EUR-Lex Access to European Union law
This document is an excerpt from the EUR-Lex website
Document 52014DC0210
COMMUNICATION FROM THE COMMISSION TO THE EUROPEAN PARLIAMENT AND THE COUNCIL on guidance for application of Directive 2003/86/EC on the right to family reunification
OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE o usmernení k uplatňovaniu smernice 2003/86/ES o práve na zlúčenie rodiny
OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE o usmernení k uplatňovaniu smernice 2003/86/ES o práve na zlúčenie rodiny
/* COM/2014/0210 final */
OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE o usmernení k uplatňovaniu smernice 2003/86/ES o práve na zlúčenie rodiny /* COM/2014/0210 final */
1. Úvod Záverom správy o vykonávaní smernice
prijatej v októbri roku 2008[1] bolo, že sa vyskytlo viacero prierezových
otázok týkajúcich sa nesprávnej transpozície alebo neuplatňovania smernice
a že jej vplyv na harmonizáciu v oblasti zlúčenia rodiny ostáva
obmedzený. Komisia v roku 2011 zverejnila zelenú
knihu o práve na zlúčenie rodiny[2] s cieľom
zhromaždiť názory ako možno zabezpečiť účinnejšie pravidlá
na úrovni EÚ a zhromaždiť informácie o uplatňovaní smernice. Prijalo
sa 120 odpovedí vrátane príspevkov od 24 členských štátov,
medzinárodných organizácií, sociálnych partnerov, mimovládnych organizácií
a jednotlivcov[3]. Komisia vykonala od 31. mája do 1. júna
2012 verejné vypočutie v rámci Európskeho integračného fóra[4].
Účastníci verejnej konzultácie sa zhodli na tom, že smernica by sa nemala
opäť otvoriť, ale že Komisia by mala:
zabezpečiť úplné vykonávanie
existujúcich pravidiel,
v prípade potreby začať
konania vo veci porušenia predpisov a
vypracovať usmernenia
k identifikovaným otázkam.
V tomto oznámení sa preto poskytuje
usmernenie pre členské štáty k uplatňovaniu smernice 2003/86/ES.
Tieto usmernenia odrážajú súčasné názory Komisie a nemajú vplyv na
judikatúru Súdneho dvora EÚ a jej ďalší vývoj. Názory sa
v budúcnosti môžu zmeniť, a preto je toto vyvíjajúci sa dokument
a proces s otvoreným koncom. V smernici sa uznáva právo na
zlúčenie rodiny a určujú sa v nej podmienky na výkon tohto
práva. Súdny dvor EÚ na jednej strane potvrdil, že
článok 4 ods. 1 „ukladá členským štátom určité pozitívne
povinnosti, ktorým zodpovedajú jasne vymedzené subjektívne práva, pretože im
ukladá, za podmienok stanovených smernicou, povoliť zlúčenie rodiny
určitých členov rodiny garanta bez toho, aby mali priestor na
voľnú úvahu“[5]. Na druhej strane sa členským štátom
uznáva určitý priestor na voľnú úvahu. Môžu sa rozhodnúť
rozšíriť právo na zlúčenie rodiny na rodinných príslušníkov iných než
manželský partner a maloleté deti. Členské štáty môžu výkon práva na
zlúčenie rodiny podmieniť splnením určitých požiadaviek, ak to
povoľuje smernica. Ponechávajú si určitý priestor na voľnú
úvahu, aby mohli za každých skutkových okolností overiť splnenie
určitých požiadaviek stanovených v smernici a aby mohli zvážiť
protichodné záujmy jednotlivca a spoločnosti ako celku[6]. Keďže je však povolenie zlúčenia
rodiny všeobecným pravidlom, výnimky sa musia vykladať striktne. Miera
voľnej úvahy priznaná členským štátom nemôže byť členskými
štátmi uplatňovaná takým spôsobom, ktorý porušuje cieľ smernice,
ktorým je podporovať zlúčenie rodiny, a zbavuje ju potrebného
účinku[7]. Právo na zlúčenie ale nie je
neobmedzené. Príjemcovia sú povinní dodržiavať právne predpisy svojej
hostiteľskej krajiny, ako sa stanovuje v smernici. V prípade
zneužitia a podvodu je v záujme spoločnosti a aj
naozajstných žiadateľov, aby členské štáty prijali rázne opatrenia,
ako sa ustanovuje v smernici. Na záver, smernica sa musí vykladať
a uplatňovať v súlade so základnými právami, a najmä
s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života[8],
so zásadou nediskriminácie, s právami dieťaťa
a s právom na účinný prostriedok nápravy, ktoré sú ustanovené
v Európskom dohovore o ľudských právach (ďalej len „EDĽP“)
a v Charte základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). 2. Rozsah
uplatňovania smernice Táto smernica sa uplatňuje len na
garantov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín[9]. Uplatňuje
sa teda na každú osobu, ktorá nie je občanom Únie v zmysle
článku 20 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorá sa oprávnene zdržiava
v členskom štáte a ktorá žiada alebo ktorej rodinní príslušníci
žiadajú o zlúčenie rodiny (ďalej len „garant“), a na rodinných
príslušníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretej krajiny a ktorí sa spoja
s garantom na zachovanie rodinnej jednotky bez ohľadu na to, či
rodinný vzťah vznikol pred alebo po vstupe garanta[10]. 2.1. Garant Keď je garant držiteľom povolenia na
pobyt na obdobie jedného roka alebo dlhšie a má dostatočné vyhliadky na
získanie povolenia na trvalý pobyt, môže v súlade s článkom 3
ods. 1 podať žiadosť o zlúčenie rodiny. Povolenie na pobyt
sa vymedzuje ako každé povolenie vydané orgánmi členského štátu, ktoré
umožňuje štátnemu príslušníkovi tretej krajiny oprávnený pobyt na jeho
území s výnimkou:
víz,
povolení vydaných počas posudzovania
žiadosti o azyl, žiadosti o povolenie na pobyt alebo žiadosti
o jeho predĺženie,
povolení vydaných za výnimočných
okolností s cieľom predĺžiť povolený pobyt na maximálne
obdobie jedného mesiaca,
povolení vydaných na pobyt kratší ako
šesť mesiacov členskými štátmi, ktoré neuplatňujú
ustanovenia článku 21 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda[11].
Členské štáty by podmienku na
„dostatočné vyhliadky na získanie povolenia na trvalý pobyt“ mali
posudzovať individuálne v jednotlivých prípadoch, pričom by mali
zohľadniť individuálne okolnosti, ako je napríklad povaha a typ
povolenia na pobyt[12], administratívny postup a iné náležité
faktory týkajúce sa situácie garanta. Smernica ponecháva členským štátom
veľký priestor na voľnú úvahu pri posudzovaní, či existujú
dostatočné vyhliadky na získanie povolenia na trvalý pobyt. Test dostatočných vyhliadok
zahŕňa prognózu pravdepodobnosti splnenia kritérií na dlhodobý pobyt,
pričom sa zohľadňuje bežný administratívny postup
a okolnosti prípadu. Členské štáty teda musia v jednotlivých prípadoch
posúdiť, či môže byť povolenie za bežných okolností na základe
vnútroštátnych právnych predpisov obnovené na obdobie dlhšie, ako je obdobie
požadované na trvalý pobyt. „Dostatočné vyhliadky“ nevyžadujú splnenie
všetkých podmienok potrebných na získanie trvalého pobytu v čase
posúdenia, ale prognózu, že pravdepodobne budú splnené. Keďže typ
a účel povolení na pobyt sa medzi jednotlivými členskými štátmi
značne líšia, členské štáty musia určiť, aký typ povolení
na pobyt akceptujú ako dostatočný na to, aby mohli pokladať vyhliadky
za dostatočné. X – odborník IT so
značnými skúsenosťami – má povolenie na pobyt na pracovné účely platné v členskom
štáte na jeden rok. Pokiaľ X spĺňa podmienky pre toto povolenie
na pobyt, môže sa toto povolenie obnoviť na neurčité obdobie, a X
bude po piatich rokoch oprávnený na trvalý pobyt. X by sa chcela zlúčiť so svojím manželom. Keď bude
všetko v poriadku, X bude môcť naďalej pracovať
v odvetví módy, takže možno predpokladať, že podmienky pre tento typ
povolenia na pobyt budú splnené a X si bude môcť obnoviť svoje
povolenie na pobyt na neurčité obdobie v súlade s administratívnym
postupom a vnútroštátnymi právnymi predpismi v členskom štáte. Takže X má
dostatočné vyhliadky na získanie práva na trvalý pobyt a smernica sa
uplatňuje. Držitelia povolení na pobyt vydaných na
konkrétny účel s obmedzenou platnosťou, ktoré nie sú
obnoviteľné, sa nemôžu v zásade považovať za osoby
s dostatočnou vyhliadkou na získanie práva na trvalý pobyt. Z rozsahu
pôsobnosti smernice sú teda vylúčení. Reťazové vydávanie
predĺžení povolení na konkrétny účel alebo povolení platných
kratšie ako jeden rok s jediným účelom obísť
uplatniteľnosť podmienky dostatočných vyhliadok stanovenej
v článku 3 ods. 1 by narušilo cieľ smernice a zbavilo by ju
jej účinku[13]. Povolenie na pobyt platné kratšie ako
jeden rok nepostačuje. Tým sa vylučujú formy dočasného pobytu,
ako je napríklad pobyt dočasných alebo sezónnych zamestnancov. Z je au pair s povolením na pobyt platným 24 mesiacov, ktoré
nemožno obnoviť. Z teda nemá dostatočné vyhliadky na trvalý
pobyt, takže smernica sa neuplatňuje. W je sezónny pracovník s povolením na pobyt platným deväť
mesiacov. Keďže povolenie nie je platné najmenej jeden rok, smernica sa
neuplatňuje. 2.2. Rodinní
príslušníci V článku 4 ods. 1 sa uvádza, že
členovia užšej rodiny, t. j. manželský partner a maloleté deti sú
v každom prípade oprávnení na zlúčenie rodiny. V tomto
článku sa ukladajú členským štátom presné pozitívne povinnosti,
ktorým zodpovedajú jasne vymedzené subjektívne práva, pretože sa im ukladá za
podmienok stanovených smernicou povoliť zlúčenie rodiny určitých
členov rodiny garanta bez toho, aby mali priestor na voľnú úvahu.[14]
Maloleté deti vrátane osvojených detí garanta alebo manželského partnera sú
tiež oprávnené na zlúčenie rodiny za podmienky, že sú deti v starostlivosti
garanta alebo manželského partnera a sú od neho závislé. Podľa článku 4 ods. 1 písm. c)
a písm. d) druhej vety môže členský štát v prípade detí v spoločnej
starostlivosti povoliť zlúčenie, len pokiaľ druhá strana,
podieľajúca sa na starostlivosti, dala svoj súhlas. Pojem
„starostlivosť“ možno chápať ako súbor práv a povinností
súvisiacich so starostlivosťou osoby o dieťa, a najmä právo
určiť miesto pobytu dieťaťa. „Spoločná starostlivosť“
(spoločné opatrovnícke právo) je starostlivosť, ktorá sa vykonáva
spoločne a keď podľa rozsudku alebo zo zákona jeden
nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť
o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu iného nositeľa
rodičovských práv a povinností[15]. Vo všeobecnosti sa musí preukázať dohoda
o starostlivosti medzi rodičmi a mal by sa udeliť
požadovaný súhlas v súlade s rodinným právom členských štátov
a v prípade potreby v súlade so súkromným medzinárodným právom.
Ak však osobitná situácia vedie k neriešiteľnému zablokovaniu[16],
musia členské štáty určiť, ako sa situácia vyrieši.
V každom prípade by sa však rozhodnutie malo prijať v súlade
s najlepšími záujmami dieťaťa, ako sa ustanovuje
v článku 5 ods. 5[17], a po individuálnom posúdení každého
prípadu, pričom sa zohľadnia dôvody nezískania súhlasu a iné
osobitné okolnosti prípadu. V článku 4 ods. 2 a ods. 3 sa
uvádzajú nepovinné ustanovenia, ktoré členským štátom umožňujú
povoliť vstup a pobyt ďalším rodinným príslušníkom, ako sú
prvostupňoví príbuzní garanta alebo manželského partnera, dospelé
nezosobášené deti, nezosobášení partneri v dlhodobom vzťahu
a registrovaní partneri. Keď sa členský štát rozhodne
povoliť zlúčenie rodiny akéhokoľvek z rodinných
príslušníkov uvedených v týchto článkoch, smernica sa uplatňuje
v plnom rozsahu. Voliteľné ustanovenie článku 4 ods. 2 písm. a)
umožňuje zlúčenie prvostupňových príbuzných v priamej vzostupnej
línii garanta alebo jeho manželského partnera, keď sú 1) od neho závislí
a 2) nepoberajú náležitú rodinnú podporu v krajine pôvodu. Pojem „závislosť“ sa
v právnych predpisoch EÚ považuje za pojem so samostatným významom. Súdny
dvor EÚ síce k tomuto záveru prišiel vo svojej judikatúre týkajúcej sa
smernice 2004/38/ES[18] (smernica o voľnom pohybe)[19],
vyjadrovanie Súdneho dvora EÚ ale nenaznačuje, že jeho zistenia sú obmedzené
na túto smernicu. Hoci treba myslieť na to, že kontext a účel
týchto dvoch smerníc nie sú rovnaké[20], kritériá používané Súdnym dvorom EÚ na
posúdenie závislosti môžu mutatis mutandis slúžiť ako usmernenie
pre členské štáty na stanovenie kritérií na posúdenie povahy
a trvania závislosti príslušnej osoby v rámci článku 4 ods. 2
písm. a). Súdny dvor EÚ zaujal stanovisko, že postavenie
„závislého“ rodinného príslušníka je výsledkom skutkových okolností
charakterizovaných skutočnosťou, že právnu, finančnú, citovú
alebo materiálnu podporu pre tohto rodinného príslušníka zabezpečuje
garant alebo jeho manželský partner/partner[21]. Príslušný orgán musí pri
posudzovaní osobných okolností žiadateľa brať do úvahy rôzne faktory,
ktoré môžu byť významné v konkrétnom prípade, ako napríklad rozsah
hospodárskej alebo fyzickej závislosti a stupeň vzťahu medzi
garantom a rodinným príslušníkom[22]. „Závislosť“ sa teda môže líšiť
podľa situácie a konkrétneho príslušného rodinného príslušníka. Členský štát musí na určenie
závislosti rodinných príslušníkov posúdiť, či s ohľadom na
ich finančné a sociálne podmienky potrebujú materiálnu podporu na
splnenie svojich základných potrieb vo svojej krajine pôvodu
a v krajine, z ktorej pochádzali v čase podania
žiadosti o spojenie s garantom[23]. Na určenie potreby
finančnej podpory od garanta neexistuje požiadavka na výšku poskytovanej
materiálnej podpory ani na úroveň životnej úrovne[24].
