–

MG, v zastúpení: B. O’Brien,

–

Dublin City Council, v zastúpení: E. Hunt, splnomocnený zástupca,

–

belgická vláda, v zastúpení: L. Van den Broeck a M. Van Regemorter, splnomocnené zástupkyne,

–

francúzska vláda, v zastúpení: E. de Moustier a N. Vincent, splnomocnené zástupkyne,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman, C. S. Schillemans a H. S. Gijzen, splnomocnení zástupcovia,

–

fínska vláda, pôvodne v zastúpení: S. Hartikainen a A. Laine, neskôr H. Leppo a A. Laine, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, pôvodne v zastúpení: D. Recchia, C. Valero a M. Wilderspin, neskôr D. Recchia a C. Valero, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Ú. v. EÚ L 299, 2003, s. 9; Mim. vyd. 05/004, s. 381).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi MG a Dublin City Council (mestská rada v Dubline, Írsko) vo veci výpočtu hodín odpracovaných MG počas doby pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti.

3

Článok 5 ods. 1 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (Ú. v. ES L 183, 1989, s. 1; Mim. vyd. 05/001, s. 349) stanovuje:

„Zamestnávateľ je povinný zaistiť bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov pri práci po všetkých stránkach.“

4

Článok 6 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„V rozsahu svojej zodpovednosti vykoná zamestnávateľ opatrenia potrebné na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov, vrátane prevencie ohrozenia pri práci a zabezpečovania informácií a školenia, ako aj zabezpečovania potrebnej organizácie a prostriedkov.

…“

5

Článok 1 smernice 2003/88, nazvaný „Účel a rozsah pôsobnosti“, stanovuje:

„1.   Táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

2.   Táto smernica sa vzťahuje na:

…“

6

Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Definície“, uvádza:

„Na účely tejto smernice platia tieto definície:

…“

7

Podľa článku 3 uvedenej smernice, ktorý má nadpis „Denný odpočinok“:

„Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby každý pracovník mal nárok na minimálny denný odpočinok trvajúci 11 po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín.“

8

Článok 5 tej istej smernice, nazvaný „Týždenný čas odpočinku“, stanovuje:

„Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie toho, aby za každé obdobie siedmich dní mal pracovník nárok na minimálny neprerušovaný odpočinok v trvaní aspoň 24 hodín plus jedenásťhodinový denný odpočinok uvedený v článku 3.

…“

9

V článku 6 smernice 2003/88 s názvom „Maximálny týždenný pracovný čas“ sa stanovuje:

„Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:

10

Organisation of Working Time Act 1997 (zákon o organizácii pracovného času z roku 1997) prebral do írskeho práva smernicu Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Ú. v. ES L 307, 1993, s. 18; Mim. vyd. 05/002, s. 197), ktorá bola zrušená a nahradená smernicou 2003/88.

11

Článok 2 ods. 1 tohto zákona uvádza:

„…

‚Pracovný čas‘ je každé obdobie, počas ktorého zamestnanec:

…“

12

MG je hasič v zálohe, ktorého na čiastočný úväzok zamestnáva mestská rada v Dubline. Na základe systému pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti je k dispozícii jednotke hasičskej stanice, pre ktorú bol vyškolený.

13

MG má povinnosť zúčastniť na 75 % zásahoch tejto hasičskej stanice s možnosťou nezúčastniť sa na zvyšných zásahoch. Bez toho, aby bol povinný byť prítomný na konkrétnom mieste počas svojej pracovnej pohotovosti, sa po prijatí tiesňového volania na účasť na zásahu snaží dostaviť na hasičskú stanicu do piatich minút od volania a v každom prípade dodržať maximálny čas desať minút stanovený na príchod.

14

Táto pracovná pohotovosť vo forme nepretržitej dostupnosti trvá v zásade 7 dní v týždni a 24 hodín denne. Prerušuje sa len počas dovolenky a počas obdobia, na ktoré MG vopred oznámil svoju nedostupnosť, za predpokladu, že mestská rada v Dubline s týmto obdobím súhlasí.

