uvedených dokladov, zavádzajú sa však ustanovenia s cieľom objasniť kritériá na určenie zodpovednosti.

3.1.4.

Neoprávnený vstup na územie členského štátu: V návrhu sa vypúšťa ustanovenie týkajúce sa zániku povinností po dvanástich mesiacoch odo dňa neoprávneného prekročenia hranice.

3.1.5.

Ustanovenia o práve vlastného uváženia: V návrhu sa táto schopnosť členských štátov obmedzuje a stanovuje sa len možnosť, že členský štát prevezme zodpovednosť za žiadosť o medzinárodnú ochranu, za ktorú nie je zodpovedný, na základe rodinných väzieb, ktoré nespadajú do definície rodinných príslušníkov.

3.1.6.

V súvislosti so závislými osobami sa v návrhu nič nemení, takže ak je žiadateľ z dôvodu tehotenstva, novonarodeného dieťaťa, závažného ochorenia, ťažkého zdravotného postihnutia alebo vysokého veku závislý od pomoci svojho dieťaťa, súrodenca alebo rodiča, ktorí sa oprávnene zdržiavajú v niektorom z členských štátov, alebo ak sú títo závislí od pomoci žiadateľa, členské štáty ich ponechajú spolu alebo ich zlúčia, ak rodinné putá existovali už v krajine pôvodu a ak sú schopní poskytnúť takúto pomoc a vyjadrili to písomne.

3.2.1.

Cieľom návrhu reformy dublinského nariadenia je vytvoriť spravodlivejší a udržateľnejší systém zjednodušením postupu a zvýšením efektivity, avšak navrhnuté zmeny nie vždy smerujú k dosiahnutiu týchto cieľov.

V článku 3 návrhu sa zavádza posúdenie kritérií prípustnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktoré sa vykoná skôr ako sa určí zodpovedný členský štát, pričom sa zatiaľ neposudzuje, či má žiadateľ rodinných príslušníkov v inom členskom štáte, a nezohľadňujú sa potreby maloletých osôb.

Kritériá prípustnosti, ktoré sa v tomto štádiu môžu posudzovať, sú späté s pojmami, ako je bezpečná tretia krajina, prvá krajina azylu, bezpečná krajina pôvodu a bližšie nešpecifikovaný právny pojem „hrozba pre národnú bezpečnosť“.

V návrhu sa zavádzajú zmeny v súvislosti s lehotami, ktoré sa výrazne skracujú, a urýchľujú sa readmisné postupy.

3.2.2.

Reformou sa zo súčasného článku 19 vypúšťajú predpoklady na zánik povinností (že dotknutá osoba dobrovoľne opustila územie členských štátov na viac ako tri mesiace alebo bola vyhostená). Stanovuje sa, že ten istý členský štát bude zodpovedný za každú žiadosť, ktorú môže žiadateľ predložiť kedykoľvek, aj po tom, ako sa viackrát na dlhšie obdobie vrátil do svojej krajiny pôvodu, alebo v prípade, ak sa medzičasom zmenila jeho osobná a rodinná situácia alebo sa výrazne zmenili podmienky v danom členskom štáte.

3.3.1.

Právo na informácie: V článku 6 ods. 1 sa posilňuje právo na informácie v prípade žiadateľov o medzinárodnú ochranu, v súvislosti s ktorými prebieha postup určenia zodpovedného členského štátu, a uvádza sa, aké informácie im treba poskytnúť.

3.3.2.

Právo na účinný opravný prostriedok: V článku 27 sa ustanovuje povinnosť bezodkladne písomne oznámiť dotknutej osobe rozhodnutie o jej odovzdaní do zodpovedného členského štátu a informovať ju o možnosti odvolať sa proti tomuto rozhodnutiu. Článok 28 zaručuje, že odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní žiadateľa o medzinárodnú ochranu majú odkladný účinok, pričom sa pre prípad takéhoto preskúmania rozhodnutia stanovujú lehoty, hoci sú príliš krátke (len sedem dní na predloženie odvolania).

3.3.3.

Právo na voľný pohyb a zaistenie žiadateľov, v súvislosti s ktorými prebieha postup určenia zodpovedného členského štátu: V článku 29 sa lehoty postupov v prípade, že je žiadateľ zaistený, skracujú na polovicu. Takisto sa skracuje lehota na vykonanie odovzdania alebo, v opačnom prípade, na prepustenie na slobodu, a to zo šiestich týždňov na štyri.

3.4.1.

V návrhu sa výslovne stanovujú tieto povinnosti žiadateľov o medzinárodnú ochranu:

3.4.2.