Status závislých rodinných príslušníkov neznamená právo na výživné[25].
Členské štáty môžu predpísať osobitné požiadavky, pokiaľ ide
o povahu alebo trvanie závislosti s cieľom ubezpečiť sa, že
závislosť je skutočná a stabilná a nebola spôsobená
s výlučným cieľom získať vstup na jeho územie a pobyt
na jeho území. Je však potrebné, aby tieto požiadavky zodpovedali bežnému
významu slov týkajúcich sa závislosti uvedenej v článku 4 a aby
toto ustanovenie nezbavili jeho účinku[26]. Pojem „náležitá rodinná podpora“ pre
prvostupňových príbuzných v priamej vzostupnej línii uvedený
v článku 4 ods. 2 písm. a) by sa nemal považovať za výlučný
podklad a ponecháva priestor na voľnú úvahu členských štátov,
pokiaľ ide o to, aká úroveň sa považuje za náležitú podporu.
Požiadavka je splnená, ak žiadni iní rodinní príslušníci v krajine pôvodu
podľa zákona alebo de facto nepodporujú danú osobu, t. j. nikto
nemôže nahradiť garanta alebo jeho manželského partnera, pokiaľ ide
o úlohy každodennej starostlivosti. Situácia by sa mala posudzovať
s ohľadom na okolnosti predmetnej veci. Všetky ustanovenia v tomto oddiele sa
musia uplatňovať v súlade so zásadou nediskriminácie stanovenou
najmä v článku 21 Charty, ako sa zdôrazňuje
v odôvodnení 5. 2.3. Minimálny
vek manželského partnera V článku 4 ods. 5 sa členským
štátom umožňuje požadovať, aby garant a jeho manželský partner dosiahli
určitú vekovú hranicu, skôr ako sa bude môcť manželský partner spojiť
s dotyčnou osobou. Minimálna veková hranica nesmie presiahnuť 21
rokov. Túto možnosť možno využiť výlučne na lepšie
zabezpečenie integrácie a na zabránenie núteným sobášom. Členské
štáty môžu teda minimálny vek požadovať len na tento účel a nie
spôsobom, ktorý porušuje cieľ smernice, ktorým je podporovať
zlúčenie rodiny, a zbavuje ju potrebného účinku[27]. V článku 5 ods. 5
a v článku 17 sa členským štátom ukladá povinnosť
náležite zohľadňovať najlepšie záujmy maloletých detí
a individuálne skúmať žiadosti o zlúčenie rodiny. Ak
členský štát vyžaduje minimálny vek, aj tak musí individuálne
v každom jednotlivom prípade posúdiť všetky náležité okolnosti
jednotlivej žiadosti. Minimálny vek môže slúžiť ako referencia, nesmie sa
však používať ako všeobecná hranica, pod ktorou budú všetky žiadosti
zamietnuté bez ohľadu na skutočné preskúmanie situácie každého
žiadateľa[28]. Požiadavka na minimálny vek je len jedným
z faktorov, ktoré musia členské štáty zohľadniť pri posudzovaní
žiadosti[29]. Ak z individuálneho posúdenia vyplýva, že sa
neuplatňuje odôvodnenie pre článok 4 ods. 5, t. j.
zabezpečenie lepšej integrácie a zabránenie núteným sobášom,
členské štáty by mali zvážiť udelenie výnimky, čím umožnia
zlúčenie rodiny v prípadoch, keď nie je splnená požiadavka na
minimálny vek. Napríklad, keď je z individuálneho posúdenia jasné, že
nejde o zneužitie, napr. v prípade spoločného dieťaťa. Y je 30-ročný garant, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny
a chce sa zlúčiť so svojou 20-ročnou manželkou,
s ktorou sa zosobášili pred dvoma rokmi, a s dvomi
spoločnými deťmi. Manželka má základné znalosti jazyka členského
štátu. Členský štát má požiadavku na vek 21 rokov. V tomto prípade môže minimálny vek slúžiť len ako referencia,
takže je len jedným z faktorov, ktoré sa majú zohľadniť pri
individuálnom posúdení situácie. Skutočnosť, že Y a jeho
manželka majú dve spoločné deti, naznačuje nepravdepodobnosť
núteného sobáša a mali by sa zohľadniť aj záujmy detí. Zo znenia článkov 4, 7 a 8 jasne
vyplýva čas, kedy má žiadateľ alebo garant spĺňať
požiadavky. Článok 7 začína slovami „po podaní žiadosti
o zlúčenie rodiny“ v článkoch 4 a 8 sa
uvádza „predtým, ako povolí vstup a pobyt“ a „predtým, ako sa k nemu
pripoja jeho rodinní príslušníci“. Požiadavka na minimálny vek musí byť
teda splnená v čase efektívneho zlúčenia rodiny a nie pri
podaní žiadosti. Preto by malo byť možné podávať žiadosti
a posúdiť ich pred splnením požiadavky na minimálny vek, najmä so zreteľom
na možný čas spracovania až deväť mesiacov. Členské štáty však
môžu odložiť efektívne zlúčenie rodiny do dosiahnutia minimálneho
veku. 3. Podanie
a posúdenie žiadosti 3.1. Podanie
žiadosti V článku 5 ods. 1 sa uvádza, že
členské štáty musia určiť, či žiadosť o vstup a pobyt
podá garant alebo rodinný príslušník alebo rodinní príslušníci.
V článku 5 ods. 3 sa stanovuje všeobecné pravidlo, že žiadosti sa
podávajú a posudzujú, keď sa rodinní príslušníci zdržiavajú mimo územia
členského štátu, v ktorom sa zdržiava garant. V článku 5 ods. 3 druhom pododseku
a v odôvodnení 7 sa členským štátom umožňuje za primeraných
okolností odchýliť sa od všeobecného pravidla prvého pododseku,
a uplatniť tak smernicu v situáciách, keď jednotu rodiny
možno zachovať od začiatku pobytu sponzora[30].
Členské štáty teda môžu za primeraných okolností prijať žiadosti,
keď už rodinní príslušníci sú na ich území. Členské štáty majú
veľký priestor na voľnú úvahu pri určovaní primeranosti
okolností[31]. Členské štáty môžu účtovať
prijateľné, primerané administratívne poplatky za žiadosť
o zlúčenie rodiny a majú obmedzený priestor na voľnú úvahu
pri stanovení týchto poplatkov, pokiaľ neohrozujú plnenie cieľov
smernice a nezbavujú ju jej účinku[32]. Stanovená úroveň
poplatkov nesmie mať za cieľ vytvorenie prekážky výkonu práva na
zlúčenie rodiny ani nesmie mať takýto účinok. Poplatky, ktoré
majú značný finančný vplyv na štátnych príslušníkov tretej krajiny,
ktorí spĺňajú podmienky stanovené v smernici, by im mohli
zabrániť uplatniť si práva udelené smernicou, a preto by mohli byť
samé osebe prílišné a neprimerané[33]. Poplatky hradené štátnymi príslušníkmi
tretích krajín a ich rodinnými príslušníkmi podľa smernice 2003/86/ES
sa môžu prirovnať k poplatkom účtovaným vlastným štátnym
príslušníkom za vydanie podobných dokumentov na posúdenie, či sú poplatky
pre štátnych príslušníkov tretích krajín primerané, pričom sa
zohľadní skutočnosť, že tieto osoby nie sú v rovnakej situácii[34].
Komisia na podporu najlepších záujmov dieťaťa povzbudzuje
členské štáty, aby od administratívnych poplatkov oslobodili žiadosti
podané maloletými deťmi. V prípade, že sa v členskom štáte
požadujú vstupné víza, podmienky vydania týchto víz by mali byť
uľahčené a víza by sa mali udeliť bez ďalších
administratívnych poplatkov. 3.2. Sprievodné
doklady K žiadosti o zlúčenie rodiny sa
v súlade s článkom 5 ods. 2 priloží: a) písomný dôkaz o rodinnom vzťahu; b) písomný dôkaz o splnení podmienok
ustanovených v článkoch 4 a 6 a v náležitých prípadoch
v článkoch 7 a 8; c) overené kópie cestovných dokladov rodinného
príslušníka/rodinných príslušníkov. Členské štáty majú určitý priestor na
voľnú úvahu pri rozhodovaní o tom, či je vhodné a nevyhnutné
overiť existenciu rodinných vzťahov prostredníctvom pohovorov
alebo ďalších prešetrovaní vrátane testovania DNA. Z kritérií primeranosti
a nutnosti vyplýva, že tieto prešetrovania nie sú povolené, ak existujú
iné vhodné a menej obmedzujúce prostriedky na určenie existencie
rodinného vzťahu. Každá žiadosť, jej sprievodné doklady
a primeranosť a nutnosť rozhovorov a ďalších prešetrovaní
sa musia posudzovať v jednotlivých prípadoch individuálne. Okrem faktorov, ako sú spoločné
dieťa, predchádzajúce spolužitie a registrácia partnerstva, možno
rodinný vzťah medzi nezosobášenými partnermi dokázať prostredníctvom
akýchkoľvek spoľahlivých dôkazných prostriedkov, ako sú napríklad
korešpondencia, spoločné účty, bankové účty alebo vlastníctvo
nehnuteľnosti atď. 3.3. Dĺžka
postupov V článku 5 ods. 4 sa pre
členské štáty stanovuje povinnosť čo najskôr poskytnúť
písomné oznámenie o rozhodnutí. V odôvodnení 13 sa stanovuje, že
postup na posúdenie žiadostí by mal byť účinný
a zvládnuteľný, pričom sa má brať do úvahy bežná pracovná
náplň administratívy členských štátov. Preto platí všeobecné pravidlo, že
štandardná žiadosť by sa za okolností bežnej pracovnej náplne mala
spracovať rýchlo bez zbytočného zdržania. Ak pracovná náplň
výnimočne presahuje administratívnu kapacitu alebo ak si žiadosť
vyžaduje ďalšie posúdenie, môže byť oprávnená maximálna lehota
deviatich mesiacov. Deväťmesačné obdobie začína od dátumu
prvého podania žiadosti a nie od času oznámenia doručenia
žiadosti členským štátom. Výnimka stanovená v článku 5 ods. 4
druhom pododseku o predĺžení lehoty deviatich mesiacov je odôvodnená len
za výnimočných okolností spojených so zložitosťou posúdenia
špecifickej žiadosti. Táto výnimka by sa mala vykladať striktne[35]
a mala by sa uplatňovať na individuálnom základe. Správa
členského štátu, ktorá chce využiť túto možnosť, musí takéto
predĺženie odôvodniť preukázaním, že výnimočná zložitosť konkrétneho
prípadu predstavuje výnimočné okolnosti. Problémy s administratívnou
kapacitou nemôžu byť dôvodom na výnimočné predĺženie
a akékoľvek predĺženie by malo byť obmedzené na prísne
minimum potrebné na dosiahnutie rozhodnutia. Výnimočné okolnosti spojené
so zložitosťou konkrétneho prípadu by mohli byť napríklad: potreba
posúdiť rodinný vzťah v kontexte viacerých rodinných jednotiek,
vážna kríza v krajine pôvodu, ktorá bráni prístupu k administratívnym
záznamom, ťažkosti s organizáciou vypočutí rodinných
príslušníkov v krajine pôvodu z dôvodu bezpečnostnej situácie
alebo zložitý prístup k diplomatickým misiám či určenie práva na
zákonnú starostlivosť, ak sú rodičia odlúčení. V článku 5 ods. 4 sa uvádza, že
rozhodnutie sa musí oznámiť písomne a že, ak je zamietavé, mali by sa
uviesť právne a faktické dôvody, aby žiadateľ mohol účinne uplatniť
právo na vznesenie právnej námietky[36]. 4. Požiadavky
na uplatnenie práva na zlúčenie rodiny 4.1. Verejný
poriadok, bezpečnosť štátu a verejné zdravie V článku 6 ods. 1 a ods. 2 sa
členským štátom umožňuje zamietnuť žiadosť, odobrať
alebo odmietnuť obnoviť povolenie na pobyt rodinných príslušníkov z
dôvodov verejného poriadku, bezpečnosti štátu a verejného zdravia. V odôvodnení
14 sa naznačuje, čo znamenajú tieto pojmy. Osoba, ktorá chce
získať povolenie na zlúčenie rodiny, by nemala predstavovať hrozbu
pre verejný poriadok alebo bezpečnosť štátu. Verejný poriadok môže
zahŕňať aj odsúdenie za spáchanie závažného trestného činu.