15

MG dostáva základnú mzdu vyplácanú mesačne, ktorej cieľom je odmena za jeho pracovnú pohotovosť vo forme nepretržitej dostupnosti, ako aj dodatočnú odmenu za každý zásah.

16

MG je oprávnený vykonávať zárobkovú činnosť na svoj vlastný účet alebo pre iného zamestnávateľa, pokiaľ táto činnosť nepresahuje priemerne 48 hodín týždenne. MG však nesmie vykonávať takúto činnosť počas svojho „aktívneho pracovného času“ ako hasič v zálohe, do ktorého sa započítava nielen čas strávený pri zásahu, ale aj čas strávený pri iných činnostiach hasičskej jednotky, napríklad pri výcviku.

17

MG musí bývať a vykonávať svoju zárobkovú činnosť v „primeranej vzdialenosti“ od hasičskej stanice svojej jednotky, aby mohol dodržať lehotu na príchod do tejto stanice.

18

Keďže MG sa domnieval, že hodiny, počas ktorých má pracovnú pohotovosť pre mestskú radu v Dubline, treba kvalifikovať ako „pracovný čas“ v zmysle zákona z roku 1997 o organizácii pracovného času a smernice 2003/88, podal v tomto zmysle sťažnosť na Workplace Relations Commission (Komisia pre vzťahy na pracovisku, Írsko).

19

Keďže táto sťažnosť bola zamietnutá, podal žalobu na Labour Court (súd pre pracovnoprávne veci, Írsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

20

MG na tomto súde tvrdí, že musí byť schopný kedykoľvek rýchlo reagovať na tiesňové volanie. To mu bráni v tom, aby sa slobodne venoval svojim rodinným a spoločenským činnostiam, ako aj výkonu svojej zárobkovej činnosti vodiča taxislužby. Uvádza, že nedodržanie jeho povinností voči mestskej rade v Dubline môže viesť k disciplinárnym opatreniam, dokonca k prepusteniu. Zavedením pracovnej pohotovosti 7 dní v týždni a 24 hodín denne a odmietnutím uznať pracovnú pohotovosť ako pracovný čas mestská rada v Dubline porušila pravidlá týkajúce sa denného odpočinku, týždenného odpočinku a maximálneho týždenného pracovného času.

21

Mestská rada v Dubline odpovedá, že hasiči v zálohe nie sú povinní zostať na určenom mieste, pokiaľ sú v pracovnej pohotovosti. Okrem toho ak sa hasič v zálohe nedostaví na hasičskú stanicu v maximálnom čase príchodu, dôsledkom bude jednoducho to, že nedostane odmenu. Vzhľadom na flexibilitu predmetného režimu pohotovosti nie je odôvodnené kvalifikovať dobu pracovnej pohotovosti ako „pracovný čas“.

22

Vnútroštátny súd poznamenáva, že pre rozhodnutie vo veci samej je rozhodujúci výklad pojmu „pracovný čas“, keďže mestská rada v Dubline je presvedčená, že dodržiava pravidlá týkajúce sa denného odpočinku, týždenného odpočinku a maximálneho týždenného pracovného času, zatiaľ čo MG tvrdí, že mestská rada v Dubline tieto pravidlá porušuje.

23

Tento súd pripomína, že Súdny dvor v rozsudku z 21. februára 2018, Matzak (C‑518/15, EU:C:2018:82), rozhodol, že doba pracovnej pohotovosti, ktorú musí hasič tráviť doma s povinnosťou reagovať na volanie svojho zamestnávateľa v lehote ôsmich minút, značne obmedzuje možnosti tohto pracovníka vykonávať iné činnosti, a teda musí byť kvalifikovaná ako „pracovný čas“ v zmysle článku 2 smernice 2003/88.