V prípade porušenia povinností sa v článku 5 stanovujú dôsledky z hľadiska postupov a prijímania, ktoré sú v rozpore s ustanoveniami platnej smernice o spoločných konaniach (smernica 2013/32/EÚ) a smernice o prijímaní žiadateľov (smernica 2013/33/EÚ) a tiež v rozpore s Chartou základných práv EÚ.

4.3.1.

EHSV nesúhlasí s obmedzením týchto ustanovení len na prípady rodinných väzieb odlišných od definície rodinných príslušníkov, keďže je nevyhnutné prihliadať na to, že v niektorom členskom štáte môže dôjsť k zlyhaniu systému, a to nielen z kvantitatívnych dôvodov – vysoký počet žiadateľov o medzinárodnú ochranu – ale aj z kvalitatívnych dôvodov, ktoré sa týkajú otázok súvisiacich s účinným uplatňovaním smernice 2013/32/EÚ o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany, pokiaľ ide o prístup žiadateľov o medzinárodnú ochranu k azylovému konaniu, informácie a poradenstvo, procesné záruky a osobitné postupy pre osoby, ktoré to uvedú. Aj smernica 2013/33/EÚ o normách prijímania v prepracovanom znení obsahuje spoločné normy, ktoré majú žiadateľom o medzinárodnú ochranu zaručiť vo všetkých členských štátoch porovnateľné životné podmienky, ako aj plné rešpektovanie ich základných práv.

4.3.2.

Môže sa stať, že niektorý členský štát nebude schopný zaručiť uplatňovanie ustanovení uvedených v týchto smerniciach, preto je nevyhnutné zachovať ustanovenie nariadenia Dublin III, podľa ktorého sa každý členský štát môže rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá mu bola predložená, aj keď mu zodpovednosť za jej posúdenie neprislúcha.

4.3.3.

Takisto treba zohľadniť, že mnohí žiadatelia o medzinárodnú ochranu sú vážne chorí alebo ťažko zdravotne postihnutí a nemajú rodinné väzby v žiadnom členskom štáte, avšak vzhľadom na ich osobitnú situáciu nie je možné – zo zdravotných dôvodov – premiestniť ich do zodpovedného členského štátu, preto sú závislé od členského štátu, kde požiadali o medzinárodnú ochranu. Tieto predpoklady by sa mali zahrnúť do návrhu nového znenia ustanovení o práve vlastného uváženia.

4.3.4.

Je nevyhnutné zachovať zodpovednosť z humanitárnych alebo kultúrnych dôvodov, aby sa zaručilo, že sa bude brať ohľad na mimoriadne zraniteľné osoby, ktoré žiadajú o medzinárodnú ochranu, v súlade s ustanoveniami smernice 2013/32/EÚ a že sa k nim bude pristupovať diferencovane so zreteľom na ich osobitnú situáciu.

4.4.1.

Keď sa na základe posúdenia prípustnosti bez toho, aby sa vopred preskúmalo, či má žiadateľ príbuzných v inom členskom štáte alebo aby sa posúdili potreby maloletých, prijme rozhodnutie, že žiadosť o medzinárodnú ochranu je neprípustná, môže to byť v rozpore s právom na rodinný život zakotveným v článku 7 Charty základných práv EÚ a článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

4.4.2.

Automatické uplatňovanie pojmov ako bezpečná tretia krajina, prvá krajina azylu či bezpečná krajina pôvodu a právneho pojmu „hrozba pre národnú bezpečnosť“ môže viesť k diskriminácii na základe štátnej príslušnosti alebo trasy, ktorou utečenec prišiel. Navyše sa v článku 3 ods. 3 stanovuje, že v prípade bezpečnej krajiny pôvodu a hrozby pre bezpečnosť sa uplatní zrýchlené konanie. Toto zrýchlené vybavovanie žiadostí nemôže v žiadnom prípade poškodiť procesné záruky z dôvodu skrátenia lehôt. Nemôže viesť ani k tomu, že sa tieto žiadosti o medzinárodnú ochranu nebudú posudzovať individuálne, ako sa stanovuje v článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2013/32/EÚ.

4.4.3.

Článok 33 návrhu neprináša žiadne zlepšenie v súvislosti s výmenou informácií medzi členskými štátmi o zraniteľných prípadoch, zdravotnom stave a iných osobitných prípadoch žiadateľov, ktorí majú byť premiestnení, napriek tomu, že je to jeden z hlavných nedostatkov pozorovaných pri uplatňovaní dublinského systému v praxi.

4.4.4.