Verejný poriadok a bezpečnosť štátu zahŕňa aj prípady,
v ktorých štátny príslušník tretej krajiny patrí do zoskupenia, ktoré
podporuje terorizmus, podporuje takéto zoskupenie alebo má extrémistické ciele. Okrem uvedeného sa vymedzenie týchto pojmov vo
veľkej miere ponecháva na voľnú úvahu členských štátov so
zreteľom na náležitú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
a Súdneho dvora EÚ. Hoci náležitá judikatúra Súdneho dvora EÚ sa priamo
netýka štátnych príslušníkov tretích krajín, môže mutatis mutandis
slúžiť ako základ na analogické vymedzenie predmetných pojmov[37]. Členské štáty by pri posudzovaní
konkrétnej žiadosti mali uplatňovať zásadu proporcionality.
V článku 6 ods. 2 druhom pododseku sa uvádza, že členské štáty
pri prijímaní rozhodnutia vezmú do úvahy konkrétne okolnosti jednotlivého prípadu
(článok 17) a závažnosť alebo druh trestného činu proti
verejnému poriadku alebo bezpečnosti štátu alebo hrozby pochádzajúce od
žiadateľa. V odôvodnení 14 sa tiež uvádza, že zlúčenie rodiny sa
môže zamietnuť len na základe oprávnených dôvodov. Na požiadavku na verejné zdravie sa
možno odvolať, len ak existuje ohrozenie širokej verejnosti, ktorému
nemôžu jednoducho zabrániť ochranné bezpečnostné opatrenia. Podobné
ustanovenia v smernici o osobách s dlhodobým pobytom môžu
pomôcť vymedziť verejné zdravie v súvislosti
so zlúčením rodiny, keďže tieto ustanovenia sa uplatňujú na
podobné situácie, takisto sa týkajú štátnych príslušníkov tretích krajín
a slúžia na rovnaký účel[38]. Ako také sú jediné choroby, ktoré možno
považovať za hrozbu pre verejné zdravie, choroby vymedzené náležitými
nástrojmi Svetovej zdravotníckej organizácie a iné infekčné alebo
nákazlivé parazitárne ochorenia, ktoré sú predmetom ochranných ustanovení,
pokiaľ ide o štátnych príslušníkov v hosťovskej krajine.
Členské štáty môžu vyžadovať lekárske vyšetrenie na potvrdenie, že
rodinní príslušníci nemajú žiadne z týchto ochorení. Tieto lekárske
vyšetrenia sa nevykonávajú systematicky. 4.2. Požiadavka
na ubytovanie Ako sa ustanovuje v článku 7 ods. 1 písm.
a), členské môžu požadovať dôkaz, že garant má ubytovanie považované
za bežné pre porovnateľnú rodinu v tom istom regióne, a ktoré
spĺňa všeobecné zdravotné a bezpečnostné normy platné v príslušnom
členskom štáte. Posúdenie takéhoto ubytovania sa ponecháva na voľnú
úvahu členského štátu, prijaté kritériá však nesmú byť
diskriminačné a týmto ustanovením sa vymedzuje horná hranica toho,
čo sa môže vyžadovať. Kritériá týkajúce sa veľkosti, hygieny
a bezpečnosti nesmú byť prísnejšie ako kritériá na ubytovanie
porovnateľnej rodiny (z hľadiska počtu členov
a sociálneho postavenia) žijúcej v tom istom regióne. „Ten istý
región“ by sa mal chápať ako zemepisné jednotky, medzi ktorými môžu
existovať rozdiely v štandarde, napríklad na komunálnej alebo regionálnej
úrovni. Kritériá prijaté členskými štátmi by mali byť transparentné
a jasne špecifikované vo vnútroštátnych právnych predpisoch. Účelom tohto ustanovenia je
zabezpečiť primerané ubytovanie pre garanta a jeho rodinných
príslušníkov. Splnenie tejto požiadavky sa preto môže posudzovať na
základe situácie garanta v čase žiadosti alebo na základe
prijateľnej prognózy ubytovania, ktoré možno považovať za dostupné v
čase, keď sa garant spojí so svojím rodinným príslušníkom alebo
svojimi rodinnými príslušníkmi. Ako dôkaz môže slúžiť napríklad nájomná
alebo kúpna zmluva. Nájomná zmluva na dobu určitú sa môže považovať
za nedostatočnú. V prípade dlhej čakacej lehoty a dlhého času
spracovania môže byť neúmerné a môže narúšať cieľ
a účinok smernice žiadať o splnenie tejto požiadavky
v čase žiadosti, keďže by to garantovi mohlo spôsobiť
značnú zvýšenú finančnú a administratívnu záťaž. Komisia za
takýchto osobitných okolností nabáda členské štáty, aby postupovali
s určitou pružnosťou. Ako dôkaz by mohli napríklad akceptovať
podmienečnú nájomnú zmluvu, ktorá nadobudne účinnosť po povolení
zlúčenia rodiny a skutočného vstupu rodinných príslušníkov na
územie príslušného členského štátu. 4.3. Požiadavka
na zdravotné poistenie Podľa článku 7 ods. 1 písm. b) môžu
členské štáty požadovať dôkaz, že garant má zdravotné poistenie
pokrývajúce všetky riziká, ktoré sú bežne kryté pre vlastných štátnych
príslušníkov príslušného členského štátu, pre seba a pre príslušníkov
svojej rodiny. Ak má príslušný členský štát povinné
všeobecné zdravotné poistenie, ktoré je dostupné a povinné aj pre
obyvateľov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, musí sa
predpokladať splnenie tejto požiadavky. Komisia sa domnieva, že
požadovanie dodatočného súkromného zdravotného poistenia by spôsobovalo
zbytočné zaťaženie a narúšalo by cieľ a účinok
smernice. Ak členský štát má systém dobrovoľných príspevkov, túto
požiadavku možno splniť prostredníctvom: a) systému podmienečného zdravotného
poistenia poskytnutého na základe prijatia žiadosti rodinného príslušníka
o zlúčenie rodiny alebo b) súkromného zdravotného poistenia, ktoré
pokrýva riziká, ktoré sú bežne kryté zdravotným poistením štátnych príslušníkov
členského štátu. 4.4. Požiadavka
dostatočných príjmov Podľa článku 7 ods. 1 písm. c) môžu
členské štáty požadovať dôkaz, že garant má trvalý a pravidelný
príjem, ktorý je dostatočný na to, aby uživil seba a svojich rodinných
príslušníkov bez toho, aby sa uchýlil k systému sociálnej pomoci príslušného
členského štátu. Súdny dvor EÚ vo veci Chakroun zaujal stanovisko,
že keďže povolenie zlúčenia rodiny je všeobecné pravidlo, táto
možnosť sa musí vykladať striktne. Priestor na voľnú úvahu,
ktorý sa priznáva členským štátom, preto nemôže využiť takým
spôsobom, ktorý porušuje cieľ smernice a zbavuje ju jej účinku[39].
Súdny dvor EÚ tiež určil, že táto požiadavka sa musí vykonávať so
zreteľom na článok 7 a na článok 24 ods. 2 a ods. 3
Charty, v ktorých sa od členských štátov vyžaduje, že žiadosti
o zlúčenie rodiny musia posudzovať v záujmoch dotknutých
detí a s cieľom podporovať rodinný život[40]. Posúdenie stability a pravidelnosti
príjmov musí vychádzať z prognózy, že dostupnosť zdrojov možno
odôvodnenie očakávať v dohľadnej budúcnosti, takže
žiadateľ sa nebude musieť uchýliť k systému sociálnej
pomoci. Žiadateľ môže na tento účel predložiť dôkazy o tom,
že disponuje určitými príjmami a že tieto príjmy budú aj naďalej
pravidelné. Vo všeobecnosti by sa mala pracovná zmluva na dobu neurčitú
pokladať za dostatočný dôkaz. Členské štáty sa povzbudzujú, aby do
úvahy brali podmienky na pracovnom trhu, keďže pracovné zmluvy na dobu
neurčitú môžu byť čoraz neobvyklejšie, najmä na začiatku
pracovného vzťahu. Ak žiadateľ predloží dôkaz vo forme iného druhu
pracovnej zmluvy, napríklad vo forme pracovnej zmluvy na dobu určitú,
ktorú možno predĺžiť, členské štáty sa nabádajú, aby automaticky
neodmietali žiadosť výlučne na základe povahy zmluvy. V takýchto
prípadoch je potrebné posúdiť všetky náležité okolnosti individuálneho
prípadu. V určitých odvetviach môžu byť
pracovné zmluvy na dobu určitú bežnou praxou, napríklad v niektorých
odvetviach v oblastiach IT, médií alebo tvorivej práce, príjmy však môžu
byť aj tak trvalé a pravidelné. Medzi ďalšie významné faktory na
posúdenie dostupnosti príjmov môžu napríklad patriť: kvalifikácia
a zručnosti garanta, štrukturálne voľné pracovné miesta
v oblasti garanta alebo situácia na trhu práce v členskom štáte.
Prístup k stanoveným sumám počas určitého obdobia
v minulosti, samozrejme, môže predstavovať prvok dôkazu, nesmie sa
však uložiť ako požiadavka, keďže by sa tým mohla zaviesť
ďalšia podmienka a čakacia lehota neustanovená v smernici,
najmä ak je garant na začiatku svojej kariéry. Pokiaľ ide o povahu príjmov,
môže ísť príjem zo zamestnania, ale aj o iné prostriedky, ako napríklad
príjem zo samostatne zárobkovej činnosti, súkromné prostriedky, ktoré má
garant k dispozícii, platby vyplývajúce z nárokov, ktoré vznikli na
základe predchádzajúcich príspevkov garanta alebo rodinného príslušníka
(napríklad starobný alebo invalidný dôchodok). Pokiaľ ide o posúdenie dostatočnosti
príjmov, z protikladu medzi ustanovením o „dostatočných, trvalých
a pravidelných príjmov“ a podmienkou „bez toho, aby sa uchýlil
k systému sociálnej pomoci“ vyplýva, že druhý výrok predstavuje hlavné
kritérium na posúdenie, či je splnená požiadavka na príjmy. Pojem „sociálna
pomoc“ označuje pomoc poskytovanú verejnými orgánmi na vnútroštátnej,
regionálnej alebo miestnej úrovni, o ktorú môže požiadať jednotlivec,
v tomto prípade garant, ktorý nemá stabilné a pravidelné príjmy
dostatočné na uživenie seba a svojich rodinných príslušníkov
a ktorý na základe tejto skutočnosti pravdepodobne zaťaží systém
sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia
svojho pobytu[41]. Toto je koncepcia, ktorá má v práve
EÚ svoj samostatný význam a nemôže sa vymedziť odkazom na koncepcie
vnútroštátnych právnych predpisov[42]. Súdny dvor EÚ zaujal stanovisko, že táto
koncepcia sa musí vykladať ako odkaz na všeobecnú pomoc, ktorou sa kompenzuje
nedostatok stabilných, pravidelných a dostatočných príjmov,
a nie ako odkaz na osobitnú pomoc, ktorou sa umožňuje riešiť
výnimočné alebo neočakávané potreby[43]. Výrazom „uchýlil sa
k systému sociálnej pomoci“ sa preto neumožňuje členskému štátu
zamietnuť zlúčenie rodiny garantovi, ktorý preukázal, že má trvalé a
pravidelné príjmy, ktoré sú dostatočné na pokrytie vlastných potrieb a
potrieb svojich rodinných príslušníkov, ale ktorý vzhľadom na výšku
svojich príjmov by mohol mať nárok na osobitnú sociálnu pomoc
v prípade osobitných a individuálne určených nákladov potrebných na
živobytie, vrátenie daní alebo na opatrenia na podporu príjmu[44]. Členské štáty môžu pri posudzovaní
zdrojov garanta a určení úrovne sociálnej pomoci zobrať do úvahy
úroveň minimálnej vnútroštátnej mzdy a dôchodku, ako aj počet
rodinných príslušníkov. Súdny dvor EÚ vo veci Chakroun zdôraznil, že
toto ustanovenie sa musí vykladať striktne a vykonávať takým
spôsobom, ktorý nenarúša cieľ smernice a nezbavuje ju jej účinku[45].
V dôsledku toho by sa minimálna vnútroštátna mzda mala považovať za
hornú hranicu toho, čo členské štáty môžu požadovať okrem
prípadu, keď sa členské štáty rozhodnú vziať do úvahy počet
rodinných príslušníkov. Členské štáty navyše môžu uviesť
určitú sumu ako referenčnú sumu, keďže sa však potreby
medzi jednotlivcami môžu značne líšiť, nemôžu predpísať
minimálnu úroveň príjmov, pod ktorou budú zamietnuté všetky zlúčenia
rodiny bez ohľadu na skutočné posúdenie situácie každého
žiadateľa v súlade s článkom 17[46].