24

Situáciu, ktorá viedla k tomuto rozsudku, je však potrebné odlíšiť od situácie, o ktorú ide vo veci samej, keďže mestská rada v Dubline nevyžaduje, aby sa MG nachádzal v čase pohotovosti na určitom mieste, a okrem toho mu umožňuje pracovať na vlastný účet, čo ako vodič taxislužby robí, alebo pracovať pre iného zamestnávateľa.

25

Za týchto podmienok Labour Court (súd pre pracovnoprávne veci) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

26

Treba pripomenúť, že v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za vydávané súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na osobitosti veci posúdil tak nevyhnutnosť prejudiciálneho rozhodnutia na to, aby mohol vydať svoj rozsudok, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto v prípade, že sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok z 15. júla 2021, The Department for Communities in Northern Ireland, C‑709/20, EU:C:2021:602, bod 54 a citovaná judikatúra).

27

Súdny dvor však nemôže rozhodnúť o otázke, ktorú položil vnútroštátny súd, ak je zjavné, že výklad pravidla práva Únie požadovaný vnútroštátnym súdom nemá nijaký vzťah k existencii alebo predmetu sporu vo veci samej, ak ide o problém hypotetickej povahy, alebo tiež vtedy, ak Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové a právne podklady nevyhnutné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené (rozsudok z 13. decembra 2018, Rittinger a i., C‑492/17, EU:C:2018:1019, bod 37, ako aj citovaná judikatúra).

28

V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že nevyhnutnosť dospieť k takému výkladu práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, vyžaduje, aby vnútroštátny súd náležite dodržal požiadavky týkajúce sa obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania a výslovne uvedené v článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Je teda najmä nevyhnutné, ako stanovuje článok 94 písm. a) a c) rokovacieho poriadku, aby samotný návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahoval zhrnutie skutkového stavu, z ktorého otázky vychádzajú, a uvedenie dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd rozhodol položiť otázku o výklade alebo platnosti určitých ustanovení práva Únie (rozsudok z 13. decembra 2018, Rittinger a i., C‑492/17, EU:C:2018:1019, body 38 a 39, ako aj citovaná judikatúra).

29

V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že MG je hasič v zálohe a počas pracovnej pohotovosti zabezpečovanej v rámci tohto zamestnania vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť ako vodič taxislužby.

30

Keďže je nesporné, že zárobková činnosť vykonávaná MG počas jeho pracovnej pohotovosti zabezpečovanej pre mestskú radu v Dubline je vykonávaná nezávisle, rozhodnutie vnútroštátneho súdu neuvádza nijaký vzťah medzi treťou a štvrtou otázkou a existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej.

31

Týmito otázkami sa totiž vnútroštátny súd v podstate pýta, ako sa má pojem „pracovný čas“ v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2003/88 vykladať v prípade, že pracovník vykonáva počas pracovnej pohotovosti zabezpečovanej pre prvého zamestnávateľa pracovnú činnosť pre druhého zamestnávateľa. Keďže však chýbajú skutkové údaje, ktoré by umožnili pochopiť, ako by takáto situácia mohla nastať v konaní vo veci samej, Súdny dvor nemá potrebné informácie na to, aby mohol na uvedené otázky zmysluplne odpovedať.

32

Z toho vyplýva, že tretia a štvrtá otázka sú neprípustné.

33

Naopak prvá a druhá otázka, ktoré bude potrebné preskúmať spoločne, sú prípustné v rozsahu, v akom sa týkajú hypotézy výslovne uvedenej v druhej otázke, keď hasič v zálohe vykonáva počas svojej pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti samostatnú zárobkovú činnosť.

34

Svojou prvou a druhou otázkou, pri riešení ktorých je potrebné zohľadniť obmedzenie uvedené v bode 33 tohto rozsudku, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 bod 1 smernice 2003/88 vykladať v tom zmysle, že doba pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti zabezpečovanej hasičom v zálohe, počas ktorej tento pracovník vykonáva so súhlasom svojho zamestnávateľa samostatnú zárobkovú činnosť, ale v prípade tiesňového volania sa musí dostaviť na hasičskú stanicu, na ktorú je pridelený, v lehote najviac desiatich minút, predstavuje „pracovný čas“ v zmysle tohto ustanovenia.