Ustanovenie o zániku povinností v prípade, ak žiadateľ dobrovoľne opustí územie EÚ na viac ako tri mesiace alebo ak bol vyhostený, môže viesť k tomu, že nebudú zohľadnené rodinné väzby vytvorené v krajine pôvodu po podaní prvej žiadosti o medzinárodnú ochranu v EÚ alebo že pri podaní druhej žiadosti nebudú zaručené podmienky prijímania a postupov v zodpovednom členskom štáte, ktoré boli zaručené v prípade prvej žiadosti.

4.5.1.

Pokiaľ ide o právo na informácie, v ustanovení o informovaní prostredníctvom informačného materiálu sa neprihliada na to, že vo väčšine členských štátov obsahuje takýto materiál len všeobecné informácie v jazyku, ktorý je pre žiadateľov sotva zrozumiteľný. Tieto informácie by sa žiadateľom mali vždy poskytovať pri pohovore.

4.5.2.

V súvislosti s právom na účinný opravný prostriedok by sa tento prostriedok nemal obmedzovať len na tri uvedené prípady, keďže by sa tým obmedzil prístup k účinným prostriedkom nápravy:

4.5.3.

Pokiaľ ide o právo na voľný pohyb a možnosť zaistiť žiadateľov, v súvislosti s ktorými prebieha postup na určenie zodpovedného štátu, obmedzenie obdobia zaistenia (na dva týždne) neprináša nič nové pokiaľ ide o to, v akých výnimočných prípadoch má byť vydaný príkaz na zadržanie. Keďže postupy jednotlivých štátov sú v tejto súvislosti odlišné, ako to konštatuje aj sama Komisia, bolo by žiaduce stanoviť jasné a presné kritériá týkajúce sa výnimočného charakteru zaistenia a posúdenia nevyhnutnosti a primeranosti tohto prostriedku.

4.6.1.

Používanie takého vysokého kritéria, ako je 150 % kapacity daného členského štátu, môže ohroziť podmienky prijímania a konania v prípade žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ktorí sa v tomto štáte už nachádzajú, kým sa nedosiahne táto hodnota. Ak bola podľa príslušných kritérií stanovená kapacita príjmu, bolo by logické aktivovať tento mechanizmus, keď sa táto kapacita prekročí, a nečakať, kým sa dosiahne 150 %. Navyše na to, aby bol tento mechanizmus účinný, by sa mala alokácia vzťahovať na všetkých, ktorí majú právo požiadať o azyl, bez ohľadu na krajinu pôvodu.

4.6.2.

Tento mechanizmus sa použije skôr, ako sa určí zodpovedný členský štát, o čom rozhodne neskôr členský štát, kam boli žiadatelia presunutí. To znamená, že po presunutí z členského štátu podporeného prostredníctvom alokačného mechanizmu do členského štátu alokácie môže byť žiadateľ o medzinárodnú ochranu opäť presunutý, tentoraz do tretej krajiny, kde sa nachádzajú jeho príbuzní, čo vedie k neefektívnosti systému a veľkému oneskoreniu z hľadiska prístupu ku konaniu v súvislosti s priznaním štatútu medzinárodnej ochrany.

4.6.3.

Okrem toho, že je tento postup automatický, sa nezohľadňuje individuálna situácia žiadateľov o medzinárodnú ochranu ani osobitné potreby v prípade zraniteľných osôb, keď odovzdanie do členského štátu alokácie nemožno odporúčať.

4.6.4.

Nápravný mechanizmus neprihliada na žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ktorí prišli pred nadobudnutím účinnosti tejto reformy a premiestnenie sa nevzťahuje na žiadateľov, na ktorých sa predtým nemohli uplatniť kritériá na určenie zodpovedného členského štátu podľa článku 3, a žiadatelia, ktorí do členského štátu prišli skôr, ako bolo dosiahnutých 150 % kapacity. Toto všetko môže ohroziť dosiahnutie hlavného cieľa tohto mechanizmu a mať veľmi obmedzený vplyv na rozdelenie zodpovednosti pri posudzovaní žiadostí a na prijímanie.

4.6.5.

Ak členské štáty budú mať možnosť vyhnúť sa uplatňovaniu tohto mechanizmu tým, že zaplatia určitú sumu za každého žiadateľa o medzinárodnú ochranu, ktorý nebude premiestnený na ich územie, môže to viesť k diskriminácii, keďže členské štáty si budú môcť podľa náboženstva alebo etnickej či štátnej príslušnosti vybrať, ktorých žiadateľov o medzinárodnú ochranu prijmú a ktorých neprijmú.