Preto sa žiadosť nemôže zamietnuť výlučne z dôvodu, že príjmy
žiadateľa nedosahujú referenčnú hodnotu. Pred prijatím rozhodnutia
o žiadosti sa musia individuálne posúdiť všetky prvky konkrétneho
prípadu. Súdny dvor EÚ zaujal stanovisko, že predmetom
individuálneho posúdenia žiadostí o zlúčenie rodiny požadovaného
v smernici sú v zásade príjmy garanta a nie príjmy
štátneho príslušníka tretej krajiny, pre ktorého sa žiada právo na pobyt na
základe zlúčenia rodiny[47]. Súdny dvor EÚ zároveň použitím výrazu
„v zásade“ naznačuje, že členské štáty sa môžu rozhodnúť
vziať príjmy rodinných príslušníkov do úvahy alebo že sa v jednotlivých
prípadoch môžu udeliť výnimky odôvodnené osobitnými okolnosťami[48]. Na záver, súdny dvor EÚ tiež zaujal stanovisko,
že vo vnútroštátnych právnych predpisoch, v ktorých sa uplatňuje táto
požiadavka, sa nesmie rozlišovať medzi rodinnými vzťahmi, ktoré
vznikli pred vstupom garanta na územie členského štátu alebo po jeho
vstupe. Schopnosť garanta mať pravidelné príjmy, ktoré sú
dostatočné na to, aby uživil seba a svojich rodinných príslušníkov,
nemôže nijak závisieť od času, kedy založil svoju rodinu[49]. 4.5. Integračné
opatrenia Komisia uznáva priestor na voľnú úvahu
členských štátov, pokiaľ ide o rozhodovanie, či budú od
štátnych príslušníkov tretích krajín vyžadovať, aby dodržiavali
integračné opatrenia, a či vypracujú opatrenia, ktoré budú čo
najlepšie prispôsobené ich vnútroštátnemu prostrediu[50].
Komisia však zdôrazňuje, že cieľom týchto opatrení je
uľahčiť integráciu rodinných príslušníkov. Prípustnosť
týchto opatrení závisí od toho, či slúžia na dosiahnutie tohto cieľa
a či dodržiavajú zásadu proporcionality. Ich prípustnosť preto
závisí od dostupnosti, formy a organizácie týchto opatrení a od toho,
či tieto opatrenia alebo ich účinok slúžia na dosiahnutie iných ako
integračných cieľov. Ak sa integračné opatrenia
v skutočnosti používajú na obmedzenie zlúčenia rodiny,
predstavovalo by to ďalšiu požiadavku na zlúčenie rodiny. Narúšalo by
to cieľ smernice, ktorým je podporovať zlúčenie rodiny, a
zbavovalo by ju to jej účinku[51]. Členské štáty preto môžu predpísať
rodinným príslušníkom požiadavku, aby dodržiavali integračné opatrenia
podľa článku 7 ods. 2, nemôže to však predstavovať absolútnu
podmienku, od ktorej závisí právo na zlúčenie rodiny. Povaha
integračných opatrení stanovených v článku 7 ods. 2 je iná
ako podmienky stanovené v článku 4 ods. 1 a v článku 7 ods.
1. Po prvé, článkom 4 ods. 1 – len ako doložka o povinnosti
zdržať sa konania[52] – sa členským štátom umožňuje pred
povolením vstupu a pobytu overiť v prípade detí starších ako
12 rokov, ktoré prichádzajú nezávisle od zvyšku svojej rodiny, či
spĺňajú podmienku integrácie[53]. Po druhé, členské
štáty môžu na základe článku 7 ods. 1 požadovať dôkaz, že tieto
podmienky sú splnené alebo že sú na základe zodpovedajúcej prognózy
splniteľné. Tieto podmienky sa preto môžu považovať za predbežné
podmienky, ktorých splnenie môžu členské štáty od garanta
požadovať pred povolením vstupu a pobytu rodinných
príslušníkov. Na rozdiel od toho sa v článku 7
ods. 2 členským štátom umožňuje od štátnych príslušníkov tretích
krajín požadovať, aby dodržiavali integračné opatrenia. Členské
štáty môžu od rodinných príslušníkov požadovať, aby vynaložili určité
úsilie na preukázanie svojej ochoty integrovať sa, napríklad požadovaním
účasti na jazykových alebo integračných kurzoch pred príchodom alebo
po príchode. Keďže tieto opatrenia majú pomôcť uľahčiť
proces integrácie, znamená to tiež, že spôsob, akým členské štáty chápu
túto možnosť, nemôže byť neobmedzený. Podľa článku 7 ods. 2 sa v podstate
poskytuje možnosť požadovať od prisťahovalca, aby vynaložil
úsilie potrebné na to, aby bol schopný žiť svoj každodenný život
v spoločnosti, do ktorej sa musí integrovať, a možnosť
pre členské štáty overiť, či táto osoba prejavuje požadovanú
ochotu integrovať sa vo svojom novom prostredí. Overenie ochoty
integrovať sa môže byť vo forme preskúšania základných
zručností, ktoré sa považujú za potrebné na tento účel. Pri tomto
preskúšaní by sa malo zohľadňovať pohlavie, aby sa vzala do
úvahy osobitná situácia niektorých žien, ktoré môžu mať napríklad nízku
úroveň vzdelania. Úroveň náročnosti skúšky, náklady na
účasť, dostupnosť vzdelávacích materiálov potrebných na prípravu
na takéto skúšky alebo dostupnosť samotných skúšok nesmú byť
v skutočnosti prekážkami, ktoré komplikujú dosiahnutie tohto
účelu[54]. Inými slovami, integračné opatrenia,
ktoré členský štát môže požadovať, nesmú viesť k povinnosti
výkonu, ktorá je v skutočnosti opatrením obmedzujúcim zlúčenie
rodiny. Naopak, opatrenia musia prispievať k úspechu zlúčenia rodiny. Integračné opatrenia by ďalej mali
byť primerané a mali by sa používať s potrebnou
pružnosťou na zabezpečenie toho, aby mohlo byť zlúčenie
rodiny v jednotlivých prípadoch a so zreteľom na špecifické
okolnosti schválené, aj keď nie sú splnené integračné požiadavky[55].
Členské štáty by preto mali poskytnúť efektívnu možnosť výnimky,
odkladu alebo iných foriem integračných opatrení v prípade
určitých špecifických problémov alebo osobných okolností predmetného
prisťahovalca. Osobitné individuálne okolnosti, ktoré sa môžu
zohľadniť, sú napríklad kognitívne schopnosti, zraniteľné
postavenie predmetnej osoby, osobitné prípady nedostupnosti vzdelávacích alebo
skúšobných možností alebo iné situácie výnimočných ťažkostí. Osobitnú
pozornosť treba venovať aj skutočnosti, že v niektorých
častiach sveta majú ženy a dievčatá menší prístup
k vzdelávaniu a môžu mať nižšiu úroveň gramotnosti ako
muži. Členské štáty preto nemôžu zamietnuť vstup na svoje územie
a pobyt rodinnému príslušníkovi uvedenému v článku 4 ods. 1
výlučne z dôvodu, že tento rodinný príslušník, ktorý je stále
v zahraničí, neuspel v integračnej skúške stanovenej
v právnych predpisoch tohto členského štátu[56]. Komisia sa domnieva, že členské štáty by
pre rodinných príslušníkov mali zabezpečiť potrebné integračné
opatrenia, aby spoznali svoju novú krajinu pobytu a získali jazykové
zručnosti, ktoré môžu uľahčiť proces integrácie. Komisia sa
preto domnieva, že jazykové a integračné kurzy by sa mali
poskytovať tak, aby boli dostupné (na viacerých miestach), bezplatné
alebo prinajmenšom za prístupnú cenu a prispôsobené individuálnym potrebám
vrátane rodovo špecifických potrieb (napr. zariadenia starostlivosti
o deti). Zatiaľ čo integračné opatrenia pred odchodom môžu
pomôcť pripraviť prisťahovalcov na ich nový život
v hostiteľskej krajine poskytnutím informácií a odbornej
prípravy pred presťahovaním, integračné opatrenia
v hostiteľskej krajine budú pravdepodobne efektívnejšie. 4.6. Čakacia
lehota V článku 8 sa členským štátom
ponecháva obmedzený priestor na voľnú úvahu, v rámci ktorého majú
možnosť požadovať maximálne dvojročný oprávnený pobyt, kým sa
garant môže spojiť so svojimi rodinnými príslušníkmi. Ak sa členský
štát rozhodne využiť túto možnosť, nesmie predpísať všeobecnú
jednotnú čakaciu lehotu, ktorá sa bude uplatňovať rovnako na
všetky žiadosti bez ohľadu na osobitné okolnosti konkrétnych prípadov
a najlepšie záujmy maloletých detí[57]. Súdny dvor EÚ zdôraznil,
že trvanie pobytu v členskom štáte je len jedným z faktorov,
ktoré členský štát musí vziať do úvahy pri posudzovaní žiadosti,
a že čakacia lehota sa nemôže predpísať bez toho, aby sa
v konkrétnych prípadoch vzali do úvahy všetky príslušné faktory,
pričom sa musia náležite zohľadniť najlepšie záujmy maloletých
detí[58]. Účelom tohto ustanovenia je umožniť
členským štátom uistiť sa, že zlúčenie rodiny sa uskutoční
v priaznivých podmienkach, po pobyte garanta v hostiteľskej krajine
dostatočne dlhom na to, aby sa mohlo predpokladať, že rodinní
príslušníci sa dobre usadia a preukážu určitú úroveň integrácie[59].
Prípustnosť čakacej lehoty a jej dĺžky na základe tejto
smernice závisia od toho, či táto požiadavka slúži na tento účel
a spĺňa zásadu proporcionality. Aby sa zamedzilo neprimeranému
ovplyvňovaniu rodinného života, Komisia nabáda členské štáty, aby
čakaciu lehotu stanovili čo možno najkratšie, ako je striktne
potrebné na dosiahnutie cieľa tohto ustanovenia, najmä v prípadoch
týkajúcich sa maloletých detí. Komisia zastáva názor, že na určenie
trvania „oprávneného pobytu“ garanta by sa malo brať do úvahy
akékoľvek obdobie, počas ktorého garant býval na území
členského štátu v súlade s jeho vnútroštátnymi právnymi
predpismi, a to počnúc prvým dňom. Oprávnený pobyt môže byť
na základe povolenia na pobyt alebo na základe iného oprávnenia, ktorým sa právne
povoľuje pobyt. Nezákonné pobyty vrátane obdobia tolerancie a obdobia
odloženého návratu by však mali byť vylúčené. So zreteľom na cieľ ustanovenia
dosiahnuť určitú úroveň stability a integrácie môžu
členské štáty požadovať, aby bol oprávnený pobyt nepretržitý. Môžu sa
však povoliť prerušenia, ktorými nie je ohrozený tento účel. Môže to
napríklad zahŕňať dočasnú neprítomnosť (ako napríklad
služobné cesty, dovolenky alebo návštevy rodiny v krajine pôvodu...) alebo
krátke obdobia neoprávneného pobytu (napr. uplynutie platnosti dokladu
o pobyte z dôvodu neskorej žiadosti o predĺženie alebo
oneskorenie spracovania). Obdobia oprávneného pobytu pred tým, ako garant získa
povolenie na pobyt platné najmenej jeden rok, ako sa požaduje
v článku 3 ods. 1, by mali byť tiež oprávnene započítané do
trvania oprávneného pobytu. X je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý oprávnene pobýva
v členskom štáte počas nepretržitého obdobia deviatich mesiacov.
X dnes dostal povolenie na pobyt platné jeden rok, ktoré možno predĺžiť
na neurčité obdobie. X sa chce zlúčiť so svojou manželkou
z tretej krajiny a podal žiadosť o zlúčenie rodiny,
pričom by rád vedel, kedy sa k nemu môže jeho manželka pripojiť. Členský štát požaduje čakaciu lehotu a v prípade X
považuje maximálne trvanie oprávneného pobytu dva roky za primerané na
umožnenie zlúčenia rodiny za priaznivých podmienok. Manželka X sa k nemu
v tomto prípade môže pripojiť na konci zvyšnej čakacej lehoty,
to znamená po uplynutí ďalších 15 mesiacov Podľa názoru Komisie čakacia lehota
nezahŕňa čas potrebný na to, aby členské štáty posúdili
žiadosť v súlade s článkom 5 ods. 4[60].
Obidve lehoty môžu začať a skončiť v iný čas
a môžu, ale nemusia sa prelínať, to závisí od jednotlivých prípadov.
Komisia sa domnieva, že žiadosť sa môže podať od momentu, keď má
garant povolenie na pobyt platné najmenej jeden rok a má oprávnené
vyhliadky získať právo na trvalý pobyt[61], ale členské štáty
môžu odložiť povolenie zlúčenia rodiny („predtým, ako sa k nemu
pripoja jeho rodinní príslušníci“) do splnenia čakacej lehoty
stanovenej v ich právnych predpisoch. Y je štátna príslušníčka tretej krajiny, ktorá práve prišla do
členského štátu, a hneď získala povolenie na pobyt platné dva roky,
ktoré je možné predĺžiť. Y by chcela, aby sa k nej pripojil jej
manžel a dve maloleté deti a podá žiadosť o zlúčenie
rodiny. Členský štát sa v prípade Y domnieva, že Y a jej manžel
už preukázali vysokú úroveň integrácie. Členský štát v záujme
detí rozhodne, že nie je potrebná čakacia lehota. Z dôvodu
administratívnych obmedzení sa spracovanie žiadostí oneskorilo
a členský štát prijme toto rozhodnutie až po deviatich mesiacoch.