35

Článok 2 bod 1 smernice 2003/88 definuje pojem „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti“. Pojem „čas odpočinku“ je v článku 2 bode 2 tejto smernice definovaný negatívne ako akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Doba pracovnej pohotovosti pracovníka sa preto na účely uplatnenia smernice 2003/88 musí považovať buď za „pracovný čas“, alebo za „čas odpočinku“, pričom táto smernica neupravuje prechodnú kategóriu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. septembra 2021, Dopravní podnik hl. m. Prahy, C‑107/19, EU:C:2021:722, bod 28 a citovanú judikatúru].

36

Hoci teda v konečnom dôsledku prináleží vnútroštátnemu súdu, aby preskúmal, či sa doba pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti, o ktorú ide vo veci samej, má kvalifikovať ako „pracovný čas“ alebo „čas odpočinku“, nič to nemení na tom, že Súdnemu dvoru prináleží, aby mu poskytol informácie, pokiaľ ide o kritériá, ktoré treba pri tomto preskúmaní zohľadniť [pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2021, Stadt Offenbach am Main (Pracovná pohotovosť vo forme nepretržitej dostupnosti hasiča), C‑580/19, EU:C:2021:183, bod 25 a citovanú judikatúru].

37

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že cieľom smernice 2003/88 je stanoviť minimálne požiadavky určené na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov prostredníctvom aproximácie vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sa týkajú najmä pracovného času. Tieto požiadavky predstavujú mimoriadne dôležité pravidlá sociálneho práva Únie, z ktorých má mať prospech každý pracovník. Konkrétne stanovením práva každého pracovníka na obmedzenie maximálneho pracovného času a na doby denného a týždenného odpočinku táto smernica spresňuje základné právo, ktoré je výslovne zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, a preto sa má vykladať v súlade s týmto článkom 31 ods. 2 Ustanovenia tejto smernice preto nemožno vykladať reštriktívne v neprospech práv, ktoré pracovníkovi vyplývajú z tejto smernice [rozsudok z 9. marca 2021, Stadt Offenbach am Main (Pracovná pohotovosť vo forme nepretržitej dostupnosti hasiča), C‑580/19, EU:C:2021:183, body 26 až 28, ako aj citovaná judikatúra].

38

Pokiaľ ide o kvalifikáciu doby pracovnej pohotovosti, Súdny dvor rozhodol, že pod pojem „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 spadajú všetky doby pracovnej pohotovosti vrátane tých, ktoré boli zabezpečované vo forme nepretržitej dostupnosti, v rámci ktorých majú obmedzenia uložené pracovníkovi takú povahu, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas tejto doby s časom, v ktorom sa od neho výkon profesionálnej služby nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom [rozsudok z 9. marca 2021, Stadt Offenbach am Main (Pracovná pohotovosť vo forme nepretržitej dostupnosti hasiča), C‑580/19, EU:C:2021:183, bod 38].

39

Naopak, ak obmedzenia uložené pracovníkovi v rámci vymedzenej doby pracovnej pohotovosti nedosiahnu taký stupeň intenzity a umožňujú mu slobodne nakladať so svojím časom a venovať sa svojim vlastným záujmom bez väčších prekážok, „pracovný čas“ predstavuje na účely uplatnenia smernice 2003/88 len čas súvisiaci s výkonom pracovnej činnosti, ktorá sa prípadne skutočne počas takej doby odpracuje [rozsudok z 9. marca 2021, Stadt Offenbach am Main (Pracovná pohotovosť vo forme nepretržitej dostupnosti hasiča), C‑580/19, EU:C:2021:183, bod 39 a citovaná judikatúra].

40

Na účely posúdenia, či pracovná pohotovosť objektívne vytvára závažné obmedzenia, ktoré majú veľmi významný vplyv na riadenie času dotknutým pracovníkom, počas ktorého nie sú potrebné jeho profesionálne služby, je potrebné predovšetkým zohľadniť lehotu, ktorú má tento pracovník k dispozícii v rámci svojho času pracovnej pohotovosti, aby opätovne začal vykonávať svoje pracovné činnosti od okamihu, keď ho zamestnávateľ o to požiada, v spojení prípadne s priemernou pravidelnosťou zásahov, na ktoré bude tento pracovník počas tejto doby skutočne vyzvaný [pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2021, Stadt Offenbach am Main (Pracovná pohotovosť vo forme nepretržitej dostupnosti hasiča), C‑580/19, EU:C:2021:183, bod 45].

41

V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že ak je táto lehota počas doby pracovnej pohotovosti obmedzená na niekoľko minút, tento čas sa v zásade musí v celom rozsahu považovať za „pracovný čas“. Súdny dvor však zároveň spresnil, že je potrebné posúdiť dopad takejto reakčnej lehoty na záver konkrétneho posúdenia, ktoré prípadne zohľadní aj iné obmedzenia uložené pracovníkovi, ako aj výhody, ktoré sú mu priznané v rámci tejto doby pracovnej pohotovosti [rozsudok z 9. marca 2021, Stadt Offenbach am Main (Pracovná pohotovosť vo forme nepretržitej dostupnosti hasiča), C‑580/19, EU:C:2021:183, body 47 a 48, ako aj citovaná judikatúra].

42

Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci a s ohľadom na indície uvedené v bodoch 38 až 41 tohto rozsudku posúdil, či MG v rámci tejto doby pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti podlieha obmedzeniam v takom rozsahu, že tieto obmedzenia objektívne a veľmi významne ovplyvňujú jeho možnosť slobodne nakladať počas danej doby s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon profesionálnej služby hasiča v zálohe nevyžaduje.

43

V tejto súvislosti možnosť priznaná MG vykonávať inú zárobkovú činnosť v rámci doby pracovnej pohotovosti predstavuje významnú indíciu o tom, že podmienky režimu nepretržitej dostupnosti neukladajú tomuto pracovníkovi značné obmedzenia, ktoré majú veľmi významný vplyv na riadenie jeho času, pokiaľ sa preukáže, že jeho práva a povinnosti vyplývajúce z jeho pracovnej zmluvy, kolektívnych zmlúv a z právnej úpravy dotknutého členského štátu sú upravené takým spôsobom, ktorý umožňuje skutočný výkon takejto činnosti počas značnej časti tejto doby pracovnej pohotovosti.

44

Okolnosti, že MG sa nikdy nemusí nachádzať na konkrétnom mieste počas doby pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti, že nie je povinný zúčastniť sa na všetkých zásahoch zabezpečovaných hasičskou stanicou, ku ktorej je pridelený, pričom štvrtina zásahov môže prebehnúť v jeho neprítomnosti, a že môže vykonávať inú zárobkovú činnosť nepresahujúcu priemerne 48 hodín týždenne, môžu predstavovať objektívne skutočnosti umožňujúce dospieť k záveru, že môže vo vlastnom záujme rozvíjať túto inú zárobkovú činnosť počas tejto doby a venovať jej značnú časť trvania tejto doby pracovnej pohotovosti, pokiaľ priemerná frekvencia tiesňových volaní a priemerná dĺžka trvania zásahov nebránia účinnému výkonu zárobkovej činnosti, ktorú možno kombinovať so zamestnaním hasiča v zálohe, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu.