V prípade Y môže dôjsť k zlúčeniu s jej manželom a
deťmi od momentu, kedy prijme oznámenie o rozhodnutí. Súdny dvor EÚ zaujal stanovisko, že pravidlá
v smernici okrem článku 9 ods. 2 sa uplatňujú na sobáš uzavretý
predtým, ako garant začal bývať v členskom štáte, ako aj na
sobáš, ktorý bol uzavretý potom[62], takže v súvislosti
s čakacou lehotou sa nesmie rozlišovať medzi týmito dvoma
situáciami. Zatiaľ čo Komisia sa stotožňuje s obavou
členských štátov pre možné zneužitie práva na zlúčenie rodiny,
možnosť požadovať čakaciu lehotu sa nesmie použiť výhradne
na účely zamedzenia zneužitiu. Jediný účel článku 8 je
požadovať určitý čas stabilného pobytu a určitú
úroveň integrácie na zaistenie, aby sa rodina zlúčila v priaznivých
podmienkach. Na zamedzenie účelovým manželstvám existujú vhodnejšie
prostriedky, napríklad individuálne posudzovanie prípadov. Z je štátna príslušníčka tretej krajiny, ktorá oprávnene pobýva
v členskom štáte štyri roky počas štúdia. Z po promócii
prijme pracovnú ponuku a dostane nové povolenie na pobyt na jeden rok, ktoré
možno obnoviť na neurčité obdobie. Medzičasom Z stretne D,
ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, a o 13 mesiacov po
začatí vzťahu sa zosobášia a požiadajú o zlúčenie
rodiny, aby sa k nej D mohol pripojiť. V prípade Z už bola prípadná požadovaná čakacia lehota
v trvaní maximálne dvoch rokov oprávneného pobytu splnená, takže D sa môže
pripojiť k Z, hneď ako dostane oznámenie o rozhodnutí. 5. Vstup
a pobyt rodinných príslušníkov 5.1. Vstupné
víza, dlhodobé víza a povolenie na pobyt V článku 13 ods. 1 sa stanovuje, že
členské štáty musia hneď po prijatí žiadosti o zlúčenie
rodiny poskytnúť rodinným príslušníkom všetky prostriedky potrebné na
získanie požadovaných víz. Znamená to, že po prijatí žiadosti by členské
štáty mali zabezpečiť rýchly postup udelenia víz, znížiť
ďalšie administratívne zaťaženie na minimum a zamedziť
dvojitým kontrolám splnenia požiadaviek na zlúčenie rodiny. Keďže
pobyt na zlúčenie rodiny je dlhodobý, vydané víza by nemali byť
krátkodobé. Ak je prístup k cestovným dokladom
a vízam mimoriadne zložitý alebo nebezpečný, takže môže
predstavovať neprimerané riziko alebo praktickú prekážku efektívnemu
výkonu práva na zlúčenie rodiny, členské štáty sa nabádajú, aby
posúdili špecifické stránky prípadu a okolnosti v krajine pôvodu. Za
výnimočných okolností, napríklad v prípade nefungujúceho štátu alebo
krajiny s vysokými vnútornými bezpečnostnými rizikami, by
členské štáty mali uznávať núdzové cestovné doklady vydané
Medzinárodným výborom Červeného kríža, vydávať vnútroštátne
jednosmerné priepustky (laissez-passer) alebo uznávať rodinným
príslušníkom možnosť vydania víza pri príchode do členského štátu. Povoľujú sa administratívne poplatky za
víza, ktoré však nesmú byť príliš vysoké alebo neprimerané. Ich
cieľom alebo účinkom nesmie byť vytvorenie prekážky získania
práv priznaných smernicou, čím by ju zbavili jej účinku[63]. V článku 13 ods. 2 sa uvádza, že
členské štáty musia rodinným príslušníkom vydať obnoviteľné prvé
povolenie na pobyt platné najmenej jeden rok. Podľa článku 13 ods. 3
by trvanie povolenia na pobyt rodinného príslušníka v zásade nemalo
byť dlhšie ako dátum skončenia platnosti povolenia na pobyt garanta.
Členské štáty preto môžu na zladenie dátumov skončenia platnosti
povolení na pobyt garanta a rodinných príslušníkov vydať povolenia na
pobyt platné kratšie ako jeden rok. Výnimky z tohto pravidla sa však
povoľujú napríklad v prípade, keď je povolenie na pobyt garanta
platné kratšie ako jeden rok, ale určite sa predĺži. 5.2. Prístup
k zamestnaniu Rodinní príslušníci garanta sú oprávnení na
prístup k zamestnaniu a k samostatnej zárobkovej činnosti
rovnako ako garant, pričom sa uplatňujú možné obmedzenia stanovené
v článku 14 ods. 2 a ods. 3. Členské štáty môžu na
maximálne obdobie 12 mesiacov stanoviť podmienky, za ktorých môžu
rodinní príslušníci vykonávať svoju činnosť. Členské štáty
môžu počas tohto obdobia tiež obmedziť prístup na trh práce
a dokonca aj vykonať skúšku pracovného trhu. Členské štáty sú
povinné po 12-mesačnom období povoliť rodinným príslušníkom
vykonávať činnosť v pracovnom pomere a samostatnú zárobkovú
činnosť, pokiaľ garant má takéto povolenie. Členské štáty majú možnosť
obmedziť prístup k činnosti v pracovnom pomere alebo
k samostatnej zárobkovej činnosti pre prvostupňových príbuzných
v priamej vzostupnej línií a pre dospelé nezosobášené deti, ale nie
pre ostatných členov rodiny prijatých na základe smernice. Prístup
k zamestnaniu prijatých rodinných príslušníkov mimo rozsahu pôsobnosti
smernice je úplne v právomoci členských štátov. Komisia na účely
podporovania integrácie rodinných príslušníkov[64], boja proti pasci chudoby
a zabránenia strate ich zručností, odporúča, aby boli obmedzenia
prístupu rodinných príslušníkov, najmä prisťahovalkýň, k trhu práce
čo najmenšie. 5.3. Prístup
k samostatnému povoleniu na pobyt V článku 15 ods. 1 sa uvádza, že
členské štáty musia najneskôr po piatich rokoch pobytu a za predpokladu,
že rodinnému príslušníkovi ešte nebolo udelené povolenie na pobyt z iných
dôvodov ako zlúčenie rodiny, na základe žiadosti vydať samostatné
povolenie na pobyt pre manželského partnera alebo nezosobášeného partnera a dieťa,
ktoré dosiahlo plnoletosť, a to nezávisle od povolenia na pobyt
garanta. Pobyt by sa mal chápať ako oprávnený pobyt a Komisia
zdôrazňuje, že členské štáty môžu povolenie udeliť aj skôr.
V prípade rozpadu vzťahu sa musí manželskému partnerovi alebo
nezosobášenému partnerovi aj tak udeliť právo na samostatné povolenie na
pobyt, ale členské štáty môžu vylúčiť dospelé dieťa. Hoci
v článku 15 ods. 4 sa uvádza, že podmienky sú ustanovené
vnútroštátnym právom, z článku 15 ods. 3 vyplýva, že pod rozpadom
vzťahu by sa mohlo rozumieť aj ovdovenie, rozvod, odluka, úmrtie
atď. V článku 15 ods. 2 a ods. 3 (prvá
veta) sa členským štátom umožňuje vydať samostatné povolenie na
pobyt dospelým deťom a prvostupňovým príbuzným, na ktorých sa
vzťahuje článok 4 ods. 2, a na žiadosť osobám, ktoré
vstúpili na základe zlúčenia rodiny, v prípade ovdovenia, rozvodu,
odluky alebo úmrtia prvostupňových príbuzných v priamej vzostupnej
alebo zostupnej línii. V článku 15 ods. 3 (druhá veta) sa
uvádza, že členské štáty musia vydať samostatné povolenie na pobyt v
prípade mimoriadne zložitých okolností akýmkoľvek rodinným príslušníkom,
ktorí vstúpili na základe zlúčenia rodiny. Členské štáty musia na
tento účel vydať ustanovenia vo vnútroštátnych právnych predpisoch.
Mimoriadne zložité okolnosti museli byť spôsobené rodinnou situáciou alebo
rozpadom rodiny a nie z iných dôvodov. Príklady mimoriadne zložitých
okolností môžu byť napríklad prípady domáceho násilia páchaného na ženách
a deťoch, určité prípady nútených sobášov, riziko mrzačenia
ženských pohlavných orgánov alebo prípady, keď by osoba bola
v mimoriadne zložitej rodinnej situácii, ak by bola nútená vrátiť sa
do krajiny pôvodu. 6. Zlúčenie
rodiny pre osoby pod medzinárodnou ochranou 6.1. Utečenci V kapitole V smernice sa stanovujú
viaceré výnimky z článkov 4, 5, 7 a 8, čím sa vytvárajú
priaznivejšie podmienky pre zlúčenie rodiny utečencov. Týmito
výnimkami sa členským štátom ukladajú určité pozitívne povinnosti,
ktorým zodpovedajú jasne vymedzené subjektívne práva a na základe ktorých
sa od nich vyžaduje povoliť zlúčenie určitých členov rodiny
utečenca za týchto priaznivejších podmienok bez toho, aby mali priestor na
voľnú úvahu[65]. Smernicou sa zároveň umožňuje
členským štátom obmedziť uplatňovanie týchto priaznivejších
podmienok tým, že ich obmedzia na: 1) rodinné vzťahy, ktoré časovo
predchádzajú ich vstupu (článok 9 ods. 2); 2) žiadosti podané do troch mesiacov od
priznania postavenia utečenca (článok 12 ods. 1 tretí pododsek); a 3) rodiny, pre ktoré je zlúčenie rodiny
nemožné v tretej krajine, s ktorou má garant a/alebo rodinní
príslušníci osobitné väzby (článok 12 ods. 1 druhý pododsek). Členské štáty však tento manévrovací
priestor nemôžu využiť takým spôsobom, ktorý porušuje cieľ smernice a
zbavuje ju jej účinku[66]. Členské štáty by tieto ustanovenia
mali transponovať a uplatňovať tak, že budú osobitnú
pozornosť venovať situácii utečencov, ktorí boli nútení
opustiť svoju krajinu a nemohli tam viesť normálny rodinný život[67]. Komisia podporuje príklad viacerých členských štátov, ktoré
neuplatňujú nepovinné obmedzenia alebo povoľujú väčšiu
miernosť, keď uznávajú osobitnú núdzu utečencov
a ťažkosti, s ktorými sa často stretávajú pri žiadaní
o zlúčenie rodiny[68]. Členské štáty podľa článku 12
ods. 1 nesmú od utečenca a/alebo od rodinných príslušníkov požadovať
predloženie dôkazu[69], že utečenec spĺňa
požiadavky ustanovené v článku 7, t. j. ubytovanie, zdravotné poistenie,
dostatočné príjmy a integračné opatrenia. Integračné
opatrenia sa však môžu uplatniť, ak bolo príslušným osobám povolené
zlúčenie rodiny (článok 7 ods. 2 druhý pododsek). Keďže toto
pravidlo je súčasťou všeobecných ustanovení a nie kapitoly V, má
prednosť pred článkom 9 ods. 2, podľa ktorého sa členským
štátom umožňuje obmedziť sa na priaznivejšie ustanovenia pre
utečencov, ktorých rodinné vzťahy vznikli pred vstupom.
V dôsledku toho sa integračné opatrenia s ohľadom na užšiu
rodinu založenú po vstupe utečenca garanta, hoci sa neuplatňuje
kapitola V, môžu uplatňovať až po povolení zlúčenia rodiny. Komisia zdôrazňuje, že ustanovenia
kapitoly V sa musia vykladať so zreteľom na zásady stanovené
v článku 5 ods. 5 a v článku 17. Členské štáty
musia preto pri posudzovaní žiadostí utečencov o zlúčenie rodiny
vyvážene a primerane v každom jednotlivom prípade posudzovať
všetky príslušné záujmy, pričom musia náležite zohľadniť
najlepšie záujmy maloletých detí[70]. Žiadny faktor posudzovaný osobitne nemôže
automaticky viesť k rozhodnutiu; každý sa musí brať do úvahy len
ako jeden z podstatných faktorov[71]. 6.1.1. Rodinní
príslušníci Podľa článku 10 ods. 1 sa na vymedzenie
pojmu rodinných príslušníkov utečencov použije článok 4, čím sa
vylúčia prísnejšie vymedzenia alebo dodatočné požiadavky.
Uplatňujú sa tiež všetky povinné a nepovinné obmedzenia stanovené v
článku 4, ako napríklad vylúčenie polygamického manželstva, okrem
tretieho pododseku článku 4 ods. 1, ktorý sa neuplatňuje na deti
utečencov. V článku 10 ods. 2 sa členským
štátom jasne povoľuje rozšíriť tento rozsah pôsobnosti, keďže sa
im umožňuje povoliť zlúčenie rodiny pre ďalších rodinných
príslušníkov, ktorí nie sú uvedení v článku 4, ak sú od utečenca
závislí. Členské štáty sa povzbudzujú, aby svoj priestor na voľnú
úvahu využili čo možno najhumanitárnejšie, keďže v článku
10 ods. 2 sa neustanovujú žiadne obmedzenia, pokiaľ ide o stupeň
príbuzenstva „ďalších rodinných príslušníkov“. Komisia povzbudzuje
členské štáty, aby zvážili aj jednotlivcov, ktorí nie sú biologicky
príbuzní, ale o ktorých sa rodinná jednotka stará, napríklad deti zverené
do pestúnskej starostlivosti, aj keď si členské štáty v tejto
veci ponechávajú plnú právomoc. Rozhodujúcim faktorom je koncepcia závislosti. 6.1.2. Absencia
úradných písomných dôkazov V článku 11 sa uvádza, že
článok 5 sa vzťahuje na podanie a posúdenie žiadosti za predpokladu
uplatnenia výnimky, pokiaľ ide o úradný písomný dôkaz uvedený
v článku 11 ods. 2. Členské štáty môžu teda v súlade
s článkom 5 ods. 2 posúdiť písomný dôkaz na určenie
rodinného vzťahu a, ak to je primerané a potrebné, môžu vykonať
rozhovory a iné vyšetrovania. Z osobitnej situácie utečencov,
ktorí boli nútení ujsť zo svojej krajiny, vyplýva, že pre utečencov
alebo ich rodinných príslušníkov je často nemožné alebo nebezpečné
predložiť úradné doklady alebo spojiť sa s diplomatickými
či konzulárnymi orgánmi ich krajiny pôvodu. Článok 11 ods. 2 je jasný
a neponecháva priestor na voľnú úvahu, keďže sa v ňom
uvádza, že skutočnosť chýbajúcich písomných dôkazov nemôže
predstavovať jediný dôvod na zamietnutie žiadosti, a ukladá
členským štátom povinnosť v takýchto prípadoch vziať „do
úvahy iné dôkazy“ o existencii rodinného vzťahu. Keďže tieto
„iné dôkazy“ sa posudzujú v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi, členské štáty majú určitý priestor na voľnú úvahu,
mali by však prijať jasné pravidlá upravujúce tieto požiadavky na dôkazy.
Príklady „iných dôkazov“ na určenie rodinných väzieb môžu byť písomné
a/alebo ústne vyhlásenia žiadateľov, rozhovory s rodinnými
príslušníkmi alebo vyšetrovania vykonané v súvislosti so situáciou
v zahraničí. Tieto vyhlásenia môžu byť potom potvrdené napríklad
podpornými dôkazmi, ako sú doklady, audiovizuálne materiály, akékoľvek
dokumenty alebo fyzické doklady (napr. diplomy, dôkaz o prevode
finančných prostriedkov...) alebo znalosti špecifických faktov. Na individuálne posúdenie uvedené
v článku 17 je potrebné, aby členské štáty pri posudzovaní
dôkazov predložených žiadateľom vzali do úvahy všetky náležité faktory
vrátane veku, pohlavia, vzdelania, pozadia a sociálneho postavenia, ako aj
špecifické kultúrne aspekty. Komisia sa domnieva, že keď po posúdení iných
typov dôkazov zostávajú vážne pochybnosti alebo keď existujú silné náznaky
podvodného konania, môže sa ako posledná možnosť vykonať test DNA[72].
Komisia sa domnieva, že členské štáty by v takýchto prípadoch mali
dodržiavať zásady UNHCR o testovaní DNA[73]. Smernicou sa členským štátom nezakazuje
vyberať od utečencov alebo žiadateľov poplatky za testy DNA
alebo za iné vyšetrovania. Poplatky však nesmú byť prílišné ani
neprimerané tak, aby vytvorili prekážku získania práv priznaných smernicou,
čím by ju zbavili jej účinku[74]. Komisia sa domnieva, že
členské štáty by pri stanovení možných poplatkov mali vziať do úvahy
osobitnú situáciu utečencov a nabáda členské štáty, aby znášali
náklady na test DNA, najmä ak je uložený utečencovi alebo jeho rodinným príslušníkom. 6.1.3. Výnimky
z priaznivejších ustanovení kapitoly V Článkom 12 ods. 1 druhým pododsekom sa
členským štátom umožňuje neuplatňovať priaznivejšie
podmienky, ak je zlúčenie rodiny možné v tretej krajine,
s ktorou má garant a/alebo rodinný príslušník osobitné väzby. Táto možnosť
si vyžaduje, aby tretia krajina bola realistickou alternatívou, teda
bezpečnou krajinou pre garanta a rodinných príslušníkov. Dôkazné
bremeno, pokiaľ ide o možnosť zlúčenia rodiny v tretej
krajine, je na členskom štáte a nie na žiadateľovi. Najmä
presťahovanie do takejto tretej krajiny by nemalo predstavovať riziko
prenasledovania alebo vyhostenia[75] utečenca a/alebo jeho rodinných
príslušníkov a utečenec by mal mať možnosť získať
ochranu v tejto krajine v súlade s Dohovorom o právnom
postavení utečencov z roku 1951. „Osobitné väzby“ znamenajú, že
garant a/alebo rodinný príslušník má rodinné, kultúrne a sociálne väzby
s treťou krajinou[76]. Podľa článku 12 ods. 1 tretí
pododsek sa umožňuje členským štátom požadovať od utečenca,
aby splnil podmienky článku 7 ods. 1, ak sa žiadosť
o zlúčenie rodiny nepodá v lehote troch mesiacov od priznania
postavenia utečenca. Utečenci majú v tejto lehote často
praktické ťažkosti, a tie môžu predstavovať praktickú prekážku pre
zlúčenie rodiny. Komisia považuje preto skutočnosť, že
väčšina členských štátov neuplatňuje toto obmedzenie, za
najvhodnejšie riešenie. Ak sa však členské štáty rozhodnú
uplatňovať toto ustanovenie, Komisia sa domnieva, že by pri
samostatnom posudzovaní každej žiadosti mali ako jeden z faktorov brať
do úvahy objektívne praktické prekážky, ktorým žiadateľ čelí. Okrem
toho, hoci členské štáty môžu v súlade s článkom 11
a článkom 5 ods. 1 určiť, či má žiadosť
podať garant alebo rodinný príslušník, osobitná situácia utečencov
a ich rodinných príslušníkov môže spôsobiť, že to bude mimoriadne
ťažké alebo nemožné. Komisia sa preto domnieva, že členské
štáty, najmä keď uplatňujú časové obmedzenie, by mali
umožniť, aby žiadosť podal garant na území členského štátu na
zaručenie účinnosti práva na zlúčenie rodiny. Na záver, ak má
žiadateľ objektívne praktické prekážky dodržať trojmesačnú
lehotu, Komisia sa domnieva, že členské štáty by im mali povoliť
čiastočnú žiadosť, ktorú dokončia hneď, ako budú
k dispozícii doklady alebo sa dokončí hľadanie. Komisia tiež
naliehavo vyzýva členské štáty, aby utečencom včas
a zrozumiteľne poskytli jasné informácie o zlúčení rodiny
(napríklad pri priznaní postavenia utečenca). 6.1.4. Cestovné
doklady a víza na dlhodobý pobyt Získanie potrebných cestovných dokladov
a víz na dlhodobý pobyt môže byť pre utečencov a ich
rodinných príslušníkov mimoriadne náročné a môže predstavovať
praktickú prekážku pre zlúčenie rodiny. Komisia sa preto domnieva, že
členské štáty by mali tejto osobitnej situácii venovať mimoriadnu
pozornosť a mali by uľahčiť získanie cestovných
dokladov a dlhodobých víz, aby utečenci mohli efektívne vykonať
svoje právo na zlúčenie rodiny. V prípadoch, keď je pre
utečencov a ich rodinných príslušníkov nemožné získať vnútroštátne
cestovné doklady a dlhodobé víza, členské štáty sa nabádajú, aby
uznávali a prijímali núdzové cestovné doklady vydané MVČK
a cestovné doklady vydané na základe Dohovoru[77],
vydávali jednosmerné priepustky (laissez-passer) a poskytli
rodinným príslušníkom možnosť vydania víz pri príchode do členského
štátu. 6.2. Osoby
pod doplnkovou ochranou Článkom 3 ods. 2 sa vylučuje
uplatňovanie smernice, a teda priaznivejších podmienok pre
utečencov, ak garant: a) žiada o uznanie postavenia
utečenca, ale ešte nedostal konečné rozhodnutie; alebo je príjemcom b) dočasnej alebo c) doplnkovej ochrany alebo žiada o uznanie týchto
postavení. Komisia zdôrazňuje, že smernica by sa
nemala vykladať tak, že členské štáty musia zamietnuť príjemcom
dočasnej alebo doplnkovej ochrany právo na zlúčenie rodiny[78].
Komisia sa domnieva, že potreby humanitárnej ochrany osôb s dočasnou alebo
doplnkovou ochranou sa nelíšia od takýchto potrieb utečencov a nabáda
členské štáty, aby prijali pravidlá, ktorými sa utečencom
a príjemcom dočasnej alebo doplnkovej ochrany priznávajú podobné práva.
Zbližovanie obidvoch ochranných postavení sa potvrdzuje aj v prepracovanom
znení smernice o oprávnení 2011/95/EÚ[79] ako súčasť
balíka o azyle EÚ[80]. V každom prípade, aj keď nejaká
situácia nie je upravená v právnych predpisoch Európskej únie,
členské štáty sú aj tak povinné dodržiavať článok 8
a článok 14 EDĽP[81]. 7. Celkové
zásady 7.1. Dostupnosť
informácií V smernici sa členské štáty
vyzývajú, aby vypracovali súbor pravidiel upravujúcich postup posudzovania
žiadostí o zlúčenie rodiny, ktoré by mali byť účinné a
zvládnuteľné, ako aj transparentné a spravodlivé, aby mali dotknuté osoby
zabezpečenú primeranú právnu istotu[82]. Členské štáty by na
splnenie týchto kritérií mali vypracovať praktické usmernenia
s podrobnými, presnými, jasnými informáciami pre žiadateľov
a mali by včas a jasne oznámiť každú novú zmenu. Tieto
praktické usmernenia by mali byť všeobecne prístupné aj online[83]
a na miestach, kde sa žiadosti podávajú, či už na konzulátoch alebo
inde. Komisia odporúča, aby boli tieto usmernenia dostupné v jazyku
členského štátu, v miestnom jazyku miesta žiadosti
a v angličtine. 7.2. Najlepšie
záujmy dieťaťa V tomto horizontálnom ustanovení
článku 5 ods. 5 sa požaduje, aby sa pri všetkých úkonoch týkajúcich sa
detí náležite zohľadňovali najlepšie záujmy dieťaťa[84].
Členské štáty musia preto brať do úvahy pohodu dieťaťa
a rodinnú situáciu v súlade so zásadou rešpektovania rodinného
života, ako sa uznáva v Dohovore o právach dieťaťa
a v Charte základných práv EÚ. Súdny dvor EÚ zaujal stanovisko, že
článkom 5 ods. 5 a odôvodnením 2 sa požaduje, že keď
administratíva členského štátu posudzuje žiadosť, najmä keď sa
určuje, či sú splnené podmienky článku 7 ods. 1, smernica sa
musí vykladať a uplatňovať so zreteľom na
rešpektovanie súkromného a rodinného života[85]
a na práva dieťaťa[86] stanovené v Charte[87].
Súdny dvor EÚ tiež uznal[88], že deti by na úplný a harmonický
rozvoj svojej osobnosti mali vyrastať v rodinnom prostredí[89],
že členské štáty majú zabezpečiť, aby dieťa nebolo oddelené
od svojich rodičov proti ich vôli[90] a že žiadosti
dieťaťa alebo jeho rodičov o vstup do členského štátu
alebo odchod z neho na účely zlúčenia rodiny musia členské
štáty spracúvať pozitívne, humánne a rýchlo[91].