45

Treba ešte spresniť, že organizačné ťažkosti, ktoré môžu vyplývať z voľby vykonanej dotknutým pracovníkom, ako je výber miesta bydliska alebo miest výkonu inej zárobkovej činnosti, ktoré sú viac‑menej vzdialené od miesta, na ktoré sa má byť schopný dostaviť v stanovenej lehote v rámci jeho zamestnania hasiča v zálohe, nemožno zohľadniť [pozri analogicky rozsudok z 9. marca 2021, Stadt Offenbach am Main (Pracovná pohotovosť vo forme nepretržitej dostupnosti hasiča), C‑580/19, EU:C:2021:183, body 41 a 42, ako aj citovanú judikatúru].

46

Ak by sa vzhľadom na všetky okolnosti relevantné vo veci samej ukázalo, že uvedené doby pohotovosti nespĺňajú podmienky na to, aby mohli byť kvalifikované ako „pracovný čas“ v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2003/88, vyplývalo by z toho, ako vyplýva z bodu 35 tohto rozsudku, že tieto doby treba považovať, s výnimkou času skutočného výkonu práce, za „čas odpočinku“ v zmysle článku 2 bodu 2 tejto smernice.

47

Kvalifikácia času pracovnej pohotovosti ako „času odpočinku“ na účely uplatnenia smernice 2003/88 však nemá vplyv na povinnosť zamestnávateľov dodržiavať osobitné povinnosti, ktoré im vyplývajú z článkov 5 a 6 smernice 89/391 s cieľom chrániť bezpečnosť a ochranu zdravia svojich pracovníkov. To znamená, že zamestnávatelia nemôžu stanoviť tak dlhé alebo časté doby pracovnej pohotovosti, ktoré by mohli predstavovať riziko pre bezpečnosť alebo zdravie pracovníka, a to bez ohľadu na skutočnosť, či sa tieto doby majú kvalifikovať ako „čas odpočinku“ v zmysle článku 2 bodu 2 smernice 2003/88. Členským štátom prináleží definovať vo svojom vnútroštátnom práve spôsoby uplatňovania tejto povinnosti [rozsudok z 9. marca 2021, Stadt Offenbach am Main (Pracovná pohotovosť vo forme nepretržitej dostupnosti hasiča), C‑580/19, EU:C:2021:183, bod 60 a citovaná judikatúra].

48

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že článok 2 bod 1 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že doba pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti zabezpečovanej hasičom v zálohe, počas ktorej tento pracovník vykonáva so súhlasom svojho zamestnávateľa samostatnú zárobkovú činnosť, ale v prípade tiesňového volania sa musí dostaviť na hasičskú stanicu, na ktorú je pridelený, v lehote najviac desiatich minút, nepredstavuje „pracovný čas“ v zmysle tohto ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností prejednávanej veci, najmä z rozsahu a spôsobu, akým môže pracovník vykonávať inú zárobkovú činnosť, a skutočnosti, že nie je povinný zúčastniť sa na všetkých zásahoch zabezpečovaných z tejto hasičskej stanice, vyplýva, že obmedzenia kladené na pracovníka počas tejto doby nemajú takú povahu, aby objektívne a vo veľmi významnej miere ovplyvnili schopnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas danej doby s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon profesionálnej služby hasiča v zálohe nevyžaduje.

49

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Článok 2 bod 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle, že doba pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti zabezpečovanej hasičom v zálohe, počas ktorej tento pracovník vykonáva so súhlasom svojho zamestnávateľa samostatnú zárobkovú činnosť, ale v prípade tiesňového volania sa musí dostaviť na hasičskú stanicu, na ktorú je pridelený, v lehote najviac desiatich minút, nepredstavuje „pracovný čas“ v zmysle tohto ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností prejednávanej veci, najmä z rozsahu a spôsobu, akým môže pracovník vykonávať inú zárobkovú činnosť, a skutočnosti, že nie je povinný zúčastniť sa na všetkých zásahoch zabezpečovaných z tejto hasičskej stanice, vyplýva, že obmedzenia kladené na pracovníka počas tejto doby nemajú takú povahu, aby objektívne a vo veľmi významnej miere ovplyvnili schopnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas danej doby s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon profesionálnej služby hasiča v zálohe nevyžaduje.