Súdny dvor EÚ ďalej uznal[92],
že právo na rešpektovanie súkromného alebo rodinného života sa musí chápať
v spojení s povinnosťou zohľadňovať najlepšie
záujmy dieťaťa[93], pričom sa zohľadňuje
potreba dieťaťa udržovať pravidelný osobný vzťah
s obidvomi jeho rodičmi[94]. Keď členský štát následne posudzuje
žiadosť, musí zabezpečiť, aby dieťa nebolo oddelené od
svojich rodičov proti ich vôli okrem prípadu, keď členský štát
rozhodne, že najlepšie záujmy dieťaťa si vyžadujú takéto oddelenie
v súlade s platnými právnymi predpismi a postupmi. Musia sa
uviesť dôvody každého takéhoto rozhodnutia, aby bolo zaručené
účinné súdne preskúmanie. 7.3. Zneužitie
a podvod Komisia pokladá za nevyhnutné prijať
opatrenia proti zneužívaniu a podvodu v súvislosti s právami
priznanými touto smernicou. Komisia v záujme spoločnosti a aj
skutočných žiadateľov podporuje členské štáty, aby prijali
prísne opatrenia v súlade s ustanoveniami článku 16 ods. 2
a ods. 4. V článku 16 ods. 2 sa stanovuje, že
členské štáty môžu zamietnuť žiadosť alebo odobrať či
odmietnuť obnoviť povolenie na pobyt rodinného príslušníka, ak sa
preukáže, že: a) boli použité nepravdivé alebo zavádzajúce
informácie, falošné alebo sfalšované doklady, bol spáchaný podvod iným spôsobom
alebo boli použité iné nezákonné prostriedky; alebo b) k manželstvu, partnerstvu alebo osvojeniu
došlo iba s cieľom umožnenia príslušnej osobe vstúpiť do
členského štátu alebo sa v ňom zdržiavať (účelové manželstvá
alebo vzťahy, falošné vyhlásenia o rodičovstve). Členské štáty môžu pri posudzovaní
takýchto prípadov najmä vziať do úvahy skutočnosť, že sobáš,
partnerstvo alebo osvojenie boli zrealizované po tom, čo bolo garantovi
vydané povolenie na pobyt. V článku 16 ods. 4 sa členským
štátom umožňuje vykonať špecifické kontroly a inšpekcie, ak
existuje dôvod na podozrenie z podvodu alebo z účelového manželstva,
partnerstva alebo osvojenia. Všeobecné kontroly a inšpekcie špecifických
kategórií sobášov, partnerstiev alebo osvojení však nie sú povolené. Účelové manželstvá sa môžu týkať
sobášov štátnych príslušníkov z tretej krajiny: a) s inými štátnymi príslušníkmi tretej
krajiny bývajúcimi v EÚ; b) so štátnymi príslušníkmi EÚ, ktorí
vykonávajú právo na voľný pohyb; alebo c) s vlastnými štátnymi príslušníkmi. Hoci v týchto prípadoch sa na
zlúčenie rodiny uplatňujú rozdielne práva a právne predpisy,
hlavné vymedzenia pojmov, postupy vyšetrovania a zisťovania sú
rovnaké. Z tohto dôvodu sa oddiel 4.2 usmernení k smernici
o voľnom pohybe z roku 2009 môže mutatis mutandis
použiť ako usmernenie na vymedzenie pojmov[95]. Komisia vo svojom oznámení z 25. novembra
2013 o voľnom pohybe občanov EÚ a ich rodín[96]
oznámila, že pomôže orgánom vykonať pravidlá EÚ, čo im
prostredníctvom vypracovania príručky o účelových manželstvách
umožní bojovať proti možným zneužitiam práva na voľný pohyb
(opatrenie 1). Táto príručka je zameraná na otázku účelových manželstiev
medzi občanmi EÚ a štátnymi príslušníkmi tretích krajín
v kontexte voľného pohybu občanov EÚ (smernica 2004/38/ES)
a nie medzi dvoma štátnymi príslušníkmi tretích krajín v kontexte
smernice 2003/86/ES. So zreteľom na paralely s operačnými
aspektmi boja proti možným zneužitiam a podvodom v súvislosti
s právom na zlúčenie rodiny sa táto príručka môže
v náležitých prípadoch mutatis mutandis použiť ako usmernenie,
najmä pokiaľ ide o nástroje a postupy vyšetrovania
a o cezhraničnú spoluprácu. S ohľadom na účasť
organizovanej trestnej činnosti si účinný boj proti účelovým manželstvám
vyžaduje operačnú odpoveď, ktorá zahŕňa policajnú
spoluprácu a výmenu najlepších postupov medzi príslušnými vnútroštátnymi
orgánmi na vhodných fórach presadzovania práva. Na tento účel sa osobitný
strategický cieľ (cieľ 4) týkajúci sa účelových manželstiev
začlenil do cyklu politík EÚ pre organizovanú a závažnú medzinárodnú
trestnú činnosť v rámci priority týkajúcej sa siete nelegálneho
prisťahovalectva[97]. Priority cyklu politík sa vykonávajú
multidisciplinárne prostredníctvom spoločných opatrení vnútroštátnych
orgánov a agentúr Komisie, ako je napríklad Europol, čo umožňuje
operačnejšie výmeny informácií medzi členskými štátmi o rôznych
aspektoch širšej otázky účelových manželstiev spojených
s organizovanou trestnou činnosťou. 7.4. Individuálne
posúdenie Členské štáty sú podľa Súdneho dvora
EÚ pri vykonávaní smernice 2003/86 a aj pri posudzovaní žiadostí
o zlúčenie rodiny povinné vyvážene a primerane posúdiť
všetky príslušné záujmy[98]. Súdny dvor EÚ sa ďalej domnieva, že
členské štáty majú na základe článku 17 v každom individuálnom
prípade vyčerpávajúco posúdiť všetky náležité faktory. Táto
povinnosť sa uplatňuje aj vtedy, keď členské štáty využili
možnosť požadovať dôkaz o splnení určitých podmienok (ako
napríklad ubytovanie, zdravotné poistenie a príjmy v článku 7),
pri overovaní, či dieťa staršie ako 12 rokov, ktoré prichádza
samostatne, spĺňa podmienku integrácie (článok 4 ods. 1 na konci),
keď dieťa staršie ako 15 rokov podá žiadosť (článok 4 ods.
6) alebo keď sa požaduje minimálny vek pre manželských partnerov
(článok 4 ods. 5). Žiadny z týchto faktorov posudzovaný osobitne
nemôže automaticky viesť k rozhodnutiu, ale musí sa vziať do úvahy
len ako jeden z dôležitých faktorov[99]. Príklady iných náležitých faktorov sú: povaha
a pevnosť rodinných vzťahov osoby; dĺžka jej pobytu
v členskom štáte; existencia rodinných, kultúrnych a sociálnych
väzieb s jej krajinou pôvodu; životné podmienky v krajine pôvodu; vek
predmetných detí; skutočnosť, že príslušník rodiny sa narodil a/alebo
bol vychovaný v členskom štáte; hospodárske, kultúrne a sociálne
väzby v členskom štáte; závislosť rodinných príslušníkov;
ochrana manželstiev a/alebo rodinných vzťahov. Členské štáty majú veľký priestor na
voľnú úvahu pri náležitom zohľadnení príslušných faktorov
v každom individuálnom prípade. Obmedzujú ich však zásady článku 8
Európskeho dohovoru o ľudských právach, článku 7 Charty
základných práv Európskej únie týkajúcich sa ochrany rodiny
a rešpektovania rodinného života a príslušná judikatúra Európskeho
súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora EÚ. Mali by sa dodržiavať
tieto zásady: musia sa identifikovať všetky jednotlivé okolnosti prípadu
a váha priradená individuálnym a verejným záujmom musí byť podobná
ako v porovnateľných prípadoch. Vyváženie náležitých individuálnych
a osobných záujmov musí byť takisto prijateľné a primerané.
Členské štáty by mali v rozhodnutiach o zamietnutí žiadosti
jasne uviesť svoje dôvody[100]. X je štátna príslušníčka tretej krajiny, ktorá býva
v členskom štáte so svojou maloletou dcérou. X sa chce zlúčiť
so svojím manželom z tretej krajiny, ale jej príjem nespĺňa
požadovanú hranicu príjmu v tomto členskom štáte. Má členský
štát aj tak skúmať podstatu veci? Áno, členský štát musí posúdiť všetky podstatné faktory
v každom individuálnom prípade vrátane požiadavky na príjem. Členský
štát môže požadovať dôkaz, že X má trvalé a pravidelné príjmy, ktoré
sú dostatočné na uživenie seba a príslušníkov svojej rodiny,
členský štát však aj tak musí posúdiť žiadosť v záujmoch predmetného
dieťaťa a tiež s ohľadom na podporovanie rodinného
života, pričom má zabrániť narušeniu cieľa a účinku
smernice[101]. 7.5. Právo
na právnu námietku Členské štáty sú podľa článku
18 povinné poskytnúť právny prostriedok nápravy proti rozhodnutiam
vnútroštátnych orgánov. Komisia zdôrazňuje, že členské štáty musia
pri vykonávaní právnych predpisov Únie dodržiavať ustanovenia Charty
základných práv, a preto musia dodržiavať ustanovenie v smernici
o náprave v súlade s právom na účinný prostriedok nápravy
pred súdom, ako sa ustanovuje v článku 47 Charty
a v judikatúre Súdneho dvora EÚ v tejto veci[102]. To znamená, že v súvislosti s vecou
a zákonnosťou musí byť k dispozícii úplné právne
preskúmanie. Proti rozhodnutiu teda možno namietať nielen
v súvislosti s právnymi predpismi, ale aj v súvislosti
s vecnou stránkou. Navrhovateľ má právo na spravodlivé a verejné
vypočutie, ktoré v primeranej lehote vykoná súd pre preskúmanie,
ktorý je nezávislý, nestranný a vopred zriadený zákonom. V článku
47 Charty sa ustanovuje účinný prostriedok nápravy a spravodlivý
proces pred súdom, takže kvázi súdne alebo správne preskúmanie nemusí byť
vhodné. V smernici sa jasne uvádza právo na
vznesenie právnej námietky len proti štyrom možným rozhodnutiam[103].
V judikatúre Súdneho dvora EÚ sa však stanovuje, že účinné
prostriedky nápravy sa musia priznať, aj pokiaľ ide
o akékoľvek iné rozhodnutia týkajúce sa obmedzenia osobných práv
priznaných smernicou. Článok 47 Charty sa uplatňuje na všetky práva
stanovené v smernici, napríklad aj na rozhodnutia týkajúce sa obmedzenia
práva na zamestnanie[104] alebo zamietnutia vydať samostatné
povolenie na pobyt[105]. Dôsledky neprijatia rozhodnutia
členským štátom, pokiaľ ide o žiadosť o zlúčenie
rodiny, v stanovenej lehote, či už ide o automatické priznanie
alebo o účinnú právnu námietku proti automatickému zamietnutiu, sa musia
vymedziť vo vnútroštátnych právnych predpisoch príslušného členského
štátu[106]. V týchto vnútroštátnych právnych
predpisoch by sa mal zabezpečiť účinný postup na poskytnutie
nápravy v prípade administratívneho zlyhania v súvislosti
s prijatím rozhodnutia prostredníctvom správneho postupu na podanie
sťažnosti alebo, ak takýto postup neexistuje, prostredníctvom súdneho
konania. Komisia nabáda členské štáty, aby priznali
právo na vznesenie právnej námietky garantovi a aj jeho rodinným
príslušníkom s cieľom umožniť účinný výkon tohto práva. [1] Správa Komisie Európskemu parlamentu a Rade
o uplatňovaní smernice 2003/86/ES o práve na zlúčenie
rodiny, KOM(2008) 610 v konečnom znení. [2] Zelená kniha o práve na zlúčenie rodiny štátnych príslušníkov
tretích krajín žijúcich na území Európskej únie (smernica 2003/86/ES),
KOM(2011) 735 v konečnom znení. [3] http://ec.europa.eu/dgs/home-affairs/what-is-new/public-consultation/2012/consulting_0023_en.htm. [4] Siedme stretnutie Európskeho integračného fóra: Verejné vypočutie o práve na
zlúčenie rodiny štátnych príslušníkov tretích krajín žijúcich na území EÚ,
Brusel, 31. mája – 1. júna 2012, pozri http://ec.europa.eu/ewsi/en/policy/legal.cfm#;
zhrnutie, pozri: http://ec.europa.eu/ewsi/UDRW/images/items/static_38_597214446.pdf. [5] Vec C-540/03, Európsky parlament/Rada Európskej únie, 27. júna
2006, bod 60. [6] Analogicky s vecou C-540/03, Európsky parlament/Rada Európskej únie,
27. júna 2006, body 54, 59, 61 – 62. [7] Vec C-578/08, Chakroun, 4. marca 2010, bod 43. [8] Vec C-578/08, Chakroun, 4. marca 2010, bod 44. [9] „Štátny príslušník tretej krajiny“ je osoba, ktorá nie je občanom
EÚ a ktorá nemá právo na voľný pohyb v súlade s právnymi predpismi Únie. [10] Článok 2 písmená a) až d). [11] Článok 2 písm. e) smernice a článok 1 ods. 2 písm. a)
nariadenia Rady (ES) č. 1030/2002 z 13. júna 2002, ktorým
sa stanovuje jednotný formát povolení na pobyt pre štátnych príslušníkov
tretích štátov v znení zmien nariadenia Rady (ES) č. 380/2008
z 18. apríla 2008. [12] Napríklad, ak je povolenie na pobyt spojené so zamestnaním, musia sa pri posúdení
musia zohľadniť všetky okolnosti spojené s individuálnou
situáciou, ako sú napríklad povaha zamestnania, hospodárska situácia
príslušného odvetvia, plány zamestnávateľa a zamestnanca, a posúdenie
by nemalo byť obmedzené len na posúdenie pracovnej zmluvy, ktorá je
potenciálne obnoviteľná. [13] Analogicky s vecou C-578/08, Chakroun, 4. marca 2010, bod 43. [14] Vec C-540/03, Európsky parlament/Rada Európskej únie, 27. júna
2006, bod 60. [15] Pozri článok 2, bod 9 a 11 písm. b) nariadenia Rady (ES)
č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a
výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv
a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000. [16] Napríklad, keď garant alebo jeho manželský partner nemá
výlučnú osobnú starostlivosť a osoba podieľajúca sa na
starostlivosti odmieta udeliť súhlas alebo ju nemožno nájsť. [17] Pozri dokument Rady č. 6504/00, s. 5, poznámku 7. [18] Smernica z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich
rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v
rámci územia členských štátov (Ú. v. EÚ L 158, s. 77). [19] Pozri v kontexte smernice o voľnom pohybe: vec 327/82, Ekro, 18. januára 1984, bod
11; vec C-316/85, Lebon, 18. júna1987, bod 21; vec C-98/07, Nordania
Finans a BG Factoring, 6. marca 2008, bod 17; a vec C-523/07, A,
apríl 2009, odsek 34; vec C-83/11, Rahman a iní, 5. septembra 2012,
bod 24. [20] Členské štáty majú na základe smernice o voľnom pohybe
povinnosť podporovať zlúčenie s príbuznými, zatiaľ
čo na základe smernice o zlúčení rodiny s príbuznými je
zlúčenie s príbuznými výnimkou povolenou, len pokiaľ sú splnené
určité podmienky. [21] Analogicky s vecou C-316/85, Lebon, 18. júna 1987, body 21 – 22;
vecou C-200/02, Zhu a Chen, 9. októbra 2004, bod 43; C-1/05, Jia,
9. januára 2007, odseky 36 – 37; a s vecou C-83/11, Rahman a iní,
5. septembra 2012, body 18 – 45; vecami C-356/11 a C-357/11, O. & S.,
6. decembra 2012, bod 56. [22] Analogicky s vecou C-83/11, Rahman a iní, 5. septembra 2012, bod
23. [23] Analogicky s vecou C-1/05, Jia, 9. januára 2007, bod 37. [24] Miera závislosti by sa mala v prvom rade dať určiť na
základe toho, či s ohľadom na osobné okolnosti umožňujú
finančné prostriedky rodinným príslušníkom žiť na minimálnej úrovni
životných nákladov v krajine, v ktorej majú zvyčajné miesto pobytu
(AG Geelhoed vo veci C-1/05, Jia, 9. januára 2007, bod 96). [25] Analogicky s vecou C-316/85, Lebon, 18. júna 1987, body 21 – 22. [26] Analogicky s vecou C-83/11, Rahman a iní, 5. septembra 2012,
body 36 – 40. [27] Analogicky s vecou C-578/08, Chakroun, 4. marca 2010, bod 43. [28] Analogicky s vecou C-578/08, Chakroun, 4. marca 2010, bod 48. [29] Analogicky s vecou C-540/03, Európsky parlament/Rada Európskej únie,
27. júna 2006, body 99 – 101. [30] V článku 3 ods. 5 sa vyslovene uvádza, že členské štáty
môžu prijať alebo zachovať priaznivejšie podmienky. [31] Členské štáty môžu napríklad zvažovať výnimky v prípade
novonarodených detí, štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú oslobodení
od víz, v situácii, keď sa to považuje za najlepší záujem maloletých
detí, v prípade vzťahu, ktorý vznikol skôr ako vstup a keď
partneri žili spoločne značné obdobie, v prípade humanitárnych
dôvodov atď. Tieto príklady nie sú vyčerpávajúce a vždy závisia
od individuálneho prípadu. [32] Analogicky
s vecou C-508/10, Európska komisia/Holandské kráľovstvo, 26. apríla
2012, body 62, 64 – 65. [33] Analogicky s vecou C-508/10, Európska komisia/Holandské
kráľovstvo, 26. apríla 2012, body 69 – 70, 74 a 79. [34] Analogicky s vecou C-508/10, Európska komisia/Holandské
kráľovstvo, 26. apríla 2012, bod 77. [35] Analogicky s vecou C-578/08, Chakroun, 4. marca 2010, bod 43. [36] Pozri článok 18. [37] Hoci kontext, účel a právny režim smernice 2004/38/ES nie je
rovnaký, judikatúra, na ktorú sa odkazuje v oddiele 3 usmernení
k smernici o voľnom pohybe z roku 2009 [KOM(2009) 313
v konečnom znení, s. 10 – 14], môže mutatis mutandis
slúžiť ako podklad pre členské štáty a vnútroštátne súdy. [38] Článok 18 smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2009 o
právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s
dlhodobým pobytom. [39] Vec C-578/08, Chakroun, 4. marca 2010, bod 43; veci C-356/11 a
C-357/11, O. & S., 6. decembra 2012, bod 74. [40] Veci C-356/11 a C-357/11, O. & S., 6. decembra 2012, bod 82. [41] Vec C-578/08, Chakroun, 4. marca 2010, odsek 46; pozri
analogicky vec C-140/12, Brey, 19. septembra 2013, bod 61. [42] Vec C-578/08, Chakroun, 4. marca 2010, bod 45. [43] Vec C-578/08, Chakroun, 4. marca 2010, bod 49. [44] Veci C-356/11 a C-357/11, O. & S., 6. decembra 2012, bod 73;
vec C-578/08, Chakroun, 4. marca 2010, bod 52. [45] Vec C-578/08, Chakroun, 4. marca 2010, body 43 a 47. [46] Vec C-578/08, Chakroun, 4. marca 2010, bod 48. [47] Veci C-356/11 a C-357/11, O. & S., 6. decembra 2012, bod 72. [48] Naopak, členský štát musí v čase obnovenia povolenia na pobyt
na základe článku 16 ods. 1 písm. a) vziať do úvahy prispievanie
rodinných príslušníkov do príjmu domácnosti, keď garant nemá
dostatočný príjem bez uchýlenia sa k systému sociálnej pomoci
členského štátu. Keďže
neexistuje výslovné ustanovenie, ktorým by sa toto zakazovalo, členské
štáty môžu vziať do úvahy prispievanie rodinných príslušníkov aj
v čase žiadosti o prvé povolenie na pobyt. [49] Vec C-578/08, Chakroun, 4. marca 2010, body 64 – 66. [50] Pokiaľ ide o integráciu, pozri Spoločné základné zásady
pre politiku integrácie prisťahovalcov v Európskej únii, Rada
Európskej únie, 2618. zasadnutie Rady, Spravodlivosť a vnútorné veci,
z 19. novembra 2004, 14615/04 (tlačová správa č. 321);
a oznámenie Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu
a sociálnemu výboru a Výboru regiónov z 20. júla 2011
s názvom Európska agenda v oblasti integrácie štátnych príslušníkov
tretích krajín, KOM(2011) 455 v konečnom znení. [51] Vec C-578/08, Chakroun, 4. marca 2010, bod 43. [52] Cieľom tejto doložky o povinnosti zdržať sa konania je
zohľadniť schopnosť dieťaťa integrovať sa
v ranom veku (odôvodnenie 12). [53] Zákonnosť takéhoto rozlišovania medzi rôznymi kategóriami
ľudí bola potvrdená vo veci C-540/03, Európsky parlament/Rada Európskej
únie, 27. júna 2006, bod 75. [54] Štatistické údaje a kvalitatívne hodnotenie vplyvu politiky môžu
naznačovať, že určité opatrenia predstavujú faktické prekážky pre
zlúčenie rodiny. [55] Automatické zamietnutie zlúčenia rodiny v dôsledku neúspešnej
integračnej skúšky by mohlo predstavovať porušenie článku 17,
článku 5 ods. 5 a článku 8 Európskeho dohovoru
o ľudských právach. [56] Jediná situácia, v ktorej môžu problémy s integráciou
viesť k zamietnutiu, sa uvádza v článku 4 ods. 1 poslednom
pododseku v prípade, keď členský štát zistil, že nie je splnená podmienka
integrácie. [57] Článok 17 a článok 5 ods. 5. [58] Vec C-540/03, Európsky parlament/Rada Európskej únie, 27. júna
2006, body 99 – 101. [59] Vec C-540/03, Európsky parlament/Rada Európskej únie, 27. júna
2006, body 97 – 98. [60] „Čakacia lehota“ je nepovinná požiadavka na výkon práva na
zlúčenie rodiny, zatiaľ čo „čas posudzovania“ je lehota
určená na umožnenie členským štátom spracovať
a posúdiť žiadosti. [61] Článok 3 ods. 1. [62] Vec C-578/08, Chakroun, 4. marca 2010, body 59 – 64. [63] Analogicky s vecou C-508/10, Európska komisia/Holandské
kráľovstvo, 26. apríla 2012, body 69 a 79. [64] Pozri odôvodnenie (15). [65] Analogicky s vecou C-540/03, Európsky parlament/Rada Európskej únie,
27. júna 2006, bod 60. [66] Analogicky s vecou C-578/08, Chakroun, 4. marca 2010, bod 43. [67] Odôvodnenie (8). [68] Ťažkosti, ako sú často zdĺhavé procesy nájdenia
rodinných príslušníkov, zabezpečenie dokumentácie a získanie úradných
dokladov, styk s (potenciálne nepriateľsky naladenými) orgánmi v ich
krajine pôvodu atď. v rámci obmedzenej lehoty. [69] Vo vzťahu k žiadostiam, ktoré sa týkajú rodinných
príslušníkov úzkej rodiny uvedených v článku 4 ods. 1. [70] Analogicky s vecami C-356/11 a C-357/11, O. & S., 6.
decembra 2012, bod 81; vecou C-540/03, Európsky parlament/Rada Európskej
únie, 27. júna 2006, body 62 – 64. [71] Analogicky s vecou C-540/03, Európsky parlament/Rada Európskej únie,
27. júna 2006, body 66, 88, 99 a 100. [72] Treba pamätať na to, že testom DNA sa nemôže dokázať sobáš ani príslušníci
širšej rodiny či závislí rodinní príslušníci, najmä v prípadoch
osvojenia, test nie je vždy cenovo prístupný alebo dostupný v miestach
prístupných utečencom alebo ich rodinným príslušníkom
a v niektorých prípadoch môže spôsobiť značné oneskorenia. [73] Úrad vysokého komisára Organizácie spojených národov (UNHCR), Oznámenie
UNHCR o testovaní DNA na určenie rodinných vzťahov
v utečeneckom kontexte, jún 2008, dostupné na stránke: http://www.refworld.org/docid/48620c2d2.html. [74] Analogicky s vecou C-508/10, Európska komisia/Holandské
kráľovstvo, 26. apríla 2012, body 69 a 79. [75] Akékoľvek vrátenie jednotlivca štátom na územie iného štátu,
v ktorom môže byť prenasledovaný z dôvodov rasy, národnosti,
členstva v určitej sociálnej skupine alebo politického názoru; alebo
keď existuje vážne riziko, že by mohol byť vystavený trestu smrti,
mučeniu alebo inému krutému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo
trestu. [76] Pozri článok 17. [77] V súlade s článkom 28 Dohovoru o právnom postavení
utečencov z roku 1951. [78] Smernicou Rady 2001/55/ES sa príjemcom dočasnej ochrany jasne
priznáva nárok na zlúčenie s ich rodinnými príslušníkmi. [79] Smernica Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2011/95/EÚ z
13 decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej
krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie
medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb
oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany, Ú. v. EÚ L
337, 20.12.2011, s. 9. [80] Spoločný európsky azylový systém. [81] Vec C-256/11, Dereci, 15. novembra 2011, bod 72; vec C-127/08, Metock,
25. júla 2008, bod 79. [82] Odôvodnenie (13). [83] Na portáli EÚ o prisťahovalectve a na vnútroštátnych
webových lokalitách členských štátov. [84] Článok 24 ods. 2 Charty základných práv EÚ. [85] Článok 7 ods. 2 Charty základných práv EÚ. [86] Článok 24 ods. 2 a ods. 3 Charty základných práv EÚ. [87] Veci C-356/11 a C-357/11, O. & S., 6. decembra 2012, bod 80. [88] Vec C-540/03, Európsky parlament/Rada Európskej únie, 27. júna
2006, bod 57. [89] Šieste odôvodnenie preambuly Dohovoru o právach dieťaťa. [90] Článok 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. [91] Článok 10 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. [92] Vec C-540/03, Európsky parlament/Rada Európskej únie, 27. júna
2006, bod 58. [93] Článok 24 ods. 2 Charty základných práv EÚ. [94] Článok 24 ods. 3 Charty základných práv EÚ. [95] Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu a Rade z 2. júla 2009 o
usmernení na lepšiu transpozíciu a uplatňovanie smernice 2004/38/ES o
práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa
pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov,
KOM(2009) 313 v konečnom znení, s. 15 – 17. [96] Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu
a sociálnemu výboru a Výboru regiónov z 25. novembra 2013
s názvom Voľný pohyb občanov EÚ a ich rodín: päť opatrení, ktoré môžu priniesť
zmenu, COM(2013) 837 final. [97] Vykonávanie cyklu politík EÚ na boj proti organizovanej a závažnej
medzinárodnej trestnej činnosti: viacročný strategický plán týkajúci sa priority EÚ v oblasti
trestnej činnosti „nezákonné prisťahovalectvo“. [98] Veci C-356/11 a C-357/11, O. & S., 6. decembra 2012, bod 81. [99] Analogicky s vecou C-540/03, Európsky parlament/Rada Európskej únie,
27. júna 2006, body 66, 87, 88, 99 a 100. [100] Článok 5 ods. 4 pododsek 3. [101] Veci C-356/11 a C-357/11, O. & S., 6. decembra 2012, bod 82. [102] Článok 51 ods. 1 Charty základných práv; vec C-540/03, Európsky
parlament/Rada Európskej únie, 27. júna 2006, bod 105; pozri aj veci
C-402/05 P a C-415/05 P, Kadi a Al Barakaat, 3. septembra 2008; správa
Komisie Európskemu parlamentu a Rade o uplatňovaní smernice 2003/86/ES o
práve na zlúčenie rodiny, KOM(2008) 610 v konečnom znení. [103] Zamietnutie žiadosti o zlúčenie rodiny, zamietnutie obnovenia
povolenia na pobyt, odobratie povolenia na pobyt a nariadenie odsunu
z územia členského štátu. [104] Článok 14 ods. 2. [105] Článok 15. [106] Článok 5 ods. 4 pododsek 3, druhá veta.